ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Trváš za oblakom, Bože, ako si viedol svojich synov na púšti. Aj to je pre mňa dosť.

Žito a hrozno prišlo z mojich rúk k tebe až v Zemi zasľúbenej.

Táto chvíľa v Meste Božom sa mi vidí takou istou, ako je tu prestretý stôl.

Papršleky ožiarenej jedálne ma držia v zajatí. Dom je plný vôňou pokrmu, i ja.

Prosím. Všetky zmysly by sa chceli nasýtiť. Ponechám to na ne, ale už sú sýte.

Odpočinúť si. A teraz, Bože, ty sa staneš chlebom aj vínom tak, aby z neho nič neostalo.

Lebo teba možno prijať úplne. Si výlučne Bohom.

2

Ty si mi dal dom a ja sa bojím, že chodím iba na návštevu, na krátky pobyt.

Dal si mi moc vysloviť v mojej osobe svoje bytie; neodlúčené, neizolované tvoje slovo.

Do mojej zakorenenosti si vložíš čas, s ktorým si my, ľudia, nevieme rady.

Z dňa na deň ťa prijímame. Hlboko v hladnej duši pretrváme do druhého dňa.

Dar tvoj sa ponáša pri veľkej hostine na tých, čo predsa len vždy žobrú.

A nebojíme sa takého hladu. Chceme, aby bol väčší; veď čože, mala by naša duša dno? Nahmatal by si ho?

Ale ty na to nepotrebuješ ruku, ako človek, aby miloval to, čoho sa dotkne.

3

Stojíme na prahu tvojej katedrály, Bože. Tam si večným, tam trochu ďalej odo mňa.

Máš rúcho, biele pre moju potechu, lebo hľadím do zrkadla.

Je tu svadba, premnoho anjelov. O každom družbovi poviem, čo si myslí.

Jedno slovo Boha — a stíchneme nevyhovorení. Otvorená je kráľovská sieň.

Trón, čo sa za vrchstolom skvie, je živý Duch, žiari poznaním. Ostať pri jeho boku!

A kde inde by išla duša, ak nie tam, kde ešte nebola!

No, nedokončí svoje veľké putovanie. Vždy sa bude len približovať.

4

Zem je zachmúrená. Práve taký deň vybral Boh i apoštolom, keď prišli Turíce.

Všetky rybárske siete sme zanechali, hovorili Kristovi, ani jedného člnka na zemi nemáme.

A tu zrazu sa ich ľudská pamäť stráca, zabudli, čo mali, v ten deň turíčny.

Rozsvietili sa námestia, akoby dnes neónové lampy zdvihli nad hlavami všetky mestské ruky.

Ohnivé jazyky visia zhora. Boh udice spustil nad húfmi zhromaždenia.

Každý počuje slovo, v svojej reči rozumie. To je tu tak, ako obcovanie v nebi.

A všetci chceme veriť, že bez nás by nebolo nebo tak naplnené, ako má byť.

5

Vstupujem do chrámu tvojho, Bože. Aby som sa vylúdil z osamelosti, prežehnávam sa.

Trojici najsvätejšej ponúkam svoje spoločenstvo. Naskutku mi pripadá deň ako nedeľa.

Od rána sa zvoní. Clivota, nedostatok priateľov, opustenosť — to všetko redne pred tvojou tvárou, Bože.

Presne tu v laviciach sme si posadali, na tvoje miesto. A všetci vieme o sebe.

Chrám je dosť veľký pre teba. A sused môj predsa čosi hľadá i v mojom srdci.

Zvedavý je, ten pri mne, čo sa modlím; nakukne do mojej knižočky a číta mi to.

Ja sa robím, že to nepozorujem. Ale veď už moje slová mi berie z úst a vie ich vysloviť.

6

Pocestný človek odchádza. A kto vie povedať, kde zanechal seba? Ja viem, kde seba donesiem.

Na vandry idú oblaky a menia sa, keď si tam hore plávajú. Aj ja odplávam, a nie iný, ten kto som.

Kto sa cítil cudzím, pobral sa za horizonty, kým sa nestratil. Ja odídem ďalej.

Ó, Bože, ako dobre ťa poznať, keď všetko je na odchode tu, kde ty si najpevnejší bod!

Ako veľmi sa dávaš obchádzať naším pohľadom a neuhneš sa ani minútke, predbehnutej či oneskorenej.

Vidíš nás v pohybe. Ale čo je to všetko, to naše, keď ty si plynúcimi očami nezastavený na tom, čo beží!

Preto si, Bože, nenahraditeľný po osudoch, čo nás toľkých odkrútili od teba nie tvojou rukou.