Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Michal Belička, Mária Kunecová, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 60 | čitateľov |
[11]
Znáš kraj onen? Kde citróny zrejú,
v tmavom háji naranče sa skvejú,
nežný vietor z modrých nebies vanie,
tiše myrt a pyšne bobok tanie.
Znáš kraj onen?
Tatam, tatam!
S tebou, ó môj milý, tajsť si žiadam!
Znáš dom onen? Na stĺpoch spočíva,
sieň v ňom jasá — chyža sa rozskvíva,
krešlen mramor mňa sa zrakom pýta:
Kto ťa, ach, nebožiatko, namíta?
Znáš dom onen?
Tatam, tatam!
S tebou, môj obhájca, tajsť si žiadam!
Znáš vrch onen, jeho chodníky v hmlách?
Múľ tam hľadá stezku svú v oblakách,
v jaskyniach bydlí drakov parapúť,
skala padá už, nad skalou vôd prúd.
Znáš vrch onen?
Tatam, tatam!
Otče drahý — je naša cesta nám!
W. Shakespeare: Hamlet (Dva úryvky)
[12]
(Dejstvo I, Scéna V.)
Oddialená časť predhradia. Vystúpi Duch a Hamlet.
HAMLET:
Kam chceš ma zaviesť? Mluv! Ďalej nepôjdem.
DUCH:
Slyš mne.
HAMLET:
Chcem.
DUCH:
Nastáva zas mi čas,
kde do sirkových plameňov a múk
vrátiť sa musím.
HAMLET:
Úbohý duchu!
DUCH:
Neľutuj, ale pilný popraj výslech,
čo ti zjaviť chcem.
HAMLET:
Vrav, počuť som podlužen.
DUCH:
Si — i pomstiť to, čo si uslyšal.
HAMLET:
Čo?
DUCH:
Ja som tvojho otca duch,
odsúden’ na čas putovať nocou
a pres deň ohňom ohradený postiť.
Až špatné viny, spáchané v dňoch tela,
skorej sa z nej sčistia. Čo bych zákaz nemal
tajomstvá môjho vravieť väznenia,
mohl’ by reč zaviesť na najmenší hlas.
Tŕpla by duša ti, mrzla krv mladá,
oči jak hviezdy strmeli by z ich sfér,
kadere zbité, spletené rozstali
a každý vlas by po jednom hore vstal —
jak žihlá na ohúrenom ježi.
Než oná večná správa je nie pre sluch
z mäsa a krvi: slyš, slyš, ó slyš,
až si rád kedy mal drahého otca?
HAMLET:
Ó, nebe!
DUCH:
Pomsti jeho mrzkú vraždu
najvýš neprírodnú.
HAMLET:
Vraždu?
DUCH:
Vraždu ohavnú — najslabším názvom —
bez páru ale, hnusnú, neprírodnú.
HAMLET:
Pospeš, nech ju viem, nech na krielach chytro
ako nábožnosť a myšlienky lásky
pádim po pomste.
DUCH:
Vidím, žes’ súci.
A bol bys’ horší nad bujné zielie,
čo brehom Léthy v kľude vyhníva,
ač ťa nepohne toto. Teď, Hamlet, slyš:
Rozchýrené je, že mňa had v záhrade
usnulého boď: takže celý sluch Dánska
vymysleným príbehom mej smrti
je ošialený; ale znaj, spanilý jun…
(Dejstvo II. Záverečný monológ)
HAMLET:
Majte sa dobre! Včuľ som samotný.
Oh, aký padúch, aký mor som ja.
Či to nie hrozné, že ten herec tu
samo v báji, v sne náruživosti
dušu môže svoju siliť k poňatiam,
že účinkom ich celá tvár mu vanie,
v očiach mu slzy, zmätok v pozoru,
hlas sekavý, kon’ mu celý nasleduje
i v zjavoch pojem? A všetko pre nič?
Pre Hekubu![13]
Čo je mu Hekuba, neb’ on Hekube,
by mal plakať pre ňu? Čo by robil,
majúc pohnútky tie, to heslo vášne,
čo mám ja? Zahrúžil by lešenie do sĺz,
roztrieskal vesmí sluch strašnou rečou,
zbláznil by vinu, splašil slobodných,
zmiatol neznalcov; a ochromil iste
pravé schopnosti úch, očí? Však ja
podlý, blbý, netrebný oplan, kapem
jak v snoch nenabraný vecou mojou,
a riecť neviem nič, nič, a to za kráľa,
komu nad maním, nad predrahým žitím
kliaty stal sa nečin. Či som však papľúch?
Komu som oplan? Kto mi leb’ prebíja?
Bradu šklbe a tvár mi ju fúka?
Za nos ma štípe? — Lož mi do hrdla
v hĺb’ pľúc kto mece? Kto mi to robí? Ha!
Blesk! Ja bych to mal žať; bo to byť nelze,
leč s holubičím ňátrom a bez žlči,
že útisk nehorčím — sic by dávno
bol kŕmil kane krajiny mŕtvolou
otroka tohto! Vražný, mrzký oplan,
zaťatý, zradný, podlý, nezľudný oplana!
Oh, pomsta!
Čo som za osla! To je chrabrosť,
že ja, syn zabitého otca drahého,
pudený k pomste nebom a peklom,
jak cundra srdce odľahčím slovy,
padám do lánia vpravde jak baba,
jak koťuha!
Fuj, hanba! Hor’ sa, mozog! Ja som čul,
že stvory vinné, sediac v divadle,
pravým obmyslom scény tak boli
preniklé v dušu, že tam nahrané
zločinstvá svoje hneď vyvolali.
Bo vražda, jazyk sic’ nemá, mluví
s predivným orgánom. Ja chcem tým hercom
dať dač’ hrať rovné mi otca vražde
pred strýcom mojím: skúmať chcem mu zrak,
preskúsiť do živa; čo len zbledne,
ja spoznám môj beh! Duch, čo som videl,
môž’ byť diabol, a diabol má moc
ubrať sa v tvár vábnu; hej, asnáď
z mých neduhov a melancholu,
bo s takýmito vládne zvlášť duchmi
podviesť ma káram! Chcem dôvody
presnejšie, jak ten…
[11] J. W. Goethe: Mignon — preklad vznikol v Bratislave 11. apríla 1843. Názov básne sme doplnili v tomto vydaní — pôvodne v rukopise prekladu bez názvu a bez uvedenia, že ide o preklad.
[12] W. Shakespeare: Hamlet (Dva úryvky) — datovanie prekladu nie je na rukopise uvedené — asi vznikol začiatkom roku 1845 v Hrachove. Spresnenie v podnázvoch („Dejstvo I. Scéna V.; Dejstvo II. Záverečný monológ“) sme doplnili pre toto vydanie (pôvodne sa v rukopise neuvádza, že ide o preklad). Rukopisy prekladu sa našli až v roku 1971 v Tisovci na povale starej daxnerovskej kúrie tesne pred jej zbúraním spolu s rukopisom kompletného prekladu Hamleta od Bohuslava Křižáka — vlastným menom Michala Bosého (porov. našu štúdiu v Slovenskom divadle, 28, 1980, č. 3, s. 382 — 407). Vozárov preklad úryvkov z Hamleta bol prvýkrát publikovaný až v roku 1982 v zborníku Literárny archív 18, Martin 1982.
[13] Hekuba — manželka trójskeho kráľa Priama; jej syn Paris nerozvážnym únosom krásnej Heleny vyprovokoval povestnú trójsku vojnu
— bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam