ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne môžem opísať cirkevný život v domácej cirkvi, i v susedstve, v senioráte, dištrikte a p. O domácich pomeroch cirkevných som už čiastočne hovoril, púšťať sa do podrobností, ako na Pondelku, nemožno z dvoch príčin. Na Pondelku poznal som dôkladne každého cirkevníka. V Krajnom videl som v chráme celú hromadu ľudí, ktorých tváre som ani nerozoznal a mnohých som len vtedy videl, keď išli pri ofere okolo oltára. Vídaval som ľudí pri pohreboch; tých mnoho cintorínov slúžilo aspoň na to, že som vedel, kto kde býva.

Predtým bola v Krajnom i koleda; bolo to tak, ako Rázus opisuje v „Svetoch“, ale zrušil ju môj druhý predchodca Ján Boor, a dobre urobil. Kňaz s rechtorom a ostatným personálom chodili od Nového roku cez celý január, keď bývajú najväčšie zimy a snehy. Často si museli koledovníci robiť cez záveje chodník od chalupy po chalupu. Bola to ozajstná kalvária. Pravda, kňaz mal príležitosť každý rok aspoň raz prísť do každého domu, poshovárať sa, poradiť, a keď bolo treba, i napomenúť alebo pokarhať, ak mal kedy, lebo vyše 700 rodín navštíviť a pobaviť sa všade aspoň pol hodiny, vypočuť sťažnosti pravé i nepravé, vyrovnať nesrovnalosti medzi manželmi, rodičmi, dietkami, bratmi a sestrami, na to v niektorom dome nestačilo ani pol dňa. Odpadnutím koledy zbavil sa kňaz veľkého bremena, ale odpadol od veľkej prípomoci pastorizácie. Raz som jednako vykonal takú všeobecnú návštevu, pravda, nie sám, ale spoločne s kaplánom Hlaváčom. Šli sme na dvoje, popisovali sme duše, náboženské knihy: Biblie, Nové zákony, Postilky, Zpěvníky, Kancionále a p., a bol z toho veľký duchovný úžitok. Škoda, že sa to nestalo viac ráz, ale dokiaľ som bol sám, nezdolal som, a keď som i mal kaplánov, nebol každý Hlaváč, t. j. duchovne i telesne dosť silný, a nebol každý tak dlho u mňa. Potom, pravdu povediac, ustával som a ostarieval. Kedysi boli v kalvínskej cirkvi v Uhorsku roztriedili cirkevné sbory podľa práce a dôchodku a určili, do ktorej cirkvi môže prísť starší a do ktorej mladší farár. Ale to nestačí. Isteže pri slobodnej voľbe farára, aká je u nás, ťažko by bolo obmedzovať právo jednotlivých sborov a predpísať im, akého farára si môžu voliť, ale aspoň by malo byť vyslovené všeobecné pravidlo, že do veľkých sborov mali by sa voliť farári okolo 35 — 40-roční a po pädesiatom roku mali by odísť nie na odpočinok, čo je dnes túžbou kňazov-nekňazov, ale do menších sborov, kde by až do úplnej staroby požehnane mohli účinkovať. Viem, že je to ani nie jednoduché pium, ale maxime pium desiderium (zbožná a či vlastne márna túžba), lenže hodno je o tom premýšlať, a ja myslím, že sám život donúti cirkev, aby sa obmedzovalo trochu neobmedzené volebné právo jednotlivých sborov a na kňazov robil sa nátlak, aby sa pri uchádzaní na farské stanice podriadili všeobecným, pre cirkev dobrým pravidlám.

Po pädesiatom roku cítil som, že sotva budem vládať vykonať všetku prácu, najmä keď sa množily starosti o školy, rozličné národno-politické, sociálne a hospodárske povinnosti. Ako nejakým zvláštnym riadením božím prichádzala mi pomoc tak, že som musel prijímať pomocníkov-kaplánov. Prvým bol Milan Hlaváč z trenčianskych Ozoroviec, syn učiteľa Samuela Hlaváča. Gymnázium i teologiu skončil v Bratislave, kde sa sám vydržoval; skončiac teologiu s vyznamenaním, stal sa kaplánom pri našom dobrom trpiteľovi Pavlovi Royovi v Kochanovciach, kde svojím účinkovaním získal si všeobecnú priazeň, až na tých, ktorí by si neboli žiadali mať ho za nástupcu Royovho, ktorého smrť každú hodinu čakali. Bolo to práve v tom čase, keď sme boli v najtuhšej opozícii proti biskupovi Baltíkovi; nechcem o tom hovoriť, či sme mali úplnú pravdu; možno, že ešte o tom bude reč. Hlaváč si iste, ako počul od starších, tiež nepoložil ruku na ústa, keď hovoril o Baltíkovi, ale toľko nepovedal, ako starší páni, ktorí ho pozdejšie za to odsudzovali. Ale bola to vítaná príležitosť pánom Szilvaymu a Osztroluczkému, aby sa Hlaváča zbavili. Biskup Baltík práve vizitoval trenčianske sbory, prišiel i do Kochanoviec; tam páni podali žalobu proti Hlaváčovi a žiadali jeho odstránenie. Keď to prišlo i do vizitacionálnej zápisnice, cirkevníci odopreli ju podpísať. I to pripísali Hlaváčovi, že ich on pobúril, a tam prítomný nový dištriktuálny dozorca Laszkáry vyhrážal sa, že ho i z Europy vyženie. Vec prišla na dištriktuálny konvent, kde Hlaváča suspendovali a postavili pred cirkevný súd. Nemal sa kam podieť, zavolal som ho, aby prišiel ku mne. Prišiel. Otázka bola, čo ďalej, lebo všetko sa postavilo proti nemu; hrozila mu vojenčina, od ktorej vtedy teologovia boli oslobodení. Šiel do Viedne a dal sa zapísať na teologickú fakultu. Tam pokračoval v práci, ktorú som bol v januári l902-ho začal. Odbavoval som totiž služby božie pre našich podomových kupcov a susední bratia-farári tiež chodili slúžiť slovom božím, pravda, len raz mesačne. Hlaváč shromažďoval našich ľudí po celý školský rok, až sa jeho vec pred cirkevným súdom v Trenčíne v júni 1903 skončila. Odsúdili ho na stratu kaplánskeho úradu v Kochanovciach. Práve vtedy, vysilený námahou, padol som pred oltárom, bez pomoci ostať som nemohol. V nasledujúcu nedeľu sborový konvent povolal Hlaváča za kaplána. Sbor odhlasoval mu na plat ročitých 200 korún, ja som dal zaopatrenie a 100 korún; kaplánskej kongruy vtedy nebolo. Ja som, pravda, musel odísť na niekoľkodňový oddych; išiel som do Železného v Liptove. Porovnával som sa s husľami, na ktorých sú struny tuho natiahnuté. Hoci sa nehrá na nich, samy od seba sa trhajú. Treba ich uvoľniť, aby sa zachovaly. Hlaváč bol u mňa, ale pokušenie prišlo.

Na Myjave po smrti Vannayovej zriadili dve farské stanice, na jednu vyvolili Samuela Valáška, rodáka z Myjavy, doterajšieho kaplána Vannayovho, na druhú Igora Štefánika, syna košarišského Pavla Štefánika, ktorý sa tam dlho nezabavil. Dal sa vyvoliť za farára do Palánky v Báčke. Valášek ostal sám, ale nemohol vydržať. Pozval si zavše na výpomoc Hlaváča, ktorého si Myjavci tak obľúbili, že silou-mocou chceli ho voliť za farára. Rozumnej a zákonitej príčiny, prečo by ho nemohli voliť, nebolo, ba zdravý rozum bol by kázal hodne ho zamestnať. Ale Baltík i Laszkáry postavili si — ako sa hovorí — hlavu, že ako by taký pre urazenie vrchnosti odsúdený človek mohol prísť do prvej nitrianskej cirkvi za farára! A povedzme si pravdu, nitrianski bratia-farári tiež neboli oduševnení za neho, hoci nikomu z nich nič zlého neurobil, ba kde mohol, vypomáhal. Ale lepšie o tom nehovoriť.

Od dištriktuálneho predstavenstva prišlo prísne nariadenie, že Hlaváča nemožno voliť za farára na Myjavu, a nitrianske seniorálne predstavenstvo ponáhľalo sa nariadenie na myjavskom konvente vyhlásiť, za čo, pravda, vypočulo od Myjavcov a ešte viac od Myjaviek dosť nelichotivých poznámok a rozhorčenie sa neutíšilo. Na najbližší dištr. konvent prišlo 50 Myjavcov, aby dokázali, že stoja za Hlaváča. Pravda, nič neosožilo, a preľaknutí páni mne pripisovali, že som Myjavcov ja vystrojil, ba i cestu im zaplatil, čo bola číročistá lož. V samom konvente horlive sa zaujali za Myjavu dvaja Markovičovci, za Hlaváča senior Trsztyénszky, ktorý povedal, že mal troch vynikajúcich poslucháčov teologov (lebo bol i prof. praktickej teologie), Jána Palica, Krištofa Chorváta a Hlaváča. Ak sa Hlaváč v niečom previnil a niekoho urazil, nech odprosí a expiuje (expiálja — výraz Trsztyénszkeho). V mene Myjavcov hovoril učiteľ Šimonovič, hovoril som i ja. Naduto a pyšno hovoril excelenciáš Láng, že každý cirkevný sbor musí sa poddať uzavretiu dištriktuálnemu, a dištrikt zakázal voliť Hlaváča. Musím pri tomto spomenúť dve epizodky. Hneď po rozpustení búrlivého zasadnutia sišiel som sa pri východe zo siene so sen. dozorcom novohradským, pozdejším dištr. dozorcom Arpádom Beniczkým, náramne zhumpľovaným, ale nie zlomyseľným človekom. On tvrdil celkom určite, že Myjavci neprišli sami od seba, ale podplatení. Spýtal som sa ho, čo myslí, kto by ich bol mohol podplatiť. Povedal, že hovoria na mňa. Keď som to vyhlásil za lož, spýtal sa ma, či by som to odprisahal. Keď som sa osvedčil na kňazské svedomie a kňazskú česť, že som nevedel, že Myjavci prídu, povedal, že ani tak neverí. Bol som, ako na každom konvente, rozčúlený. Na takú urážku nevedel som ináč odpovedať, nuž vystrel som ruku, ako keď sa dávajú zauchá, a zavolal som: „Ale mi to ešte raz nepovedzte!“ Stŕpol, videl, že nežartujem, začal odprosovať, on to vraj tak zle nemyslel, a vec sa skončila. — Šli sme so Štefanom Fajnorom na obed. Bol s nami i Vladimír Jurkovič, terajší senior bratislavský. Sadli sme si v Royali na koniec stola. Onedlho prišiel za nami biskup Baltík s Laszkárym, Raabom a Okolicsányim, pozdejším sen. dozorcom novohradským. Prisadli k nám a, rozumie sa, bola reč o Myjave. Tu spýtal sa Okolicsányi dištriktuálnych predsedov, že všakver’ Hlaváč už teraz nemôže byť nikdy myjavským farárom. Baltík sa ubehal a začal hovoriť; hovoril niekoľko minút, ale nikto z toho nič nerozumel. Keď sme odchádzali, spýtal som sa Fajnora, čo rozumel zo slov Baltíkových, či Haváč môže alebo nemôže byť niekedy myjavským farárom. Odpovedal, že nerozumel. Keď, reku, taký ostrovtipný advokát nerozumel, nehanbím sa priznať, že som ani ja nerozumel. Obdivovali sme veľkú zručnosť Baltíkovu; v tom prevyšoval všetkých svojich rovesníkov, ešte i veľkého diplomata Lešku; obidvaja by boli pristali do kardinálskeho sboru už i svojím výzorom a vystupovaním.

Temer štyri roky trval odpor Myjavcov. Proti prostredkovaniam a nariadeniam farára nevolili. Pravda, mali druhého farára, ktorý najpotrebnejšie veci vybavil, a keď ustával a chcel si odpočinúť na niekoľko týždňov, zastúpil som ho. Presvedčil som sa, že na Myjave farár by mohol mať pohodlnejší život ako v Krajnom, keby vybavoval iba vonkajšie veci a povinnosti, ako sa to obyčajne koná. Veď na Myjave je len jeden cintorín, kým v Krajnom ich je päť. Veľký rozdiel v čase, v práci i v námahe. Ale na húževnatosti dištriktuálnych pánov oslaboval a konečne zlomil sa odpor Myjavcov. Chceli im poslať administrátora, i ho vymenovali, ale dalo sa mu na vedomie, že ako vstúpi do chrámu, všetci vyjdú. Práve tak nepristali ani na kaplána, ináč dobrého Slováka. Až napokon, aby nepovstaly ešte horšie veci, na moju radu pristali na kaplána Pavla Lacku a onedlho vyvolili ho za farára (r. 1907). Hlaváč mal z toho osoh, lebo zmäkli i páni a sľúbili, že nebudú prekážať, aby ho v inom dištrikte vyvolili. Tak sa i stalo, keď r. 1907 vyvolili mošovského farára a turčianskeho seniora Martina Morháča za farára do slovenskej cirkvi v Pešti, Mošovčania chceli voliť Hlaváča len podľa povesti z toho, čo trpel a napísal, ale banský biskup Scholcz žiadal si svedectvo od predstavenstva dištriktu preddunajského. Vyslanci mošovského sboru šli do Pešti, kde našli i Laszkáryho a Baltíka. Laszkáry sľúbil, že podpíše také svedectvo, aké Baltík napíše. Baltík napísal odporúčajúce svedectvo a biskup Scholcz dovolil voliť Hlaváča. Dištriktuálny dozorca banský, dr. Michal Zsilinszky, súhlasil a vopred poradil Mošovčanom, aby sa smelo mali okolo Laszkáryho, že ten svedectvo podpíše, ako sa i stalo. V auguste r. 1907 vyvolili Hlaváča jednohlasne za farára do Mošoviec. 3. septembra odišiel z Krajného po štyriročnom zdarilom účinkovaní. Ja som stratil znamenitého pomocníka, ktorý mi až chytal prácu z rúk, vypomáhal i v okolitých cirkvách: v Kostolnom, Lubine a na Brezovej. Uviedli sme si boli v jarný, letný a jesenný čas popoludňajšie nedeľné služby božie po fíliach a kopaniciach. Prišli na ne i takí ľudia, ktorí do chrámu nemohli, azda i nechceli. Do horných kopaníc prišli aj z myjavských susedných kopaníc. Badali sme, že sa chrám plnil, ako by nám ľudia prišli návštevu odplatiť. Pravda, po odchode Hlaváčovom to prestalo, lebo až do večera musel som čakávať doma, že prídu z fílií alebo z kopaníc s nejakou funkciou. Ostal som sám a veľmi som bol povďačný bratom, ktorí práve vtedy prekazili mi seniorstvo. Naučili sa od Boboka a Pfausera, ako sa dá spraviť z väčšiny menšina, a ja som si myslel s Jozefom: Vy jste skládali proti mne zlé, ale Bůh to obrátil v dobré! Čo by som si bol počal v takej cirkvi, ako je krajnianska, so seniorstvom v takom senioráte, ako je nitriansky? A pomocníka by som nebol tak ľahko dostal.

Pravdaže, našiel sa zasa niekto, kto potreboval pomoci. Bol to Sarvašan Andrej Palkovič, duchovne nadaný, ale telesne slabý; zdá sa, mal škrofle na črevách. Prišiel do Bratislavy na teologiu národne úplne neorientovaný, preto ho profesori ako svojho človeka napomáhali. Ale keď sa trochu rozhliadol a spriatelil sa so slovenskými teologmi, doterajší patróni odopreli mu svoju pomoc. Prišiel ako druhoročný teolog do Krajného na vianočné prázdniny a divil sa, keď počul na fare slovensky hovoriť. Divil sa, pravda, i všeličomu inému. Videl som, že tomuto mladému človeku musí sa pomáhať; vykonal som mu štúrovské štipendium a čo sa dalo z iných prameňov, až sa akosi pretrápil cez druhý ročník a základnú skúšku složil s dobrým prospechom. I tretí ročník takto skončil, ale už štvrtý rok nechcel byť v Bratislave a profesori ho vďačne prepustili. Myslím, na odporúčanie dr. Schmidta, bratislavského farára, dostal štipendium v Roztoku, kam odišiel s barónom Pavlom Podmaniczkým v jeseni r. 1907. Strávili tam dva semestre. Po príchode do vlasti Palkovič prišiel ku mne a celý rok pripravoval sa na skúšku. Robil u mňa písomné práce, na ktoré som mu až z Viedne pramene zaopatril, ba jednu knihu i kúpil. Vypomáhal, čo mohol, ale pre chorobu veľmi nevládal. V lete (14. — 16. júna 1909) složil odbornú skúšku a ordinovali ho za môjho kaplána. Ale už 15. novembra odišiel do Bôľoviec, do Sriemu. V čas srbsko-rakúskej vojny zastrelili ho srbskí komitáči. Bol nadaný, ale pre chorobu mrzutý človek. Už v Bratislave chodil medzi baptistov a iných sektárov, vždy a všade priťahovaly ho extrémy. Podobal sa včele, ktorá z kvetu vyberala samé jedovaté látky, a miesto medu shromažďoval jed. Od iných požadoval priamo anjelský život a strojil sa vopred, ako si on svoj cirkevný sbor usporiada, ale prišiel práve do takého, kde rozbujnený ľud nedal sa viesť a onedlho zanechaný bol dom, t. j. chrám pustý. Chodieval na Starú Turú, ale i tamojšie skúsenosti neboly ani jemu ani iným na úžitok. Nemohol dôjsť k tej viere, ktorá sa zjavuje v láske. Bol som ho vystrojil do jódového kúpeľa na oravskú Polhoru, ale ani to nepomohlo, azda i preto, že skoro odtiaľ odišiel. Pravda, o takej práci, akú sme konali s Hlaváčom, nemohlo byť ani reči, ani som ju od neho nežiadal. Ťažšiu prácu konal som sám, on iba vypomáhal. Po odchode Palkovičovom temer za dva roky bol som bez kaplána, lebo bolo málo našich teologov.

Po dve letá bol síce u mňa barón Podmaniczky, ale on sa učil slovensky a nemohol mi pomôcť. A vše cez malé alebo letné prázdniny bol u mňa jeden alebo druhý brat-teolog, dlhší čas sa bavil i pilný, nadaný Krištof Chorvát; odo mňa šiel do Kráľovej na próbu a naši statní Kráľovania vyvolili ho jednohlasne za farára, hoci nebol ešte ordinovaný. Neliturgoval a kázal bez luteráka. Vidno, že naši cirkevníci nehľadia na vonkajšie veci, ale na srdce. Chorvát bol na Kráľovej len niekoľko mesiacov. Umrel mladý a vďační cirkevníci postavili mu pekný pomník. Až 28. júla 1911 prišiel ku mne Vladimír Roy, syn bývalého farára kochanovského Pavla Roya, po matke Jozefov Hurbanov vnuk. Prišiel z Mikuláša, kde nebol na príhodnom mieste, lebo podľa svojej povahy potreboval viac tepla rodinného života, ako pobyt po hostincoch. Pre mladého kňaza je vôbec nebezpečné, ak nebýva alebo i býva, ale nestravuje sa u principála. Roy bol v Anglicku, prostredkovaním Scotus Viatora, u ktorého býval ako hosť. S ním som bol skusoval, ako by to bolo, keby si principál s kaplánom zamieňali kázne. Ja som kázal jeho kázeň a on moju. Pozdávalo sa mi to, lebo každý sme museli pozornejšie vypracúvať kázne. Ale Roy bol u mňa málo, lebo už 15. novembra 1911 odišiel do Púchova, kde pred rokmi i jeho otec bol farárom. Púchov s rozsiahlymi fíliami a rozličnými svodmi nebol dobrým miestom pre neho. O niekoľko rokov musel zaďakovať. Za čas žil na penzii, ale po odchode Juliusa Bodnára z Bukovca vyvolili ho Bukovčania a, ako sa zdá, odľahlá dedinka lepšie zodpovedá jeho básnickej povahe.

Už v čase kaplánovania Royovho bola vláda povolila kaplánsku kongruu, doplnenie platu, do 1000 korún, lebo farársky plat bol vtedy 1600 korún. Pri premienke kaplána žiadal som pre neho o kongruu, ale tu sme sa s biskupom Baltíkom nepohodli. On tak bol vypočítal, že sbor dáva dvesto korún, ja sto a opateru, ktorá sa cení na päťsto korún, a tak by kaplán dostával doplatok dvesto korún. Ale ja som ináč počítal. Ja si konám i vykonám prácu, ktorú môže vykonať jeden človek, a tak kaplána nepotrebujem ja, ale sbor, a nevidím príčiny, prečo by som ja mal vydržiavať kaplána pre sbor. Tých 600 korún, ktoré ma stál kaplán, sťahujem a zriekam sa práva na kaplána. Baltík mal zdravý rozum a nebol zlomyseľný. Onedlho mi oznámil, že ministerstvo mi povolilo 800-korunovú kaplánsku kongruu. Na základe toho cirkev povolala za kaplána Michala Valáška, rodáka myjavského, ktorý bol u mňa od 28. novembra 1911 do 15. septembra 1913. Bol tichý, pilný, ale telesne slabý. Práve vtedy bol som začal kázať zo starozákonných textov; kázne vypracúval som sám, ale kázali sme obidvaja. Obdivoval som výbornú pamäť Valáškovu, i peknú prednášku; v duchu a mysli som rozvažoval o vlastnej kázni, čo bolo v nej dobrého, príhodného a čo slabého. Valášek odišiel na Košariská, ako nástupca Pavla Štefánika, ktorý v apríli 1913 umrel. Zasa som ostal sám až do konca roku. Až v čas peštianskej synody v decembri 1913, ktorá trvala len sedem dní, na radu dr. Maszníka, dekana teol. akademie, povolal som za kaplána Jozefa Koreňa, rodáka z Ružomberka, ktorý prišiel 1. januára 1914 a odišiel 15. júla toho istého roku; po prevrate stal sa profesorom v Prešove.

Nastala vojna, ťažko bolo najsť výpomoc, ale zasa mi Pán poslal hosťa, ktorého nikde nechceli trpieť, jeho i nie jeho vinou. Bol to Ján Bazlík z Pukanca. Zo šopronskej teologie poslali ho preč pre akýsi chlapecký výčin, pravda, i preto, že bol Slovák. Odišiel do Bratislavy a tam svojou divnou, nesnášanlivou povahou znepriatelil si i tak oproti Slovákom nepriateľsky naladených kolegov, tak že musel odísť do Lipska a do Roztoku. Vrátil sa v nádeji, že mu v Bratislave povolia skladať odbornú skúšku, ale i tam mal prekážky. Konečne prišiel ku mne vyčkať priaznivejšiu náladu. Dovolil som mu kázať, ba i niektoré pohreby a menšie funkcie, ale nebol som s ním spokojný ani ja, ani cirkevníci. Práve som rozmýšľal, že mu vypoviem, keď prišiel list z Naďlaku od Aničky Bujnovej, manželky farára Ivana Bujnu, ktorého zavolali na vojenskú službu, aby som jej prepustil kaplána. Bázlik podvolil sa ísť, ja som vďačne súhlasil, lebo som to pokladal za oslobodenie. Vtedy som sa presvedčil, ako sa zásluhy ľahko nadobúdajú. Banský biskup Scholz poslal mi poďakovací list, že som Bázlika prepustil. Bol u mňa od 1. januára do mája 1915. Ďalšie jeho príhody rozprávať nejdem, umrel nedávno ako farár v Pršne na Morave.

Onedlho som dostal bohatú náhradu, keď sa mi prihlásil Štefan Krčméry, syn priateľa Miloslava Krčméryho, bývalého farára mošovského a jasenovského, s materinskej strany zo známej kňazskej rodiny Petianovskej. Tento vysokonadaný človek bol u mňa ako riadny kaplán od 14. júna 1915 do 14. septembra 1916, teda cez najťažšie roky svetovej vojny, keď sme tŕpli nad konečným výsledkom toho strašného boja. Dobre bolo mať v dome takého dobromyseľného človeka. Vedeli sme, že v tom boji je reč o budúcnosti nášho národa: alebo ožije, alebo zahynie. Škoda, že k vôli matke-vdove a sestrám odišiel do Bratislavy. Ťažko sme ho púšťali.

Bol som potom vyše roka bez výpomoci; zasa však prišla nečakaná. Gustáv Kolény, syn aradáckeho učiteľa Jozefa Kolényho a sestry mojej ženy, dobrosrdečný, usilovný, ale bojazlivý. Bál sa prihlásiť na skúšky, hoci semestre skončil. Zavolal som ho do Krajného. Čo mohol, pomáhal a pritom sa doúčal, až po roku složil skúšku a od 1. júla 1918 do 22. mája 1919 bol u mňa kaplánom. Vtedy odišiel do Novohradu na Dolnú Strehovú, aby vypomáhal P. Maliarikovi, farárovi, ktorý po prevrate prijal úrad okresného náčelníka. Ale počiatkom júna vtrhli ta boľševici, Kolény ušiel pred nimi zpät do Krajného a ostal u mňa do konca novembra 1919, keď ho vyvolili za farára do novohradských Zlieviec, odkiaľ prešiel za farára na Dobroč. Na jeho miesto prišiel za kaplána jeho mladší brat Mladen, ako deviaty výpomocník, ktorý bol u mňa od 1. decembra 1919 až do môjho odchodu z Krajného. Vtedy ho Krajňanci jednomyseľne vyvolili za môjho nástupcu, hoci ako mladý celkom ošedivel; je to zasa dôkaz, že náš ľud nehľadí pri farárovi na vonkajšok, ak mu ináč zodpovedá.

Skončil som s kaplánmi, chcem povedať niekoľko slov o dozorcoch. Oni mohli by farárovi dobre pomáhať, keby boli veriaci ľudia, keby konali svoje povinnosti a starali sa najmä o majetkové veci sboru. Ja som takého dozorcu nemal. Hľadel som pri voľbe na to, aby aspoň neškodil a cirkvi hanbu nerobil. Pri príchode do Krajného našiel som ako dozorcu dr. Miloša Štefanoviča, znamenitého národovca a smelého obhájcu, ktorý na peštianskej synode r. 1891 postavil sa proti gen. dozorcovi Prónayovi a vyčítal mu takú kapitolu, že toho mal dosť. Ako dozorca prišiel so mnou do Krajného na próbu, bol pri voľbe, ale viac neprišiel. On i úrad dozorcu pokladal za národnú prácu. Po jeho smrti vyvolili dr. Juliusa Markoviča. Pri svojej inštalácii sa osvedčil, že pri takom farárovi, ako som ja, je vlastne dozorca zbytočný. On že sa pokladá za cirkevníka, ako ktorýkoľvek iný, a len keby bolo treba brániť právo sboru navonok alebo keby nastala voľba farára, čoho si nežiada, vtedy postaví sa za to, aby právo slobodnej voľby bolo uhájené. Mal i nemal pravdu; nemal v tom, že každému farárovi by bolo dobre, keby sa nemusel zapodievať majetkovými vecmi; pravda, vzdialený dozorca nemohol, čo by bol ako chcel. Po jeho smrti (r. 1913) vyvolili sme správcu vrbovskej filiálky Novomestskej banky Jána Cablka, ktorý je i podnes dozorcom; za poddozorcu dr. Ivana Markoviča, Juliusovho syna. Keď padol do zajatia a Cablka preháňali, žalárovali a internovali, stal sa poddozorcom Ján Zmeko zo Žadovice.

Manželský život bol v celom sbore príkladný, nebolo rozsobášov, len dvaja manželia opovrhli manželkami a bez rozsobášu žili s inými ženami a mali s nimi deti. Jeden z nich, rodom z Kostolného, žencovský gazda Juro H., privlastnil si opustenú manželku P. R., ktorý s ňou zle nakladal, o deti sa nestaral, ba vystrojil sa bol i do Ameriky, ani tam však ničoho nezúbožil; pri návrate stal sa baptistom a priznal sa listovne istému gazdovi zo Zbehov, že mu on podpálil stodolu, ale k žene sa nehlásil. Žiadal iba odškodné, že jej povolí rozsobáš. H. však staral sa nielen o ňu a dvoch synov, ktorých mal s ňou, ale i o svoju pravú manželku. Keď prišiel z výžinku, čiastku dovezeného obilia odviezol jej, ba jedného kŕmnika zaklal u nej, aby mala z čoho žiť. Keď umrela, prišiel o pohreb; hovoril som mu, aby radšej nebola kázeň, lebo v kázni musí sa povedať pravda, ale on si žiadal. Pri odobierke spomenul som, že opatroval telo, ale hubil dušu nevernosťou, a on to prijal ako zaslúžené pokarhanie. Od tých čias umrela i privlastnená žena, i jeden syn, invalid, ktorého zvlášť miloval. H. ešte žije (1932) u mladšieho syna, stolára.

Detského požehnania bolo dosť, bezdetných manželství málo, obyčajne tam, kde sa sobrali manželia nerovného veku. Ináč ani desať detí nebolo zriedkavosťou, a vyživili sa, dokiaľ žili všetci prostejšie, skromnejšie. Nemožno povedať, že by Amerika bola napomohla majetkový dobrobyt, lebo príliv peňazí, s ktorými mnohí nevedeli, čo počať, zvýšil požiadavky v rúchu i v potrave, a to nielen pri tých, ktorí peniaze dostali, ale i pri tých, ktorí nedostali. Slovák vie pracovať, zarobiť, ale máloktorý vie s ťažko vyrobenými peniazmi hospodáriť. Obyčajne prišiel domov s niekoľkými tisícmi, myslel, že sa nikdy neminú, robiť doma sa nechcelo. Prechádzal obyčajne z krčmy do krčmy alebo začal stavať dom. Niektorý ani nedokončil, už nemal peňazí. Ak dokončil, nemal z čoho žiť. Musel do Ameriky, pokým sa dalo. Veru by lepšie bolo bývalo, keby Krajňanci i susedia nikdy neboli počuli o Amerike, lebo ani v duchovnom ohľade nebolo poznať na nich nijakého vzrastu. Odvykli od chrámu a modlitby a stali sa surovejšími. Málokomu Amerika osožila či majetkove, či duchovne. Niektoré ženy skorej prišly k peniazom a posielaly domov mužom a deťom. Páni manželia doma potrovili, čo ženy ťažko vyrobily. Pri takom rozmnožovaní 8 — 10 ľuďom ťažko bolo vyžiť na takom majetočku, na ktorom žili dvaja-traja. Ale rozumnejším hospodárením úroda bola by sa dala rozmnožiť. Boly i výžinky, tak že mnohý, ktorý mal len domec, mal v jeseni viac obilia, ako roľník, ktorý sa lopotil okolo svojich rolí cez celý rok. Do obce doviezlo sa viac obilia, ako sa v chotári urodilo.