ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Keby nás Pán Boh nechal dlho plakať každý deň, od rána by bol náš dom zavretý.

Nikto by nás nepozdravil, ani naše milé dieťa nie. Ešte nám nerozumie, keď plačeme.

Ale slzy sú Božím príhovorom, s nami sa zhrieva Pán Boh; tak klope i na neotvorené dvere.

Náručie Božie nemôže nevedieť, že plačeme. Ako by mohlo byť teplým, keď sa sužujeme!

Stvoriteľ má svoju reč, ktorá nie je v slovách. Iba prichýli k nám tvár, celkom nečujne.

A nečujne zdvihneme oči z plaču. Natoľko, že by sme bez hlásky vyslovili veľkosť Boha.

Ó, ktože si to uvedomí, že už sú tie slová na jeho tvári! A slzy boli na nej.

2

Aj pred Bohom si vykrúcame fúzy, chceme byť odlišní. Ako dobre, že slobodu Boha sme svojou nepravdou nesputnali.

Urobili sme zo života lož. Pokrivený blahobyt na jednej strane a na druhej rozhrmené utrpenie.

Povedzte, kto vám čo dá zo svojho hradu na zemi, alebo kto sa sužuje pre všetkých!

Tak sa potĺka mnoho ľudí po svete, sú dobiedzaví, nestrachujúci sa o všetkých.

Luhajú, že sú ľuďmi. Žijú medzi nami, hnevajú sa, že je nás blížnych tak mnoho.

Vycigánili nám svet. Ale pre nás je to čas na lásku, aj keď sa to nezbadá.

Golgota mala práve v tej chvíli úspech, keď to nebolo vidno. To sa ukázalo na kríži.

3

Bolí! — skríknem. Bože, medzi mojím výkrikom a tým, čo bolí, je tvoj úsmev.

Je tu ruža, ktorú zachraňujem studenými dlaňami, ako keď oziminy dostanú sneh z neba.

Kto sa tu narodil, vie, že niet pohody na zemi. A nosí tvár Božiu od kríža ku krížu.

Nosí ako taký, kto vidí na vlásku visieť na stene svoj obraz, čo má porátané minúty.

Ako lotor na kríži s niekoľkými chvíľami života. A ty, Bože, si mu hovoril o raji.

Ako na aréne pred palcom, spusteným dolu, keď Nero pil krv kresťanov. A v nebi sa na nich čakalo.

Bolí! — skríkneš. A uvidíš, kto si, sňatý z kríža a pietne položený do náručia ktorejsi včielky, pred úľom.

4

Nebesia, dajte svätú chvíľu, neísť na trhovisko slov. Nemať hlas na predaj.

Povedať iba slovo „Boh“ a spievať ho, ako keď vtáča švítorí pred hlasom večnosti.

Nič nepridávať, keď teba, Stvoriteľ môj, vyslovím. Nikdy by som ťa nedoplnil.

Veď či viacej mi povie o tebe kvietok poľný, keď sa mi zdôverí o tvojej láske?

A či mi viac zaspieva o tebe vetrík, ktorý nesie i to, čo z môjho kvílenia vošlo do neho?

A či nám vie dať človek slová ako ty, keď nám dáva tŕnie? Z lásky nám ich nikdy nedáva.

Preto sa neopieram o to, čo ja poviem a čo druhí. A nedovoľ, aby namiesto teba, Bože, mal som iba slová.

5

Kristus plakal, keď chcel odpustiť a Jeruzalem nechcel, aby sa mu odpustilo.

Keby sme mali slzy Kristove, i my by sme chceli, aby nik nezahynul bez odpustenia.

A iba chodíme okolo seba, bez toho, aby sme slzami milovali druhých.

Tak veľmi nám pripomenul Boh, že Kristus tento bolestný akt urobil z lásky.

Choďte a učte všetky národy plakať. Krstite ich v mene odpustenia, slzami.

Dni sú démonmi, zistíte pred odpustením. Po odpustení už prestanú byť démonmi.

Svet konaj svoju spoveď!. Bude to udalosť, ako v kalendári života deň narodenia.

6

Boh, pokrájaný na chlieb, je potroške nášho neba kúsok. Sen chudobných.

Príde na každého rad. Po drobnej hŕstke uživíme sa medzi štyrmi stenami ako v modlitebni.

Aj omrviny čŕtajú sa nám v srdci. Boli vždy poruke, keď nás nikto nepoznal.

Z mála sme rástli, z mála, z ktorého sme nejedli a nepili ústami. Mali sme ich poranené.

Najradšej sme dušu priložili k perám kalicha, pretože bolesť i nás zachraňovala.

A niekedy nám dal stôl menej. I Boh bol menej pokrájaný, ale tak ako vždy, z lásky.

I za to, čoho bolo poskromne, vďaka. Zem svätá nás chovala. Z biedy betlehemskej rástlo naše vykúpenie.