ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na juhu leží Vrbové, kedysi bydlisko ev. zemských pánov; teraz prišli na ich miesto Židia. Chrám evanjelický je vytisnutý na samý horný koniec, ale dobre tak, aspoň je bližšie kopaničiarom, ktorí bývajú na Dlhej doline na západ až po Košariská: Prašník, Dúbrava, Lajdovia, Fajnoráci, na juho-západ Pustá ves, na sever Boráci, okrem toho roztratení po jednotlivých obciach na východ až za Váh, na juh temer po Trnavu. Pri mojom príchode do Krajného bol vrbovským farárom Pavel Galáš, rodák zo Sobotišťa, ktorý bol dlhý čas kaplánom vo Vrbovciach u farára Pavla Slobodu, znamenitého, populárneho kazateľa. Jeden ročník jeho kázní, pomocou nitrianskych bratov-kňazov, bol som pripravil pod tlač; prevzal ich bol jeho syn Milan, ale ich nevydal. Škoda! Keď Galáš prišiel do Vrbového, našiel sbor asi v takom poriadku, ako ja v Krajnom. Nebol výbojný, ťažko mu bolo poradiť si s vrbovskými polpánmi (výraz som odkukal z Jiráska), ináč rečeno zaparencami. Našiel pravotu s učiteľom Nehybom, ktorému nechceli platiť vokatoriálne zabezpečený plat. Galáš napomínal, aby sa vyrovnali s učiteľom; ja ako sused som im zo zápisníc dokázal, že pravotu učiteľ vyhrá. Neuverili, až dostali súdny výrok, že majú platiť učiteľovi 2000 korún a pravotárovi 500 korún. Potom bolo zle na farára, prečo ukázal zápisnice, ako by farár mohol a smel zatajiť úradné listiny. A tu prišlo niečo nečakaného. Pukla sa veža, museli sobrať z nej zvony, ba i vežu rozobrať. Tu sa ukázala spôsobnosť Galášova. Za krátky čas sosbierali peniaze, vystavili vežu, ktorá od ulice zakrývala starý, biedny kostol. Galáš začal naň sbierať, i bol nasbieral niekoľko tisíc a bol by sa chytil do opravy chrámu, keby mu už spomenutí múdri páni neboli nohy podkladali. V krušnom položení bola mu vernou pomocníčkou a potešovateľkou jeho manželka, dcéra vrbovčianskeho učiteľa Jura Kuliška, Božena. Ako blízky sused bol som svedkom jeho práce, preto som ťažko niesol, keď po prevrate musel ísť do penzie, o tri mesiace prv, ako chcel zasvätiť 50. výročie kňazského úradovania. Nedopriali mu to. Cestu z fary pol mestom do svojej, katolíkom mu poskytnutej hospody slzami kropil. Bola to od niektorých cirkevníkov zlomyseľnosť a od cirkevnej vrchnosti prenáhlenie. Mal som preto hádku v Cirk. listoch, kde som bol opísal vec v krátkom článku: „Tak svet platí“. Zo spolubratov-kňazov nikto sa nezastal príkladného, ukrivdeného brata. Nepomysleli: hodie mihi, cras tibi (dnes mne, zajtra tebe). Ja veru nikdy nemôžem bez žialu v srdci pomyslieť na smutné zakončenie verného pracovníka, milého priateľa Paľka Galáša!

Na sever od Vrbového, vyše Čachtíc, kde bol kedysi kvetúci ev. sbor, leží Nové Mesto nad Váhom. Je tam katolícka prepozitúra, v ktorej sedeli i ev. kňazi ako prepošti. Teraz, pravda, vytisnutý je ev. kostol na záhumnie, ale ako by sa potískal do stredu mesta, lebo ho obtáčajú pekné domy a ulice. Farárom bol vtedy Michal Erdélsky, Krajňanec, brat notára krajnianskeho a pani rechtorky Zatkalíčky; bol nešťastný v manželstve. Rozsobášil sa s prvou manželkou, s ktorou mal tri deti, oženil sa druhý raz, s druhou manželkou mal dve; rozumie sa, pokoja nebolo ani v srdci, ani v dome. Tak pochodil i pozdejší cirkevný dozorca dr. Julius Markovič. Tiež sa bol rozsobášil s prvou manželkou Ľudmilou Boorovou, s ktorou mal dve deti, a oženil sa znova, s druhou mal tri, ale ani tam nebolo šťastia a požehnania.

Na severo-západ od Nového Mesta sú Bzince, o ktorých už bola reč, i Lubinu som spomenul; tam bol farárom Gustáv Holuby, starší brat dr. Jozefa Holubyho, farára v Zemianskom Podhradí v Trenčianskej, ktorý po prevrate dostal čestný doktorát filozofie z Prahy, ako povestný botanik. I o Starej Turej už bola reč; tam bol farárom Ľ. Čulík, rodák zo Skalice, istý čas profesor v Revúcej. Po zatvorení gymnázia učil slovenských žiakov v Přerove na Morave, potom ako staro-turanský kaplán stal sa nástupcom svojho bývalého principála Augusta Roya a vzal si jeho dcéru Ľudmilu za manželku. Jej sestry, už spomenuté Royky, so svojím prísne kresťanským smerom spôsobily mu mnoho mrzutosti a on sa nemohol do toho vžiť, aby v sbore bola možná autorita popri autorite kňazovej, alebo ponad ňu. Ostro vystupoval proti nim, miesto toho, aby ich bol použil pre vnútorno-misijnú prácu v cirkvi, ako sa to robí v katolíctve, kde v mníšskych rádoch mužských i ženských najdú umiestenie výstredné živly (nepoužívam tohoto výrazu v zlom, odsudzujúcom smysle). Tak sa stalo, že vysokonadaná spisovateľka Kristína Royová použila svojho zvláštneho daru, ktorý by bol mohol dobre poslúžiť cirkvi božej, na nápadnú a ostrú kritiku. Nech niekto porovná jej krásnu poviedku Bez Boha na svete s niektorými pozdejšími, presvedčí sa, že kým do prvej vložila celú svoju, láskou ku Kristu a opusteným dušiam vedenú dušu, mnohé neskoršie dýchajú opovrhovaním cirkevníctva. Sborový život stavaný je na pranier prísnej kritiky a znevažovania a, bohužiaľ, veľmi často celkom oprávnene. Lenže tento spôsob viedol na jednej strane k sebapovyšovaniu a na druhej k nenávisti.

Čulíka neskoršie po Mockovom ochorení vyvolili za seniora, a hoci bol predtým radikálny, ako senior vedel sa i pojednať, ako to už býva. Seniorstvo prijal len po Leškovom prehováraní. Ako zvláštnu zásluhu musím mu pripomenúť, že z Oroszlánu vysúdeného učiteľa Bartoša privinul, dal ho vyvoliť za učiteľa na kopanice a chránil ho pred nápadmi politických i školských vrchností, lebo ako úradu zbavený nebol by smel byť volený za učiteľa. Azda i prísni páni vlastenci videli, že sa stala krivda a prižmúrili oči, lebo pri cirkevných úradníkoch nebolo milosti. Starý Moštenan musel na staré dni jesť chlieb milosti. Generálny dozorca barón Prónay poslal mu po liptovskom seniorovi Kmetym 400 zl., na dvacať mesiacov po 20 zl., a kaplán Novomeský musel do Ameriky. O biednu učiteľskú vdovu Pivkovú tiež sa staral Čulík so svojou manželkou, lebo vtedy učiteľské vdovy nemaly práva na penziu.

I o Myjave bola už reč. Farárom bol tam Lad. Vannay, rodák z Hontu. Bol kaplánom v Krajnom u Pavla Štefánika. Vzal si potom jeho dcéru. V patentálnych časoch bol ako krajniansky kaplán tuhý patentalista, ale keď na Myjave proti patentu buntošiaca strana zvíťazila a farára Hajnóczyho odstránila, dal sa Vannay použiť za nástroj. Šiel na Myjavu za administrátora a onedlho vyvolili ho za farára (r. 1861). R. 1901 umrel. Cirkevné veci mal v poriadku. Keby kňazská služba bola len vybaviť služby božie, funkcie a veci vo farskej kancelárii, bol by býval príkladným kňazom. Ináč žil počestne, čo, bohužiaľ, nedalo sa povedať o všetkých nitrianskych kňazoch. O ostatné sa nestaral, ba dal sa pánom použiť proti vlastnému ľudu za volebného predsedu, i na iné, ako mi to pozdejšie sám s ľútosťou vyznával. A veru myjavský sbor bol by si zaslúžil zvláštnej opatery, lebo bol v senioráte i v dištrikte najpočetnejší. Dnes je to najväčšia cirkev na Slovensku. Myjavský ľud veľmi ochotne poslúchal a prijímal Slovo božie. Pravda, bol zanedbaný, nemal po kopaniciach škôl. Teraz začína sa nahrádzať, čo sa premeškalo za celé desiatky rokov.

I o Turej Lúke bola reč, keď som opisoval nitriansku cestu r. 1889 s Janoškom. Po smrti otcovej prišiel ta za farára Ľudovít M. Semian z Hlbokého a úradoval tam až do nedávna. Teraz je na penzii v Bratislave. Turá Lúka je pamätná v dejinách našej cirkvi (viď Paulíny: Dejiny superintendencie nitrianskej).

Odtiaľ na sever sú Vrbovce, rozsiahla kopaničiarska cirkev, hraničiaca s Moravou. Práve pred mojím príchodom do Krajného bol umrel tamojší farár Pavel Sloboda. Na jeho miesto vyvolili Adama Slávika, rodáka lubinského, ktorý si vzal za manželku najmladšiu dcéru Kuliškovu, tak že štyri dcéry tohoto znamenitého nášho učiteľa vydaly sa za farárov. Jedna bola za Galášom, druhá za Pavlom Slobodom, tretia za Slávikom a štvrtá za Pavlom Beblavým, farárom sobotišťským.

Sobotište leží na juh od Vrboviec. Je to hodná osada, bývalo tam kedysi veľa pánov a dosiaľ je tam habánska štvrť s habánskym dvorom. Ev. kostol vystrčený je na záhumnie, ale už má i vežu pristavenú. Beblavý bol plodným slovenským spisovateľom. Po jeho smrti (1910) vyvolili na jeho miesto jeho syna Miloša. Sobotište má fílie-kopanice najviac pod zámkom Brančom, pomníkom rozkvetu i zhuby ev. cirkvi. Tam väznili niektorých ev. kňazov-mučeníkov, pokým ich neodviedli na galeje.

Na západ od Sobotišťa je Častkov, bývalá fília Sobotišťa, osamostatnelá r. 1875. Farárom bol tam bývalý profesor martinského gymnázia Jozef Nedobrý, rodák z Liptova. Tu už ako by sa trhala súvislá reťaz ev. sborov na západ. Až pri Morave, krajine i rieke, sú dva sbory, pozostatky rekatolizovaných ev. sborov: v Skalici a Holiči. V Skalici bol farárom Jur Quotidian, Turčan, teraz je Ján Ďurovič, rodák z Malohontu; v Holiči Ján Boor, teraz jeho syn Peter. Oba sbory sa vzmáhajú početne i duchovne.

Musíme ísť od Holiča na juho-východ, aby sme prišli do Senice, kde je vyše 40 rokov farárom Martin Braxatoris, na ktorom spočinul duch jeho otca, nášho medoústeho Andreja Sládkoviča. Chrám je pekný, dobre zachovalý. Senica si školy opatruje, ba rozmnožuje.

Od Senice na severo-východ je každému Slovákovi známe Hlboké, dlhoročné miesto účinkovania nášho slávneho dr. Jozefa M. Hurbana. Teraz by ho už nepochovávali, ani na hrob pomník mu nestavali pri žandárskej asistencii a jeho syn Svetozár by nemusel sedieť v žalári, keď hyenizmus pomenoval pravým menom. Po Hurbanovom nástupcovi v úrade, Semianovi, prišiel do Hlbokého za farára Pavel Sekerka, rodák z Hontu, bývalý kaplán myjavský, ktorý po mnohých rokoch zaďakoval, utiahol sa a žil na penzii u svojho nástupcu v úrade a manžela chovanice, Karla Viesta. Umrel 28. septembra 1932. Sekerka bol dlhé časy sen. notárom, konseniorom, seniorom, lebo bol dobrý administrátor a ako farár malej cirkvi mohol sa venovať aj iným cirkvám.

Na sever od Hlbokého leží Prietrž a svojou hlbokou dolinou zodpovedá svojmu menu. Keď sa už spomenutý Ladislav Paulíny utiahol na odpočinok, prišiel na jeho miesto Teodor Bálent a za ním Ján Drobný, rodák z Turej Lúky, kaplán brezovský. Za jeho úradovania postavili nový chrám, lebo starý, artikulárny, bol už na sborenie a vrchnosť ho chcela dať zatvoriť. Keď Drobný odišiel na Starú Turú, vyvolili do Prietrže Jána Jančiho, rodáka z Brezovej.

Od Prietrže, dávnej artikulárnej cirkvi, na severo-východ je Bukovec, kde bol farárom Gustáv Pivko, ale musel odísť a na jeho miesto prišiel najprv za administrátora, potom farára Julius Bodnár z Novohradu z Uderinej, učiteľský syn, ktorý prešiel cez dobrú školu nielen prenasledovania, ale bol kaplánom v troch najväčších slovenských cirkvách: v Petrovci, na Myjave a na Čabe. Po Galášovom odchode z Vrbového vyvolili ho tam za farára, kde vystavený bol jeho pričinením chrám a jeho vyvolili za nitrianskeho seniora. Po ňom prišiel na Bukovec Vladimír Roy.

Na východ od Bukovca, medzi vrchmi v hlbokej doline, leží naša povestná Brezová. Povestná svojím kožiarskym priemyslom, ale najmä svojimi i cirkevne i národne prebudenými obyvateľmi. Farárom, pri mojom príchode do Nitry, bol znamenitý rečník, ostroumný mysliteľ a spisovateľ Ján Leška, rodák z Vrboviec. Bol kaplánom na Myjave, potom farárom na Bukovci, v Bzinciach, kde ho vyvolili za konseniora, potom za seniora. Po smrti farára Šulca povolali ho Brezovania za farára (1881), kde za dvacať rokov úradoval; potom utiahol sa na penziu do Bziniec, kde r. 1909 umrel. Jeho nástupcom stal sa Ján Lichner, rodák z Turca, kaplán staroturanský, ktorého Brezovania bez videnia a počutia, na odporúčanie dvoch ich priateľov, vyvolili. Veľký, za farára Hroša (umr. 1874) stavaný, za Lešku vežou opatrený chrám bol jednou z hlavných príčin, že sa východné veľké kopanice, Košariská, odtrhly od matkocirkvi brezovskej. Ale bolo to i dávnejšie nepriateľstvo a žiarlivosť medzi remeselníckymi mešťanmi brezovskými a roľníckymi kopaničiarmi košariskými, ktorí s Priepasným a podkylavskými Šindelákmi a Mosnákmi utvorili r. 1870 samostatný cirkevný sbor a za farára vyvolili Pavla Štefánika, syna bývalého farára krajnianskeho, ktorý s celou energiou chytil sa diela. Za jeho vyše 40-ročného úradovania vystavili chrám, faru, zriadili školu na Košariskách i v Priepasnom. Oženil sa s Albertínou Jurenkovou z Myjavy; boli švagrovia so Štefanom Fajnorom, advokátom senickým a sen. dozorcom, a divná vec, obidvaja mali po päť synov a štyroch dcérach. Štefánikov syn Igor študoval teologiu, stal sa farárom na Myjave, v Palánke v Báčke, v Naďlaku a teraz je farárom v Bingule. Prudká, nespokojná povaha. Pavel študoval zverolekárstvo, ale neskončil, odišiel do Ameriky, kde mladý dokončil svoj dobrodružný život. Milan, všeobecne známy a oslavovaný osloboditeľ národa. Keď maturoval, mojím pričinením dostal chuť študovať teologiu, ale otec mu to skoro vybil z hlavy. Jeho ideálom od detinstva bolo zaoberať sa hvezdárstvom. Išiel do Prahy, kde získal si priazeň profesora Zengera; ten ho odporúčal povestnému hvezdárovi Jansenovi v Paríži, ktorý, spoznajúc veľké vlohy Milanove, všemožne ho napomáhal. Jeho pomocou stal sa spoluriaditeľom hvezdárne v Meudone a posielali ho na astronomické pozorovania na Mont Blanc, do Turkestanu, na Saharu, na Tahiti a do Južnej Ameriky. V Paríži uviedli ho do vyššej spoločnosti, predstavili ho i ministrom. Chodil k povestnému Flammarionovi. Kedykoľvek prišiel z Paríža navštíviť rodičov, prišiel i do Krajného. Hovorievali sme najviac o našich neutešených národných pomeroch. Hovoril som mu, keď má toľko známostí v Paríži, prečo nepíše o nás do francúzskych časopisov. Tu dozvedel som sa od neho nevídanú vec, že za uverejnenie článkov v parížskych deníkoch treba platiť podľa toho, na ktorej strane je článok umiestený, 300, 200, 150 frankov za každý stĺpec. Peňazí nemal a nebolo odkiaľ vziať. Maďari vedeli a dosiaľ vedia využiť takéto veci, vynakladajú miliony na časopiseckú propagandu, a my museli sme sa spravovať porekadlom: Keď nemáš penez, na muziku nelez! Dopytoval som sa Milana, či učení hvezdári vedia o hviezde, ktorá v čas narodenia Krista Pána ukázala cestu babylonským magom. Odpovedal mi, že taká istá hviezda ukazuje sa s času na čas. Sú to vlastne dve obežnice, ktoré prijdú do jednej priamej čiary a ukážu sa ako jedna hviezda neobyčajného svetla. V náboženskom ohľade bol Milan poddajný, povedal by som detinsky veriaci. Páčilo sa mu, keď počul u nás večer spievať nábožné piesne. Dobre naň pôsobila dcéra Jansenova, ktorá sa živo zúčastňovala na prácach svojho otca. Bola spolu s otcom a Flammarionom v Španielsku, kde spolu s Milanom pozorovali zatmenie slnca. Smiali sme sa, keď nám Milan rozprával, že ho zatvorili do akéhosi tmavého, čiernym súknom obtiahnutého stánu. Mal odtiaľ pozorovať zatmenie. Videl, čo ostatní nevideli, akési škvrny a či pásy na slnci. Nechceli mu ani veriť, až keď istý nemecký učenec tiež o tom písal, uverili mu. V čas tejto cesty, neviem v ktorom meste, v Sevile a či v Toledo, prišiel Milan s Jansenovou dcérou do chrámu. Ona kľakla pred oltárom a vrúcne sa modlila; keď sa pomodlila, spýtala sa úctive za ňou stojaceho Milana, či vie, za koho sa modlila. On, pravda, nemohol vedieť. „Za vás, za vaše obrátenie!“ povedala mu. Toto mi on sám s pohnutím rozprával, len to nevedel, čo rozumela pod obrátením. Ja som mu tiež nemohol dať vývod, lebo som nevedel, či to hovorila ako kresťanka vôbec a či ako katolíčka, keď vedela o ňom, že je evanjelik. Ale skorej by som veril, že sa modlila ako kresťanka vôbec, lebo celá rodina bola nábožná. Keď Jansen umrel, dali na úmrtný oznam ako nadpis slová žalmu 19, 2: „Nebesa vypravují slávu Boha silného a dílo rukou jeho obloha zvěstuje.“ Nechcem rozprávať veci, ktoré sú i tak známe zo života Milanovho, spomeniem len dvoje. Keď bol u nás v Krajnom posledný raz, prišiel na jednom koni, podľa obyčaje brezovsko-košarišskej. Pri odobierke povedal mojej manželke: „Keď prídem nabudúce k vám, prídem na aeropláne!“ A moja mu riekla: „Len to nie, lebo sa zabijete!“ Oboje sa splnilo. Posledný raz sme boli spolu v apríli 1913 na pohrebe jeho otca. Kázal som. Po pohrebe mi riekol: „Keď som vás počúval, ako by som bol počul svojho bývalého profesora Poincaréa.“ „Čo má spoločného prof. matematiky s ev. kazateľom?“ „To, že ste práve s takou istotou hovorili, s akou Poincaré dokazoval svoje matematické tézy.“ Toto bolo moje posledné stretnutie s ním. O šesť rokov už odprevádzali sme ho na Bradlo, ale úfam sa, že sa s ním stretnem. Štvrtým synom Pavla Štefánika je Ladislav, ktorý skončil práva a teraz je verejným notárom v Spišskej Novej Vsi; piaty je Kazimír, na tento čas penzionovaný policajný nadporučík. Zpomedzi štyroch dcér najstaršia Ľudmila vydala sa za katolíka a sama stala sa katolíčkou. Vlívala na ňu rodina jej manžela. Sám som mal príležitosť presvedčiť sa o tom o niekoľko rokov po jej prestúpení. Bola na návšteve na Košariskách, keď jej konečne otec dovolil prístup do rodičovského domu. Bol tam i Milan; prišiel som i ja, myslím zo sen. konventu, a nocoval som tam. Ráno boli sme v záhrade. Milan sa zaujímal o rozličné sekty, jeho otec a ja sme mu to vysvetľovali. Blízko nás na lavičke sedela Ľudmila a čistila fazuľku. Odrazu, možno bola reč o sviatostiach, ozvala sa: „A my to takto veríme“ a predniesla stanovisko rím.-katolícke. Pustil som sa s ňou z reči do reči a presvedčil som sa, že trnavskí jezuiti dali si na nej veľmi záležať, lebo tam skončila učiteľskú preparandiu. O dva-tri týždne zasa som po akejsi povinnosti prišiel na Košariská. Už tam nebola, ale jej matka mi rozprávala, že keď prišla zo záhrady, mala oči plné sĺz a povedala: „Keby sa Bodický viac ráz so mnou shováral, neviem, čo by som urobila.“ Ale sme sa viac ráz nesišli, neshovárali. Ona po smrti svojho prvého manžela bola učiteľkou, potom druhý raz sa vydala za schudobnelého zemského pána Zmerticha (Smrtiča), ktorý bol hospodárskym úradníkom u akéhosi pána pri Budíne. Sišiel som sa s ním na pohrebe jeho svokra Štefánika, kde v prítomnosti Milanovej začal ma presviedčať o pravdách katolíckych. Keď poodišiel, Milan mi povedal: „Ale je to len naivný človek, tento môj švagor.“ Azda preto tak povedal, že Zmertich chcel ma presvedčať o veciach, ktorým som ja lepšie rozumel, ako on. Po prevrate Ľudmila s manželom domáhala sa čsl. štátneho občianstva, ale ho neobsiahla. Podiel z pozostalosti brata Milana dostala, matka ju podľa možnosti napomáhala. Od smrti matkinej nepočuť o nej. Žije v Maďarsku v dosť veľkej biede. Druhá dcéra Štefánikova, Oľga, vydala sa za učiteľa Eugena Hajtša, rodáka zo Spiša, ktorý sa celkom dobre prispôsobil slovenskému rodu a teraz je v bratislavskom školskom referáte. Tretia dcéra Elena je vydatá za Emilom Izákom, najprv bankovým účtovníkom na Myjave, teraz tajomníkom Sväzu roľníckych pokladníc v Bratislave. Štvrtá Marína prešla školou ťažkého kríža, vyše 20 rokov bola chorá na ochrnutie chrbtovej kosti. Umrela pred 2. rokmi (1930) v diakoniskom ústave v Bratislave. Nech sa nikto nediví, že túto kňazskú rodinu tak obšírne opisujem; robím to nielen k vôli Milanovi, ako národnému hrdinovi, ale vidím pri nej zvláštne dôkazy opatrovania božieho. Deväť detí z takého biedneho platu farárskeho vychovať bola ozaj veľká vec a Pán pomáhal často divným spôsobom. Sama nebohá Štefánička, ktorá nás v Bratislave častejšie navštevovala, rozprávala nám jednu udalosť. Raz koncom augusta, keď bolo treba troch žiakov do škôl vystrojiť a nebolo v dome groša a aj osobný úver bol dosť vyčerpaný, Štefánik chodil proti svojej obyčaji zadumaný, až sa manželke priznal, v akom je pomykove. Nepovedala nič, len k Bohu vzdychla a vybrala sa z domu; šla chodníkom cez cintorín, v ktorom odpočíva už so svojím manželom, zamyslená, smutná; stretla sa s istou mladou cirkevníčkou, ktorá hneď sa jej opýtala, čo jej je. Štefánička celkom úprimne sa priznala a ochotná cirkevníčka ponúkla jej 300 korún, že ich práve nepotrebuje. S radosťou vrátila sa farárka domov, odovzdala peniaze manželovi a ich viera v opatrovanie božie bola posilnená.

Od Krajného na sever leží Kostolné ako najbližší susedný sbor. Pamätné je, že dvaja Trokanovci, otec Ján, syn Alexander, úradovali tam ako kňazi temer sto rokov (96 rokov). Alexander bol dva razy ženatý; s prvou manželkou mal troch synov. Milan umrel ako študent, Ján a Alexander ako lekári. Ján v Osieku vo vojenskej službe, kde mu jeho pacient z povďačnosti, že ho vyliečil, dal postaviť krásny pomník; Alexander vo Vrbovom, kde iných liečil a seba zanedbával. S druhou manželkou Ľudmilou Lichardovou zo Skalice mal dcéru Marienku, ktorá bola najprv vydatá za advokáta Povážaya na Čabe, po jeho náhlej smrti vydala sa druhý raz za svojho bratranca dr. Vladimíra Trslína, advokáta v Bratislave. K nim presťahoval sa jej vyše 80-ročný otec s matkou, ktorá umrela pred troma rokmi; on ešte ako blízo 87-ročný starec žije (1932). Ku Kostolnému, kde je teraz farárom Pálka, rodom z Liptova, prislúchajú ako fília Vaďovce.

Takto sme prešli radom všetky nitrianske cirkve na pravom brehu Váhu, ktoré ostaly nedotknuté protireformáciou, lebo sú medzi vrchmi; nesiahala ta panská a kňazská moc. Páni boli radi, že mali tam poddaných, kňazi neradi sa vystavovali nebezpečenstvu v tých pustých, lesnatých, riedko obydlených krajoch, ktoré sa ťahajú od Nového Mesta po Senicu, od Vrbového po Vrbovce. Ešte si pripomenieme závažské cirkve. Z tých je najkompaktnejšia zelenicko-siladická; k nej patria Bušany, ako sídlo bývalých patrónov ev. cirkví Zayovcov, a Hlohovec. Farárom bol Andrej Lanštjak, bývalý kaplán Kollárov, ktorý tam svätil 50-ročné jubileum svojho kňazstva. Ostali po ňom dvaja synovia-kňazi: Pavel, bývalý farár na Morave, teraz na penzii, a Julius na Budinej v Novohrade. Jeho nástupcom stal sa Julius Adamiš a po jeho krátkom úradovaní Pavel Môťovský zo Sarvaša.

Na severo-východ od Zeleníc, na západ od Nitry je Ašakerť, kam patrí i Nitra a mnohé fílie; počet cirkevníkov zväčšil sa po prevrate kolonizovaním zo západných cirkevných sborov. Farárom bol tam Ján Lacko, za ním Ivan Bujna a potom Ladislav Záturecký z Turca.

Na počet duší najmenší cirkevný sbor v Nitre je Šalgov, kde bol farárom Ladislav Novomeský, ktorý mal praktický smysel pre majetkové veci sboru, lebo pre sbor došlé milodary upotrebil na zakupovanie pozemkov. I tento sbor početne vzrástol prílivom cirkevníkov z myjavského kraja. Sú tam kolonisti i z Juhoslávie, ale nemajú veľa smyslu pre nábožensko-cirkevný život.

Starodávnou, spolu i artikulárnou cirkvou je Nitrianska Streda, od Nitry na sever, od Topoľčian na východ, predtým udržovaná a chránená zemianskou rodinou Zerdahelych. Je to ozaj diasporálny cirkevný sbor, ktorý sústreďuje v sebe pozostatky tak mnohých cirkevných sborov na východe Nitrianska. Farárom bol tam Anton Bogyay z Turca, teraz je jeho syn, tiež Anton. Roku 1905 vylúčila sa zo sboru Nová Lehota pre veľkú vzdialenosť. Je to najmladší sbor nitrianskeho seniorátu na severo-východ od Nového Mesta. Farári sa tam často menia. Prvým bol Ján Valášek z Myjavy, ktorý šiel na penziu; druhý Ján Škára z Nového Mesta, odišiel do Levár; teraz je tam Aurel Stráda z Bratislavy. Okrem Zeleníc, kde som pri jubileu Lanštjakovom kázal, nebol som ani v jednom zo závažských sborov, len čo som ako vyvolený konsenior išiel na žiadosť a pozvanie stredianskeho farára Bogyaya vysvätiť zvonicu do Krtoviec, dedinky od Piešťan na východ medzi Radošinou a Hajnovejvsou. Bol tam akýsi panský majetok, ktorý po vymretí rodiny bol zdedil Koloman Beniczky, turčiansky podžupan, žijúci dosiaľ (1932), nepriateľ Slovákov, ale verný vyznavač ev. cirkvi. Chcel predať zdedený majetok. Krtovskí katolíci by mu ho boli vďačne odkúpili, ale on stál na tom, že je to ev. majetok, patrí evanjelikom a preto prostredníctvom svojho advokáta, nášho Pavla Mudroňa, predal majetok evanjelikom, a to jednému Hrachovišťanovi, jednému Višňovanovi a jednému Vaďovčanovi. Prišli do Krtoviec, postavili si domy, prihlásili sa do obce, ale onedlho umrelo im dieťa a katolíci nechceli mu dať zvoniť. Evanjelici chceli preto mať svoju zvonicu a svoje zvony. Boli medzi nimi i takí, ktorí, pokým boli doma medzi svojimi, neradi platili malé cirkevné dávky. Teraz stá korún dali vďačne. Na posviacku zvonice a zvonov prišli evanjelici z celého okolia, od Topoľčian počnúc až zo vzdialenej Novej Lehoty. Ale prišli i krtovskí katolíci a zavolali si i susedov zo Šarfie a Radošinej. Dedinka bola plná ľudí a v každom dome hostia. Pri službách božích pod šiatrom pri zvonici evanjelici obtočili nás troch kňazov, na druhej strane za cestou stáli katolíci vo väčšom počte ako naši a pozorne, možno povedať, s úctou, počúvali i spev i kázanie slova božieho. Niečo podobného skúsil som v Kostolanoch, kde som miesto suseda, vrbovského Galáša, pochovával mladého čižmára, rodáka z Vaďoviec. Bolo to práve v pondelok po kostolanských hodoch, keď sme s vrbovským učiteľom Križanom došli do Kostolian a videli sme tam celé zástupy rozjarených mladých ľudí; obávali sme sa výtržností, keď sú ľudia v dobrej vôli. Ako vyniesli rakev na ulicu a my s učiteľom sadli sme si k stolíku a začali spievať, hrnuly sa celé zástupy mladých i starých, mužov a žien, a v tichosti rozostavili sa okolo nás. Ja som povedal krátku reč na základe ev. Mat. 16, 24 o nasledovaní Krista a pohli sme sa k povestnému cintorínu kostolanskému, v prostred ktorého je chrám. Tam bola povestná pevnosť, ktorú obliehal kráľ Matiaš a po jej zaujatí dal povešať 300 „žebrákov“ a do prostriedku ich vodcu Jána Švehlu. Cestou do cintorína pripojili sa starší, váženejší občania a šli sme v priateľskom rozhovore k hrobu a po pohrebe pozerali sme pomníky okolo kostola, ktorých je tam celé muzeum, a v najlepšom priateľstve sme sa rozišli. Pochovával som v Kostolanoch i druhý raz. Susedovi Galášovi umrel tam brat mlynár. Bolo to práve na Sylvestra, bola strašná chujavica, tak že som sa vonku na ulici sotva mohol odobrať od rodiny niekoľkými slovami, ale ľudia prišli, ochotne sprevádzali nás do cintorína; pravda, na priateľský rozhovor nebola príhodná chvíľa.

Keď som začal hovoriť o svojich službách v iných cirkevných sboroch, spomeniem i služby v iných sboroch. Nie že by som sa tým chcel chváliť, ale z vďaky k Bohu, že mi pomáhal a dovolil slúžiť aj iným, nielen mojím cirkevníkom. O Myjave som hovoril, že som vypomáhal, keď farár Valášek, ustatý v práci, šiel si oddýchnuť; najbližší sused Trokan spadol nešťastne, zlomil si nohu. S kaplánom Hlaváčom sme sa premieňali a chodili raz jeden, raz druhý odbavovať nedeľné služby a iné povinnosti. Roku 1911 na konferencii slovenských kňazov v Pukanci usniesli sme sa na jednotnom bohoslužobnom poriadku, ktorý na základe Krmanovej agendy sostavil Ján Palic. Uvádzali sme ho do našich cirkevných sborov; v Kostolnom ho ešte neužívali, keď som tam namiesto chorého Trokana odbavoval služby božie. Spýtal som sa ho, či dovolí, aby som odbavil podľa nového bohoslužobného poriadku. Dovolil vďačne. Šiel som k učiteľovi Ľudovítovi Lačnému, dobrému priateľovi, dohovoril som s ním vec, porozdávaly sa seniorátom vytlačené poriadky, a šlo to. S kazateľne som vyhlásil, že o tom, či podľa tohoto poriadku budú sa u nich odbavovať služby božie, rozhodnú si v najbližšom konvente. Ako som išiel z kostola, pristavili ma starší cirkevníci a povedali, že načo konventy. Páči sa im to, nech sa tak odbavuje. Toto preto spomínam, že niektorí bratia neuviedli nový poriadok a vyhovárali sa, že by to azda nebolo cirkevníkom milé, a tým zakrývali vlastnú nedbalosť. Náš slovenský ľud i sám rád spieva i rád počúva peknú, príhodnú liturgiu. Isteže každý kňaz nemá taký pekný hlas, ako mal náš privčas zosnulý Janko Drobný, ale „jedenkaždý jakž vzal dar, tak sobě tím vzájemně přisluhujte“. Keď sa tvoril slovenský samostatný sbor v Bratislave, v samom prvom zriaďujúcom konvente narádzal vtedajší administrátor, teraz riadny farár Julius Adamiš, uviesť do bohoslužieb nový poriadok a konvent jednohlasne ho prijal. Od tých čias odbavujú sa služby božie tak. Ešte i našim bratom Čechom sa to pozdáva. Pravda, v novších časoch musíme skracovať služby božie každú druhú nedeľu, k vôli rozhlasu, kde nás obmedzujú na hodinu, najviac päť štvrtí hodiny. I za to buď Bohu chvála!

Pochovával som na Košariskách dcéru tamojšieho učiteľa, môjho bývalého spolužiaka Martina Kostolného. Vtedy ma prvý raz počul Leška kázať slovensky. Poznamenal Štefánikovi, že, hľa, jeho syn Igor, ktorý tiež kázaval slovensky, má nasledovníkov, hoci ja som kázal slovensky, keď Igora azda ani na svete nebolo, a ak bol, bol malý chlapec. Dostalo sa mi kázať v Senici, na Bukovci, v Bzinciach, v Novom Meste a vo fílii Višňovom som pochovával. Kázal som v Modre pri otváraní sirotínca (1905), pri 10., 20., 25. výročí. Vôbec som asi na 50 miestach v chrámoch i mimo chrámov kázal, len aby to všade bolo slúžilo na prebudenie viery v Spasiteľa.