ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešly dva týždne, plné očakávania; v tichosti sme sa hotovili, hoci starostlivejší cirkevníci, najmä verní Váľkovčania, tušili niečo, ale aj iní pokladali môj odchod za istý. Janko Ďurás, keď som ho po príchode z krajnianskej skúšky tešil, že ma azda ani nevyvolia, odpovedal s rezignáciou: „Ich iste vyvolia!“ Zrazu doniesli mi s pošty maďarský telegram: „Egyhangulag lelkészünknek választatott — gondnokok.“ (Jednohlasne ste vyvolený za nášho kňaza — kurátori). Až som sa celý triasol od rozčulenia, ako opustiť doterajších cirkevníkov, ako sa rozlúčiť s priateľmi a známymi, a čo ešte všetko prišlo mi na myseľ.

O dva-tri dni došiel list od Jula Markoviča, v ktorom opisoval voľbu, a o niekoľko dní zatým došiel vokátor s listom seniora Lešku, v ktorom mi napísal, že ma vyvolili, aby som na každý prípad po 15. decembri prišiel, lebo on nemôže sa starať o takú veľkú cirkev, keď susední farári majú čo robiť vo vlastných cirkvách. Nikto sa ma nepýtal, či prijmem alebo neprijmem, každý pokladal za isté, že prijmem; ja som to pokladal za vôľu božiu. Keď som sa šiel ukázať cirkvi a ona ma poctila svojou dôverou, bol by som pokladal za nečestné neprijať. Odpísal som i seniorovi i cirkvi, že voľbu prijímam a označil som deň, v ktorý prídem (17 dec.). Pravda, nevedel som, že notár na rozkaz slúžneho Csenkeyho sosbieral podpisy proti voľbe. Slabé, podkupné duše najdú sa všade. Poslal protest proti voľbe biskupovi Baltíkovi do Ďarmôt, ale biskup urobil, čo bolo najrozumnejšie: poslal protest bez poznámky seniorovi Leškovi a senior ho odložil ad acta, k ostatným volebným písomnostiam, a len po rokoch, keď už dávno nebol seniorom, poslal mi ho i s volebnou zápisnicou, aby som sa presvedčil, že darmo mu ubližujú. Myslel najmä Štefánika, ako by Leška bol násilne vykonal moje vyvolenie v Krajnom, aby nemohli vyvoliť Štefánika. Odpovedal som, že som od počiatku bol presvedčený o jeho nevine, a pritom som si myslel, ako nerád pripúšťal do seniorátu ľudí samostatného smýšľania, lebo bol naučený, že sa mu všetko korilo, ako proti jeho mienke málokto opovážil sa ozvať. Pravda, i on potom bol shovievavý oproti veciam, aké by neboly maly byť.

Veľmi ťažko som sa lúčil, lebo podľa môjho vedomia nebolo v cirkvi človeka, ktorý by si bol žiadal, aby som odišiel. Selčania boli najľahostajnejší, ale keby boli mohli, boli by ma zadržali. V I. nedeľu adv. rozlúčil som sa v kázni s Pondelčanmi, v druhú so Selčanmi, v tretiu s Váľkovčanmi. Temer celá obec vyprevádzala ma až za chotár. Keď som prišiel zpät do fary, našiel som ju prázdnu, lebo moji odsťahovali sa na noc do Cabanov, keď deň predtým poslali sme náradie do Lučenca na železnicu. Rozlúčil som sa s budovou, v ktorej za 18 rokov prežíval som sladké i trpké dni; rozlúčil som sa s chrámom, v ktorom som tiež za 18 rokov slúžil Bohu, kázal slovo božie; rozlúčil som sa s učiteľovci, ktorí večer prišli za mnou do Cabanov. Ale prišli i notárovci, ktorí ináč bočili odo mňa, a s plačom sa lúčili. Azda by som to ani nemal spomenúť, že i teraz slzy sa mi tisnú do očí, keď mi príde na um, ako obskakoval okolo mňa verný pes, ako by tušil, že sa viac neuvidíme. S Talabérovci v kaštieli som sa bol skorej rozlúčil, taktiež s katolíckou farou, školou, s dobrým susedom Gajdárom. Rozumie sa, že sme ponavštevovali na rozlúčku priateľov na Hrachove, Skálniku, Lukovišti, v Tisovci a na Píle. Seniorovi Glaufovi poslal som poďakujúci list a on ma v svedectve o kňazskom účinkovaní postavil kňazom za príklad. Pravda, nezabudol podotknúť, že vyjmúc politického presvedčenia, čo sa samo sebou rozumelo. Či sobotskí páni neoslávili deň môjho odchodu z Malohontu, o tom mi nepísali. Ale iste sa tešili, lenže tá radosť trvala im len 20 rokov. Potom dostali do Soboty miesto Bodického Daxnerovcov. V bývalom župnom dome sídli teraz ako okresný náčelník Daxnerov zať Hanes.

Ešte musím spomenúť naoko malú, jednako významnú vec. Pri svojom odchode z Pondelka nedostal som koledu, ktorá mi pri odchode patrila, lebo odchádzal som prostred decembra a koleda sa vyberala až v novom roku. Poveril som tým cirkevného dozorcu Cabana, ktorý koledu vybral vo všetkých troch obciach, a môžem povedať, že nikdy za čas môjho úradovania na Pondelku nebola taká hojná, ako keď ma už tam nebolo. I to bola rozlúčka. 16-ho dec. 1898, v pondelok ráno o 6-tej, sadali sme na vozy, ktoré nás odviezly na stanicu do Lučenca. Pred cabanovským domom, kde sme nocovali, až sa černelo od ľudí, ktorí šli s nami cez Pondelok a Suchú. I tamojší katolíci boli vonku pred domami a lúčili sa, zvony na oboch vežiach zvonily, na Suchej azda svolávaly na roráty. Až za Suchou pustil mi ruku zo svojej Martin Kršniak, vrátili sa s ním všetci a my sme smutne došli do Lučenca a sadli na rýchlik, ktorý nás viezol cez kremnické tunely na Vrútky, kde sme presadli na Žilinu, dolu Považím. Pred večerom prišli sme do Nového Mesta nad Váhom, kde nás čakal, privítal, do svojho bytu zaviedol priateľ Julo Markovič. Došli sme siedmi: ja so svojou manželkou, s deväťročnou dcérou Annou; matka, ktorá sa prvý raz viezla na železnici a ako stará 73-ročná osoba ťažko prenášala cestu a nakoniec pochytila ju i morská choroba; sestra a dvaja moji žiaci, Vladimír Jesenský a Gusto Čipka. Prenocovali sme, ktorí u Markovičov, ktorí na fare, a na druhý deň posadali sme zas na železnicu. Markovič nás odprevádzal do Piešťan, kde prvý k vlaku dobehol a vítal nás vrbovský Žid Šimon Werner, domáci Žid (Hausjude) môjho predchodcu, ale už tam boli i Krajňanci, dvaja kurátori s pánom rechtorom Zatkalíkom mladším, ktorí nás privítali. Na vítanku díval sa i hlavný slúžny Csenkey, ktorý s Vannayom, farárom myjavským, išiel do Nitry do stoličného výboru. Presadli sme na vozy a šli sme cez Trebatice do Vrbového, kde bol trh, ale i nám k vôli došly celé zástupy ľudu. Na ulici, temer pred židovskou skvelou modlitebnicou, pristavili nás a ohnivý Podkylavec z Myjavy, Daniel Gálik, vystúpil na prinesenú stoličku a vítal pána tatíka, ktorý musel odpovedať miešanému zástupu katolíkov, evanjelikov a Židov. Židia boli najzvedavejší, najviac sa tisli k vozu. Prišlo mi na um, že mnohí naši ľudia mali v rukách červeno-biele zástavky, ba tak sa mi vidí, že jednu i na náš voz, na ktorom som s matkou sedel, pripevnili. Na samom hornom konci mesta pozdravil nás miestny ev. farár Pavel Galláš, až do konca dobrý sused a priateľ. Šli sme hore briežkom a ľudí vždy pribúdalo. Mohli sme ísť len krokom, lebo pred vozom išiel s malou zástavkou Ján Lukáč a za vozom ľudí a ľudí. Na vŕšku Prehorke počuli sme pekné krajnianske zvony a videli chrám na vŕšku Čipčinách, až sme došli do Krajného. Fara stojí na briežku. Vozom nedalo sa vyjsť pre veľký zástup ľudu, museli sme s voza, a tu prikročia dvaja mladí silní chlapi, že ma vynesú do fary, ale to som nedovolil, lebo nesú len mŕtvych a nie živých. I tak som musel vyviesť od cesty zomdletú matku. Pred vchodom do farského dvora privítala ma dcérka Štefana Kadlečíka, Judka, a podala mi veniec. Cez čečinovú bránu šli sme do dvora a fary, kde privítal ma starý, vyslúžilý učiteľ Michal Zatkalík latinsky. Bol ešte z tých časov, kde učiteľmi a kantormi boli kandidáti teologie. Na žiadosť cirkevníkov išli sme do chrámu, kde po vyspievaní jedného verša piesne pomodlil som sa a dal som áronovské požehnanie. Boli sme vo fare, ale ešte prázdnej, lebo náradie bolo na piešťanskej stanici, len priateľ Markovič postaral sa čiastočne o nás a dal doviezť až z Holiča náradie po privčas zosnulom svojom priateľovi dr. Samovi Kuchtovi, lebo do veľkej krajnianskej fary mali sme málo náradia. Keď i naše došlo, zariadili sme sa. Niekoľko nocí som ja so žiakmi musel prijať pohostinstvo v škole, kde pani rechtorka, sestra notára Erdélszkeho, znamenitá osoba, dobrá manželka i matka, znamenite starala sa o nás.

Starí učiteľovci mali šesť detí, päť synov a dcéru. Synovia boli: Michal, farár na Bánke v Novohrade; Karol, farár v Hertelende v Banáte; Gustáv, kupec v Budapešti; Ján, notár v Banáte pri Pančove; Žigmund, nástupca otcov v učiteľstve a kantorstve; dcéra Žanka bola pri bratovi Karlovi, ktorý bol neženatý. Školu postavili pred štyriciatimi rokmi (1854) na nepríhodnom mieste, hoci ťažko je v Krajnom hľadať miesto na stavbu, keď je tam alebo úzka dolina alebo strmý breh; celý kraj je taký. Okrem toho strecha vypovedala, školská sieň tmavá, všetko ukazovalo, že v krátkom čase bude potrebná dôkladná oprava. Jedno ma potešovalo, že fara bola nová, že s ňou nebude opletačky. Pravda, dvor bol neohradený, brána do neho čečinová, s ktorej hneď na druhý deň po mojom príchode žandári posberali červeno-biele zástavky. Okrem toho dostal som niekoľko upomienok, kde je čo cirkev dlžna; nebolo v senioráte takej kasy, ktorej pokladník by mi nebol poslal vianočnú alebo novoročnú gratuláciu. To sa — myslím si — dobre začína! Môjho predchodcu sa báli, lebo mal ostrý jazyk; páni bratia si mysleli, že so mnou skorej dôjdu konca-kraja. Veď by boli, ale plaťže, plať, keď nemáš z čoho. Hneď po mojom príchode museli kurátori požičať na zmenku 300 zlatých, aby vyplatili rozličné trovy pri voľbe; ani moje sťahovacie trovy nemali z čoho vyplatiť a o mesiac musel som i ja podpisovať. Prešiel dlhší čas, kým som sa dozvedel, že cirkev je dlžna vyše 3000 zlatých, vtedy veľký peniaz.

Najviac ma sužovalo, že deti nechodily poriadne do školy, ako na Pondelku. V krajnianskej cirkvi, počitujúcej vyše 4000 duší, pre sedemsto školopovinných detí bol jeden riadny diplomovaný učiteľ, ktorý mal v škole 150 detí. Ostatné vyučovali výpomocní učitelia, remeselníci a roľníci. Keď som si večer ľahol do postele, nesmel som myslieť na školy, lebo by som nebol zaspal. Pomyslel som si: Darmo sa budem sužovať, bez božej pomoci nevykonám nič; budem prosiť Pána, aby pomohol. A pomáhal silne, pravda, moc svoju v nemociach dokazoval.

Musel som sa najprv oboznámiť s miestom a ľuďmi. Chrám, fara a škola sú asi prostred rozsiahlej cirkvi, na kraji východnej strany dediny. V dedine bolo asi 700 duší, len dve rodiny katolícke (Kolníci), okrem Cigánov a päť rodín židovských. Práve tak i na krajnianskych kopaniciach, počtom duší tri razy toľkých, ako dedina. Okrem troch katolíckych rodín a dvoch židovských tiež samí evanjelici. V Podkylave (meno obce od vrchu Kylava) okrem jedinej katolíckej rodiny samí evanjelici, práve tak i na vrbovských, ku krajnianskej cirkvi prislúchajúcich kopaniciach. Na Hrachovišti, kde bol katolícky chrám, fara a škola, boly dve tretiny občanov katolíckych, jedna tretina evanjelických a dve rodiny židovské. Na korytniansko-podolských kopaniciach, ktoré tvorily osobitnú fíliu, boly okrem jednej katolíckej rodiny samí evanjelici. Obce Korytné a Podolje v považskej doline sú katolícke.

Pomenujem krajnianske kopanice. Najbližšie k dedine na severo-východ je Podvrch, kde boly dva mlyny a 11 domov; na východ na briežku Mozoláci; odtiaľ na severo-východ Vápenky, iste pálili tam kedysi vápno, lebo vápenného kameňa je v blízkej Drieňovici dosť. Za Drieňovicou, idúc na korytnianske kopanice, sú kopanice Pozadrienovica, posmešne volali ich ošmekom. Treba sa vrátiť zpät do dediny a prejsť poza Drieňovicu. Tam sú kopanice Dobrá Mier — kto vie, či od dobrej miery a či od dobrého mieru — od vrchu temer k dedine nadol. Všetky role obsadené sú ovocnými stromami, najmä čerešňami a slivkami. Ako na každých kopaniciach, i tu je hojný prameň vody, ktorá vyteká zo studničky, tratí sa pod zem a o niekoľko sto krokov vyviera z jazierka. Iste sú tam aj iné pramene; bolo by treba jazierce rozšíriť a nasadiť rybacie ikry. Bol som to ľuďom radil, ale nenašiel som porozumenia. Nad Dobrou mierou boly ešte dva dvory, Mertláci. Všetky tieto spomenuté kopanice s dedinou tvoria prvý okres, „dedinský proces“, lebo celý chotár je rozdelený na štyri procesy. Nasleduje druhý alebo dolný, vlastne južný proces. Tam sú južne od Mertlákov Feriančiari, ale len do jedného domu volali do Feriancov, v ostatných bývali Kováraci; odtiaľ na juho-východ pri vrbovskej hradskej boli Zajačice alebo Januškári, pod nimi Trnje a potom dlhšou dolinou roztratené Zbehy; menšia časť južne za potôčkom bola vo vrbovskom chotári, ale cirkevne patrila ku Krajnému. Na sever od Zbehov, bližšie k dedine, bola Chvojnica, od chvoje, i vo vrbovčianskom chotári sú kopanice podobného mena. Severne zas, bližšie k dedine, Prehorka, kde je teraz postavená pre celé dolné kopanice dvojtriedna št. škola. Vtedy chodily deti z Prehorky a vôbec z celých dolných kopaníc do Krajného, jedna čiastka k výpomocnému učiteľovi na Chvojnicu. Od Prehorky na západ bola krajnianska Podkylava a nad ňou hore na hodnom brehu Hlaváče, z ktorých dva domy patrily k Podkylave. Dolu bližšie k dedine boli Marušíci a ďalej na východ pri hradskej Podprehora, od dediny na kilometer, s mlynom; od mlyna, na ktorý z dvoch dolín tečie voda, i tá slabo tečie, sú posledné kopanice dolného procesu, Hodovec. Od Hodovca na juho-západ začína sa tretí proces: Doliny, lebo tam je viac dolín. Prvá je Vydarených dolina, tam je postup od severa na juh ako v Turci, nad Vydarenákmi je Komárno, lebo tam sa stekajú dve vody. Pravda, trochu menšie ako v ozajstnom Komárne Váh s Dunajom. Povyše Vydarených doliny bola Kahúnova dolina, odtiaľ na západ Osikovec a ďalej Kahúnov vŕšok. Nasledovaly väčšie kopanice, Konkušova dolina, vlasť tvrdošijných Konkušov, kde bola i škola, najprv v kúpenom dome cirkevná, potom novovystavená štátna. Severo-západne bola Stanova dolina, odtiaľ severne Sychrov, iste preto, že tam bývalo sychravo. Pod Sychrovom na juho-východ bola dedina Poddrienie, ktoré sa končilo Sadlonáckym mlynom. Za briežkom bola Svinova alebo Bjelčíci. Tu sa končil tretí proces. Štvrtý proces začínal sa v Meste u Jeruzalema. Tak volali kopanice, iste preto, lebo boly obklopené so všetkých strán vŕškami, ako „Jeruzalém se všech stran horami“. Nasledoval Matejovec, kde učieval Pavel Kusý, roľník; za rok bol tam diplomovaný učiteľ Mráz, rodák z Dobšinej, ktorý pri príchode do Krajného nevedel temer nič slovensky, ale tak sa vycvičil, že pri skúške katechizmus Lutherov vedel nazpamäť. Ale nemohli sme pre neho dostať štátnu podporu, preto odišiel do Hrachovišťa, odtiaľ do Novohradu, teraz je na Lovinobani. Kopanice vyše Matejovca (v čas pomaďarčovania miestnych mien Matejovec poctili tak, že ho prekrstili, zdá sa mi, na Mátéháza): Chalupy, Nebojsa a Siváci sú už pri myjavskom chotári. V Matejovci je teraz dvojtriedna štátna škola. Od týchto kopaníc sú hlbokou dolinou oddelené kopanice Luskovica. Prostred nich vyviera dosť silný prameň vody, z ktorého berú celé, dosť rozsiahle kopanice. Dolu v doline vidno dve malými terasami obtočené podĺžnikové lúčky, ktoré sa menujú rybníkmi; iste boly tam panské, vodou z Lukovice tečúcou napájané rybníky. Hlbšou dolinkou sú od Lukovice oddelené kopanice Žadovica, kde už vyše 30 rokov učil prostý, ale rozumný a nábožný roľník Pavel Vičik, za svoju prácu maďarskými úradmi 15 dní väznený, lebo učil deti čítať z Bežovho šlabikára, kde bola básnička: Ja som malý, ale Slovák! Teraz je v Žadovici štátna škola. Niže Žadovice, bližšie k dedine, sú posledné kopanice Mitalovec, možno, prekrútené Michalovec.

Takto sme si prešli celým chotárom, ktorý od východu, západu a severu obtáčajú hory. Zaujímavé je, že v celom chotári niet panského majetku. Všetko patrí jednotlivcom alebo obci; hory sú napospol obecné, občania dostávajú každoročne svoje podiely (cajchy) na okurovanie. Veľa pozemkov boli dostali od nedbalých roľníkov Židia, ale teraz si to naši poodkupovali, lebo role obrábať vypláca sa len tomu, kto si ich obrába sám.

V Krajnom a v tomto kraji vôbec je silný prírast obyvateľstva. Pokým ľudia žili skromne, bolo i chleba, i na všetky domáce potreby. Chudobnejší chodili do výžinku a vyrobili na celý rok i do seba i na seba. Pozdejšie začalo sa sťahovanie do Ameriky, odchádzali ta najsúcejší, najzdravší ľudia, dobre sa im vodilo; teraz ani toho niet. Po prevrate začali jednotlivci predávať svoje malé majetky a zakupovali sa v úrodnejšom kraji. Takzvaná pozemková reforma by bola mohla pomôcť ľudu, keby sa do toho neboli zamiešali sebeckí ľudia, ktorí hľadeli pomôcť sebe a nie iným. Ale to sem nepatrí. Pri mojom príchode do Krajného ženičky zarábaly i tak, že si braly z viedenského nalezínca (Findelhaus) deti na vychovávanie. Obsypané vlastnými dietkami, opatrovaly svedomite aj cudzie, tak že sa stalo, keď taká opatrovkyňa mala odovzdať vo Viedni dieťa, zľútilo sa jej nad ním a doniesla ho zpät ako svoje. Potom to prestalo, lebo rakúska vláda nechcela dávať peniaze do Uhorska. Teraz sa to zas obnovilo a v krajnianskom chotári je veľa cudzích detí, donášaných z Rim. Soboty, preto ich volajú Rimanmi.

Prejdeme teraz podkylavským chotárom, lebo tu o dedine sotva sa dá hovoriť; v dedine je asi 18 domov, ako vo väčších kopaniciach. Je tu i obecný dom spolu s krčmou, kde bol krčmárom Štefan Kadlečík, statočný a nábožný s celou svojou rodinou. Keď videl, že z jeho hostí mal už niekto prebrané, nedal mu viac ani kvapky, čo by sa bol ako vyhrážal, že pôjde k Židovi. Jednako som sa presvedčil, že krčmárstvo nedá sa srovnať s kresťanstvom, lebo každý opojný nápoj je otrava pre telo i dušu, a nie posila života. — Na Podkylave je časté zvláštne meno Remiáš; celá dedinka temer je obydlená Remiášmi, pravda, sú už roztratení, ale koreň im je tu.

Od Podkylavy na juh sú kopanice: Mosní, Kocúri, Pagáči, kde je škola, Bendáci, Uhríci, Jancové, Bachári, Hyncová, Sakáci, Pernikárka a podkylavský Hlaváč. K obci Podkylava patria ešte Mosnáci a Šindeláci, ale tí cirkevne patria ku Košariskám, a zasa z vrbovského chotára Boráci, Petrucháci, ináč Ďuriškovci, a Zbehári patria do krajnianskej cirkvi, z čoho povstaly spory a hádky. Vrbovčania požadovali, aby ich Krajňanci prepustili zo svojho sväzku, títo by boli bývali ochotní, ale tí, o ktorých bola reč, nechceli sa pripojiť cirkevne k Vrbovému a ostali pri Krajnom.

Takto aspoň zväčša opísal som polohu krajnianskej cirkvi. Keby to boli katolíci, krajniansky farár mal by aspoň dvoch kaplánov, aby takú rozsiahlu cirkev zaopatrovali duchovne. Takto bol tam vždy iba jeden človek. Okrem pohrebov po fíliach a spovedí chorých, čo sa muselo vybaviť na patričnom mieste, farár nemal kedy chodiť po domoch, kopaniciach, fíliach, lebo vždy musel čakať doma, ak by ho niekto hľadal. To trvalo asi za 9 rokov, pokým som vysilený pred oltárom nepadol. Potom už musela byť pomoc.

Okrem škôl najťažšie sa pracovalo s peňažnými vecmi. Keď mi došly všetky účty a upomienky, videl som, že cirkev je dlžna vyše tritisíc zlatých. Na ten čas veľká suma. Boly to zaostalé dištr. dane. Ani pôžička na zvony, nadobudnuté r. 1867, teda temer pred 30. rokmi, nebola celkom vyplatená. Okrem toho bol dlh na faru a školská strecha bola na spadnutie. Svolaný cirkevný konvent bol búrlivý, najmä keď som oznámil cirkevné dlhy. Ozvaly sa výkriky: „Veď sme platili, kde sa to podelo?“ Až som im vysvetlil, že kto je dlžen sto zlatých a zaplatí 50, ešte je vždy dlžen, a to tak — reku — šlo u vás s roka na rok. Platili síce mimoriadny porub, ale po 50 krajciarov od manželského páru. Z toho sa málo dostalo a celkom nedobralo, ani riadna daň, ani sôsyp riadne sa nevyberaly. Z toho by sa i tak málo vyplatilo a oprava školy strašila. Tu som počul v porade rozumný, potešiteľný hlas: „Nechceme byť dlžni, najprv treba vyplatiť dlžobu a potom opravovať školu.“ „Dobre, hovorím, ale tak sa musíte odaniť, lebo zo zvončeka dlžobu nevyplatíte.“ Najprv sa ustanovilo rozdeliť vyplatenie dlžoby na dva roky a tak po 1500 zlatých vyrubiť polovicu na osobníctvo a druhú podľa štátnej dane. Potom príde rad na školu. Už na seniorálny konvent, ktorý bol v lete na Turej Lúke, doniesli krajnianski kurátori niekoľko sto zlatých na vyplatenie dlhu do seniorátu a dištriktu. Nitrianski páni bratia nazvali to novým kurzom. Za dva roky boly dlžoby zaplatené a na tretí opravila sa škola. Pravda, o zriadení druhej učiteľskej stanice nechceli Krajňanci ani počuť, preto opravená budova na jednom konci ostala nezakončená, aby sa mohlo pristaviť, keď príde príhodnejší čas. Miesto doterajších kurátorov, Daniela Ďuriša a Martina Ďurišku, vyvolili do Krajného Jána Zmeku zo Žadovice, do Podkylavy Štefana Kadlečíka. Títo dvaja kurátori boli vlastne celocirkevní, od cirkevnej pokladnice mali každý po jednom kľúči, tak že len spolu mohli ju otvoriť. Pri sosýpke, pravda, každý vyberal v svojej obci a osobitne účtoval. Hrachovišťania a Koritňanci mali svojich kurátorov, ktorí vyberali sôsyp a účtovali svojim fíliam a ťažko mi ich bolo nahovoriť, aby som ako farár mohol nazrieť do ich účtov, lebo sa báli, že by museli odovzdávať zvyšky do celocirkevnej pokladnice. Až keď sa presvedčili, že na ich majetok sa nesiaha, boli povďační celocirkevnému dozoru, ba boli radi, keď sa aj ich účty prečítaly v celocirkevnom konvente. Hrachovištským kurátorom bol Pavel Dlhý, korytniansko-podolským Martin Obuch, pekný, ale lakomý človek, ktorého o niekoľko rokov zaklal vlastný brat.

Služby božie odbavovaly sa vždy v Krajnom, lebo ani rozsiahla Podkylava, ktorá mala temer toľko duší, ako celá pondelská cirkev, nemala svojho chrámu ako pondelské fílie Selce a Váľkovo. Sotva sa zmohla na školu so slamenou strechou. Až neskoršie pokryli ju škridlou a kúpili pre učiteľa záhradu. Ťažko mi bolo privykať na Zpěvník, pomáhal som si tak, že som dával spievať vždy také piesne, ktoré boly z Kancionála. Tešil som sa veľkej návšteve chrámu, hoci vo vyše 4000-dušovej cirkvi zaplniť alebo preplniť taký malý chrám, ako je krajniansky, nebol div. Natislo sa do neho vyše 1000 ľudí, pri slávnostiach i do 1500. Moje šťastie, že ma Pán Boh obdaril silným hlasom, ktorý mi ostal až do staroby. Chrám je nad farou na briežku; z farského dvora vedie najprv 28 kamenných schodov a potom ešte briežok k chrámu. V lete bolo ako bolo, ale keď prišla ľadovica, ťažko sa bolo dostať hore a ešte ťažšie dolu. A keby len raz! Na nešporné služby dva razy bolo treba ísť. Prišly i krsty, vádzky, pohreby, tak že v niektorú nedeľu i šesť ráz musel som do chrámu. S pohrebmi, ktorých bývalo do roka vyše sto, bola tiež veľká oštara. Zprvu boly len tri cintoríny: v Krajnom, kam sa pochovávalo z celého Krajného, teda i z kopaníc i z Podkylavy, ba i z vrbovských kopaníc, na Hrachovišti a na korytnianskych kopaniciach, kam sa chodilo pešo. Bola to zvláštna výprava. Šli sme traja: rechtor, mendík s kamžou a ja. Hore to trvalo vyše hodiny, do domu smútku prišli sme spotení, tam odbavil sa pohreb s kázňou a veršmi, potom šlo sa hodný kus do cintorína a odtiaľ pešky domov. V zime bolo treba brodiť sa snehom. Trvalo to do tých čias, kým som neobľahol na lúpanie a nepoležal si v posteli celý mesiac. Potom som odoprel chodiť pešky, a hľa, dalo sa prejsť i na voze, pri čom sa ukázalo, že práve najmajetnejší sa najviac protivili poslať voz.

Pri pohreboch stalo sa aj inšie. Pokým Valáška nevolili za poslanca, nebolo zdraviu nebezpečné z Podkylavy voziť mŕtvych do krajnianskeho cintorína. Až potom začali sa páni starať, aby Krajňancov Podkylavci nenakazili; preto myjavský slúžny zakázal Podkylavcov pochovávať do cintorína krajnianskeho; takto pribudol nový cintorín v Podkylave a onedlho vo vrbovských kopaniciach. Bolo ich už päť. Ba v jeden čas, keď politické prenasledovanie sa stupňovalo, dostal som citáciu od slúžneho dohovoriť sa, koľko by malo byť cintorínov v krajnianskom chotári. Šiel som, ale keď som oznámil, že by malo byť asi päť cintorínov a ako by maly byť vystrojené, aby tam mohly byť i pohreby, zhrozil sa i sám slúžny výdavkov a vec zaspala. Čo by všetko bolo bývalo možné pri veľkom počte cintorínov, ukázalo sa raz na Vianoce. V druhú slávnosť vianočnú vyšli sme z chrámu o jednej popoludní, o pol hodiny sadali sme na voz a šli sme pochovávať na korytnianske kopanice. Odtiaľ sme nešli domov, ale idúcky presadli sme na druhý voz, ktorý nás viezol do cintorína na vrbovských kopaniciach. Prišli sme ta na mraku, v márnici bola už tma, museli doniesť svetlo. Tak sme pochovávali a prišli sme domov o ôsmej večer.

Pri mojom príchode do Krajného bol už preddunajský dištrikt usporiadaný tak, ako sa to pozdávalo pánom. Nitriansky i trenčiansky seniorát ostaly v ňom, ale Turiec, Orava a po odchode Baltíkovom do novohradských Ďarmôt i Liptov pripojené boly k iným dištriktom. Ešte r. 1894 bola svolaná demonštratívna schôdzka na Starú Turú, kde sa malo protestovať proti roztrhaniu preddunajského dištriktu, ale zakročením gen. dozorcu baróna Dezidera Prónaya svetské úrady schôdzku zakázaly. Ani do chrámu nesmelo sa ísť, surová moc zvíťazila. Slovenské senioráty protestovaly proti násiliu, ktorý tuhšie, ktorý slabšie, nitriansky nechcel ani počuť o poddaní sa, ale nebolo jednoty, najmä odhodlanosti ísť do krajnosti.

Keď bola reč o mojej inštalácii, senior Leška sľúbil mi ju podmienečne, ak ho do tých čias nesuspendujú. Biskup Baltík však nenáhlil, vybavoval veci dobroprajne, proti mojej voľbe úradne nariadený, jemu poslaný protest poslal Leškovi a ten ho odložil ad acta. Prostred februára ma inštalovali. Keď som videl biedny stav cirkvi, väčšiu čiastku inštalačných trov znášal som sám. Noví kurátori Zmeko a Kadlečík priniesli každý hodné jahňa a hostia sa opatrili. Senior inštaloval, priateľ Borsuk kázal; došli susední kňazi, sen. dozorca Fajnor a priatelia z Myjavy. Protest proti voľbe sa nevydaril, ale našla sa druhá zádrapka. Spomenul som, že na moje uvítanie dali cirkevníci zhotoviť červeno-biele zástavy. Vyhotovila ich horlivá národovkyňa Anna Vydarená vo Vrbovom, rodáčka z Brezovej, manželka Štefana Vydareného, rodáka z podkylavského Hlaváča, ktorý sa sám od seba priučil hodinárstvu, pozdejšie i fotografovaniu, a tak dokázal, že zo Slováka všetko vystane. Dosiaľ neviem, či naša Vydarená z politiky alebo nahodile volila farby. Musím sa priznať, že som sa od slúžneho Csenkeyho dozvedel, že červeno-biela farba je česká, ba — vraj — aj chorvátska. Poznal som troje národných a štátnych farieb: červeno-bielo-zelenú uhorskú, čierno-žltú rakúsku a bielo-modro-červenú slovanskú. V Čechách som do tých čias nebol a o piesni: „Červená a bílá, to jest moje barva!“ som až pozdejšie počul. Isté je, že ani kurátori Ďuriš a Ďuríšek, ktorí objednávali zástavky u Vydarenej, nechceli demonštrovať a ostatným Krajňancom tiež to ani na um neprišlo. Nuž ale po predbežnom vyšetrovaní prišly citácie na Myjavu pred slúžneho Csenkeyho, ktorý — ako som sa pozdejšie presvedčil — nebol taký zlý človek, za akého sme ho mali. Musel vykonať, čo mu rozkázali shora, t. j. z Nitry a z Pešti, a tam bolo heslo: dusiť Slovákov! Tým viac, že myjavský kraj mal svoju minulosť. Na Myjave a Brezovej bolo stredisko činnosti slovenských dobrovoľníkov z r. 1848 a r. 1849, ešte ja som pochoval dvoch posledných dobrovoľníkov z Krajného, Jura Zmeku a Bórika. V revolučných rokoch viac Krajňancov zatvorili, že dovolili svojim synom ísť za dobrovoľníkov. Dosť bolo príčin, aby Krajňancov naplašili. Dostal som citáciu i ja, ako svedok, hoci nebolo čo svedčiť, ale chceli zo svedka urobiť obžalovaného. Ustanovil som sa. Najprv som vyslovil svoje podivenie, že v Gemer-Malohonte býval som 18 rokov a nikdy ma politické vrchnosti nepredvolaly. Pán slúžny sa vyhováral, že ma predvolali len ako svedka a hneď mi začal dávať otázky, či som si nevšimol farby na zástavkách. Nie, reku, veď také farby sú i na Lutherovom erbe. Vtom vkročil dr. Ján Krno, myjavský advokát, a hlásil sa ako zástupca veľkomožnej panej Anny Vydarenej. Csenkey nahnevane povedal: „Aká veľkomožná? Akási hodinárka; čo sme potom my?“ Krno s úsmevom odpovedal: „Aj nás volajú veľkomožnými!“ Tak chcel vyposmechovať otrockú obyčaj nitrianskeho ľudu, že každého popáneného volali veľkomožným. Videl som zo všetkého, že to mala byť len pasca na mňa. Keď ma pán slúžny láskave prepustil, išiel som na faru k Vannayovi, rozpovedal som mu, čo sa strojí, ako ma slúžny chytá a ako sa kryjem Lutherovým erbom. Čakal som, že slúžny bude sa radiť svojho dôverníka Vannaya, a nesklamal som sa. Hneď popoludní šiel na faru a spytoval sa, či Luther má nejaké farby v erbe, a keď mu to Vannay potvrdil, i červenú a bielu spomenul, pokrútil hlavou a povedal: „Hm, dobre sa vysekal!“ Keď videl, že ma nechytí, nanosil sa do kurátorov a pokutoval každého na 50 alebo práve na 100 zlatých. Pravda, vynahradilo sa im to. Z tohoto som videl, že je tu horúca pôda, a musím si dať pozor, aby som do niečoho nenarazil. Ja som sa síce nerád zapodieval politikou, radšej by som si bol konal svoje kňazské práce, ale tu sa nedalo vyhnúť. Úradskí páni hnali človeka tak, že musel priznať farbu.

Zprvu nemal som kedy na také veci myslieť. Dlžoby sme si povyplácali, vyrubili porub na opravu školy, ale ani do opravenej nemohli sme nahnať 150 — 200 detí. Boli potrební dvaja učitelia. (Dnes sú na tom priestranstve piati.) Ale platiť druhého učiteľa nebolo z čoho. Bol síce už krajinský zákon, že i neštátni učitelia môžu dostať štátnu podporu, ale ich voľbu musela potvrdiť štátna vrchnosť. A každý vedel, čo to znamenalo. Slovák by sa za učiteľa nedostal.

Boli sme už po skúške, v prostred mája 1898. Vyšiel som popoludní na cestu a stretol som sa s učiteľom Zatkalíkom, ktorého otec už bol umrel. Tu ide mostom akýsi starý pán a učiteľ mi trochu naľakano povie, že je to škôldozorca Gustáv Libertínyi, o ktorom kolovaly povesti, že je veľký nepriateľ slovenských evanjelických škôl, že hromží a durí, aby sa staré budovy opravovaly, nové stanice zriaďovaly, ba že z ktorejsi školskej knižnice sobral české knihy, odvliekol do Nitry a tam ich spálil. Šli sme mu v ústrety. Predstavil som sa mu. Pred školou bolo viac brvien. Opýtal sa, na čo je to drevo. Odpovedal som: „Musíme opraviť školu a mala by sa pristaviť druhá učebňa.“ To sa mu zapáčilo. Ukázal som mu školu a zavolal som ho do fary. Keď videl hotový plán na opravu starej školy a prístavbu novej siene, až zmrzol od zadivenia. Začal hovoriť mne takou milou hontianskou slovenčinou, lebo do tých čias shovárali sme sa maďarsky: „No, vidia, pán farár, nitrianski páni farári pokladajú ma za nepriateľa evanjelických škôl. Nech vykonajú, čo začali, a ja ich budem všemožne napomáhať.“ Poďakoval som sa a hovorím: „Veď áno, magnifice, — bol kráľ. radcom, — ale cirkev nemôže platiť, a ak by sme žiadali a dostali štátnu podporu pre druhého učiteľa, otázka, či nám vláda schváli voľbu, ak ho my vyvolíme.“ Uškrnul sa a povedal: „Nech sa nič neboja, potvrdí, len aby si ten učiteľ s ruským cárom nedopisoval!“ Videl som, že hovorí posmešne, obrátil som i ja na žart a riekol som: „No, pravda, ruský cár nemá inej roboty, ako korešpondovať s dedinským učiteľom!“ Zasmial sa. Toto bol môj prvý rozhovor s ním a od tých čias verne mi pomáhal pri budovaní evanj. škôl. Bol práve na Hrachovišti pohreb, šiel ta i on pozrieť katolícku školu. Volal ma na svoj voz; keď sme dochádzali k Hrachovišťu, povedal: „Pán farár, vidím, že vykonajú všetko, čo chcú. Prosím ich, nech postavia ev. školu na Hrachovišti.“ „To je veľké slovo,“ odpovedal som, „medzi chtením a činením je mnoho vecí, ale čo možno, vykonám.“ To mi zabilo, ako sa hovorí, klin do hlavy, a keď mi sľúbil, že ak Hrachovišťania dajú aspoň 50 zlatých (100 korún) učiteľovi, ostatok vykoná ako štátnu podporu, hneď po pohrebe začal som sa shovárať s Hrachovišťanmi. Prvý ozval sa Pavel Meďo, ktorý vtedy učil deti: „Ak budeme stavať školu, dám na ňu vďačne päť zlatých.“ To bolo veľké slovo, lebo bol zo stredných gazdov. Majetnejší mlčali, ako obyčajne, keď ide o groše. Boli dostali od obce 140 zlatých výplaty z obecného domu, ktorý premenili na katolícku školu. Málo, ale preca niečo. Pri ďalších rozhovoroch rozprávali sme sa o mieste, kde by sa mohla škola postaviť. Nebolo ho. Obec nás chcela vytisnúť kamsi na kraj, i roľu nám bola sľúbila, ale nedala. Jednako pomaly všetci naši boli presvedčení, že škola je potrebná, najmä keď videli, že katolíci majú spôsobného, mladého učiteľa. Pravda, dlho sa u nich nezabavil. Pristali milí cirkevníci i na to, aby sme spravili na školu malý porub, a ja som im sľúbil, že napíšem prosby na susedné cirkve, aby ich napomohly. Začali sme hľadať miesto, vyhliadli sme dve záhradky pri potoku, ale skrútilo sa inak. Náhodou stretol som sa pri krajnianskom obecnom dome s hrachovišťským Židom Leopoldom Feldbauerom, ktorý zavše kupoval odo mňa obilie a chválil mojich Hrachovišťanov. Začal som sa s ním shovárať o stavbe školy a on povie: „Pán farár, nech nestavajú školu, ja im predám svoj dom.“ Pozrel som na neho zadivený a on podľa svojej obyčaje začal sa biť do pŕs, že čo on raz sľúbi, to i splní. Hneď popoludní šiel som k nemu na Hrachovište a opýtal som sa jeho ženy, či s tým súhlasí. Súhlasila. Svolal som Hrachovišťanov. Majetnejší sa zľakli, či ma Žid neoklame. Šli sme traja alebo štyria k Feldbauerovi a asi o hodinu bola kúpa uzavretá. Z 2500 zlatých spustil na 2150. O niekoľko dní šli sme na Myjavu, tam nám pravotár dr. Krno napísal kúpno-predajnú smluvu, v ktorej boly platebné podmienky, i termín, kedy vstúpime do úžitku, a dom bol náš. Nikdy by som nebol myslel, že to tak ľahko pôjde, ale malo to svoje príčiny. Feldbauer sberal sa z Hrachovišťa, chcel vyarendovať akýsi panský majetok a bol rád, že sa striasol starého domu, ktorý by mu nebol nikto kúpil, kým pre nás mal veľkú cenu, lebo stojí prostred dediny a má i záhradu. Čo bolo zlé, môže sa opraviť. Keď sa nám Feldbauer z domu odpratal, nešiel preč, arenda sa mu nepodarila. Vystavil si dom na druhej strane - na bahnisku. Zo šenkovne urobili sme učebnú sieň, čo sa muselo, opravili sme v nádeji, že sa inokedy opraví lepšie. Za učiteľa osadili sme Daniela Hatalu, Myjavca, dosiaľ učiteľa v krajnianskych Dolinách, ktorý bol složil skúšku v Štiavnici. Libertínyi splnil slovo, štátnu podporu na učiteľov plat sme dostali. Aby som dokončil s Hrachovišťom, okolití naši evanjelici podopreli nás, ba i z Dištriktuálnej podporovne dostali sme 500 korún. Kúpnu sumu vyplatili sme skôr, ako sme mysleli. Ale stará chajda neomladla. Bola vždy staršou, až v jednu zimu sneh zrútil hornú časť pokrovu. Bolo treba myslieť na prestavbu školy. Chytili sme sa do toho a r. 1912 postavili sme celkom novú, i dnešným požiadavkám zodpovedajúcu školu. Za naším príkladom pohli sa i katolíci, ktorí pre svojich 100 školopovinných detí mali iba malú školu. Navozili kameňa, z obecnej hory dreva, a potom ani hnúť, nemal kto poháňať. V čas stavby chodil som častejšie na Hrachovište a vídaval som pri stavaní sedieť bývalého rychtára, katolíka, ktorý mal suchoty a onedlho umrel. Veľmi sa podobal cisárovi Vilhelmovi II. Hovoril mi: „Oni už budú mať školu, ale my? Dali sme za plán 150 zlatých, sľúbili nám na postavenie školy 10.000 korún, a kde nič, tu nič!“ Odpovedal som mu: „Spravte tak, ako my, nespoliehajte sa na nikoho, chyťte sa do práce, a bude.“ Poznamenávam, že sme sa nikomu neprosili o plán, spravil som ho ja, tak ako pre krajniansku školu, hoci sme mali staviteľa až z Trenčína. I poslal nám plán, ale ja som mu ho prispôsobil podľa našich pomerov a musel stavať tak. Hrachovišťskú školu stavali dvaja Krajňanci, Pavel Bumbál a Štefan Sako, a postavili ju dobre, len v tom sme spravili chybu, že sme učiteľove izby dali tak vysoko, ako učebnú sieň (4 m), ale to sa prihodí i učeným staviteľom. Keď škola stála, viezol sa popred ňu námestník ostrihomského arcibiskupa, biskup Rajner, ktorý prišiel birmovať. Opýtal sa, či je to štátna škola. A keď počul, že to postavili evanjelici, povedal, že iste stála aspoň 30.000 korún, a tu sa veru pán biskup dôkladne pomýlil, lebo nás stála iba 6000 korún v hotovosti, prácu, dovoz kameňa, tehly aj denných robotníkov sme cenili na 5000 korún. Dnes po 20. rokoch ani neviem, ako sa to zaplatilo, ale nikto sa pritom neožobráčil. Musím vyzdvihnúť horlivosť vtedajšieho kurátora Pavla Zmeku, ktorý v súrnejších letných prácach hospodárskych opustil vlastnú robotu a robil okolo školy, i vozmo pomáhal, a nezahynulo ani jeho. Pri dobrej vôli všetko sa vykonalo a Pán pomáhal.

Zašiel som už hodne napred, musím sa vrátiť a pripomenúť aj iné školy, lebo za 25 rokov, čo som bol v Krajnom, najviac práce a ustávania mal som okolo škôl. Mal som pritom trpké skúsenosti, nielen pri cirkevníkoch, ale temer vyhlásili ma za zradcu cirkvi a národa, lebo som chcel dopriať mládeži lepšej výchovy. Týkalo sa to zriaďovania škôl so štátnou pomocou. Ešte postaviť školu, to sa dalo. Našiel som školu v Podkylave, a aká bola, taká bola, i na korytnianskych kopaniciach. V Podkylave bolo vyše 100 žiakov a učil ich myjavský pytlikár, i to z tých horších. Potom si vzali maliara Samuela Hatalu, o nič lepšieho. Chcel som zabezpečiť pre učiteľa plat. Podkylavci sa podvolili, ba kúpili aj záhradu pre učiteľa, ale už v nasledujúcej porade to zrušili, že by nevládali toľko platiť. Ľúto mi bolo úbohých detí. Podľa dohovoru s Libertínyim prosil som o štátnu podporu pre štyri školy: krajniansku, podkylavskú, hrachovišťskú a korytniansku. Pravda, bola to zrada, lebo predtým ani jeden nitriansky kňaz sa na také niečo neopovážil. Začal, bohužiaľ, senior Leška, že som zapredal cirkevnú školu. Z národnej strany napadol ma dosť hrubo ináč statočný advokát Ján Klempa, kmotor môjho predchodcu. Ale toho som ľahko utíšil, keď som sa ho opýtal, prečo jeho kmotor trpel, aby vyše 100 slovenských detí podkylavských (lebo šlo hlavne o Podkylavu) učili nedoukovia a korheli. Keď okolní kňazi videli, čo robím, osmelili sa i oni a podľa môjho návodu vykonali pre učiteľov štátnu podporu. Keď sa stal seniorom Ján Mocko a niektorý farár obrátil sa na neho pri zriaďovaní škôl, upravil ho na mňa. Stal som sa školským špecialistom a moja zrada ctnosťou. Také sú ľudské súdy.

Trvalo dva roky, pokým sme vyplatili celocirkevnú dlžobu a prišli do riadnej koľaje. Potom už prišiel poriadok na školu. Ja som chcel, aby boly dve učebne a povolal sa i druhý učiteľ. Ale nedalo sa to vykonať. Pravdu síce mali hornokopaničiari a dolinári, keď nechceli stavať školu pre dedinárov a dolnokopaničiarov, lebo ich deti nechodily do dedinskej školy. Niektorí starší dedinári a dolnokopaničiari dôvodili, že predtým z celej cirkvi chodily deti do jednej školy a vmestily sa. Darmo som im ukázal vypracovaný plán, ako sa budú jedno za druhým stavať školy na kopaniciach. Jedni sa toho zľakli, iní neverili, ostatní povedali, že sú spokojní s takými učiteľmi, akých majú. Vyhral som aspoň toľko, že privolili na opravu doterajšej školy podľa plánu, ktorý urobil staviteľ Erben z Trenčína a ja som ho opravil. V rámci budovy bola aj izba pre druhého učiteľa a krov na tej strane, kam by sa bola mala pristaviť druhá sieň, nedal som riadne zakončiť, ale založiť starými doskami. Stavba sa dokončila na všeobecnú spokojnosť, dlžobu sme vyplatili za dva roky; dosiaľ opatrujem zmenku na 1000 zlatých, ktorú som podpísal s dvoma kurátormi, Jánom Zmekom, krajnianskym, a Jánom Remiášom, podkylavským. Ale ani v novej budove nebolo už miesta pre 150 detí, a koľko ich nechodilo! Pravda, chyba bola i na výučbe, lebo náš rechtor Zatkalík sa pri učení nepretrhúval, hoci ináč bol dobrý učiteľ. Hubila ho i puška. Úfal som sa, ak sa škola rozdelí a ostanú mu len vyššie alebo nižšie triedy, výsledok bude väčší, ale i keď sa stalo — malý rozdiel. Jednako som duril, aby sa pristavila druhá sieň a povolal sa druhý učiteľ, pre ktorého som už bol vymohol štátnu podporu. Ale moji Krajňanci ani počuť. Najmä keď sa fílie i horné kopanice vzoprely a vypovedaly platiť na prístavbu školy, keď ich deti do nej nechodily. A mali pravdu. Ani dedinári a dolnokopaničiari nechceli pristavovať. Čo bolo robiť? Odročil som celú vec na druhý konvent, ktorý mal len o tomto rozhodovať. A tu vyznám, použil som fígeľ. Odpísal som Libertínyimu, aby mi napísal, že ak Krajňanci za jeden rok nepostavia druhú sieň a nepovolajú druhého učiteľa, stratia právo na povolenú štátnu podporu. Libertínyi napísal. Keď som jeho prísny list v konvente prečítal a preložil, poddali sa aj najzatvrdilejší. Dolnokopaničiari vymienili si len toľko, že ak by sa stavala škola u nich, dedinári sa zaväzujú zaplatiť na ňu toľko, koľko oni zaplatia na prístavbu dedinskej školy. A hľa, dobre to prišlo. Pred niekoľkými rokmi stavala sa v dolných kopaniciach (na Prehorke) škola a dedinári svoj sľub splnili. Ďalej sa ustanovilo, že budú stavať naši majstri. Kameň sa navozil, surová tehla narobila a do jesene bola škola vystavená, zvnútra ovakovaná, všetko usporiadané. Mohlo sa v nej učiť.

Keď sa učiteľ nehlásil, povolali sme učiteľku Helenu Kreissovú z Košíc alebo od Košíc. Deti jej nerozumeli, tak že som často musel učiť i učiteľku i deti, najmä náboženstvo, piesne, modlitby a p., a udržovať poriadok v škole. Boli tam dvaja už odrastenejší chlapci; prišiel som raz do školy a jeden z nich žaloval na druhého, že povedal, aby nabili pani učiteľku a nebudú musieť chodiť do školy. Hotový atentát. Čo, reku, vyšibať chlapčiska? Ale obrátil som ináč. Povedal som udavačovi: „Vidíš, aký je tvoj kamarát sprostý: veď pani učiteľka sú pevná, a ak by nezvládali s vami, prídem ja a budem vás hádzať ako hrušky!“ Celá škola sa rozosmiala, mladým mysliam svitlo, ako by to bolo v škole, a atentátor sa zahanbil, viac sa nezastrájal. Nepoviem, že by v škole, rozdelenej podľa pohlavia, na učenie dievčeniec nebola súca učiteľka, ale pri vyučovaní chlapcov sa nedarilo, aspoň ja v našich počiatočníckych školách mal som nedobré skúsenosti, a kde sa učiteľka vydarila a poriadok udržala, bolo to na úkor zdravia. Hrachovišťania na pr. mali s učiteľkou také smutné skúsenosti, že keď neskoršie bola reč o voľbe učiteľa a prihlásila sa učiteľka, povedali: „Radšej nech deti nechodia do školy.“ V Krajnom po odchode Kreissovej mali sme učiteľov: Michala Molnára, Tomalu, Nováka a Dúbravčíka, samých mužských, a šlo dobre. Pre Podkylavu bol mi odporúčal Libertínyi svojho niekdajšieho spolužiaka, bývalého, ale vyhodeného kňaza, fakóvozokanského Masztisa; keď sa mi prišiel predstaviť a ukázal mi svedectvá, povedal som mu to isté, čo kedysi bol povedal arcibiskup ostrihomský novomestskému prepoštovi grófovi Berényimu: „Keby ste sa boli statočne spravovali, mohli ste byť na mojom mieste!“ a poslal ho do Juž. Ameriky za misionára, lebo ľahkomyseľným životom zadĺžil prepoštský majetok. K vôli Libertínyimu Podkylavci Masztisa vyvolili. Na šťastie prišiel až v máji po skúške, ale cez leto tak sa preukázal, že v jeseni nechceli mu dať deti učiť. Musel zaďakovať a odísť. Dobrá snaha Libertínyiho zachrániť človeka vyšla na zmar. Do podkylavskej školy vrátil sa Hatala. I on si upil, ale aspoň nerobil škandály. Napokon i Podkylavci dostali riadneho učiteľa, Karla Treského z Modry. Škoda, že bol tam len za päť rokov, potom odišiel do Nového Mesta n. V., kde je teraz školským inšpektorom. Ale školu dal do poriadku, hoci pri takom veľkom počte žiakov (mával ich vyše 150) nemohol všetko dôkladne vykonať; vykonal, čo vykonať mohol. Bol viac vychovávateľom ako učiteľom deťom i rodičom, ktorých naučil, ako si majú školu vážiť. A to vie máloktorý učiteľ. Bohužiaľ, po Treskom nedostali sme jemu rovného. Vyvolili sme Zajaca z Tisovca, ináč dobrého človeka, ale chýbaly mu vlastnosti, ktoré robia učiteľa učiteľom; lepšie o tom nehovoriť. Bol za 12 rokov podkylavským učiteľom, až po prevrate odišiel za učiteľa do Dobšinej, teraz je správcom meštianky v Rimavskej Sobote. Úfam sa, že doterajšie skúsenosti využije pre dobro svojej školy. Mal som s ním dosť oštary, lebo ho napádali ako Slováka a odopreli mu štátnu podporu.

Opíšem len jednu epizodku. Cez vojnu, ba myslím už na sklonku, nepovolilo mu ministerstvo druhú kvinkvenálku. Bez tých 100 korún bol by sa zaobišiel, ale ja som nepopustil, lebo som videl, že bola to iba osobná pomsta notárova. Školským inšpektorom bol Lőrinczy, rodák sobotský, krstný syn Štefana Daxnera. Keď som ho požiadal, aby sa osobne presvedčil o výsledku výučby, šiel i so slúžnym a notárom, ale mňa ako škol. predsedu nezavolali. Dozvedel som sa o tom a šiel som za nimi. Páni boli prekvapení, učiteľ a deti sa zaradovali; skúšanie ako-tak šlo. Lőrinczy prezeral školskú knižnicu, slúžny Filberger záchody. Pobrali sme sa zpät. Páni mali koč, ale k vôli mne šli pešky. Po ceste shovárali sme sa s Lőrinczym o Daxnerovcoch. Iste prišlo do reči, že Daxner ako podžupan gemerský a priateľ jeho otca často shováral sa s ním, ako by sa dalo Uhorsko spravedlivo usporiadať. Starý Lőrinczy na námietky Daxnerove napokon povedal: „Je to pravda, kmotre, čo hovoríš, ale nijako neviem, ako by to malo byť!“ Pred nami bola Javorina v celej svojej sláve a Lőrinczy v obdive zavolal: „De szép ez a Magyarország!“ (Či je krásne toto Uhorsko!). Ale už o dva-tri roky nebol to Magyarország, ale Slovensko. V dedinke Podkylave zastavili sme sa pri kováčovi, ktorý kone podkúval, a slúžny Filberber chcel sa ukázať, aký je populárny. Opýtal sa kováča: „Okúvate?“ Kováč, figliar, ani hore nepozrel, odpovedal: „Neokúvam, ale podkúvam!“ Ja som sa nahlas zasmial a Lőrinczy, ktorý nevedel slovensky, opýtal sa, prečo sa smejem. Keď som mu vysvetlil rozdiel medzi okúvaním a podkúvaním, povedal Filbergrovi: „Ako je to, že ty si redaktorom slovenského časopisu (vydával Obzor) a nevieš slovensky?“ Pán slúžny, celý červený od zahanbenia, nepovedal ani slova, a ja som ho trochu vyhováral, že slovenská reč je ťažká. Keby Filberger nebol vydával Obzor, v ňom nehanobil Slovákov a nebol chcel podrývať nohy myjavskej banke, bol by sa mohol udržať i po prevrate, lebo bol dobrým administrátorom, a ja viem, že by bol splnil, čo sľuboval po prevrate dr. Ivankovi, ako vládnemu referentovi, že ako verne slúžil dosiaľ Maďarom, tak bude verne slúžiť Slovákom. A veru dosť horších, Slovákom krivdiacich ľudí, najmä notárov, ostalo v úrade. Filberger vydal si svedectvo čierno na bielom v Obzore a tak nebolo pre neho miesta. Jeho predchodca, zlostný Winkler, požíva československú penziu.

Zajac nedostal kvinkvenálku; ešte som raz skúsil a pricitoval som Lőrinczyho do podkylavskej školy, oddal som mu bol pohár, ktorý suchánski páni boli chceli dať maďarskému básnikovi Tompa Mihályovi, ale neoddali, a mne ho bol daroval na mena Kovách Lojzi. Lőrinczyi dal pohár Szász Károlyovi, predsedovi uhorského snemu, a ako mi hovoril, oddal mu ho s tým, že ho za 20 rokov u seba s úctivosťou opatroval luteránsky kňaz, ktorý je všeobecne pokladaný za veľkého pansláva. Konečne sa ľad prelomil a Zajac dostal kvinkvenálku. Pravda, dlho ju nepožíval. Teraz miesto jednej sú tam dve školy a zriaďuje sa tretia.

V Hrachovišti stal sa učiteľom Daniel Hatala, ktorý bol výpomocných učiteľom v Dolinách krajnianskych, kde sme boli kúpili pre školu dom. Potom složil v Štiavnici učiteľskú skúšku. Chcel som ho osadiť v Dolinách ako riadneho učiteľa, pravdaže, so štátnou podporou. Ale moji milí Dolinári nechceli podpísať písma za št. podporu. Niekto im nahovoril, že im potom postavia št. školu. Aj im postavili. Dostali učiteľa Kostru, rodom z Turca, ale zaťatého maďaróna. Ani s vlastným otcom a sestrou, ktorí boli u neho, nechcel sa slovensky shovárať. Náboženstvo učiť nechcel, tak že som ja ta chodieval aspoň raz do týždňa. Bola to hodina cesty a keby cesty, ale vody a čľapkaniny. Hatalu vyvolili Hrachovišťania, ale o dva roky umrel. Po Hatalovi sa učitelia chytro premieňali, tak že som si len mená zapamätal, ale ako jeden za druhým prichádzali, už neviem. Boli tam: Zauner zo Sv. Jura; Molnár, ktorý prešiel do Vrbového; Kuchárik, prišlý z Báčky (keď mu prišlo číslo Nár. novín, kostoliansky notár postaral sa, aby nedostal štátnu podporu); Jozef Mráz, Dobšinčan, prišiel z Matejovca a odišiel na Brusník do Novohradu. Teraz je na Lovinobani tiež v Novohrade, už v penzii. Učiteľka Helena Strnádová nevynikala usilovnosťou, ale tým viac dlžobami u novomestských kupcov. Ján Valašťan z Békešskej Čaby zabavil sa tam i cez prevrat, i sa tam oženil. Odišiel na Brezovú učiť na meštianku. Dobrý muzikus a skladateľ, jeho skladby spievajú sa na večierkoch. Teraz je v Turčianskom Sv. Martine. Po jeho odchode prišiel Steberle, zo Sv. Jura ako Zauner. Hoci Nemec, v škole dobre vyučoval a sám od seba chytil sa do národnej práce. Shromaždil mladých ľudí, nacvičil divadelné hry. Zahrali divadlo v hrachovišťskej škole, na ktoré prišli i katolícki kňazi z Hrachovišťa a Vaďoviec. Steberle odišiel na Turú Lúku.

Poďme do Korytného a či na korytnianske kopanice, kde boli postavili školu. Obyčajný sedliacky dom, školská sieň 16 m2, v ktorej miesilo sa 40 detí. Opovážil som sa raz pri vyučovaní vojsť, ale o minútu-dve už som i utekal. Učiteľ s deťmi vysedeli tam celé hodiny. Učiteľom bol najprv istý Kuliška, predtým žencovský gazda. Z počtov naučil príklad, ako sa majú ženci a vôbec poľní robotníci deliť so zárobkom. Za ním prišiel Samueľ Hatala, ktorý bol učil aj v podkylavskej škole a odtiaľ vybral sa bol s otcom do Štiavnice skladať učiteľskú skúšku. Ale jablko padlo ďaleko od stromu, lebo na môj dotaz došlo zo Štiavnice písmo, že keď nesložil ani prijímaciu skúšku, na riadnu skúšku ho nemôžu pripustiť. Keď som mu to prečítal, potešil sa a povedal, že je tak dobre; keď ho nechcú skúšať, nech mu pošlú diplom. Nedajbože ho presvedčiť, čo to znamená. Bol to hlúpy mudrlant. Keď som ho pred skúškou volal na faru, aby som ho niečo naučil, a predložil som mu mapu Europy, chcejúc mu ukázať polohu štátov europských, on začal mňa poučovať, že veď on bol i v Komárne, že vie i nemecky. Darmo som ho poučoval, že je to málo pre učiteľský diplom, on len svoje húdol. Druhý raz ani neprišiel a ja som ho nevolal; vedel som, že z tej raži nebude múka. Napokon sme i ta dostali diplomovaného učiteľa, Samuela Mikulíka z Dobšinej, podľa mena Slováka, podľa rodiska a domácej výchovy Nemca, ale zaťatého Maďara, ktorý chcel nasilu školu pomaďarčiť. A podľa apponyovského zákona ktorá škola bola prihlásená ako maďarská, na tom sa viac nedalo meniť. Stálo ma to veľa práce, pokým som nahor vysvetlil, že je to slovenská škola, iba učiteľ je Maďar. Ináč bol Mikulík usilovný učiteľ; za jeho učiteľovania pristavili sme k doterajšej budove novú učebnú sieň, 35 m2, lebo sme nemali viac priestoru. Neskoršie dohrnulo sa nám do nej vyše 50 žiakov. Veľa ich prišlo z krajnianskych kopaníc, ale školu sme nemohli roztisnúť. Mikulík odišiel na štátnu školu do lubinských kopaníc, so mnou sa rozlúčil len listovne, kde mi ďakoval za všetko dobrodenie, ktoré som mu preukázal, ale darmo je, musí odísť ta, kde bude môcť vyučovať podľa svojho vlasteneckého citu. To znamenalo, že na štátnej škole bude môcť slovenské deti učiť len maďarsky. Ľutoval som úbohého, pomýleného človeka, ešte väčšmi úbohé deti, ktoré maly prísť do takých rúk.

Pri posviacke novej školy na korytnianskych kopaniciach boli prítomní šiesti diplomovaní učitelia z krajnianskej cirkvi. Z obce Krajného dvaja, z Matejovca jeden, Mikulíkov krajan Mráz, z Podkylavy, z Hrachovišťa a miestny; štátny z krajnianskych Dolín neprišiel. Za jedenásť rokov môjho pobytu v Krajnom miesto jedného šiesti, to presahovalo moje najsmelšie nádeje. Žiadal by som si bol ešte školu a riadneho učiteľa na Žadovici, ale tam boly tvrdé srdcia, vari preto, že boli najmajetnejší a mali spôsobného ľudového učiteľa Pavla Vičíka.

Po Mikulíkovom odchode s korytnianskych kopaníc prihlásila sa nám za učiteľku Margita Špeťková zo Zvolena. Vydržala tam plných desať rokov. Hoci telesne slabá, učila pilne, naučila niečo i z maďarčiny, ale hlavnou jej prácou bolo vyučovanie náboženstva, čomu sa naučila od svojho starého otca s materinskej strany, učiteľa na Počúvadle pri Štiavnici, Karla Straku. Za desať rokov učila verne a počestne sa spravovala, ale po prevrate jej poniektorí hlúpi ľudia vypovedali, lebo sa vraj učila na maďarských školách. Darmo som im vysvetľoval, že sa nemohla na slovenských, keď takých nebolo, a že tak by sa museli vyhnať všetci terajší učitelia, lebo všetci sa učili na maďarských školách. Bol tam zlomyseľný sused, ktorý i so svojou jazyčnou ženou s nikým sa nesniesol, i do učiteľky mal vždy zádrapku. On pobúril už i tak rozbúrených ľudí. Rozumnejší a uznanlivejší sa utiahli a úbohá učiteľka prišla mi s plačom, že ju vyháňajú. Ale i tu sa dokázalo, že keď núdza najvyššia, pomoc božia najbližšia. Do Krajného vrátil sa z vojenčiny učiteľ Ján Dúbravčík, ale prišiel len zaďakovať, lebo mal už iné, lepšie miesto. Stanica sa uprázdnila, svolal som konvent a Krajňanci nepozastavili sa na tom, že Špeťková sa učila na maďarských školách, vyvolili ju na moje odporúčanie a hneď sa i presťahovala. Korytňanci dosadili do školy svojho človeka, Martina Rodenáka, ktorý nechodil do maďarských škôl, i do slovenských kopaničných veľmi málo, ale i tam rozhodovaly rodinné záujmy. O dva-tri roky dostali učiteľku, ozajstnú Maďarku, ale neprotestovali proti nej, ani ju nevyháňali; hlavný protestant Kožák umrel a jeho syn rozišiel sa so ženou, Rodenákovou dcérou. Tak sa robí politika i v malom.

Myslím, že som až priobšírne opisoval prácu okolo škôl, pri ktorej som často musel opakovať slová národnej piesne: Ťažká práca, málo chuti, čo postavím, to sa zrúti. Ale bolo treba starať sa i o chrám. I tam strecha vypovedala. Ani sám neviem, ako sme sa dozvedeli o púchovskom Židovi Politzerovi, ktorý zaopatril šindoľ a pokryl strechu na kostole i zvonici. Mala sa síce strecha, aby bola trvácnejšia, zapustiť térom, ale som myslel: tricať rokov vydrží, a ak Krajňanci o tricať rokov nechytia sa do prestavby alebo prístavby chrámu, nie sú hodni, aby ho mali. Ale v tom som sa pomýlil. Tricať rokov prešlo, strecha nevydržala, môj nástupca musel dať pokryť znova chrám eternitom a chrám ostal starý, ako bol, hoci nie celkom. Dlážka a obloky ma veľmi mýlily. Začal som sbierku, ktorá vyniesla toľko, že sa mohol chrám vydláždiť znamenitým pieskovcom z Rakús, čo mi poradil skúsený sused Štefánik. Je to pekný, nažltkastý kameň, ktorý sa nezľakol ani čižmových podkov, pekne sa hladí a iste pretrvá i mocné chrámové múry. Obloky sme dali zväčšiť a vsadiť do nich železné rámy. Je omnoho viac svetla. Viac sa nedalo vykonať, ale i tak som bol rád. Bol by býval potrebný i nový organ, ale o tom ani počuť, najmä z osobných príčin. Keď sa tá prekážka odstránila, už postavili i nový organ práve vtedy, keď sa ľudia najviac žalujú na všelijaké krízy (1931).

Vojna neušetrila ani naše zvony. Koncom septembra 1916 sobrali dva, veľký a malý. Chceli i stredný, ale ten som nedal, museli ho nechať. Bývalý mendík Ján Horák s inými horlivými cirkevníkmi krajnianskymi chytili sa do sbierania na zvony a poslali z Ameriky blízko 40.000 korún. Za 4000 korún, ktoré sme dostali ako výmenu za sobrané zvony, neboli by sme kúpili ani malý. Takto hneď po mojom odchode zaopatrili práve také zvony, ako boly predošlé, a rana sa zahojila. Pravda, moja myšlienka pristaviť vežu a rozšíriť chrám ostala a myslím dlho ostane nesplnená.

Mám teraz povedať niečo o sebe, ako som sa vžíval do nových pomerov. Iste bol veľký rozdiel medzi prácou na Pondelku a v Krajnom; tu jej bolo viac. Služby božie som síce i tu odbavoval každú nedeľu, ako tam, ale musel som privykať na veľké množstvo ľudí. Na Pondelku, či v matke, či vo fíliach, poznal som každého, vedel som o každom, ako často chodí do chrámu, a často som i na kazateľni zmenil tón a spôsob kázne podľa toho, koho som mal pred sebou. Vyznať musím, že som sa na kázne nepripravoval podľa predpisov homiletiky, máloktorú som mal napísanú; premyslel, napísal alebo i nenapísal som rozdelenie, úvod, suspirium vzal som z piesní, lebo veršovníkom som nikdy nebol, a šiel som kázať. Moje šťastie bolo, že som od mladi čítaval Písmo sv., mal som výbornú pamäť a najmä evanjelické texty vedel som nazpamäť. Raz v Krajnom vyniesol som si na kazateľnu len agendu, bibliu nie a už som nemohol pre ňu sísť. Bola nedeľa Deviatnik s textom o delníkoch na vinici. Čo bolo robiť? Keď som mal čítať text, vzal som do ruky agendu a vyčítal som ho z nej — nazpamäť. Ale nikomu by som to neodporúčal, hoci z celého, viacstohlavého poslucháčstva zbadala to iba kňazská dcéra, ktorá vedela, že v agende nebývajú texty.

Pohrebné kázne som si na Pondelku zväčša a v Krajnom vždy napísal, lebo boly kratšie, a usiloval som sa charakterizovať pomery alebo osoby. Mával som i zvláštne prípady, kde sa muselo uvažovať každé slovo, aby som povedal pravdu a neumožnil zádrapku. Rok po mojom príchode do Krajného umrel na porážku notár Erdélszky, sám v sebe nie zlý človek, ale musel mnohé veci konať proti vlastnému presvedčeniu. Na pohreb prišiel slúžny Csenkey, viac úradníkov, okolití notári. Vedel som, že dajú pozor na každé slovo, ale pravda musela von, preto som v kázni spomenul, že notári sú kliešte, ktorými veľkí tohoto sveta vyberajú horúce železo z ohňa. Všetci tomu porozumeli a slúžny, idúc do blízkeho cintorína, povedal notárom: „Všetci sme dostali!“ Ale zadrapiť sa nemohol. Nezatajil som pravdu ani pri pohrebe myjavského notára Jurenku, rodáka myjavského, kde boly shromaždené všetky slávne myjavské úrady. I tam som svedčil o pravde božskej a ľudskej. Ale najťažšie postavenie mal som na pohrebe svojho bývalého profesora z Revúcej, Karla Viesta. Tam som použil slov listu k Židom 11,25, že Mojžiš vyvolil si radšej protivenstvo trpieť s ľudom božím, než časné a hriešne pohodlie. Každý kazateľ vie, že pohrebné kázne sú najťažšou povinnosťou, ľudia čakajú a žiadajú chválu i tam, kde niet čo chváliť, ako vôbec pri ľuďoch možno chváliť len milosť božiu, ktorá pôsobila v človeku, ak sa jej dal viesť. Veru dobre robí katolícka cirkev, že len vo výnimečných prípadoch dovoľuje pohrebné kázne; my, pravda, sme cirkvou slova, ale nech sa nezabúda, že sme cirkvou božieho slova, ktoré má oslavovať Boha a nie ľudí, často i na ujmu pravdy. Nie z pýchy, ale z obavy, aby ktokoľvek z bratov-kazateľov neurazil svoje svedomie, zakázal som testamentárne na svojom pohrebe hovoriť. Odstrašujúcim príkladom boly mi mnohé reči, ktoré som počul pri pochovávaní priateľov a známych.

Keď je reč o kázaní, chcem pripomenúť formálnu stránku kázania, reč a či nárečie, ktorým sa káže. Podľa starej tradície kázavalo sa u nás nie, ako sa to dnes menuje, česky, ani československy, ale rečou českej kralickej Biblie, premiešanou nárečiami, najmä slovenčinou, veď medzi prekladateľmi bol i Slovák Jesenský. Ale koľkí kazatelia vedeli dokonale takú reč? Bolo by zaujímavé sobrať a vydať kázne rozličných kazateľov, aby sa ukázal ozaj bábelský zmätok reči, ani nehovoriac, ako v časoch útisku a prenasledovania slovenčiny mnohí kňazi opovrhovali ňou, mnohí sa báli učiť reč, v ktorej mali kázať. Dosť na tom, v reči bol najväčší zmätok a kryl sa pod spoločným označením bibličtiny. Na ktorejsi kňazskej konferencii, kde majster bibličtiny Leška ostro vystúpil proti slovenčeniu kázní, spýtal som sa dvoch bratov-kňazov, ináč spisovateľov slovenských a z najlepších kazateľov: „Povedzte, bratia, akou rečou ste na minulej spovedi hovorili?“ (Jeden z nich kázal, druhý pripravoval na spoveď.) Pozreli na seba, uškrnuli sa, oba cítili, že chceli hovoriť bibličtinou, ale hovorili nárečím a či miešali nárečie, jeden nitrianske, druhý liptovské. A toto sa stalo v Nitre, kde všetci kňazi boli korenní Slováci, ktorí si dali záležať i na vypracovaní i prednesení kázní. Akože to bolo a, môžem povedať, je i dnes na pr. v Gemeri, Novohrade, Šariši a p.? Ja som sa zprvu držal tradície, znal som reč Biblie, lebo som Písmo sv. od mladi čítaval, ale potom zdalo sa mi, že i čistá slovenčina bola by súca na kázanie. Začal som na Pondelku, kde sa to zprvu zdalo divným, ale ľudia privykli; v Krajnom začal som zasa bibličtiť, ale prišiel mi raz do chrámu prof. dr. Pastrnek: akože — myslím si — preukážem sa takému učencovi svojou poslovenčenou bibličtinou, v ktorej len koncovky boly neslovenské? Kázal som slovensky a keď som sa o niekoľko dní spýtal podkylavského Kadlečíka, čo povedali cirkevníci na moju nedeľňajšiu kázeň, odpovedal: „Páčila sa im, že sa už náš pán tatíček naučá tak vyprávat, jako my.“ Tak je dobre, pomyslel som si; keď si túto reč pokladáte za svoju, budem tak kázať a od tých čias som v Krajnom, i na Myjave, v Kostolnom, ba i na Brezovej slovensky kázal. Mladší bratia ma nasledovali, tak že dnes v celej Nitre, podľa môjho vedomia, len dvaja kňazi kážu biblicky, a to jeden preto, že je znamenitým znateľom tej reči, a druhý, že káže staré kázne, a tie sú písané biblicky. Ale nepripisujem to sebe, lebo my ľudia sme slabými nástrojmi toho, čo sa menuje duchom času.

Treba spomenúť i domáce pomery. Ako som už povedal, prišiel som do Krajného s manželkou, dcérou Annou, matkou a sestrou. Naša chovanica Oľga bola vtedy v Neuen Dettelsau v Nemecku. Prišla odtiaľ až v marci r. 1896; doviezol ju Jozef Nedobrý, častkovský farár, so svojou dcérou, tiež Oľgou, ktorá sa pozdejšie vydala za Samuela Delingu, bzinského farára, nástupcu Borsukovho, ale od prevratu je vdovou a žije s matkou-vdovou v Martine. Asi o dva roky prišiel do Krajného i otec, tak sme boli všetci spolu, pravda, nie dlho; najprv sa odstúpila matka r. 1899, práve na Veľký piatok popoludní sme ju pochovávali, umrela 76-ročná. O 6 rokov, počiatkom marca 1904, umrel otec v 86. roku života. Ani jeden dlho neležali; matka ešte v stredu celý deň chodila, prizerala sa na sestru, ako tkala, a večer s nami spievala. Dosiaľ mi znie v ušiach jej pekný, milý hlas. Ľahla si o 9-ej do postele, asi o hodinu začala stenať, zadúšalo ju. Vstali sme k nej, vzal som ju do náručia, oprela hlavu o mňa a usnula. Otec trochu dlhšie polihoval, ale zavše vstal, tak i pred samou smrťou ráno vstal a v spodných šatách sadol si do foteľa; na slovo mojej manželky šiel si ľahnúť, a keď som prišiel k nemu, pekne, srozumiteľne shováral sa so mnou. Odišiel som po práci do farskej kancelárie, ale sotva som si sadol, už prišli pre mňa, že dokonáva. Našiel som už bezdušné telo. Hoci telesne slabý, dožil vysoký vek. Týždeň pred smrťou žiadal si, aby som mu prislúžil Večeru Pánovu; pred prislúžením ďakoval nám za opateru, vtedy sa už lúčil. Potom za dvanásť rokov nebolo u nás pohrebu, až koncom septembra 1916 ochorela sestra, iste na influenzu. Lekára pri ruke nebolo, umrela 1. októbra v 62. roku života. Na krajnianskom cintoríne mám tri hroby; štvrtý čaká mňa, ale spievam si často: „Můj Bože, nevím, kde umřít mám, která zem přikryje hrob můj“ — a teším sa: „Nech mi se místo dostane kdekoli, země jest Páně!“ Za úda rodiny pribudla nám mladšia sestra Oľgina, Marta; všetky tri, Oľga, vlastná dcéra Anna i Marta, boly po jednom roku v Dettelsau. Oľgu i Annu učil som doma, s ostatnými súkromnými žiakmi, Marte sa už toho nedostalo, lebo som bol veľmi zamestnaný. Pripomáhalo sa ináč. K domácim počítal som vždy i kaplánov, z ktorých niektorým bola krajnianska fara azylom, ale doliehaly na mňa práce, starosti, choroby tak, že som nemohol byť bez kaplána. Najhoršie bolo, že som sa nemohol nikam vybrať z domu, lebo vždy som mohol čakať nejakú povinnosť a ľudia boli naučení so všelijakými svojimi vecmi na faru chodiť o pomoc i radu. Farár musel byť i asekuračným agentom, za čas správcom Potravného družstva, pri voľbách mal povinnosť starať sa o voličov, ktorým musel najprv vyreklamovať hlasy, to jest voličské právo, okrem toho musel byť záhradníkom a hospodárom. Šťastie, že vtedy autá neboly v móde, bol by som musel byť i šoférom, ako je to už dnes. Ale hlavnú vec, pastorizáciu, nemal som kedy konať. Vyšla bola síce kniha od Jozefa Hörka, myslím pod názvom: „Lelkipásztor“ a cirkevné vrchnosti zaväzovaly kňazov, aby podľa nej sa spravovali, lenže bol a je v tom rozdiel mať na starosti sbor 400 a 4000-dušový. V Hörkových úpravách chybovalo jedno: že farár nesmie ochorieť, ako sa to mne stalo počiatkom roku 1898. Obľahol som na lúpanie, nohy i ruky mi zapuchly a za mesiac z postele ani hnúť. Bolo to koncom januára, cez február, keď býva najviac pohrebov. Susední bratia, kostolanský a vrbovský, museli vypomáhať a kapláni, staro-turanský a myjavský, služby božie odbavovať. Ja som na posteli krstil, uvádzal, ba i nesvorných manželov meril. Výťahy z matriky vypisovala moja chovanica Oľga, ja som len podpisoval. Iba vtedy som sa zľakol, keď som už ani pero do ruky chytiť nemohol. Liečil ma dr. Slabej z Myjavy, ale dozvedel sa o mojej chorobe dr. Markovič, i bez volania prišiel a siahol hneď na srdce. „Čo“, reku, „tam hľadáš? Pozri ruky a nohy zapuchnuté!“ „To je nič, to prejde, ale hlavná vec, či srdce vydrží. Tvoje šťastie, že si nie alkoholik!“ Oba lekári radili ísť na jar do Piešťan, ale ja som nemal kedy a, pravdu povediac, nemal za čo. Ostal som doma. Až po niekoľkých rokoch sa choroba obnovila. Udrela do pravého pleca, tak že som nemohol spávať, obliecť sa, Večeru Pánovu prisluhovať, ale vtedy som mal už pomoc. Tu prišiel ma navštíviť bratranec v treťom kolene, Belo Bodický, môj bývalý žiak; vyhrešil ma, prečo nejdem do Piešťan. Dal mi 500 korún, aby som hneď išiel, i som sa vystrojil, pravda, i s manželkou, lebo som sa nemohol sám obliekať ani obúvať. Vtedy som skúsil božiu moc. Ako mi priložili na plece horúce blato, ako by všetka choroba bola sišla so mňa; o tri dni som sa sám obliekal i obúval, o šesť dní vrátil som sa domov úplne vyliečený. Od tých čias cítim síce pri premene povetrnosti, že mi nohy oťažejú, ale veď sa dosť naputovaly, nie div, ak vystávajú.

Spomenul som, že nebolo za čo ísť do Piešťan; pravda, dôchodok bol hodne väčší ako na Pondelku, možno, raz toľký, ale boly väčšie výdavky i na domácich, i na nedomácich. Vidieť biedu a nepomáhať, to sa protivilo mojej i manželkinej mysli. Okrem toho zaručoval som sa za blízkych priateľov. Kde som sa zaručil, tam som i zaplatil, a bolo toho hodne. Takto sme prenášali cudzie bremená. Naši teologovia boli vtedy veľmi zúbožení duchovne i hmotne. Bolo treba pozdvihovať, napomáhať ich. Čo sa dalo, vykonalo sa spomenutými sbierkami, ale bolo treba i viac. Keď som počul, že niektorý nemá kam ísť na vianočné alebo veľkonočné prázdniny, volal som ho, aby prišiel, ale obyčajne prišli i dvaja. Starší a schopnejší vypomáhali, hoci som to nerád dovoľoval, lebo cirkevníci na niektorých šomrali. Okrem telesného zaopatrenia mali mladí bratia aj iný úžitok. Videli sborový život, keď i nie ideálny, aspoň živý, čulý. Divili sa, keď sa pred službami božími do farskej kancelárie nahrnulo ľudí, často s malichernými vecmi, len aby s farárom mohli stratiť dve-tri slová. Niektorý cirkevník sadol si do kúta a keď som sa ho spýtal, čo by si žiadal, odpovedal: „Len som prišiel ich vidieť.“ Mali pravdu, ak chceli kňaza aspoň v kancelárii vidieť, lebo boly v chráme také miesta, odkiaľ kňaza ani pred oltárom, ani na kazateľni nevideli. Chceli si takto vynahradiť. Všetko toto naši teologovia videli, šli, i keď sa krstilo, uvádzalo, sobášilo a p. Na teologii nebolo tak, ako dnes, keď každý teolog učí sa všetko v svojej materinskej reči. Páni profesori prešporskí nemile na to pozerali, ale zakázať nemohli, aby mnohí nerozhodní odniesli si z krajnianskej fary i slovenské presvedčenie, alebo sa v ňom utvrdili. Zato som nemohol. Nikdy nikomu, ani svojim vlastným svoje presvedčenie som nenatískal, ale ukazoval som na vlastnom príklade, že človek má byť hotový všetko obetovať pre dobro iných. Nehľadať priazeň ľudskú, najmä priazeň mocných sveta tohoto. Takéto veci mladí ľudia vycítia, a to viac účinkuje na nich, ako akékoľvek pekné reči bez živých skutkov. Ostatne, veď tak má byť v živote kňaza vôbec. Život kňaza je najúčinlivejšou kázňou. Neviem, čo si mladí bratia, ktorí sviatkovali na krajnianskej fare, odniesli, ale medzi tými, ktorí dosiaľ žijú, sú i takí, ktorí sú na úžitok cirkvi i národu. Možno, že sa niečo priučili práve v Krajnom. Škoda, že v časoch najväčšieho útisku nenašlo sa viac bratov-kňazov, ktorí by boli nasledovali môj príklad. Iste mohli sa viacerí získať pre kráľovstvo božie a zachovať pre svoj národ. Tieto veci nespomínam, aby som sa chválil a iných zahanboval, ale rád by som im pripomenúť, že i dnes sú chudobní teologovia, ktorí by vďačne prijali pozvanie na malé i veľké prázdniny. Ľudia vyhovárajú sa na hospodársku krízu, a veď čo sa kňazov týka, kríza nebola o nič menšia pred 30 — 40 rokmi, ako dnes, keď všetci majú i štátne podpory. Vtedy sme ich, pravda, aspoň niektorí, od štátu nechceli prijímať, i dnes by sa mnohí zaobišli bez nich. Moje stanovisko o štátnych podporách pre kňazov bolo, že podporu mal by dostať len taký, ktorý má odrastenejšie deti na štúdiách. Toto platilo by viac pre dedinských kňazov, a ktorí platení sú hotovým grošom a musia či potravné články, či kurivo kupovať za hotové, to zasa platilo by pre mestských farárov. Lebo čo sa dnes robí s kňazskými vokátormi, je jednoduchý klam. Do vokátora dajú smiešne maličkú sumu ako plat a na základe toho vymáhajú pre kňaza štátnu podporu a zápisnične zabezpečia mu plat viacnásobne väčší. Pravda, i štátny zákon o kňazských platoch je hanobný, keď počiatočníkovi-kňazovi zabezpečuje ročný plat 9000 Kčs a triennálky, podvyšky po deväťsto a niekoľko korunách, tak že kňazov najvyšší plat po 30. rokoch dosiahne 18.000 Kčs, kým učiteľský plat je o tretinu vyšší a dôchodok iných na tom istom vzdelanostnom stupni stojacich úradníkov je raz alebo dva-tri razy vyšší. Isteže sa kňaz nemá pripodobňovať svetu tomuto, ale krivda jednako len bolí. Prízvukuje sa štátna jednota, prečo sú nie i rovné zákony pre všetkých? V Čechách a na Morave dostáva českobratská cirkev miesto štátnej podpory jednotlivcov ročný paušál a ten si potom podľa potreby delia. Cirkevná vrchnosť lepšie vie, kto čo potrebuje, a podľa uznania podporuje tých, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Aspoň v tom je rovnosť, že na Slovensku i v historických zemiach katolícki kňazi dostávajú práve tak kongruu, ako naši.

Začal som vlastne s tým, že kňazi sú dnes preca v lepšom položení, ako predtým, a tak by mohli a mali lepšiu možnosť pomáhať pri výchove kňazského dorastu, lebo darmo je, nech by budúci kňaz ako bol vyučený vo všetkom, čo má kňaz vedieť, potrebuje vidieť i sborový život. Kňazskí synovia vidia ho, ale i tým je potrebné skúsiť, ako sa zjavuje život viery i v iných sboroch a aký je rozdiel medzi teoriou a praxou pri rozličných kazateľoch. Nahrádza to síce i suplikácia. Ale čože? Mladý človek príde na faru, tam ho vďačne alebo i nevďačne prijmú. Chodí po jednotlivých cirkevníkoch a stará sa najmä, aby nasbieral čím najviac i pre ústav i pre seba. Iným sa neveľmi zaoberá, iba sa oboznámi s ľuďmi, kým cez prázdniny je na tom istom mieste viac dní, vidí ako cirkevníci chodia alebo nechodia do chrámu, v chráme počuje kňaza ako kazateľa a pozoruje, ako sa slová jeho prijímajú, či má dôveru u cirkevníkov a aký duch panuje v kňazskej rodine. Bývajú to drahocenné skúsenosti na celý život. Pravda, mladí bratia hľadeli sa odvďačiť za opateru, vypomáhali, v čom mohli, odbavovali nešporné alebo každodenné služby božie a menšie pohreby. V takej veľkej cirkvi, ako je krajnianska, i to dobre bolo, aby si kňaz vydýchol.

Niektorí susedia závideli mi krajniansku faru podľa porekadla: Susedova krava viac mlieka dáva. Pravda, mal som asi o 50 meríc viac sôsypu ako na Pondelku (86 q), i role vedel predchodca pričiniť. Pôvodne mal farár len jednu roľu asi dvojjutrovú a kopanicu. Ján Boor vyžiadal si od obce pod titulom, že sprisaháva každoročne obecný úrad, kúsok role na Prehorke pod zemiaky, a keď z toho obec i tak nemala úžitku, priorávalo sa k tomu rok po roku, tak že pri mojom príchode do Krajného bola to už roľa asi 3-jutrová. Farár mal vo vokátore od obce štyri vozy slamy a dva vozy sena, ale môj predchodca to zamenil za role a lúku, tak sa prispáral dôchodok. Faru našiel som novú, pohodlnú, ale dvor sa musel rozšíriť, vykopať do brehu; vykopaná hlina rozvážala sa okolo fary, tam povstala kvetná záhradka, do ktorej sme shromaždili z okolitých fár kríčky a stále kvety. Dvor bol od brehu podmurovaný, železnou ohradou a bránou ohradený. Raz prišla povodeň, voda oborila sa na farskú ovocnú záhradu, tak že i stromy povykrúcala. Prešlo viac rokov, pokým sa to vyrovnalo. Ale pred niekoľkými rokmi prišla krutá zima a najkrajšie stromy vymrzly, tak že môj nástupca musí sadiť nanovo. Pri tej povodni musím spomenúť skutok kresťanskej lásky. Prostred dediny boly cigánske koliby, a že boly na nížine, voda ich obtočila so všetkých strán. Cigáni sa neskoro spamätali. Starší sotva vládali ujsť. Deti však ostaly tam; rodičia neopovážili sa vrátiť a bolo blízke nebezpečenstvo, že sa z prútia a hliny postavené koliby zrútia, podmyté vodou. Ľudí bolo tam dosť, ale nikto sa neopovážil do vody, a iste boli i takí, ktorí nechceli k vôli Cigánčaťom. Odvážil sa blízky sused farský, mladý Štefan Plesník Bórik, prešiel cez vodu až ku kolibe a po jednom povynášal plačúce Cigánčence na veľkú radosť rodičov.

Bolo práce a námahy dosť, ale keby som sa len tej bol venoval, bol by som to s pomocou božou zdolal. Ale keď sme ľudia a človek je i podľa gréckej filozofie spoločenský tvor (zoon politikon), ako Slovák musel som sa starať o rozširovanie slovenskej myšlienky, a to i písaním i rozširovaním slovenského slova, keď slovenčinu vytisli z vyšších i stredných, ba i zo štátnych ľudových škôl. Udržovala sa len v cirkevných, najmä evanjelických školách. Katolíci, bohužiaľ, podliehali; málo bolo takých, ako Moyš, ktorý bez bázne oznamoval v Néptanítók lapja, úradnom časopise pre ľudové školy, súbeh na učiteľskú stanicu v Haligovciach s vyučovacou rečou slovenskou. Bolo treba rozširovať slovenské časopisy i písať do nich. Na svojom stole mal som hromádku časopisov, najmä Nár. hlásnika, a keď prestal vychodiť, sobotného čísla Nár. novín, pre ktoré si ľudia v nedeľu ráno prichodili. Boly tam i cirkevné časopisy, knižočky náboženského obsahu, ba i Kancionále, Nové zákony — kníhkupectvo v malom. Keď našich redaktorov zatvárali a temer vždy jeden z nich sedel, niekedy i dvaja, bolo treba písať do Nár. novín a vynahrádzať. Čo bolo robiť? Sadnúť a napísať. Prišla vojna; úbohí redaktori naši boli utrápení, o čom písať. Čo by boli chceli písať, nesmeli, a čo by boli smeli, nechceli. Nebohý náš Vajanský hovoril mi, keď sme sa niekedy sišli, aké je to uspokojenie pre neho a celú redakciu, keď vedia, že do sobotňajšieho čísla iste príde článok. Často síce cenzúra porobila oblôčky, ale zato nič. Usiloval som sa písať tak, aby čitatelia naučili sa čítať medzi riadkami, a darilo sa mi. Pred niekoľkými rokmi spomínal moje články už nebohý Ursíny z Rakše a vedel z nich i citovať, vraj uspokojovaly a vzbudzovaly nádej na lepšie časy. I do cirkevných časopisov bolo treba kedy-tedy napísať. Okrem toho musel som byť ex offo (z úradu) asekuračným agentom, nanútili mi správu Potravného spolku, hoci do kupectva som sa nikdy nerozumel. Pri zakladaní sľubovali, že mi budú pomáhať. Napokon ostal som sám, a bolo dobre, že som zavčasu spolok rozpustil. Ťažko bolo našich ľudí priúčať na niečo nové. Objednal som umelé hnojivo, ostalo na sklade, ledva som sa ho striasol so škodou; dal som doviezť na čistenie obilia trier — nedajbože ľudí presvedčiť, že treba siať čisté zrno, lebo z gebuziny bude gebuzina. Len jedna vdova, katolíčka, pochopila a doviezla čistiť na siatie i na predaj, že sa jej to vyplatí. Tak som pochodil s hospodárskymi opravami. Ukazoval som aspoň na svojich roliach. Na pr. dal som kúsok jačmeňom zasiatej role posypať Petrovou soľou (sal Petri) a o mesiac zaviedol som toho istého gazdu, ktorý posýpal, aby videl rozdiel medzi posypaným a neposypaným obilím. Videl, ešte i svoju ženu priviedol ta, i ona sa divila, ale hoci boli ľudia dosť majetní, ľutovali niekoľko korún a nenasledovali môj príklad. Stará pani rechtorka hovorila, že zemiaky len nedávno začali sadiť najprv oni, až keď ľudia videli, že sa to darí, chytili sa do toho, hoci je to veľmi príhodný kraj na zemiaky. Ale čo! Nerozumný doktor hotový kat! Mysleli, že ak viac kúskov hodia do jamy, viac sa urodí; veď sa urodilo, ale akých! Dal som doviezť od R. Zaymusa z Bytčice 5 kg zemiakov (Lech), rozkrájali sme ich podľa úpravy po očku, do každej jamky jedno očko. V jeseni sme mali 5 vriec. Potom som dal sadiť za pluhom do každej tretej brázdy na jeden krok. Pravda, zemiaky z hlbokej brázdy neskoršie vzchádzaly a na riedko. Nedal som ich okopať, ani okopcovať, ale oborať pluhom, poslaným z Turca. Tu moje zemiaky začnú sa rozrastať a zakryly celú roľu vňaťou. Z piatich vriec urodilo sa 75. Videli to všetci, ktorí chodili do chrámu, lebo roľa je pri samom chráme. Toto pripomínam ako odpoveď na námietky vtedy mladých, dnes už šedivých, ktorí v Hlase a Prúdoch robili nám starým výčitky, že sa nestaráme o ľud, ale len hejslováčime.

Ešte pripomeniem jedno zamestnanie, do ktorého ma vohnali myjavskí priatelia. Založili na Myjave banku pôvodne s 30.000-ovým kapitálom. Bolo treba sháňať vklady a dlžníkov odporúčať, či sú hodni úveru. Bola to pre mňa najomrzlejšia práca. Zprvu nepoznal som ľudí; ako odporúčať? Ba keď som poznal, bolo ešte horšie; ako odoprieť? Boli to moji cirkevníci. Na to nahováral ma notár Nozdrovický, ktorý prišiel po Erdélszkom, aby som založil v Krajnom peňažný ústav, že mi budú pomáhať, ale už tam som nesadol na lep, lebo som videl, že je to nástraha proti Myjavskej banke, a necítil som v sebe na to schopnosti. Veď rozpožičať peniaze je ľahká vec, ale donútiť ľudí, aby poriadne platili, nie je pre kňaza. Skúsil som síce i to. Ponúkli my boli peniaze z novomestskej Ľudovej banky, takzv. Markovičovskej, lebo ju založil dr. Julius Markovič. Rozpožičal som niekoľko sto korún, ale som na to doplatil. Všetky tieto i tým podobné veci menujú sa dnes sociálnou prácou a na synode v Trenč. Tepliciach 1921 prišla sociálna práca pre kňaza ako povinná do Ústavy. Ja, hoci som už nebol farárom, hovoril som proti prijatiu, ale darmo. Dnes je to moderné a tak to musí byť i v cirkevnom zákoníku.