Vidíte zrnko

1

Svet je vo vývoji, napredujeme míľovými krokmi. Aj zloba ľudská napreduje.

Každá pesnička si nájde svoju gitaru, každá neresť svojho apoštola. A hryzie.

Ľudí klamú spevom. Spievajú a vycerujú na nich zuby, ako v zavýjaní vlkov.

Do mužov Božích zatnú čeľusťou. Tak to bolo pred sto a pred tisíc rokmi. Zloba tiež napreduje.

Nezohrievali kamene jeden druhého vtedy ani dnes. Pravých prorokov vždy zabíjali.

Keby svätý František z Assisi teraz chodil medzi nami, bol by od skál dobre dotriafaný.

Ale on by ďalej roznášal svoj pokoj; i bosými nohami i opuchlinami na tvári, ktoré nehryzú.

2

Zlo nás zahlušuje na zemi a umierame. A niet nič ľahšieho, ako vinu hodiť na druhých.

Aj v raji sa vyhovárali. No, ak nebolo vinníkov, nemalo byť ani trestu, nemali prijať od Boha slovo: smrťou zomriete.

Keby tak človek mohol zvaliť svoje umieranie na druhých. Oni priniesli smrť na svet, tí zlí, nie my.

A jednak, ja musím umrieť, nezavolám suseda: poď umrieť namiesto mňa, mne sa nechce.

Sused by mi iste povedal: ja nemôžem byť namiesto teba čnostný a za svoje nečnosti zomri si sám.

A keby sme sa dlho hádali o čnostiach, vyšlo by nám napokon, že obaja nemáme zomrieť.

A zatiaľ jeden tretí medzi nami tu zomiera. Je to Ježiš Kristus.

3

Zdá sa, je ešte svet, kde vládne nevýslovné ticho. Treba sa nám dostať do neho. I keď sme podoráňaní, chromí.

Namýšľame si, že máme čo povedať do ticha týchto priestorov, že sú na to, aby človek panoval v nich.

Môžeme sa prieť, ktoré miesto je naše, ktoré slnko si privoláme, ktoré dažde a vetríky budú s nami.

A srdce nám prekypuje od radosti, že sme na dosah šťastia. Ale šťastie je vtáčik.

A či vari všetko má krídla? Kdežeby! Pred nami neuletí všadeprítomný Boh. Lebo jeho je každé miesto.

A tak v tomto nekonečnom tichu svetov nejestvujeme inak, iba pred pohľadom Boha.

Tu sa nám možno i slnkom i dažďom i vetríkom zaodievať. Ale len keď to Boh dá.

4

Nakoniec — Boh nie je nedotknuteľný ako ďaleký belasý blankyt. Neodíďte.

Každý deň pridáva na vašom poli hrášok ku hrášku, fazuľku k fazuľke, podozrievaný, že nič nerobí.

V laboratóriu sa pokochá, keď vedci vynájdu protibacil na mor, kým my sa utápame v slzách.

Číslo mu skáče k číslu na komputeri, keď pracuje diaľkopisom pred našimi rukami.

Via Satelite pozeráme, cez ktorú eklipsu prešlo svetlo s jeho preniknutou myšlienkou.

Začína sa možno éra takých spriesvitnených činov, že človek neujde jeden pred druhým.

A Boh povie: Veď som ja na to čakal, aby ste z mojej dielne neušli.