ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Niekto sa nás zhurta dotkne, ako keď zlý hosť príde a hrozne tresne dvermi.

A máme popukané steny a oškrené obloky pribuchnú každý pohľad, von i dnu.

S hromobitím idú naše osudy. Neobručené vozy vybíjajú prach na priedomí pre svoju schovávanku.

Ak ide povodeň a cez mesto sa valí rieka, utekáme podesene a nič si nenesieme.

Ak nás zmetie tornádo a sme pováľané stĺpy, už ani vtáčik sa druhý raz neukáže.

Ak by tu vojna nadišla, vyseká nás do koreňa jeden jediný raz. A Boh bude slobodný.

Vakovka kozubu si pochutí na našom chlebe do poslednej otrusinky. Ale Boh nie.

2

Keď sa nám dom zosúva, jeho tiaž nás rozštvrtí a hory nedajú krídiel na odlet.

Čosi je pri každom zosúvaní ako odchod z detstva a malý náraz nás odsotí. Udrie nás i splašený stehlík v humne.

Na nitke visia kvety pred verandou, ako farba jabĺk v dozrievaní pred červami.

Treba dať domu alebo podpery alebo postaviť nový, s pevnými hradami, na lepšom vzduchu.

Každá tehla stane sa teraz našou rukou a každý pohľad na strechu našou dušou.

Je v nás veľké zobudenie. Chalupa vyrastá, dávame nahor i nadol všetok vtáči spev.

A ohradíme miesto, kde budeme bývať, kvetmi ako strunami hárf, proti neodohnaným hnevom víchrov. Vždy prídu.

3

Zapĺňame každý svoj deň rukami. Naše chvíle sú deje, náš život je poľom orníc.

Stojíme pred otáznikom, ako nevesta pri vydaji, keď na stene klincom pribili jej budúcnosť.

Zdá sa, nečakal na nás nový deň, ak nám slnko lazy vysušilo.

Rozmlátené sú nástroje, ak búrka bola; ležia na lopatkách.

Vykradnutý bol náš dom zadnými dvermi, ak tma bola popolnoci ako vo vreci.

Ale i z trávy je po víchre tráva. Tie slabé byľky odrazu aj nám hrajú v žilách.

A deň je znova taký, akoby stebielko k stebielku rástlo nám z rúk na malých lúkach.

4

Naša záhrada má dušu. Kolenačky jej dáme každej jari nové stromky.

Behom rokov tá duša rastie, kvitne, zreje, oberáme ju a nosíme pod strechu.

Bežia tu slnká, strom za stromom včely si podávajú peľ, ideme za dobrým vetrom.

Ideme napochytro, napomaly, zajtra, celé roky, vždy, ideme večne.

Ktosi sa odchýli, ktosi sa aj prikloní, aby pridal trvania nášmu obrazu, ktorý sme dali do zeme.

Na podobu ľudskú stvorený plod prikotúľa sa k našim dverám.

Ak sme sa stretli dvaja, na tvojej tvári i mojej strom v strome rodí.

5

Decku netreba mnoho k radosti. Zdvihne na ulici triesočku, ihrá sa s ňou. A my to šliapeme nohami.

Deti hocičo zdvihnú zo zeme a nájdu kus neba. Nájdu ho detskými krídlami.

Anjeli sa s nimi kamarátia pri jamke, ktorú si dlabú v piesku. Deti sa nepobijú s anjelmi.

Iný dotyk majú ako my, keď si utrhnú kvietok na potechu. Ich kvietok neuhryzol had.

Nejdú k úľom, kde včely štípu, hoci všetko patrí deťom. Plakali by pre krvácajúci prstoček.

Tej krvi je už dosť. A ty, dieťa, musíš byť zľaknuté pri každom druhom človeku.

Videlo sa aj to, keď sa ľudia zabíjali. Vtedy to plakalo. A my to šliapeme nohami.

6

Z prírody chceme si odniesť domov trochu jej dychu. Ale vziať to na chrbát — je primnoho.

Priťažké sú raz eukalypty, raz popukané dlane, čo by to zdvihli. Nemožno celý strom odniesť spod stromu.

Tak človek zastoná a diví sa, kde sa berú v ňom ozveny, iba ozveny na bolesť.

Z každého kopca nesie si tmavé oči, aby prekročili z oblohy dolu na zem.

Náhle sa zachmúrilo, ide víchor a bude lámať pod nebeským zenitom i to, čo sme si nedoniesli.

A spomenieme si, že sú vonku mohutné, osmahlé stromy, s nádhernými vrcholcami, čo uchránia sa samé.

Aj človek musí vziať na chrbát celý svoj víchor. Rovno zo srdca si ho musí vziať.

7

Často sa potrhajú nitky, vznikne tma. A trhliny sú za tmavej noci väčšie.

Najskorej sa to pozná pod nohami. Padneme a svoj vlastný pád, stvrdnutý, na sebe počujeme.

Dakedy zachytíme tento zvuk. Keď sa nám srdce odtrhne a na zemi z neho pršia iskry.

Bože, keby to aj iní videli, kde pukla tá zem! Posledný vtáčik už nemá odletieť.

A, mlčanlivosť, keby išla zver okolo nás, by bola záchranou. Utajiť dych je toľko, ako nabrať sily.

A čo so srdcom? — pýtame sa. Hľa, pred nami aj motýľ vie sa vzniesť nad odlistený ker.

Nemala by nám prekážať malá kostrnka. Ideme ako mravce cez trhlinu, na tejto strane dnu, na tamtej von s bremenom.

8

Na TV sú zvesti. Naša miestnosť je naplnená všetkými piatimi svetadielmi.

Kedysi v izbe len to sme počuli, keď mama v kuchyni miešala v hrnci varechou.

Teraz pod naším oblokom sa stalo, že ľudia chodia po Mesiaci, ako hen za vŕškom a ešte za vŕškom.

Zasnený nad jedným krokom, povie človek, že je to krok tisícročia.

Stojíme nad kolieskami vekov, čo ukazujú čas a čoskoro budú smiešne naše malé hodinky.

Povieme svojim deťom znenazdania, že sa už naša doba pominula. Tá v tichej izbe.

Čas hučí, čas melie, sme v mlyne. Ale mlynské koleso už neťahá voda, mlynom sú celé svety.

9

Keby sme vedeli presne, ako brečťan žije, keby nebolo víchrov hrozitánskych blízo neho.

Sú chvíle, keď sa stanú tragédie i za spevu vtáčkov a vtáčky letia spievať ďalej.

A nevyhne sa nám nakrok hortenzia, čo práve rozkvitla, jej hlas je nedeľný, keď nás pozdravuje.

Ľudia nie sú tak pravoverní. Ešte vždy vybočíme jeden druhému, časom i na celý deň.

Za ten celý deň, hľa, stromy rastú, kvety sa túlia k sebe a podávajú si tiché sny.

A ľudia neskladajú oči k nohám druhých ľudí a svoje sny nenakopia na ich cesty.

Ešte dobre, že majú kde prezimovať detské krehunké rúčky; na našej plačúcej tvári.

10

Po vojne bez ohníka by nám bolo zima. Urobíme si ho na vŕšku, kde máme rozmetaný dom.

Azda nás zohreje. Aj na tých položíme oči, čo sme vedľa ich plných klasov prešli teraz hladní.

Boh stvoril lásku len jednu. Veď čím by sa líšili dve od seba!

Ó, ako sa predbiehajú fialky na poli, aby prišli prvé do skorej jari! A prišli na oltár.

Dobehneš s malým deckom k dverám chrámu a hovoríš: čože sa ponáhľaš, veď sme už došli!

A básnik zapáli si svetlo na jeden deň básňou ako nič. Takou vtáčou piesňou. Na druhý deň zas píše báseň.

Keby si mohli vtáčky kľaknúť, ó, ako by nás prosili o kúsok nášho svetla. Im nechýba ich svetlo.