ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najradšej by som zakončil, lebo počiatky mojej profesúry podobajú sa počiatkom teol. štúdia, keď som vo Viedni študoval teologiu a slúžil pri vojsku ako jednoročný dobrovoľník. I po nastúpení prof. úradu ostal som ešte dva mesiace krajnianskym farárom, lebo som musel porobiť poriadky v cirkvi, aby mi nikto nemohol povedať, že som odbehol bez všetkého. Z Martina šiel som rovno do Bratislavy, aby som sa orientoval. Chcel som vedieť, ako, čo začať, a to tým viac, keď som vedel, že ma chcú kolegovia hneď i dekanom spraviť. Shováral som sa s kolegami, ktorých som našiel v Bratislave. Trochu som sa uspokojil, že to jednako nebude tak zle, ako som si predstavoval. Videl som, že nastáva tuhá práca, ale do čoho sa človek v mene božom chytá, dostane i sily na to. Môj predchodca Bodnár predbehol ma, shromaždil profesorov a odobral sa od nich. Mal som i s tej strany vec obľahčenú.

Ponáhľal som sa do Krajného, kde boli prekvapení novým stavom vecí i moji domáci, najmä moja manželka, na ktorú doľahla starosť pomalého výpredaja toho, čo sme nemohli so sebou vziať. A práve nastával čas sôsypu, čo trvalo v Krajnom celý mesiac október, ba zasiahol až do novembra. Po fíliach odbavil sa za deň-dva. Šťastie bolo, že som soznamy poplatníkov s kaplánom Mladenom Kolénym urobil ešte v septembri a kurátori boli natoľko vycvičení, že vedeli si s tým i sami poradiť. V Krajnom bol kurátorom Pavel Vičík, dlhodobý kopanický učiteľ, dobre rozumel veciam. Služby božie zariadil som tak, že každú sobotu prídem do Krajného, s kaplánom odbavím služby božie a čo by kto potreboval. V pondelok ráno pôjdem do Bratislavy a za štyri dni v týždni budem prednášať. V prvý pondelok osadil som sa predbežne v priestranej kancelárii teol. Domova. V prvej prof. konferencii vyvolili ma kolegovia za dekana a prvou dekanskou povinnosťou bolo postarať sa o peniaze, aby profesori dostali plat. Šiel som do Slovenskej banky, kde som bol známy, a na záruku biskupského administrátora Zocha vyzdvihol som 30.000 korún. Opakovalo sa to každý mesiac až do konca marca 1921, keď konečne vyplatili nám štátnu podporu v sume 375.000 korún so sľubom, že nabudúce budú nám vyplácať štátnu podporu štvrťročne vopred, čo sme si na radu vrchného účetného radcu Kunza vyžiadali od ministerstva. Vôbec pán hlavný radca Kunz dosvedčil sa pri viacerých príležitostiach ako úprimný priateľ a radca, hoci katolík a Čech, čo sa nedalo povedať o mnohých našich Slovákoch-evanjelikoch. Starosť o výživu sme ako-tak riešili, hoci prvý dohovor s dr. Sommerom, ako ministerským plnomocníkom, o upotrebení 500.000-korunovej štátnej podpory, nebol priaznivý pre profesorov, keďže ich plat určili na 2000 Kč mesačne a na byt celoročne 5000 Kč. Gen. rada uzavrela síce, že teologickým profesorom patrí plat vysokoškolský, ale pri peniazoch nie je ten pán, čo uzaviera, ale kto povoľuje vyplácať. Konečne dosiahli sme aspoň toľko, že ministerstvo školstva nevytýkalo nám, že sme si od 1. januára 1921 vyplácali platy vysokoškolských profesorov. Pravda, zo štátnej podpory maly sa vyplácať platy desiatim profesorom, a to siedmim ev. a. v. a trom ev. h. v., lebo na počiatku bolo tak mienené, aby pre obojakých bola jedna teologická škola v Bratislave. Keby sa bolo i na Slovensku vykonalo to isté, čo v Čechách, že bola hneď od počiatku zriadená ev. bohoslovecká fakulta, na ktorú odkázaní boli všetci nekatolíci, teda i z katolíckej cirkvi vystúpivší príslušníci novoutvorenej československej cirkvi, bolo by sa dalo hovoriť o spoločnej výchove budúcich kňazov pre cirkev ev. a. v. a ev. h. v. Pravda, i tak by boly bývaly veľké ťažkosti, nakoľko naši kalvíni sú s malými výnimkami Maďari. Sotva by sa boli so Slovákmi v jednom ústave snášali, najmä keby ich teologovia boli museli niektoré predmety počúvať slovensky. Neviem, v čej hlave sa táto myšlienka zrodila, ale podobala sa mŕtvonarodenému dieťaťu, hoci sme sa na to pri vymáhaní fakulty z čisto taktických dôvodov odvolávali, ale ani tam sme ničoho nezískali.

Skoro som sa presvedčil, že môj obojživelnícky život je na dlhý čas nemožný už i zo zdravotného ohľadu. Lepšie ako ja — ktorý rozličnou prácou zahrnutý nebadal som, že očividome chradnem — vycítila to moja bystroumná manželka a tá mi dala ultimátum: alebo profesor, alebo farár, alebo v Krajnom ostať, alebo presídliť do Bratislavy. I ja by som to bol chcel tak mať, ale vtedy dostať v Bratislave byt bola ťažká vec. I tu sa dokázalo, že kde núdza najvyššia, tam je pomoc božia najbližšia. Do Bratislavy sa bol presídlil Ján Cablk, riaditeľ Hospodárskej banky, a našiel si na ten čas pekný byt na rohu Kozej a Konventnej ul., v ktorom až do nedávna býval. Vtedy práve sberal sa do Ameriky sbierať účastinárov pre Hospodársku, poťažne Slovenskú banku; šiel i so svojou paňou, ktorá ta šla sestry navštíviť. Lenže vtedy bol by ostal ich byt prázdny, a prázdne byty rekvirovali. Ponúkli mi, aby som prevzal ich byt, kým sa vrátia z Ameriky, čo malo byť o pol roka. Výhoda bola na oboch stranách; oni sa nemuseli báť rekvirovania bytu a my sme sa mali kam utiahnuť na niekoľko mesiacov. Odísť mali koncom novembra. Už som vedel, na kedy mám pripravovať svoj odchod z Krajného. 27. novembra v I. nedeľu adventnú rozlúčil som sa s cirkevným sborom krajnianskym. Do tých čias moja pečlivá manželka schystala všetko, rozpredala alebo porozdávala veci, ktoré sme nemohli so sebou vziať. Odišli sme z Krajného s mnoho tisíc korunami. Pravda, v nových pomeroch sa peniaze i zišly i rozišly. Po službách božích bol sborový konvent, na ktorom som oznámil svoj odchod s tým doložením, že do prostred decembra mal by som ešte byť tu, či s tým súhlasia, aby kaplán Mladen Kolény zastupoval ma nielen do tých čias, ale do konca roku. Ja ho budem platiť, ako som mu i dal na ten mesiac 1000 korún. Všetci prítomní súhlasili, až keď som sa sľúbil, že na Tri krále prídem k cirkevným účtom, ozval sa štváč M. Č., čo bude, ak do tých čias umrem. Odpovedal som, aby sa nebál, že cirkevný sbor neškoduje ani babky, lebo majetok sborový opatrujú kurátori, čo oni aj potvrdili. Ešte jednu vec som mal usporiadať. Gen. rada 30. sept. 1920 (bod 9. záp.) uzavrela svolať synodu na deň 18. januára 1921 do Trenč. Teplíc. Trovy podľa 5. bodu zaokryje si cirkev sama, a to tak, že oba dištrikty zinkasujú toľko korún, koľko majú duší. Spôsob zinkasovania potrebnej sumy ponecháva sa dištriktom, poťažne jednotlivým cirkevným sborom. Nechcel som odísť, kým som i toto nedal do poriadku. Predniesol som v konvente vec. Usniesli sa na dobrovoľných sbierkach. Len toľko som im pripomenul, aby majetnejší dali viac, ako majú duší, lebo niektorí chudobnejší nebudú môcť toľko dať. Keď som im oznámil, že dám i ja sto korún, a keď som za sberateľa vyznačil najväčšieho rebelanta a on sberateľstvo prijal, vedel som, že sbierka sa vydarí. Krajné — hoci bola uprázdnená farárska stanica — samé prvé zo všetkých sborov poslalo seniorátu svojich 4000 korún, za čo som ich pochválil, keď som prišiel na Tri krále (1921) do účtovného konventu.

Aby som sebe i cirkevníkom usporil rozlúčku pri odchode, neoznámil som hodinu, kedy odídem. Šesť vozov s náradím a iným, čo sa mohlo v Bratislave dobre upotrebiť, odišlo zavčas rána, my však s mojou manželkou, dcérou, slúžkou sobrali sme sa skôr, ako si cirkevníci mysleli. Nedovolil som ani zvoniť a tak, rozlúčiac sa s najbližšími, najmä s učiteľovci a, rozumie sa, so synovcom Mladenom Kolénym, ponáhľali sme sa hradskou do Vrbového, kde sme sa ohlásili u dobrých susedov Galášovcov. Na stanici čakaly nás vozy i z Bratislavy dopravený vozeň, do ktorého tam prítomní cirkevníci, majitelia vozov, poskladali, čo mali na vozoch. Keď som im ponúkol plat za odvezenie, neprijali, čím dokázali lásku i povďačnosť svoju. Poďakoval som sa im slovom i malým pohostením a srdečne som sa s nimi rozlúčil. Pri oddávaní dopravného vozňa skúsil som, čo všetko sa robí i v novom štáte. Keď som vyjednával s prednostom stanice a prosil som ho, aby môj vozeň čím skorej odoslal, pošepol mi istý známy vrbovský Žid, aby som dal prednostovi 50 korún, že hneď bude vozeň na ceste. Museli to vrbovskí Židia už skúsiť, ale ja som sa neopovážil ponúknuť, pokladal som to za nečestnú vec. A bolo by aj zbytočné bývalo, lebo som sa presvedčil, že môj dopravný vozeň doviezol sa s nami do Piešťan. Došiel síce o dva alebo i tri dni neskoršie, ako mal prísť, ale to nezavinil vrbovský prednosta. Došli sme do Bratislavy a zaujali sme zariadený byt Cablkovcov. Naše náradie, ktoré prišlo pozdejšie, složili sme na teologii. Potraviny a iné potrebné veci dali sme vyniesť do bytu. Začali sme pomaly privykať na veľkomestský život. Pravda, bolo nám to dosť ľahko, lebo sme si nemuseli vymáhať lístky na múku a p.

Mal som prednášať pre prvý ročník starý a stredný vek cirkevných dejín, pre druhý ročník nový vek, pre tretí a štvrtý dejiny cirkvi kresť. v Čechách, na Morave a na Slovensku. Bola krušná práca hľadať autorov. Kurz nepostačil. Hľadal som iných, novších, ešte i najnovšieho v ten čas katolíckeho Knöpflera, z ktorého som sa mnohému podučil, lebo on sa neviaže len na katol. spisovateľov, odvoláva sa i na evanjelických a cituje ich doslovne, pravdaže, vysvetľuje po svojom. Ale to už ináč nejde. Ľudia sme a vkladáme i do dejín svoje predpoklady. Najhoršie bolo s dejinami českými. Na šťastie došiel počiatkom druhého polroka dr. Kvačala, prevzal ich a mne ostaly len všeobecné. I tak to bola krušná práca každý deň pripraviť si toľko rukopisu, aby bolo čo prednášať v nasledujúcu hodinu, ale pri dobrej vôli to išlo. Nasledujúceho roku spojily sa oba ročníky poslucháčov, prvý a druhý, a prednášal som v jeden rok starý a stredný vek cirkevných dejín, v druhý rok nový a najnovší, ale i to malo svoju zlú stránku, lebo keď sa prednášal nový vek, poslucháči prvého ročníka počúvali ho prv ako starý a stredný vek, podľa porekadla: filius ante patrem.

Najstarší profesor bol dr. Aladár Hornyánszky, znamenitý filolog, znateľ gréčtiny a hebrejčiny. Nevedel slovensky, prednášal maďarsky, ale už sa ukazovala nemožnosť maďarských prednášok, lebo medzi Slovákmi našli sa poslucháči, ktorí nerozumeli maďarsky a čím ďalej bolo ich viac. Začal sa učiť slovensky a za niekoľko rokov prednášal slovensky; pravda, staršiemu človeku ťažšie padne učiť sa cudziu reč, ako za mladi. A potom darmo je, slovenčina je jedna z najťažších rečí. To som zbadal i pri maďarských i pri nemeckých teologoch.

Možno, že som sa pomýlil, keď som najstarším kolegom pomenoval Hornyánszkeho. Iste starší je dr. Karol Lányi, zo slovenskej krvi pošlý, ale rodák z Čiech, z Černilova, kde jeho otec bol farárom, potom seniorom a superintendentom. Prof. dr. Lányi bol najprv farárom v Ratiboři, odtiaľ vymenovali ho za tajomníka pri vrchnej cirkev. rade vo Viedni, kde dosiahol doktorát teologie. Po prevrate došiel do Bratislavy, hlásil sa do št. služby a pridelili ho školskému referátu. Keď sa otvorila r. 1919 Slov. teol. vysoká škola, prihlásil sa za profesora, ale nevystúpil zo št. služby, vzal si len dovolenú. Ako profesor prednášal systematickú teologiu a pri tom veľmi zasadzoval sa za abstinenciu a docielil pekných výsledkov, najmä medzi mládežou, kde jedných celkom získal, druhých aspoň upozornil, akým nepriateľom ľudského zdravia je alkohol i mierne požívaný. Stal sa predsedom Abstinentského sväzu na Slovensku. Pri úprave št. úradov vyzvali ho, aby sa vrátil do št. služby alebo z nej vystúpil. Voľba bola ťažká, rozhodla otázka penzie. Ako profesor nemal právneho nároku na penziu, lebo ešte ani dnes (počiatkom r. 1933) nie je vec prof. penzie usporiadaná a ja ako osemdesiatročný mám ju viac z milosti povolenú, ale ešte nevyplatenú. Dostávam ešte vždy prof. plat. Čo bolo robiť? S ťažkým srdcom zanechal Lányi profesúru a vrátil sa do št. služby. Za celý rok prednášal svoje predmety ako smluvný profesor, pokým nevyvolili miesto neho dr. Michala Lučánskeho. Lányi bol asi dva roky v školskom referáte ako odborný radca, potom ho penzionovali.

Tretí profesor podľa veku bol Ján Jamnický, predtým farár v Jasenovej a v Nemeckej Ľupči. Prednášal prakt. teologiu, učil hudbu a spev a bol správcom teol. Domova, ako i pokladníkom Teol. vys. školy. Spravovať peňažné veci priučil sa ako farár v Nem. Ľupči, kde v čas vojny musel sa zaoberať účtovníckymi prácami v tamojšej sporiteľni. Na predostretie prof. sboru dosiahol čestný doktorát teologie od parížskej teol. fakulty.

Štvrtý profesor bol Samuel Št. Osuský, rodák z Brezovej, predtým farár na Dačolôme v Honte. Prednášal náb.-filozofické predmety, zaopatril si doktorát filozofie na pražskej univerzite. Po mojom konečnom odstúpení z dekanstva vyvolili ho za dekana po tri razy. Po smrti Fajnorovej stal sa biskupom v Modre.

Piatym profesorom bol Ján Bakoš z Modry, ktorý po krátkej kaplánke v Naďlaku vrátil sa na Slovensko a čakal na uprázdnenie stanice prof. a či vlastne na utvorenie slov. Teol. vysokej školy. Zaopatril si filozofický a či vlastne filologický doktorát v Nemecku ako orientalista. Povolaný za profesora starozák. exegezy a tak hebrejčiny, súkromne zaoberá sa sýrskou rečou, čím si nadobudol síce povesti vo vedeckom kruhu orientalistov, pre nás však je to predmet veľmi vzdialený a jeho usilovnosť je lepšej veci hodna.

Takto sme boli šiesti, čakali sme ešte nemeckého profesora Rolanda Steinackera, ktorý mal prednášať praktickú teologiu nemeckým a maďarským teologom. Prišiel v novembri 1920, zaopatril si doktorát na viedenskej teol. fakulte.

Počiatkom decembra prihlásil sa i dr. Ján Kvačala, bývalý teol. prof. v Jurjeve v Rusku, odkiaľ musel po stroskotaní cárskej moci odísť, až sa mu podarilo vyjsť z oblasti ruskej, už vtedy zboľševizovanej. V zápisnici profesorského sboru zo dňa 10. decembra 1920 stojí: „Pán dekan oznamuje, že dr. Kvačala je ochotný prísť prednášať na druhý semester, len prosí si vyznačiť predmety. Sbor ho s radosťou prijme, predpokladajúc, že ho generálna rada vymenuje, a prideľuje mu cirkevné dejiny a dejiny pedagogie.“ Isteže chyba bola, že podľa dohovoru s ministerstvom školstva a národnej osvety mali sme právo platiť zo štátnej podpory len siedmich profesorov, ale všeobecne sa myslelo, že profesúra dr. Kvačalu na Teol. vysokej škole bude len dočasná, lebo sa pokladalo za isté, že ho vymenujú za profesora na bratislavskú univerzitu, ako sa i stalo. Pri jeho vymenovaní za univerzitného profesora stala sa dosiaľ nevysvetlená chyba. Ja poviem o tom, čo viem. Raz popoludní prišiel ku mne do dekanskej kancelárie dr. Kvačala a hovoril, že dostal povolanie, aby šiel na univerzitu a prevzal vymenovací dekrét za univerzitného profesora. Nešiel, lebo mu nedali také predmety, aké si žiadal. Ja som mu hneď povedal, že urobil chybu, keď nešiel a neprevzal dekrét. Ako vymenovaný profesor bol by skorej mohol vyjednávať o predmetoch, ktoré by bol mal prednášať. Ostatní vymenovaní profesori prišli, zriadili sa, prevzali svoje dekréty, vyvolili dekana, práve nedávno penzionovaného dr. Jozefa Hanuša. O Kvačalovom dekréte uzavreli, že ho pošlú nazad do Prahy, keď vymenovaný ho neprevzal, len odpísal, že sa ešte necíti byť údom filozofickej fakulty, len ak splnia jeho podmienku. V Prahe dekrét Kvačalov prevzali a pokladali vec za skončenú. Keď on znova žiadal o dekrét a vysvetlil, prečo ho neprijal, ministerstvo odpovedalo, že fakulta je už zriadená a podľa autonomného práva iba profesorský sbor môže odporúčať niekoho za profesora. Ale profesorský sbor Kvačalu neodporúčal, hoci si jeho vymenovanie sám pán prezident žiadal, dr. Hodža prostredkoval, pozdejší dekan dr. Jozef Škultéty dal o tom znova hovoriť na prof. konferencii. Kto vie, či zavadzal Slovák, či významný učenec, či osoba. Dr. Kvačala ostal na Teol. vysokej škole ako ôsmy profesor, ktorého za čas platila gen. cirkev, ale ani tá nemala odkiaľ. Pomaly sa vyjednalo s ministerstvom, aby jedno oko prižmúrilo, najmä keď kalvíni neukazovali ani najmenšej chuti spoločne s nami vychovávať svojich budúcich kňazov. Nebolo hlavnou prekážkou vierovyznanie, ale reč a, čo najhlavnejšie, politické smýšľanie, čo je pochopiteľné. Pri otázke vymenovania dr. Kvačalu za profesora na filozofickú fakultu preto som sa dlhšie zabavil, lebo celá vec sa nepravo posudzovala. Chcel som povedať, čo viem z hodnoverných prameňov, aby sa nikomu nerobila krivda.

Takto by nás profesorov bolo už dosť bývalo. Pribúdali i poslucháči. Hlásili sa najmä skončení preparandisti s učiteľskou matúrou, ale v ministerstve neuznali ju za rovnocennú s gymnaziálnou. Museli sme požadovať od nich gymnaziálnu, ktorá sa len jednému podarila. Tak isto sme boli i s troma Slovákmi, došlými z Ameriky. Prihlásili sa na bratislavské štátne gymnázium, ale dvaja skoro odstúpili a neskoršie maturovali na nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Tretí s napnutím všetkých síl vytrval a premohol ešte i deskriptívu, na ktorú patričný profesor kládol takú veľkú váhu.

Ja som sa vžíval do nového stavu, najmä keď dejiny cirkvi v Čechách a na Slovensku oddal som dr. Kvačalovi. Miesto toho prevzal som takzv. bibliozpyt, čítanie a vysvetľovanie Písma sv. viac z prakticko-náboženského, ako vedeckého ohľadu. Týmto sa zapodievali exegetovia Hornyánszky a Bakoš. Keby som bol mal starosť len o prednášky, bol by som sa do toho vžil. Viac práce a starostí mal som s dekanstvom, čo bolo spojené s mnohým dopisovaním, so svolávaním a riadením konferencií, pri čom s povďačnosťou uznám, že mi kolegovia zväčša obľahčovali úradovanie. Keď sme boli v štátnom alebo v akomkoľvek inom ohľade len na počiatkoch, nie div, že nešlo všetko hladko, a kto mal do činenia s akýmikoľvek vrchnosťami, zadovážil si mnohé trpké skúsenosti. Bolo veľmi vidno rozdiel medzi smýšľaním ľudí, vyšlých zpod rakúskej a zpod uhorskej správy. Nehovorím o tom, ktorá bola lepšia a ktorá horšia, to sa nedá len tak odstrihnúť. Jedna i druhá mala svoje zlé i dobré stránky, ale ťažko sa bolo dorozumieť. Čo sme my pokladali, za samozrejmé, to zpoza Moravy prišlý brat nemohol pochopiť, a ešte ak došiel ani nie rovno zpoza Moravy, ale z Viedne, alebo práve z Bosny, a darmo je, museli sme sa k takej vrchnosti utiekať, aká bola. Vždy bolo treba čosi vymáhať a čosi hájiť, odôvodňovať, vysvetľovať. Bola reč o teol. fakulte, ktorá nám patrila práve tak, ako českobratskej cirkvi. Nebohý náš Samko Zoch čo sa nachodil do Prahy, čo sa navyjednával s ministrami, poslancami, zavše potreboval doklady od nás. Písal som celé memorandá a posielal ministrom, poslancom, senátorom. Nuž ale vieme, ako sa také memorandá prijímajú: ak je dlhé, kto by ho čítal, ak je krátke, kto by mu rozumel. Ako by človek mohol uhádnuť každému pravú mieru. Bola reč i o tom, aby, dokiaľ nebude zriadená fakulta, uznaný bol vysokoškolský charakter našej teol. akademie a aby priznané bolo profesorom právo na penziu na základe uhorského zákona čl. 36. z r. 1914, kde je reč o penzijnom ústave pre neštátnych profesorov. V prvom ohľade sme aspoň toľko vymohli, že nám minister dr. Ivan Markovič v nariadení priznal všetky práva, ktoré požívala bývalá teol. akademia v Bratislave, ktorej sme nástupníkmi. O profesorskej penzii boly dlhé vyjednávania bez úspechu, a až keď kongruový zákon teologických profesorov pozbavil i nadobudnutého práva, ktoré mali ako farári, aby mohli mať penziu z penzijného ústavu kňazského, do ktorého platili, muselo sa niečo robiť, ale dosiaľ je vec nie skončená.

Boly potrebné i osobné zakročenia. Nám. minister Markovič volal biskupov Janošku, Zocha a mňa ako dekana do Prahy vyjednávať za fakultu. Šli sme do ministerstva školstva, kde bol už sekčný šéf dr. Müller a vysokoškolský referent dr. Dvořák. Na vyzvanie predsedajúceho ministra rozložil referent svoju mienku, aby bola len jedna teologická fakulta v Prahe a aby štvrtý ročník, ako teol. seminár, bol i v Bratislave. Tam by sa pripravovali budúci kňazi na praktickú službu. Na to bola ľahká odpoveď, že sa u nás budúci kňazi cez celý čas štyriročného štúdia nielen vyučujú, ale i vychovávajú. Z dohovoru nebolo nič, rozišli sme sa. Druhý raz zavolal ma biskup Janoška do Prahy, lebo prišla zvesť, že ministerstvo školstva (ministrom bol Bechyně) pomýšľalo zriadiť pre všetky nekatolícke vierovyznania, teda i pre československú cirkev, jednu teol. fakultu v Brne, tak že by i Husova fakulta v Prahe prestala a či preniesla sa do Brna. Prišli sme do Prahy a, vezmúc so sebou i gen. dozorcu dr. Vanoviča, šli sme do min. školstva. Kedže min. Bechyně odišiel do Nár. shromaždenia a jeho tajomník nevedel alebo nechcel vedieť nič o úmysle založiť fakultu v Brne, šli sme s Janoškom k vysokoškolskému sekčnému šéfovi dr. Matúšmalbohanovi. Ani on nepriznával sa plánu jednotnej fakulty. Aby som tomuto raz navždy koniec urobil, vyslovil som, že sa nenajde profesor ani poslucháč teologie, ktorý by šiel prednášať alebo počúvať, teda končiť teol. štúdia mimo hraníc Slovenska, a vyzval som i prítomného biskupa Janošku, aby sa osvedčil v tejto veci. On, rozumie sa, potvrdil moje slová. Ten istý sekčný šéf bol toho istého roku v máji v Bratislave v prítomnosti biskupa Zocha poprezeral budovu, či by bola príhodná pre teol. fakultu. Preto nám bolo divné, že keď v ten istý deň v dome Nár. shromaždenia vyprostredkoval nám dr. Ivan Markovič výsluch u min. školstva Bechyněho, minister na dotaz Vanovičov, prečo nepodal návrh na utvorenie teol. fakulty v Bratislave, odpovedal, že neurobil to preto, lebo sa obával, že fakulta ostala by „obdachlos“ (bez prístrešia). Toho nemeckého výrazu použil, na čo som odpovedal, že sa nieto čo obávať, že by fakulta ostala „obdachlos“, veď sa p. sekčný šéf Matúšmalbohan presvedčil ešte v máji, že budúcej fakulte stojí k dispozícii dvojposchodový dom, majetok ev. cirkvi bratislavskej, ktorá ho ochotne odovzdá štátu do prenájmu. S týmto bol koniec výsluchu. Ako som sa vrátil do Bratislavy, začalo sa vyjednávanie s miestnou cirkvou a aj urobili sme smluvu, že cirkevný sbor bratislavský prepustí v Konventnej ulici dom č. 13 do prenájmu štátu na desať rokov pre teol. fakultu. Ale zasa prišla skala pod koleso. Hneď po Novom roku nastala vládna kríza s novým ministerstvom a fakulta bola pochovaná. Takto sa nám stalo i viac ráz.

Prichodí mi povedať niečo o pomere k miestnemu cirk. sboru, a tu musím vydať svedectvo, že ako predstavitelia miestneho sboru temer s otrockou poslušnosťou chovali sa oproti maďarskej vláde a jej predstaviteľom, práve opačne, odmietave chovali sa k novej československej, a toto sme pocítili na vlastnom tele my, ktorí sme mali s nimi do činenia. Dokiaľ bola maďarská teol. akademia, istý farár ako prof. prakt. teologie zdarma vyučoval a cirk. sboru ani na um neprišlo, aby za užívanie domu pre teol. ciele niečo žiadal, len za teol. Domov sa čosi platilo.

Ako prestala maďarská výučba a začala sa slovenská, páni Nemci začali naťahovať iné struny, už hovorili, že oni dom potrebujú pre svoje ľudové školy, hoci bol stavaný pre gymnázium, a keď pre gymnázium vystavili novú budovu, vtiahla ta hneď teologická akademia. Vtedy ani jednému bratislavskému Nemcovi neprišlo na um, že by bol potrebný pre ľudové školy. Uzavreli, že nám prenajmú budovu za ročné nájomné 3000 Kčs, ak sa zaviažeme, že o rok sa vysťahujeme. My sme 3000 korún zaplatili, ale na podmienku sme nepristali. Až keď sa presvedčili, že si s nami nepomôžu, a keď videli, že je nemožné odtrhnutie sa od slov. ev. cirkvi a pripojenie k českým ev. Nemcom, poslali vyjednávača, s ktorým sme sa dohodli na 10.000-korunovom ročnom nájomnom, a keď sme žiadali, aby dali zvonku dom obriadiť, vyjednali si, aby sme im trovy adaptačné prinavrátili za šesť rokov, čo sa i stalo. Takto sme si museli s kroka na krok vydobývať a za peniaze kupovať, čo Maďarom darmo dávali. Ani to ich nesmierilo, že bola ponúknutá profesúra farárovi a seniorovi dr. Schmidtovi, a keď on neprijal, povolaný bol za profesora Roland Steinacker, ktorý dosiaľ sa slovensky nenaučil. Vyhovára sa, že na učenie cudzích rečí nemá schopností.

Keď sme s vládou vyjednávali o utvorenie št. fakulty, museli sme sa postarať, aby podľa možnosti všetci profesori boli graduovaní. Lányi a Hornyanszky a pozdejšie došlý Kvačala mali doktorát teologie, Bakoš a Osuský filozofie, ostali sme bez grádov traja: Jamnický, Steinacker a ja. Steinacker chytil sa do toho celou silou a složil teol. doktorát vo Viedni, Jamnický chcel si ho zaopatriť v Prahe, ale tam postavili mu také ťažké podmienky, že na ne nemohol pristať, až parížska teol. fakulta dala mu doktorát honoris causa. Bol som už len sám a ako sedemdesiatročný starec myslel som: „Načo sa mám na staré dni unúvať a načo mi je to?“ Najmä keď pri vyjednávaní o fakultu v min. rade sľúbili mi penziu z milosti. Viac to mrzelo kolegu Lányiho, ktorý vyjednával s dekanátom viedenskej teologickej fakulty o doktorát honoris causa. Dostal odpoveď, že jednako musím poslať nejakú prácu. Chytil som sa do toho a za dva mesiace som napísal a do nemčiny preložil prácu: Prvé storočie reformácie na Slovensku. Odoslal som ju v máji 1922. Až v prosted júla doniesol mi kolega Steinacker odkaz z Viedne, či sa na základe tej práce uspokojím s teol. licenciátom, daným nie honoris causa, ale rite, t. j. zaslúžene. Ja som sa uspokojil so zaslúženým licenciátom, ktorý ma oprávňoval na riadnu profesúru, lebo do tých čias som bol mimoriadny, hoci som svoj gradus žartovne nazval doktorátom podľa rakúskej valuty, ktorá vtedy stála veľmi nízko a či vlastne vysoko, lebo za našu korunu bolo možno dostať rakúskych — ak sa nemýlim — 2000, tak že by ma bol ten licenciát stál vyše dvoch milionov korún, pravda, rakúskych, ale sa mi to vyplatilo, lebo za dva-tri mesiace platový podvyšok bol väčší, ako som zaplatil do Viedne. Ja som bol už spokojný, ale môj priateľ dr. Lányi urážal sa na tom, že keď ostatní profesori majú doktoráty, prečo by som ja nemal mať. Udrel na Husovu ev. bohosloveckú fakultu v Prahe, páni profesori dali si povedať a r. 1927 k 75. rokom dali mi doktorát teol. honoris causa za zásluhy na poli cirkevno-náboženskom, teda nie vedeckom. 17. novembra 1927 spolu s Jozefom Součkom, synodálnym seniorom českobratským, promovali ma v pražskom Klementíne, práve v bývalej kaplnke jezuitov.

Hneď, ako som prišiel do Bratislavy, okrem hojných prác s profesúrou a dekanstvom spojených začal som sa celkom prirodzene zaujímať o cirkevno-náboženský život našich Slovákov v Bratislave. Buhužiaľ, i pred prevratom naši slovenskí inteligenti málo sa zaujímali o služby božie. Z mešťanov, ktorí sa neponemčili alebo nepomaďarčili, najhorlivejšie sa zaujímali i za vieru i za materinskú reč: Pavel Macháč, Ján Grajciar, Daniel Kadlečík, Ján Hovorka a ešte niektorí iní. František Trsztyenszky, slovensko-maďarský farár a senior mestského prešporského seniorátu, umrel niekoľko rokov pred prevratom. Bol síce tuhý maďarský vlastenec, ale spravedlivý: keby niektorý maďarský prepiatec bol chcel pri službách božích Slovákov ukrátiť, hneď bol hotový brániť ich. Jeho obyčajné slová boly: „Én az én tótjaimat nem hagyom!“ (Ja si svojich Slovákov nedám!) V Bratislave boli vlastne dve ev. cirkve: nemecká a slovensko-maďarská. Nemecká bola meštianska, slovensko-maďarská zemiansko-panská, ale boly pod jednou správou; s Račišdorfom tvorily prešporsko-mestský seniorát, ktorý podľa pochopovania pánov Prešporčanov bol istým privilegovaným telesom, lebo boly časy, keď svojmu vlastnému kňazovi, superintendentovi, nechceli dovoliť vizitovať cirkev. Mali oddávna dva chrámy. Tak v druhej polovici XVII. storočia mali nemecký, blízko mestského domu (terajší jezuitský) a slovensko-maďarský (terajší uršulínsky). Keď im ich vzali, až pod Máriou Tereziou dovolili evanjelikom bratislavským, aby si mohli vystaviť von z mesta na cmiteroch dva chrámy. Aj si postavili terajší veľký nemecký a malý slovensko-maďarský. Hlavným patrónom cirkvi bol pozdejšie barón Jeszenák. Po smrti Trsztyenszkého vyvolili za slovensko-maďarského farára Adolfa Okályiho, ktorému vypomáhal katecheta Julius Adamiš. Každú nedeľu boly slovenské i maďarské služby božie ráno i popoludní, a to trvá až podnes. Pravdaže, okrem služieb božích nemali Slováci prístupu k nijakým cirkevným právam, ba ani za cirkevníkov ich nepokladali, vyjmúc niektorých dávno osadených. Cirkevná daň vyberala sa na mestskom dome s mestskou. Keď po prevrate prisťahovali sa do mesta Slováci ako úradníci alebo profesori a hlásili sa do cirkvi, v cirkevnej kancelárii nechceli im daň prijať, a tým im povedali, že ich neuznávajú za cirkevníkov.

Príchodom teol. profesorov a otvorením slovenskej Teologickej školy premenilo sa v cirkvi všeličo. Aby Slováci mali nejakú čisto slovenskú ustanovizeň, utvoril sa Vnútorno-misijný spolok, hlavne pričinením Samuela Osuského, Juliusa Bodnára a ostatných profesorov, ku ktorým sa pripojil horlivý, ochotný farár-katecheta J. Adamiš. Spolok bol začiatkom osamostatnenia sa ev. Slovákov v Bratislave zpod nemecko-maďarskej nadvlády. Stanovy jeho bratislavský sborový konvent potvrdil s obmedzením, že slovensko-maďarský farár bol z úradu čestným predsedom spolku, čo však nebolo nijakou prekážkou v jeho účinkovaní. Hlavným, stanovami určeným cieľom spolku bolo vyhľadávať a popisovať všetky v Bratislave bývajúce slovenské ev. a. v. rodiny, ako i jednotlivcov, priťahovať ich do cirkevného života miestnej cirkvi, povzbudzovať k horlivej návšteve služieb božích a starať sa o náb. výchovu mládeže v škole i mimo škôl. (Viď stanovy slov. ev. a. v. Vn.-mis. spolku v Bratislave, § 3. a, b, c.) Prihlásení údovia začali sa schádzať vo veľkej sieni na teologii, iného miesta nebolo. Zo svetských údov najhorlivejší bol dr. Emil Stodola, ktorý hneď po prevrate dosťahoval sa z Pešti do Bratislavy. Na schôdzkach hlavnou vecou bolo shľadávanie údov pre spolok a tak pre cirkevný sbor, prednášky náboženského a vôbec vzdelávajúceho obsahu. Prednášali najviac teol. profesori. Ostatne o týchto veciach kto chce, môže sa dočítať v jub. pamätnici Slov. ev. vnútornomisijného spolku v Bratislave, ktorú napísal Julius Adamiš, pilný pracovník. Rozumie sa, že ja hneď po príchode do Bratislavy chytil som sa i tejto práce, ale pokladal som sa za náhradníka (Nemci takého menujú Notnagel). Keď nemal kto, priskočil som, vypomáhal som, a voľky-nevoľky najväčia časť práce sviezla sa na mňa. Vyvolili ma za predsedu a od tých čias ma nepustia a ja, dokiaľ vládzem, ťahám.

Dosť skoro som sa presvedčil, že je nemožné byť nám Slovákom s Nemcami a Maďarmi v jednom cirkevnom sbore. Začala sa agitácia za úplné osamostatnenie Slovákov, za založenie osobitného slovenského sboru, najmä keď naši Nemci nechceli prislúchať k cirkvi ev. a. v. na Slovensku, ale chceli sa pripojiť k ev. Nemcom v Česku, čo sa im, pravda, nepodarilo, lebo naša vláda si toho nepriala, odoprela im štátnu podporu na školy a len dobroprajnej intervencii biskupského administrátora Samuela Zocha mohli ďakovať, že po návrate pod správu cirkevnej vrchnosti cirkvi ev. a. v. na Slovensku dostali štátnu podporu, ešte i na predošlé roky. My sme sa chytili do práce popisovať slovenských cirkevníkov. Hlavnú zásluhu mal pri tom bankový direktor Ján Cablk. Najprv sa zistili takí, čo sa už sami ako Slováci prihlásili, potom tí, ktorí sami nevedeli, čo sú, ale jednako si dali povedať, že sú evanjelici a Slováci, ďalej tí, ktorí prichádzali ako úradníci alebo za nejakým iným povolaním, konečne sme pohľadali i takých, ktorí nechceli mať s cirkvou do činenia, podali sa za svetom, ale privábilo ich, že majú byť údmi slovenskej cirkvi. I niektorí Česi z mnohých, ktorí prišli na Slovensko, prihlásili sa, hoci som od počiatku bol proti tomu, aby boli prijatí za riadnych údov cirkví, lebo boli a sú príslušníkmi inej cirkvi. Bol som povďačný, keď som videl, ako niektorí chodia na služby božie temer každú nedeľu. Veru môžu slúžiť za príklad mnohým našim inteligentom, ktorých vídame v chráme raz alebo dva razy do roka a niektorých ani vtedy, ale zato pokladajú sa za dobrých luteránov, celkom tak, ako naša bývalá, vymierajúca maďarská a či maďarónska šľachta. Ev. cirkev vôbec nekoná svoju povinnosť, keď trpí, aby zjavní hriešnici, potupovatelia božieho Slova mohli byť údmi cirkvi, ba ešte i v cirkevných úradoch, ale o tom možno bude reč, keď sa dostanem k synode, o ktorej by mi prichodilo prehovoriť.

Pre nás evanjelikov na Slovensku ostala v platnosti ústava cirkvi ev. a. v. v Uhorsku, kam sme do prevratu patrili. Že vláda na našu žiadosť zrušila na čas isté ustanovenia ústavy, ako sme to už spomenuli, to nemenilo na veci. Všetci sme vedeli, že o krátky čas svolá sa synoda, ktorá uvedie všetko do pravej koľaje. Pravda, hlavnou vecou bolo, ako zaopatriť synodálnych poslancov, lebo najmä v časoch veľkej drahoty sotva by sa bol kto dal vyslať na svoje trovy. Vtedy by iste i vláda bola dala na synodálne trovy niekoľko tisíc korún, lebo bola štedrá, často až prištedrá, ako to následky ukazujú. Ale to sme nechceli, lebo by sa bolo zdalo, že sme celkom závislí od nej a naši spoluveriaci, či Nemci či Maďari, boli by z toho urobili svetový škandál. Azda boli by mali príčinu nejsť na synodu a vôbec spraviť rozvrat v cirkvi, na čo bolo, ako sme videli pri Nemcoch, dosť náklonnosti. Náš vysokonadaný Samko Zoch chytil sa latinského porekadla: Audaces fortuna iuvat (Smelým praje šťastie) a podľa jeho návrhu generálna rada 30. septembra 1920 (záp. b. 9.) uzavrela, že trovy synody zaokryje si cirkev sama, a to tak, že oba dištrikty zinkasujú si toľko korún, koľko majú duší; spôsob inkasovania ponecháva sa dištriktom, poťažne jednotlivým cirkevným sborom. Už som pripomenul, ako ľahko vykonalo sa v Krajnom, že sobrali a odovzdali, čo požadovala gen. rada na synodálne trovy. Synoda sa sišla 18. januára 1921 v Trenčianskych Tepliciach. Vtedy bolo ťažko najsť také miesto, kde by synodálnych poslancov bolo možno zaopatriť sytom i bytom, lebo po mestách boly ešte múčne lístky. Tu bol Grand Hotel v zime prázdny a synodáli, medzi nimi i ja, ako poslanec Teol. vysokej školy, bláhali si, že sú ani kardináli v konklave, v jednej budove, z ktorej sa nemuseli ani hnúť, len ak na prechádzku alebo sa okúpať. Mnohí použili svoje synodálne poslanstvo, aby sa každý deň kúpali a tak si odbavili svoju kúpeľnú sezónu. Ja som sa len raz opovážil, a dobre bolo. Neviem, čo by som mal napísať o svojich synodálnych skúsenostiach. Rozdelili sme sa na odbory. Mňa ako profesora pridelili ku školskému a vyvolili ma tam za predsedu. Prebrali sme krátky návrh, niečo vynechali, niečo doplnili a vynášali sme pri poradách jednohlasné usnesenia. S návrhom sme boli hotoví dosť skoro, sostavili sme ho a poverili sme referovaním v zasadnutí synody zapisovateľa, ktorý referovanie prijal, lebo vždy i on so všetkým súhlasil. Prišiel náš návrh na rokovanie a tu náš referent, kto vie, čím vplyvom, neodporúčal ho prijať. Chcel, aby nám ho synoda vrátila na prepracovanie. Nepovedal, prečo. Vo veľkom prekvapení nevedel som, čo odpovedať; nechcel som sa nejakými náruživými slovami pošpiniť. Myslel som si: poradím sa s ostatnými údmi odboru. I som sa hneď po zasadnutí poradil a oni všetci boli tej istej mienky, čo ja, že návrh pojednávať druhý raz nebudeme, skladáme poverenie. Oznámil som to v najbližšom zasadnutí synody, a tu nebolo inej rady, ako vyvoliť iný odbor. Možno, že náš návrh nebol dostatočný, ale divné bolo, ako mohol s ním niekto súhlasiť, poverenie na referovanie prijať a potom obrátiť sa doprosta proti návrhu, ktorý i jeho spoluúčinkovaním vznikol! Stalo sa, a nový návrh nebol o nič lepší ako predošlý.

Dve otázky rozvírily pokojný priebeh synodálnych prác. Prvou bola žiadosť nemeckých a maďarských synodálov, aby sa utvoril osobitný nemecko-maďarský dištrikt. Synoda poverila miešaný výbor, aby sa o tej veci radil. S našej strany bol som vo výbore i ja, ba sám neviem ako, stal som sa jeho predsedom a dr. Bazovský referentom. Na schôdzke docielili sme len toľko, že sme sa usniesli ponechať senioráty v starom, doterajšom spôsobe; bola reč i o tekovskom malom, roztratenom, trojrečovom, ktorý mali zrušiť a 5 jeho cirkví rozdeliť do troch seniorátov: Kremnicu k Turcu, Levice a Fakóvozokany k Hontu, dve západné malé cirkvičky Zemianske Kostolany a D. Slažany k Nitre. Seniorát ponechali. Len v jednom stala sa neskoršie premena. Zo dvoch bratislavských seniorátov, župného a mestského, utvorily sa podľa bohoslužobnej reči tiež dva, slovensko-maďarský a nemecký. Našim bratislavským Nemcom, ktorí si žiadali nemecký seniorát, dala sa podmienka, aby slovenských evanjelikov vypustili zpod svojej správy, neprekážali, aby sa v Bratislave utvoril samostatný slovenský sbor a, rozumie sa, oddali Slovákom patriacu čiastku majetku, čo všetko sa o krátky čas stalo. Tu by mohla skrsnúť otázka: prečo sa neutvoril i maďarský seniorát? Odpoveď prostá: nebol dostatočný počet maďarských cirkevných sborov a boly a sú cirkevné sbory miešané, na pr. Trnava, Pustafödémes, okrem toho dva maďarské sbory, šamorínsky a komárňanský, nechcely sa pripojiť k celocirkvi na Slovensku, tak že by boly ostaly tri sbory: Horné a Dolné Saliby, Dunajská Streda. Práve tak ani tretí dištrikt nemecko-maďarský nemohol sa utvoriť, lebo bol a je teritoriálne nemožný, a koľko slovenských menšín bolo by bývalo potlačované ako posiaľ, čo sme nemohli dopustiť. Dosť bolo prenasledovania a utláčania Slovákov.

Druhá otázka týkala sa cirkevnej kázne (disciplíny). Ev. a. v. cirkev trpí najviacej nedostatkom cirkevnej kázne. I katolíci i kalvíni ju v tom prevyšujú. Do návrhu synodálnych zákonov prišiel i odsek o cirkevnej kázni, ktorý vypracoval vtedajší nitriansky senior, potom biskup záp. dištriktu Dušan Fajnor († 2. apríla 1933). Bola to dôkladná práca. Nové bolo, že cirkevnú kázeň mali vykonávať nie kňazi, ale sverila sa presbyteriu, čím už vopred odňali ostrie akémukoľvek upodozrievaniu, ako by uvedením cirkevnej kázne mala sa upevňovať moc kňazov v cirkvi (hierarchia). Ani to nič nepomohlo. Kňazi sa zľakli a svetskí nechceli dopustiť ani tieňa nejakého poriadku, ba hrozili odchodom zo synody a jeden z popredných našich ľudí sbieral podpisy proti návrhu. Len s veľkou biedou prijaly sa tieto body (Ústava § 393): Postihnutého v páde a) duchovný sám alebo s viacerými presbytermi napomenie, b) v sborovom konvente verejne pokarhá, c) presbyterium vylúči ho z cirkevných úradov a hodností, d) pozbaví volebného práva. O tom, že by niekoho mohli vylúčiť od Večere Pánovej alebo z cirkvi, ani reči, práve proti tomu sa búrili najviac tí, ktorí nepristupujú k Večeri Pánovej a cirkev im je len stupníkom k svetským hodnostiam. Ako vidno, nič sa nepremenilo.

Od 19. januára do 4. februára zasedala synoda, potom sa odročila, aby vynesené zákony mohly sa formálne i vecne upraviť. Potom sišli sme sa 24. a 25. mája (1921) zasa v Trenč. Tepliciach, kde sa celá ústava prečítala. Ja som žiadal, aby, keď sa odstavec o cirkevnej kázni tak skrátil, i čiastka o cirkevnom súdobníctve tomu primerane sa prispôsobila, najmä aby sa vynechaly alebo určitejšie vyslovily prečiny §-u 312. c, d, e, f, lebo takto možno odsúdiť ktoréhokoľvek úrad svoj verne konajúceho kňaza. Ale ani sami kňazi nemali vôle zahryznúť do kyslého jablka, ostalo všetko pri starom, t. j. ako sa predtým ustanovilo. Preto som pri treťom čítaní ústavy nehlasoval za prijatie. I o tom bola otázka, komu sa má dať ústava na schválenie a potvrdenie, či hlave štátu a či vláde, t. j. prezidentovi, či ministerstvu. V Uhorsku potvrdzoval panovník s podpisom ministra kultu. Prevládala mienka, že ústava má sa predostrieť vláde, t. j. ministerstvu. Ministerská rada až po roku schválila a potvrdila ju s istými výhradami, týkajúcimi sa kňazských platov (§ 104) a vecí školských (§§ 197, 199, 200 a 201), a či vlastne splnomocnila ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorým bol v tom čase dr. Martin Mičura.

V čas zasedania synody prišla ma navštíviť do Trenč. Teplíc i moja manželka a ako poslucháčka za dva dni pozorne sprevádzala synodálne porady. Potom mi oznámila svoje skúsenosti. Ako je vraj možné, keď niektorý synodál hovoril, prisviedčali mu, vstal druhý, protirečil, i tomu tí istí prisviedčali. To ti je — reku — tak, že je málo ľudí, ktorí by mali svoju samostatnú mienku, ostatní dajú sa zachvátiť a podliehajú cudzej mienke. Potom sa nedivme, že veľké masy ľudí dajú sa ovládať divým agitátorom a na následky nemyslia.

Bolo po synode. I celá cirkev, i dištrikty, i senioráty, i jednotlivé cirkevné sbory dostaly svoju autonomiu, hoci sbory ju maly vždy, a za seniorálnymi, dištrikt. a generálnymi konventmi nebolo čo ľutovať. Veď všetky námietky proti „radám“ boly len vítanou príležitosťou zadrapovať sa do nového stavu vecí. Bolo to práve tak, ako v patentálnych časoch (1859), keď proti patentu bojovalo sa viac z politických ako z cirkevných príčin. I teraz bolelo, že Horné Uhorsko (Felső Magyarország) premenilo sa na Slovensko a uhorská ev. a. v. cirkev na cirkev ev. a. v. na Slovensku. Bolí to i podnes, čomu sa niet čo diviť. Len Nemcom možno sa diviť, ktorí za maďarských časov boli takí pokorní poddaní, že na peštianskej synode r. 1913, keď sme si my žiadali, aby sa mohlo na synode i nemaďarsky hovoriť, ich menom vyslovil senior Scholtz z Agendorfu, že si oni, Nemci, toho nežiadajú, a pri hlasovaní všetci hlasovali, aby sa na synode smelo len maďarsky hovoriť. Pravdu mal nebohý Ján Ružiak, keď po prevrate povedal spišským Nemcom: „My (t. j. Slováci) urobili sme vás Nemcami.“

Keď sa všetko usporadovalo, chceli sme sa i my v Bratislave osamostatniť, ale bola jedna chyba. Bratislavská ev. cirkev je zámožná, má svoje domy i kapitále. Nemci by neboli dbali striasť sa Slovákov, ale pustiť nás s prázdnou rukou alebo odbaviť nejakou škvarkou, a zasa i medzi našimi našli sa, ktorí si nežiadali odtrhnúť sa od Nemcov, lebo keď vraj Nemci vymierajú a Slováci budú sa rozmnožovať, stanú sa pánmi celého majetku. Takto uvažoval istý vysokopostavený pán, keď som s dr. Ivankom sbieral príspevky na predpráce pre osamostatnenie slov. evanjelikov, a doložil k tomu, že by radšej prispel, aby sme ostali s Nemcami, a mne osobne odporúčal, aby som svoje meno neviazal k osamostatneniu slovenskej cirkvi, lebo že ma potomci budú po zlom spomínať. Odpovedal som, že ak Slováci ostanú i naďalej v odvislom pomere, nebude slovenského potomstva. Práca šla pomaly, ako som už spomenul. Keď sme mali dostatočný počet podpísaných údov, začali sme vyjednávať i s Nemcami, t. j. s celou cirkvou. Najprv sme si zabezpečili každonedeľné služby božie v malom kostole, aby sa odbavovaly vždy v tú istú hodinu, lebo Maďari si žiadali, aby mohli chodiť na mesačné konventy, ktoré bývaly vždy o 11-tej. Vyjednali sme, že naše služby božie budú od pol deviatej do 10-tej. Potom sme sa už sišli s oboch strán a radili sme sa, ako by sa dala urobiť rozluka. Videli sme, že najťažším orieškom bude rozluka majetková, preto sme sa dohodli oddeliť najprv administratívne a potom vyjednávať i o majetkovom oddelení. Na spoločnom konvente vyhlásili sme rozluku podľa doterajších dohovorov, medzi ktorými bol i ten, že utvorujúci sa slovenský sbor prevezme farára Juliusa Adamiša. Na môj návrh odovzdali nám prízemie a prvé poschodie domu v Konventnej ulici č. 11 (bývalá ľudová škola), aby sme sa mali kde schádzať. Tieto miestnosti sme neskoršie adaptovali, ale pri adaptácii stala sa chyba, že v prvom poschodí urobilo sa biskupské sídlo s potrebnými kanceláriami, dolu cirkevné kancelárie a malý kantorský byt, kým podľa architekta Zlatohlávka mal byť na I. poschodí štyriizbový byt pre farára, dvojizbový pre kantora, jednoizbový pre učiteľku, ale dolu okrem dvoch kancelárií, farskej a cirkevnej, učebná sieň pre ľudovú školu, kde by mohla bývať i nedeľná škola a vôbec spolky mládeže a shromaždenia Vnútornomisijného spolku. Že sa tak nestalo, ale že sa prerábalo podľa prvšieho plánu, toho príčinou bola ináč dobre mienená, ale na ten čas nemožná myšlienka urobiť v Bratislave biskupské sídlo. Nepomyslelo sa na to, že nie je dosť pripraviť byt pre biskupa a jeho kancelárie, ale boly potrebné byty i pre dištr. a misijného farára a biskupského sekretára.

Na poslednom spoločnom konvente, keď sa vyhlásila rozluka cirkevného sboru, bola hneď porada o tom, ako sa má menovať cirkevný sbor, z ktorého sa Slováci vylúčili. Radilo sa, aby sa menoval podľa veľkej väčšiny pozostalých cirkevníkov, nemeckým, čo sa však Maďarom nepáčilo, a plnokrvný Maďar Jabloniczky v dlhej reči, v ktorej spomínal i zrušenie ústavy, hovoril za pomenovanie „Sbor nemecko-maďarský“, čo sa po dlhšej debate i prijalo, lebo za návrh hlasovali i niektorí Nemci. My Slováci sme nehlasovali, lebo sa nás to netýkalo.

O dva týždne, 26. novembra 1924, bol v tej istej miestnosti zriaďovací konvent novoutvoreného slovenského sboru. Administráciou sboru, pokým sa nevyvolí farár, poveril sa farár-katecheta Julius Adamiš, ktorý hneď navrhoval, aby sa služby božie odbavovaly podľa poriadku, prijatého konferenciou slovenských kňazov, čo sa i prijalo a tak sa koná. Potom som prečítal v porade ustálenú kandidátku budúcich úradníkov a presbyterov. Za dozorcu vyvolili dr. Milana Ivanku, za poddozorcu dr. Vladimíra Pivku, za zapisovateľa prof. Miloša Ruppeldta, za advokáta dr. Samuela Slabejciusa, za kurátora Rudolfa Kubovčáka. Presbyteri navrhovali sa zo všetkých spoločenských tried: robotníci, remeselníci, obchodníci, úradníci od dola počnúc až po ministra abecedným poriadkom. Ozajstná demokracia. V tomto istom konvente podali návrh, aby sme povolali za prvého farára slovenského bratislavského sboru biskupa Samuela Zocha, toho času farára modranského, pre veľké zásluhy, ktoré si o utvorenie sboru nadobudol, a v očakávaní, že podarí sa mu i majetkovú rozluku v prospech novoutvoreného sboru vykonať. Myšlienka sa vypovedala, a keďže Zoch bol všeobecne obľúbený, pozdejšie i uskutočnila. Povolali ho za farára, lebo jeden farár pri množstve hodín vyučovania náboženstva by i tak nebol postačil, ale nemyslelo sa, že niet kam umiestiť biskupa s jeho personálom a že biskup je farárom len de jure, nie de facto, a novoutvorený sbor potreboval skutočného farára. Po adaptovaní domu (Konventná 11) Zoch bol by mal dosť miesta pre seba a pre biskupskú kanceláriu, ale pre personál nebolo miesta a v Modre už všetko veľkým nákladom prihotovili. Preto sa Zoch nemohol odhodlať presťahovať sa do Bratislavy a tu vypomohol si zvláštnym spôsobom. Na dištriktuálnom konvente dal vyvoliť Jána Drobného, staro-turanského farára, za dištr. farára pre prípad, že by prešiel do Bratislavy. Zabudlo sa, že dištrikt nemôže mať dvoch dištr. farárov, jedného v Modre a druhého v Bratislave. So súhlasom bratislavského sboru presťahoval sa Drobný do Bratislavy, hoci jeho postavenie bolo neurčité, lebo farárom bratislavským nebol, za takého ho nikto nevolil, dištr. farárom nebol, lebo tým bol doživotne vyvolený Bohumil Kadlečík, kaplánom nebol, lebo ani takého povolania nemal. Prišiel, konal verne svoje povinnosti, až sám Pán rozlúštil túto zapletenú vec, keď predvídanou a jednako nečakanou smrťou Samuela Zocha (4. januára 1928) odvolal tohoto vysoko nadaného kňaza, biskupa v mladom veku. Bratislavský sbor vyvolil jednomyseľne Jána Drobného za farára. Bohužiaľ, pilný, krásnym hlasom obdarený kňaz ani úplné tri roky neslúžil sboru. 27. novembra 1930 na porážku srdca umrel. Shováral som sa s ním vo farskej kancelárii. Divil som sa, že neobsedel na svojej stoličke, ale vstal a chodil po izbe, až mi povedal, aby som odpustil, že musí ísť hore do svojho bytu, lebo sa zle cíti. Odišiel a ja o chvíľu za ním. Sotva som prišiel do svojho blízkeho bytu, počul som shora krik. Šli sme s manželkou na prvé poschodie a našli sme ho už obelaseného; darmo ho treli, kriesili, naponáhle zavolaný lekár zistil smrť. Iste smrť jeho bola veľká strata pre cirkevný sbor, ale každé zlo má i svoju dobrú stránku, lebo oddialila sa stavba chrámu na Tehelnom poli, kde už v júni 1930 slávnostne položili základný kameň. Ako sa však ukázalo, bolo by to miesto bývalo pre chrám nepríhodné, prihlučné, a medzi časom ukázala sa možnosť stavať na inom mieste (v Legionárskej ulici), a keď toto píšem (16. II. 1933), chrám už stojí. Ako zásluhu Drobnému treba pripočítať, že pričinením jeho a nemeckého farára V. Rátza stala sa dohoda medzi oboma cirkevnými sbormi pri rozdelení majetku. Nemci boli radi, že sa nás striasli, a my sme si zadovážili dosť značný majetok. Pravda, niektorí z našich boli nespokojní, nechceli uznať, že jednako Nemci mali hlavnú zásluhu, že sa taký veľký majetok nashromaždil, kým Slovávci mali o to malú zásluhu.

Čo sa dialo po smrti Drobného v našom sbore, o tom nechcem písať; sú to nedávne a známe veci. Musím však dokončiť, čo som začal, ako sa v našom sbore začaly miešať veci dovolené s nedovolenými. Týka sa to nášho pomeru k českým bratom. Príslušníci českobratskej cirkvi, nakoľko cítili potrebu vzdelávať sa Slovom božím, chodili na ev. služby božie. Nie je však div, že túžili i po svojských. Proti tomu z nás nikto nič nemal, aby ako milí hostia chodili na ev. služby božie a aby si s času na čas povolali svojich kazateľov, ktorí by im poslúžili Slovom božím a Večerou Pánovou. Chceli sme len, aby sme pri tom my neboli ukrátení, t. j. aby ich služby božie neboly miesto našich. Isteže v chráme, kde je každú nedeľu predpoludním dvoje služieb božích, slovenské a maďarské, okrem toho i tretie žiacke, ťažko najsť čas pre tretie, poťažne štvrté. Nebolo inej pomoci, ako odbaviť českobratské služby popoludní, pri nešporných službách božích. Hneď ako sa slov. cirkev osamostatnila, začali niektorí českí bratia vyjednávať s predstavenými sboru, aby sa určil pomer medzi sborom a nimi. Sborový dozorca Milan Ivanka dohovoril sa s nimi tak, že im sľúbil viac ako sami žiadali. Pôvodne chceli len právo hosťovské a on im proti jasnému zneniu ústavy (§ 35. a 86.) ponúkol, aby sa prihlásili za riadnych údov cirkvi a ako takých aby ich odanili a pritom dali im pri voľbách aktívne i pasívne volebné právo. Okrem toho vymohli si každoročne päť svojich služieb božích. Sborový konvent 2. II. 1925 im to povolil a mohli si v kostole odbavovať i konfirmáciu po svojom. Trovy kazateľov mala znášať sborová pokladnica. A naozaj 18. apríla 1926 prišiel z Olomouca českobratský farár Prudký a odbavil predpoludňajšie služby božie českobratským spôsobom okrem záverečnej liturgie. Proti tomu zadal som písomný protest a žiadal som, aby sa nabudúce práva slovenských evanjelikov, každú nedeľu a sviatok mať svojské služby božie, šetrily. Týmto mojím protestom zaoberal sa sborový konvent 25. apríla 1926 a zamietol ho. Iba prízvukoval, že dohoda s príslušníkmi českobratského vyznania je dočasná. Konvent prijal návrh Ivankov, aby príslušníci ev. sboru, informovaní o dohode s českými bratmi, vysvetľovali ju ochotne nespokojným a neinformovaným. Na odporúčanie farára Adamiša konvent sa usniesol, aby sborové predsedníctvo podobné protesty, týkajúce sa tejto veci, a limine v budúcnosti odvrhlo a konventu nepredkladalo. Žiadosti Ela Šándora, aby sa o písomných interpeláciach, protestoch, dotazoch členov sboru bez ich osobnej prítomnosti nehovorilo, konvent vyhovel.

Proti tomuto usneseniu podal som apelátu na predstavenstvo cirkvi ev. a. v. slov. v Bratislave, aby ju predložilo seniorálnemu predstavenstvu.

Seniorálny slovensko-maďarský konvent, odbývaný 19. VI. 1926, odpovedal, že v cirkevnej ústave niet právneho podkladu, aby cirk. sbor mohol sa usnášať na takých uzavretiach, ako je uzavretie konventu ev. slov. bratislavského sboru z 2. II. 1925, ale jednako nezrušilo inkriminované uzavretie konventu. A odôvodnil to tak, že uznáva potrebu toho, aby sa vzájomný pomer ev. a. v. a ev. čbr. na Slovensku upravil v duchu vzájomnej shody a spolupráce; že seniorálny konvent nepokladá sa za kompententný vzájomný pomer medzi ev. a. v. a ev. čbr. čo i len v rámci jedného cirkev. sboru právoplatne riešiť, lebo iba gen. cirkev je povolaná, aby túto vec zásadne s platnosťou pre celú ev. cirkev na Slovensku riešila; že seniorálny konvent odkladá meritorné vybavenie mojej apeláty do tých čias, kým gen. cirkev o pomere medzi ev. a. v. a ev. čbr. nezaujme zásadné stanovisko.

Na sborovom konvente bratislavskej slov. cirkvi dňa 25. apríla 1926 prijaté návrhy Ivankov, Adamišov a Šándorov ako protizákonné sen. konvent zrušuje.

Proti tomuto priopatrnému, na obe strany kuľhajúcemu uzavretiu zadal som apelátu na dištr. konvent, kde som vysvetlil, že je tu reč o tom, či ktorýkoľvek cirkevný sbor má právo vynášať uzavretia, odporujúce cirkevnej ústave. Západný dištr. konvent však bol ešte opatrnejší a o veci vôbec nerokoval, hoci o nej vedel i zo zápisnice bratislavského slov.-maďarského seniorátu. Ostalo pri tom, že i proti jasnému zneniu cirkevnej ústavy českí bratia majú v slovenskom sbore bratisl. plné právo s ev. a. v. a sú i údmi presbyteria. Len to som docielil, že ich služby božie bývajú popoludní miesto našských nešporných služieb, pravda, s výnimkou, o ktorej nechcem hovoriť. Načo zlo robiť horším?

Spomeniem ešte jedno. Ako teol. dekan s vedomím a privolením prof. sboru dovolil som, aby ruskí, v Bratislave osídlení vyhnanci mohli si svoje služby odbavovať v teol. veľkej sieni až do tých čias, pokým telocvičnú sieň v dome nám nemeckým sborom prepustenom neprerobili na prednáškovú sieň, odkedy bratia Rusi tam si odbavujú svoje služby. Vždy sú mi pritom na mysli naši pre vieru prenasledovaní predkovia, ktorí, aby sa mohli udržať pri pravej viere, museli sa potulovať sem i ta, ako im bolo dobre, keď našli spolucítiace, milosrdné srdcia.

Ale ešte treba niečo prehovoriť o našom živote na Teol. vys. škole. Tu musím pripomenúť, že sme pre naše veci našli málo porozumenia v Prahe a, bohužiaľ, musím vytknúť, že ani vtedy nebolo lepšie, keď boli ministrami školstva Slováci. Pravda, keby i boli chceli, nemohli, lebo hlavnou osobou v ministerstve je sekčný šéf a vôbec vyšší úradníci. Čestnú výnimku tvoril dr. Ivan Markovič, ktorý ako námestný minister školstva podal návrh na utvorenie ev. teol. fakulty, ktorý ministerská rada prijala a predostrela na rokovanie Nár. shromaždeniu. Prišiel až do kultúrneho výboru, ale tam sa nepáčil niektorým pánom. Odložili ho, až prišla ministerská kríza, a bolo po návrhu, po zákone, po fakulte. To by však nebolo bývalo to najhoršie. Horšie bolo, že sme nemohli dosiahnuť pre teol. školu vysokoškolského charakteru. Akousi náhradou bolo, že dr. Ivan Markovič nariadením vyslovil, že našej teol. škole prislúchajú všetky práva, ktoré požívala bývalá maďarská teol. akademia. Pravdaže, toto nariadenie ostalo len na papieri, lebo na pr. filozofická fakulta nechcela započítať teologickým poslucháčom semestre, skončené na teologii, tak ako započítala peštianska fil. fakulta semestre, skončené na býv. maďarskej teol. akademii. Práve tak nemohli sme si zabezpečiť penziu. Ani my, ktorí sme ako kňazi boli v kňazskom penzijnom fonde, lebo podľa kongruového zákona len takí kňazi mali právo na penziu, ktorí boli v skutočnej kňazskej službe, a my sme už neboli. Odvolávali sme sa na uhorský zákon z r. 1914, podľa ktorého zriadený bol osobitný krajinský penzijný fond pre profesorov na neštátnych stredných i vysokých školách. Do tohto fondu prijali i teol. profesorov a my sme si ako dedičia bratislavskej teologickej akademie žiadali to isté právo, ale sme sa ho nemohli doklopať až po najnovšie časy. Aby som s touto vecou skončil, poznamenávam, že po dlhých proseniach, chodeniach mám dostať ja, 80-ročný starec, penziu stredoškolských profesorov, a to viac z milosti ako podľa práva. Bývalým št. učiteľom, ktorí za maďarských časov škrtili našu slovenskú mládež maďarčinou, dávajú penziu bez všetkej otázky, hojnú, až prehojnú, býv. c. a k. generálom až sypú peniaze nad ich očakávanie. My, ktorí sme celý život obetovali národu a pripravovali cestu dnešným pomerom, musíme si vymodlikať ako almužnu, čo by nám patrilo ľudským i božským právom. Tak svet platí.

Za šesť rokov jedno za druhým bol som teologickým dekanom, dokiaľ som myslel, že môžem byť osožným, ale rokov pribúdalo a síl duchovných i telesných odbúdalo a nebolo dobre, keď spravoval vždy ten istý. Správa stávala sa šablonovitou. Napokon dňa 25. júna 1926 zaďakoval som z dekanstva, a to nielen z povinnosti, lebo dekan volený je na jeden rok, ale už celkom. Bod piaty konferenčnej zápisnice znie takto: „Pán dekan Lic. M. Bodický, ďakujúc za dôveru za všetky uplynulé roky v ňom ako dekanovi složenú, skladá dekanský úrad a prízvukuje, že vždy vo všetkom ku všetkým prechovával lásku bratskú. Sbor povstaním i zápisnične vyslovuje mu vďaku za všetku prácu a lásku a uisťuje ho i naďalej o svojej úcte a oddanosti.“ Na môj návrh vyvolili sme za dekana dr. Jána Kvačalu a ja som odchádzal z konferencie v tom vedomí, že som sa už celkom zbavil dekanátu, čo sa mi, bohužiaľ, nevyplnilo. Nechcem vypočitúvať trenice, ktoré povstávaly s času na čas medzi dekanom dr. Kvačalom a profesorským sborom. Ich koreň bol v tom, že p. dekan Kvačala nemohol privyknúť na naše ovzdušie a profesorskému sboru nezodpovedaly jeho z Ruska donesené náhľady. Príznačné je, že pri každej trenici videl stáť proti sebe celý profesorský sbor, ani nie na základe nejakého predbežného dohovoru, ale iste preto, lebo on nikdy s nikým sa neradil, cudzej mienky neprijal, a to vzbudzovalo odpor. My všetci vážili sme si jeho učenosť, uznali sme jeho zásluhy o teologickú vedu, jeho výskumy, najmä pri oceňovaní najväčšieho pedagoga nového veku, Jána Amosa Komenského, ale pri správe Teol. vys. školy nemohli sme sa spriateliť s jeho spôsobmi. Stalo sa, čo sa dalo predvídať. Dr. Kvačala nevyplnil dekanský rok, 1. apríla 1927 zaďakoval, hoci celý profesorský sbor žiadal ho a prosil, aby do roka vydržal. Ako prodekan musel som prevziať dekanský úrad do riadnej voľby, ktorá býva koncom júna, a potom zasa voľky-nevoľky musel som ešte dva roky byť dekanom. Až 27. júna 1929 som konečne zaďakoval a za dekana vyvolili sme prof. dr. Samuela Osuského, ktorý bol tri roky dekanom. O rok zadal som prosbu o penzionovanie, a pokým sa vec vyrieši, o jednoročnú platenú dovolenú. Medzi naťahovačkami s ministerstvom plynie už tretí rok a mne sa predlžuje platená dovolená, ale som si podržal prednášať praktickú exegezu; cirkevné dejiny som prepustil, aby prof. dr. Kvačala prišiel konečne k svojmu právu.

Mám sa zmieniť o kňazských konferenciach, ktoré mi boly vzácne, milé a keď za maďarských časov konaly svoju nielen náboženskú, ale i národnú misiu, i po prevrate bolo potrebné svedčiť proti nevere, ľahostajnosti a iným starým i novým hriechom. Do Turčianskeho Sv. Martina bol prišiel r. 1920 na konferenciu Samuel Bancík, farár z Rim. Kokavy, a pozýval na konferenciu do svojho sboru. Sľúbili sme sa, aj išli dňa 5. júla 1921. Kokava bola pred 10. rokmi vyhorela, vyhorel i chrám, ale pri našom príchode na Kokavu po ohni ani stopy. Našli sme tam pekný, vkusný chrám, najmä zdnuky pekne zariadený. Na celom Slovensku málo takých najdeme. Zvláštne bolo i to, že s nami došlého biskupa Janošku prišiel pozdraviť na faru i tamojší rím.-kat. farár, ba i predstavení obce židovskej (Kultusforstand), a my sme im návštevu vrátili. I s boľševikmi mala Kokava smutné skúsenosti. Boli ta prišli po prevrate českí vojaci, ktorí však necítili sa dosť silnými, aby sa proti boľševikom postavili, utiahli sa do blízkeho Utekáča (sklená huta na sever od Kokavy). Farár Bancík tiež ušiel a s vŕšku nad Kokakou prizeral sa, čo boľševici stvárajú, a oni veru gazdovali po svojom, za naničhodné biele papiere kupovali od občanov, čo potrebovali, a dvojnásobne ich okrádali, lebo dali zo svojich bezcenných papierov vydávať bankovky rakúsko-uhorské, ktoré maly cenu. Najhoršie obstálo pri týchto bezbožníkoch isté dievča. V jej rodičovskom dome bývali českí vojaci a jeden z nich poslal jej z Utekáča dopisnicu; boľševici vzali to za zámienku, že ich zrádza, chytili ju, odvliekli do Rim. Soboty a tam v starom cintoríne zastrelili. Po odchode boľševikov jej rodičia prišli do Rim. Soboty, s povolením vrchnosti dali ju vykopať z hrobu a odviezli do rodiska.

V takomto prostredí sme konferovali 5. júna v škole, kde teol. profesor dr. Jamnický prednášal o pohrebných bohoslužobných obradoch. Usporadovaním bohoslužobných obradov zapodievali sme sa už dávnejšie. Na peštianskej synode 1913 shováral som sa o tom so seniorom peštianskeho seniorátu Sárkányom. Ten schvaľoval náš úmysel, aby sa vo všetkých slovenských cirkevných sboroch služby božie i pohreby rovnako odbavovaly. Bol som doniesol so sebou vytlačené pohrebné poriadky, ako ich bol vypracoval Ján Palic a konferencia ich odobrila. Ukázal som ich Sárkányovi a ten si vyžiadal 19 kusov, teda toľko, v koľkých cirkvách peštianskeho seniorátu sú slovenské služby božie, a sľúbil mi, že im ich rozošle a vyžiada si mienku patričných kňazov. Sľúbil i vykonal. Asi o dva mesiace poslal mi 19 listov od 19-tich farárov, mám ich dosiaľ, a stálo by zato ich uverejniť. Boly schvaľujúce i odmietajúce. Medzi odmietajúcimi spomeniem len dva. Asódsky farár píše, že v jeho cirkvi radostne vzmáha sa maďarizácia, pohreby že sú obyčajne maďarské, ale ak by užíval navrhovaný pohrebný poriadok, ľudu by sa zapáčil, a všetci by si žiadali slovenské pohreby. Z Malého Kőröša došla odpoveď, že kto chce rozširovať pohrebné obrady, aby sa postaral i o zvýšenie pohrebnej štóly. Myslím, že je dosť tohoto. 6. júla na vnútorno-misijnej slávnosti kázal H. Hanes, toho času farár česko-brezovský, teraz kokavský, prednášali: dr. K. Lányi, teol. prof., biskup Janoška, jeho syn, novohradský župan dr. Jur Janoška a Boh. Kadlečík prečítal prednášku Samuela Zocha o modranskom sirotínci, pri hojnej návšteve domácich i prespolných.

R. 1922 povolali nás do Banskej Bystrice, ktorú si pokladám za svoje rodisko, lebo som sa na území jej cirkevného sboru narodil a v bystrickom chráme ma krstil farár Anton Penzel. Tam nás slávnostne prijali, čakali i biskupov, ale biskupi prišli až na druhý deň, boli inde zaujatí. Na vnútorno-misijné služby božie shromaždil sa taký veľký zástup domácich i prespolných, že sa nevmestili do chrámu, tak že tým vonku na dvore chrámovom kázal Ján Palic a prednášal biskup Zoch. Popoludní bola pastorálna konferencia, na ktorej sme prijali pozvanie cirkevného sboru poltárskeho na budúcu konferenciu, hoci nás volali i do Brezna, ale páni Brezňania museli sa uspokojiť sľubom biskupa Zocha, že tam bude dištriktuálny konvent.

Na Poltáre, kam došli obaja biskupi, mali sme zaujímavú konferenciu. Brat Samuel Konček z Rejdovej čítal prednášku o pochovávaní samovrahov a debatovali aj naši prítomní cirkevníci roľníckeho stavu, najmä kalinovský kurátor tak ohnivo, hoci slušne, že som musel ako predseda zakročovať. I tak ma tešilo, že naši vedia dobre zastávať svoje, keď i od iných odchodné myšlienky. Na tejto konferencii poďakoval som sa z predsedníctva. Vyvolili na moje miesto Jána Palica, doterajšieho zapisovateľa a pokladníka. Na jeho miesto vyvolili Juliusa Dérera, farára dačolômskeho. Na druhý deň kázal Milan Hlaváč a prednášal Ján Palic. Obidvaja spomenuli a karhali strašný hriech, vyháňanie plodov, tam veľmi rozšírené; vymierajú rodiny, umenšuje sa počet ev. duší v obciach, cirkevných sboroch, kým katolíci tomu hriechu nepodliehajú, čo sa pripisuje ušnej spovedi.

Budúceho r. 1924 zavolali nás na ďaleký severo-východ, do Bardejova. To nám bol neznámy kraj, preto vďačne sme ta šli. Mne, pravda, nebolo tak ďaleko, lebo som bol práve vtedy s chorou manželkou v Tatranskej Polianke. Obdivovali sme divé údolie Hornáda od Margecian po Obyšovce, podobné liptovskému považiu od Ružomberka po Kraľovany a či až za ne. Pravda, 45 km od Prešova po Bardejov sme ledva prečkali, ale sme došli. Farár, senior a starosta mesta v jednej osobe, M. Slabej, vďačne nás privítal. Prekvapila nás veľká účasť bardejovských filiálcov i na konferencii i na službách božích. Na konferencii museli sme vymáhať samostatnosť nášho sdruženia oproti gen. cirkvi, ktorá by nás bola chcela pripriahnuť do úradnej štatistickej práce, ale sme sa obránili. My dvaja so zaťom Hlaváčom neboli by sme pomysleli, že o dva roky on bude bardejovským farárom a ja cez vakácie u neho ako hosť a čiastočne ako výpomocný kaplán. Divné sú cesty božie.

Novohradským Poltárčanom závideli ich ďalší susedia v Tomášovciach (sev.-záp. od Lučenca), že majú takú schôdzku s dvoma biskupmi, preto zavolali nás i oni, a my sme vďačne prišli 25. a 26. augusta 1925. Boli síce trochu sklamaní, lebo z biskupov ani jeden nemohol prísť, ale mali náhradu, lebo sa nás mnoho sišlo. Na konferencii prednášal prof. dr. Lányi: „Slovenský kňaz a boj proti alkoholu“, prednášal i Bodnár, Lichner prečítal prednášku Dušana Fajnora, ja som v krátkej prednáške hovoril o novom Zpěvníku. Druhého dňa pri službách božích kázal brat hybský Ján Bakoš a brat Lichner čítal prednášku: Kresťan a časné statky. Odišli sme z tejto pekne sporiadanej obce, odniesli sme si pekné naučenie. Bola tam voľba kurátora. Vyvolili jedného z prednejších občanov, ktorý nechcel voľbu prijať. Na otázku, prečo nechce voľbu prijať, odpovedal: „Ako môžem byť kurátorom v takej cirkvi, kde sa pán farár s pánom rechtorom hnevajú.“ A až keď sa oni tam na konvente pomerili, prijal kurátorstvo.

Roku 1926 v Púchove strhla sa na konferencii škriepka o tom, či a nakoľko má kňaz politizovať. Na predpráce nového Zpěvníka vyvolili sme 11-členový výbor, ktorý sa nikdy nesišiel. Kázal brat Boor, prednášal brat Ruppeldt o nápojoch a miernosti.

O rok zatým sišli sme sa v Bratislave, kde na konferencii prišly na pretras takzv. abanovo-zemplínske body. Najmä bil do očí ten, ktorý sa ostro ohradzoval proti federácii rozličných ev. cirkví a sekt. Väčšina prítomných kňazov postavila sa za federáciu, čo len preto pripomínam, aby som poukázal na jednu zvláštnosť, že budúceho roku 1928 celá konferencia v Košiciach pripojila sa k vývodom br. Struhárika, ktorý v svojej poslanej prednáške: Podmienky jednoty kresťanstva a cirkví vyslovil sa rozhodne proti akémukoľvek spolčovaniu sa ľudí nie jednej viery. Bohužiaľ, musím pripomenúť, že v Bratislave na službách božích bolo dosť málo ľudí, hoci bol krajinský sviatok, ale v Košiciach, keby sme my hostia neboli v chráme bývali, bol by býval prázdny. Farár Homola sa vyhováral, že je robotný deň.

Dňa 27. septembra 1929 pripomenuli sme si v Modre 30-ročné jubileum konferencie. Z prítomných na prvej konferencii r. 1899 boli sme tam štyria. Palic na konferencii predsedal, Hlaváč kázal, ja som prednášal o marburgskom kollokviu 1529, Janoška prednášal na konferencii: Svetové cirkevné konferencie a naša účasť na nich. Ďakovali sme Bohu, že sa priznal k nášmu dielu a pomáhal. Ako na rozlúčku s konferenciami prečítal som 26. VIII. 1930 vo veľkej sieni radnice kremnickej prednášku o poslovenčení služieb božích a všetko, čo som povedal, shrnul som do týchto piatich bodov:

1. Podľa príkladu božského zakladateľa cirkvi každý národ má právo, aby sa mu zvestovalo Slovo božie v jeho reči a tak i náš slovenský národ.

2. Poslovenčenie všetkých prostriedkov, ktorými sa medzi Slovákmi zvestuje a vôbec upevňuje Slovo božie, neprotiví sa štátnej jednote čsl., ba ju ešte upevňuje.

3. Poslovenčenie služieb božích má sa diať postupne, s rozmyslom. Keď sa káže slovensky, má byť i základ kázne, Písmo sv., slovenské. A postupne modlitby, liturgia a nábožný spev.

4. Keď staršie, už vymierajúce pokolenie poslovenčilo kázanie božieho Slova, dnešné pokolenie má poslovenčiť i samé Slovo božie, t. j. Písmo sv., začínajúc vydaním slovenského Nového zákona.

5. Mladí nech hotujú sbierku modlitieb, vydajú slovenskú agendu, sbierajú slovenské nábožné piesne, pôvodné i preložené, pre slovenský spevník, ktorého vydanie nech obstará spevníkový výbor.

Toto je môj testament, ktorý vám mladším i najmladším odporúčam uskutočniť. Milosť Pána Ježiša s vami!

Všetci prítomní súhlasili s mojou mienkou a koreferent, pán biskup Čobrda, v dlhšom koreferáte vyslovil tiež svoj súhlas, ktorý vyvrcholil vo vete: „Ako vidíte, bratia, medzi prednáškou a medzi mojím koreferátom nieto zásadného rozdielu. Ak je, je len v podrobnostiach“ a svoju mienku shrnul tiež v šiestich bodoch, z ktorých v prvom v zásade priznáva slovenčine právo bohoslužobnej reči v najširšom smysle slova, v ďalších bodoch postup, ktorý je niečo odchylný od môjho, v šiestom napomína, aby sa pri službách božích užívala Kralická Biblia a doterajšie spevníky, dokiaľ nemáme cirkvou sankcionovaného, kanonizovaného prekladu Biblie a spevníka.