ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste najdú sa medzi čitateľmi mojich rozpomienok i takí, ktorí sa budú diviť, prečo som ani slovíčkom nespomenul, v akom pomere som bol alebo som k takzvanej politike. Či som sa od prevratu počnúc nemiešal do politiky? A vôbec ako som spokojný s doterajšími pomerami v našom štáte a najmä na Slovensku. Nechcem vyhnúť ani tejto otázke. Hovoril som pravdu, keď sa mi v nových pomeroch niečo nepozdávalo, a keď som s niečím nespokojný, pomyslím si na to, ako bolo predtým a ďakujem Pánu Bohu, že sme tak, ako sme, a potom, že sme ľudia a nikdy nebude tak, ako by sme si žiadali, lebo koľko ľudí, toľko mienok a toľko vôle. Len jedno ma vždy bolelo, keď som videl, že sa robí niekomu krivda a že sa niektorí škriabu po chrbte iných. Keď som to videl za maďarského panstva, ako všelijakí karieristi driapu sa jeden nad druhého a pritom nehľadia, že popri nich trpia tisíci, tomu som sa nedivil. To boli cudzí ľudia, ktorí nemali lásky k slovenskému ľudu. Ale čo som mal povedať, keď som videl slovenských karieristov, ako sa predbehúvali, predchytávali si, hľadeli čo najviac uchytiť? Prišla mi na um bájka Jonáša Záborského: „Chlapi sťali duba. Jeden kála, druhý rúba. Keď plakal, ľutovala ho víla, že ho tak sekera doriadila. Nie sekera, ale klin, ktorý je môj vlastný syn, teraz tak ostro preniká, zaostrený rukou protivníka.“ Úder od vlastného brata viac bolí ako od cudzinca. Takéto bolo a, bohužiaľ, až podnes je moje nazeranie na dnešnú našu domácu politiku. Kam takto zajdeme? Na túto otázku nech odpovedia tí, ktorí majú vplyv na vedenie štátu, a beda tým, ktorí obetujú všeobecné dobro vlastnému zisku alebo sláve. Ale beda aj tým, ktorí delia národ na roľníkov, remeselníkov, katolíkov a evanjelikov a ktovie akých — -íkov, i všetci dovedna málo zavážime, a treba sa oháňať, aby sme v našom „národným“ menovanom štáte prišli po svoje. Tu nám prichodí volať so Sládkovičom:

Posledných desať rokov chodieval som so svojou manželkou po našských kúpeľoch: Piešťanoch, Sliači, Trenč. Tepliciach, konečne za sedem rokov v Tatr. Polianke. Jej bolo treba liečiť sa, najmä proti basedovke, mne duševne i telesne okriať, na čo je dobré najmä naše tatranské povetrie. Nie div, že Tatry plné sú bohatých peštianských Židov a Židoviek. Chudobným Slovákom na to nestačí. Bolo by zaujímavé zvedieť, koľko českých a koľko slovenských detí je v Šrobárovom ústave v Dol. Smokovci. Poznamenávam, že toto nepripisujem úplne za vinu Čechom, ale vo veľkej čiastke nehybnosti slovenskej. To isté platí o Lučivnej.

Nastal pre mňa smutno-pamätný rok 1932. Strojili sme sa s manželkou svätiť 20. septembra zlatú svadbu, hoci, keď sme o tom hovorili, ona vždy dodala: „Ak dožijeme.“ Cítila blížiacu sa smrť, ale nechcela ma zarmucovať; pravda, to si vždy žiadala, aby ona skorej umrela. Prišiel máj, ešte v I. slávnosť svätodušnú boli sme v chráme a ja som obdivoval, že tak trpelive zniesla horúčosť v malom preplnenom chráme. To boly jej posledné služby božie na zemi. Dostala angínu, zdanlive preniesla ju bez následkov, až pozdejšie sa ukázaly. Obľahla na tri-štyri dni a 27. mája o 4-tej popoludní usnula v Pánu. 29. mája, v nedeľu popoludní, sme ju pochovali. Kázal som vykopať hlbší hrob, aby som i ja mal v ňom miesta. Do videnia, do skorého videnia, drahá, dobrá, Bohu oddaná duša!

Na veľké prázdniny pustil som sa sám ponavštevovať ešte raz priateľov a známych v Novohrade a vo Zvolene. V Lučenci som sa videl posledný raz s bratancom Danielom Bodickým, na Sennom navštívil som 94-ročného učiteľa v. v. Jána Molnára, ktorý okrem milosti božej svojmu striezlivému spôsobu života má čo ďakovať svoj dlhý vek. Šiel som i na cintorín navštíviť hroby dobrého ujca, bývalého farára Andreja Bodického, jeho manželky, brata Samuela a jeho manželky. Potešil som sa novému chrámu. Pri jeho posviacke r. 1925 som kázal. Potešil som sa i novej škole, do ktorej onedlho nebude mať kto chodiť, lebo národ vymiera. Zo Senného do Lučenca odviezla ma na aute neter, pani Pavlova Maliariková; tam, som sa presvedčil, aké nebezpečné sú novodobé vymoženosti. Šli sme cez veľkú maďarskú obec Veľkú (Vilke). Sedel som dnu v zatvorenom aute, zrazu pocítil som náraz, počul praskot, auto zastalo. A tu pred nami šiel občan s prázdnym vozom a keď ho náš šofér chcel obehnúť, skrútol kone v tú istú stranu. Šofér zabočil síce naľavo, málo že nás nevysypal do priekopy, jednako narazil predkom auta do zadného kolesa voza, ktoré sa iste roztrieskalo. Ale i na našom aute zlomila sa oceľová žŕdka, že sme ledva dotiahli do Lučenca. Mali sme tam i ukázku toho, ako povstávajú vzbury. Ako naše auto udrelo do zadnej časti voza a voz sa prevrhol, poháňajúci chlap vypadol z voza (na šťastie sa mu nič nestalo), hneď začali sa shromažďovať ľudia, chlapi, ženy, deti a začali vykrikovať, že, hľa, ako chudobný prišiel by i o život pre pánov. Na to, pravda, zabudli, že ten chudobný bol na príčine, lebo mal dať znak, že ide cez cestu. Prišiel četník, vyšetril vec a my sme pomocou povrázkov mohli sa pohnúť beztoho, že by nám bol niekto prekážal.

Z Lučenca šiel som do Banskej Bystrice. S priateľom Jankom Slávikom pochodili sme po meste, navštívili sme starých známych v cintoríne a živých v ich domoch. Obstaral som u zlatníka Rennera kalich pre nový chrám bratislavský — to bola žiadosť mojej manželky — a rozlúčil som sa s milými priateľmi Slávikovci, našou spisovateľkou Vansovou, Figušovci a i. a bral som sa cez Zvolen, Vrútky, kde som prenocoval, ale čistej vody som nedostal, cez Liptov, Spiš k mojim do Bardejova na krátku kaplánku, odtiaľ cez Martin do Púchova. Nechcel som vynechať, tak ako vlani, konferenciu na Brezovej, kde ma prekvapili, lebo pričinením môjho kmotra dr. Rudolfa Markoviča robili akési prípravy pripomenúť moje osemdesiate narodeniny. Ja som si myslel, že nemusí vedieť okrem najbližších nikto, aké veľké veci učinil so mnou Hospodin. Dlhý vek nie je zásluha, ale milosť božia.

Z Púchova prišiel som do Bratislavy, pre mňa smutnej a i pri toľkých známych osamelej. Miesto zlatej svadby zaniesol som päťdesiat ruží na hrob vernej družky života, ale priatelia a známi nenechali ma osamote a v smútku. Dňa 25. septembra pozdravili ma naši milí domáci viery ústami dozorcu dr. Milana Ivanku, prišli i ruskí vyhnanci. 28-ho povolali ma do Krajného, že na pastorálnu konferenciu nitriansku a shromaždili sa do chrámu moji bývalí cirkevníci tak početne, že ich toľko býva len na slávnosti. Ešte i tým sa mi zavďačili, že sa spievalo z Kancionálov, a oddali mi vzácne album cirkevných i školských budov, dozorcov, kaplánov, učiteľov. Podkylavský spolok, ktorý sa pomenoval mojím menom, pozdravil ma peknou adresou. Pán nech odplatí!

Temer všetky naše politické časopisy a, rozumie sa, všetky cirkevné, i nemecké a maďarské, priniesly dlhšie-kratšie zprávy, pravda, ako to býva, často som sa v nich ani sám nepoznal. Darmo je, bez zväčšovania to nemôže byť. Práve tak vyznela i slávnosť, ktorú usporiadalo predsedníctvo gen. cirkvi ev. a. v. na Slovensku 16. októbra 1932. Musel som proti niektorým výrazom i protestovať. Ale i tak ďakujem za dobrú vôľu a nezaslúženú poctu. A keď končím toto svoje, sám viem a cítim, nedokonalé dielo, ďakujem za veľkú milosť, ktorú mi Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista až dosiaľ preukázal, a prosím, aby ma až do konca neopúšťal, privolávam mládeži našej známej i neznámej s medoústym Sládkovičom: