ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sto let minulo, jak zákon krížový
v krvi pohanstva polnočného brodí,
už Prusák, šiju uchýliac v okovy,
zem svú zanechal a s dušou uchodí —
Nemec, rozpustiac na uteklých sídla,
s vraždou, s okovy k medziam Litvy siaha.

Nemen rozdiela Litvínov od vraha —
na jednej strane blyštia svätýň štíty
i lesy hučia, kde bohovia bydlia —
na druhej strane, na pahorku vbitý
kríž, heslo Nemcov, čelo kryje v nebe,
hroznými k Litve ramenami vlaje,
jak kdyby všetky Palemona^[7] kraje
chcel z vrchu objať i zhrnúť pod sebe.

Z tej strany tlupy litovských mládencov
v kalpakoch rysích, v medveďoch odencov,
s lukom na pleciach, plno hrotov v dlani
snujú sa, sliediac Nemcov zavádzaní.

Po druhej strane v šišaku i zbroji
Nemec na koni neruchomý stojí,
oči utkvevší v nepriateľské šance
nabíja flintu i líči ružance.

I tí, i oni v prípravách sú činní.
Tak Nemen, pred tým slávny z hostinnosti,
lúčivšiu bratných národov otčiny —
už teraz prahom bol im do večnosti.

I nik bez straty žitia neb’ slobody
nesmel prestúpiť zakázanej vody.
Iba halúzka litovského chmelu
pôvabom pruských topoľov vábená
pnúc sa po vŕbach a po vodnom zieľu
smele, jak dávno, vzťahuje ramená —
i rieku krásnym preskakujúc vencom
na cudzom brehu víta sa s milencom.
Iba slávici z kowenskej kroviny
s bratmi svojimi v zapuszenskej hore
sú ako predtým v litevskom zhovore,
neb’ voľným krídlom vymknuvší sa hore
na spolný ostrov letia na hostiny.

A ľudia? — Ľudí rozdelili boje,
Prusákov, Litvy priateľská spanilosť
už sa zabudla. Preds’ však niekdy milosť
i ľudí spája. Znal som ľudí dvoje.

Ó, Nemen! Skoro zletia do tvých brodov
smrť i požiare nesúce šeregy,
i tvoje dotiaľ šanované brehy
topor z zelených ich oholí vencov,
huk diel vystraší slávikov zo sadov —
čo lancúchom zlatým zviazala príroda
všetko rozorve nenávisť národov,
všetko rozorve — lež srdce milencov
spojí svým spevom znova vajdelota!^[8]