ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čas peštianskej synody v r. 1891 — 94 presvedčili sa všetci evanjelickí Slováci, že všetko pracuje na ich skaze. Od krajinskej cirkvi ako takej nemali čo dobrého očakávať. Preto už tam radili sa, ako by sa dalo odpomáhať duchovnej biede, v ktorej boli ev. Slováci a vždy hlbšie do nej upadávali. Z našich kňazov boli tam, okrem Lešku a Mocku z Nitry, Pavel Zoch z Trenčína, z Turca Miloslav Krčméry, z Liptova Ján Kmeti, z Oravy Samuel Novák, už vtedy farár a senior na odpočinku. Janošku ako jasenovského farára obišli a práve tak obišli ho r. 1913 v Liptove. Na túto synodu prišiel ako poslanec turčiansky. Naši kňazi, synodálni poslanci, mali dosť času premýšľať, ako pomôcť cirkvi. Zoch a Krčméry pritiahli si Jána A. Fábryho, farára slatinského, a rozhodli sa vydávať vnútorno-misijný časopis. Tak vznikla „Stráž na Sione“. Ale šlo sa ďalej; v širšej porade 20. septembra 1896 v Ružomberku ustanovili utvoriť vnútorno-misijný spolok na vydávanie nábožných spisov. Všetci štyria biskupi uznali spolok za potrebný a užitočný, len žiadali predostrieť stanovy gen. konventu. Ján Fábry, dočasný predseda, ich vypracoval a poslal, ale na gen. konvente zavial iný vietor. Videli v tom separatizmus, oškodenie podobného spolku „Luthertársaságu“ a p.; páni biskupi alebo mlčali, alebo pripojili sa k mienke tých, ktorí nepovolili, a vec bola u konca. Ale páni sa sklamali, lebo keď nechceli mať spolok slovenských evanjelikov, ktorý by bol býval pod ich dozorom, museli trpieť dva spolky, ktoré nestály pod ich dozorom. 8. decembra 1896 šli sme s Mockom ako vyslanci nitrianskeho seniorátu do Ružomberku, kde Ján A. Fábry najprv podal správu, ako sme pochodili na gen. konvente s vnútorno-misijným spolkom. Hneď zatým oznámil Janoška, že sa zakladá účastinársky spolok Tranoscius na vydávanie slov. ev. kníh na základe kupeckého zákona, a tak s cirkevnými vrchnosťami nebude mať nič. Okrem toho ustanovily sa ročné spoločné porady o veciach cirkevno-náboženských tam, kam nás ktorý cirkevný sbor zavolá, lebo nikto nemá práva zabrániť cirkevnému sboru, aby si na svoje vzdelanie povolal kazateľa zvestovať slovo božie, prednášateľa, aby sbor o cirkevno-náb. veciach poúčal, a aby na slávnosti i širšiu evanjelickú verejnosť povolal. Aby nám nevytýkali separatizmus a aby jednotlivcov neprenasledovali ako odbojníkov, odporúčalo sa kňazom svolávajúcich cirkví, aby každú schôdzku oznámili seniorovi príslušného seniorátu, hoci v podobe pozvania. Tak sa i robievalo. Pavel Zoch sľúbil, že modranská cirkev povolá na takúto schôdzku, pomenovanú všeobecnou vnútorno-misijnou pastorálnou konferenciou, ale pre rozličné prekážky svolali ju až roku 1899.

Nebol to nijaký rozvratný duch, keď sme privolali úradnej cirkvi: „Nuž tedy bez vás dejstvovať nám súdené!“ Neobzerajúc sa ani napravo, ani naľavo, začali sme prácu, na ktorú sme mali rozkaz od samého Pána: Učte všetky národy! 20. septembra 1899 sišli sme sa v Modre. Nebolo nás mnoho: 19-ti kazatelia-kňazi, niektorí svetskí. Pri službách božích kázal Miloslav Krčméry, jasenovský. Na vnútorno-misijnej slávnosti predsedal Jan Mocko. Pukanský Martin Bujna prednášal o náboženskej výchove dietok a slatinský Ján Fábry o vnútornej misii medzi robotníckym ľudom. Popoludní bola pastorálna konferencia vo fare, kde som prednášal o potrebe pastorálnych a vnútorno-misijných konferencií; Pavel Zoch, domáci, ako redaktor Stráže na Sione, o Stráži na Sione a poukázal na potrebu sirotínca. Uzavreli sme mať každoročne takéto porady, kázne a prednášky dať vytlačiť, aby sme ukázali, čo vlastne robíme na našich schôdzkach, aby naši starostliví páni predstavení nemuseli sa obávať, že zrádzame vlasť a cirkev. Ohľadom miesta porady čakali sme, ktorý cirkevný sbor nás povolá. Predsedu označovali sme s roka na rok; predsedom ostal Mocko, zapisovateľom Fábry.

Do druhej porady povolal nás staro-turanský sbor na 12. septembra 1900. Účasť bola väčšia ako v Modre, prišlo 34 kňazov, medzi nimi traja z Čiech: senior Karol Lányi, Cohorna a Hrejsa. Priestraný chrám staro-turanský preplnili miestni i okolití cirkevníci. Kázal — rozumie sa, slovensky — Jur Janoška. Ján Mocko prednášal o rozširovaní náboženských spisov, Cyril Bodický o náboženských sektách a našom pokračovaní proti nim a Ján Fábry o krestanskej striezlivosti. Popoludní bola vo farskej záhrade porada, kde Janoška prednášal o úlohe ev. kňažstva v dnešných pomeroch. V súvise s týmto pojednávalo sa o agende, o vydávaní vedeckého a homiletického časopisu, o rozširovaní náboženských spisov.

Na tretiu schôdzku volali nás do Lipt. Sv. Mikuláša. Sišli sme sa 20. augusta 1901. Slovo božie zvestoval Jur Slávik, dačolômsky, na vnútorno-misijnej slávnosti predsedal posledný raz Ján Mocko. Ján Palic, hájsky, prednášal o tom, ako dokázať vernosť k augšp. vyznaniu, Martin Bujna o opatrení hynúcich evanjelických sirôt. Zakončil slovami: „Buď našou zbožnou túžbou, šľachetnou námahou čím prv založiť ev. sirotínec pre naše siroty.“ Mala byť i tretia prednáška, Jána Fábryho: Vzdelanosť a ev. náboženstvo, ale medzi druhou a treťou prednáškou bola organová hra Ľudovíta Izáka, výborného organistu z Pešti, ktorá trvala celé 22 minúty. Obecenstvo, zunované, začalo sa rozchodiť, prednáška vystala; dokázalo sa, že i dobrého primnoho škodí. Od tých čias bývaly len dve prednášky.

Po obede bola v škole pastorálna konferencia, na ktorej som prednášal o jednotnosti chrámových služieb božích, a to bol počiatok zhotovenia jednotného bohoslužobného poriadku, aký máme dnes vo väčšine našich cirkvi, bohužiaľ, nie všade, čo je dôkazom našej nezriadenosti. Prišla pritom do reči i agenda, lebo s dosavádnou neboli sme spokojní pre jej klátivý smer. Ustanovilo sa sbierať materiál, čo sa i robilo, hoci Baltík vydal niečo neskoršie svoju pravovernejšiu agendu, ale my sme nechceli mať s ním nič zo známych príčin. Martin Bujna, neúnavný pracovník, prednášal o praktických výsledkoch našich konferencii a natočil na ranajšiu prednášku s návrhom, aby sa z predpoludňajšej ofery dalo na budúci sirotínec 50 korún, čím položili sme základ ďalším sbierkam. Keď bola reč o jednostnosti služieb božích a novej agende, musela prísť do reči i partitúra, lebo pri našich bohoslužbách je spev ich podstatnou čiastkou. Už spomínaný Michal Laciak, bývalý učiteľ turo-poľský, potom farár horno-tisovský, znamenitý hudobník, napísal partitúru ku všetkým nápevom Tranovského kancionála a poslal ju vydať nakladateľskému spolku, ale kritici vyslovili sa o celom diele nepriaznive, vytýkali provincializmus a neviem ešte čo, lebo sa do hudby nerozumiem, ale mohlo byť v tom i trochu žiarlivosti, lebo hneď bol poverený Ľudovít Izák, aby sostavil partitúru na základe pôvodných nápevov. I pracoval na tom dlhé roky, prácu odumrel a my dosiaľ nemáme všeobecne prijatej partitúry. Výborná partitúra Kútzkeho nie je úplná, mala ju doplniť Murčekova, ale mnohé nápevy sa nevydarily, ani najnovšie vydaná Petríkova. Škoda bolo nevydať Laciakovu, ktorej rukopis je u jej syna, tiež Michala, novohradského seniora.

Poznamenávam, že na svojich poradách držali sme sa prísne vyznačeného cieľa — misionovať, nikdy sme nerokovali o úradnej cirkvi, neposudzovali jej kroky, len ak by v súkromných rozhovoroch, alebo pri stolovaní padlo ostrejšie slovo, ale i toho sme sa vystríhali, aby naši protivníci nemali proti nám námietky. Jednako nevyhli sme upodozrievaniu, ako sa pozdejšie ukáže.

So štvrtou konferenciou šli sme ďalej na sever, do Dolného Kubína, 16. septembra 1902. Účasť v chráme nebola taká veľká, ako v Mikuláši a na St. Turej; veď celý oravský seniorát mal málo viac ev. duší, ako Mikuláš alebo St. Turá, ale sišlo sa mnoho ľudu z okolitých sborov, prišli i niektorí oravskí páni. Kázal som ja; pripomenul som i dvoch Oravcov, Ctibora Zocha, otca, bohužiaľ, vymierajúcich Zochovcov, s jeho básňou: „Sloväna pohľad na sebä“, v ktorej je krásne svedectvo o kríži Kristovom, a zakončil som Hviezdoslavom, ktorý bol prítomný a i pri svojej veľkej skromnosti ďakoval mi, že si všímam jeho myšlienok. Miesto chorého Mocku predsedal Fábry a spolu i prednášal o láske k cirkvi ev. a. v.; sielnický Ján Cimrák hovoril o sťahovaní sa ev. ľudu, posúdenom so stanoviska kresťansko-ev. Na pastorálnej konferencii bola reč o agendálnych prácach, o kázni a prednáškach. Na druhý deň temer všetci účastníci konferencie šli na Oravský zámok, kde kazateľ kubínsky Pavel Novák prednášal o slávnom palatínovi Jurovi Thurzovi, ktorý v kaplnke zámku má svoj náherný náhrobník. Účastníci vychádzky dali sa fotografovať. Bol tam i Hviezdoslav, ale podľa jeho povahy ťažko ho tam najsť, tak sa bol utiahol.

Dňa 1. júla 1903 boli sme hosťmi cirkvi turčiansko-sv.-martinskej. Kázal holičský Ján Boor. Jeho kázeň účinkovala tak, že na popoludňajšej konferencii Matúš Dula a Ján Vanovič osvedčili sa, že zprávu o konferencii vydajú svojím nákladom, tak že celá ofera ostala na základinu sirotínca. Sbierky dochádzaly a kvitovaly sa v Cirk. listoch a v Stráži na Sione. Vyvolil sa sirotíncový výbor, ktorý mal vyjednávať, kde by sa mal otvoriť sirotínec, či v Mikuláši, či v Modre. Spolu tiež uzavreli sme pripojiť sa k všeobecnej luteránskej konferencii, lebo ev. a. v. cirkev v Uhorsku prijatím gereždskej smluvy postavila sa mimo ev. aug. vyznania. Na vnútorno-misijnej slávnosti predsedal Fábry, prednášku o kresťanskom ev. povedomí čítal Janoška, druhú o viere evanjelickej Fábry. Niet sa čo diviť, že i vtedy len niektorí bratia pracovali, niektorí pilne navštevovali naše schôdzky. Mnohí sa obávali ešte len i prísť.

Nasledujúceho roku 1904-ho 1. júla prišli sme zasa do Turca, do Mošoviec. Pri službách božích kázal Pavel Zoch. O jeho kázni mi ešte o 4 roky hovoril istý mošovský horlivý cirkevník a vedel z nej citovať celé odseky. Prednášal almášsky Ladislav Konček o svätení nedele. Na pastorálnej konferencii hlavným predmetom rozpravy bol sirotínec. Dva cirk. sbory, Mikuláš a Modra, závodily oň. Nevedeli sme si rady, rozhodnutie odložili sme nabudúce. Na všeobecnú lut. konferenciu do Roztocku poslali sme predsedu Fábryho. Moja prednáška o Kancionáli a Zpěvníku vyvolala vážnu, dlhšiu debatu. Všetci účastníci shodovali sa v tom, že Zpěvník je dielo pomýlené, nosí na sebe znaky svojej doby (racionalistickej). Ale ďalej sa porada nepúšťala, nepokladala vtedajšie časy za príhodné. Prednášku vydal Fábry tlačou a rozšírená v Mošovciach prispela k tomu, že o niekoľko rokov Mošovčania prijali miesto Zpěvníka Kancionál. Kňaza prenasledovali jeho vlastní. Smutná historia, lepšie by bolo o nej nehovoriť.

Presvedčili sme sa, že je nemožné i služby božie, i prednášky, i pastorálnu konferenciu skončiť za jeden deň, lebo množily sa nám práce, zprávy a rozpravy o nich. Roku 1902 začal som prácu vo Viedni mesačnými službami božími pre našich nitrianskych „hausirerov“, podomových predávačov ovocia, najmä pomarančov a citronov. Niektorí bratia chodili ochotne. I o tom sa podávala zpráva, potom o založení sirotínca a o iných náboženských pohyboch. Preto sme sa ushovorili, že budeme snemovať dva dni. Počiatok sme urobili v Tisovci 30. a 31. augusta 1905. Účasť bola na pastorálnej konferencii taká veľká, že sme sa ledva zmestili do priestranej školy. Prišli sme až zo vzdialenej Nitry. Ako dôkaz zvláštnej horlivosti pripomínam Jána Končeka, rédovského farára, vtedy 70-ročného starca, ktorý prišiel z Rédovej (zpoza Dobšinej) do Tisovca pešo. Jediný gemerský farár, ktorý prišiel medzi nás. Ani z Malohontu neprišli okrem pílianskeho Vansu a, rozumie sa, domáceho Hanesa. Bol síce prišiel na skusy môj bývalý sused oždiansky Kemény a, ak sa nemýlim, i rimavsko-brezovský Liszkay, ale tí boli len na stanici pozerať, kto prišiel, a viac sa neukázali, aby ich azda nepripočítali k nám. Pastorálna konferencia trvala celý deň, predpoludním i popoludní, a naši statní Tisovčania vydržali, ba na rozpravách mali činnú účasť. O sirotínci sme vyslovili, že konferencia ako taká nemôže zakladať ani udržovať sirotínce, nemá na to práva ani podľa cirkevných, ani podľa krajinských zákonov, ale podporovať bude všemožne sbor, ktorý založí sirotínec, a to bola jedine správna cesta. Ďalej bola obsiahla rozprava o vnútorno-misijnej činnosti po jednotlivých sboroch. Niektorí bratia pripomínali radostné i žalostné skúsenosti svojej práce. Predseda Fábry podal zprávu o všeobecnej lut. konferencii v Roztocku, kde boli aj s Janoškom, a že odoslal i príspevok o našej všeobecnej luteránskej konferencii. Ustanovili sme, aby každý úd konferencie platil ročitý príspevok 2 koruny. Podala sa zpráva o viedenských službách božích, ako sa to každoročne robilo. Na druhý deň bola misijná slávnosť. Veľký, pekný chrám tisovský naplnil sa tak, ako možno nebýva naplnený ani na sviatky, ale Tisovčania i zasvätili ten deň, až do večera pokladali ho za sviatok, lebo videli sme po popoludňajších službách božích, ako sviatočne poobliekaní sedeli pred domami v priateľskom rozhovore. Slovo božie kázal Martin Morháč z Mošoviec. Ja som čítal prednášku „Kresťanstvo a svet na základe Skut. ap. 19. kap. (Veliká jest Diana Efezských)“. Popoludní čítal Pavel Zoch prednášku Fábryho: „Či evanjelik, ako taký, nemôže byť veriacim a pobožným človekom?“ Moja prednáška bola proti svetáctvu, Fábryho proti vzmáhajúcemu sa sektárstvu. Dr. Michal Zibrin, advokát z Brezna, vydal hneď svedectvo pravde, keď povedal: „Dosiaľ som nepoznal luteránskych kňazov, pred takými kňazmi dolu klobúk.“ Ako každá vec má svoje svetlé i stínne stránky, tak i tu musím poznamenať, že po vnútorno-misijnej slávnosti bol večierok svetského obsahu a po ňom tanečná zábava, aby ani diabol neprišiel o svoje. (Ev. Lukáša 8, 12.)

Idúcky do Tisovca šli sme so susedmi Galášovci a s viacerými, ktorí sa nám po ceste pripojili, cez Lučenec, Fiľakovo a Feledince. Nazpät idúc chcel som svojim susedom ukázať romantickejší kraj horehronský. Šiel s nami Pavel Zoch a Čulík. Po ceste nahovárali sme Pavla Zocha, aby otvoril sirotínec v Modre, lebo sme to miesto pokladali za príhodnejšie. Ja som Mikuláš nepokladal za príhodný preto, lebo tam bolo mnoho bohatých ľudí. Zdá sa to byť nesmysel, ale mal som skúsenosti. Bolo si len treba pozrieť chrám, faru a školy mikulášske a porovnať s modranskými. Modranci nečakali, aby im prišiel škôldozorca merať školy centimetrom a vykazovať deti z preplnených škôl, zveľaďovali si svoje školy, o fare ani nehovorím. Zoch sa nám vyhováral, že ako predstúpi pred svoj sbor s návrhom aby otvoril sirotínec, keď dosiaľ v sbierkach na sirotínec v Modre niet ani haliera. Siahol som do vrecka, vytiahol som zlatý 10-koruník, podal som ho Pavlovi Zochovi: „Toto dávam na modranský sirotínec.“ Čulík vytiahol z vrecka tobolku a s tými istými slovami oddal mu 20 korún. Nášmu Pavlovi zablyšťaly sa oči a povedal: „No, tak otvorime sirotínec!“ Ako prišiel domov, svolal sborovú poradu a 10. decembra 1905, teda o 3 mesiace, bol sirotínec otvorený. Náš starostlivý Pavel ešte i o to sa staral, či budú siroty. Odpovedal som mu, že Pán Boh má všetkého dosť, iba sirôt málo, vždy ich prispára. Doviedli sme mu s Fábrym troje, on chlapca, ja dve dievčence. Pobožná vdova Mária Hýlová vzala si prvé siroty na starosť, ale už o rok ich bolo toľko, že museli ich dať do osobitného domu. Ako rástol počet sirôt, tak prichádzaly i dary na výživu.

Až po schôdzku v Tisovci schádzavali sme sa bez prekážky, nikto sa nestaral do nás. Malohontský senior Glauf, pozdejšie Csetneki Gyürky Pál zadrapil sa prvý do nás a odsúdil v seniorskej zpráve vnútorno-misijnú slávnosť, ktorá vraj slúžila separácii. Sledovanie vnútorno-misijných cieľov lepšie sa dá uskutočniť doterajšími spoločnosťami: podporovňou a Luthertársaságom.

Prišlo ešte horšie. Vnútorno-misijná slávnosť mala byť roku 1906 26. a 27. septembra v Báčke v Petrovci, a tu zrazu prišiel zákaz seniorálneho predstavenstva báčanského (senior Belohorszky Gábor a seniorálny dozorca Rohonyi Gyula, o oboch už bola reč), podopretý dôvodmi zčiastky nepravými, zčiastky neplatnými, ale na podopretie svojich dôvodov vyprostredkovali si aj žandársku pomoc. Rozumie sa, zo slávnosti nebolo nič, a ako by sa bolo zišlo zmaterializovanému Petrovcu, Kysáču atď. počuť úprimné slovo o tom, čo je najpotrebnejšie. Pravda, bolo by sa to povedalo Slovákom po slovensky. Ale podľa mienky odrodilých Belohorszkovcov, Rohonyovcov lepšie je i ďalej topiť sa vo vlastnom sadle, alebo stať sa nazarénmi, baptistmi a p. Radšej nech hynú!

Aby sme pokonali veci, ktoré sa nemohly odložiť, sišli sme sa 16. októbra 1906 do Žiliny a tam sme vyvolili údov do sirotíncového výboru modranského a tým upravili pomer konferencie k sirotíncu. Vyrovnali sme peňažné otázky, týkajúce sa sbierok na sirotínce, čo patrí už otvorenému modranskému a čo otvoriť sa majúcemu mikulášskemu, lebo revnivosť sa stupňovala viac z osobných príčin — ľudia sme! Vypočuly sa zprávy o viedenských službách božích, o spolku Tranoscius, o všeobecnej lut. konferencii a s povďačnosťou prijali sme pozvanie žilinského brata Miloša Kissa, aby sme na budúcu vnútorno-misijnú slávnosť prišli do Žiliny. Na tejto konferencii posledný raz predsedal Ján A. Fábry, viacej nemohol prísť medzi nás.

Medzi smutnými predznakmi sišli sme sa v Žiline 14. a 15. augusta 1907. Dňa 24. júna predtým pochovali sme vždy jarého, ochotného, pracovitého úda našich porád — Pavla Zocha. Na jeho pohrebe bol i už ťažko chorý Fábry, ale na koferenciu už neprišiel; dvoma dňami pred konferenciou dostal som od neho list do Piešťan, kde som sa proti lúpaniu liečil, že skľúčený chorobou nemôže prísť do Žiliny, aby som poradu otvoril a potrebné zprávy podal. Nešiel som ani domov. Cez Bzince, kde som odbavil služby božie, lebo farár Borsuk umrel, poberal som sa rovno do Žiliny. Tam na porade v prítomnosti 25 kňazov pojednávala sa prvá zpráva o modranskom sirotínci, o základine mikulášskeho, prečítala sa zpráva o viedenských službách božích, o spolku Tranoscius, o všeob. lut. konferencii a o homiletickom časopise. Konferencia trvala celý deň. Popoludní prečítal bukovský Bodnár svoju prednášku o našich starých duchovných pokladoch evanjelických, o ktorej sa rozvírila čulá debata. Divná vec, že práve bratia, ktorí sa chválili svojou pravovierou, mali za zlé prednášateľovi, že medzi staré duchovné poklady nezaradil popri Tranovského Kancionáli aj o celých 200 rokov mladší, racionalistický Zpěvník. Prišli i dvaja farári z Ameriky, svojho času u nás dobre známy dr. A. L. Raumer, ktorý prišiel na Slovensko, aby sa naučil slovensky a tak slúžil našim Slovákom v Amerike, a tichý pracovník Daniel Bella. Za predsedu konferencie pre budúci rok vyvolili sme znova J. A. Fábryho v nádeji, že sa mu prinavráti žiadúce zdravie. Pre všetky prípady vyvolili ma za podpredsedu. Na druhý deň (15. augusta) bola misijná slávnosť, ktorá začala sa o 8-mej hodine ráno službami božími v maďarskej reči, lebo v Žiline bolo mnoho maďarských železničiarov, ktorí si žiadali mať služby božie a naplnili modlitebnicu. Kázal martinský Otto Škrovina. Škoda, že neprišli páni seniori malohontský Glauf a báčanský Belohorszky; boli by sa presvedčili, že sme Židom Židia, Grékom Gréci. O 9-tej boly slovenské služby božie. Kázal Ján Palic, Martin Bujna prednášal o kresťanskej dobročinnosti a obetivosti. Ako zvlaštnosť poznamenávam, že zprávu o tejto konferencii napísal na základe zápisnice neprítomný predseda J. A. Fábry s rozhodným odsúdením zákazu petrovskej konferencie a s cennými dátami o minulosti cirkvi žilinskej, ku ktorej sa viažu mená palatína Thurzu, Eliáša Lányiho a Daniela Krmana.

Desiate výročie našich porád zasvätili sme tam, kde sme ich začali — v Modre, pravda, pri zmenených pomeroch. Už nás nepozýval v Pánu odpočívajúci Pavel Zoch, ale jeho synovec, mladý, bystroumný Samuel. Pán cirkvi postaral sa, aby jeho vec neutrpela škody. 24. a 25. júna 1908 prišli sme, ktorí sme mohli a chceli, do Modry. Zpomedzi zakladateľov neprišli, lebo nemohli, dvaja v ťažkom kríži postavení, Mocko a Fábry, a dvaja pozvaní na konferenciu Baránkovu, Pavel Zoch a Miroslav Krčméry. Prišli 26. kňazi, dvaja až s Dolnej zeme, Kolény a Langhofer a s ním i jeden horlivý cirkevník. 24. júna o 9-tej ráno otvoril som porady s oznámením, že predseda, skľúčený chorobou, nemohol prísť (umrel toho istého roku 4. októbra). V prímluve spomenul som vznik a krátky priebeh našich doterajších porád, radostné i žalostné skúsenosti. Zakončil som svoju reč slovami Pánovými Ev. Jána 9, kap. 4: „Jáť musím dělati dílo toho, kterýž mne poslal, dokudž den jest. Přichází noc, když žádný nebude moci dělati“ a požiadal som Dušana Fajnora, aby prečítal svoju prednášku: „Slovo božie a vnútorný misionár“. Umne, poučne hovoril o tom, čo je najpotrebnejšie, a slová jeho boly tým potrebnejšie, lebo na porade boli viacerí teologovia, ktorí sa opovážili prísť medzi nás proskribovaných. Zaujímavá prednáška rozviazala mysle a jazyky a podala príležitosť zjaviť myslenie a názory mnohých sŕdc. Namiesto odstúpivšieho zapisovateľa konferencií Cyrila Bodického vyvolili Jána Palica, kochanovského, ktorý vrelými slovami vyslovil svoj súhlas s čistobiblickým smerom prednášky. K jeho slovám sa viacerí prítomní s radosťou pripojili.

Pri zpráve o viedenských sl. božích vyzdvihla sa horlivosť Jakuba Líšku, Moravana, ktorý nábožnými piesňami svojej manželky stal sa z katolíka evanjelik a bol horlivým misionárom evanjelickým vo Viedni až do smrti. Na naše misionovanie vo Viedni bol upozornený i biskup Baltík, na jeho návrh odhlasoval dištrikt preddunajský na vydržiavanie služieb božích vo Viedni 300 korún, ale keď i na moje požiadanie šiel do Viedne Gejza Farkaš, farár trnavský, a iste podľa danej úpravy povedal našim „hausírerom“, že dištrikt bude podporovať, ak budú i maďarské sl. božie, nebolo z celej veci nič. Maďarov tam nebolo a naši Nitranci si maďarských služieb božích nežiadali, nebolo komu dať odhlasovaných 300 korún, lebo keď náš Samuel Zoch žiadal si z nich za cestu do Viedne, dostal odpoveď, že cestovné dostane len ten, koho biskup vyšle. A tak ostali sme i blízki i naďalej vzdialení a my chodili sme do Viedne až po rok 1914, t. j. až do vypuknutia svetovej vojny; čo robil dištrikt so svojimi 300 korunami, sme sa nestarali.

Prišiel do reči i rozkol, ktorý sa stal na všeobecnej lut. konferencii. Vo výbore konferencie stala sa pochybená vec, že prijali za členov i takých, ktorí patria k pruskej unii; menšina výboru, medzi nimi i zástupca našej konferencie, ohradila sa proti tomu, vystúpila z konferencie a založila osobitný luteránsky sväz (Lutherischer Bund). Naša konferencia schválila vystúpenie z konferencie a uzavrela vstúpiť do lut. sväzu. Hovorilo sa o agende, ale hlavným predmetom bol sirotínec, na ktorý prichádzalo hojne darov, ale i počet sirôt sa množil. Cirkev modranská pripravila príbytok pre všetkých 26 sirôt za chatrné odškodné 120 korún ročne. Tento príbytok oddať do služby božej lásky šli sme popoludní. Pred domom v bočnej, takzvanej Novej ulici shromaždil sa veľký zástup modranských cirkevníkov, prišiel i senior Karol Hollerung, miestny nemecký farár, trnavský Gejza Farkaš, ako vyslanec seniorátu a svedok našich porád, ktorý podal takú zprávu seniorátu, že seniorát uzavrel podporovať sirotínec. Takto v jednote ducha shromaždení zaspievali sme pieseň: „Všickni, jenž skladají…“ a náš horlivý sberateľ darov na sirotínec, alebo, ako sa sám menoval, „žobrák“ Martin Bujna, pukanský, peknou rečou a vrúcnou modlitbou otvoril a posvätil nový sirotský dom. Senior Hollerung sľúbil ochraňovať bohumilé dielo.

Na druhý deň, 25. júna, bola misijná slávnosť v chráme. Kázal Karol Langhoffer, kysáčsky, a prednášku čítal Milan Hlaváč, mošovský: „O Písme“, rozumie sa, svätom. Po obede šli sme na cintorín k hrobu Pavla Zocha, kde holičský Ján Boor povedal svojím zvláštnym spôsobom reč, ktorú zakončil slovami: „Stoj teda, pomníku, a hlásaj budúcim pokoleniam: tu odpočíva a zjavenie Pána Ježiša očakáva služobník cirkvi svätej horlivý, kňaz vzorný, manžel lásky plný, otec dobrý, priateľ úprimný a verný syn vlasti a národa.“ Po tejto prenikavej, krásnej reči sobotištský Pavel Beblavý prečítal svoje príležitostné verše.

Od tých čias odišli za Pavlom Zochom obidvaja fungensi, i Boor i Beblavý, i Bujna, ba i Samko Zoch. Od tých čias, ako bol pochovaný Pavel Zoch, na modranskom cintoríne sú už tri Zochovské hroby, a to dr. Ivanov B. Zochov, bývalého revúckeho profesora; Gustávov, bývalého farára lubinského, a dr. Samuelov Zochov, všetky štyri za 20 rokov, piaty je v B. Bystrici, Stankov, otca Samuela a Gustáva.

Jedenástu našu konferenciu v Novom Meste nad Váhom 9. júna 1909 otvoril som slovami knihy Jóbovej (3, 25): „To zajisté, čehož jsem se lekal, stalo se mi, a čehož jsem se obával, přišlo na mne.“ Ťažkou chorobou skľúčený predseda náš, Ján A. Fábry, umrel. V otvárajúcej reči spomenul som veľkú stratu, ktorá spomienka vyvrcholila v pripomenutí slov zosnulého, ktoré mi bol povedal pri jednej z konferencií: „Dokiaľ my Revúčania žijeme, udržujme konferenciu v pravom duchu (myslel ducha kresťanského luteranizmu), po nás neviem ako bude.“ Spomenul som 400-ročnú pamiatku narodenia Jána Kalvína (1509), ktorý odchyľoval sa síce v mnohom od čistého slova božieho, ale vážiť si musíme pri ňom, že nástojil na uvedení prísnej cirkevnej kázne, a od toho sa nedal odviesť ani prenasledovaním. Hovorili sme o veciach, ktoré sa nás blízko týkaly, a ony sa s roka na rok množily a sbieraly. Najprv sme vypočuli zprávy o sirotíncoch. V Modre bolo už 26 sirôt a všetky ani nemohly byť prijaté, už vopred sa ukazovala potreba väčšej budovy; v Mikuláši čakali, až sa nasbiera kapitál 30.000 korún, a už boli blízko neho, že potom otvoria sirotínec. Nakladateľský spolok „Tranoscius“ pomýšľal na rozšírenie účastinného kapitálu, lebo na vydanie agendy, partitúry, Biblie, Tranovského Kancionála doterajší kapitál nestačil. Pri zpráve o viedenských službách božích musela sa riešiť i otázka, či je žiadúcne, aby, keď niet kňazov, i laici odbavovali služby božie. Povolilo sa, keď som sa presvedčil, ako sa služby božie odbavujú. Bola reč i o cestovnom, lebo nie všetci bratia chceli a mohli troviť zo svojho; zvyčajné ofery pri službách božích nezaokryly všetky trovy. Domáhali sme sa náhrady z podpory, odhlasovanej dištriktom, ale tam boly — ako už rečeno — dve prekážky a či podmienky: prvá, aby sa sl. božie i maďarsky odbavovaly a aby kazateľov vysielal biskup a nie, ako mňa bol pomenoval biskup Baltík, samozvaný biskup. Neviem síce, ako som prišiel k tej cti, lebo som si nikdy ako predseda konferencie ničoho podobného neosoboval.

Ďalej rokovalo sa o jednotnosti služieb a v spojení s tým o agende. Nashromaždený materiál mal sa odovzdať senickému Martinovi Braxatorisovi. Napokon levársky Ján Maliarik čítal prednášku o Jánovi Kalvínovi, ktorá bola prijatá so všeobecnou obľubou, až na to, že prednášateľ uznával Kalvína za rovnocenného s Lutherom, hoci, ako vieme, v mnohom sa odchyľoval od jasnej pravdy Písma sv. Aby táto ináč cenná prednáška tlačou vyšla v našej zpráve, žiadali sme od neho, aby zmenil niektoré slová, ale on sa ich kŕčovite pridržiaval, nechcel privoliť ani na najmenšiu zmenu, a tak sme ju nedali odtlačiť. Škoda, bola to cenná práca. Musím pri tomto niekoľko slovami spomenúť Maliarika, ktorý po niekoľkých rokoch zaďakoval z fary a dosiaľ žije v Levároch na skromnej penzii, lebo svoje osobné potreby uskromňuje na najmenšiu mieru. Je prísny abstinent, ani mäsa neje a z toho, čo má neveľa, aj iným ešte slúži. Ja pripisujem jeho zavieranie sa pred ľuďmi, že v mnohom vybočuje z obyčajného spôsobu myslenia a len svoju v samote premyslenú mienku uznáva za pravú. Osobne málo som sa s ním stýkal, za študentstva som mu, v čom sa dalo, pomáhal a on svedomite zaplatil pôžičku, ktorú som bol vyzdvihol pre neho na môj podpis. Išli sme raz spolu z pastorálnej konferencie, shovárali sme sa o pastorizácii medzi naším nábožensky i mravne zanedbaným ľudom. On mi celkom vážne tvrdil, že najprv treba ľud mravne pozdvihnúť, a až potom pochopí kresťanské pravdy. Márne som mu dôvodil, že človek len po poznaní pravdy božej i o sebe i o Bohu príde k poznaniu svojej hriešnosti, a keď mocou božou vymaní sa z nej, začne život nový, mravný, nebolo možno ho presvedčiť. V čas vojny šiel do Prahy a tam v divadle začal rečniť za pokoj; šťastie, že mu to tak ľahko prešlo a neprišiel pred vojenský súd, ktorý by ho bol iste odsúdil na niekoľkoročný žalár, ak nie — ako buriča — na smrť. Veru neviem, ako sa z toho vymotal, našli sa azda nejakí známi mu ľudia, ktorí vypomohli tým, že ho vyhlásili za nepríčetného, za akého ho i teraz niektorí pokladajú a nepovážia, čo hovorí Pán Ježiš Ev. Mat. 5, 22. Od prevratu napísal a vydal knihy nábožensko-filozofického, ba i politického obsahu, poslal z nich i do Bratislavy, chceli sme z nich niečo rozumieť, ale sa nedalo. Ako počuť, má v Brne svojich privržencov, ktorí napomáhajú ho vydávaním jeho kníh. Škoda človeka, že si nedá povedať, mohol by byť užitočný.

Vráťme sa k našim novomestským poradám. Na druhý deň, 10. júna, na vnútorno-misijnej slávnosti kázal Vladimír Čobrda zo Smrečian z Liptova o skutočnom kresťanskom pokroku. Po kázni otvoril som vnútorno-misijnú slávnosť historickými rozpomienkami o rozkvete, potlačení a opäť obživení miestneho sboru. Na téma: „Věřím v svatých obcování“ prednášal Štefan Algöver zo Závady z Novohradu, potom o sirotínci modranský Samuel Zoch. Novomestský chrám bol preplnený, lebo prišli ľudia z blízkych i vzdialených obcí, zo Bziniec, Lubinej, Mor. Lieskového, Dol. Srnia, Beckova, Kochanoviec.

Pripomeniem ešte jednu zvláštnosť. Novomestský sbor následkom horlivej obetivosti cirkevného dozorcu dr. Juliusa Markoviča nás slávnostne pohostil, hoci sme sa tomu spierali, lebo sme nikde nechceli byť na obtiaž, ale odoprieť sme tiež nemohli.

Na dvanástu konferenciu 5. a 6. júla 1910 sišli sme sa už po druhý raz v Dolnom Kubíne, aby sme zasvätili 300-ročnú pamiatku pamätnej žilinskej synody (1610, koncom marca). Sišlo sa nás 40 kňazov, 15 učiteľov, niekoľko dozorcov cirkví, ba čo viac prišiel i dr. Michal Zsilinszky, rodák z Čaby, toho času štátny sekretár v ministerstve školstva a dištriktuálny dozorca banského dištriktu, tajný radca s titulom excelencie, ktorý sa ministrom školstva a kultu nemohol stať ako evanjelik v regnum Marianum. 5-eho júla predpoludním otvoril som konferenciu; v otvárajúcej reči vyhranil som pojem cirkvi podľa augšp. vierovyznania, čo bolo treba prízvukovať, lebo v úradnej cirkvi uplatňuje sa katolícka zásada: ubi patres conveniunt, adest ecclesia (kde sa otcovia sídu, tam je cirkev), kdežto cirkev je shromaždenie svätých (congregatio sanctorum). Na konferencii čítal prednášku o vlive osvety na vieru a náboženstvo šalgovský Lad. Novomestský. Jeho liberálne názory na pravú mieru priviedol čáčovský Dušan Fajnor, ktorého vývody vrcholily v tom, že osvetu nepotupujeme, ale ona nemôže nám nahradiť náboženstvo, lebo slúži pre časnosť, kdežto náboženstvo pre večnosť. Predmety pojednávania sa nám množily. Najprv podávaly sa zprávy o sirotíncoch: o modranskom ako už o účinkujúcom a o mikulášskom, ktorý mal sa založiť na 400-ročnú pamiatku reformácie. Potom o agende, ktorá sa hotovila, o Tranosciu, ktorý zväčšoval svoj základný kapitál, o viedenských sl. božích, o misii medzi pohanmi, o luteránskom sväze, kam sme na shromaždenie vyslali Janošku. Privítali sme na konferenciu došlého Zsilinszkého, ktorý na slovenský prívet ďakoval slovensky.

Večer bola na župnom dome Oravskej župy slávnosť žilinskej synody na oslavu Jura Thurzu, bývalého župana oravského. Shromaždili sa tam prední mužovia Oravskej župy na čele so svojím županom Šimonom Csaplovicsom. Tu čítal dr. Zsilinszky prednášku o vnútornej misii a za ním župný archivár dr. Dezider Rexa druhú prednášku o Thurzovi v spojení so žilinskou synodou. Obe prednášky boly maďarské, čo sa vtedy ani ináč nedalo myslieť, len pri rozchode začal kubínsky Pavel Novák pieseň „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš“ a všetci prítomní, ešte i stoliční páni, nakoľko boli evanjelici, vpadli do toho, až sa celá dvorana otriasala.

Na druhý deň, 6. júla, bola vnútorno-misijná slávnosť. Kázal Janoška na základe Zjav. Jána 2, 9 — 11: Hlas boží k nám! 1. Hlas útechy: Neboj sa! 2. Hlas povzbudenia: Buď verný! Po kázni prihovoril som sa shromaždeniu, pripomenúc im troch verných svedkov viery: vieryplného veľmoža Jura Thurzu, pokorného, ale pritom neohroženého biskupa Eliáša Lányiho a pobožnú trpiteľku Alžbetu Thurzovú, ktorej po smrti manželovej a synovej ostala jediná potecha: teším sa so svojím Pánom Ježišom Kristom.

Potom prečítal moju prednášku o žilinskej synode myjavský Pavel Lacko a prednášku dr. Ľud. Šimku, seniorálneho dozorcu nitrianskeho, Pavel Sekerka, nitriansky senior: Alkohol otrava! Pri celých sl. božích i na prednáškach prítomný bol v chráme Zsilinszky a pozorne počúval kázeň i prednášky a prisvedčoval kývaním hlavy, keď nakoniec mojej prednášky počul čítať slová, že ani najlepšie zriadenie cirkvi nič je nie platné bez osobnej viery a na tej viere usporiadaného života.

Popoludní šli sme na Oravský zámok, aby sme videli panské sídlo i nádhernú hrobku Juraja Thurzu, ako i útulok Jura Tranovského, vyhnanca pre Krista. Tak sme sa rozlúčili s milou Oravou.

Trinásť — Pán Boh pri nás! Takto som otváral našu trinástu konferenciu 16. aug. 1911 v Pukanci, kam nás povolal náš neúnavný vnútorný misionár Martin Bujna. Dávno som túžil vidieť túto čiastku nášho vymierajúceho Hontu, z ktorého až do toho času poznal som len východnú Plachtinskú dolinu až po Cerovo, potom Štiavnicu, Antol, Prenčov pri návšteve Andreja Kmeťa. Sobrali sme sa na cestu traja: myjavský Lacko, kochanovský Palic a ja z Piešťan do Parkanu, do Šiah a tak hore dolinou do Krupiny, kde sme boli u našich Ďarmekovcov; ta poslal pre nás Janko Slávik a dopravil nás na Dobronivú a či, ako ju dnes pomenovali, Dobrú Nivu, kde sme našli Jurka Janošku. Odtiaľ cez Zvolen do B. Bystrice navštíviť priateľov Vansovcov, Hodžu, Turzu, Kmeťa, a myslím, že tam bol i spolužiak Stanko Zoch. Ráno zpät do Zvolena, Hronskej Breznice a úzkokoľajnou lokálkou do Štiavnice, kde nás čakaly pukanské vozy a horami, dolami dopravily do Pukanca, kde nás priateľsky uvítali a po krátkom odpočinku zaviedli do školy, kde sme boli svedkami milej slávnosti, keď domáce panenky prekvapily svojho duchovného pastiera zlatým prsteňom z príležitosti jeho 40-ročného kňazskéko úradovania v Pukanci.

Po mojej dlhšej úvodnej reči, v ktorej som zvlášte odporúčal zaoberať sa duchovným zaopatrením našich takzvaných sezónnych robotníkov na základe prednášky J. A. Fábryho v Modre, začaly sa čítať zprávy, najprv modranského sirotínca, ktorého správca Samuel Zoch bol na shromaždení luteránskeho sväzu v Herrmansburgu. V zpráve bola reč o stavbe sirotínca, ktorého základný kameň bol nasledujúceho roku položený a sirotínec postavený. Podobná radostná zpráva prišla i z Mikuláša, že sirotínec skoro bude otvorený. Hlavnou vecou na tejto konferencii bolo, že sme sa konečne ustálili na jednotnom bohoslužobnom poriadku podľa Krmanovej agendy, ktorú vypracoval a našim požiadavkám prispôsobil Ján Palic. Na návrh Jána Slávika mal byť vydaný Tranovského Kancionál s notami, ale to sa nemohlo stať, lebo nebolo jednotnej partitúry. O viedenských službách božích bola tiež podaná zpráva; my sme tam chodili, keď bolo treba, alebo odbavoval ich niektorý z našich teologov, ktorý bol tam. Preddunajský dištrikt, nami nútený, začal sa tiež starať o sl. božie vo Viedni a povolil na ne peniaze, aby boly raz mesačne maďarsky, potom slovensky, ale naši Slováci nechceli chodiť na tieto sl. božie a tak naše neprestávaly.

17-teho augusta bola vnútorno-misijná slávnosť, pri ktorej sme odbavovali sl. božie podľa nového, na konferencii prijatého poriadku, a všetkým sa to pozdávalo. Kázal čáčovský Dušan Fajnor na základe listu Kol. 3, 11: Všecko a ve všech Kristus! 1. V Písme. 2. Vo vykúpení. 3. V živote. Po skončení uvítal konferenciu výmluvnými slovami miestny brat Bujna, potom prednášal Vladimír P. Čobrda o kresťanskej výchove dietok. Prednáška o sirotínci nemohla sa prečítať, len v krátkosti pripomenúť, lebo ktorí účastníci cestovali nahor, museli sa ponáhľať, ale vyšla v zpráve. Takto sme sa v duchu tichosti sišli, radili, vzdelávali a zas rozišli, každý svojou cestou, my traja nadol cez Prandorf na Levice. Neobyčajné bolo, že z 30-tich hontianskych kňazov prišli medzi nás len šiesti i s domácim, hoci nám domáci brat ukázal list seniora Händla, v ktorom sa vyhováral, že nemôže prísť, ale želá našim prácam hojného požehnania. Seniorálny dozorca hontiansky Štefan Ivánka poslal tiež dotaz do Pukanca, aká je to schôdzka; brat Bujna mu odpovedal a pozval ho, aby prišiel a sám sa presvedčil. Ešte v čas nášho pobytu v Pukanci napísali sme seniorovi Händlovi poďakovací prípis za jeho list. Stalo sa, čo sme nečakali. Na najbližšom dištriktuálnom konvente Ivánka predniesol, že v Pukanci bola akási tajná, vrchnosťou nepovolená schôdzka, ktorá síce pohybovala sa v rámci nábožensko-cirkevnom, iba účastníci demonštratívne (tüntetőleg) hovorili slovensky. Senior Händel odtajil, že by bol vedel o veci, zabudol na list do Pukanca písaný. Pravdaže, dištriktuálny konvent zhrozil sa nad takouto smelosťou, hoci všetci vedeli, že sa schádzame, lebo sme z toho nerobili nijakých tajností, povolanie s udaním programu uverejňovali sme v Cirk. listoch, o každej porade vydali sme zprávu a nikdy sme sa ani do štátnej, ani do cirkevnej politiky nezastareli, ba až priúzkostlive sme sa jej vyhýbali. Nič neosožilo, nenašli sme milosti pred našimi pánmi jedine preto, že sme slovensky hovorili. Zakázať nám naše schôdzky nemohli, lebo každý cirkevný sbor mal a má právo pre sebavzdelávanie zriaďovať s prednáškami slávnosti a povolať na ne rečníkov, prednášateľov. Jednako rozhodli, aby kňazi nechodili na podobné slávnosti. Reč bola o tom i na gen. konvente, ale tam to brali akosi ľavnejšie, prebŕdli cez to, ako pavúk cez vodu.

Nás to nemýlilo. Myjavský sbor nás povolal na 14-tu poradu na 4. júla 1912 a prišli sme, hoci na Myjavu bol vtedy dosť ťažký prístup, nie ako teraz, keď je už spojená železnicou Nové Mesto — Veselí; sišlo sa ta 36 kňazov zblízka i zďaleka, 15 učiteľov, 10 cirk. dozorcov a, rozumie sa, ľudu myjavského a z okolia plný chrám. Na chválu našich politických vrchností musím pripomenúť, že sa do nás nezastarely. Či do chrámu poslaly nejakého vyzvedača, neviem, lebo zasa my sme sa nestarali, čo naše vrchnosti robia, konali sme vec božiu.

Služby božie v chráme odbavily sa tým poriadkom, ako sme ustálili v Pukanci, čo nerobilo ťažkostí, lebo na Myjave i tak spievaly sa pred oltárom oba texty, tak že okrem „Sláva buď na výsostech Pánu Bohu“ všetko šlo zvyčajným poriadkom. Kázal Ján Bezek, sväto-peterský z Liptova, z textu I. Kor. 2, 12: V Kristu darovaná nám je moc božia a božia múdrosť, lebo: 1. On je cesta. 2. On je pravda. 3. On je život. Po kázni nasledovala vnútorno-misijná slávnosť. Domáci farár Samuel Valášek privítal hostí a ja som sa prihovoril cirkvi pripomenutím, že o tri roky budeme si pripomínať 500-ročnú pamiatku mučeníka Jána Husa, o päť rokov 400-ročnú pamiatku reformácie, na Myjave pripomínať pamiatku mučeníka Daniela Krmana; kňaza umučili, chrám odobrali, ale vieru zo sŕdc vziať nemohli, ona ostala. Po tomto príhovore prednášal brezovský Ján Lichner o treťom božom prikázaní, zatým zaujímave hovoril modranský Samuel Zoch, o modranskom sirotínci. A potom pripomenul som zvláštne jubileum, že náš cirkevný časopis „Cirk. listy“, pod redaktorstvom vrbicko-sväto-mikulášskeho Jura Janošku, vychádza cez celé štvrťstoročie, t. j. 25 rokov. Pukanský Martin Bujna prihovoril sa prítomnému redaktorovi citnými slovami vďaky a odovzdal mu ako čestný dar zlaté pero a strieborný kalamár, za čo sa Janoška dojate poďakoval. Niekoľkými slovami poďakoval som sa cirkvi myjavskej za láskavé prijatie a zvyčajnou pokázňovou liturgiou slávnosť sme zakončili.

Po spoločnom obede u nášho Cádru, alebo už jeho vdovy, sišli sme sa v cirkevnej dvorane novej fary na pastorálnu konferenciu, ktorú som otvoril dlhšou prímluvou. S jednej strany odbil som nápad, ktorý sa stal na naše porady v Bratislave na dištriktuálnom konvente, najmä ohradil som sa proti tomu, ako by sme my slovenskou rečou demonštrovali; keď Cigán hovorí svojou starobylou, čiastočne poslátanou rečou, alebo Žid svojím pomiešaným žargonom, o tých nik nepovie, že demonštrujú: ako môže človek zdravého rozumu tvrdiť, že keď hovorí niekto rečou, ktorou hovorí v krajine 2 miliony ľudí a von z krajiny milion, demonštruje? Keď bojazlivá žena, za kráľovnu perskú povýšená Ester, s nebezpečenstvom vlastného života zachránila svoj národ od záhuby a prosila kráľa slovami: „Ako by som sa mohla dívať na to zlé, ktoré prišlo na môj ľud, a ako by som mohla hľadieť na zhubu rodiny svojej?“ (Kn. Ester 8, 6), o čo viac my, ktorí sme povolaní zvestovať nášmu ľudu pravdu božiu, nemáme a nesmieme šetriť nikoho a ničoho, najmenej seba, nedívať sa ľahostajne na skazu svojho ľudu, na záhubu vlastnej rodiny. Naši predstavení musia vstúpiť do seba a konať podľa slov Izaiáša 65, 8: Nekaz ho, lebo požehnanie je v ňom! Ďalej som napomínal najmä mladých bratov, aby čítali Písmo sväté v pôvodných rečiach a aby sa pripravoval slovenský preklad Písma svätého; oznámil som, že sme 15. nov. 1911 mali poradu v Žiline, kde sme hovorili o slovenskom preklade — za i proti. Tu poznamenávam, že našli sa boli bratia, ktorí obetive chytili sa do práce prekladať jednotlivé knihy, najmä Starého zákona, ale, bohužiaľ, ostalo len pri vôli, len jeden (Pavel Styk) poslal mi bol preklad dvoch kníh kronických. Ďalej som pripomenul v prímluve smrť Jána Mocku a jubileum Cirk. listov. Ich redaktora Janošku pozdravil v mene svetských mužov ev. cirkvi dr. Julius Markovič.

Ján Bezek čítal prednášku o duševnom zaopatrení murárskych robotníkov doma i v cudzine, v ktorej pripomenul, čo robia v Liptove za robotníkov, ktorí odchádzajú stavat peštianske paláce. Pri tej príležitosti vypočuli sme zprávu o viedenských sl. božích, o mikulášskej základine sirotíncovej (30.000 korún), o spolku Tranosciu. S vyzvaním na prítomných údov konferencie, aby prispeli na pomník Jána Mocku († 17. nov. 1911), zakončili sme naše porady. Rozumie sa, niektorí účastníci idúcky na Myjavu stavili sa u mňa v Krajnom: Emil Kolény, Martin Bujna a Janoška, zpät idúc Jozef Hodža, Ján Vansa a Cyril Bodický.

Po nepriaznivom, ba dokonca nepriateľskom chovaní sa našich cirkevných vrchností proti našej na zveľatku cirkvi konanej práci bolo treba s lampášom hľadať miesto, kde by sme sa mohli sísť. V Trenčianskej sme dosiaľ neboli, a tu náš diplomatický, opatrný Žiga Križan, trenčiansky farár a senior, vynašiel ozaj spôsob, proti ktorému nemohol namietať ničoho ani najpatentovanejši vlastenec. Povstala pod vodcovstvom agendorfského farára a šopronského seniora Edmunda Scholtza spoločnosť pre vonkajšiu misiu a tá tiež chodila z mesta do mesta, zo sboru do sboru a budila smysel pre túto úlohu cirkvi. Križan povolal túto spoločnosť pre vonkajšiu misiu do Trenčína a popri tej prišli sme i my už takrečeno exkomunikovaní, preto heslo zprávy o našej XV. vnútorno-misijnej slávnosti 30. a 31. júla 1913 znelo: „Dve sväté sestry v Trenčíne.“ Rozumie sa, že trenčianske slávnosti boly dvojrečové, lebo správcovia vonkajšej misie nevedeli po slovensky, ale sme sa pomestili. Začali sme s našou pastorálnou konferenciou 30-teho popoludní. Otvoril som ju krátkou prímluvou a spomienkou na dvoch zosnulých bratov: Pavla Šafárika, košariského, a Ľud. Čulíka, staro-turanského, vyslúžilého seniora nitrianskeho. Po prečítaní listov a telegramov od bratov, ktorí nemohli prísť, Julius Bodnár z Bukovca prečítal obšírnu, dôkladne spracovanú prednášku o pohrebnej kázni, v ktorej ostro vystúpil proti nadužívaniu, chváleniu ľudí na úkor pravdy a proti Slovu božiemu. Spomenul medziiným i takého ev. kňaza, ktorého si i Židia volali na pohreby kázať. Veru by sa zišlo túto prednášku často zopakovať v pastorálnych konferenciach. Prednášateľ skončil slovami svojho bývalého principála dr. Ľ. Ž. Szeberínyiho: „Ja sa nazdávam, že keď príde Pán k súdu, naša cirkev bude súdená pre márne reči v kostole a pri pohreboch.“ Druhú prednášku prečítal martinský Otto Škrovina: Spolky mládeže. Čítaly a predniesly sa zprávy o sirotíncoch, najmä o modranskom, ktorého novú budovu otvorili a biskup Baltík odovzdal ju svojmu cieľu. O tejto slávnosti len toľko, že kázal Jur Janoška, prítomní boli biskup Baltík a dištriktuálny dozorca Arpád Beniczky. Po službách božích šli sme z chrámu k novej budove, zástup veľký zo všetkých okolitých i vzdialených sborov, boli tam i nemeckí farári z bratislavského seniorátu. Šiel som s nimi, a príduc k budove, dotkol som sa múru a povedal som im: Das ist unsere Rechtvertigung! Myslel som na ospravedlnenie našej práce, za ktorú nás odsudzovali. Po posväcujúcej reči Baltíkovej bol sirotíncový výbor, kde prostred prímluv hostí menom dištriktu a seniorátu odovzdali budovu do opatery miestnej cirkvi. Vonku viactisícovému zástupu kázal Ján Palic a ja som prečítal historiu sirotínca, jeho počiatok a vzrast až po ten čas (máj 1912). O tomto podával nám zprávu Samuel Zoch na konferencii a my sme sa nezľakli, keď nám oznámil, že je na budove ešte 50.000 korún dlhu. Vedeli sme, že tá istá láska božia, ktorá dosiaľ pôsobila v srdciach našich, bude pôsobiť i ďalej a dlh sa vyplatí. Tým viac divil sa tomu ako hosť prítomný Štefan Nosko, rodák z Tisovca, ale už odcudzený, farár ktorejsi pôvodne nemeckej, ale už pomaďarčenej cirkvi a redaktor maďarského cirkevného časopisu, ktorý v svojom časopise spomenul ako zvláštnosť, že účastníci konferencie bez všetkého pohnutia vypočuli zprávu o takom veľkom dlhu, ako by bola reč o niekoľko halieroch, a hneď ťahal paralelu, ako úradná cirkev je v ustavičných nesnádzach peňažných, keď je reč o menších veciach. Po vypočutí ostatných zpráv: o základine mikulášskeho sirotínca, o spolku Tranosciu, o novom vnútorno-misijnom časopise, „Poslovi zpod Tatier“, uzavreli sme na 500-ročnú pamiatku upálenia Jána Husa dať napísať pre náš ľud jeho životopis. Napísal ho Julius Bodnár.

Večer bol večierok v chráme so slovenskými i maďarskými prednáškami. Slovensky prednášal o vonkajšej misii Jur Janoška, maďarsky barón P. Podmaniczky, toho času farár salibský. Predseda krajinského spolku pre vonkajšiu misiu E. Scholtz v sieni dievčenskej meštianky ukazoval na svetelných obrazoch život afrických pohanov na úpätí vrchu Kilimandžaro, kde je luteránska misijná stanica.

Na druhý deň, 31. júla, o 8-mej ráno shromaždili sme sa do chrámu. Prišli maďarsko-nemeckí hostia a obdivovali veľké zástupy ľudu z trenčianskej, kochanovskej, stankovskej cirkvi, ktoré v svojich pekných krojoch naplnily, ba preplnily trenčiansky chrám. Kázal mošovský Milan Hlaváč z Ev. Matúša 8, 11 — 12, že sme povinní konať obe misie: 1. vonkajšiu, aby prišli, ktorí zvonku prísť majú; 2. vnútornú, aby nevypadli, ktorí tu dnu prebývajú. Prednášal kochanovský Ján Palic o vonkajšej misii; o potrebnej práci kresťanstva mal prednášať modranský Samuel Zoch. (Prečo i ty musíš podporovať sirotínec.) Hoci bol robotný deň a prostred najväčších robotných prác, ľudí bolo veľa. Ja som len nakrátko zahájil poukázaním na Štefana Pilárika, horlivého kazateľa a karhateľa, a na grófa Gabriela Illésházyho, ktorý bol odpadol od ev. cirkvi, ale silné slovo Pilárikovo ho zpät prinavrátilo. Zochova prednáška pre krátkosť času musela vystať, prišla len do zprávy. Nasledovaly krátke maďarské sl. božie, na ktoré neprišli tí, k vôli ktorým maly byť. Potom bolo shromaždenie uhorsko-krajinského spolku pre vonkajšiu misiu, na ktorom okrem spomenutého E. Scholtza predsedal Andrej Steltzer, radný pán mesta Bratislavy, a hoci i on i Scholtz boli vlastne Nemci, všetko šlo maďarsky; my, ktorí sme prišli k vôli našim slávnostiam, mali sme činnú účasť i na shromaždení maďarskom. V Trenčíne sa bolo sišlo 40 slov. kňazov, 20 učiteľov, 2 sen. dozorcovia, viac sborových, 10 maďarských a nemeckých kňazov a teol. profesorov.

Rok 1913-ty priniesol nám ešte jedno prekvapenie — synodu. Sami osnovatelia zákonov zlopovestnej synody z rokov 1891 — 4 neboli spokojní so svojou prácou, nie že by boli nahliadli krivdu, ktorá sa stala nám Slovákom a tam napravili chybu, ktorá sa stala o krátky čas osudnou pre celú krajinu v tom smysle, že nás presvedčila, že v spoločnosti s našimi doterajšími krajanmi hrozí nám i národno-rečová i nábožensko-cirkevná skaza, tak že voľky-nevoľky museli sme sa obzerať po nejakej vonkajšej pomoci či zprava, či zľava. Čo bolo hlavnou, ani netajenou príčinou svolania synody? Ako sa ukázalo, neporobily sa dostatočné prípravy k nej, habkalo sa sem i tam, len jeden bod sa presne ustálil: zrušiť slovenský sbor peštiansky a zhabať jeho majetky, ktoré mal a má v budovách, obklopujúcich jeho chrám. Úmysel bol podobný Achabovmu, ktorý sa bol ulakomil na Nábotovu vinicu, zakrytý tiež tak „pod spůsobem práva a spravedlivosti“, totiž celé hlavné mesto malo sa rozdeliť na farské okresy a tak i cirkevný sbor na Kerepešskej a či vtedy na Rákóczyho ceste mal byť pre jeden farský okres bez ohľadu na reč. To znamenalo, že by príslušníci toho okresu boli si určili bohoslužobnú reč a tá by iste nebola bývala slovenská. Slovom: slovenský sbor by bol prestal. I tu naplnily sa slová náb. piesne: „Jestli Bůh s námi nebude“ (Tran. Kancionál 1438): „Když nejchytřeji co začnou, Bůh cestou půjde jinou, všetkoť jest v rukou jeho.“ Prišlo vyzvanie na senioráty voliť poslancov na synodu. V Nitre sme vyvolili z kňazov mňa a Fajnora, zo svetských dr. Juliusa Markoviča a dr. Milana Ivanku; v Trenčíne Križana a dr. Štúra; v Orave Nováka a dr. Vladimíra Pivku; v Liptove Šimkoviča a dr. Jána Rumana; v Turci Janošku, hoci neúradoval v Turci, a dr. Jána Vanoviča. Bolo nás dvanásť. Pripojil sa k nám i môj švagor, sriemsky senior Mikuláš Abaffy.

Synoda sa sišla v sobotu pred druhou adventnou nedeľou, pre kňazov v najhorší čas, ale hneď sa povedalo, že bude trvať len niekoľko dní, a tak i bolo. V sobotu sme odovzdali poverujúce listiny, my Slováci slovenské, a nikto sa neozval proti tomu. Štyroch najmladších členov synody označili za dočasných zapisovateľov. Barón Dezider Prónay, ako generálny dozorca, otvoril synodu dlhšou rečou, v ktorej dokázal sa byť nielen dobrým rečníkom, ale i človekom, ktorý má smysel pre kresťanské pravdy. Biskup Baltík sa pomodlil. Prítomní biskupi: Gyurácz zadunajský, Geduly potiský, Scholtz banský; dištriktuálni dozorcovia: Szentiványi Arpád potiský, Zsigmondy banský, Laszkáry preddunajský a, myslím, Ihász zadunajský. Ustálil sa a či prijal sa vopred ustálený poriadok sl. božích, pri ktorých fungensov označil Prónay; kázal dosť bombasticky Geduly. My sme si ustanovili ísť najprv na slovenské sl. božie, kde kázal Fajnor, potom sme šli aj na maďarské. Na nedeľu popoludní svolal Baltík agendálnu komisiu, lebo k reformačnému jubileu (1917) maly vyjsť nové agendy v troch v Uhorsku užívaných rečiach. My sme náš rukopis poslali Baltíkovi, ktorý sa mrzel na nás, že sme ignorovali jeho agendu, iste lepšiu, pravovernejšiu, ako na základe Hamaliarovej vydaná Szeberínyiho, hoci i Gustáv Szeberínyi usiloval sa, čo mohol, opraviť, ale nemal smelosti vrátiť sa k duchu Krmanovej agendy. Baltík otvoril poradu malou prednáškou o slovenských agendách. Na konci spomenul, že dostal od predsedu „Felvidéki belsőmissziói köru“ (Hornovidiecky vnútorno-misijný krúžok, také meno dal našej vnútorno-misijnej konferencii) celý sväzok rukopisov agendálnych, ale nevie, pod akými podmienkami by bol krúžok náklonný prepustiť rukopisy gen. cirkvi na vydanie. Okrem toho dostal sa mu do rúk nový bohoslužobný poriadok, s ktorým by nemohol vo všetkom súhlasiť. Ukázalo sa, že nemal námietky proti samému poriadku, len proti odôvodneniu, aké bol pripojil k nemu martinský Škrovina. Odpovedal som mu, že naša konferencia vďačne dá rukopis gen. cirkvi, len dve podmienky stavia: aby agenda bola pravoverná, v duchu ev. a. v. cirkvi, v ktorom ohľade nám je osoba p. biskupa dr. Baltíka dostatočnou garanciou, a aby k agende pripojili nami na základe Krmanovej agendy sostavený bohoslužobný poriadok. Baltík myslel, že dosť bude dať ho na koniec agendy, ale gemerský Terray, ktorý mal poriadok v rukách, lebo som bol doniesol a rozdal niekoľko exemplárov z neho, vyslovil celkom určite, že bohoslužobný poriadok patrí na začiatok agendy, a tento že je celkom správny, duchu ev. bohoslužby zodpovedajúci. Všetci prítomní, nakoľko vedeli slovensky, súhlasili s mienkou Terrayho a nám naháňaným dostalo sa skvelého zadosťučinenia práve od tých, ktorí po konventoch našu prácu odsudzovali. Divná vec, že keď sme sa pred rokom boli išli tiež v agendálnych veciach, bola reč o troch agendách, ale teraz hovorilo sa len o slovenskej, lebo, ako Baltík oznámil, ostatné dve neboly hotové, a gen. dozorca vopred povedal, že gen. cirkev nebude môcť vydať agendy, lebo niet na to peňazí. Náš rukopis mi poslali nazpät, a keď už dva roky predtým bol u Lešku, ktorý ho prezrel a doplnil, oddal som ho podľa príkazu konferencií senickému Martinovi Braxatorisovi, ktorý ho upravil pod tlač. Ale prišla svetová vojna, vydávať sa nedalo, a tak agenda vyšla až po prevrate. Podpísali ju ako biskupi Jur Janoška a Samuel Zoch.

Synoda sa teda sišla. Z našich neprišiel dr. Julius Markovič, bol chorý a o niekoľko dní — ešte pred Vianocami — umrel. V pondelok po verifikovaní synodálnych vyslancov boly voľby. Kubínyi Gejza spýtal sa Prónaya, či prijme predsedníctvo, keď na predošlej synode pokladal predsedníctvo na synode s generálnym inšpektorstvom za inkompatibilné. Prónay, zagániac na Kubínyiho, odpovedal, že časy sa premenily, lebo úrad gen. dozorcu synoda určila, ustálila, niet príčiny, aby gen. dozorca nemohol byť za predsedu synody volený. Tak sa i stalo, jednohlasne ho vyvolili; odmenil sa nám tým, že sme dostali pozvánky na večierok do Hungárie. Iba Kubínyi Gejza nedostal, lebo bol darabont. Týmto menom označovali tých, ktorí pod Fehérváryho vládou prijali úrady. Kubínyi Gejza bol prijal ostrihomské županstvo, ale mal tam škaredú inštaláciu. Keď vchádzal do mesta, pustili dolu Váhom plť, na ktorej bola šibenica a na nej figúra, podobná Kubínyimu. V župnom shromaždení ktorýsi gróf hodil mu kalamár na slávnostnú mentieku; viac sa tam neukázal. Prónay bol veľký osemaštyriciatnik, nahor nemilá osobnosť, preto, keď bola obyčaj, že zpomedzi evanjelikov dostali mnohí vysoké označenia, dostali rády, stali sa tajnými radcami, Prónayovi nič takého neponúkli a ani by nebol prijal, ostal vždy kurucom. Ba keď Fehérváryho vláda vymenovala i do Peštianskej župy svojho župana, myslím grófa Laczbergha, v župnom shromaždení síce nehádzali do neho kalamáre, ale k slovu ho nepripustili, musel odísť, župnú dvoranu mali preto vyprázdniť; niektorí z prítomných poslúchli, niektorých museli vyniesť. Prónay ostal sedieť a nepohol sa, dokiaľ ho na stoličke nevyniesli. I jeho vzhľad bol kurucký, pleti počernej, s dlhou čiernou, už trochu prešedivelou bradou, nosil vyšnurované nohavice, čižmy, attilu, mentieku — celým svojím zjavom upomínal na Fraňa Rákóczyho. Keď som ho tak videl na predsedníckom stolci, ako by som bol videl Rákóczyho na sneme v Ónode, kde srúbali vyslancov turčianskych. Mal svoje majetky v Turci a myslím, že i dosiaľ ich má v Blatnici a Slov. Pravne; veď i svoj predikát majú Prónayovci „de Tót-Próna et Blatnica“, ale Slovákov nemal rád a za patróna sa tiež nehodil, lebo pravnianskemu a blatnickému farárovi ešte i tých niekoľko otiepkov slamy, ktoré im mal dávať, odoprel. Bol predvídavým politikom, čakal vojnu, lebo keď predával Židom drevo z hôr, museli mu istú čiastku ceny dať v zlate. Hoci bol skúpy, pohostil nás skvele, šampanské len tak tieklo. Ja som sa ho síce nedotkol, ani náš dr. Vladimír Pivko, s ktorým som pri jednom stolíku sedel, lebo sedeli sme po štyria. Ostatní dvaja boli dr. Ján Ruman a Martin Morháč, dosiaľ pod maďarským jarmom upiaci, pravdepodobne posledný slovenský kňaz v Pešti.

Ešte niečo o voľbe synodálneho magistrátu. Všetci sme dostali úradnú kandidačnú listinu, na ktorej boli mená kanditátov. Za duchovného predsedu navrhovali Baltíka, ale my sme jeho meno vytreli a napísali Gyurácza. Pred oddávaním hlasov ozval sa Maszník, že mu je divno, prečo na kandidačnej listine niet ani jedného Slováka (tót atyafi). Narádzal, aby za jedného zapisovateľa vyvolili Janošku; hneď vyskočil Kubínyi Gejza a osvedčil sa, že je on síce maďarský šovinista trinástej próby, ale na Janošku bude hlasovať. Janošku i vyvolili, ale nebolo z toho nijakého úžitku, iba že aspoň jeden zo Slovákov sedel pri predsedníckom stole. — Prvý deň synody skončil sa dosť ticho, ale už na druhý deň vypukla búrka. Bolo treba ustáliť rokovací poriadok. Rozdelili nám vytlačený návrh, v ktorom stálo, že rokovacia reč je výlučne maďarská. My sme ustanovili proti tomu sa postaviť. Opatrný dr. Ľ. Ž. Szeberínyi predvídal búrku, preto narádzal, aby sa návrh rokovacieho poriadku bez debaty prijal. Ale so všetkých strán ozvaly sa hlasy, že je to nemožné. Muselo sa ísť po jednotlivých odsekoch, až sa prišlo k odseku o rokovacej reči, pre nás neprijateľnému. V našom mene Vanovič narádzal vynechať ho, keď ho nebolo ani v pojednávajúcom poriadku predošlej synody. Pravda, ako by bol siahol do osieho hniezda, hneď sa ozval šovinista trinástej próby Kubínyi Gejza a hneď našiel partnera a drusu, Barcza Gejzu zo Zadunajska, ba ešte i ináč smierlivý biskup Gyurácz tvrdil, že by z toho povstal babylonský zmätok (bábeli zürzavar), na čo mu Fajnor replikoval, že by to bola glossolalia (hovorenie jazykmi pôsobením Ducha svätého). Nasledovalo hlasovanie, ale pred hlasovaním ozval sa E. Scholtz zpoza Dunaja, že oni, Nemci, nežiadajú si, aby mohli nemecky hovoriť. Za Vanovičov návrh hlasovali sme trinásti, ostatní všetci proti, Szeberínyi nehlasoval. V stredu vyvolily sa rozličné odbory, do ktorých prišli i z našich. Maly pracovať cez jar a leto, ale keď sa i sišly a niečo robily, nemohly oznámiť výsledky svojej práce synode. Tá sa sišla až počiatkom októbra 1916, aby sa rozpustila, lebo ju povolili len na 3 roky. Svetová vojna ju znemožnila a po vojne nebolo možné spoločné snemovanie.

Z tohto času musím spomenúť vec, ktorá ukazuje, v akých neudržateľných pomeroch sme žili. Keď sme si pripomínali 25-ročné jubileum Cirk. listov, boli by sme chceli dopriať ich redaktorovi Janoškovi nejaký znak uznania i zvonku. Najprv som ako predseda našej konferencie hľadal cesty v Nemecku; vyjednával som najprv s predsedom luteránskeho sväzu dr. Reschom, ten žiadal roztockú fakultu o teol. doktorát pre Janošku, ale medzi profesormi nemohla sa docieliť žiadúca jednomyseľnosť. Vo Viedni bol teologickým profesorom G. A. Skalský, spolužiak Janoškov. Začal som s ním písomne a ústne vyjednávať. Práve vtedy bola reč i o bratislavskom farárovi, dosiaľ (1932) žijúcom E. K. Schmidtovi a Skalský vyjednával s ostatnými profesormi. Schmidtovi a Janoškovi doktorát dali, ale k promocii bolo potrebné privolenie panovníkovo, a keď obaja boli uhorskí štátni občania, privolenie záviselo od uhorskej vlády. Koniec všetkého bol, že uhorská vláda dala schválenie promovať Schmidta, ale Janošku nie, iste preto, lebo vláde ani politická vrchnosť (župan), ani cirkevná (biskup) z neznámych a preca známych príčin Janošku neodporúčaly.

Posledná predprevratová konferencia bola v Mošovciach 8. a 9. júla 1914, teda pred samým vypuknutím svetovej vojny. Vedeli sme, že sa niečo kutí. Rakúsko-uhorský vyslanec už bol podal kruté ultimátum srbskej vláde a žiadal bezodkladnú odpoveď. Jednako sme mysleli, že zvíťazí zdravý rozum. Ale nebolo ho ani vo Viedni, ani v Pešti, ani v Berlíne, odkiaľ šly všetky pokyny, bol zatemnený pýchou a snom o panstve nad svetom.

Veľký dážď, ktorý nás sprevádzal od Štub. Teplíc až do Mošoviec, bol predzvestovateľom krvavej potopy, ktorá už o niekoľko dní prišla na svet. Na konferenciu prišli 40. kňazi, 15. učitelia, 10. dozorcovia. Pravda, ani v ovzduší plnom smradu pušného prachu nezapodievali sme sa politikou sveta, ale politikou božou. Hovorili sme o veciach, ktoré by pokoju slúžily.

V otvárajúcej reči prízvukoval som potrebu sporiadaného života na základe čistého slova božieho; pripomenul som smrť najpríkladnejšieho vnútorného misionára, Pavla Mudroňa, vyhnanca úradnej cirkvi, ktorý podľa jeho vlastných slov nemohol byť v cirkvi ani kostolníkom, lebo ho súdobne vyhlásili za nesúceho na cirkevný úrad, a po smrti menovali ho patriarchom. Napokon som spomenul, že budúceho roku máme svätiť 500-ročnú pamiatku mučeníckej smrti Jána Husa a 100-ročnú pamiatku narodenia Ľudovíta Štúra. Od prvého učíme sa, čo znamená opustiť všetko k vôli Pánovi; druhý zanechal nám heslo, ktoré nielen vyvolil si za svoje, ale i žil podľa neho: My chytili sme sa služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú. Po otvorení konferencie a prečítaní listov a telegramov od bratov, ktorí prísť nemohli, lubinský Gustáv Zoch čítal prednášku o pomere ev. duchovných k Modrému krížu a brezovský Ján Lichner svoj koreferát. Rozpriadla sa dlhšia rozprava o Modrom kríži a vynesené bolo uzavretie: „Nakoľko modrokrížania pracujú na privádzaní duší ku Kristovi a odvádzajú ľudí od najohavnejšieho hriechu — pijanstva, prácu túto len schvaľovať môžeme a vďačne ich prijímame za spolupracovníkov. Ani to nás nemýli, že shromažďujú vôkol seba inoveriacich či z cirkvi, či zo sektárov, alebo práve z nekresťanov, lebo to patrí k príkazu Pánovmu: Učte všetky národy! Kde by však ich práca, účinkovanie, schádzanie sa bolo na prekážku alebo škodu našej práci, nášho cirkevného života, kde by odvádzali od cirkvi pod heslom: Oddeľte sa od pokolenia toho zlého alebo vyjdite z Babylona, tam, rozumie sa, prestáva spoločnosť s nimi a my musíme riecť s Lutherom: Vy máte iného ducha! Požadujeme od modrokrížanov, ktorí sú z našej cirkvi, aby sa neodťahovali od cirkvi a jej shromaždení, podrobovali sa poriadkom cirkevným, chodili na sl. božie a prijímali sviatosti. Ak kdekoľvek budú toto konať, povinnosťou každého verného kňaza je uznávať ich za bratov, napomáhať ich prácu a chodiť na ich schôdzky. Toto usnesenie je dosiaľ pravidlom nášho pomeru k modrokrížanom.

Na konferencii vypočuli sme zprávy o modranskom sirotínci a základinách mikulášskeho, pričom sme rozhodli, aby, dokiaľ v Mikuláši neotvorí sa sirotínec a v Modre sú siroty z Liptova, z úrokov základiny napomáhal sa sirotínec modranský. Ďalej vypočuli sme zprávu o Tranosciu, spolku na vydávanie náboženských kníh, o agende, o uvádzaní bohoslužobného poriadku, o unifikácii pohrebov, o spolkoch mládeže a viedenských sl. božích. Za dlhší čas hovorili sme, ako zasvätiť 500-ročnú pamiatku upálenia Jána Husa. Mala sa zasvätiť po jednotlivých cirkvách a seniorátoch. Ktorí z údov budú môcť, nech idú do Prahy na odhalenie Husovho pomníka, kde žiadať si budeme sl. božie podľa nášho spôsobu. Kázať mal Janoška, prednášať som mal ja, ale to všetko zmarilo sa pre vojnu; vyšiel len životopis Husov, spísaný Juliusom Bodnárom.

Po dlhej, temer štyri hodiny trvajúcej porade a po krátkej spoločnej večeri, ktorú pripravily v súkromnom dome mošovské cirkevníčky, ako i na druhý deň spoločný obed bez alkoholu, sišli sme sa o 8-mej hodine večer do chrámu, kde po liturgických sl. božích prednášal Ján Lichner o pohanskej misii v Číne, čím sme chceli zachovať kontinuitu s lanskoročnou trenčianskou konferenciou. Na druhý deň, 9. júla, o 8-mej ráno naplnil sa chrám mošovský. Kázal lomiansky Pavel Styk na základe II. Kor. 6, 14 — 18: Pán náš Ježiš Kristus žiada od nás úplnú oddanosť, a hneď na počiatku kázne, ako by vedený prorockým duchom, hovoril: „Naša doba je ako zúriaci, hučiaci podzemný prameň. Môže sa otvoriť v hociktorej chvíli a vynesie na svetlo množstvo nevídaných dejov. Prichodia dni, keď Pán a Sudca spravedlivý vynesie súd medzi svetlom a tmou, medzi pravdou a krivdou, ctnosťou a hriechom. Áno, blíži sa čas rozhodujúcich činov!“ Po tejto najmä proti nerozhodnosti a pijanstvu namierenej kázni prihovoril som sa cirkvi mošovskej poukázaním na príklad pokornej viery pánov z Revy, ktorým venoval mučeník, väzeň a galejník pre Krista Tobiaš Masník svoju knižočku: Vinica Božia; ale keď potom Révayovská matka-vdova chcela brániť svoje deti, aby jej ich nevzali, pištoľami, sebe pritiahla väzenie a synov nezachránila pred katolíckou výchovou. I dnes darmo budeme brániť vieru, cirkev, národ, reč svetskými prostriedkami. Zatým čítal svoju prednášku Janoška na základe Skut. apošt. 17. kap.: Pavel v Aténach. V prednáške svojej napomínal najmä rodičov, aby vychovávali svoje dietky v pravej nábožnosti, a keď ich aj do škôl dávajú, aby vedeli, že niet vyššej vzdelanosti nad kresťanskú. Spomenul Kollárove kázne, najmä kázeň: Nábožnosť a národnosť — dve sestry; Pavla Mudroňa, ktorý vynikal rovnak vernosťou a láskou k národu, ako i nábožnosťou, založenou na hlbokej, nepodvrátenej viere v Trojjediného Boha, a nehanbil sa za evanjelium Kristovo, ani za službu Hospodinu, v pokore srdca na kolenách konanú. Po tejto vzdelavateľnej prednáške správca modranského sirotínca, Samuel Zoch, hovoril o diele božom, ktoré robí Pán v modranskom sirotínci, čo bolo tým žiadúcejšie, lebo Mošovce pričinením a povzbudzovaním svojho kňaza Milana Hlaváča podporovaly sirotínec nielen peňažnou sbierkou, ale po viac rokov v čase najväčšej núdze spolu s okolitými obcami posielaly do Modry po celom vozni zemiakov, čo sa od tých čias po mnohých našich sboroch ujalo. Zoch v svojej prednáške dokazoval, že sirotínec viac dáva, ako pýta, lebo zachraňuje pre cirkev a národ dietky, ktoré by ináče boly zahynuly.

Boly to požehnané dva dni, ktoré sme strávili v Mošovciach; pravda, bola to tichosť pred búrkou. — Na konferenciu prišiel na osobitné pozvanie Hlaváčovo Rosza, farár z Ivančinej, ktorý vždy dul do jedného mecha s turčianskymi pánmi, s podžupanom Beniczkým a i. Veľmi sa mu znepáčila kázeň Stykova, videl v nej politiku, a len prednáška Janoškova ho utíšila. Boli sme uzavreli, že v zpráve o konferencii vydáme i Roszom inkriminovanú kázeň. Pravda, dokiaľ sa mohla tlačiť, vypukla vojna a začala sa prísna cenzúra. Tu mi odpísal Janoška, ako správca nakladateľského spolku Tranoscia: „Som zvedavý, ako upravíš Stykovu kázeň, aby ju cenzúra prepustila.“ Ale ja som urobil tak, ako spôsobný kreslič, že dvoma-troma čiarkami premení výraz tvári, dve-tri slová som vynechal, dve-tri premenil a cenzor dal svoje „placet“, zpráva vyšla; i s kázňou bez prekážky. Ale tu musím vydať zlé svedectvo temer všetkým, nevynímajúc ani seba, že sme ináč veľmi zaujímavé zprávy o našich schôdzkach nevedeli rozširovať medzi naše obecenstvo, čo by bol býval znamenitý agitačný prostriedok i za samé schôdzky, i za tie veci, o ktorých sme sa radili. Iste sme mysleli, že sme dosť vykonali, keď sme sa viacerí sišli, poradili, pohovorili, kázňami, prednáškami vzdelali sbor, do ktorého sme prišli, kdežto hlavná práca i pre prítomných i neprítomných mala nasledovať až potom podľa slova Pánovho Ev. Matúša 10, 27: „Což vám pravím ve tmách, pravte na světle, a co v uších slyšíte, hlásejte po domích.“ Veď sme sa nemali s čím skrývať, konali sme prácu dobrú, dielo božie; jedinou chybou bolo, že sme pravdy božie hlásali slovenskému ľudu slovensky a že sme sa neobzerali na mienku ľudskú.

V spojení s mošovskou konferenciou pripomeniem, že sme sa niektorí bývalí žiaci revúckeho gymnázia boli dohovorili z Mošoviec ísť do Revúcej navštíviť tam niektoré hroby, najmä Ormisov. Bola to myšlienka dr. Jozefa Dérera, advokáta v Malackách, s ktorým som sa bol sišiel r. 1913 v čas dištriktuálneho konventu v Bratislave. Aby nám nerobili v Revúcej prekážky, lebo obec bola vtedy celá pod vlivom streštenca Kubínyi Gejzu, požiadal som priateľa Rudolfa Viesta, ktorý sa bol presídlil z Hrachova do svojho rodiska, do Revúcej, aby nás šiel prihlásiť na mestský dom polgármešterovi Mihálikovi, najväčšiemu nepriateľovi bývalého slov. gymnázia, a že chceme i jemu urobiť poklonu. Náš Viest vykonal ochotne všetko; pán polgármešter sľúbil, že nás v meste vďačne prijmú a našou návštevou že sa bude cítiť pocteným, aby sme len prišli. Mali ísť okrem Jožka Dérera a mňa Janoška, Vanovič, azda i Jožko Škultéty a z Tisovca Samo Daxner, ale už sa hromadily na obzore mračná, už lietaly ultimáta, začínaly sa vyjednávačky a prostredkovania, čo býva vždy znakom blížiacej sa búrky. Uznali sme za lepšie ostať doma, i rozišli sme sa z Mošoviec každý domov.