ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Pondelku mal som síce tiež do činenia s voľbami vyslancov, ale tam nebola reč o slovenskom kandidátovi. V Krajnom prišiel som práve do najväčšieho ohňa. Pri prvej voľbe nemal som ešte hlasu, ale na voľbu musel som ísť z národnej disciplíny. Naši hlasovali proti Szulyovszkému na Rudolfa Ocskaya, ale už o päť rokov vystúpil, pravda, takrečeno nasilu náš Janko Valášek, myjavský rodák a advokát. Tu už nebolo vyhnutia, musel som podľa soznamu voličov sháňať. Bolo ich v Krajnom vyše 90, v Podkylave do 30, v Hrachovišti niekoľko, pravda, len naši evanjelici, katolíci mali svojho kandidáta rytiera Chwalibogowského, Poliaka, ktorý ako vyslúžilý dôstojník priženil sa ku grófke Grevenitzovej v Častkovciach a verne pomáhal troviť majetok. Z vládnej strany vystúpil zasa Szulyovszky, iste preto, že mal zpomedzi pánov najviac groša na trovenie. Začaly sa kortešské cesty; do Krajného spolu prišli dvaja kandidáti, Valášek a Chwalibogowski, oba rečnili jedno za druhým pred farou, lebo bol už dohovor, že ktorý bude mať menej hlasov, odstúpi alebo prepustí hlasy tomu, ktorý bude mať viac. Pred niekoľkými mesiacmi (1901) bol umrel myjavský farár Vannay a Myjavci sa boli shodli v presbyteriálnom konvente, že povolajú mňa. Vymenovali zpomedzi seba ľudí, ktorí mi to mali oznámiť a opýtať sa, či pozvanie prijmem. Ja som o tomto ešte nevedel, ale úradná strana už rozhlasovala medzi krajnianskymi voličmi: „Neposlúchajte farára, i tak odíde na Myjavu!“ Niekto mi to pošepol a ja som sa hneď po Valáškovej reči osvedčil, že neviem síce o úmysle myjavskej cirkvi; ak by to bola pravda, čo sa hovorí, pokladal by som si to za veľkú česť, ale vopred sa osvedčujem, že by som pozvanie nemohol prijať, lebo som viazaný ku Krajnému. Až pri obede, na ktorý pozval som i Chwalibogowského a s ním prišlého čachtického dekana Reviczkého, povedali mi Myjavci, ktorí sprevádzali Valáška, že veru oni sa dohovorili pozvať ma, a vyslanci len preto neprišli, že je teraz oštara s voľbou poslanca. Takto, pravda, že neprídu. Osvedčil som sa tak nie preto, že by som sa bol bál práce v myjavskej cirkvi, veď v Krajnom — hoci na duše o polovicu menšom — mal som viac práce s fíliami a s mnohými cintorínmi, ale pokladal som za nečestné opustiť cirkev v súre a zanechať začatú prácu. Pre tú istú príčinu neprijal som pozvanie do Modry, po zaďakovaní Minichovom, to jest nešiel som na skúšku, keď som bol dostal vyzvanie od seniora bratislavsko-stoličného Rittera. Práve tak som zarazil pokus Poltárčanov z Novohradu, ktorí ma chceli kandidovať, a tiež druhý pokus s Dolnej zeme, a veru Krajné nie je pre farára zem oplývajúca mliekom a medom. Ale bolo mi ľúto dobrých, hoci zanedbaných ľudí.

Pri Valáškovej voľbe už zavčas rána hrkotaly cez Krajné ťažké myjavské vozy, plné voličov, lebo voľba bola vo Vrbovom, a okolo 600 ľudí dopraviť na 24 km nebola malá vec. I Krajňanci shromažďovali sa okolo fary. Niekoľkí vládni voličia, úradníci, Židia a podplatení, šli k obecnému domu. Keď prešli Myjavci, pohli sme sa i my. Po ceste sa nám pripojili dolnokopaničiari, dohonili nás Hrachovišťania, Kostolanci, Vaďovčania a Višňovania. Prišli sme nad Vrbové, kde sme videli statných Brezovanov a Košarišanov i niektorých vrbovských kopaničiarov v uhle, kde sa schádza cesta krajnianska s brezovskou. Ale boli tam už i žandári a vojsko, aby sa nestala nejaká výtržnosť. Oznámili nám, že naše miesto je v meste, celá Horná ulica až po mestský dom. Boli sme spokojní s umiestením. Vládni a Chwalibogowského voličia šli a či viezli sa cez našu cestu poza mesto na dolný koniec. Pravdaže, robily sa posmešné poznámky na vládnych a dobroprajné na Chwalibogowského voličov, lebo tých naši ľudia pokladali za spojencov, keď boli tiež proti vláde. Tu šly dva vozy od Brezovej a žandári ich upravovali poza mesto. Naši sa nazdávali, že sú to naši a že ich odvádzajú, sobrali sa, postavili sa pred kone, že ich nepustia, a upravovali ich k nám do mesta. Stal sa krik, i Brezovania sa pohli, pribehol vojenský kapitán na koni, a tu vidím, že jeden z našich voličov, Konečník zo Sychrova, rozhaľuje prsia a žandár mieri na neho bodákom. Skočil som medzi nich, Konečníka a všetkých Krajňancov zahnal som do mesta, Brezovanov som upokojil, že sa odtiaľto nepohnem, dokiaľ posledný náš volič neprejde. Stalo sa utíšenie, pán kapitán pokrútil hlavou a, vydajúc rozkazy nadporučíkovi, odcválal preč. Ja som upokojil i nadporučíka i žandárov, že dokiaľ som tam, nedovolím neporiadkov. Žandári a vojsko odtiahli pri pokoji, a o pol hodiny mohol som i ja odísť do mesta medzi ostatných a oznámiť nášmu okresnému predsedovi Jánovi Klempovi, že sú veci v poriadku. Pokým sme dopravili voličov na ich miesta, pána slúžneho Csenkeya potkala nehoda. Zatáral sa medzi našich Brezovanov a hádam ich chcel odvádzať od Valáška, ale sa mu to zle vyplatilo, lebo brezovianske ženičky, hoci ešte nemaly hlasovacieho práva, ale hlasy i päste maly, pochytily pána slúžneho a ta s ním do potoka, kde si aj nohavice rozdrapil a veľmi sa hneval, keď sa v čas voľby na neho najmä panie príliš pozeraly, lebo nohavice na kolene mal len napochytre posošívané a každý videl, že sa mu čosi prihodilo.

Hlasovalo sa na dvoch miestach. Na jednom mieste hlasovala Myjava, Krajné, Kostolné a ďalšie obce, na druhom Vrbové, Brezová a dolné dediny: Krakovany, Stráža, Trebatice, Borovce a Ostrov. Tento okres náročky utvorili z nespoľahlivých i spoľahlivých, aby sa voličia, všetci Slováci, nemohli sjednotiť na protipanskom kandidátovi. Voličia delili sa podľa náboženstva; na vládneho hlasovali Židia, úradníci a podplatení, katolíci hlasovali na Chwalibogowského, evanjelici na Valáška. Tu bola reč o tom, či vodcovia katolíkov splnia svoje slovo, či odstúpia, ak budú v menšine. Boli v menšine, zvíťaziť nemohli, vydali príkaz voličom, ktorí ešte neodhlasovali, aby hlasovali na Valáška. Tak odhlasovalo asi 50 Strážanov a Trebatičanov, a urobili to vďačne, lebo keď som prišiel do tábora Chwalibogowského a začal som našim dolnodedinárom hovoriť, že sa nemáme prečo deliť, lebo pod jeden kríž kľakáme, jednou rečou hovoríme, čo je jedným dobré, dobré je i druhým, čo ich bolí, i nás bolí, všetci prisviedčali. Pristúpil ku mne akýsi pán a povedal: „Ich gratuliere, Hochwürden!“ a predstavil sa: „Barón Wattenwill z Boroviec.“ Potešil som sa, že rozumné slovo našlo miesto i u takých ľudí. Statní roľníci ľutovali, že odhlasovali na Chwalibogowského, lebo by iste na Valáška boli hlasovali, a ubezpečovali, že ak by prišlo k novej voľbe, ak by Valášek nedosiahol proti obidvom protikandidátom väčšiny, budú hlasovať na Valáška. Volební predsedovia boli spravedliví, najmä hlavný predseda Gyürky z Nitry zaslúžil si všeobecnú pochvalu. Voľba vykonala sa v najväčšom poriadku, my sme vystríhali našich ľudí od akejkoľvek výtržnosti; vládna strana bola vo veľkej menšine, dosiahla niečo vyše 400 hlasov, Valášek mal vyše 700 hlasov, ale že musel prevýšiť i Chwalibogowského hlasy, ktorých bolo odhlasovaných asi 250, nie div, že zvíťazil len 13-hlasovou väčšinou. Boli sme i tomu radi, mali sme štyroch zástupcov na sneme, lebo v Senici vyvolili Veselovského, v Trnave Kollára, v Mikuláši Ružiaka. Ale tým väčšmi zlostili sa páni v Nitre, ktorá prišla o vlasteneckú povesť, keď v Nitrianskej stolici vyvolili dvoch slovenských a či panslávskych poslancov. Najprv to pocítil chudák Csenkey, toho hľadeli odpratať, musel do penzie, a až neskoršie sme sa presvedčili o pravdivosti nemeckého porekadla: „Seltem kommt was besseres nach“. (Zriedkakedy príde niečo lepšieho.) Pravda, vedel byť i bezohľadným, ale veď slúžil bezohľadnému systému. Rozohnal čítací spolok na Myjave, prenasledoval nášho zmužilého Janka Cádru, Jurenku a iných, ale mal i lepšie chvíle, v ktorých sa dalo s ním shovárať. Keď bol u mňa na návšteve a videl na stole Tolstého „Vojnu a mier“ v ruskej pôvodine, nepovedal ani slova; čo si myslel, neviem, len pri ostatných slovenských knihách poznamenal, že keď počiatkom šesdesiatych rokov začal úradovať, úradoval slovensky. Troch hlavných slúžnych pamätám na Myjave: Csenkeya som prirovnával k medveďovi, ktorý je drsný a surový, ale vie byť i dobromyseľný, pokým mu nejde o kožu; jeho nástupcu Winklera k vlkovi, ktorý je dravý a šklbe, dusí nielen z potreby, ale i keď je nažratý; tretieho Filbergra k líške, ktorá svojím ľstivým, ale ukrutným spôsobom je najnebezpečnejšia. Osobne sme sa ráčili, tak cez zuby; darmo, oni mali nielen iného ducha, ale aj iné poslanie: ja od Boha, oni od sveta, preto sme sa nemohli shodnúť.

Na Myjavu prišiel za slúžneho Winkler z Nitry s tým poslaním, aby udusil panslavizmus v myjavskom okrese; začal najprv krotko, ponavštevoval najhlavatejších a najnebezpečnejších. Keď prišiel ku mne a poshovárali sme sa o najšteklivejších veciach a ja podľa obyčaje celkom úprimne som mu rozložil svoje politické credo, odišiel so slovami, že je celkom spokojný, ale onedlho sa ukázalo, že nehovoril pravdu. Ako boli nitrianski páni o nás informovaní, presvedčil som sa, keď som pri istej príležitosti navštívil v Nitre podžupana Markótha. Prijal ma s otázkou, či sú Krajňanci ešte takí diví (vadak); odpovedal som, že Krajňanci sú až prikrotkí; pravda, takému pánovi páčili sa len takí Slováci, ktorí na všetko kývali hlavami ako barani; to boli jámbor tótok, a že v myjavskom okrese všetci neprikyvovali, nuž boli diví. Pravda, na vine boli sme my vodcovia, a darmo je, my sme nemohli a nesmeli byť inakší, lebo by sme boli bývali zradili vlastnú krv. Kedykoľvek musel som zasahovať do politiky, prišly mi na um slová Zetschwitzove v Erlangách, že my v Uhorsku zaoberáme sa príliš politikou; i tomu som odpovedal, že v Nemecku, kde nikomu na um nepríde brať ľudu reč, ľahko je nepolitizovať, hoci i tam sme sa presvedčili, že veru i páni Nemci si radi zapolititizujú. Kolega Wolf z Hannoveru pri pivci privolával na slávu detronizovanému kráľovi Georgovi, druhý z bavorského Pfalzu hlásal, že jemu na Bavorsku nezáleží, lebo bol Veľkonemec. My sme nikdy nehlásali odtrhnutie sa od Uhorska, len sme žiadali môcť a smieť žiť ako rovnoprávni občania, najmä čo sa týkalo rečových práv; len keď všetky naše pokusy vydobyť si práva zlyhaly, mohli a mali sme si voliť z dvojeho: alebo zradiť svoju krv, svoju reč, čo sme nemohli, alebo odvrhnúť sa od takej vlasti, ktorá nebola láskavou matkou, ale nespravedlivou macochou.

V čase Valáškovej voľby bol uhorským ministerpredsedom Koloman Széll, ktorý bol vyhlásil za heslo svojho vladárenia: „Jog, törvény, igazság“ (právo, zákon, spravedlivosť), preto bolo možno vyvoliť štyroch slovenských poslancov, a do Nitrianskej župy vymenovali za župana Kramolina, bývalého vládneho zástupcu, ktorý len nedávno dal odsúdiť Vajanského do žalára. Ale toto neuspokojilo nitrianskych pánov, videli v ňom odkundesa (jött ment ember). Onedlho po poslaneckej voľbe nariadili voľby do stoličného výboru. My v našom okrese sme sa pousilovali a vyvolili sme našich ľudí. Na Myjave vyvolení boli: Ján Valášek, dr. Krno, dr. Slabej a Ján Cádra; v Krajnom, kde patrilo i Kostolné: Ján Klempa, Alexander Trokan a ja; na Brezovej Gavora a Štefánik. Pravda, bolo veľké zdesenie medzi úradníkmi a notármi, ktorí poprepadúvali; notár kostolanský Kačinec, násilník a dráč, ktorý po prevrate ušiel z Kostolného, ale kto vie čou protekciou dostal kdesi notariát a dosiaľ je notárom, zadal proti voľbe apelátu, ktorú páni v Nitre vďačne prijali, ale neriešili; boli radi, že majú zádrapku nás deviatich neuznať za výborníkov a nezavolať do stoličného výboru. Ťahalo sa to celé mesiace, až župan Kramolin pustil sa po stolici, aby ponavštevoval niektoré okresy, najmä povestný myjavský. Prišiel na Myjavu a na uvítanie šli sme i my vyvolení, ale ešte neuznaní stoliční výborníci. Mňa požiadali za rečníka a ja, hoci nie jurista, podľa návodu Krnovho rozpovedal som, že ho vítame v nádeji, že našu vec spravedlive dá riešiť. Tu hneď hlásil sa slúžny Winkler, že proti voľbe zadaná bola apeláta, a dokiaľ ona nebude riešená, nemôžeme byť uznaní a volaní, ale Kramolin povedal, že je nie priateľ zákrut, a sľúbil, že našu vec onedlho dá spravedlive riešiť; i splnil, lebo do najbližšieho výboru dostali sme povolanie.

Od r. 1848, keď Bórika a Holubyho, slovenských poslancov, v stoličnom shromaždení chytili a uväznili, bolo prvý raz, keď Slováci ako Slováci prišli do nitrianskeho stoličného výboru. Boli sme siedmi: Valášek, Krno, Cádra, Gavora, Štefánik, Trokan a ja. Prvý predmet bol prípis Bratislavskej stolice, aby 40. článok zákona z r. 1868, takzvaný národnostný zákon, bol zrušený, aby sa k tomu pripojila i Nitrianska stolica, hoci práve s maďarského stanoviska bola hlúpa vec žiadať odstrániť taký zákon, ktorý i tak nebol nikdy do života uvedený a ktorým sa maďarskí páni chválili po celej Europe, že, hľa, akú slobodu požívajú v Uhorsku Nemaďari! Moji spoločníci zasa mňa požiadali, aby som hovoril i v ich mene. Skôr, ako by som bol prišiel k slovu, stalo sa niečo zvláštneho. Vtedy bola povstala ľudová strana (néppárt), do ktorej vábili nás Slovákov, a jeden z bodov ich programu, myslím trinásty, žiadal, aby práva národností boly šetrené, ale neskoršie vypadol. Ľudácky rečník bránil národnostný zákon, lebo niet príčiny, pre ktorú by sa mal zrušiť, panslavizmu medzi Slovákmi niet, a ak by boli medzi Slovákmi panslávi, s tými sa ľudová strana nestotožňuje. Tu ozve sa škrekľavý hlas: „Aj tamto sú siedmi panslávi!“ a ukáže na nás. Bol to istý Szatmáry, bývalý podslúžny myjavský, ktorý nás takto predstavil. Sotva však odznely jeho slová, už sa ozval zpoza môjho chrbta náš Janko Cádra a zavolal mu silným hlasom: „Vy mlčte, vás na Myjave na ulici vyzauškovali!“ To bola pravda. Vyzauškoval ho M. Lajda, syn dosiaľ žijúceho pokladníka myjavskej banky Jána Lajdu, a pán podslúžny neopovážil sa ani žalovať, taká bola pre neho zlá situácia. Pri všeobecnej tichosti volal Kramolin i Szatmáryho i Cádru k poriadku, ale vyslovil, že v tejto sieni niet panslávov; otázka, či mal úplnú pravdu. Za ľudákov hovoril gróf Eszterházy, ktorý ako starokonzervatívec vystríhal dotýkať sa starých zákonov a najmä takých, ako je národnostný zákon, lebo je to garanciálny zákon. To slovo sa mi páčilo; keď prišiel poriadok na mňa, aby som hovoril, sotva som oslovil shromaždenie, postavil sa predo mňa akýsi panák a so založenými rukami díva sa mi do očí; opýtal som sa ho, čo chce, a on — aby som len hovoril. Nazdával sa, že ma zastraší. Odvrátil som sa od neho a začal som hovoriť. Narádzal som, aby sa Nitrianska stolica nepripojila k návrhu Bratislavskej, lebo zákon, o ktorom je reč, je základný, alebo, ako ho môj predrečník pomenoval, garanciálny zákon. Tu mi začali skákať do reči, že ho treba odstrániť, lebo je zlý. Ako to — reku — môžete vedieť, že je zlý? Uveďte ho do života, potom sa ukáže, lebo dosiaľ sa len mámil ním svet. Naši ministri často chodia do Viedne a tak môžu si prečítať, čo je napísané na bráne viedenského Burgu: „Iustitia regnorum fundamentum!“ Zasa skríkli niektorí, či u nás niet spravedlivosti. Odpovedal som im, ako by mi bol pošepol priateľ Krno: „U nás je inakšia (külömb) spravedlivosť!“ Neviem, či ma pochopili, ale nepovedali ani slovíčka. Ďalej som dôvodil, že každý štátny občan, ktorý plní svoje povinnosti oproti štátu daňou majetku i daňou krvi, má právo, aby štát chránil jeho majetky, život a zemský majetok, vieru a reč materinskú. Zasa sa ozval niekto: „Áno, ale maďarskú reč!“ Komu ako, hovorím, komu maďarská, komu nemaďarská! Hneď na počiatku mojej reči poznamenal akýsi červenobradatý pán: „Ešte som nikdy nepočul hovoriť pansláva!“ Replikoval som: „Proti tomu protestujem! Ja som rodom Slovák, ale uhorský zemän!“ Či som naozaj zemän, o to som sa ani dotedy ani potom nestaral. Ale protivník zamĺkol. Len neskoršie som sa dozvedel, že to bol dr. Kállay, židovský fiškál. Keby som to bol vedel, bol by som sa s ním ináč vyrovnal. K vôli pravde musím poznamenať, že ľudáci častejšie privolávali mi: „Čujme!“ (Halljuk!) Najmä keď ma iní pretrhovali v reči. Skončil som, moji spoločníci zavolali, že sa pripojujú k mojej mienke, pán župan vyslovil uzavretie, že sa návrh stáleho výboru, aby sa Nitrianska stolica pripojila k návrhu Bratislavskej, prijíma všetkými hlasmi proti siedmim hlasom, teda našim, hoci i ľudácky rečník i gróf Eszterházy vystríhali pred prenáhlením, ale proti tak vyslovenému uzavretiu sa neohradili, iste zo strachu, aby ich nepripočítali k nám. My sme svoje vykonali a pobrali sme sa preč, nečakali sme na ďalší bod, kde bola reč o tom, čo sa má robiť proti vlastizradným panslávom. Viac sme do stoličného výboru ani neprišli, a bola chyba, že sme nasledovali príklad Skaličanov, ktorí neboli prišli ani vtedy, keď sme my boli. Bolo by nás vtedy bývalo o troch viac a, čo by bolo tiež niečo zavážilo, boli by sme nielen evanjelici, ale i katolíci vydali svedectvo za tú našu slovenčinu.

Ale hneď sme mali iné biedy. Našich pánov mrzelo, že sme s Valáškom zvíťazili, hľadali cestu, ako ho pozbaviť poslaneckého mandátu. Kto hľadá, najde. Našli v Krakovanoch podkupné duše; notársky pisár a, ako sa mi zdá, i notárova manželka mali v tom prsty. Svedčili, že Valášek v svojej programnej reči v Krakovanoch povedal, aby Maďari šli nazpät do Azie. Kto pozná Valáška, vedel, že to nemohol povedať, lebo náš Janko je veľmi obozretný človek. Ale všetko im bolo dobré. Našli sa svedkovia, ktorí svedčili, a na základe tohoto svedectva podaná bola prosba pred najvyšší súd, aby zrušil Valáškovu voľbu. Len nedávno predtým vyšiel zákon, že žaloby proti krajinským voľbám patria pred kúriu ako najvyšší súd. Kúria na základe Valáškovej prísahy, že tie slová nepovedal, odmietla žalobu, ale tým ešte nebol všetkému koniec. Prišla táto vec i pred trestný súd. Valáška žalovali pre krivú prísahu. Prišlo do Vrbového vyšetrovanie. Vyšetroval tabulárny sudca z Bratislavy, ako zapisovateľa mal syna slovenského advokáta z P. Bol som pri tom, počúval som pozorne otázky sudcove, odpovede citovaných svedkov a veľké nebezpečenstvo videl som v tom, keď sa v inej reči vyšetruje a v inej reči píše zápisnica. Sudca nevedel dobre slovensky, predkladal otázky tak, že som ich ja nerozumel, ale naši statní Krakovanci a Trebatičania zvykli na všetko, porozumeli a odpovedali tak vtipne, že v odpovedi opravili otázku sudcovu. Rozumie sa, všetci svedčili za Valáška, že o tom, že by bol povedal, aby Maďari šli zpät do Azie, nebolo ani reči, ale áno, to počuli, že Slováci s Maďarmi vyhnali Turka a Tatára do Azie. Ale nič to neplatilo. Valáška odsúdili na rok do žalára. Odsedel si ho.

Aby som s politikou naraz skončil, pripomeniem v krátkosti tri vrbovské voľby, kde vystúpil za kandidáta dr. Julius Markovič, keď Janko Valášek mal dosť na svojej kalvárii a viac kandidovať nechcel. Prvá voľba bola v januári r. 1906. Nás už nepustili do mesta, vyznačili nám svinský trh a koniec dolnej ulice. Vtedy na základe hesla: minden áron megbuktatni! (za každú cenu dať prepadnúť) chytil sa pán slúžny Winkler fígľa a asi polovicu voličov Markovičových nezapísal, že odhlasovali na neho. Zapisovatelia mali isté znaky, podľa ktorých vedeli, či majú alebo nemajú zapisovať. Ostali sme v menšine, protestovali sme proti voľbe, dokázali sme podpismi voličov, že sme mali väčšinu, nič neosožilo. Iba nás odsúdili na trovy 10 — 12-tisícové. Vyvolený bol podslúžny Rudnyánszky.

Vypršal čas mandátu Rudnyánszkeho, prišly nové voľby, obe strany sa chystaly; vládna tak, že zapísala za voliča každého Žida, v Krajnom na pr. i takého, ktorý mal len otrhaný dom na zrútenie a platil len 1,40 kor. dane, hoci cenzus bol vyše 10 korún. A zasa roľníkom notári nechávali niekoľko halierov daňovej dlžoby, aby pri najbližšom popise voličov mohli ich vynechať zo soznamu ako dlžníkov. My zasa museli sme reklamovať hlasy svojim voličom. Darilo sa i nedarilo, lebo obyčajne tí istí rozhodovali nad reklamáciami, ktorí podľa zákona nemali voličského práva, obyčajne ani odpovedi sme nedostali, alebo jednoduché oznámenie, že našej žiadosti nemožno vyhovieť, ani sa to neunúvali odôvodniť. Milý volič, čo mal jednu alebo dve kozy, ak bolo isté, že bude hlasovať na vládneho kandidáta, ostal v sozname a nášho roľníka, ktorý mal role, kravy, kone, vytreli. Taká bola maďarská spravedlivosť i vtedy, keď ministerský predseda vydával heslá: jog, törvény, igazság (právo, zákon a spravedlivosť). Prišla voľba, vtedy už i dolné katolícke dediny šly hlasovať na Markoviča. Zasa boly dve volebné komisie vo dvoch volebných miestnostiach; v jednej bol predsedom piešťanský slúžny, meno som zabudol, v druhej bol predsedom vrbovský apatekár a rychtár Bobok a jeho zať, kupec Emmanuel, potomok srbskej rodiny. Bobok sa chválil, že za vedenie voľby dostal, neviem od koho, 3000 zlatých alebo korún. V tejto miestnosti bol som s dr. Rudolfom Markovičom dôverníkom našej strany a skúsili sme tam od 9-ej ráno do 1l2-ej v noci všeličo. Pri vyhlasovaní kandidátov použili páni nový fígeľ. Keď naša strana kandidovala dr. Jula Markoviča, vládna maďarská kandidovala dr. Rudnyánszkeho, a aby našich voličov pomýlila, kandidovala Markoviča, myslím, farára krakovianskeho, akéhosi dr. Machoviča z Hlohovca a ešte niekoho podobného mena z Pešti. Ale týmto fígľom veľa nezískali, lebo naši ľudia vedeli, na koho majú hlasovať. Popri úradných zapisovateľoch viedol som i ja zápisnicu, t. j. soznam tých, ktorí odhlasovali na jednu alebo na druhú stranu; videl som, že máme väčšinu asi 150-hlasovú. O druhej miestnosti, kde hlasovali naši statní Brezovania a Košarišania, som vedel, že keď i nebude veľká väčšina našich, lebo tam hlasovali i vrbovskí Židia, rozumie sa, všetci proti nám, udrží sa úplne rovnováha. Do našej volebnej miestnosti prišiel bol akýsi neznámy panák s veľkým perom Rudnyánszkeho za klobúkom, zasadol si tam a počínal si, ako by bol plnomocným pánom. Neskoršie sme sa oboznámili. Predstavil sa ako dr. Baross János, országos képviselő, rodina bývalého, už vtedy nebohého ministra Gábora Barossa, ktorého v Pešti volali tót szerecseny (slovenský murín). A tiež i tento szerecseny bol trenčiansky „tót“, a veď či Rudnyánszky či Bobok boli tiež tóti, lenže všetci odrodilci. Na voľbu prišli boli i naši slovenskí poslanci: dr. Jehlička, s ktorým som sa pred začatím voľby i shováral, Skyčák z Oravy, ostatných, ak tam boli, som nevidel, keď som bol pri voľbe zamestnaný, ale z tých ani jedného nepripustili do volebnej miestnosti, kdežto Baross písal i zápisnicu. Do predvečera šla voľba riadne, lebo nám ani na um neprišlo niečo mimoriadneho, keď Bobok ako predseda odhodil hlas a Markovič ako dôverník proti tomu protestoval ostro, ale bezvýsledne; to už súviselo s uhorskými voľbami, na to musela počítať každá vládna opozícia. Ale ako sa zvečerilo, volebná miestnosť plnila sa všelijakými podozrivými ľuďmi, vrbovskými Židmi, ktorí tam nemali čo hľadať, lebo hlasovali v inej miestnosti a i tak nemali hlasu. Protestoval som viac ráz proti tomu, ale predseda odpovedal, že si nemôže s nimi poradiť, a keď ich k vôli zdaniu i von vykázal, jednými dvermi vyšli a druhými vošli. Robili krik a terorizovali našich voličov. Okolo 10-ej premenili sa i zapisovatelia, Bobok a Baross odišli, vraj večerať. Miesto Boboka prišiel Emmanuel a začal sa ešte väčší krik. Nášho voliča Daniela Gálika z Podkylavy niekto i nožom pichol, ale ochrany nebolo. Po 11-ej tí nevolaní začali triasť stôl, petrolejové lampy poprevŕhali, ostala tma, len na mojom stolíku, za ktorým som sedel, ostala horieť sviečka. Počul som trhať papiere, iste sami zapisovatelia roztrhali volebné zápisnice, ostala len moja súkromná, ktorá, pravda, nemala platnosti. Za dve-tri minúty všetko sa odtiaľ rozutekalo, ostali sme tam dvaja s Markovičom a stražiansky rychtár. O krátky čas prišli dnu žandári, za nimi i slúžny Winkler, dopytoval sa, čo a ako sa to stalo, ale hneď i žiadal, aby som nevinných ľudí neobviňoval, to znamenalo, že sa tým, ktorí to vykonali, nič nestane, lebo všetko sa robilo podľa vopred určeného plánu. Potom ešte volali ma do predsedníckej porady, kde začali obviňovať dr. Rudolfa Markoviča, že svojím vystupovaním proti predsedovi vyvolal incident. Ja som prstom ukázal na Boboka, že on bol príčinou všetkého a že celá vec stala sa plánovite. Bolo to poznať zo všetkého. Sosnovali tam telegram na ministra vnútra, kde oznámili, čo sa stalo. Ministrom bol gróf Andrássy. Ustanovili, že o dva týždne bude nová voľba, a rozišli sme sa. Pán Baross sa ma opytoval, kam chodím letovať, že by sa rád so mnou sišiel, azda by som ináč pozeral na veci. Odpovedal som mu, že také skúsenosti, aké som dnes zažil, dostačia mi na celý život.

O dva týždne mala byť nová voľba. Vedeli sme, že naši páni vymyslia nejaké nástrahy proti nám, len sme nevedeli, aké. Hneď v nedeľu po voľbe sišli sme sa bez volania na Myjave. Ja som, pravda, mal i dve citácie na slúžnovský úrad, ale to som čakal. Sišli sme sa u Cádru; Myjava bola obsadená vojskom. Nemýlilo nás to. Shovárali sme sa o volebných udalostiach, ja som odovzdal hlasovacie záznamy Julovi Markovičovi; práve ich prezeral, keď odrazu otvoria sa dvere a medzi nás vstúpil slúžny Winkler s podslúžnym a štyrmi žandármi. Máme vraj nejaké nepovolené shromaždenie! Povedali sme mu, že veď vidí, čo robíme: jeme, pijeme, shovárame sa, sme v hostinci. Na to nepotrebujeme povolenia. Rozkázal, aby sme sa za 5 minút rozišli. Proti tomu som protestoval: násiliu síce ustúpime, ale za 5 minút nemôžeme hostinskému zaplatiť útratu. Povolil milostive 10 minút. Keď sme vyšli na ulicu, počuli sme, že bolo zalarmované vojsko, ktoré obklopilo celý dom, kde sme boli, vojsko zasa obklopilo myjavské obyvateľstvo, najmä ženské pokolenie. Bola to vzbura v malom, vyvolaná slúžneho svevoľou. Chcel prekaziť náš dohovor, a veď nám ho ani nebolo treba. Každý vedel, čo má robiť. Šli sme niekoľkí k Jankovi Krnovi, popretriasali sme vážnu finančnú otázku voľby, viac sme sa radiť nemuseli. Nášho kandidáta Jula Markoviča stály tie voľby pekné tisíce, lebo dovoz a zaopatrenie voličov muselo sa zaplatiť, a niekoľko sto myjavských voličov na 24 km diaľku dopraviť nebola malá vec. Vôbec musím vyznať, že sme sa my, takzv. slovenskí inteligenti, oproti Markovičovi, ako svojmu kandidátovi, dosť nešetrne chovali, keď sme dovolili, ba požadovali, aby volebné trovy znášal sám. Veď keby ho i vyvolili, okrem trochu pochybnej slávy a poslaneckého platu bol by mal vynáhradu najviac vo výhľadoch na nejaký žalár, aký sa dostal i tichému Valáškovi, o Ivankovi a Jurigovi ani nehovoriac. Poslanecký mandát nebol vtedy pre slovenského poslanca dojnou kravičkou alebo zlatou baňou, ako o dvacať-tricať rokov pozdejšie, ale o tom lepšie mlčať. Na druhý deň, v pondelok, išiel som do slúžnovského úradu. Winkler ma vypočul, čo viem o roztrhaní zápisnice pri vrbovskej voľbe. Vedel som, že je to komedia, že zločincov najali a že sa im nič nestane. A potom, bol som od deviatej do pol dvanástej v noci v ustavičnom rozčulení, vyčerpaný telesne i duševne. V taký čas človek nemôže sa spoľahnúť, že dobre vidí. Okrem toho očakával som, že ma napadnú, preto som chytil stoličku, na ktorej som sedel, že sa budem brániť. Hlavná vec, že som z tých, ktorí sedeli okolo stola, nikoho nepoznal, ani tých, ktorí triasli stoly a prevŕhali lampy. Vypovedal som, že i tak viem, že sa vinníkom nič nestane, a udal som za hlavných vinníkov oboch predsedov, Boboka a Emmanuela, to bolo všetko. V druhej izbe čakal ma podslúžny Krascsenics. Vypytoval sa ma, ako obvineného, že som dal zhotoviť bielu zástavu pre Podkylavcov a tak že som sa previnil proti zákonu, ktorý zakazuje užívanie zástav akejkoľvek inej farby okrem krajinských farieb. Odpovedal som, že viem o zákaze užívať zástavy cudzích štátov, ale i to viem, že biela i čierna farba nie sú farbami ani jedného štátu, i to viem, že pod bielou zástavou idú na voľbu voličia takej obce, ktorí všetci hlasujú na jedného kandidáta, ako Podkylavci hlasovali na Markoviča, i to viem, že v Prešporku hlasovali tiež pod bielymi zástavami, lebo nebolo protikandidátov, a práve na tú istú voľbu voličia z Boroviec prišli tiež pod bielou zástavou, iba ak by v tom bol rozdiel, že hlasovali na Rudnyánszkeho, ale zákon je azda pre každého. Drúčik na zástave bol zamaľovaný krajinskými farbami a boly na zástave i stužky červeno-bielo-zelené. Pán podslúžny bol zvedavý, či bol na zástave nápis. Odpovedal som cele úprimne, že bol: „Za tú našu slovenčinu!“ Prepustil ma s tým, že mi výrok oznámi písomne. Nemusel som dlho čakať. O dva-tri dni som ho dostal. Odsúdili ma na desať dní žalára a sto korún. So mnou odsúdili aj Martina Kostelného z Krajného, Štefana Vydareného z Podkylavy, tretieho neviem. Oni odniesli zástavu z fary Podkylavcom. Každý mal si odsedieť päť dní a zaplatiť 50 korún, ktoré sme im vynahradili. Ja som apeloval a prostredníctvom dr. Hodžu ako poslanca premenilo ministerstvo trest na 200 korún, žalár mi odpustili. Keď som sa Winklera spýtal, či ma posadia medzi Cigánov, odpovedal, že mi prihotovili počestnú izbu. Nebola však potrebná, lebo pán Bölcs, osztálytanácsos (odborný radca) ministra Andrássyho, prekazil myjavským pánom takú radosť. Toto maly byť prípravy na budúcu voľbu; mysleli si, že nás zastrašia, ale v tom sa dokonale zmýlili: ani zohnúť, ani zlomiť sme sa nedali.

Takto strojily sa obe strany na novú voľbu, ktorá bola ustanovená na 16. máj 1906. Vládna strana narábala terorom, zaplavila okres vojskom. Naša strana verila, že spravedlivá vec konečne zvíťazí. Voličia šli ochotne. Niektorí odmietli zákonom povolené pohostenie alebo neprijali plat za odvezenie voličov, podpisovali sa, že pôjdu z lásky. Vo Vrbovom nás už nepustili na ulicu, hnali nás poza mesto na svinské tržište; ledva som sa ja dostal do mesta, ako dôverník strany. Previedol ma cez mesto sám slúžny Winkler a chválil sa, že vo volebnej miestnosti sú visiace lampy, ktoré nemožno prekotiť. Uškrnul som sa. Potom ma odovzdal bývalému volebnému predsedovi, aby ma odprevadil do volebnej miestnosti. Po ceste spýtal som sa, ako to bude s dnešnou voľbou. Celkom úprimne mi povedal, že Markoviča nemôžu vyvoliť, „mert — citujem jeho slová — főispán állását köti hozzá“ (lebo župan viaže k tomu svoje postavenie), t. j. ak by Markoviča vyvolili, zaďakuje. Tak, reku, škoda voliť! Voliť sa jednako musí — odpovedal. Už som vedel, aká to bude voľba. V celom volebnom okrese bolo okolo 1400 voličov a z tých boly v našom tábore dve tretiny. Ako, reku, vykalkulujú, aby spravili z takej veľkej väčšiny menšinu? Ale o to sa postaral nový volebný predseda Pfauser, český Nemec, okresný dozorca nad horami.

Keď som prišiel, Pfauser práve odhadzoval myjavské hlasy. Dostačilo, keď pri mene bolo o domové číslo viac alebo menej. Hlas učiteľa Kuliška odhodili preto, lebo v sozname mal napísané Kuliška a hlásil sa ako Kulišek. Ktorýsi volič hlasoval: doktor Julius Markovič, lekár z Nového Mesta, — predseda odhodil hlas, lebo vraj Nového Mesta niet v uhorskom sozname miest. Rudolf Markovič ako dôverník protestoval zakaždým proti takej svevoli, ale Pfauser ho napomenul, aby mlčal, a keď sa ešte ozval, dal ho žandármi vyviesť. Videl som, že ma čaká to isté, a na znamenie protestu proti nezákonitosti oznámil som, že skladám dôverníctvo, lebo ako kňaz nechcel som sa dať žandármi vyviesť. Prišli iní dôverníci, farár Valášek a učiteľ Šimonovič, a voľba šla tým istým spôsobom ďalej. Ale vymysleli i niečo nového. Pod bránou toho istého domu, kde sa hlasovalo, spravili falošnú hlasovaciu komisiu a ta poslali hlasovať mnohých Myjavcov, ale poznačili každého červenou hlinkou, že odhlasoval. Keď sa potom Myjavci dozvedeli, ako ich oklamali, a chceli hlasovať znova, odohnali ich, že už hlasovali. Klamári boli oznámení, ale sa im nič nestalo. Toto len na ukážku, ako sa hlasovalo. Aby nebola celá vina na Pfauserovi, spomeniem krajnianskeho rychtára Korunu, ktorému sľúbili za každý odhodený hlas 5 zlatých. Keď hlasovali dvaja Priebrachovci, otec a syn, rychtár zavolal: „To je nie Priebracha, ale Žaško!“ — také mali totiž pridané meno; prišiel Juro Klčovský, rychtár sa ozval: „To je nie Klčovský, to je Šimko!“ a predseda, pravda, hlas ochotne odhodil. Takto sa urobila z väčšiny menšina. Darmo sme šli pred kúriu so žalobou; z voličov museli sme povyberať takých, ktorí nemali na seba písané majetky, aby podpísali petíciu proti voľbe, ináč by petenti boli prišli o majetky.

Tretia voľba Markovičova mala svoju epizodu v pravote, ktorá bola pozdvihnutá proti dr. Jehličkovi, že vraj pri voľbe pohovoril akési poburujúce reči. Svedčili proti nemu dvaja vrbovskí Židia a dve Židovky. Majiteľ biedneho hostinčeka, do ktorého sme boli stisnutí, a traja obsluhovači. Pomýlili sa v tom, že si Jehličku poplietli s Jurigom, ktorý bol pri voľbe. Sedel tam s nami a podľa svojej obyčaje nepoložil si dlaň na ústa. Citovali nás ako svedkov obrany: dvoch Markovičovcov, Jurigu s Dušanom Porubským, ktorí práve vtedy sedeli vo Vacove a odtiaľ ich priviedla, Štefana Lajdu z Vrbového, dr. Martina Mičuru a mňa. Vtedy som mal príležitosť porozprávať sa s Jehličkom a on mi celkom otvorene rozpovedal, prečo sa musel zriecť mandátu. Obviňoval sa, že ako kaplán dal sa kandidovať, ale že modranský farár Ernyei mal ísť do kapituly a on ako promovaný sub auspiciis regis chcel sa uchádzať o modranskú faru. Ale Ernyei ostal v Modre a jeho začali preháňať z kaplánky do kaplánky, až sa ho zaujala ľudová strana, tá mu umožnila dostať sa do Budapešti, ale mandátu musel sa vzdať. Videl som v ňom človeka nadaného, ale ambiciózneho, ktorý dal na seba vlívať. Taký, je podnes. Lákal ho príklad Csernochov, ale nie z každého Černocha stal sa primas uhorský a nie z každého Sapúška Serédy.

Predseda súdu bol Pazár, syn ev. učiteľa z Nyiregyházy a sestry Juliusa Bottu. Tým už Jehlička zpolovice vyhral, lebo Pazár viac veril svedkom obrany, ako svedkom obžaloby, ktorým nedovolili prisahať, kdežto nám všetkým dovolili. My sme mali svedčiť len to, že Jehlička na druhej voľbe Markovičovskej (16. mája) nebol, a to sme dokázali, hoci falošní svedkovia pri konfrontácii so mnou tvrdili, že som s Jehličkom pri jednom stole obedoval. Bola to zjavná lož, hoci sa to tak pred súdom povedať nesmelo. Povedal som určite, na kresťanské svedomie, že Jehlička tam vtedy nebol a tým som ho zachránil, hoci ešte pred pojednávaním mu Juriga povedal, že by bolo dobre, keby ho aspoň na jeden rok zatvorili, že by bol z neho inší človek. A mal úplnú pravdu.

Musím ešte pripomenúť jeden politický prejav na Myjave, na ktorom som voľky-nevoľky bol. Iste medzi prvou a druhou voľbou Markovičovou (r. 1906) svolali sme ľudové shromaždenie na Myjavu a slúžny Winkler ho povolil a či, podľa znenia zákona, vzal v známosť. V jednu letnú nedeľu popoludní shromaždilo sa na tisíce ľudu na veľkom námestí myjavskom. Ako rečníci boli sme prihlásení: dr. Julius Markovič, Milan Hodža a ja. Aby sme nerozborili vlasť, stáli pred starou farou triciati žandári, ako ich bol Vajanský pomenoval, každý z nich živý arzenál: s puškou, revolverom, na puške bajonet, ako keby mali ísť proti Srbom alebo Rusom. Markovič hovoril podľa svojho spôsobu ostro; pripomenul, čo sa dialo pri vrbovskej voľbe. Podslúžny Krascsenics ho upomínal, ba zakazoval, že nesmie hovoriť o voľbe, ale konečne sa pojednali. Ja som hovoril o shromažďovacom práve, ktoré litera zákona zabezpečuje, ale svevoľa tých, ktorí majú byť strážcami zákona, znemožňuje. Nemám pri rukách, čo som si bol poznačil, len to viem, že podslúžny bol by mal príčinu zakročiť, ale mlčky počúval a iste z toho veľa nerozumel. Tým lepšie rozumeli naši Myjavci. Dosvedčoval to ich búrlivý súhlas. Práve tak rázne, ale diplomatickejšie hovoril Hodža. Nebolo sa do čoho zadrapiť a žandári sa iste divili, prečo tam musia v plnej zbroji dve-tri hodiny stáť. Shromaždenie zakončil predseda Klempa, ale ľuďom sa nechcelo rozchádzať, dobre sa tam cítili. Myjavské ženičky, ktorých stálo blízko kostola niekoľko sto, začaly spievať: Hrad přepevný jest Pán Bůh náš — a podslúžnemu bolo naponáhle, lebo ho čakal koč, ktorý ho mal odviezť do Čachtíc k snúbenici; práve sa ženil. Dosť sa namáhal, volal, aby sa ľudia rozišli, ale jeho patelátový hlások neprenikol ani na desať krokov. Už mal vôľu zamestnať žandárov. Sľutoval som sa nad ním, šiel som k nemu a povedal som mu, aby počkal chvíľočku, že sa všetko pokojne skončí. Potom som vyčkal koniec prvého verša piesne, pochválil som ženičky a povedal som im, aby v spievaní pokračovaly v chráme alebo pokojne sa rozišly. Poslúchly, ale tak, že začaly druhý verš a pohly sa mestom. Potom som išiel medzi mužských a požiadal som ich, aby sa rozišli. Pohlo sa celé množstvo. Niektorí šli hore, niektorí dolu a o niekoľko minút videli sme, ako podslúžny sadá na koč a jachá do Čachtíc.

Myjava bola v tom čase uvedomelým národným strediskom. Boli tam traja slovenskí advokáti: Klempa, Valášek a Krno. Po smrti Klempovej myjavský rodák dr. Michal Slávik, teraz poslanec a verejný notár v Trenčíne. Po odchode Juliusa Markoviča do Nového Mesta prišiel ako lekár dr. Ján Slabej. Ev. učitelia: Karol Viest, Kulišek, po Viestovej smrti telesne slabý, ale duchom silný, účinlivý Michal Šimonovič a Vladimír Lajda, na kopaniciach Prokša a Ľud. Kubány, syn básnika Kubányho. (Umrel v Bratislave až 1933.) Hlavne pričinením kupca Samuela Jurenku založila sa Myjavská banka, dosiaľ znamenite sa vzmáhajúca, malý, ale zo všetkých peňažných ústavov slovenských najlepšie prospievajúci ústav, ktorý ani v časoch najväčšej finančnej krízy nekyvotal sa a nepotreboval štátnej podpory. V tejto banke pracovali dobrí národní buditelia, ako pokladník od začiatku až dosiaľ Ján Lajda, ako účtovníci: Ján Cablk a po jeho odchode Emil Izák, z povestnej hudobne nadanej rodiny Izákovskej; oba žijú v Bratislave. Zvláštnosť Myjavy bola a až dosiaľ je, že temer všetky krčmy sú v rukách Myjavcov, hoci pre mravno-náboženský život je ešte nebezpečnejšie, keď krčmárom je kresťan, ako keby bol Žid. Medzi myjavskými krčmármi alebo, ako ich tam volajú, „šenkármi“ vynikal už spomenutý Ján Cádra, s ktorým si slúžnovci nevedeli rady; vyhnali ho z mestského hostinca, kde bol i čítací spolok, ktorý zatvorili. Cádra presťahoval sa do druhého domu, ale držal sa tiež toho porekadla: Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia! U neho bývali naše porady a schôdzky, divadlá, besedy, prednáškové večierky so žandárskou asistenciou i bez nej. Účtovník Emil Izák nacvičil spev, Šimonovič riadil divadlo a ja, keď ma oslovili, prednášal som, najmä o slovenskej literatúre. Pozdejšie, keď postavili novú faru, boly prednášky v presbyteriálnej sieni. Tam sme si pripomínali rok 1911, 100-ročnú pamiatku narodenia cirkevno-národného mučeníka Michala Miloslava Hodžu, o rok pozdejšie, r. 1912, tiež storočnú pamiatku básnika Sama Chalupku, historika a dramatika Jonáša Záborského, národného hospodára Daniela Licharda, a mne sa dostala čestná úloha prednášať, oboznamovať Myjavcov i susedov s ich životom a dielom. Len pri Hodžovi mal som srážku s podnotárom Bárdosom, predtým Babulicom z Hlohovca, alebo, ako to volali, z Fraštáku. Zadrapil sa do toho, že som spomenul náhrobný nápis, ktorý si Hodža vopred složil, ale mu ho nedali na pomník: Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom, umrel uhnetený ľudu svojho manstvom! Bárdos videl v tom urážku uhorskej krajinskej správy, že je tam povedané „uhorské panstvo“, teda nejaké tyranstvo. Ale sa uspokojil, keď sme mu vysvetlili, že to znamená štátnu príslušnosť; Hodža bol preca štátnym príslušníkom uhorským, hoc neumrel v Uhorsku, ale vo vyhnanstve.