ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mikulášovi Šprincovi

1

Keď si pýtaš jesť, možno by za tebou i kameňom hádzali. Kameň má váhu, tlačí zem.

Možno by sme ho ani nepristúpili, nevieme, kto je priateľom jeho ťarchy.

Preto sme aj málo mali na sebe, aby sme nepreťažili cestu, naloženými chrbátmi.

Pamätáš, ako sme niesli jeden plecniak, len chlieb a cibuľu. Ja som niesol tvoj i cez Alpy.

Potom prišla idyla. Nemali sme čo jesť a hladom sme prevážili druhú polovicu zemegule. Chovali nás.

Ó, čože by nás chovali! Nič nám nedali, nás Pán Boh kŕmil ako pinkavky po horách.

A obišli sme kamene; ani sme im nezavadzali, my boží speváčkovia. Nik ich na nás nezdvihol.

2

Chodíš, nikdy nie s hlavou dolu, ako by ťa srdce jakživ nebolelo. A na svete je o jednu tvár viac.

My sme si volili to ťažšie, nedať sa premôcť, nepokoriť ducha, nehnať vodu všetkých mlynov.

My, v posvätnom háji Poézie, dali sme sa do služieb vatry, čo ju dnes už i vestálky opustili.

Treba si neoprášiť koleno. Božie je miesto, kde kľačíme pred horiacim kríčkom.

Tu nemôžeš zastonať na svoju bolesť, keď sa ti povie: pôjdeš s národom do púšte.

Len s hlavou hore, k bielemu oblaku na nebi, povieš, že príde chvíľa padania many.

A nikdy neodšomreš taký úder prútom na skalu, ktorej zurčiace pramene budú Božími ramenami.

3

Pochádzame z vrchov. Tohto národa sme synovia, tohto putujúceho za piesňou domova.

Doprosted jeho lásky položil Boh náš belčov hojdavý, tam na Spiši a Orave.

Zrodom sme poznačení, ako nás na tých stranách zeleň hôr obkrúcala kolo chudoby.

Teraz si ideme vydobiť nazad svoju otčinu. Srdce máme namierené do stredu sveta ako pištoľ.

Mnoho sme prešli a ešte nie sme na konci kopcov, kde sa už dymí teplý chlieb z komína.

Pustovňa zarástla trávou. A byliny i korienky uživili askétov na brehoch potokov babylonských.

A tu, v tomto kraji s rohom hojnosti, sme si povedali, že každé okrúhle jabĺčko nás nemusí zvádzať.

4

Pri bohatstve sveta, pri sláve a rozkoši podarilo sa nám premôcť srdce. Je z neho skrinka tichosti.

Až teraz sme bohatí. Ale ľudia, akoby s nožom na našich prsiach, hneď sú tu, chcú brať nasilu.

Dnu na obloky sadá strach. Všetkého sa dotkli, to utajené hľadajú, s krikom.

Vystrieda sa ich mnoho. Dakedy i celý chotár, celá krajina príde a my sme tichí.

Ako dlho ustrážime svoj poklad, keď hučia toľké vozy s toľkými záprahmi pred naším domom! Vždy chcú odvážať.

Niet chvíle, aby sa uvoľnilo naše napätie. Ide im o to, že sme veľmi bohatí. Máme skrytý pokoj v srdci.

Von za oblokami sa naisto čakalo, že celkom ochudobnieme. A vždy sa dívame na skrinku, ktorú zlodej nevidel.

5

Bolesť je čistý, horiaci plameň. Núti nás hore vyjsť a nepadnúť. Dolu zažiari aj umelé zlato.

Volá sa kríž, od čoho nás plece bolí. Doma sme ho mali ako dar od Boha a neponosovali sme sa na darcu.

Deti by mali plakať a utiahli sa po kútoch, hrajú sa s orechmi. V tej hre sa zvoní plodmi.

Keď vidíme, ako holub letí, vieme, že má pod krídlom lásku. Či to je boľavé — mať hniezdo?

Človek nájde prášok na zemi a zdvihne ho. Možno je v ňom aj prášok zlata, prášok domova.

Hľadáme najkrajší kvet a medzitým mnoho iného sa nám stratí. A strata niečoho vždy bolí.

Ale keď sme celú noc chodili po vrchoch a prišlo ráno, nezabolelo nás to, že už svitá. Ruža si obliekla svoj oheň.

6

Kvety treba polievať, tichom ich obklopiť v záhrade, sídlom blaženosti. Nepriblížiť sa k ním telom.

To je svet, aký sme v bájosloví menovali kráľovstvom sna, tam na tom druhom brehu.

To je svet tvárou k nebu, ktorý by prežil i potopu, ako ju prežilo víno, ten božský nápoj, keď pristál koráb po vodách.

Preto je hroznový kvet kropený nebom ohnivým. Slnko je jeho básnikom.

Preto je Múzam s kvetami ľahko kvitnúť. Každá Arkádia je rodným ohňom básnikovým.

O tom si sníva i náš plesnivec v horách. Dýcha, rozpráva, ako ho pestuje Stvoriteľ.

Aj ducha treba polievať. Uprostred kriku sveta dáme mu do ruky trochu ticha z domu, to tajomné žezlo.