ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vozy poodišli na dobré strelenie, veľký zákupník patagónskych stád premenil sa zasa na nepatrného pocestného. Nebol ako druhí pocestní. Chlapi, ktorí idú do kampa, nepožičiavajú si kone spod chomúta od Dargaša, ale cválajú na svojich. Sivko poťahoval ho celou silou za vozmi. Nemať ostrohy a nepoštekliť ho trochu po bokoch, sotva by si bol poradil s ním. Vliekol sa ako-tak, veľmi pomaly; na šťastie, keď sa slnce nachýlilo, ukázali sa popolavé domy iste väčšieho podniku, ktorý mu padol do cesty.

Sivko ich tiež zaňuchal, začal zaberať úprimne, že cesty predsa ubúdalo.

Bolo po večeri, keď vtiahol na dvor podniku. Robotníctvo ešte neľahlo, vysedávalo pred domami, fajčilo a popíjalo ,mate‘,^[14] čaj pospolitosti v Južnej Amerike. Iní si krátili čas pri gitarách. I kuchár ju nosil, kdekoľvek sa obrátil, i druhí dvaja robotníci drnkali dosť dobre.

Musel prejsť k prejmičke pre konstvo pred očima celého zhromaždenia. Pocítil, že málokedy v živote vystupoval skromnejšie. Okúňal sa, že sa musí ukazovať na takom koni a s poplátaným sedlom. Ledva čakal skočiť z neho a predstaviť sa na vlastných nohách.

Podajedni sa uškierali, i keď zišiel z koňa. Pri každom kroku štrngali ostrohy. Kolieska boli hádam namastené, krútia sa a cvendžia ani hrkálky na koňoch v zimnom čase. Uškierali sa, lebo ostrohy berú na ohnivé kone alebo aspoň len šialené. Ešte keby bol kôň k veľkým robotám okolo lichvy, ale toto kôň, ktorý ide krotko za gazdom so zvesenou hlavou. Neušli im hrčovité opuchliny po kolenách, znak, že už nepoharcuje dlho na patagónskych cestách.

Petar sa obrátil k domu pána správcu oznámiť sa ako hosť, pýtať nocľah sebe a pašu pre koňa. Čo by boli povedali priatelia zo Sýrie, nech ho zazrú, veľkokupca, stáť pred pánom správcom s čiapkou v ruke!

„Kedy ste sa pohli z Puntareny?“

„Okolo poludnia.“ Padlo mu ťažko priznať sa, že je od svitania v ceste a nezašiel ďalej ako sem.

„Kde ste dohonili naše karrety?“

„Karrety?“ diví sa Petar. „Aké karrety by to boli?“

„Naše. Majú doviezť kúpeľ a druhý tovar,“ vysvetľuje pán správca. „Mali sa pohnúť dneska ráno; neviem, či sa pohli. Kúpele nám vyšli; nemáme iba na zajtra. Ak sú v ceste, poslal by proti ním kargery (kone pod ťarchu).“

,Vždy som ti staval na srdce hovoriť pravdu. Kto pravdu hovorí, boha chváli. Čert ti posvietil zohýnať.‘ To hrešil Petar sám seba, prichodilo popraviť, čo vykrivil; povedať niečo poriadneho.

„Z mesta som sa vybral vlastne o slnca východe. Hádam o tretej, ak nie prvej. Ale som sa nedal cestou, lebo som musel ísť na diel, ktorý mám s pánom Andrijom Gojčevićom vo vrchoch. Mal som čosi rozkázať chlapom, ktorí stínajú horu. Bolo zavčasu, keď som k nim prišiel; koňa som pustil na pašu. Ale putko sa mu zošmyklo akosi, takže mi utiekol i so sedlom. Voľky-nevoľky musel som si požičať koňa. Ledva som sa dokýval na podnik. Spod vrchov som sa hodil kampom; na hradskú som sa spustil za Studenou Lagúnou.^[15] Nechcel by istiť, či medzi Studenou Lagúnou a Puntarenou budú karrety alebo nie, ale od Studenej Lagúny na túto stranu ich nebolo.“

Pán správca nezmúdrel z jeho vývodov. Karrety, ak sa i pohli dnes ráno, nemohli dôjsť k Studenej Lagúne, tobôž ju prejsť.

„To je už iná vec,“ zamyslel sa pán správca: „Tak ste ich nemohli dohoniť. Prejdite do kuchyne. Tu sme už po večeri,“ doložil ako na ospravedlnenie.

Petar ako opatrný gazda šiel k prejmičke obriadiť najprv koňa. Zduril ho, ako podriemkaval s opustenou hlavou. Začal mu snímať sedlo.

Jeden chlap sedel dosiaľ na kisničke pred kuchyňou, priblížil sa k nemu. „A je krotký?“ Začal sa prezvedať veľmi starostlivo. Rozkročil sa, zložil ruky a či skôr ramená nad bruchom, lebo ho mal dosť okrúhle. „Nebude mať muchy?“

„Čoby mal!“ odvrkol Petar trochu nezdvorile. Chcel by sa sprostiť zvedavca alebo skôr posmešníka. Slová boli vážne, ale nezodpovedali skutočnosti. Kôň, ktorého ťažko ovládať, alebo s muchami musí byť mladý. Neobzeral sa oň, obracal sa odviesť sivka čím skôr do potrera [na pašu].

Pristúpil druhý chlap, s dlhou čiernou šticou, že padala skoro na oči. Za pásom na ľadviech má nôž, rukoväť mu trčí až kdesi medzi samé lopatky.

„Pekná paripa!“ pochválil sivka. „Ale ste hnali dokonale! I ostrohou má rany.“ A začal ho naúčať. „Mladého koňa nepatrí sa kaziť ostrohami. Dostane vrtochy. A ľaľa,“ ukázal na odreniny po bokoch od pobočkov. „Vy ho priahate!“

Petrovi bolo zle. Bol by mu povedal slovo, čo ho má potvárať, že sa nosí na koni z karrety. Ale nechce robiť divy, príchodzí, v cudzom dome.

Druhý doložil: „Neborák sivko; zle ho častujete. Ako môže dvom pánom slúžiť? Škoda priahať koňa takej dobrej krvi!“

„Ach nie,“ odporuje mu druhý. „Musí byť dobrý na trot.^[16] Pod sedlo bude tvrdý.“ ,Tvrdý‘ značí, že hádže a nemá pružnosti v nohách. Staré kone, keď prídu o pružnosť, začnú sepkať.

Petar posnímal riad a vedie koňa za ohlávku a kôň sa vlečie nemotorne, sťaby drugal nohami. Jeden z chlapov podskočil; zdvihol ruky a zafučal tuho. Mladý kôň by sa bol zduril a vyskočil. Sivko vedel, že sú to prázdne strachy; ani ich nebral hore.

„Nie je durný!“ chváli ho druhý.

Petar sa vrátil o chvíľu s prázdnou ohlávkou. Zberal sedlo a ostatný riad popratať do kôlne. Ten s nožom priskočil, vzal váľok s pokrývkou a dvojdielnu kapsu.

„Len sa zložte, kamarát!“ ukázal mu na kôlňu. Boli v nej hŕby zo sedla a ostatného riadu. Petar urobil tiež hŕbku zo svojich vecí. Chcel vziať batožinu od úslužného chlapa, ale ten mu ju nedal a zaviedol ho k domu robotníkov. Postele boli popri stene jedna nad druhou sťa lastovičie hniezda. Na jednu z prázdnych, ktorá mala iba ovčie kože miesto slamníka, položil mu kapsu, váľok i s batôžkom. „Tu vám bude dobre; a toto je moja,“ ukázal na posteľ pri nej, s guanakovou pokrývkou.

Keď nemal sivka pri sebe, bolo mu hneď lepšie. Vrátila sa mu veselosť a zdielnosť. V kamarátovi nebolo badať, že by sa mu chcel vysmievať, alebo priam zadierať doň. Vodil ho a obsluhoval ako statoční gauči^[17] pocestných v kampe.

„Ďakujem za priateľstvo,“ odpovedá mu Petar. „Bože daj, aby vám mohol odplatiť sto ráz toľko na to miesto.“

„Nemáte za čo,“ odhŕňa sa chlap. „Je povinnosť poslúžiť pocestným. A nad povinnosť je radosť preukázať úctu ľuďom, ktorých si vážime.“

„Ďakujem za toľkú úctu. Musím spomenúť, že úcta a vážnosť je i z mojej strany.“

„Tak sme neostali nič dlžni jeden druhému,“ zasmial sa nový priateľ. „Nebudem vás zabávať. Po toľkej ceste zíde sa vám posilniť. Ak dovolíte, odvediem vás do kuchyne.“

Bol rád, že sa prestali poklonkovať jeden druhému a ešte radšej, keď mu kuchár predložil dobrú zamrvianku zo sekanej baraniny, krátkych makarónov, zemiakov a všakovej zeleniny.

„Prepáčte, polievkou vám nemôžem slúžiť. Keby ste boli len pred pol hodinou prišli.“

Petar mu prepáčil vďačne, chutila mu zamrvänka, lebo ho bolo vysepkalo od rána. Za zamrvänkou prišli i rebierka. Očistil ich dokonale z mäsa. Ostali samé biele kosti.

Bol by rád ostať sám; poklonkovania a zdvorilosti bolo mu dosť. Ale priatelia iba čakali, kým sa odbaví čo z väčšieho. Keď sedel pri hodnej šálke čiernej kávy dokončiť krátku ale podarenú večeru, prikradli sa k nemu; čo tam slýchať v meste, čo videl cestou a o takých veciach.

„Mesto je smutné ako vždy o tomto čase,“ začal im rozprávať. „Šťastný, kto sa môže vyslobodiť z neho a uchýliť sa v kampe. Raz dusno; keď nie dusno, nuž vietor a zdravý počestný život.“ Sklonil hlavu a pokračoval smutne. „Ale čože, keď nemôžeme všetci ísť do kampa. Podajedni sa musíme i tam vädiť, najmä ak máme veľké záujmy v meste. Ja priam vyťahujem drevo na zimu na mojej parcele. Obchod sa vypláca, ale i starosti hodne! Minulej noci mi utiekol kôň pod sedlom. Vidíte, na akom som sa musel vybrať. Moji chlapci mi ho požičali. Čo som sa natrápil s ním. Neviem, ako si poradiť zajtra. Mám pekný kus cesty.“

„A kde by to bolo?“ vyzvedajú sa. Počali naň pozerať s úctou. Nie je hocikto, ale závažná osobnosť, majiteľ parcelí pri meste, nie blázon! Hádam drevokupec.

„Na Rio Colorado. Mám sa poradiť s priateľom o spoločných dôležitých záujmoch.“ Vypučil prsia, vytiahol hrdlo a vyutieral fúzy, že sa rozježili na všetky strany. Pozerá na jedného i druhého odhodlane a povedome. Istota a vážnosť vo vystupovaní, narážka na obchody a dôležité záujmy, hoc ich neoznačil bližšie, hodili celkom o zem ich výsmešky.

,Nehodno prenáhlene súdiť a pozerať na vonkajšok,‘ vytýkal si ten, ktorý ho bol vysmieval. ,Túla sa kadejako, koňa má na posmech a peňazí bude ako pliev.‘

„Keby len vedel, ako sa doštverať zajtra na Rio Colorado! Všetko sa bojím, že sa opozdím. Ak nedôjdem do zajtra večera, zájde ma škoda, že ju nezabudnem ľahko. V obchode čas je peniaz; na ňom visí zdar alebo citeľná strata.“

„Hej veru. Kôň je ustatý, nenaučený pod sedlo.“

„A ktovie?“ ozval sa ten so šticou, s veľkým nožom za chrbtom. „Mali by sa nadariť Ramon a compania.“

Ramon bol tu všade známy. Bol vychýrený hnať statok po kampe.

„Ženie kobyly na Rio Colorado z Lagúny Morales.“ Pán Flank ich kúpil, že popraví kone, hoc mal už plemä veľmi pekné.

Petar sa zaradoval. Ak prídu, zvezie sa s nimi do Ria Colorada. Sivko sa tiež preukáže pri toľkej spoločnosti. Iba želel, že nezvedel prvej o Ramonovi. Nebol by rozprával toľko o dôležitých záujmoch a podujatiach v puntarenských horách. Ak príde chýr o nich na Rio Colorado, ešte dopočuje Krešimír niečo. Krešimír sa upriamil na pravdu, hoc oči kole. Nehľadí na oči, len poď s ňou na námestie.

Nespal najlepšie, bárs bol ustatý. V noci sa strhol dakoľko ráz. Počúval, či nedupocú kobyly kdesi v korrale. Keď sa rozbrieždilo, vykukol, či prišli, ale nevidieť ani srsti. Doviedol i sivka a uviazal o prejmičku, že ho osedlá, keď odídu chlapi do pajty. Vytratí sa azda ukradomky, aby nepozerali naň a nerobili poznámky.

Osedlal ho po raňajkách, a že vysadne naň, keď sa rozľahol mocný dupot. Z kúdola sa vynoril kŕdeľ koní a či kobýl a za ním dvaja chlapi na koni.

Ramon skočil z koňa. Pod sedlom nosí koberce a pokrývky; sedenie vo dne, postlanie v noci. Na sedle má i váľok s guanakovou pokrývkou i dvojdielnu kapsu s merindou a hádam i čistými hábami. Visí mu tam i lac, zvinutý do venca. Jeho kôň, vysoký, o tenkých nohách, nosí hlavu hrdo, hriva mu povieva, ako cvála. Ramon s prehodeným punčom cez plece sedí v sedle, ovešanom toľkými riadikmi ani dáky veľmož. Keď sa zhodil na zem, kráča nemotorne, kníše sa v páse, nohy mu idú hodne do venca.

Vošiel i so spoločníkom do kuchyne. Kuchár začal pripravovať raňajky. Prenocovali v caňadóne pod horicou, ohlásili sa len pozdraviť priateľov. Predstavil sa im Petar a pýtal sa, či by ho nevzali sebou na Rio Colorado.

Ramon sa zasmial na jeho prosbu; biele zuby mu zasvietili. „Cesta je pre všetkých. Keď máme pri sebe priateľa, máme o pomoc viac, cesta sa míňa lepšie.“

Po raňajkách šiel do pajty na chvíľku. Postál, popozeral, ako strižú, ale onedlho zakýval korbáčom. „Dobre sa majte, chlapci, do videnia!“

Popriťahovali koňom pásy a remence. Petar zaďakoval za pohostenie pánu správcovi, ktorý dozeral v pajte. Ten mu iba kývol hlavou a znovu naháňa ovce do cárkov. Nemá sa kedy zapodievať pletkami, keď je žatva, hoc bez kosy a kosáka, patagónska, ale hádam bohatšia od žatvy v pšeničných krajoch.

Petar zabral miesto tretieho pri kŕdli. Sivko sa mal k svetu, zaberal veselo za kŕdľom.

O poludní prišli na lúčinu, do veľkej trávy. Popustili koňom remence, vyňali im zubadlá, iba čo ich zaputnali. Kobyly sa popásli, chlapi si upiekli pečienku na kolíkoch.

Bolo pred večerom, keď dotrielili na Rio Colorado.

Prialo mu dosiaľ šťastie. Prišiel, sám nevie ako, ale sa zmiatol, keď mu oznámili, že Krešimíra nieto tu dolu. „Po strihu šiel na robotu do Mokrého caňadóna. Prekladá čiaru úbočou, aby nešla cez močiar.“

Spytoval sa, kde je caňadón. Ťažko ísť ďalej, keď myslel, že je už na mieste. Musel znovu vysadnúť na koňa a ísť za chlapom, ktorého poslal s ním kuchár. Vyviedol ho na vŕštek, ukázal mu tam ďaleko dolinu.

„Dajte sa len dorovna. Veď ich tam nájdete o pár minút.“

Pustil sa poľom. Minúty boli inakšie ako tie, ktoré merajú v meste. Prešla i hodinka, kým zazrel akési popolavé domy. O dobrej polhodiny dociepkal k nim.

Popolavé domy boli šiatre, pri nich horel ohník. Začalo mrkať, chlapi ležali; jeden z nich kľačal a či sedel na pätách, obracal čosi na pekáči. Krešimír ležal medzi nimi v obdratých šatách, s vysúkanými rukávmi.

„Kde si sa tu vzal?“ zadivil sa, keď sa prikýval k nim. „Vari mátaš tuná! Veď si vraj umrel!“

Petar priviazal sivka a kríval k nim. „Veru som sa nenazdal, že ťa uvidím ešte. Nebolo mi najlepšie; len toľko, že duša nevypadla zo mňa. Ale ani Rio Colorado je nie blízko a ešte do Mokrého caňadóna, strela mu v pečeni!“

„Čo si berieš koňa z karrety?“ pohanil ho.

„Ale mám koní, myslíš, v ohradách ako Spoločnosť Puerto Bueno? Bol som rád, že ma Dargaš zratoval. Vychválil ho, oplan; vraj letí ani hviezda. Najlepší kôň v Magallanesi! Mal ma za blázna, paskudník. Doriadilo ma; vidíš, oškúlil ma. Narobil bifteky; ani sedieť, ani kročiť…“ Kuľhal ozaj tuho, horšie ako v Puntarene. A predsa na podniku chodil ešte dobre; div, že prechádzka z podniku do Mokrého caňadóna mohla ho dokaličiť toľme.

Krešimír sa zamračil. Ešte obľahne tuná; čo si počne s ním? Počul o jeho chorobe od brata, i prvej prišli o ňom zlé chýry. Choroba z Puntareny do Ria Colorada narástla; bolo počuť, že sa nevylíže.

Petar mu najprv rozprával o nej. Vynášal pani Terezu, ešte i nebohého pána Martina. Keď prišiel rad na špitál, podstrčil pána Andriju. „Dva razy ma chcel vyhnať, dva razy ma oslobodila. Keby nie ona, myslíš, že by bol teraz v Mokrom caňadóne?“

Krešimíra prejalo jeho nešťastie. Dal mu ruku a riekol: „Nuž dobre, keď ťa opatrili. Teší ma, že ti dali moju posteľ. Azda ti je nie celkom zle?“ spytoval sa starostlive.

„Neboj sa; nie mi nič, iba čo ma oškúlilo. Ten diabol Dargašov ma vysepkal. Nežičím Andrijovi, čo som vystál.“ Sivko si už driemal pri kolíku, keď padala naň najväčšia hana.

Keď si mal Petar sadnúť k ohňu, krútil sa dlho a stenal, kým sa nezvalil k nim ani klát. Začal si pochvaľovať, že mu je už ako v páperí. Vyrozprával Krešimírovi, po čo prišiel.

Krešimír sklonil hlavu, slova nepovedal. Keď zamĺkli a Petar mu pozrel do tváre, tam bola na čele hlboká brázda. Ale nie nadlho, vyhladila sa zasa a Petar sa divil, ako sa kamarát premenil. Hoc ohorená, poznať, že sa mu tvár zapálila, oči žiaria a usmievajú sa.

„Prichádza iste?“ pochyboval ešte.

„Veď vidíš, vykýval som sa, lebo ide.“

„Len či bude ona!“

„A ktorá by bola? Telegram je tu; ak zlyhal, ja mu pomáham. Videl som ho na moje oči.“

Postlali mu pod šiatrom na suchú trávu. Sám Krešimír mu urobil miestko. Zakrútil sa do guanakovej pokrývky. Jej mäkká srsť hreje a lahodí ani mäkké páperie. Spal ani v oleji, ustatý z cesty.

Krešimír hľadel ukazovať vrásky a starosti, lebo ho odvolávajú od roboty, ale tam dnu zotvárali sa dvere a obloky. Vhrnula sa doň veľká radosť. Bol si umienil vtedy zabudnúť celkom na obrázok, vytrieť ho z pamäti. Šiel sa pasovať na Rio Colorado s baranmi. Keď ich držal mocne pod kolenom, že sa nemohli hnúť, míval si, že v nich ukrotil horúcu túžbu, ktorá mu nedala pokoja. Myslel, že ju má v moci, že ju poviazal, keď zrazu prikvitne Andrija rozviazať ju a rozjatriť ešte väčšmi. Od tých čias oslabol, nevládze sa pasovať viac. I myseľ sa vzbúrila, neslúcha! Letí ponad šíre patagónske polia ta kdesi na samý oceán vyzerať loď, kde je usmievavá tvár, jasné veselé oči…

Čo ide byť s ním? Vari zabudnúť na všetko a povoľkať šialeným túžbam? V také časy sa zjaví žena v červenkastom živôtku, s dlhými bielymi rukávcami. Zasa je na povlači pod košatým orechom. Slnce hádže na ňu čipkované krásy pomedzi lístie, sťaby sa jej chcelo zaliečať. Ale sa nedá učankať. Pozerá veľmi vážne spod menistej šatky do veľkého dvora. Jej pozor cieľa naň rovno, nechce sa odtrhnúť od neho, dáva mu výstrahu…

,Ach, krstná mať, krstná mať, nepozerajte tak prísne!‘ prosieva ju. ,Či som ja vina, že sa túžba nedá ututlať?‘

Na svitaní skočil, chytil sa do roboty, začal vymeriavať, kadiaľ pôjde čiara napred, sádzať kolíky do zeme, kde prídu stĺpiky.

Petar si zaraňajkoval s nimi; bol čaj, miesto chleba pagáčiky, vyprážané na loji. Dosť ťažký chlieb, nielen preto, že ho ťažko zarobiť, ale i jesť ho ťažko zo dňa na deň; najmä ak je žalúdok rozmaznaný.

Krešimír im oznámil, že musí ísť do Puntareny; pozhováral sa s nimi, čo budú robiť, kým príde. Až do večera sádzal kolíky.

Pred večerom sa spýtal Petra, ako sa má.

Petar celý deň polihoval, krivkal sem a tam, z dlhej chvíle i vykopal dve-tri jamky pod stĺpik, ale pritom strúhal ubolenú tvár. Vyjavil mu, že veru by si netrúfal premerať tú istú cestu i nazad. Ani by hádam neobsedel v sedle. Že by mu predsa len najlepšie vypadlo ostať tuná. Mohol by im pomáhať.

Krešimír veľmi zvážnel a poučil ho trochu. „Vieš, Petar, život u nás je dosť neveselý. Nemáš biliardu, ani gúľ. Kamaráti tuto ani nehrajú v karty. Na mrkaní idú spať, na svitaní vstávajú a zas idú kopať do noci. Nechválim sa, Petar, ale pozri mi ruky.“

Nuž áno, mal dlane vyrobené, koža je hrubá, na stavcoch prstov budú hádam i mozole.

„Moji kamaráti ich tiež nemajú mäkšie,“ dodal mu ako na výstrahu.

„Budem ich i ja mať také, ak ma vezmete, Kreše!“ zvolal s veľkým oduševnením.

„Máš odreniny!“ napomenul mu.

„Viem i ja popľuť dlane,“ odpovedal vážne, akosi urazený. „Nie som obozretný ako ty, Kreše, ale keď sa chytím roboty, neuskočím. Skús ma, ak chceš.“

Krešimír sa zahanbil, že ho znevažoval a trochu vysmieval jeho dobré predsavzatie. Ale vziať ho do roboty nemôže, keď je nie ani gazdom ani správcom pri robote, ale iba spoločník ako ktorýkoľvek z nich. „Mňa iba poslali podpísať kontrakt za seba. Ak ťa prijmú medzi seba, ja ťa veru neodoženiem…“

Keď im rozpovedal pri večeri, že by sa Petar zverboval medzi nich, neprotivili sa. Videli, že je mocný chlap i páčilo sa im, keď kopal, že robí s chuťou.

„Budete aspoň mať o robotníka viac, keď ja musím vystať,“ vysvetľoval im. „Ale i ja sa poponáhľam; do tých čias ukazujú kolíky, kadiaľ pôjde čiara. A sami viete najlepšie, čoho sa držať. Robíme svoju robotu, nie sme nájomní, čím lepšie sa pousilujeme, prvej skončíme.“

Na svitaní batožinu naložil na Petrovho koňa; kapsu i pokrývku, že ho odvedie do Puntareny a oddá Dargašovi.

„Pozdrav všetkých, najväčšmi gazdinú,“ rozkazoval mu Petar, pomáhajúc mu okolo sivka. „Povedz jej, že som ostal u vás, lebo ma kôň doriadil.“

Odľahlo mu, keď sa Krešimír stratil za kopcom. Nemá sa už čo báť doktora, ani písemka. Nik ho tu nenájde. Pampa ho skryla pred protivnosťami.