ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakladatelia sa rozišli. Pred klubom, kde bola schôdzka, postáli v skupinách a pretriasali, čo uzavreli.

Výbor zostal v miestnosti deliť úrady. Predsedom ostal pán Ramos; pána Fortunata urobili tajomníkom, dočasným správcom podujatia. Zverili mu vyjednávať so znalcom a čím skorej vyplniť uzavretia hlavnej schôdzky.

Pán Fortunato po týchto krokoch stal sa dôležitou osobnosťou v meste. Cítil, že hľadia naň iným okom, než pred týmito udalosťami. Poprední akosi dobrovoľne začali mu robiť miesto medzi sebou. Niektorí videli v ňom už nového milionára.

Musíme ho pochváliť, že ho nová sláva neomámila. Nedal sa jej pomýliť v obyčajach a vystupovaní. Hoc sa mu srdce šírilo šťastím a nádejami, ostal tým, čím bol dosiaľ. Vystupoval pevne, lebo dávno vedel, že má bohatstvo a porozmýšľal, ako mu pristúpiť a vziať si ho. Hľadel a nadväzoval styky s ľuďmi, ktorých si vyhliadol ako súcich na dielo. Čo urobili za dva dni, o tom premýšľal dávno predtým, pripravil každý krok bedlive. So slávnym banským inžinierom si dávno dopisoval a mal už podmienky, pod ktorými by prišiel preskúmať zeme. Aby sa neoklamal a nezadal si pred ľuďmi, šiel znovu do Ohňovej Zeme poprezerať podrobnejšie niektoré miesta, či ozaj obsahujú, čo sa v nich ukázalo. Minulého týždňa sa vrátil s dobrými výhľadmi.

Keď mal poverenie zakladateľov vo vačku, nemusel márniť čas. Poslal telegram odborníkovi, aby sa pohol čím skorej. Odpoveď prišla priaznivá. Mohol zvolať v najbližších dňoch dočasnú správu a dať jej na známosť, že znalec príde asi o mesiac.

Od tých čias jeho vážnosť vzrástla ešte väčšmi v očiach ľudí. V meste sa hovorilo mnoho o ňom. Dá veľké zárobky ľuďom, hádam viac ako vychýrený Julo Popper. Kto si zadovážil podiel, je snáď zaopatrený do smrti, nebude mu treba preložiť krížom slamy. Kto si ho nekúpil, môže aspoň zarobiť pri robote v baniach a okolo strojov. Ale i ostatným bude dobre. Kde je zlata a zárobku, i tí, ktorí sú zboku, hrabnú.

Kde sa len obrátil, pán Dolčić počúval o Mešetarovi a jeho zlate. Susedia, zväčša robotníci, už sa chystajú do Ohňovej zeme. V jedno popoludnie zahryzol do veľmi kyslého jablka; šiel k pánu Fortunatovi. Mal mu oznámiť, že práve včera dostal odpoveď od spoločníka. Je uzrozumený vziať tých päťdesiat podielov, o ktorých vtedy hovorili.

Pán Fortunato sa zaradoval, že až toľko! To je znak veľkej dôvery, ale ľutuje, nemá podielov.

Dolčić vytreštil oči. Predsa boli osobne uňho natískať mu ich! Alebo ho vari mali za blázna?

„Vtedy ich skutočne bolo, ale hneď na druhý deň ich rozchytali,“ vyhováral sa pán Fortunato a pásol na ňom očima, ako sa zapálil a zas bledol.

„Boli sme ostali, že ich zadržíte jedno päťdesiat pre náš dom, kým dostanem odpoveď od spoločníka. Ešte vám Vodopija hovoril i o sto.“

Bol rad na pánu Fortunatovi vytreštiť oči. Najedoval sa, ako vykrúca. Pokrútil hlavou, že o sľube nehovorili a pán Dolčić sa mýli.

Bola tuhá hádka. Pán Dolčić na odchode im povedal, že ide písať spoločníkovi; držal sa na podiely ako na istú vec. Pán Fortunato zas nechcel ani počuť, že by bol sľúbil čakať na odpoveď. Ani nemyslel na nich pri tej veci, akoby ich nebolo.

„Tak, že ich nedostaneme!“ urazil sa pán Dolčić.

„Odo mňa nie. Ale pod rukou môžete ich dostať, ak chcete, hádam i päťdesiat.“ Díval sa naň veľmi vážne, ale v sebe sa pučil od smiechu. Ešte doložil: „Počúvam, že kupčia s nimi, ktorí si ich zabrali viacej. Pán Vodopija by ich mal mať. Bol si ich vzal sto vtedy.“

Dolčić stisol zuby a zbledol; nemohol ani prehovoriť. Ale naostatok povedal, že čo mu je z pána Vodopiju? Držali sa na pôvodné; keď sa podeli kdesi tak znezrady, bolo by ich pohľadať a dať im, čo si boli vtedy zadržali.

Pán Fortunato rozložil pred ním hárok, že v ňom nieto ničoho o ich podieloch. „Pomýlili ste sa, pán Dolčić. O vašich podieloch neviem.“

Pán Dolčić veľmi zvážnel, i nachmúril sa trochu. „Nie som si celkom istý, či je celkom tak, ako ráčite udávať. Musím sa poradiť s osobou, ktorá sa rozumie do veci.“

„Bolo by naozaj dobre,“ odobril mu. „Práve i ja, že vám dám tú istú radu, lebo vidím, že sa nerozumiete do veci. Poučiť sa nikdy nezaškodí.“ Poklonil sa, vyviedol ho pitvoríkom na chodbu. Ani si ruky nedali.

Pán Dolčić, keď bol na ulici, zabohoval, ale iba pošepky. Bol narážal na advokáta, ale to boli iba slová, či by sa nedal zastrašiť hádam. Darmo pôjde naň s prázdnym mechúrom; nedá sa nastrašiť. Ťažko je i vysoliť veľké peniaze za podiely z druhej ruky. Vtedy, vtedy ho mal lepšie podchytiť, sľúbiť bez všetkého, že ich vezme päťdesiat. Nebolo ani svedka. Nemohol ho prinútiť prevziať ich, ak by sa boli ukázali bez ceny. Ale tak pochodí statočný človek, ktorý je vo všetkom prisvedomitý; ťahá všade za kratšie…

Pobral sa do obchodu na ulici San Martin, kde sa sníma s ulicou Tarapaca. Natrafil na pána Vodopiju. Dali si ruky i potriasli ju dosť tuho ako dobrí priatelia. Pozhovárali sa, ako ide obchod, čo nového. Prišli i na zlato.

„Jedujem sa sám na seba,“ zveril sa mu pán Vodopija. „Odmárnil som podiely nič po nič.“ Bol veľmi najedovaný, len tak mu z očú sršali iskry.

„Všetky!“ zľakol sa pán Dolčić.

„Štyridsať.“

„A ako, ako?“ Pán Dolčić pozerá naň usmievave.

„Po šesťsto. Prenáhlil som sa. Ulakomiť sa na prašivých tristopäťdesiat!“

„A to sa vám máli?“ oboril sa naň.

„Pravdaže,“ odvráva a škrabe sa tuho. „Dnes mi dávali šesťstopäťdesiat. Zajtra budú dávať možno osemsto. Mal som počkať, kým neskočia aspoň na tisícku. Utratil som, myslím, hotových pätnásť tisíc.“

Pánu Dolčićovi vlasy dupkom stávali. Ožobráčiť sa tak nemilobohu! Boli ho núkať a on ich skoro vyhnal z domu.

„Bol som u pána Mešetara, že si vezmem, čo som si bol zadržal,“ žaluje sa. „Ale on ani počuť.“

„Ale ste podpísali potom?“ zadivil sa pán Vodopija.

„Nie potom, ale vtedy, viete, keď som povedal, že budem písať spoločníkovi.“

Pán Vodopija hodil rukou. „To vám neuznajú. Vidíte, na druhý deň som chodil za ním, ledva som ich dostal. Platil som mu na dlaň hotových päťadvadsať tisíc. Zlaté bane, pán Dolčić, sú nie liatinové hrnčeky. Keď začnú mať odbyt, idú na ruvačky-mačky. Len pred chvíľou som odpravil dvoch-troch, čo prišli o ne domŕzať. Podkušiavajú ma jednostaj.“

Pán Dolčić nadhodil, že si myslel dostať ich aspoň desať od neho. Ale pán Vodopija, akoby nebol rozumel. Vyjavil mu, že si mal pýtať u Mešetara z jeho osobitných podielov. Veď ich má dobrých tristo kdesi v truhle. Prečo ich nenačne?

Dolčić nepreniesol v celom živote polovicu toho, čo tu za krátku polhodinu. Ten chlap mu strká pod nos samé tisícky a milióny. Vyratúval pred ním, koľko vyjde Mešetarovi za štyristo dielov len po šesťsto. Hneď štvrť milióna. On zarobil, trhanisko, tridsaťpäťtisíc a ešte bedáka, že je málo, aký mrcha poriadok vo svete! Odkundesi zhŕňajú veľké peniaze lopatou, bez roboty, ktorých poriadni ľudia nikdy nezvýšia pri svedomitej robote. Na kožkách ledva mohli zarobiť hneď toľko. Ale nezarobili. Ozbíjali ich nesvedomite.

Ale myšlienky držal pre seba. Chcel dostať podiely od neho. Vedel prehovárať, keď išlo o zárobok, i hladkať, i pozerať naň, akoby sa bol buchol doň. Naveľa ho uprosil, že mu ich pustí dvadsať po osemsto.

Šestnásť tisícok! Pred pár dňami mohol ich mať za päť! Ako sa dojednať takým činom? Nedojednajú sa ani do takto roka.

„Ešte si rozmyslíme,“ dal mu znať; nechcel sa s ním rozísť celkom. Vyplatí sa mať zadné dverce otvorené a pozerať na zadné kolesá. Tak ide obchod.

„Nedbám,“ pristal jeho protivník. „Rozmyslite si. Len aby sa vám zas zle nevyplatilo rozmýšľať priveľmi.“ Ešte sa mu i zasmial.

Dolčić schodil mesto, či by ich nekúpil po jednom, po dvoch; nikto nemal vôle predať, skôr by kúpili, keby ich bolo. Niekde mu zacengali nad osemsto.

Vrátil sa domov. Bolo mu až zle. Čo povie Kolčić, keď sa dozvie, že prepásol (a ako prepásol!) kúpu takýchto cenností? Chodil zamyslený, v noci nemohol zaspať. Pílili mu hlavu podiely. Ak chytil noviny do ruky, každý deň našiel v nich niečo o bani, o veľkom inžinierovi, ktorý je vraj už v ceste. Pána Fortunata začali v novinách označovať ako „nášho známeho industriala“, ako označujú veľkých kapitalistov a statkárov.

Nemal už pokoja, koncom týždňa zasa len striehol na pána Vodopiju, ale pri banke.

„Či sa pojednáme?“ spýtal sa ho, len čo sa pozdravili.

„Prečo nie?“ ponúkol sa mu úslužne. „Dvadsať vám ich prepustím.“

„A po čom? Majte i vy rozum!“

Usmial sa a dal mu ostatnú cenu. Tisícku za podiel.

Či tak? Ale ho má za blázna? Ten len mykol plecom. Udal mu dvoch, ktorí mu platili dneska po tisícke. Môže sa ich opýtať, či ho preťahuje. Pri zlate je tak. Dneska tisíc, zajtra možno sto alebo päťdesiat, a môže vyjsť i dvetisíc…

Zašiel prezvedieť sa po meste. Pán Vodopija ostal doma. Začínali ho tuho obliehať o podiely. Bol sa žaloval predošle pánu Dolčićovi, že ich odpredal štyridsať, ale vtedy ešte nebol predal ani jedného. Keď skočili na tisícku, začal ich púšťať po troche, po dvoch, po troch; pri malom počte ani sa nejednali toľme. Každý deň ich minul dakoľko. Teraz by ich pustil celých dvadsať jedným razom pánu Dolčićovi.

Zlatá horúčka drvila mesto. Kto nemal podielu, kutal a hľadal. Skrsli divné chýry o veľkom bohatstve v Caňadóne Arriagada; každý hľadel zabrať z neho aspoň kúsok. Kým chodil pán Dolčić po meste, horúčka pochytila i jeho. Smial sa sám sebe, čo rozmýšľa a váha! Či je desaťtisíc až dvadsaťtisíc peniaz, keď je na vážkach sto alebo dvestotisíc? Kým sa vrátil do ulice San Martin, dvadsaťtisíc mu bolo ako dvadsať desiatok. Vysolil ich hvízdajúci za podiely.

Pán Fortunato tiež vystál mnoho. Vedeli o ňom, že ich má slobodných štyristo. Prichádzali i tajne kúpiť od neho čiastku; sľubovali nedať znať nikomu, že im predal. Mohol vtedy ľahko predať hoc všetkých štyristo po tisíc pečí.

Ale sa nedal zviesť, pamätal na slovo. Pánu Ramosovi bol sľúbil, že ostane v spoločnosti so všetkými podielmi, a zostal. V tie časy ani nemal peňazí; v hodnotách síce skoro pol milióna, ale v peniazoch sotva stovku. Odolal tuhým pokušeniam; ba ani nebanoval za tisíckami, ktorých sa zriekol.

Pán Ramos vyrozumel, že mu nezvyšuje; bolo mu ho ľúto, že sa nezaopatril, keď sa mu triafa. Riekol mu raz dôverne, aby nebral sľuby veľmi doslova. „Viem, že je teraz čas speňažiť vaše mozole. Predajte aspoň čiastku, zabezpečte si budúcnosť. Lepší vrabec v hrsti ako zajac v chrasti.“

Pán Fortunato zaďakoval za uznanlivosť. Uznal, že by sa mu zišla zábezpeka, ale sa osvedčil, že nepredá ani čiastku. „Ak by nás zastihol nezdar, spoločníci by mi mohli vyhodiť na oči, že som uskočil, keď som ich privábil do spoločnosti.“ Vyrovnal sa hrdo a pozeral sebavedome. Vedel skoro iste, že sotva príde k peniazom, ktoré by mohol zhrnúť, ale nebanoval.

Pán Ramos mu dal ruku, pozrel naň s poľutovaním, že ide ďalej ako treba. Ale pán Fortunato pohol plecom a usmial sa. Rád ide tadiaľ, kadiaľ iní málo chodia.

„Kto zmýšľa ako vy, priateľ,“ prorokoval mu pán Ramos, „málokedy príde k dačomu, ale zas nie je ani chudobný, hoc i nič nemá.“

Od tých čias mu preukazoval ešte väčšiu úctu a priateľstvo.

V tých dňoch prišiel zas do obchodu nebohého pána Martina. Bolo zavčasu; nezastihol nikoho vo veľkej miestnosti. Obzrel sa po vyriadenej izbe. Videl iba prikrytý stôl čistým obrusom, na ňom chlieb a maslo. Čakajú iste s raňajkami na dakoho. Začal búchať paličkou o podlahu. Klopkanie nebolo počuť naďaleko; palička bola skôr na ozdobu, ako na takéto výkony. Dal ju pod pazuchu a zatlieskal do dlaní dva-tri razy. Naostatok sa ukázala domáca pani.

„Pani Dorotea,“ začal, keď jej želal dobré ráno, „mal by sa zhovárať s pánom Gojčevićom, ak je doma.“

„Počuť ho už, hádam vstáva.“ Odbehla na chvíľku. Napočúvala sa toľko o pánu Fortunatovi po tieto dni, že mala za veľkú vec jeho návštevu. Keď sa vrátila, zvestovala mu, že pán Andrija príde hneď. Ponúkla ho sadnúť, či nerozkáže raňajky.

„Práve som vstal od nich, pani Dorotea. Raňajkujem iba trochu kávy. Kvôli cigarke.“ Ona pozerala naň s obdivom. Taký slávny muž môže si už dovoliť, čo by iným zaškodilo. Môže sa zaobísť i bez jedenia.

Jeho cigara šírila milú vôňu po miestnosti, pri nej sa rozlieva i vôňa vodičiek. Celý jeho zjav dýše jemnosťou a vkusom v držaní i šatstve. I od Andriju idú vône z vodičiek, ale čože, keď nepristanú k osobnosti.

Vošiel i on, oblečený veľmi pečlive. Len čo sa pozdravili, vniesla tácňu s kanvičkou čiernej kávy a nádobkou s prevareným mliekom. Pri nej bola nádobka s akýmsi lekvárikom.

Pán Andrija sadol a obrátil sa k nemu. Ruky mal na stole, lakte odstali ďaleko od drieku sťa kolená kobylke na dlhých nohách, keď sa chystá skočiť.

„Nebude sa páčiť so mnou?“

„Troška kávy,“ narádza znovu gazdiná. „Alebo hádam čaju?“

Nuž, keď je tak, pristal hosť, bude si prosiť od pani Dorotey šáločku, ale malú, kapucínka.

Vychytená v tie časy osobnosť sadla k stolu v obchode nebohého pána Martina a chlipkala kapucín.

Pán Andrija za ten čas, kým hosť oblizoval kávičku a fajčil habanské quero, raňajkoval, ale naozaj. Užil kávu s chlebom a maslom a lekvárikom z broskýň. Pani Tereza doniesla zasa na tanieri dvoje vajíčok na mäkko, pohár a soľničku. Keď ich zabil a vykydol do pohára, máčal si do nich dlhé kúsky chlebíka. Pán Fortunato pozrie naň zboku tu i tu; závidí mu dobrú chuť. Keď čistil lyžičkou pohár, predložila mu dve-tri čerstvé, smažené rebierka patagónskej baraniny. Ich vôňa sa šírila váblive po miestnosti.

„Hm, žijeme ako mucha v kyseli,“ ohlásil sa pán Fortunato. „Sotva by nám teraz už chutil biftek z guanaka alebo z pštrosa.“

„I guanako zbaví, keď niet iného,“ usmial sa pán Andrija. Ale hneď zvážnel. „Raňajkujem po anglicky; tak je akosi lepšie.“

„Hlavná vec, priateľ,“ uznal i hosť, „mať dobré základy ako Angličania. Preto vedú všade predok, lebo vedia jesť.“

Keď obriadil rebierka, začal čistiť šparcháčom biele, zdravé zuby. Nechýbal ani jeden; skôr sedeli husto jeden pri druhom, sťa keď sa mládenci natisnú do lavíc v kostole o výročných slávnostiach. Vytiahol tabatierku s cigaretami a držal ju pred pánom Fortunatom.

„Či by sme sa nešli prejsť?“ navrhol hosť. Kuchyňa je hneď pri miestnosti. Ženy, hoc i najsmutnejšie, rady počúvajú, čo chlapi hovoria. A už sa odberal od domácej panej, sťaby bola z predných v meste a nemala rozdelený čas medzi kuchyňou, diežou s hábami a horúcim železom. Pán Andrija ju tiež pozdravil. Dotkol sa iba prstom klobúka.

Pobrali sa ulicou Bolivarovou. Kdesi nižšie prestiera sa more. Nášho človeka pud ťahá k nemu, keď nemá inej roboty, sťaby ho tam čakala matka. Keď ho má pred sebou, cíti sa ako doma, nech by bol kdekoľvek.

„Teda pôjdeme, Andrija?“ Zastal a díva sa naň, čo povie. Pán Andrija pozerá do zeme. Pán Fortunato sa pohol, švihol paličkou v povetrí. „Máme pred sebou robotu, hm,“ nadul ústa a počkal. „Nuž väčšia od všetkých dovedna, čo sme ich urobili dosiaľ.“

Pán Andrija sa nerozohrieval. Myseľ poletovala kdesi, nechcelo sa jej vrátiť semka.

„Spoločnosť je mocná,“ vysvetľuje Fortunato. „Má z čoho troviť. Inžinier sa už pohol z Liverpoola;^[3] z pondelka sa začneme chystať. Alebo vám chuť odpadla?“ Zastal a prizerá sa mu. Jeho slová, ako vidno, sa ho nechytajú.

A naozaj začal mu otvárať srdce. Privrela ho starosť, zle sa mu povodilo. Krajan z Orlovca nechal všetko čím hore, tým dolu. Samé závislosti, niet odkiaľ platiť. Prišiel o statočný groš, akoby ho do vody hodil. Viac od desiatich tisíc. Má písemko, ale čo mu je z neho, keď ho nemá komu preukázať? Také sú dnes obchody! Ešte na dom musí doplácať; ostatný mesiac platil Corinde nájomné.

Pozrel do neba, či je tam, kde má byť. Všetko sa mu mení, akoby najvyššie Riadenie bolo zdriemlo, keď sa dalo veciam tudolu tak spremiešať a zaklbčiť.

„Strata a zárobok si podáva ruku ako zima a leto,“ potešil ho Fortunato. „Kapitálik hádam zbedzgal, ale úrokom ste sotva dali ubziknúť.“ Pozrel naň a v oku mu pohráva úsmev. „Ostalo azda porisko, hádam zaváži i viac i od sekery.“ Pán Andrija si vybral narážku na mastné úroky a obrátil sa prudko zavrátiť ho, ale on vystrel ruku. „To sú samé taľafatky! Máme v ruke podujatie, ktoré nahradí všetko. Načo banovať za sardelkami, keď podbehla mocná črieda tuňoviny? V Caňadóne Arriagadu halaškujú tisíce, hádam milióny; načo sa zjedať pre stovky alebo desiatky? Zárobok týmto razom nahradí vám tiež škody. Ak vypustíme účastiny, viete že vám tiež odkvapne. A to už budú ozajstné, nie predať, ale držať ich v truhle.“

Nedal sa potešiť. Čo mu je zo zárobčeku alebo daru, keď nemá podielov? Z pečienky papier. Iní nevideli Caňadón, zabrali podiely, majú plné truhly papierikov. Jemu ostalo iba labu lízať. Či bola spravodlivosť dať kadekomu kopu podielov?

Padalo na pána Vodopiju, čo povedal. Pán Fortunato očervenel. Čo má vyhúdať? Nedostal zadarmo, čo má; kúpil a platil statočne. Nebol v Caňadóne, ale vzal sto podielov, lebo veril na slovo. „A vy tam byť, vidieť zlato na vlastné oči a neveriť! Prečo ste si ich nevzali, hoc dvesto? Bol som vám ich núkať prvej ako inde. Nie, priateľ, nemali ste dôvery, povedzme okrúhle…“

Výčitka mu bola sťaby bol dostal obuchom po hlave. Sklonil ju. V nej sa rojili výčitky a náreky. Svätá pravda! Vedel, že je v zemi zlata, ale neveril, že uveria iní a podložia naň peniaze. Nechcelo sa ani jemu dať svoje na stratenú vartu. Keď rozchytali podiely, bol by kúpil, ale ich už nebolo. Musí pozerať, ako iní zarobili tisíce pred jeho nosom. I on, hoc boli skoro kamaráti, urobil veľký skok pred ním. Dosť naň pozrieť, ako si vykračuje, hlavu nesie dohora. ,A spolu sme biedili sprvoti: kúsali pštrosové a guanakové sviečkovice; neraz nemali ani tých.‘ Ako mohlo podbehnúť šťastie inému a jemu nie? Musí pozerať za ním, čakať, či sa vráti k nemu, pojme ho za ruku a povedie sebou.

„Pláca bude slušná, na deň. Ale vám padne i kupovať, čo ponesieme do cesty. Bude roboty, ale i oročka.“ Hádže naň okom zboku, čo povie o kupovačke po sklepoch. „Čo kúpite, kúpite; viete, že nedochodíme v takých veciach. Bez daru nás tiež nenechajú, ak nám dobre padne.“

Vedel mu udrieť na strunu; zárobok, kupovačka, kde nehľadia na prsty ani na účty, len aby boli poistenky na mieste. Začal sa klátiť. Bol by pristal, ale sa zamračil. Pán Andrija sa vynašiel, že nepôjde. Duša mu ochorela od závisti. Šťastie vychytilo iných, nie jeho. Fortunato pohľadal i na tú chorobu mastičky. Zastal a pozrel mu priamo do tváre.

„Podielov nieto na predaj. Mám ich štyristo, ale tie nemôžem predať. Mali ste si ich vziať vtedy.“ Tvár sa mu zamračila, ani keď sa nakopia mrákavy v Cordillere. „Ale nedbám, prepustím vám pätnásť z nich za pôvodnú cenu. Boli sme kamaráti, pobuďme ešte.“

„Aspoň päťaštyridsať,“ ozval sa. Začal sa mu akosi i obzor čistiť, slnce mu svietilo jasnejšie.

Pristal i na päťameru. Čo by bolo hoc i sto? Má ich dosť ešte. „Dal som slovo nepúšťať ich. Len včera mi zas núkali po tisícke, ale nedám. Čo by bolo hneď päťtisíc!“

„A prečo?“ vytreštil naň oči; nemôže sa vyznať v tej veci. Prečo nepredať, keď platia i preplácajú? Či sa zosobášil s nimi? Veď iní kupčia a zarábajú; prečo by nie on, keď ich má? Ale odrazu mu vyšla odkiaľsi veľká svetlosť; videl pri nej jasne. Nechce predať, lebo sú hodny viacej od tisícky, hádam päťtisíc pečí! Či by hľadel na slovo, keby ho nezavracal výhľad na väčší zárobok od tohoto, ak vyjdú účastiny? Iba sa usmieval pod nos, keď mu Fortunato začal vysvetľovať, čo znamená slovo…

„Dal som ho, rozumiete; a slovo je slovo.“ Vysmial ho. Chcel by vidieť slovo, aby ho nepohla kopa zlata. Štyristotisíc pečí; za ne kúpiš štyristotisíc slov. Fortunato sa nedal: „Ani je nie slovo, priateľ, ale dielo je moje. Chcem, aby ostalo moje. Tisnem ho pred sebou po vychodených cestách. Ba čo! Nieto ani cesty, iba holá, hrboľatá pampa. Iní sa nepohli, podajedni zaviazli v ceste, ja by chcel ísť pred nimi, prerobiť cestu. Nech sa pohnú za mnou i tí, ktorí zaviazli. Pôjdeme v hŕbke všetci, pôjde sa nám lepšie. A dôjdeme.“

Bol šťastný. Je rád, že môže otvoriť srdce dakomu, keď za jeho stôl zasadol vzácny hosť, zdar. Chcel by zohnať do svojho paláca všetkých trhanov, žobrákov a lazárov, ktorí ostali na veľkej ceste; pohostiť ich, nachovať. To je jeho dielo. Nech sa priživia, berú, čo chcú z jeho stola. To znamená jeho dielo…

Pán Andrija ho počúval. Pekné slová, ale pozor, čo je pod nimi. Slovo by nezavadzalo pri predaji, ale vysoká hodnota. Byť hodný tisícku, bol by ich predal tristo a nechal by si sto na skúšku. Čo by mu kto povedal? Mal by tristotisíc. Ak by frflali, zajal by ich do klubu napojiť šampaňou. Prehliadli by mu, že zabudol na slovo; ešte by mu zdravkali. Čo je slovo? Nič. Stratí sa, zabudne sa, ako sa stratí dych na skle, keď prestaneš dýchať.

Pán Fortunato sa zjedá, že starý kamarát nechce sa prizrieť trochu lepšie na slovo, ktoré nesie na sebe. Pokrútil hlavou a ukazoval mu. „Vidíš, bratku, tam kdesi ďaleko čaká ona, ktorá zovie. Rúcho je nie skvelé, skôr obnosené, okolo hlavy jej svieti zlatá žiara, ale i tŕň a či šíp. Korunovaná tiež, ale tŕním. Jej tvár púta; pozerať len a klaňať sa, nemôžeš oka z nej spustiť. Umučili i ju, ale je slávna. Na ňu pozerám, nemám z nej nič, lebo je vidina. Ty povieš, že iba para. Ale pri nej je moja viera. Nemám sa kedy zohýbať za tisíckami…“

Pán Andrija pozeral od veľkého mostu, kde mu ukazoval. Zazrel hory, ktoré nevyhoreli ešte, ale i sivé holé vrchy, bez zelenej odedze. Za kanálom sa dvíhajú divoké braliská a končiare s poľami večného snehu. Kde je tá, na ktorú hľadí, že nemá kedy zodvihnúť tisícku zo zeme?

„Láska, bratku, láska je ona, s tŕním na hlave, umučená a v handrách!“ poklepal mu paličkou po pleci. „Ale tvár, bratku, nemôžeš sa prenadívať. Len za ňou, dorovna, neodskakovať…“

,Dobre, dobre,‘ pomyslel si, ,tvár ako tvár, keď jej nevidno. Radšej so zohnúť, hoc i za tisíckou. Horký neodskakovať…‘

„Tebe sa, vidím, nepáči veľmi. Nuž máš hneď pri nej našu slávnu a víťaznú. Tvár nie je taká vábivá, ale je tiež velebná. A rúcho sa skvie, oči slepí. To ti je naša statočnosť, bratku. Čakajú jedna pri druhej od vekov.“

,Nech čakajú; keď od vekov, majú kedy.‘ Čo ho zašlo dneska, že pozerá hen kdesi ďaleko? Či ďaleko, či blízko, nieto nič iba slová, slová. V nich plávame a topíme sa. Pekné slová prázdne zvuky. Ostatok je i tu, i ďalej, ako všade, iba Ja, naše Ja.

Ale i Andrijovi sa ukázala švárna a vysmiata tvár: pozabudol na ňu v starostiach. Nebude už hádam v ceste? Ako pôjde do Arriagadovho caňadóna hen na Ohňovú zem, keď ju čaká dnes-zajtra?

Pán Fortunato vrátil sa na veľký most z ďalekých ciest za divnými vidinami velebnými, ale bez peňazí. Andrija vyjavil mu prekážku; čaká dievku, ktorú mu mať posiela. Pán Fortunato sa najedoval. Ako ísť bez starých kamarátov na najzávažnejšiu cestu? Či sa mu len usmeje šťastie, ak sa pohne bez nich? A keby to pre koho, ale pre dievku z Európy! Objednaný tovar! Ktovie, čo mať vybrala? Ba na čo jej zveriť vyzrieť dievku, keď matere bočia od pekných? Sú im rozmaznané, neslúchajú svokru, lebo majú muža v moci. Ak mu vyberie, nájde skromnú, nepatrnú stvoričku. Tá mu nezamúti vodu; môže čakať, ak príde. Ale nechcel mu dnes o tom hovoriť, povie mu čosi iného, čo ľahšie pochopí.

„Nuž keď idete viť hniezdo, bratku, zoberte sa. V Puntarene ho tiež nevijú z kočiania a slamy ako bociany. I naň treba groše, a hodne. Prichodí obracať sa a robiť, priateľ, keď máte pred sebou tú robotu. Viem sám, koľko stojí ten žartík. Do manželského stavu, ako ani do Európy, nevyberať sa bez pečí. Funtíky sú ešte lepšie…“

A pochopil pán Andrija! I dosiaľ už ovoňal čosi. Koľko mu prišlo len za náradie! Musel jej poslať i na cestu. Veru ho už aj trhlo. V mládenectve groše idú, ale v manželstve iste cválajú. Len povážme, že ich zarába jeden, a v páre ich míňajú… Nemôže opustiť taký zárobok pre dievku! Ako oželieť celých päťameru podielov a kupovačku po obchodoch? Veď to sú hneď tisíce; a také tisíce, z ktorých sa môže vyliahnuť dnes-zajtra i stá tisícok…

Keď si lepšie rozváži, neurobil dobre, dať si poslať dievku v tieto časy, keď sa otvárajú v Ohňovej zemi toľké výhľady. Ale stalo sa, už sa neodstane. Nemôžu uhnúť, musí tu čakať, ísť po ňu na loď, doviesť ju domov, zosobášiť sa. Či by ale predsa on nemohol na zárobky a ona pozhovieť, kým sa vráti? Nikdy mu nebolo tak ťažko; príde rozhodovať, čo má prednosť; dievka alebo zárobok? A veru dievka a zárobok je na tom istom mieste. Nieto čo rozmýšľať. Kto chce mladú ženu, musí na ňu nakladať. Misa, hoc pekná, musí byť plná…

Bol by hádam väčšmi váhal, keby nie päť a meru podielov a kupovačky. I pán Fortunato ho tuho vábi k zárobčeku. Potom tu je vraj i pani Flóra; on ju tiež musí nechať. Môže ona pritúliť dievku, budú sa tešiť jedna druhú, slamené vdovy, kým chlapi neprídu z Ohňovej zeme. „A možno budeme nazad dávno, keď ona príde. Európa ďaleko; nevedieť ani, kedy sa pohla…“

Ale sa mu nepáčilo dať ju k pani Flóre; akoby sa zhovorili? Lepšia bude gazdiná, aká je, taká je…

„Nuž vidíte, i pani Dorotea je tu; hodná stvora. Nájde i kŕdeľ krajaniek; čo chce viac? To sú pletky.“ Veru pletky! Pán Andrija nahliadol, že bol by hriech opustiť pre ne toľký zárobok. „Horšie je, že nám chýba Krešimír!“ pripomenul pán Fortunato. „Ako sa zaobísť bez neho? Kto obslúži inžiniera? Bude hádam rozmaznaný. Nie je ľahko vyhovieť veľkým znalcom. Krešimíra musíme pohľadať čo ako.“

Pán Andrija mu chcel vybiť z hlavy Krešimíra. Nasiakol vraj inými náhľadmi o zlate a spoločnostiach. „Samé pletky!“ zahriakol ho spoločník. „Treba mu naliať čistého vína, čo zarobí s nami.“ Stál na svojom, aby pán Andrija šiel poň, oddal mu jeho list a doviedol ho čo ako. Rio Colorado je nie v tretej krajine. Andrijovi padlo ťažko krky lámať po kampe za hlavajom, ale pán Fortunato mu dodal vôle: vstrčil mu hodnú hrču samých väčších papierikov do ruky. Bola zastrčená kdesi vo vrecku vesty. Nech si vraj kúpi poriadneho koňa do cesty…

Pán Andrija ožil. Veselosť sa mu vrátila. Ešte sú nie v doline Arriagadovej a už prší zlatý dážď! Čo bude, keď prídu do nej a keď sa vrátia!

Hneď z prechádzky sa ohlásil vo veľkej jatke, či by mu nedali dobrého koňa na štyri-päť dní. Majú ich celú tropillu. Roznášajú na nich mäso po meste a dakoľko párov pod chomút. Sľúbili mu vďačne najlepšieho pod sedlo. Cez leto sa i tak najviac pasú; nech si ho pojme hoc na týždeň.

Gazdinej rozkázal prihotoviť poriadnu merindu do dvojdielnej kapsy. Spakoval kepeň do dažďa, do valca vstrčil veľkú guanakovú pokrývku.

Pri pokoji v izbe vzal hrču papierikov, povystieral ich, ako patrí. Hriech je nešianať peniaze a húžvať ich ako vecheť. Neprichodia ľahko; treba ísť ďaleko za nimi. Odčítal ich poriadne; pekný groš mu dal na koňa! Položil ich k rodinke, v jednom priečinku truhly. Pekná zbierka všakových druhov: pečí málo, ale hodne stovák a stôsik zlatých anglických funtíkov v šterlingoch. Na strane hŕbka znamenitých argentínskych papierikov.

„Či nebol hriech dať im zaháľať nič po nič?“ Zamračil sa a zabohoval, že ich dávno nevyňal z hniezda. „Gazdiná, keď nazbiera vajec, pohľadá kvočku a podsype ju. A ja, chumaj, nechať ich takto!…“ Vyratoval, koľko tisícok mohol zarobiť, nech kúpi za ne podielov, keď mu ich núkali. „Nevedel som nájsť kvočku, nevedel. Mohla vyviesť pekný kŕdeľ…“