ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Ide si duša moja po paši ako tichá, poranená ovečka. Prešla horu tŕňov, oddychuje.

Možnože ešte znesie moc toho, čo je smrteľné, kým ju slnko božie nezožne.

Vždy som rozmýšľal, ako sa môže zvlniť svet takou uspávankou, že ani naše nohy nevedia, kde nás nesú.

Na pekných vŕškoch i pastier zaspí, čo sa zasníval azda len nad kvietkami.

A na kamennom úvale jeden plesnivec ho vábi a naň najviac myslí.

Zahľadí sa i nad strminy, kde sú nanesené mladé orly a páči sa mu svet s priepasťami.

Ó, duša moja, veľké cesty si urobila, hviezdy si mala na zemi. Ale iba sa zaligotali.

2

Prichodí mi na um naimský mládenec. Milosrdenstvo tu vedelo zlomiť Syna Božieho, matke povedal: Neplač.

Keby ma boli vynášali mŕtveho, akožeby moja rodička nehynula žiaľom! Vyplakala by aj oči.

Zomrel. Boli i takí, čo smútili, i takí, čo si to želali, i takí, čo sa aj radovali.

Ale vtedy sa nebral ohľad na nikoho. Ten, ktorý dáva život, zastavil smrť a povedal mŕtvemu: Vstaň!

A mládenec vstal. Pobral sa svetom a putoval po skutočných i neskutočných morských búrkach.

Keď sa vylodil, na suchu pozeral iba mapy, kde vedú cesty kolo domu božieho.

Zástupy žasli, keď starý námorník prešiel kolo prístavnej krčmy bez slova.

3

Mám pred očami obraz Lazára: je mŕtvy, páchne. Kto ho to nechal zomrieť?

A Ježiš tam plakal ako malý chlapec. Viete, prečo. Lebo ho miloval pred smrťou i po smrti.

Predčasne nedožitý život. Ale je rozdiel medzi takou smrťou a tým, keď sa zomiera aj v živom tele.

Ak bol Ježiš pri takejto mojej smrti, videl som ho tiež teskliť a povedal mi: ty zomieraš? veď som ťa miloval.

A aj vtedy, keď som sa podíval v hrobke duše na zatvorené dvere, bolestne som si spomenul, že chodieval ku mne.

A počul som vonku pred zavaleným kameňom hlas okolostojacich: ako ho veľmi miloval.

A zachytil som slová: Odvaľte kameň! Áno, bol to hlas toho, ktorému bolo veľmi do plaču.

4

Ďalej sa nejde. Chcem kročiť, niet čím. Mám sandále predraté, vyzerajú na smrť.

Rozjímam, na čom sa zomieranie prejaví. Na poslednom dychu? Veď dych, ktorým som stvorený, odovzdám Bohu.

Čože môže byť bolestného v odchode k Bohu? Veď bolestné bolo dlho žiť.

A ako bolestné! Zátarasy, neistota, stiesnenosť pred všetkým tým, čo spomaľovalo moje kroky k Bohu.

„Milovať budeš z celého…“ — to bolo ťažko. Odpracte už z mojej cesty tmu, do ktorej som bol sácaný.

Nech sa mi očistia myšlienky od prachu sveta, potom sa mi najľahšie pôjde k Bohu.

Neľakám sa smrti. A nebojím sa, kedy zomriem, o to sa stará Boh, nie ja.

5

Cesta má koniec, to je skutočnosť. Ktože by, raz vyprázdnený, vedel tak zakričať, aby smrti rozkázal! To trápi aj ateistov.

Nikto pred narodením nerozhodol o sebe, aby bol na svete; neurobí to ani pred smrťou.

Žijeme vždy na pochode, až k cieľu božích strání. V tom je aj vízia konca života.

Hlboké nazeranie vedie k viere. Preto i neverec sa zaoberá tým, že umrie.

Utekať od všetkých prameňov, povedať „nie“ nič nepomôže. Boh stvoril i viac, ako je život na zemi.

Kto myslí na smrť, vždy ho môže srdce bolieť, že dostal tak málo-málinko života.

Pochybovanie o posmrteľnosti prepadne hocikoho, uderí, dokrvaví. Ale poranení sme iba, nie usmrtení.

6

Dni sa odmotávajú, sú klbkom neusmiatym a koniec nitky má v rukách anjel záhrobia.

Nie je on postrachom, aby sa nám zatemnil celý svet. Vidí, že okolo postele treba utrieť prach.

Čisto bude v izbe za chvíľu. On sa stará, aby sa zabeleli naše ruky, keď ich uložíme na prsia.

Srdce nám bije polohlasne, už rozprávame s ním ako s kosou na poli, čo zbiera úrodu.

Anjeli nikdy nekričia. Postoja pri svieci, podajú nám pohár vody na zvlaženie úst.

A ešte ostatnú lyžičku, ešte na jazyk kvapku z modlitby, posledný kvet pre zhasnutie.

Nemožno sa zľaknúť a pomyslieť, ako zutekať. Ide sa tíško do svetov Božích. Ideme ďalej ako dovidí smrť.