ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Na šiesty deň premeriaval Boh zem, či viac kvetov stvoriť, či len dýchnuť do hliny na posledný.

Záhrada hýrila farebnosťou všetkých hlasov a nikto nezastal pri nej, aby bola orchestrom.

Bol potrebný ľudský duch, rastlinka, ktorá poviaže šumot stromov s oblohou nebeskou.

Ty vtedy prišiel si do úst Božích „Učiňme človeka“, uprostred samých kvetov na zemi.

Naozaj nebol si iný ako slova Božieho kvet. Raj naskutku dostal plnosť rozkvetu.

A vzdychol si potom neskoršie Pán Boh: Ako si zvädol, ako si len opŕchol, kvet môj stvorený!

A povedal svojmu Synovi: Iď, môj Jednorodený, na zem, poliať ten kvet, keď aj svojou krvou, a zachráň mi ho.

2

Z belasého vzduchu vždy zachytíš svoje meno, keď ťa zavolajú ľudia. To meno máš od nich.

Ako to, že sa neobzrieš, keď Pán Boh zavolá do tvojho vnútra „Duša“! Či nie také meno máš od Boha?

Stvoriteľ ťa postavil bezmála na úroveň anjelov, a nie pre kamarátstvo so zlými duchmi.

A čím z väčšej výšky ťa volá, tým viac vypaľuje svoju podobu cez tvoju pohromu.

Ako ide jeho hlas k tebe, dobre vieš. Na duši sa ti chce zachytiť. Vidíš, pozná ťa.

A ty predsa nečuješ svoje meno a ideš, akoby išla divá zver po poli tulipánov.

Ale Boh je dobrý poľovník. Raz ťa môže trafiť do srdca. Spokojne si vie zacieliť, neujdeš.

3

Má jedinú silu strom, smie sa zadívať tak do neba, že mu to nikto neprekazí.

Je v človeku jedna túžba, vnoriť sa do mora veľkých blankytov a nepotknúť sa na nikom.

Ľudia mnoho naložia na našu loď a ku všetkému dakedy i svoje chladné objatie.

To stratené už nehľadáme. Plavíme sa hore prúdom k nebu a rieky zmývajú z brehov i to, že na ne hľadíme.

Je vôľa v nás nestŕpnuť, boriť sa, zožať zenity, lúče popálené lúčmi na rozhmýrených horizontoch.

Keď je Boh naším slnkom žiadostivým, vie, že človek, taká bylinka, sa tu chveje zimou.

A ukáže sa Boh, ukáže sa v svojich veľkých svetoch, kde nás nikto nedočiahne studeným dotykom.

4

Had sa prihovára. Už je vo výške stromu. Vynašiel novú náuku: „otvoria sa vám oči“.

A povedal: Uvidíte seba, človek človeka, a ako treba byť chamtivým pre jedno jablko.

Potom vás bude veľa-preveľa a budú vojny pre jeden plod v záhrade, pre jeden vŕšok s obilím.

Budete sa bruchom po zemi šúchať na frontoch, také plazivé zvery, čo idú druhých zabíjať.

Potečie krv. Oheň sa nasýti ľuďmi ako peklo duchmi. Údolia budú plné prachu žeravého.

Tí skutoční víťazi a tí skutoční porazení oviažu si jazvy a nezaspievajú Tedeum.

Nakoniec prídu si ruky umyť za okrúhlym stolom. Ale Pán Boh tam nebude sedieť.

5

Keď už bude po vojne, sviečky cintorínov vyhlásia pokoj. Na hroboch bude pomerenie všetkých duchov.

Bože, ty si potom porozprávaš s nimi sám. Ale o čom? Či oni vedia prečo strieľali?

Ako im to uznať za hriech alebo za odmenu, keď mali iba guľky a boli len tými, čo popadali!

Pred zákopy by sa mali postaviť nie oni, ale niekto druhý, kto sa chce biť. Goliát a Dávid.

A napísal to jeden z bojiska: Pošlite ich na jednu noc sem, kde sa musí umrieť.

Ty, Bože, s tým jedným mŕtvym, čo sa chcel biť, ľahké by si mal účtovanie.

A my by sme nemali pomníky neznámych vojakov a svetielka na hroboch vyhasnú v pokoji.

6

Syn Boží pod znakom, že mu bodľačie prerastie ruky, dal sa na záchranu ľudskej biedy.

Biedni boli tí, ktorým nik nevedel alebo nechcel pomôcť. To sa videlo pri uzdravení chorých.

Ešte biednejší boli tí, čo žili bez odpustenia hriechov. Plody na vyhodenie do ohňa.

Aj vtedy boli ľudia hladní. Kristus aj ôstie vyplel na roli, aj očesal, čo malo zarodiť.

Teda láska, súcit, milosrdenstvo. To boli otvorené dvere z neba na zem. Ale nie aj zo zeme do neba.

Veru, Pán Ježiš zažil dosť nevďaku. Hložie sa neodmenilo, ani sa nestalo ružovým kriačkom.

No, do ostatnej chvíle hľadal tých, ktorých treba milovať. Boli sirotami.

7

Božie člny pomaly nesú, ale k prístavu. Nehľaďte z brehu, nestojte, poďte do prúdu.

Mocná voda sa mocne púšťa do mocných. Božie veslá sa dajú teraz vysloviť našimi rukami.

Naložený náklad je cenná duša, ktorú vezieme. Je z neba, nekričme, že sa utopí.

Krútňavy, múľ, či skok do dravých zákrut — vždy nás zmieta a chce rozbiť plavidlo.

Nemožno k brehu zakerovať, keď nám puklinou voda ide dnu, nemožno skončiť plavbu.

Lebo sú také zákony Božie, že k prístavu sa musí prísť, i s úplným vysilením.

A keby sa čln prevrátil a utonul, človek vie plávať. Mocnejšie sa ho drží Boh, keby sa topil.

8

Otvor nebo a pozbieraj, Bože, ten ľadník, čo sme ti nechali po chodníkoch.

Nie je ho až tak veľa. Ale ty si, Pane náš, ten vtáčik nebeský, ktorého kŕmime zrnkami.

Príď, aj ťa ošatíme, ty naša poľná ľalia. Hľaď, ani Šalamún nebol bohatšie odetý.

Od tých, ktorí mali len málo, uložené v dvoch halieroch vdovy, čože možno viacej vziať?

To ostatné už všetko rozdali. Milovali, trpeli, odpúšťali. A objali olympijských bežcov.

Pane Bože, vieš, ako si touto hrou potrúsil zem. Také i také odmeny dávaš tým, čo dobehli.

Usilovali sa, je trocha i úrody. Máš, Pane, svoju čiastku, no nie až takú na závidenie.

9

Pred láskou Božou bežal jeden stratený baranček. Vyschnutý, starý tŕň mu bol pred očami.

Povedal dobrý Pán Boh: zavejú ťa ostré večerné tmy, nebudeš mať kde prenocovať; poď ku mne.

Keby to bolo k tebe len tak nakrok, prišiel by som, povedal baranček, ale ty si ďaleko.

A chcel ísť. Lenže tŕnie, zdalo sa, že narástlo väčšie a tislo sa mu na kožu.

Išla z neho krv. A dolu tiekol potok a zurčal tak hlasno, že len stupňoval jeho túžbu po prameni.

A keď podul vietor, jazvy na ňom cítili, že hlbšie a hlbšie idú do nich hroty ostňov.

Vtedy povedal Pán Boh: idem ťa vyslobodiť. A trápili sa spolu. Ten dobrý Pán Boh s tŕňmi na hlave odchádzal, keď odnášal barančeka.

10

Obdivujem ťa, Bože, že si milosrdný. Poľutuješ nás a znova si nepremeniteľný.

Sú milióny a milióny ľudí, čo ťa nikdy neoslovia „Otče náš“ a ty si i vtedy Otcom.

V tvojom mene sa dakedy i my pobijeme a niet v miliónoch ľudí dvoch, čo by sa po krvavej bitke v láske objali.

Po tých dokaličených pochodíme a nebozkáme zem, na ktorej vytiekla krv tvojho Syna.

Len úchytkom pozrieme na toho hore na kríži a na tých druhých kolo nás nikdy.

A ako si sa díval do ľudského srdca, keď ti preň na Golgote vytiekla v poslednej kvapke panoráma nás všetkých!

Ty si to ľudské srdce prišiel mať medzi nami. A hovoríš k nám neslýchanou rečou: Odpúšťam.

11

Keď vezmem, Bože, tvoj spev do ruky, ako sochár vezme kameň, a začnem ho stvárňovať, stvorím zo seba akú-takú biedu.

Je to slabý výtvor. Ale keď ma vezme Boh do rúk a povie mi „úbožiatko moje“, to je dielo.

Trochu sa so mnou namáhal i Pán Boh. A vyšlo mu to, čo si on sám zamiloval.

A dal sa mi aj poudierať. Hľa, keby som nebol plod lásky, rany by ma hrozne boleli.

Nechcem byť dlhšie na svete, len pokým vládzem s láskou. Aj dúha žije dotiaľ, kým s farebnosťou vydrží.

Nebo si ponechá svoj nápis. A mne sa bude vidieť vždy, že Boh ho na moje čelo položil.

Ó, keby som mohol Bohu ukradnúť čo len jednu myšlienku vtedy, keď spieval. A ukradol som mu ju, povedal: úbožiatko moje.

12

Prišiel rozsievač so semenom medzi nás. Na jedného nasial rozhnisavených vredov.

Žena ich nevedela zniesť, vyhodila, chudáka, na hnojisko: choď, tam je teraz tvoj čas.

Chrasty boli hnusné, bridili sa. A keď ich nevedel porátať, stali sa mu trpezlivosťou. On sa volal Jób.

Dymil sa z neho zápach. A jemu ticho bolo ako v záhrade pri ružiach. Veď ako by mohol Stvoriteľ rozsievať zápach!

Zdalo sa, že obloha sa zachmúri — a nebolo mračna. Ktoré výkupné utrpenie je nebu odporné?

Tak tam v úderoch zeme bil sa Satan o ošklivosť a Boh o neodplašenú svoju lásku.

Na tých cestách nemá človek ľudskej opatery. Boh to nasial a Boh to aj pokosil.

13

Jeden človek môže zaviniť pád ľudstva. V každom z nás je ten jeden a v každom i pád ľudstva.

Aj jeden hriech ide proti Bohu, to jest proti tomu, čo je čistým životom.

Veľkým je potom i pád pre teba, keď si dýchal na neresť a pomáhal jej k životu.

Na zlo si stačil ty sám a veľa tmy. Tak sa stáva tam, kde sa odvrátiš od Boha.

Vošiel si do noci, chceš sa ňou prebrodiť a uzimený po kolená, sa pozastavíš. Ďalej už mrzne.

Je ešte potom svet, ktorý môžeš predstavovať, nezahubený v ľudstve? Môžeš byť ešte ľudským?

Áno, ale v svojom prebudení a v najráznejšom kroku do svitania. Ešte vždy nie si dokončené dielo Božie.

14

Vstaneš a rozhodneš sa: idem k Otcovi. Tvoja vôľa sa pokoná s tvojimi krokmi. Tá cesta bude pokáním.

Pokánie je: ponížene zohnúť sa, zlomiť hrdú pýchu, čo sa zrodila v tvojom „nie“.

Pokánie je: priniesť obetu, povedať Bohu také „áno“, ktoré dá tvojmu svetu rovnováhu.

A popadá na zem prach, ktorý sa vzoprel a vzburou chcel zastrieť oblohy Božie.

Nie, viac sa nevzoprieš na koni. Teraz ťa odkryje Boh svetlom, ako keď bleskom chytal Šavla.

Pýtaš sa, čo máš robiť. Povie ti: choď k mojim deťom, vymôcť si znova svoje vlastné miesto.

Potom ti dá vedieť: dosť si vytrpíš. To nie je vymyslené v šiestich dňoch stvorenia. Ľudia prišli na to, keď zem očernela.

15

Hladní sme, Kriste, po tebe, ako si ty bol hladný, keď si nás zavolal. Obzrieme sa a už si v kŕčoch na Golgote.

Srdce nás bije, ale ho zakrývame. A svoj pokorný klinec sme tiež zatĺkli do kríža.

Možno by sme i horšie upadli. No, tu je veľké ticho. Boh začína hľadieť ranami.

Z každého kúta neba anjeli vidia svätú krv a ty si nepomyslíš, že ťa tak zavolal Kristus.

Nemohol si odolať. Veď hlad po veľkom nebi on vie urobiť veľkým. Patrne ti dá doniesť pokrm k pustovni.

Nik nevie inak hľadať. Má pod nohami popukanú, suchú zem a nič ešte v kalichu neba.

Veď sme i my stáli v Getsemane pri anjelovi, žičliví, aby sa nádoba vypila do dna. To ide s hladom.

16

Mať tajomný sen o šťastí na zemi — je bublina, čo sa ani narodiť nevládze.

Kto by chcel prijať takého posla! Nikto. On má trvanie nedovŕšené.

Dakedy je i prchavosť i plnosť hojnosti roha jednou smädiacou vierou. Chorý si pýta iba vody.

Naraz sa nemožno radovať dvoma srdciami, silným i slabým. Kdeže sú od neba bohatí a chudobní!

Načrieť plným priehrštím do rieky sveta a podložiť ho pri kríži pod kvapôčku krvi? To by Kristus zatvoril svoje rany.

Belasý motýlik si nájde pre odlet ľahký vzduch a tŕň príde pod nohy, keď zem má ťažký dych.

Ktože uverí, že možno ešte snívať o tichom ohníku blaha, keď plamienkom iba v poranení dohoríme.

17

Kríž potrebuje lásku. To je pre človeka chlieb na stole. Syn Boží ho tiež mal.

Kalvárie niet menej, keď jej vyhýbame a neobmäkčíme ju, keď stonáme.

Na skaly padať; a udrieť sa — to bolelo aj Krista. Otec nebeský chcel, aby bolelo. Za cenu našich životov.

Vstup na Golgotu sa nikomu nepodarí pomocou vtáčích krídiel. Vtáčkom sa netreba vykúpiť z hriechu.

Nie v sne si to odtrpíme ako Pilátova žena. V zemi to musí dunieť, keď nás bičujú.

A keď nám tlčie kríž o trne na hlave, to je len kúsok z hory umučenia. Ona má viac štácií.

Vrážajú do nás klince, ale neplačeme. Láska neplače pred človekom od bolesti.

18

Ruku pokoja sme si podávali v chráme. A pohľad, uprený na Boha, samočinne posunul sa na ľudí.

Šumot, taký nečujný, nás sprevádzal, ako keby anjeli sa po celom nebi chceli roztratiť.

Ideme pozametať kolo seba staré, obnosené nepokoje, chumáče lístia, čo sú pod stromom.

Vidíme tých, čo kolo nás sú. Aj v deťoch sa neutají, že sme susedia s menom.

Teraz sa spieva: Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta. Aj pomedzi nami je ten jeden z jeho najmenších.

Pastvina sa rozšíri a na nej všetci skloníme hlavy, hľadíme na modlitbičky.

Sú napísané, treba odísť v pokoji. Nadlho sú čitateľné tie malé knižočky.