ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozumie sa, nemienim opisovať svetovú vojnu; nemám na to ani prameňov, ani času, ani spôsobnosti, ani chuti. Chcem napísať niečo zo svojich skúseností z časov vojny (august 1914 — november 1918). Takzvaná balkánska vojna r. 1912 — 13, v ktorej štyri kresťanské štáty balkánske: Srbsko, Bulharsko, Grécko a Čierna Hora premohly vždy viac upadajúce Turecko a vytisly ho až k Bosporu a Dardanelám, dokázala, kto je priateľom a kto nepriateľom malých, najmä slovanských národov. Nepriateľom boli im Nemci a k nim priľnuvší Maďari. Rakúsko-uhorským Habsburgom a Maďarom tŕňom v oku bolo vždy Srbsko, ktoré iste ťažko nieslo, že cudzinci opanovali slovanskú Bosnu a Hercegovinu: r. 1878 ich, ako sa to povedalo, okupovali, t. j. vzali do svojej správy, r. 1908 celkom si privlastnili. Srbsko nechceli pripustiť k moru, a bola to krátkozraká politika, lebo Rakúsko-Uhorsko bolo by mohlo mať v Srbsku spoľahlivého spojenca proti rozpínavosti talianskej. Ale koho Pán Boh chce potrestať, odníme mu rozum. Po skončení balkánskej vojny, v ktorej i Srbi, i Bulhari, i Gréci, i Černohorci dostali temer celé europské Turecko, tak že Turkom ostal len Carihrad a úzky prúžok zeme okolo neho, Nemecko i Rakúsko-Uhorsko daly si záležať na tom, aby rozvadily Bulharov so Srbmi, a to sa im aj podarilo, keď bulharský panovník Ferdinand Koburg prinútil svoje vojsko, aby napadlo doterajšieho verného spojenca, ktorý pomáhal dobyť Adrianopol, Srbsko, ale sa to zle vyplatilo. Zmužilí Srbi zbili alkoholom potrundžených Bulharov, a tu spamätali sa Turci, zpät vydobyli Adrianopol, Gréci odtisli Bulharov od Egejského mora, ktorí takto utratili väčšiu polovicu vojnou nadobudnutej zeme. Ale diabolský úmysel, vrhnúť medzi dve slavianske krajiny fakľu sváru, sa podaril. Ľahko bolo nahovoriť Bulharov a či vlastne len svoje osobné výhody hľadajúceho panovníka Ferdinanda, aby pomáhal gniaviť Srbsko.

Práve sme boli v kostole, keď pribehol do sakrestie podkylavský rychtár Gálik a zvestoval mi, že následníka trónu Franca Ferdinanda i jeho manželku Žofiu, grófku Chotkovú, 28. júna 1914 v Sarajeve zastrelili. A čo tam hľadali? Práve vtedy maly byť blízko hraníc srbských veľké vojenské manévre rakúsko-uhorské. Franc Ferdinand bol hlavným veliteľom armády, shromaždenej na veľké cvičenia okolo srbských hraníc. Bol práve Vidov dan, výročný deň pre Srbov takej smutnej pamäti bitky na Kosovom poli, tak že Srbi videli v tom provokáciu. Nie div, že sa našli medzi nimi ľudia, ktorí, nepočítajúc, aké to bude mať následky, umienili si odstrániť toho, v kom videli zosobneného nepriateľa Srbska. Isté je, že i bez sarajevskej vraždy bola by sa našla príčina pre vojnu, lebo štáty boly ozbrojené až po zuby, najmä Nemecko. Cisár Vilhelm II. ustavične podhuckával Franca Ferdinanda, ešte dvoma týždňami pred atentátom sarajevským navštívil ho v Konopišti v Čechách. Jeho manželke — ktorú Franc Jozef a celá habsburgská dynastia nepokladala za seberovnú, tak že jej manžel musel sa zriecť pre deti, ktoré by sa narodily z nerovného manželstva, práva na trón — bozkal ruku na znak, že ju pokladá za budúcu panovníčku, a pravdepodobne sľúbil, že bude pomáhať, aby jej deti a či starší syn bol uznaný za následníka trónu. Slovom, cisár Vilhelm II. chcel si v blízkej vojne zabezpečiť spojenectvo Rakúsko-Uhorska, lebo na tretieho spojenca, na Itáliu, sa veľmi nespoliehal. Rakúsko-uhorský vyslanec, barón Vladimír Giesl, podal v mene svojej vlády také ultimátum Srbsku, aké by ani jeden samostatný štát nemohol prijať. Bolo to priame zastaranie sa do suverénnych práv susedného štátu a i forma sama bola urážlivá. Srbi obrátili sa o pomoc a radu na dávneho priateľa, na Rusko, ktoré nebolo síce na vojnu pripravené, ale hotové zastať sa napadnutých bratov. Nemci videli v tom vítanú príležitosť začať vojnu proti Francúzom, spojencom Ruska. Neprávnym narušením neutrality Belgicka popudili proti sebe Angliu, ktorá si nežiadala mať tak blízko svojho rivála na mori, či v kupectve, či v zakladaní kolonií. Tak to šlo jedno za druhým, až sa vojna rozšírila v celej Europe, ba i do Afriky, Ameriky, Azie, slovom, po celej zemi. Ale dosť.

Koncom júla a začiatkom augusta vyhlásili všeobecnú mobilizáciu. Najprv len do 32-ho roku, potom vyššie, až brali i 50-ročných. Prišli k spovedi, tak že som spovedal i na troje-štvoro. Vtedy bolo posbierať všetku opatrnosť, povedať, čo treba, a nezavadiť do ničoho. Pravda, my nespoľahliví boli sme pod prísnym dozorom. Kedykoľvek som mal žandárov pri sl. božích počas kázne, myslel som si: Aj vám sa zíde počuť Slovo božie! Raz preca som mal otázku, ktorá by sa bola mohla pre mňa i zle skončiť. Bolo to práve vtedy, keď naši, totiž vtedajší naši, začali postupovať do ruského Poľska, ale Rusi ich odtiaľ vytlačili a vtrhli do Haliče. V ktorýsi utorok prišiel ku mne notár Nozdroviczky, čo sa ináč nestávalo, a začal sa ma vypytovať, čo som kázal v nedeľu, lebo sa vraj rozchýrilo, že som kázal, ako nás Rusi tlačia. Ja som najprv trochu ironicky poznamenal, že som nič takého kázať nemohol, keď naše noviny píšu o samých víťazstvách. Ukázal som mu kázeň, z ktorej som mu prečítal odsek, vzťahujúci sa na vojnu, že vojna so všetkými hrúzami privádza bližšie k Bohu. Na pr. prázdne chrámy berlínske naplňujú sa, že sa ľudia do nich ani nezmestia. Notár odišiel uspokojený, ale mi radil, aby som osobu, ktorá to rozchýrila, zažaloval. Nikdy som nikoho nežaloval, tým menej ako kňaz cirkevníka alebo cirkevníčku, ale tu som videl, že k vôli osobnej bezpečnosti musím sa ospravedlniť pred súdom. Zažaloval som prostredníctvom advokáta dr. Michala Slávika. Dostaly sme obe stránky predvolanie pred sudcu Gála, patentovaného vlastenca. Obžalovaná, ináč dobrá jazyčnica, s plačom odprosovala, že ona vtedy nebola v kostole, ale čosi počula od susedy, ona zasa povedala z toho niečo pani notáriuške. Sudca videl, že sú to motaniny, lebo i žandári chodili po dedine a vypytovali sa ľudí, ale ničoho sa nedozvedeli. Spýtal sa ma, či žiadam, aby obžalovanú pokutovali. Odpovedal som, že nežiadam, len toľko, aby do zápisnice prišlo, čo sama svedčila a aby zaplatila môjmu advokátovi, lebo odo mňa by nebol nič prijal. Takto sa skončil môj prvý a posledný súd proti cirkevníčke, a od tých čias ľudia dali si pozor na reči, hoci každú nedeľu pred kostolom bolo plno ľudí vo farskej kancelárii. A o čom sa mali rozprávať, ak nie o vojne, ktorá všetkých tlačila? Pohovorilo sa dosť všeličoho, často i takého, že som musel ľudí tíšiť, napomínať, karhať, aby si dali pozor na reči vždy a všade, ale z toho, čo sa hovorilo vo farskej kancelárii, nikdy nič navonok nevyšlo, aspoň nemal s tým nik opletačky.

Dochodily dopisnice od vojakov, pravda, opatrne napísané, lebo šly cez vojenskú cenzúru; ak niektorý kamarát padol, napísal jeho známy, že je na pokoji. Ohlásili sa i zajatí, najprv z Ruska. Poslali adresy ruské, musel som posbierať všetky vedomosti ruské, aby som ich mohol písať; pozdejšie i do Talianska, najmä na ostrov Sardíniu. Keď nám Taliani vypovedali vojnu, bol som práve u slúžneho Filbergra, ktorý mi to zvestoval a opýtal sa ma, čo myslím o tomto vypovedaní. Chcel akiste vedieť, ako sa budem tváriť. Mňa zpráva i milo i nemilo prekvapila. Milo, že bolo o jedného nepriateľa viac; nemilo, že som videl v Talianoch nepriateľa Slovanov, a hľa, nesklamal som sa, sú horší od Nemcov. Odpovedal som slúžnemu s pleca, čo sa diví, veď Taliani vždy narábali dýkami (olasz mindig tőrrel dolgozott), napádali od chrbta. Neviem, ako bol pán slúžny spokojný s mojou odpoveďou, veľmi z nej nezmudrel. Ostatne naši vojaci, ktorí sa vracali s talianského frontu na dovolenú, nemali o Talianoch nejakú dobrú mienku a hovorili: „Keby nás bolo toľko, ako Talianov, boli by sme už dávno v Ríme, a keby oni tak bojovali, ako my, boli by dávno vo Viedni.“ A veď až do konca bolo tak, že keby neboly prišly Talianom posily francúzske, anglické, americké a vojenný materiál a zasa keby na druhej strane neboly bývaly dezercie, zlé stravovanie vojska a v srdci väčšiny rakúsko-uhorského vojska trpký cit, že bojujú za svojich utláčateľov, boli by Taliani vyšli z vojny ako porazení. Pravda, mali šťastie, lebo od r. 1848-eho vždy ich nabili, ešte i Habešani, a oni jednako vždy vyhrali. Už o Rusoch naši chlapci mali inakšiu mienku. Tých si chválili i ako vojakov i ako ľudí, a ktorí zajatí Rusi prišli ako pridelení robotníci, mali sa dobre, pokladali ich za údov rodiny. Darmo — krv nie je voda! Práve tak i o Srboch vedeli našinci, že sú naši bratia, hoci museli utekať pred nimi od Valjeva a Arandgelovaca až po Sávu a mnoho našich Slovákov tam popadalo.

I pri rekviráciach naši dedinári a kopaničiari mali dosť chleba, len cukru, petroleja a mydla chybovalo. Bez cukru by sa boli obišli, hoci sa už priúčali na kávu a čaj. Svietili si do masti zamočeným knôtom a mydlo robiť naučili sa vo fare. Na varenie mydla potrebnú sódu vozil som z Brezovej. Keď bola núdza o šaty pre chlapcov, začaly ženičky farbiť plátené kasanice, na čo dochádzaly na faru celé zásielky čiernej a tmavomodrej farby. Naši statní brezovskí garbiari nestačili dorábať toľko remeňa, koľko by bolo treba na obuv pre toľké okolie. Pomohol Mikuláš, kde boly a sú veľké továrne, a tam hneď robili i bakanče pre vojsko, ale i pre iných. Dali sme prostredníctvom bratranca Danka Bodického a či jeho dcéry Eleny, ktorá u nás letovala, doniesť celé debny bakančov a naši ľudia boli povďační, že sme ich zaobuli; ešte i z druhých dedín dochádzali, ale čo, keď sotva došla zásielka, za dva-tri dni sa rozchytala. Šlo to na ruvačky-mačky. Ale niektorí si nechválili, ako na pr. mladý hrobár a hlásnik Samko Miko. Vybral si s druhým priateľom po páre bakančí, jeho priateľ chodil cez celú zimu v svojich do hory a nevedel si ich prenachváliť, ako mu trvaly. Chudák Samko obul si svoje prvý raz do Vrbového a keď sa vrátil zpät, prišiel temer na vlastnej podošve. Na jeden bakanč pribil akýsi figliar, ruský zajatec, papierovú podošvu a tá sa vo vrbovskom blate rozmočila. Prišiel sa mi požalovať. Hoci som nebol na vine, dal som mu desať korún, aby si kúpil podošvu. Tak človek mnoho ráz chce dobre spraviť iným a škoduje pri tom. Nemrzelo ma tých 10 korún, ale zlá povesť, hoci sa „gšeftu“ nepoškodilo, lebo, keď prišla nová zásielka, minula sa.

Pri rekviráciach vyšly nariadenia, čo si ktorý roľník alebo majiteľ potravín môže nechať a čo má odovzdať. Pravda, denné porcie chleba pristrihli na mestské, panské a nie na dedinské žalúdky, kde hlavný pokrm je chlieb. Ale ľudia si pomohli. Pravdu povedal môj bývalý cirkevník Pavel Zmeko, že sedliak musí mať viac rozumu, ako všetci páni. Prisvedčil som mu, lebo — reku — ináč by vás páni aj z košieľ povyzliekali. To som povedal o vtedajších pánoch. Ozaj, či sú dnešní páni lepší? Pri rekviračných príkazoch musel som dať pozor, aby som do príkazu nezabŕdol, ale ani tým, čo sa úfali, že sa na fare najedia, nekrivdil. Šiel som na Myjavu k slúžnemu, lebo notár ani to mi nechcel uznať, že by mendík toľko chleba potreboval, ako ja. Slúžneho som sa spýtal, koľko obilia si môžem z úrody a zo sosýpky zadržať pre domácu potrebu. Keď som mu povedal, koľkí sme v dome, vypočítal mi to na 7 metr. centov. Tak — reku — nechtiac budem musieť cigániť! A rozpovedal som mu, aké nároky stavajú chudobní na kňaza, najmä v takéto časy núdze, lebo nikto nepôjde robiť bez chovy, ani žobrák nechce peniaze a povie, že ak na fare nedostane kúsok chleba, kde ho dostane? Slúžny nebol byrokratom, uznal moje dôvody a spýtal sa, koľko potrebujem. Povedal som, že aspoň 14 metrov; povolil, aby som nemusel cigániť. Ako vidno, dalo sa s tými pánmi i shovárať.

V posledný rok vojny sa už nerekvirovalo, ale určila sa pre celý myjavský okres kontribúcia. Slúžny Filberger vyprostredkoval odovzdať 50 vozňov obilia. Z toho na Krajné prišlo 10 vozňov, na Podkylavu 3. Aspoň ľudia vedeli, na čom sú. Ale veľmi ma prekvapilo, keď mi oznámili, že ja musím byť dozorcom pri odovzdávaní. K tomu, pravda, patrilo i popísať úrodu a určiť, kto má koľko odovzdať, aby sa vozne naplnily. Premýšľal som: prijať, či neprijať? Videl som v tom snahu predstavených vytiahnuť sa zpod zodpovednosti a zamočiť pred ľudom mňa. Ale videl som v tom i niečo iného, že sa páni už boja zodpovednosti a chcú ju svaliť na iného. Okrem toho vedel som, že sobrať toľko obilia bude možno bez obťaženia občanov, lebo úroda bola dobrá. Prijal som. Dal som v obecnom dome sostaviť soznam občanov, svolal som k sebe obecných predstavených a šli sme s mena na meno, ktorý gazda koľko môže odovzdať, aby sa neukrátil. Za niekoľko hodín boli sme hotoví, a keď som spočítal metre, ktoré sa majú odovzdať, bolo toho v Krajnom vyše 10 vozňov. Všetci boli spokojní okrem dvoch. Jeden z lakomstva, lebo „pod rukou“ predával drahšie, ako by bol dostal za odovzdané štátu; druhému zo závisti vlastný švagor viac napočítal, ale sa to vyrovnalo. Hlavná vec, ak páni predstavení mali úmysel mňa pred ľudom zostudiť, to sa nepodarilo, lebo každý uznal, že sa robilo spravedlive. Ale obával som sa, aby neprišla nejaká nová rekvirácia na jačmeň, lebo toho sa bolo bohato urodilo a odovzdávala sa len raž (žito). Bolo slobodno ponechať si pre chov svíň, na obrok pre kone a voly niečo jariny, ale Krajňanci obrábali a obrábajú role najviac na kravách. Zadal som prosbu na ministra zásobovania, ktorým bol vtedy z pozdejšej frankovej aféry známy knieža Windischgrätz, aby právo zadržať si obilie rozšíril i na kravy. Vtedy museli mať v ministerstvách akési rýchlejšie podateľne a odosielateľne, lebo o niekoľko dní mal som odpoveď, že sa to povoľuje, čím som zachránil, ak by bola prišla nová rekvirácia, aspoň 400 metrov jačmeňa. A tá rekvirácia bola v októbri 1918 už v ceste, lebo mi notár oznámil, že sa bude musieť ešte raz vyberať obilie, ale ja som sa zoprel, aby vyberal, kto chce, a nikto sa do toho nechytil. O niekoľko týždňov staré veci pominuly.

Toto by boly bývaly tie ľahšie skúsenosti z vojny. Prišlo aj niečo horšieho. Prostred decembra 1915 predpoludním počujem pred farskou kanceláriou strmé kroky, štrkot zbrane a po zaklopaní vstúpia traja: nadporučík pohraničnej stráže, s ním žandársky strážmajster v plnej zbrani, ešte i s bodlom na puške, tretí bol notár Nozdroviczky. Čože toto, myslím si, má byť? Privítal som nezvyčajných hostí, ale nemal som času spýtať sa, načo má byť taká vzácna návšteva. Pán nadporučík začal sa ma vypytovať, odkiaľ dostávam časopisy. Odpovedal som, že z Turčianskeho Sv. Martina. Potom odrazu sa spýta, či dovolím prezrieť svoju poslednú korešpondenciu. Myslel som si: Keď ty prídeš na mňa so šabľou a bodlom, a kto vie, či tvoj žandár nemá i retiazky vo vrecku, čo ti môžem odpovedať, ako že dovoľujem? A hneď som mu navykladal celé štôsiky listov starých i nových. Notár sa ma pýtal, prečo opatrujem toľko listov, on že všetky, čo mu prídu, spáli. Ja — reku — odkladám to na pamiatku a z takých listov píšu sa dejiny. Pán pohraničný strážnik prezeral, prezeral, ale sa v tom nevyznal, lebo okrem jedného maďarského listu od Thalabéra boly samé slovenské a — strach a hrúza! — i české. Povedal som polohlasne notárovi, že najdú tam i listy z Ruska. Zbledol od strachu, ale ja som ho posmeľoval, aby sa nič nebál. Tu zrazu zasvietia sa žandárovi oči, ako dravcovi, keď zazrel svoju korisť. Ukázal nadporučíkovi list, na ktorom bola cárska pečať. Nadporučík vybral list z obálky, pozeral, zavolal si i notára, ale všetci traja nerozumeli z toho nič. Vtedy ma prosil, aby som povedal, čo je v tom liste. Ja som sa usmial a vysvetlil som, že je to list od českých evanjelikov v Rusku. Dozvedeli sa, že som vydal kázne, žiadali ma, aby som im poslal. Poslal som im a v tomto liste ďakujú a posielajú za ne 16 rubľov; škoda — reku — že ich nebolo viac. Všetci traja boli prekvapení a nadporučík odložil list nabok. Zasa im prišla do rúk česká husitská pieseň, ktorá mala bojovný refrén: bime ho! Nevedeli si ani s tou poradiť; zasa som musel byť tlmočníkom a s veľkou pasiou som prekladal refrén: bime ho! = üssük-verjük! To sa už zdalo byť nebezpečným. Odkiaľ to vraj mám? Odpovedal som, že by som nechcel nikoho do nejakej galiby zamočiť. Pán nadporučík ma ubezpečil, že sa nikomu nič nestane. Vtedy som povedal, že pieseň odpísal pre mňa Bartolomej Revický, čachtický kat. farár a dekan, historiograf, ktorý mal celú sbierku zaujímavých starých kníh, najmä rukopisov. Kto vie, kam sa to po jeho smrti podelo. Ale ako som menoval meno, hneď som obrátil hárok na druhú stranu a tam som ukázal prameň, odkiaľ to Revický vypísal. Tam stálo, že je to z monografie Novohradskej župy z r. 1823. Takto ani z Rusov, ani z Čechov nebolo nič a zo Srbska, Francúzska atď. nebolo listov. Ponúkal som, že mám ešte listov toľko, že by sa mali za dva dni v čom preberať, ale nadporučík videl, že by z toho nebolo nič, preto sadol, napísal zápisnicu, v ktorej i to dodal, že na jeho otázku, či dovolím prezrieť korešpondenciu, odpovedal som, že nielen dovolím, ale si to žiadam, čo síce nebola pravda, ale chcel zahladiť zlý dojem. No jednako zhabal mi 11 listín: spomenuté dva z Ruska, husitskú pieseň a neviem ešte aké, že ich pošle štátnemu zastupiteľstvu. Neviem, či poslal, či neposlal, ale keď som napísal na príkaz samého Filbergra žiadosť, nedostal som ani listov, ani odpovedi. Mali vtedy páni inú robotu, nie takýmito vecmi sa zapodievať. Moji inkviranti šli i do kaplánky, kde sedel vtedy kandidát Bázlik, ale tam našli iba hŕbu nemeckých kázní, a to bolo milé a vzácne. Vtedy Maďari nespievali: Jaj, de huncút a német! a boli by mali najviac príčin. Sotva som nemilých hostí vyprevadil, išiel som uspokojiť svoju rodinku, ktorá v strachu očakávala, čo sa bude robiť. Veď čože bolo vtedy chytiť kohokoľvek a odvliecť do žalára alebo internovať? Upokojil som ich nakrátko. Bola tam aj malá Vilma, dcéra učiteľa Zatkalíka. Ako som do izby prišiel, chytila ma za ruku a doviedla k posteli: „Pozri, apa (tak ma volala, ako počula od mojej dcéry), sem sme schovaly!“ Očakávaly prehliadku po celom dome, vyhľadaly pohľadnicu štyroch balkánskych panovníkov a schovaly ju pod vankúš. Zasmial som sa: „To ste maly čo schovať a dobre schovaly; kto vie, či by malá Vilma, nechtiac, nebola prezradila, že je tam niečo schované.“ Hoci nebolo to nič nebezpečného.

Cez vojnu — i k vôli vlastnej duševnej potrebe, aby som nemyslel na vojnu a jednotlivé rozrušujúce momenty, i k vôli redaktorom (Vajanský, Škultéty), i k vôli nášmu znepokojenému obecenstvu — napísal som každý týždeň článok do sobotného čísla Národných novín, obyčajne o celkom nevinných domácich veciach: o konopách, ktoré naše gazdinky už boly zanedbávaly, ale núdza ich dohnala, že zas musely sa prichytiť siať, trhať, močiť, trepať, priasť, tkať alebo dať tkať, a šlo sa pritom ďalej, kto to všetko narobil a kedy čo prišlo na um, ale závierka bola tá istá: trpelive čakať, bude lepšie! Takto tešieval bol kedysi aj v Sarajeve zastrelený Franc Ferdinand nášho Milana Hodžu, keď chodieval k nemu do viedenského Belvederu na posiedky, ale sa mu to nesplnilo, ako myslel. A potom, iste by sa bol i Hodža sklamal, lebo Franc Ferdinand pod tým lepšie rozumel inšie ako on.

Dobrá vec bola cez vojnu cenzúra. Cenzor povytieral z novinárskeho článku celé odseky, vety, slová, ktoré sa mu nepozdávaly, tak že i v mojich článkoch boly časté obloky, z ktorých si môj krstný Vlado Palic robil smiechy, že krstnému zas narobili oblokov! A naši ľudia naučili sa čítať medzi riadkami a domysleli si, že iste bola pravda, čo bolo povytierané, a domysleli si, čo chceli, iste škodlivejšie pre pánov, ako bolo to vytreté. Aby som dvíhal mysle našich ľudí, podpisoval som sa na články plným menom, aby videli, že si nemusíme zúfať. Istý teraz v penzii žijúci učiteľ ďakoval mi za článok: Murmanská železnica, že ho i v škole deťom čítal, na mape ukazoval, a zavše som dostal zprávu, že moje články potešujú a posilňujú klesajúce mysle. Mal som teda dobrý honorár za prácu.

Veľká ostuda bola s vojenskými pôžičkami. Ľudia sa ma radili, čo majú spraviť, či dať, či nedať. Povedať „áno“ som nemohol a „nie“ som nesmel, lebo to by bola bývala vlastizrada, a vlastizradcov vtedy strieľali alebo vešali, v najlepšom prípade internovali. Sám som upísal 200 korún, ale pri najbližšej príležitosti som obligáciu predal, len raz som dostal úrok 6%. Na konci vojny, keď nám už i zvony sobrali, ledva som obhájil stredný, došiel bol slúžny do Krajného. Nevedel som o tom, lebo fara od obecného domu je na celý kilometer, ale prišli sa ma radiť Kadlečík, a Gálik z Podkylavy, že majú predvolanie, iste — vraj — pre štátnu pôžičku: či neviem, čo je to. Onedlho dostal som predvolanie i ja; našiel som ľudí plný obecný dom, akýsi Židáčik tam niečo písal, slúžny ľuďom vysvetľoval. Hneď prišiel ku mne a povedal mi, aby som vysvetlil ľuďom, že si dobre urobia, ak dosiaľ značené pôžičky lombardujú tak, že sa podpíšu na päťnásobnú sumu. Kto podpísal 100 korún, pripíše 400 korún, ale ich nemusí složiť, zaplatí za neho banka, pôžička bude 5%, podpisateľ však dostane od štátu 6% a tak od složených 100 kor. 10%. Keby mi celá vec nebola bývala proti vôli, bol by som z peňažného ohľadu uznal celé toto za výhodné, ak by Rakúsko-Uhorsko vojnu vyhralo. Ale ako ho pôžičkami napomáhať? Pokrčil som plecami, urobil som sa sprostým, ale cirkevníci, ktorí ma dobre poznali, všimli si mojich pliec a Kadlečík hneď vyhlásil, že sú oni spokojní na 6%, že viac nežiadajú, a okrem tých, ktorí od tých čias podpísali, ani jeden z prítomných nemal chuti na upisovanie. Ale čo? Slúžny vedel, že cirkev má 4000 korún za rekvirované zvony; začal ma prehovárať, aby sme ich dali. Odpovedal som, že sú to nie moje, ale cirkevné peniaze a len cirkevný konvent môže dať povolenie, a cirk. konventy bez vrchnostenského povolenia nemôžeme svolávať. Slúžny, pravda, hneď dal povolenie svolať konvent; bol som v pomykove, čo bude na konvente. Nesmiem povedať: nedajme! Ale načo by boly bývaly schôdzky pred službami božími vo farskej kancelárii? Prišli niekoľkí dôverní ľudia, povedal som im, čo je vo veci, a že ja nesmiem povedať nie, ale oni ako majitelia môžu povedať, že chcú mať zvony čím najskôr, peniaze hýbať nemôžu. Čo má cirkev už požičané, tie sa môžu lombardovať. Na konvente predniesol som vec a predložil otázku: či chcú dať zvonové peniaze na štátnu, vojenskú pôžičku? Tu vstal Martin Ďuríšek z vrbovských kopaníc a povedal, že peniaze nemôžeme dať, lebo chceme čím najskôr mať zvony. Všetci prisvedčili. Ale ozval sa i taký hlas, že i vojaci píšu, aby sme nedávali, lebo že sa tým len vojna predlžuje. Hovoril mi zo srdca, ale bolo tam niekoľko sto ľudí a medzi nimi mohli byť takí, ktorí či z ťarbavosti, či zo zlej vôle mohli by vyzradiť, aké slovo padlo bez zavrátenia; musel som vysloviť, že neviem, ani nechcem vedieť, kto to povedal, ale patričného upozorňujem, aby si dal pozor na jazyk, myslieť si môže každý, čo chce, ale hovoriť nie. A tým bola vec dokončená. Oznámil som, že cirkevný sbor zvonové peniaze nemôže dať na pôžičku, lebo chce mať čím skôr zvony.

Krajné malo na svojej zvonici tri zvučné zvony. Jeden 9-m., druhý 5-m. a tretí 21-metrový. Bolo ich počuť až na považskú dolinu. Podľa nariadenia mali sme oddať zo zvonov ? váhy. Na Michala 1916 prišli rekviranti. Mali sme práve pohreb, na ktorom sa posledný raz zvonilo na všetkých troch zvonoch. Bola umrela pilná navštevovateľka chrámu Vydarená z Dobrej Mery a tak ju, ktorá na hlas zvonov prichádzala ochotne k Slovu božiemu, poslednú vyprevadily. Na druhý deň umrela moja sestra Marína, jej sa zvonilo už len na jednom. Po pohrebe Vydarenej chytili sa rekviranti do práce. Všetci ľudia, čo boli na pohrebe, ostali okolo zvonice. Bolo sa obávať výtržností, najmä naše ženičky boly rozhorčené. Prišiel i notár so žandárom, ale žandár bol bez pušky a bodla. Prišli viac ako svedkovia, keby sa bolo niečo prihodilo. Ja som videl, že treba tíšiť, vzburou sa nič nevykoná, len zlo napomôže. Povedal som shromaždeným, že nám vezmú dva zvony, taký je rozkaz, sprotiviť sa nemôžeme, nesmieme, a keď obetovať museli synov, bratov, manželov, otcov, nesmú ľutovať ani mŕtve kovy, ktoré bude možno nahradiť. Pri hlasitom plači dokončil som slová modlitbou Pánovou. Odmontovali najväčší zvon, spustili ho dolu a chceli brať ako druhý — stredný 5-metrový; proti tomu som protestoval, aby sa ho netýkali, musí zostať. Rekvirant hovoril, že sa on nedá na 5 rokov zatvoriť, ak by rozkaz nevyplnil, ale z písem, ktoré preukázal, vysvitlo, že má vziať 9-m a 21-metrový; hneď skrotol a odmontoval malý. Notárka bola doniesla i vlastenecké stuhy, ktorými maly sa zvony okrášliť, ale nemal kto krášliť mŕtve obete ľudskej surovosti.

Srdcia zvonov a všetky železné čiastočky dal som poodnášať, odložiť pre lepšie časy, ktoré onedlho prišly. Zvony iste židovský fabrikant Manfred Weisz prelieval na ostrove Čepeli. Z masy robili patróny, šrapnely, ba pri konci, ako bolo počuť, i modrú skalicu. Keď sa naši Amerikáni dozvedeli, že sme bez zvonov, začali sbierať. Vyznačil sa najmä môj bývalý mendík Ján Horák, potom Štefan Talába z Nebojsi a iní. Sosbierali toho vyše 40.000 korún, tak že s pridaním za odňaté zvony vyplatených 4000 korún a úrokov mohli Krajňanci s malým prídavkom dobrovoľných obetí nadobudnúť si zvony a už ich aj majú.

Vráťme sa k vojne. My dedinári z martinských alebo peštianskych časopisov málo sme vedeli o vojne, lebo v Martine nesmeli a v Pešti nechceli povedať pravdu. Potešil som sa, keď mi rychtár podkylavský Gálik prišiel povedať, že Rusi prešli cez Karpaty do Uhorska, ba prišli až do Bardejova. Ale bola to epizodka bez ďalších následkov. Prišla Gorlica, mazurské jazerá, nič nepomohly víťazstvá Brusilove, vnútorný rozklad v Rusku dokončil svoje zhubné dielo a trpeli tam vinní i nevinní; trpia posiaľ. Dúfajme, že sa naplnia prorocké slová nášho Sládkoviča: Ak dá trpieť, zhynúť nedá Boh toľkej rodine. Rusi vykonali vo svetovej vojne svoju úlohu v tom, že rozbili rakúsko-uhorské vojská, ktoré sa staly len akýmsi prílepkom nemeckej armády, a zamestnali veľkú časť Nemcov, tak že Angličania mali času sa pripraviť, vystrojiť vojská, zhotoviť tanky a Francúzi po svojom víťazstve na Marne, hneď na počiatku vojny, mali kedy spamätať sa a pripraviť na ťažké boje okolo Verdunu, ktorý sa stal cisárovi Vilhelmovi tým, čo Napoleonovi Moskva. Keď zúrily okolo Verdunu najťažšie boje, sišiel som sa v Novom Meste s Vajanským. Nebolo s ním o inom reči, len o Verdune; o čomkoľvek začali sme hovoriť, chytil sa za hlavu: „Ale Verdun!“ Takou beznádejnou sa zdala budúcnosť. Keď som sa chcel trochu potešiť, išiel som do Bratislavy a či toho času do Prešporku. Sišiel som sa v kaviarni Štefánii s dr. Milanom Ivankom a s Cablkom; neďaleko sedeli c. kr. dôstojníci, ale našinci. Tam som počúval, ako sa Ivanka s Cablkom škriepia o hraniciach Slovenska. Ivanka uspokojil sa s Dunajom, Cablk chcel mať za Dunajom niekoľko kilometrový koridor. Zasmial som sa mu, že akiste chce pritiahnuť i svoje rodisko Oroslán k Slovensku. A takáto škriepka bola vtedy, keď Rusko už bolo podľahlo, Angličania zápasili s Nemci okolo Iperu v Belgicku, Taliani nechutne dobýjali Goricu a úbohí Srbi vyhnaní boli zo svojej vlasti cez divú Albániu na Korfu; Francúzi, už tiež vysilení, nahrádzali svoje rozriedené rady koloniálnym vojskom, Anamcami, Senegálčanmi a p.

Pravda, i to sa vedelo, že rakúsko-uhorská armáda je v rozklade, že českí, slovenskí a iní slovanskí zajatí tvoria legie na vybojovanie národnej slobody a že i v Nemecku míňa sa nielen ľudský, ale aj iný materiál. O spojencoch ani nehovoriac. Bulhari bojovali nedbale, národ cítil, že bojuje za nepravú vec; Turkov nedávna porážka zničila a len Nemci držali v nich ducha, ale veď im bolo jedno, či anglicko-francúzsko-ruské, či nemecké panstvo. Dardanelly pomocou nemeckou obránili, ale Egypt odpadol, Sýriu zaujímali Francúzi, Palestínu Angličania, v Malej Azii začali sa rozprestierať Gréci. Takéto zmätky boly, dokiaľ Amerika sa strojila a Japonsko koristilo, sbieralo sily, ktoré teraz upotrebuje.

*

Musel som celých desať dní prestať, lebo stalo sa mi najhoršie, čo ma na tomto svete potkať mohlo. 25. mája 1932 ochorela a 27. umrela moja drahá manželka, s ktorou som 20. septembra strojil svätiť zlatú svadbu, a ona štyrmi mesiacmi vopred odišla k svadbe Baránkovej. Nuž s Bohom, duša drahá, do skorého videnia!

*

Práve cez vojnu skrsla zvláštna vojna, ktorá zasiahla celú našu rodinu. Zať Hlaváč, horlivý kňaz, kazateľ, karhateľ, pritiahol si nenávisť nielen niektorých svojich cirkevníkov, ktorých karhal pre ích hriechy, ale i spolukňazov, najmä seniorálneho predstavenstva, ktoré vďačne nadkladalo ucho rozličným polopravdivým alebo celkom nepravdivým obžalobám a sťažnostiam. Nepoviem, že by i sám Hlaváč nebol vyvolával búrku proti sebe. Hoci v samej veci mal pravdu, v prílišnej horlivosti nedržal sa toho, čo sa volá prudentia pastoralis. Hlavnou príčinou celej zloby, ktorá sa rozvírila proti nemu, bolo uvedenie pravoverného Kancionála Tranovského miesto racionalistického Zpěvníka do chrámu. Pravda, bol to odvážny krok práve v Turci, v Mošovciach. Z Mošoviec pochodil Ján Kollár, v mošovskej cirkvi v Rakši narodil sa Michal Miloslav Hodža, v Martine úradoval ako patentálny superintendent dr. Karol Kuzmány a odpočíva na martinskom cintoríne, a toto boli hlavní sostrojovatelia Zpěvníka. Napadnúť Zpěvník znamenalo napadnúť týchto mužov, ktorí boli a sú chlúbou Turca, tak sa to aspoň vysvetľovalo. Ale u veľkej väčšiny mošovských cirkevníkov bolo silnejšie náboženské presvedčenie ako národné a vedeli si srovnať úctu, ktorú cítili oproti menovaným mužom ako slovenským národovcom, znamenitým kazateľom, buditeľom, vôbec všetkej cti hodným mužom, so skutočnosťou, že niet úplne dokonalého, neomylného človeka, alebo, podľa slov Písma: v mnohém všickni klesáme! Časy, v ktorých menovaní mužovia rástli, učili sa a žili, boly časy takzvaného racionalizmu. Rozum ľudský pokladaný bol i vo veciach viery za najvyšší prameň toho, čo sa môže a má veriť, čím, pravda, Slovo božie bolo zatisnuté do úzadia. Hlaváč z poverenia konventu v súkromných prednáškach porovnával oba spevníky na základe Písem svätých. Pravda, pri tom racionalistický Zpěvník zle obstál, ako je to v skutočnosti tak. Možno, že v porovnávaní niektorých výrazov použil ostrejšie slová, ktoré sa však nevzťahovaly na ľudí, ale na vec samú, a keď rozberal niektorú pieseň, nemenoval jej pôvodcu. V mošovskej cirkvi vždy viac a viac sa rozširovala nálada za Kancionál, tak že na jednom z konventov vynútili prítomní, aby sa uviedol za bohoslužobnú knihu miesto Zpěvníka. Proti tomuto uzavretiu niektorí cirkevníci apelovali na seniorát a sen. konvent zrušil uzavretie mošovského sboru, na čo bol oprávnený len z formálnych príčin, že predmet nebol vopred oznámený, ale dopustil sa prechmatu v tom, že zakázal užívanie Kancionála a nástojil, aby bol zpät uvedený Zpěvník. Hlaváč s cirk. dozorcom svolali nový konvent s udaním predmetu a zavolali naň i sen. predstavenstvo. Ale sen. dozorca zakázal konvent o takej veci, o ktorej seniorát vyniesol svoje uzavretie. Pravda, konvent nebol, lebo sborovým predstaveným hrozilo sa disciplinárkou, a na druhej strane so súhlasom veľkej väčšiny cirkevníkov spievalo sa v chráme i ďalej z Kancionála. Hľadaly a našly sa aj iné príčiny proti Hlaváčovi. Narodilo sa dieťa z krížneho manželstva. Baba-katolíčka prišla oznámiť krst. Keď sa Hlaváč od nej dozvedel, že obidvaja krstní rodičia majú byť katolíci, vedený skúsenosťou, že potom ak matka umre, dieťa je pre ev. cirkev stratené, — žiadal, aby aspoň jeden z krstných rodičov bol evanjelik (katolícky kňaz vôbec nepripustí ku krstu evanjelika za krstného rodiča). Otec-katolík, ináč známy opilec, vystrojil dieťa do katolíckeho kostola, kde ho pokrstili. Matka obrátila sa so sťažnosťou k seniorovi a tento, hoci nie veľký priateľ Hlaváčov, schválil pokračovanie Hlaváčovo s doložením, že zato, keď je dieťa i v kat. kostole pokrstené, nemusí byť katolíkom, ako si ho matka vychová, tak bude. Tento prípad hral veľkú rolu pri súde nad Hlaváčom a senior už bol zabudol na to, že schválil pokračovanie Hlaváčovo. Druhý prípad sa točil okolo sobáša. Mlynárka-vdova pristavovala si katolíka; Hlaváč chcel prekaziť sňatok, žiadal od mladoženícha prestup alebo revers, mysliac, že takto sňatok prekazí. Ale mladoženích odoprel oboje, a Hlaváč prihrozil, že ich sobášiť nebude, čo pri obligátnom civilnom manželstve i tak nemalo pre manželstvo nijakého zlého právneho následku. Po civilnom sobáši odkázal Hlaváč mladoženíchom, že ich sosobáši a či ich sňatok požehná, aby prišli, ale oni už nechceli. Až o niekoľko mesiacov, keď sa im malo narodiť dieťa, sami sa hlásili a boli sosobášení. Aj toto bola jedna z príčin odsúdenia, hoci manželia nežalovali. Tretí prípad týkal sa tiež cirkevnej kázne. Jedna cirkevníčka, oženiac syna, robila rozbroj medzi manželmi, tak že mladá manželka odišla k svojim rodičom. Hlaváč usiloval sa smieriť rozídených, ale sa presvedčil, že je na príčine matka mladého manžela. Keď jej márne dohováral, povedal a či odkázal jej, aby až vtedy prišla k spovedi a k Večeri Pánovej, keď príde so synom a nevestou spolu, lebo keď je v hneve, nemôže jej dať rozhrešenie, tým menej prislúžiť Večeru Pánovu. Prišla sama, nedostala rozhrešenia a nebola jej prislúžená Večera Pánova. Odišla s hnevom, ale neprešlo ani štvrť roka, vstúpila do seba a prišla k Večeri Pánovej už nie sama, ale i s nevestou a jej matkou, a Hlaváč s radosťou jej dal rozhrešenie a prislúžil jej, lebo napravila svoje previnenie. Za takéto vykonávanie cirkevnej kázne v katolíckej cirkvi boli by Hlaváča pochválili, ba ešte i povýšili. Seniorálne konsistorium turčianske dňa 15. februára 1917 odsúdilo Hlaváča na stratu úradu v sbore mošovskom, udajúc za príčinu, že dokiaľ bude Hlaváč v Mošovciach, nebude tam pokoja, a odôvodnili svoj výrok tým, že pokarhanie alebo peňažná pokuta neboly by primerané priestupkom a množstvu obťažujúcich okolností, nakoľko obžalovaný neukázal ani najmenšieho znaku oľutovania alebo napravenia a tak by pokarhanie za nič nemal a peňažitú pokutu bezpochyby by sosbieraly sfanatizované ženy. Najvyššiu pokutu, t. j. vyhlásenie za neschopného pre cirk. úrad preto nevypovedali, že patričný obžalovaný je otcom piatich malých dietok. Takto to stojí v maďarskom preklade výroku, z ktorého vypisujem, kde za hlavnú príčinu odsúdenia udáva sa neposlušnosť a nepokoj v cirkvi. O neposlušnosti už bola reč, o nepokoji v cirkvi len toľko, že Hlaváč mal osobných nepriateľov, ktorí pre jeho rigorózny smer a karhanie hriechov, v ktorých boli, ho nenávideli, ale zato chrám vždy býval plný, a to či pri dopoludňajších, či pri popoludňajších službách božích. V celom Turci nebolo sboru, kde by už či z matky, či z fílií tak boli navštevovali služby božie, ako v Mošovciach. Kde tam možno hovoriť o úpadku v cirkvi? A že sa ľudia medzi sebou podohadovali, to sa stáva všade, kde sa začínajú nové veci a razí si cestu nový duch. Po vynesení výroku telegraficky volali ma do Mošoviec. Keď som ta prišiel, práve shromaždené bolo pod predsedníctvom sborového dozorcu presbyterium, kde uzavrelo, že proti výroku sen. súdu sa ohradzujú a že majú úplnú dôveru k svojmu povinnosti svoje svedomite konajúcemu kňazovi, a všetci prišli zo školy, kde zasedali, do fary a ústne vyslovili svoju sústrasť nad tým, čo sa stalo. Vystrojili i vyslancov do Pešti požalovať sa predstavenstvu dištriktuálnemu hoci to bol márny krok. Chceli iba dokázať, že stoja za svojím kňazom.

Hlavnou chybou Hlaváčovou bolo, že si nevzal už pri prvom súde právneho zástupcu, keď sa proti nemu narábalo všetkými fígľami fiškalskymi. Rozumie sa, že proti takému krutému výroku apeloval, ale i protivníci, zjavní i tajní, robili, čo mohli, aby sa ho zbavili. Nadol ho vyhlásili za maďaróna, nahor za pansláva, ba čechofila, čo vtedy bola najťažšia obžaloba. Keď prišiel k podžupanovi Beniczkému, tento vyrútil sa na neho, ako na vlastizradcu, lebo že uviedol do Mošoviec Zpěvník český, kde je i pieseň s nadpisom : Píseň starých Čechů, a že kto to bol ten Tranovský? Ale sa zadivil, keď mu Hlaváč vysvetlil, že bol rodom Poliak a umrel ako kňaz v Liptovskom Sv. Mikuláši. Takýmito zbraňami sa bojovalo, keď bola reč o tom: odstrániť nenávideného človeka za každú cenu. Okrem toho turčiansky senior napísal biskupovi banskému, že Hlaváč je nepríčetný (viď Ev. Mat. 5, 22). Prišlo to do reči i na generálnom konvente a generálny dozorca barón Dezider Prónay celkom správne poznamenal: „Ak je blázon, dajte ho do blázinca, a nestavajte ho pred súd!“ A to boli Slováci, ktorí takúto poľovačku na človeka (ember vadászat, tak to pomenoval dr. Kéler Zoltán, dištrikt. dozorca), Slováka, spolubrata, nastrojili. Divíme sa tomu a hrozíme toho, čo sa dialo s Michalom Mil. Hodžom, ale to boli zásadní, politickí, rodu svojmu spreneverivší sa protivníci, kdežto tu ľudia jednej reči, spolukňazi, oltárni bratia robili podľa slov Bachátovej básne: „Brat bratovi nežičí, my národ holubičí!“ Kto sa topí, aj slamky sa chytá. Podľa toho porekadla vybral som sa koncom júna 1917 do Ďarmôt k biskupovi Baltíkovi, aby on v tejto veci prostredkoval. Hoci som sa k nemu na konventoch dosť príkro choval, prijal ma veľmi vľúdne a od 8-mej do 11-tej shovárali sme sa, pravda, slovensky, čo i jemu milšie a bližšie bolo. Rozpovedal som mu celý dej Hlaváčovej kalvárie, jeho rodinné pomery a on riekol: „Nikto mi tak ťažko neublížil, ako Hlaváč, ale ja mu to odpúšťam a plačem s vami, ľúto mi je jeho detí a vykonám, čo sa dá.“ Potom sme sa rozprávali o cirkevnej literatúre, konečne sme zašli na chúlostivé pole oboslania synody r. 1891. Vysvetľoval mi, prečo synoda, keď ju panovník povolil, musela sa sísť a p. Niečo som uznával, niečo nie a tak sme sa v pokoji rozišli. On splnil svoje slovo a čo mohol, vykonal v prospech Hlaváča, ale kde, ako som už spomenul, vlastní hýbali všetkým možným, aby ich súd ostal v platnosti, nebolo možno presvedčiť zjavných protivníkov a nepriateľov o pravom stave a dištriktuálne konsistorium potvrdilo výrok seniorálneho a generálneho až po vyhlásenie za neschopného na kňazský úrad vôbec.

Hlaváč so svojou manželkou a deťmi bol predbežne odkázaný na 1/3 kňazského platu, ale i tu Pán divne pomáhal. Došla pomoc z Ameriky. Ním napísané, tu bojkotované knižočky, rozpredaly sa v Amerike a dostal slušný honorár. Ale o tomto nech si sám povie, ak bude mať času a vôle. Ja opisujem svoje rozpomienky. V tom čase bolo radno vystrojiť sa z domu s potravou, najmä s chlebom, lebo toho nebolo. Vystrojil som sa tak i ja na cestu do Ďarmôt a mnohí závistlive pozerali, ako si ukrajujem chlebíka a čo bolo k nemu, ale niektorí mali ešte väčšiu hojnosť. Skúsil som to idúc z Ďarmôt nazpät. Vo vlaku prisadol ku mne kat. kňaz z Pilišu od Sečian, rodom Nemec zpoza Dunaja, ale tuhý maďarský vlastenec; myslel, že som kat. kňaz a shováral sa až pridôverne. Pri presadaní pri Dregel-Palánke, lebo som chcel ísť rýchlikom cez Vacov — Galantu do Trnavy a Modry do sirotínskeho výboru, prišli sme oba do oddelenia, v ktorom sedeli niektorí páni z vidieku. Shovárali sa maďarsky, ale maďarčina šla im hrbolato. Povyťahovali zo svojich kapsičiek pečienku a chutne si ujedali. Keď sa nasýtili, povie jeden z nich: „A vínko?“ Vytiahli fľašu a upíjali si. Boli to páni mešťania z Krupiny. Ja som sa hneď jednému z nich prihovoril slovensky a on sa mi priznal, že veď on ma videl a počul hovoriť na konferencii v Pukanci. Môj kat. kolega sa mračil, keď nás počul slovensky hovoriť, a položartom, polovážne vyhrážal sa, že nás oznámi, že hovoríme slovensky. My sme sa zasmiali a povedali mu, že dokiaľ sa na bojištiach slovenská krv vylieva, slobodno slovensky hovoriť. Chcel som vysadnúť vo Vacove a počkať tam rýchlik, ale mi povedali, že rýchlik vo Vacove nezastavuje. Musel som až do Pešti, tam sosadnúť, navečerať sa skromne za hodný groš a vysadnúť na peštiansko-berlínsky rýchlik, ktorý bol dosť riedko obsadený, tak že som sa až po Sereď mohol voľne pohybovať a či rozťahovať, vyspať. V Seredi som čakal na trnavský vlak. Zbadal som tam vojačka, kaprála, s ktorým som sa dal do reči. Bol odkiaľsi od Trnavy a šiel na dovolenku. Z bledej tvári vybadal som, že je hladný, ponúkol som mu svoje zásoby. Mal som okrem chleba temer celé pečené kura. Nikdy som nevidel tak jesť, kosti kuraťa až prašťaly pod jeho zubmi, a ja som bol rád, že som mu poslúžil. Prišiel som do Trnavy, rozkázal som si kávu, doniesli k nej kúsok takého čierneho chleba, že som ho v živote nejedol. Ešte i ovsený chlieb, ktorý som ako lučenský suplikant jedol v Telgarte, bol chutnejší. Spomenul som si na chlieb, ktorý som dal nášmu slovenskému vojačkovi v Seredi a ktorý mu tak chutil, ale som neľutoval: prečo by som i ja nemohol niečo pretrpieť, keď toľkí trpeli?

Neviem, o čom sme rokovali v Modre v sirotíncovom výbore, ale viem, čo sa hovorilo po výbore u p. Jozefa Koppu, ktorý povolal k sebe celú spoločnosť na víno. Boli tam nútení obrancovia vlasti dr. Milan Ivanka, dr. Rudolf Markovič, kto viac, neviem, len to viem, že sa tam hovorilo o víťazstve ententy, ako o istej veci, hoci samozvaní vladári ruskí boli už uzavreli s Nemeckom hanebný pokoj brest-litevský. Nemci ešte vždy hrozive stáli, ale Verdun nedobyli. Už bola reč o usporadovaní školstva, o slov. gymnáziach, o slovenskom pomenovaní ulíc. Keď dr. Ivanka hovoril o novom pomenovaní ulíc v Trnave, hovoril o jednej pomenovanej podľa akéhosi maďarského svätého, a premýšľal, aké meno jej dať. Opýtal som sa ho: „Ako sa pred pomaďarizovaním volala?“ Riekol, že Halenárska. Tak ju — reku — nechajte Halenárskou, a myslím, že aj tak ostala, ako v Bratislave bývalá Deákovská, predtým Sedlárska, ostala Sedlárskou: načo sotierať historické pamiatky? Škoda napodobňovať velikášstvo.

Došiel som šťastne domov. Ani sa nepamätám, či niekde na ceste žiadali odo mňa legitimáciu. Horšie bolo rok predtým, keď sme sa s mojou, bohužiaľ, už nebohou manželkou vystrojili do Turca. Pravda, vtedy Rusi dobýjali sa cez Karpaty a takzvaný vonkajší vojenský terén siahal v Trenčíne po Belušu, v Turci až po Zniev, o čom sme nevedeli. Vzal som si u notára obecné svedectvo a šli sme. V Piešťanoch sa ma opytovali známi vrbovskí Židia, kam idem, a keď som im povedal, že až do Turca, či mám legitimáciu od slúžneho. Trochu ma to zarazilo, šiel som sa opýtať železničného prednostu, ktorý mi povedal, že možno i s obecným svedectvom prejdem. Pri Beluši prišiel do vozňa pohraničný dôstojník a prezeral legitimácie. Videl som, že všetci majú od slúžnovských úradov vystavené. Prišiel ku mne. Ukázal som mu notárske svedectvo a on, že to nie dosť, že kde mám od slúžneho. Toto že mi zhabe. Na moju otázku, čo mám robiť, pokrčil plecami. Vtedy som sa začal i ja oháňať, že je to notárova vina, on má vedieť, čo sa môže a nemôže, veď som len včera bol na Myjave u slúžneho, bol by som si vykonal riadnu legitimáciu. Prečo mám mať nepríjemnosti pre nevedomosť notárovu? Vtedy už i pohraničný natiahol inakšiu strunu, nahrešil na notárov, že sú darebáci, vrátil mi notársku legitimáciu a radil mi, aby som išiel do Žiliny ku kapitánovi pohraničnej stráže a tam si vykonal riadnu legitimáciu. V Žiline sme museli presadúvať; zdalo sa mi, že sa neoddá čakať na legitimáciu. Bol práve jarmok, hrúza ľudí. Vtisli sme sa po biede do vozňa a prišli sme na Vrútky, kde stál už rýchlik. Zasa sadnúť a ísť ďalej. Za Martinom vstúpi do oddelenia pán v koženom kabáte, pokloní sa s úsmevom, ako najlepší známy, a opýta sa, že však ver’ mám legitimáciu v poriadku. „Pravdaže!“ hovorím a siaham rukou do vrecka, na čo on kývol rukou, že je dobre, a opýtal sa: „A milostivá pani?“ „Moja manželka,“ odpovedal som, na čo s najprívetivejším a najúctivejším: „Alá szolgája!“ odišiel. Vtedy ako by z akéhosi očarovania prebrala sa moja manželka a opýtala sa, kto to bol. „Detektív,“ hovorím jej. Začala obdivovať moju chladnokrvnosť, lebo že sa nazdala, že je to nejaký známy, keď tak prívetive sa prihováral. V takýto čas — reku — je potrebná chladnokrvnosť, lebo keby som bol ukázal čo najmenší strach, už by sme boli v klepci. Došli sme šťastlive do Mošoviec. Ale ako domov? Nahor nebolo radno, pustili sme sa nadol na Hronskú Breznicu — Parkan a tak do Piešťan a domov.

Vojna sa blížila ku koncu, ale ani jedna strana nechcela veriť, že by mal byť koniec. To sa ukazovalo i na dištriktuálnom konvente koncom aug. 1918 v Bratislave. Namiesto umrevšieho dištriktuálneho dozorcu Arpáda Beniczkého vyvolený bol, i našimi slovenskými hlasmi, dr. Zoltán Kéler, ktorý ukazoval trochu citu pre spravedlivosť. Novohradskí, hontianski a iní páni hlasovali na Štefana Ivánku, hontianskeho sen. dozorcu, a keď niekoľko hlasmi prepadli, pod vodcovstvom Okolicsányiho, sen. dozorcu novohradského, napadli voľbu rozličnými fiškálskymi výkrutkami, najmä preto, že niektoré hlasy boly slovensky vystavené. Vtedy stalo sa prvý raz, že pri hlasovaní na generálneho dozorcu, ktoré bolo tiež v tom roku, hlasy otvárajúci výbor neprijal slovenské hlasy a pozdejší gen. konvent uzavrel disciplinárne stíhanie tých, ktorí takéto hlasy poslali, ale na to už nebolo času. Hlasy otvárajúci výbor preddunajského dištriktu slovenské hlasy prijal a vôkol tohoto strhla sa veľká škriepka, či sa má prijať zpráva hlasy otvárajúceho výboru, ktorý vyhlásil za vyvoleného Kélera. Novohradskí páni a ich spoločníci nechceli prijať zprávu a žiadali zrušenie voľby. Do konventu prišlo hodne našich kňazov, a bol to znak času, že robili hluk a reznými poznámkami zavracali pánov. Najmä povstal krik, keď levický advokát dr. Gyapay, ktorý prišiel do konventu v kapitánskej uniforme, opásaný šabľou, pomenoval slovenčinu cudzou rečou (idegen nyelv). Pri mne sedel vtedajší nitriansky seniorálny, teraz dištriktuálny dozorca dr. Ľudovít Šimko; celý rozpálený v tvári, tak že som sa obával o neho, vykríkol: „Aká je to reč? Tu niet cudzej reči!“ Až pána Gyapaya umlčali a keď prišiel k slovu, krotkejšie hovoril. Z našich najpodarenejšie hovoril Samuel Zoch, ktorý vyhodil na oči Novohradčanom, že pri predošlej voľbe dištriktuálneho dozorcu, kde Slováci volili spoločne s nimi Beniczkého, dobré boly i slovenské hlasy, vtedy nikto nepovedal, že slovenské hlasy sa neprijímajú. S maďarskej strany hovoril komárňanský Jánossy, osobný priateľ Kélerov, a levický Bándy. Hádka trvala celé dopoludnie, až muselo prísť na hlasovanie: väčšina prijala zprávu hlasy otvárajúceho výboru, Kélera vyhlásili za dištriktuálneho dozorcu, proti čomu Okolicsányi oznámil apelátu na gen. konvent. Biskup Baltík jednako chcel Kélera inštalovať, ale Kéler nechcel, lebo že on vidí v inštalovaní niečo rituálneho, náboženského, a čo — vraj — potom, ak by generálny konvent voľbu zrušil? Ale keď gen. konvent zasadol a voľbu potvrdil a či apelátu odmrštil, už nebolo času na inštalovanie dozorcu doterajšieho dištriktu preddunajského. Udalosťami 28-eho a 30-eho októbra prestala jednota doterajšieho územia uhorského. Utvorila sa Československá republika, ku ktorej sa Slovensko pripojilo. A keďže správa ev. cirkvi je štátno-teritoriálna, všetky na Slovensku ostavšie sbory utvorily nové dištrikty a pri maďarskom dištrikte ostaly len dva celé zadunajské senioráty: mošonský a bielo-komárňanský, z novohradského 18 dolných sborov, z hontianskeho 2 sbory, spolu 38 sborov, ktoré dosiaľ tvoria osobitný preddunajský dištrikt, hoci polovica sborov je za Dunajom. V tomto okyptenom dištrikte Kélera inštalovali za dozorcu. Baltík bol biskupom, ale nie dlho, lebo už v máji 1919 ako 83-ročný starec umrel.

Až som sa čudoval, ako sa na poslednom dištriktuálnom konvente r. 1918 bola rozihrala slovenská žabia krv; bol to už závan nových časov. Hoci sa ešte bojovalo, už sa tušilo, aký bude koniec vojny. Cisár Karol, korunovaný kráľ uhorský, vyjednával pod rukou s nepriateľmi, ale oni neverili, že by sa mohol vymaniť z násilných ramien nemeckého Vilhelma. Práve tak darmo sľuboval, že sa dá korunovať za českého kráľa. Dostal odpoveď od poslanca Staněka: „Už je pozde.“ Pravda, hovoriť o takýchto veciach sa nesmelo a v Bratislave ani nemal kto, lebo Ivanku poslali do Debrecína, azda na maďarský kurz, Cablk bol vo Viedni, dozeral na zabíjanie bravov a na hotovenie klobás a viršlí z nich. Iní boli rezervovanejší, lebo, vyznám, všetci sme čakali, že na konci vojny vykonajú na nás nespoľahlivých svoju pomstu. Že sa to nestalo, môžeme ďakovať tomu, že udalosti šly chytro jedna za druhou a aj sami mocní obzerali sa na zadné kolesá.

Koncom septembra 1918 bol gen. konvent v Pešti, tiež posledný podľa doterajšieho spôsobu, ale páni to uznať ešte nechceli. Inštalovali gen. dozorcu — myslím — baróna Sólymossyho. Uzavreli disciplinárne stíhať tých, ktorí poslali slovenské hlasy; doplnili gen. presbyterium, aby súdilo v treťom, poslednom stupni nad Hlaváčom, i zasadalo a, vyjmúc Baltíka a Kélera, všetci ostatní sudcovia hlasovali za úplné odstránenie Hlaváča z úradu kňazského. Biskup Baltik mi to oznámil a podľa predbežného dohovoru volal ma do Pešti. Prišiel som ta, myslím, 1. októbra, vyhľadal som ho v hoteli Pannonia a tam sme sa radili, čo ďalej. V rozhovore spomenul som, že Hlaváčovi neostáva inšie, ako hlásiť sa niekam do Čiech. Chudák Baltík nervózne mi vpadol do reči: „Pán brat, Čechy nespomínajte, lebo i steny majú dionyzovské uši; povedzte, že do Viedne!“ Radil mi, aby som išiel k dr. Kélerovi. Rozlúčili sme sa a viac sme sa nevideli. Mal svoje chyby, ako každý človek, ale celkom pravdive mi bol písal pred niekoľkymi rokmi, že on ešte i myslí srdcom. Ľutujem, že som mu niekedy ublížil. Jeho vinou bolo, že nebol bojovníkom, ktorý by bol mal smelosť bojovať proti všetkým za všetkých, nemal smelosti Hurbanovej, ale tej nemal ani Leška a aby som spomenul i niekoho z mladších, ani Janoška. Jeho nešťastie bolo, že nežil skôr alebo pozdejšie, ale práve v tých najosudnejších rokoch. Keď mi, dokiaľ som ho osobne nepoznal, nahovorili o ňom niečo zlého, vzal som si „Pamäti revúckeho slov. ev. a. v. gymnázia“, prečítal som si jeho reč, ktorú povedal na gen. konvente r. 1874 na obranu revúckeho gymnázia a ktorú som sám vložil do knihy v plnom znení; po prečítaní bol by som mu ruku bozkal, na všetko som zabudol, všetko som odpustil. Boli tam naši najznamenitejší mužovia a povedali mužné slová, ale ani jeden z nich nepovedal, čo povedal Baltík. Nie div, že po jeho reči jeden z maďarských konventuálov povedal Vil. Paulíny-Tóthovi: „Závidíme vám vašich rečníkov.“ Už som spomenul, ako sa r. 1875 na gen. konvente zastal Laučeka a vtipne zničil celé dôvodenie Czékusovo proti Laučekovi. Konečne ešte jedno svedectvo musím mu vydať, že v čase jeho biskupovania ani jedného Slováka nevytvorili z kandidácie, ba práve v čase jeho bývania v Ďarmotách vedel on zatočiť novohradským seniorom Frenyom a novohradskí páni ho natoľko ctili, že sa neopovážili doprosta sprotiviť jeho vôli. Jediný prípad bol vytvorenie Lackovo z kandidácie na Ľuboreči, ale iste nestalo sa to vinou Baltíkovou. Práve tak je istá vec, že sa tešil prevratu a čo s tým súviselo, hoci nemohol a nesmel dať na javo toto svoje smýšľanie, a keby Ďarmoty boly pripadly k Slovensku, ako bola reč, bol by sa celým srdcom prinavrátil k nám a bol by býval osožným pri zriaďovaní našej cirkvi. V rodine nebol šťastný, ako som už spomenul. Po prevrate ostal Baltík v Ďarmotách ako biskup okypteného dištriktu preddunajského, nenasledoval svojho kolegu Raffaya, ktorý chcel zachrániť jednotu svojho banského dištriktu, že prišiel nielen do Zvolena, ale i do Turca, odkiaľ si, pravda, odniesol príkru odpoveď, a Zvolen tiež nezachránil. Baltík si pomyslel, že kto zachytáva rukou mlynské koleso, ruku si zláme, ale koleso nezastaví. O jeho posledných dňoch mám hodnoverné zprávy od jeho bývalého biskupského sekretára a nástupcu v kňazskom úrade. Vyžiadal som si ich od neho, lebo kolovaly u nás o Baltíkovej smrti všelijaké zprávy, že umrel následkom urážok, utrpených od boľševikov, ale tieto zprávy sú nepravdivé. Pravda je, že boľševici prišli do Ďarmôt, prišli i k Baltíkovi, menovali ho súdruhom (elvtárs), ale ináč nemal od nich útržiek, ba keď umrel jeden z nich, Baltík ho pochoval a, rozumie sa, ponúkanú štólu neprijal. Sám ich veliteľ prišiel k nemu a poďakoval sa mu. Zaiste veľké udalosti, ktorých bol svedkom, zle účinkovaly na jeho telesné zdravie, obľahol a keď si dal prislúžiť Večeru Pánovu, tíško usnul. Na cintoríne ďarmotskom leží a na pomníku je nápis, pravda, maďarský z I. kn. Kráľovskej 13, 31, že je to hrob muža božieho. Napísal modlitebnú knihu: „Studnice vody živé“, Lutherov a Melanchtonov životopis a preložil „Augšpurské vyznanie“. Neviem s istotou povedať, či Leška prevzal tento preklad do svojho prekladu symbolických kníh a či samostatne preložil; koho by to zaujímalo, nech porovná obe vydania a tak sa presvedčí. Okrem toho s vďakou treba pripomenúť, že opravil spevníkové piesne. Na pr.: v piesni „Hrad přepevný jest Pan Bůh náš“ v druhom verši: „Bůh a Pán všeho“, čo bolo v Zpěvníku premenené tendenčne „Král lidu svého“, opravil zase tak, že vsunul dnu starý text, a práve tak i na iných miestach, nakoľko to bolo možné, opravil v pravovernom smysle. Od neho samého viem, že pieseň č. 604, v ktorej nádej ako by bohyňa nejaká bola vzývaná, na radu Kuzmányho premenil, vlastne doplnil vsunutím mena Ježiš. Dobre by bolo, keby niekto z mladších bratov, porovnávajúc staré vydania „Zpěvníka“ s novšími vydaniami pod dozorom Baltíkovým, vyhľadal všetky opravy Baltíkove.

O smrti Baltíkovej dozvedeli sme sa okružnými cestami, lebo hranice prísne strážili. Janoška, keď sa dozvedel, písal mi, aby som napísal článok do Cirk. listov, lebo v posledných časoch ja som sa s ním viac stýkal. Napísal som, ako mi napovedalo srdce, a tak sa zdá, že som uhádol pravý tón, lebo nikto z našich mi ničoho nevytýkal, ba našli sa ľudia, ktorí mi ďakovali, že som sa odklonil od všeobecnej mienky našincov a neostýchal som sa povedať plnú pravdu. Veľká smieriteľka — smrť — i tu zmiernila všetky protivy a spravedlivý Pán povie nám časom, kto mal pravdu, ale myslím, že ani jedna stránka úplne.

Dr. Kéler, ku ktorému ma bol Baltík poslal, radil, aby si Hlaváč žiadal penziu, ako chorý, keď sami predstavení vyhlásili ho za nepríčetného (list seniora Hodžu biskupovi Scholtzovi). Pokračovanie proti Hlaváčovi i po krutom výroku najvyššieho cirkevného súdu nemohlo sa tak chytro vykonať, ako by si to jeho protivníci boli žiadali, lebo dokočievajúca sa vojna obrátila mysle na vážnejšie veci, ako na poľovačku na jediného človeka, ako to bol nazval dr. Kéler. Ale o tom bude azda reč neskoršie.

Keď som prišiel z Pešti, ktorú som od tých čias nevidel, a iste už neuvidím, našiel som tu nemilý následok vojny — choleru v podobe takzvanej španielky. Z jedného kopaničiarského domu, na samom chotári myjavskom, vymreli všetci ľudia, naraz doviezli k chrámu 6 rakví, medzi nimi tri veľké: otec (Daniel Klbečka), dcéra, zať; na druhý deň bolo v chráme 5 rakví; v susednom dome vymrely všetky dietky, rodičia ostali. Ďalej sa to nešírilo, len kde-tu stal sa prípad, že niekto ochorel, azda i umrel; nemám po ruke matriku zomrelých.

Koncom mesiaca októbra šiel som do obecného domu, aby som si pýtal od notára lístok na mletie obilia, lebo cez vojnu nikto nesmel mleť bez dovolenia. Notár sa ma pýtal, načo mi je lístok, veď onedlho on si príde ku mne pýtať dovolenie. Pozrel som na neho, že ma azda podchytáva, ale hneď sa začal vypytovať, či naši ľudia rozumejú česky. Ako by — hovorím — nerozumeli, keď piesne i modlitby, i Písmo sväté majú v českej reči! Ale on že by nemohol česky úradovať. To ani — reku — nebude treba, lebo sa bude úradovať slovensky. Z tohoto som videl, že páni už pokladajú svoju vec za stratenú. Čítali sme 14 bodov Wilsonových o práve malých národov, i to, že posledný rakúsko-uhorský minister zahraničia gróf Julius Andrássy ich prijal. I to sme vedeli, že po kapitulácii Bulharska a Turecka pozícia ústredných mocností je otrasená. V uhorskom sneme náš junácky Juriga prečítal osvedčenie, v ktorom zreteľne oznámil odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska. Dostali sme i pozvanie do Martina na 30-ty október, ale odchádzať vtedy z Krajného na takú ďalekú cestu nebolo možné. Ľahšie bolo tým, ktorí boli blízko železnice. Ale ja som mal do Nového Mesta i do Vŕbového v nepokojných časoch ťažkú cestu a, úplnú pravdu povediac, netušil som, že by to mal byť koniec jedného a začiatok druhého. Až z osobitného vydania Nár. novín dozvedel som sa, že nastaly nové časy, že Slováci hlásia sa k svojmu právu a nechcú byť nijakým odhodkom. Zároveň prišla zvesť o 28. októbri v Prahe. Už sme mali svetlo, hoci sa vojna ešte neskončila.