ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Nik nevie, prečo potok tečie v stružke, prečo drozdík lieta vo vzduchu a človek plače na ceste.

Ťažko sa niekto zdvihne zo zeme, ak sa neponorí v myšlienku, že treba ísť.

S čímsi sa musíme prieť, ako voda s brehom, vtáčik so vzduchom a človek s človekom.

Tmavá stránka to nie je, že sa dívaš, ako druhí vstanú a idú.

Tí druhí najprv sa rozbehli pohľadom, napravo, naľavo, a ihneď sa ich kroky rozvlnili priestormi.

A pozreli dolu, kde je okraj zeme, kde sa bojíme, že padneme. Hľadeli aj pod nohy.

Človek má byť vetríkom na jazere, ktorý beží a nebojí sa, že padne a uderí sa. A beží vždy k brehom.

2

S gitarou sa vyberieš na cesty a nevieš, koho utíšiš, keď máš prsty boľavé.

Povedz, ako sa zobudil tvoj brat, čo mu prišlo spať ako tebe, na potrhaných strunách!

Kľačiačky sa odvrátil od raňajšej modlitby, aj tá mu bola v ústach zimujúcou sýkorkou.

Niekto kľúčom otvorí tvoj sen. Taká pravda sa nájde v ňom, že bez lásky ľudí nepochopíš jeden svoj krok.

Preto sa človek pýta človeka: z ktorého môjho ramena si berieš svoje ťažké starosti?

Lebo: v perlách žiť, to nie je na jarmočnom sene sa vyspať a povedať ďakujem. Za čo?

Budeš hrať ešte, donesiem ti nový nástroj. Poviem, že ani mňa už nebolí plece a ponesiem ti ho.

3

Vojdeš do hory. A tu sa priatelí s tebou na chodníku panujúci mravec. Nesie brvno, ani čoby niesol kráľovskú berlu.

Vládne v ňom nežná pokora. Obdivuješ takéto panovnícke poznačenie. Kráča vytrvale.

Potom sa ich na kopčeku stretne veľa, ako by bol popis všetkých kráľovských robotníkov.

Padajú z nich, padajú i na druhé mravce ich ťarchy a niet vyradených od úrazu.

Nedajú najavo smútku, že už nevládzu, že väčšie kusisko ako sú ony by ich prizabilo.

A divíš sa, kde sa berie smrť, taká smelá, pažravá, žeby ťa privalila jedinou haluzou.

Teda nízko je tvoja korunovaná hlava, nižšie na zemi ako mravec a jeho kráľovskí predkovia?

4

Ak je niektorý oblok jedovatý, pod jeho trhlinami môžu narásť hadovi veľké oči.

Hľadíme, kde sa dá výjsť, kde kročiť, ako v tmavej hore. Šomreme, že každý tvor zdola číha na nás jedom.

O zlých ľuďoch máme predstavu, že sú štipľaví. Nie nohy, tvár nám uhryzli.

Jedným dýchnutím dokrvavia, jedným zasyčaním očú. Medzi mrakmi najväčšmi je ich temný zrak.

Z akého poľa je toto trpké ovocie? Za nami sa zmráka, ako po hádzaných skalách.

Keď má chalupa prehnité šindle, aj jeden ťa omráči vo víchre. Spadne bez dohovoru.

Nedaj sa na cestu pomedzi zlé obloky, kde sa nezbiehajú slnečné lúče, ale iba sinky z rozbitého skla.

5

Väzňovi vravím: nevidno, a predsa spočítali údery, ktoré si dostal na čiernych doskách.

Keď niekto stíska tvoje hrdlo, či vieš odhadnúť, v ktorej hodine, v ktorom súžení ti to robí?

Vo väzení — kedy je deň, kedy noc? Pruhované mreže sa zarezávajú do tela zrána i po zmrákaní.

Nepoznáš čísla utrpenia, keď, ako Hamlet, držíš v ruke črep hlavy, nevedno po kom.

A jednak v zamyslenosti hútaš: bol to veľduch, trpel v tejto lebke, dotrval.

A hučí za tebou jeho tôňa. Od múrov sa odrážajú zlámania, diery na tvári. Z vekov dunia okovy.

Nič potichy. Ani to prebolené, ani to v poodviatych tmách, len to z rozvidnenia bude bez kriku.

6

Ako sa máš? — to nie je viac otázka. To je objatie tichu slova, a odomknutý dom.

Vyslovenie musí prísť s istotou. Zvon počujeme, vieme, že je už kostol otvorený.

A keď aj prestal ten velebný hlahol vo vzduchu, v myšlienke ti kolotá a ideš, kde ťa volá.

Alebo keď zaznie vo fabrike siréna a koniec práce sa oslávi umytím rúk, vospolne.

Vždy sme mnohí; akoby večerný Veľký voz, na uzlíky poviazaný, nás chcel povoziť po zemi.

No, ak sa nám tu neprihovorí náš druh, z pokolenia na pokolenie hľadíme iba puklinou chát.

Keď mlčíme, dom je zavretý. A je nám clivo za potôčkom v údolí, že vyviera z prameňa a spieva.

7

Plevy sa tiež preryli z hliny. Dážď ako ďateľ preďobal sa do zeme na jej slabom kútiku.

Ale zas slnko daromnými červánkami sa neprechádzalo po roli, pred našou čistou kosou.

To rúcho záhonov povezieme ako mladuchu na tanec do kola, až z nej iskry poletia.

A keď sa jej z náhrdelníka rozsypú korálky a rozsypú sa jej družičkám, budeme ich zbierať, lesklé a nelesklé.

Príde na triedenie. Zajtra povieme, že sme pieseň zaspievali, zrno išlo do sýpky.

Lebo človek vie spievať a spev je práca. Od rána si to škovran zaumienil, aby neleňošil.

Čo vietor neodvial, dávaš na stôl. I tu sa porušal plod zrna na prestieradle. Spieva tvoj Otčenáš.

8

Musela byť jasná noc. Jagajú sa trávniky ako šaty svätíc, nenaučené na dlhý pobyt u nás.

Ktosi chcel ísť za nimi, korunku si dal na hlavu, ale drahokamy sa neleskli. Boli nie tie z neba.

Zober do ruky úsvit. Čosi nebeské mu nevezmeš, božie rozmary tak ľahko nechytíš.

Tak ti ostanú iba polámané hračky, no, nie na odhodenie. Na konci nádeje precitneš a ešte raz sa pokúsiš.

Vždy na oči sa pýta pohľad do večnosti, do krajín na pravý obraz stvoreného človeka.

Nám i hrob otvorí minútku tajomstiev, keď duša sa bojí, že neprezimuje a chce nás nechať.

Len neutekajme predčasne po zarosených kvetoch, ktoré hľadia do neba, aby sa nás neopýtali: kto ste!

9

Najskorej ruku podáš vtedy, keď ťa život bolí. Keby si netrpel, vyhneš sa ceste, kade chodí človek.

Ale ty ako prorok si boľavý, i na plamennom koči. Prehovoríš k tým, čo trpia i netrpia.

Ulica ti je nebom, všetci sú ti známi. Čo hovoria medzi sebou, počul si to už dávno.

Nadviazuješ na nich svoje úsmevy, také zamilované. Oči sú ti ako úponky na vinici. Bude hrozno.

Na lávku si sadneš v parku, kde si posedeli toľkí utrápení, vždycky sami. Vieš ich adresy.

Sladkosť láskania cítiš, lebo to sa prenáša i v duchu. To je nápoj už z toho vinohradu.

A mnohí-premnohí, čo tu chodia po zemi, zastanú. Nič, len ruku by si im chcel podať.

10

Neboj sa, keď si trocha naklonený nad vodou, Že seba tichého uvidíš aj v pohybe.

Nepochybuj, že je to iba torzo a nie tvoj pravý obraz. Voda nejde ako vietor.

V prúde si zvlnený, nežný, milujúci. Akýsi raj sa to tu odráža dokola, bez chaosu.

Stojíš tvárou k sebe. A prichodí ti chuť zvlažiť si ústa, kvapkou, v ktorej niet mariva.

Vždy je v tebe utajená sila, čo ťa osvieži. Potečie ešte dosť vody a ty si na pevnine.

Toľko všeličoho tieklo kolo nás, hladu, moru, vojny. A nechcela tam byť naša podoba.

Sme tu, nie zakrytí minulosťou, ale v úsilí, že nás neodnesú vody, že nie sme ohryzok plodu na hladine.

11

Chvatom chceme obliehať sýpky sveta. Bojujeme na strniskách a mrú naše vojská.

Pochoval si, možno sen, možno krivo položenú myšlienku. Teraz dúfaj, keď sa už nevraciaš plakať na hrob.

Akousi zemänskou chuťou si omráčený. Ale ktože tu stvorí odpust, kde sa len koláčky rozložia po zemi!

Do dobrej ruky je dobrý i čierny chlieb. Taký piknik pod holým nebom chutil by aj anjelom.

A napomenieš svoje deti, aby im z hrdla nikdy nevyšla prázdna vďaka.

Aby bolesť, keď ešte nezanechali hranice videnia, nepokrájala ich na smutnejšie krajce života.

Koľkože trvá jedna úroda? Deň sa tak prepiľuje, ako strom, keď drevorubač myslí na šťastný hlt mlieka.

12

Či pustou je v tme hodina, čo z veže zavretej vylomí oblok a zakvíli nad tebou?

Nie. Je to prvá noc, keď rozihraný cvrček opúšťa deň, opojený, že ho nevidieť.

Keď ťa šibe po tvári smrť, je to číry pohľad na rajský konár, ktorý, zachovaný, sa neodlomil.

Veď len pozri, ako lastovičky oteplujú strechy od hniezd, keď sú v našich zruboch.

Vidíš, nad každým usnutím v prírode sa zachveje vetrík, aby zo seba striasol prach.

A čo, keby tak konvalinka poznala tajomstvo, ako nám bije srdce, keď si ju dáme do dierky kabáta?

Cúvame iba k životu. A keď zomrieme, povie sa nám: teraz zo všetkých stromov jedzte.