ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Ráno sa takto rodí: prejde pohreb noci, aj uplakania hodinka. A slnko, s horiacim raždím pod pazuchou, vyhrnie si šaty po kolená.

Z prostriedku, z iskrivej rosy, vyšliape sa svetlo. Zadarmo ste ho dostali, odkrojte si z dňa.

Noci bolo dosť. Pretrite si oči. Čo vám lipkajú hmlou, čo trpíte večnou slzavosťou exilu.

Kohút ide spievať. My chceme žiť nie v spánku, my sme sa v tme neprehodili na druhý bok.

Vstali sme. Jeden z nás zaspieval baladu z čias tureckých, druhý tú staršiu „Stála bitka, stála“.

Kde sú hranice? V Európe kde je srdce? S harmonikou na ústach čakajú na nás deti za humnami. Chce sa im menej plakať.

A dejiny sa napĺňajú. Raz väčším zakvílenim noci, inokedy s rozbehnutými minútami po strechách doma.

2

Kdeže by si odtiekol, keď hľadíš k svojim! Tam ten potok, zdá sa, má s našimi vrchami spojenie. Poď sa napiť.

Otec horiacim polenom si uchráni stádo; na stene v chate visí mu kríž. Sú plné hory vlkov.

A vidíš, orly pod Kriváňom nekradnú deti z kolísok v povojníku. Matka sa prežehnáva.

Chodíš po rodnej zemi, strážiš belasé klinčeky i nezabúdky na cintorínoch, aby ich nepojedla zver.

Aby dlho nespali, prosíš sitnianskych rytierov. Aj tých zo Skalky, tých zo Zobora, nemŕtvych.

A keď niektorých vzali na dereš pre Božie pravdy, nebrús si nožík. Tí už trpieť vedia.

Posilni svoju vieru tými, z ktorých na teba svieti bolesť žeravá. Nad nami Boh, pred nami i za nami domov.

3

Zaspomínaš si. V pamäti vidíš gazdu pod kadlubom kolo kvetu jačmeňa, čo mu hromy bili na chrbát.

On tu žil dávno, nie posvojom, prigniavili ho. Ani žena nebola iná, ani deti.

Tvrdú kôrku zo smidky posunul pred vnúčence. Horká bola, ale plná milovania.

Belel sa v zrebnej odedzi, ako ju nosili naši v horách. Na soľ si skoro nezarobili.

A keď ich pošibali po nohách páni a chceli od nich viac, museli im ruky pobozkať.

Neľahko sa viedlo hororubačom. Mohli si potme priniesť na zimu kúsok vrchovca, trochu šteliny.

Keby si oči otvorili, videl by si i tých, čo im dnes posýpali na zem toľko, ako drôbeži.

4

Ty vyhrabaný z hrudy, z ktorej bol otec, vydaj svedectvo o nemŕtvom tisícročí. Jedným konárom.

Kto pochytal svoje deti za ruky, vie, že to bolo vo chvíli, keď zarachotila blýskavica.

Utiecť nebolo kde, len k chalupe, obliehanej neúprosnou chmúravou. Aj štvornožky.

Ale keď prístrešie zhorelo a nevoňal už chudobný pokrm ničím, iba popolom, išlo sa za osamelými sokolmi.

Z odchodu ostalo mnoho rán, mnoho pofúkania. V záhrade petržlen možno si už len domyslieť.

Ale ak povieš slovo, ak ho dýchneš, ako dýcha chlieb, vieš, že tam by naň veľmi čakali, keby neprišlo.

Hory, tie tvoje, staré, nevyhnú sa ti nikdy. Oči vedia, kde si im prikázal ísť.

5

Žiť z otroctva a trávnic. Pozrite, koľká ťarcha sa dá zdvihnúť, koľká uniesť! Spievajte viacej.

Pri našom košiari zvonce oviec zvonia; odišiel Janíčko, odišiel krvavý, hajdúsi ho honia.

Bolo to dávno a je to dnes. Na všetky naše hory a úvrate posadala si taká mura.

Dievčatá si utierajú oči ľanovým ručníkom; a chlapci zahvízdali na dvoch prstoch a dom boží sa otvoril sťa kľúčikom.

Čo mladé, čo staré, bežalo do kostola. Svorky kopovov obliehali kríž na stene, posledný chlieb zo stola.

Zdvihneš sa, zdvihni, výkrik mojej veže, už ma nedochytia, veru nedolapia, nedajú za mreže.

A napíš. Napíš, keď si už vonku, ako si nedáš nohy podlomiť, keď treba putovať k rodnej chatrči kolo sveta.

6

Svedomite sa vyspovedaj a dôverne, či ešte miluješ, či už len platíš alimenty. Mater vlasť ti deti porodila.

Len si spomni na svoju mladuchu, keď mala tvár ružovú a sukienku kvetovanú. Z velebného chrámu si ju viedol domov.

Ktože nehoduje na svadbe! Vykrúcal si ju, až sa všetkým pohárikom v hlave krútilo. I jej samej.

Lenže po čase ju našli robotné dni; učubraná, s rozcúchaným pohľadom ti išla v ústrety.

A potom deti, kŕdeľ. Naháňal si sám deň, ako sa dalo; nebolo už tepla pri krbe.

Bol si taký neľúbezný k nej, ako keď po rúbaní dreva položíš sekeru na klát.

Chceš sa pomodliť, ale rozmýšľaš, ako, keď si prehral hru o radosť života. Spolu s ňou, či len ty sám?

7

Vieš, čo je sloboda? Povel Boha. Stvoriteľ rozkázal a nebolo otroctvom, keď zem sa začala krútiť.

A človek-robot, výrobca pekelného stroja, zatiahol páku a je niekedy výbuch.

Tam kdesi potajme sa stretajú a pýtajú sa: kde si bol skrytý, keď si prosil o nocľah, keď ti chalupu prepadli?

Už sa nám na deti nepozerajú, ako si ruky zababrali, keď sa hrali hru s vtáčencami z blata.

V krajine pod Karpátmi čas nás obhrýza ako plánku a obruč reže sa, ako do stromu puknutého.

Darmo sa pýtame, či je sloboda nekrútiť sa zemi, ako jej Boh prikázal. Sloboda je bič.

A občas hľadíme jeden na druhého ako potrundžení: kde si sa vzal? A prečo más chrbát ohnutý?

8

Kto som, ja v tom roztlčenom kamení sveta, keď je tak veľa tých, čo nepotrafia k nikomu, neoblečú sa na sviatok!

Mňa nenašli na ceste. Mňa si, rod môj, položil do rúk matere, aby som sa netúlal ako Cigán.

Pole nám rodilo už od Svätopluka. Každý môj nebožtík hľadel na mňa z chleba.

Nepôjdem žobrať, nebudem príživníkom, aby ma darmo chovala dajaká dedina sveta.

Vytrhnutý tŕň z nohy ma nenaláka do zeme nikoho. To, čo mi dá ona, nikdy moje nebude.

Len za slnkom pôjdem, ako Traja králi, keď sa vybrali, podľa cesty na nebi, prví pozdraviť Boha na zemi.

Za jedným svetlom v živote môžu ľudia zhasnúť druhé svetlo. Len to slnko na nebi nik nezakryje dlaňou.

9

Vyslovím tvoje meno v slove: vitaj. To je reč milujúca. To je premenenie radosti na teba a na mňa.

Lenže mne to nie je dosť. Posunujem ťa na miesto, kde je viac pohody, vravím: poďme spolu.

Ak uvidíme dom, ak z jeho oblokov vyhráva harmonika, iste nás ponúknu radostníkom.

Naši dedovia mali radi krstiny na Orave. Každého sme u nás volali krstným otcom.

A teraz sme tu my dvaja, keď už šarkany víchor ponaháňali. Povedz, nie si môj krstný?

Hej, prištiknutý tým raňajším pozdravom, si ten, ktorého mi dedo nalial do pohárika.

Nesiem ho kostnatou rukou k perám. Moje poznanie je, že z jednej kosti sú i naše Tatry.

10

Drotárska duša spievala v poslednom z predkov: čo nevidno — budem za horami.

Ktorými očami ste ma videli vtedy, ktorými dnes? Pri tom vŕšku na Machnáči ešte raz?

Bolo treba i deťom doniesť nejaký rebach. Na tých druhých brehoch — mysleli si — ľudia sýpu, sú rozprávkoví.

Prudko sa zobúdzali, koľko ráz im nikto nezaklopal na oblok. Tam sa čakalo a ďaleko za čakaním je svet.

Otčina drahá, dlhá je to bolesť. Už druhé tisícročie je tu a roky nemajú dní, dni nemajú hodín.

Rotunda na nitrianskom hrade, ako dávno-dávno sa voláš našou drahou matkou!

I tu na brehoch Oceánu k ústam sme zdvihli tvoje meno. Včera i dnes nám prišla chuť po bozku.

11

Ber svoj kríž na seba a podopieraj ho krížmi nás všetkých. Vlasť platí zbrojnošov.

Ak padne jeden z nás na kamenistom vrchu, šľachetnou službou dotkni sa boku poraneného.

Nie je spevom „Stabat Mater dolorosa“, keby sa z kríža nepovedalo „hľa, syn tvoj“.

Nie je tvojím plecom ten žalm, že si rozdelili rúcho, keď ho neopieraš o to drevo krvavé.

Tvoj bolestný domov má jednu kázeň v chráme, ktorú každý počuje. Skaly sa pukajú.

Tvojou tmou preráža to, že mŕtvi pochodujú mestom, tí z hrobov, čo im sviečky nehoreli.

Neutekaj, keď srdce také, aké môže mať v nás Boh, je kopijou celkom otvorené.

12

Je svätyňa, je domov pre pútnika. Miluješ ten chrám, keď mnohí o takú lásku nestoja.

Z ďaleka ideš, s roztrasenou kyticou kvetov. Natrhal si ich na tom očernelom svete.

Prachom sú zájdené tvoje nohy, ako na ulici v detstve. Ale peším sú otvorené kostoly.

Živíš sa z dozretých jarabín, čo si Pán Boh hovie v ich hojnosti, na dosah z každej hradskej.

Sám seba hreješ, akoby si niesol nošu vŕbin na zimu. V poli si nemlčal pri kapličkách.

Z vačkov vytrúsiš okrušiny na chodník. Pane Bože, ako len vieš uživiť toľké mravce!

Pripoja sa iní, pútnici aj modleník. To „chlieb náš každodenný“ hovoríte všetci spolu.