ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krešimír prišiel na tretí deň predpoludním do Puntareny.

Bol sa úfal prísť do večera, za jeden deň, ako obyčajne, ale mu nevystačil dlhý letný deň prejsť, čo indy prebehol i v zime. Mal na hrdle ťažadlo, Petrovho sivka. Šiel ako v karrete, na lepšiu chôdzu sa nedal nahnať ani korbáčom, ani dobrým príkladom. Musel ho jednostaj zavracať, aby sa neobzeral po pani matkách.

Keď zadupotali kone pred domom, pani Tereza vybehla pred bránu. Včera a dnes je veľmi čujná na buchot a hrmot z ulice.

Sprvoti i naň pôsobila žiaľne, videl ju v pokore. I prvej nosila tmavé šaty, ale teraz nielen že bola v čiernom, ale i na mysli badať, že sa prestrel čierny závoj na ňu.

„Tak sme tu, pani gazdiná,“ riekol, keď jej podal ruku. „Bol by i vtedy prišiel, ale som sa dozvedel po samom pohrebe.“

Zaliali ju slzy. „Ani ja som sa nenazdala, že sa rozlúčime tak znezrady. I teraz mi neraz príde, že len vyšiel na čas z domu a mal by sa vrátiť.“

„Hej, nik sa nenazdal, hádam ani on sám,“ prisviedča jej Krešimír, snímajúc sedlo z koňa. „Tomuto len popustím popruhy.“ Obrátil sa k sivkovi. Prehovoril to už obyčajným hlasom. Nechcelo sa mu jatriť ranu gazdinej.

„Priviazať ho pod kôlňu. Vid si ho odvedie na poludnie,“ radila mu.

Odviazal kapsu a iné veci a zaniesol do izby. Bol by mohol všetko doniesť i na svojom koni.

Zas sa cítil ako doma, hoc je v Amerike, keď sa obzrel v izbe. Po dvore sú mostíky z latiek namieste; v izbe našiel zas poriadok a čistotu ako vždy.

„Predsa som len tu doma!“ kochal sa v svojom kútiku. Čosi teplého sa mu rozlialo v prsiach.

Vo veľkej miestnosti padli mu do očú premeny. Biliardu a stolíkov nieto, stratili sa i ostatky obchodu. Iba v širokom obloku ostali metly nakríž, i veniec žltých gulí, ktoré predstavujú citróny.

„Predala som všetko, biliard i police,“ oznamovala mu. „Vo fľašiach i tak bolo už málo; múka a strova sa tiež minula. Boli sme vyšli z tovaru.“ Myslela, že utŕži viac. Čo dostala za biliard a police, drží naporúdzi. Corinde vraj sa podobral platiť pán Andrija, ona by nestačila. Nedbala by zaplatiť pánu Simonovi, ale z čoho? Nieto skadiaľ utrhnúť, ani nevie, koľko ostalo dlhu. Pán Simon vraj nechce vyjaviť, pán Kuzma sa vyhovára, že nevie. „Všetko sa bojím, že je moc; nepriplatilo sa nič.“ S plačom mu vyrozprávala, ako si ťažkal pán Martin pre dvanásť stovák, ktoré si zadržal pán Andrija. „Z nich mu bola i smrť,“ žalovala sa. „Všade ich zhľadával, ale ich nemohol zohnať…“

Krešimír bol plával na Rie Colorade vo vysokých, čistých priestoroch citu; len čo nakukol do mesta, už fŕka naň kalužina mrzkosti a pažravosti. Žaloby gazdinej strhli ho z výšavy zas do temných nížin a priehlbní. V nich vidí brata zbierať po smradľavých kútoch pľuhavé handry nečistej mamony. Bije a degví slabých, zbíja ich o málo nevelia, čo ešte majú, berie im ešte i dobré meno a čistotu úsilia. Videl utrápeného gazdu, ako prišiel k nemu do kôlne, viac mŕtvy ako živý, hľadať peniaze, aby bolo na splátku, zastrieť trochu hanbu a nestatočnosť. Ale prišiel brat a ozbíjal ho o ne. Neštítil sa sotiť nešťastníka do hanby a potupy a hádam pripraviť i o život pre svoju pažravosť. Ten istý brat zavolal si teraz jeho do mesta, aby mu zabezpečil voňavý kvietok z domu a držal mu ho napohotove, kým v Ohňovej zemi nakŕmi zas svoju lakomosť…

Bolo by sa mu tu hnusilo, ale vidí ženičku v čiernom. Nežaluje sa, že prišla o všetko, iba ťažko nesie, že nemôže platiť dlhy, ba ani nemôže sa dozvedieť, koľko vynášajú. Nie je pekná, ale jej duša je pekná. Krešimír ju teší, že ich nebude moc, keď ich nevystíhajú.

Nedala sa utíšiť, krútila hlavou. „Viem, že ich je moc, viem,“ istila. Na tvári mala zas zanovitosť ako vždy, keď sa v srdci ozýva žiaľ. „Pánu Simonovi neveriť!“ zverila sa mu. „Ktovie, čo zmýšľa!“ Vyjavila mu, ako jej zlyhal vtedy pred bankou, že mu Gojčević dal dvanásť stovák.

Díval sa na ňu, ako sa zhrýza pre dlhy, ktoré hádam ani nechcú pýtať od nej. Vo veľkej chudobe a biede slabá žena si naloží ešte rárohatú batožinu, prísnu statočnosť, hoc s ňou sa ťažko hnúť vo veľkom stisku na ulici života, lebo zadiera do všetkého a zavadzia všade. Tak jeleň si naložil okrasu na hlavu, pre ktorú sa nemôže prebiť húšťavou, keď je zle.

Ale nemohol pochopiť pána Katovića. Čo zmýšľa ozaj? Či je nedbajstvo uňho, či veľká dobrota? Pán Ipolito mu predsa zveril, že nebohý gazda bol medzi veľkými dlžníkmi a neplatil. Ak je dobrota, načo pokrýva pažravosť bratovu? Či by ho nemal skôr popreháňať?

Preobliekol sa do lepších sivých šiat; nemal ich dávno na sebe. Keď sa vrátil do veľkej izby, našiel už priateľov. Padol do akejsi mláky, brodil sa v blate, keď vkročil do mesta, ale ho ovieva čímsi milým, domácim medzi priateľmi. Zohrieva ho, že patrí medzi nich, ktorí predsa tvoria okolo neho kúsok domu…

„Koňa máš v kôlni,“ oznámil Vidovi. „Petra dokaličil a ja som sa oneskoril skoro o celý deň preňho.“

„Či tak?“ zadivil sa Dargaš. „Mne beží ako hviezda. Tebe je už nie dosť ani hviezda! Alebo neviete poháňať.“

Po obede ostal sám s Nikolom. I on spomenul smrť pána Martina. Oči mu blúdili po izbe. „Tak ostávame tuná, ktorých privábilo zlato. Ostarievame a zaviazli sme nadobro. Tak nám treba, mali sme sa poponáhľať, boli by sme sa vrátili, kým sme boli mladší. Ale naši mladí,“ stíšil trochu hlas, „ponáhľajú sa predsa len priveľmi. Či ste videli nášho Andriju, ako obriadil gazdu? Vyjedol ho, Kreše, vyjedol…“

Indy by ho bol bránil, teraz mlčal smutne a pozeral do zeme. Bolo mu ťažko, spoločnosť Nikolu a jeho rozhorčenosť zaľahla naň ako mora. Odľahlo mu, keď vošla k nim pani Tereza s akýmsi listom. „Pozrite, čo stojí v ňom. Zavčerom mi ho doniesol Olegario.“

Bol účet od doktora na pekné peniaze. Neudával, za čo, ani ako, iba hlásal okrúhle: „Za preukázané služby…“

„Preukázané služby!“ nahnevala sa. „Vždy sme mu platievali za každé ustávanie. Iba ak zostalo, čo bolo pred smrťou okolo neho.“

„Nezostalo!“ odpovedal Nikola. On sám bol vraj s tajomníkom podporovacieho spolku uňho a ostatných doktorov platiť za ustávanie pri nebohom. „U podporujúcich spolkov budú i potvrdenky, môžeme mu ich preukázať.“

Krešimír sa predsa zobral k nemu aspoň sa prezvedieť, čo vlastne chce od vdovy. Pripojil sa mu i Nikola ako svedok, že mu zaplatili jeho pohľadávky.

Zadivili sa, keď im lekár vysvetlil, že sa účet nevzťahuje na chorobu gazdu, ale na mladíka, ktorý sa volá Pedro či Pablo^[18] akýsi -vić, alebo -fić. Liečil ho dlhší čas na hospode u nebohého pána Kesicu. Volala ho k nemu sama pani, preto poslal účet jej. Chorý sa uňho neukázal hádam týždeň, kdežto predtým chodieval každý deň, hoc mu rana dávno zacelela pre akýsi bôľ v nohe. Na šťastie ho iste nebolí, keď prestal chodiť, ale zabudol prísť zaplatiť účet.

„Druhých závislostí neostalo?“ opýtal sa Krešimír.

„Nebohý pán Kesica platieval riadne, keď pochorieval. Bol veľmi pečlivý o to. Čo bolo v ostatnej chorobe za návštevy a spoločné porady, zaplatili spolky hneď po pohrebe.“

Krešimír vyplatil účet a dal si ho potvrdiť.

„Odslúžil sa im, že ho pritúlili, darebáka!“ hromžil Nikola, keď zišli na ulicu. „Ešte i po chorobe chodiť domŕzať doktorovi; i to len aby neprišiel pýtať svoje. Čo podstúpili preňho len od Andriju! Mal pravdu, že ho chcel vyhnať.“

Nikola očervenel ako rak pre takú neporiadnosť.

Krešimír tiež uznal, že sa nezadržal poriadne. Gazdinej sa nezveril a účtu dal narásť pre daromné návštevy, ale ho zas pochválil, že stal hneď do roboty na Rie Colorade. „Strhnem mu zo zárobku, čo som dal doktorovi.“ Začal šípiť, prečo zbedzgal na Rio Colorado a nechcel sa vrátiť do mesta. Vymydlí ho, že mal za bláznov gazdinú, doktora a naostatok jeho. Neveril veľmi ani v odreniny.

Keď povedali pani Tereze, že je účet Petrov, zaradovala sa. Bojí sa dlhov a účtov; dosť ich vyšlo najavo po mužovej smrti: či pravých alebo nie, sama nevie. Čo mohla, zaplatila, ale najväčšie visia nad utrápenou hlavou.

Krešimíra ťahalo čosi pozhovárať sa od pľúc s pánom Katovićom. Chcel by vedieť, prečo pritajil bratovu podlosť pred gazdinou, čo zamýšľa urobiť s dlhom nebohého gazdu. Drží sa divne v tejto veci, keď nechce vyjaviť, ani koľko sú mu dlžní. Napočúval sa o ňom dosť i od pána Ipolita. Sám nevie, čo si myslieť o ňom.

Ťahalo ho k nemu, bol mu podivín, i jeho obchod mu bol akýsi divný. Obchod sa udal iste na gazdu ako dieťa na otca. Darmo sa usiloval pán Ipolito nabiť ho na obyčajné kopyto, keď videl, že neurobí nič, nechal všetko tak, šiel svojou cestou.

Obchod v ulici San Martin na rohu Tarapaca bol tichý. Nerojilo sa v ňom ľudí. Karreteri halaškovali. Sedeli na vreciach a kisniach. Fajčili. V lete býva obyčajne i v obchodoch zástoj: robotný ľud, ktorý im dáva robiť, pracuje v kampe.

Pán Simon sedel za stolom, zavaleným knihami a listami. Pozrel na hosťa pozorne, hádam ho nepoznal zrazu.

„Ach, pán Zarada!“ ďubol sa do čela. Rozpamätal sa, kto prišiel. Usmial sa mu, ale úsmev sa neohlásil v oku. Bolo zádumčivé alebo skôr smutné. „Dávno som nemal šťastie! Vy z Ohňovej zeme? Ako sa vám vodilo?“

Vysvetlil mu, že bol v inej robote, nepripojil sa k výprave za zlatom. Pán Simon podstrčil mu kreslo k stolu, pozrel naň významne, akoby sa chcel spýtať: „Čo vás sem donieslo?“

„Nebohý Kesica ostal mi dlžen čosi,“ začal zohýnať. „Nechcel by prísť o svoje. Radšej by prevzal jeho obchod, ako bol, s dlhom, ak by sa mohol viesť ďalej. Preto sa prezvedám, na akej nohe stojí. Umrel znenazdania; neurobil poriadku, ani nenechal nič zapísaného. Vdova tiež nevie, komu ostal dlžen a koľko. Prezvedám sa takto pod rukou, aby vedel, na čo sa podoberám…“

„Ak vám môžem byť na pomoci, vďačne,“ ponúkol sa mu, oko sa mu rozveselilo. „Povedzte mi bližšie, čo vám treba.“

„Chcel by vedieť, ako stoja jeho účty u vás.“

Pán Simon sa zamračil. Jeho oko pozrelo naň nedôverive. „Mohol by vám dať vývod,“ riekol konečne, „ale chcel by vedieť, čo zamýšľate. Hádam robiť kroky proti pozostalosti, či skôr jeho vdove?“

Krešimír sa zadivil. Nečakal takej odpovede.

„Jeho vdove by neublížil ani za svet,“ riekol Krešimír úprimne. V jeho hlase skôr ozvala sa teplota. Pán Simon pozeral naň skúmave, skoro prísne. „U nich som býval dosiaľ; mal som ich rád ako rodinu. Vdovu by nepreháňal, skôr by jej chcel zadovážiť aký-taký pokoj.“

„Nuž dobre,“ prisvedčil pán Simon. „Tiež som taký; vdovy a siroty brániť a nie preháňať. Radšej utratiť zo svojho, ako ich hádzať na ulicu.“

„Ďakujem, pán Katović, za toľkú lásku a dôveru,“ riekol Krešimír veľmi vrele. „Z vašich slov vychodí, že gazda zavisol u vás, keď hovoríte o vyhadzovaní na ulicu.“

„Neberte doslova. Také výrazy podbehnú z obyčaje, často bez odôvodnenia. Poviem vám len toľko, že ostal dlžen. Hádam viac, ako vynáša pozostalosť.“

„A pojednať sa, ak by ste spustili dačo?“ Nachýlil sa napred, čo povie.

„Pojednať sa? Prečo nie, keby bolo dostať polovicu, tretinu. Ale zas sa jednať, ak nevyjde ani desatina? Neradím vám prevziať obchod. Založte si radšej svoj, nový od základu, ak chcete.“

Videl, že u nebohého bol úplný rozvrat. Nenaliehal už na podrobnosti. Načo, keď ich veriteľ necháva pre seba? Ale sa mu priznal, že on nemá pohľadávok, ani nezamýšľa prevziať obchod. Prišiel iba poskusovať, či by vdova mohla platiť, alebo nie.

„Nuž dobre. Poviem vám, nemôže,“ riekol úprimne.

„Vy škodujete!“

„Tu škoda — inde zárobok.“ Pohol plecom a dodal. „Miska na vážke preváži raz sem, raz tam. To sa volá obchod.“

Natískala sa mu otázka, ako mohol narásť toľký dlh? Či by ho neboli mohli splácať v menších čiastkach hneď sprvoti? Ale sa okúňal vyzvedať sa ako a prečo, on, cudzí človek. Taká otázka by znela skôr ako obžaloba pre nedbanlivosť. Ale čosi len prezradil, že sa diví, ako tak narástol.

„Ako narástol?“ podstrčil mu otázku sám pán Katović a usmial sa. „Ako obyčajne rastú dlhy. Brali tovar a neplatili. Vystíhať sme i vystíhali, ale sme neodopreli dávať, keď prišli pýtať nový a starý neplatili. Prečo sme im nezavreli úver? Boli by sme mohli za horúca: dlh by nebol narástol, ale aby sme vyvrátili jeho dom z koreňa a urobili z gazdu žobráka. A viete, vždy sme čakali, že sa zodvihne a zaplatí.“

„Bolo ho lepšie vyvrátiť,“ vybúšilo z Krešimíra, lebo keď pozeral nazad, ukazovalo sa tak výhodnejšie a zdravšie pre všetkých. Pán Katović pozrel naň prekvapený. „Vyvrátiť,“ opakoval, „keď sa priživuje pri cudzom a nemá v sebe života. Nikto nemôže žiť zo samého úveru. Nech žije z práce.“

Pán Katović sa díval naň a riekol: „Nieže tak prísne, pán Zarada. Kto z nás nežije z úveru? Žijeme zo svojho? A čo je práca? Veď i ona je vlastne honba za úverom…“

Zarazil sa: oprel sa tuho o chrbát kresla. Čo chcel povedať, nemohol mu prísť na koreň. Motanina, kde sa nevyznať.

„Gazda ide popri voze, poháňa svoj záprah. Pozerá, kadiaľ prejsť, aby koleso nevpadlo do jamy. Bedlí na veľkú hlavnú vec, na smer a aby nevyvrátil voz. Za ten čas idú za vozom príživníci. Statok od iných vozov za ním, i pustený statok. Všetko, čo ide za ním, škubne z klásia alebo riasy pomedzi štebliny. Idú husi, kačky a sliepky; zabehávajú pod voz, podskakujú za klasom, ak visí. Vrabce a holuby sa zletia na cestu. Zbierajú zasa zrno, ktoré sa vytrúsilo. Dostane sa im najťažšie a najzrelšie, hoc neorali ani nesiali. Sú tiež príživníci. Kto je gazdovi na vine, že má jednostaj straty, čo mu voz raz drgne? Chová príživníkov na kŕdle. Skubajú mu z voza, kým ho nedoteruží do záčina.“

„Sám gazda si je vina,“ ozval sa živo. „Vziať bič, rozprášiť háveď od voza.“

„Veď tak súdime. Obyčajne i robíme. A veru neviem, akým právom. Hádam sme náramní a povrchní pritom,“ riekol a usmial sa. Kosteným nožom na papier mu hrozil. „Nepovážime, že my, gazdovia, sme sami tiež príživníci. Len pomyslieť, aký div sa zjavuje na nás každý deň, každú chvíľu skôr! Boh dáva všetko, chovu a odev čo máme, je z jeho daru. Či my z našej moci môžeme vyviesť len stebielko zo zeme nieto všetko to ozorné bohatstvo, ktoré nám udeľuje hotové do voza? Bolo by divné veru od obdarovaného, aby vzal bič a odprášil od bohatstva alebo i zbytku tých, ktorí sa chcú tiež priživiť na ňom trochu. Nie, priateľ, dobre robí gazda, neodprášiť príživníkov. Nech sa aj im ujde trochu z dobrého.“

„Ak pozeráme z tej strany na veci, nerečiem,“ poklonil sa mu hlboko. „Ale kto pozerá na ne tým okom?“

„Kto a ako na ne pozerá, nech zodpovie pred svojím svedomím.“

Videl pred sebou iného pána Katovića, nového kupca, cele nového človeka. Oko mu žiari teplotou, tvárou sa mu rozlieva divné svetlo. Pri ňom berú i jemu obyčajné veci, nový tovar na seba, ako ich nevídal dosiaľ. Mal so sebou dosť roboty nedať sa podchytiť do divného letu ponad naše tmavé, pošmúrne cesty kdesi na svetlé váblivé výlety.

„Všetko sa obracia v živote na tom, kto sa ako díva na tú istú vec. Každá vám má dve strany,“ vysvetľoval mu pán Katović. „Vezmime hlavnú vec, okolo ktorej sa krúti celá naša činnosť a snaha: peniaze. Vieme, že sú vec cele hmotná a predsa majú zmysel i cieľ alebo dušu. Z nich vytekajú na svet všetky dary božie a predsa, keď s nimi ideme narábať, prevrátime ich. Zatušujeme im pravý zmysel a podkladáme cele iný, ktorý páchne peklom. Či je nie tak?“

Zamyslel sa Krešimír, videl pred sebou akosi veľmi zjavne, čo všetko nerobia, keď ich nadobúdajú. Jedni rovno kradnú, zbíjajú, iní klamú a podvádzajú; bezohľadní zdierajú a zaskakujú. Všetko len aby ich mohli dostať, nazhŕňať.

„Nie, druhý zmysel, aby páchol,“ odporuje Krešimír, „skôr my sami páchneme peklom…“

„Veď ono je peklo,“ prisvedčil mu pán Katović, „naše nízke, surové Ja. Z neho sa prilepilo na peniaze, čo je na nich pľuhavého a mrzkého, i na všetko, čo je okolo nás. Celý náš život, sama zem upí pod jeho hnusným jarmom. I čo by malo byť najkrajšieho a najčistejšieho, zamútilo sa a zanieslo brudom sebectva. Či nie?“

Čo mal povedať? Veď spoza každého uhla škúli naň ukrutný drak sebectva. Vychádza zo smradľavého brlohu zožierať všetko, i nevinnosť a čistotu. „A kde obrana proti nemu?“ pozrel na pána Katovića. „Alebo jej vari nieto? Musíme sa v ňom brodiť ozaj do smrti? Veď to už neznamená žiť na zemi, ale rovno v pekle!“

„Veru peklo,“ prisvedčil zas veľmi vážne. „Zakerovali sme doň, ak sme už nie v ňom. Ak len neskrútime ešte! Myslím, že skrútime; najtiaž sa spamätať.“

Krešimír pokrúcal hlavou. Díva sa inými očima, staré veci vidí v novom svetle. Vláda sebectva je veľmi mocná, kde je na ňu zubadlo? Spamätať sa? Odkiaľ vziať triezvosti na to?

„I život nás môže prinútiť prehliadnuť, pretrieť oči. Azda zbadáme, že dobré ustanovy chorejú! Pohľadáme azda ešte i zmysel peňazí. Vynájdenie, že sú nie na to, na čo ich vynakladáme: na kynoženie slabých, lebo sú vraj príživníci. Ten zmysel ide proti nám samým a životu, lebo kto žije, chce žiť, a nie vyhynúť.“

Nuž cíti i na sebe výčitku. Kus viny berie na seba. I on pozeral a nevidel. Hľadal peniaze, ale im nehľadal zmysel. Pochybuje veľmi, že by ho išiel hľadať. „Ďaleko sme, ďaleko od hľadania. A či ho nájdeme, keď nevieme, či sa nám ho i žiada nájsť?“

Pán Katović sa len usmial. Odporoval tuho. Túžba by bola, hoc malomocná, ospalá trochu. Cítim ju ja, ty — všetci po troche. Ale jej nemôžeme prekliesniť cestu. Túžba je živá, ľudstvo sa prebíja predsa k pravému zmyslu peňazí, hoc pomaly. Hľadelo ho i uplatniť v živote, vliať ho až do svojich ustanôv. „Nechýba mu už,“ vyslovil sa pán Katović, „iba uznať, že život prázdny a smutný, jeho ustanovy prázdny šumichrast, pleva bez lásky. Vieme a či tušíme, že nás láska vykúpi — ale jej zatvárame srdcia…“

„Veď to je divné!“ zvolal Krešimír. „Vieme, že je v nej spása a neprijímame ju. Či je to nie hriech alebo naše nešťastie?“

„I nešťastie i hriech. Nechceme ju u seba; zabila by naše Ja. Sebectvo bránime mocne; veď v ňom je všetko, čo je v nás satanského. Robíme ústupky. Klameme seba, že razom môžme sedieť a hodovať za stolom lásky, ale pritom slúžiť verne svojmu Ja. Pestujeme vzájomnosť, pomáhame si. Na vzájomnosti a pomoci jeden druhému vystavili sme náš spoločenský poriadok. Ale chýba láska. Nezažala sa, nezahriala skrehnutý chudobný život. Robotný ľud pracuje v poli, aby nás mohol nachovať; v dielniach, aby nás mohol zaodieť a zaobuť. Duchovný stav rozsieva semä večnej pravdy, vštepuje nám lásku. Učiteľ odchováva mládež k láske medzi ľuďmi. Nuž vidíte, padajú z veľkého voza všade ťažké zrná príživníkom. Pravotár pomáha vypliesť sa neumelému zo zložitých pomerov života. Lekár navracia zdravie, kde sa skazilo, alebo kde ho rozmrhali. Človek človeku pomáha — nemôžeme sa žalovať, hádam ani sám netušiac, čo robí. Dáva a rozdáva, čo má. Ale ako inakšie by bolo, keby sa v ňom chcela zažať láska: rozohriala by vôľu! Vtedy by sa rozdávalo inakšie; nie z povinnosti ani nútenosti. ,Rozdaj všetko, čo máš — a nasleduj ma,‘ bol by náš zákon. Vtedy by sme prišli na pravý zmysel peňazí, alebo už k žriedlam pozemského šťastia a bohatstva…“

„Všetci by sme boli iba zamestnanci v službe všetkých,“ poznamenal Krešimír. „Sluhovia sluhov a bratov. Rozdaj všetko, čo máš a nasleduj ma.“

Zišiel mu na um gazda z Ria Colorada. Žiadal si tiež, aby robotník dal, čo má najlepšieho a vložil do nožníc vôľu a chuť do práce. Rozdať všetko, čo máme v službe celku, pri stavbe spoločného šťastia. I duchovný a učiteľ mal by rozdať všetko, všetko, čo má najlepšieho v sebe na vedenie duší sebe zverených. Lekár rozdá svoje poklady známosti chorým, všetko, čo má; pravotár nielen že vyvedie chránenca zo zapletených chodníčkov života, ale ho naučí ísť rovno a neškúliť do cudzieho. Rozdaj všetko, čo máš a nasleduj ma, to znamená mať na zreteli nie svoje výhody, lebo celok ochorie zaraz, keď ich začneme hľadať. „Rozdaj všetko, čo máš!“ zatúžil Krešimír. „Všetci zamestnanci v službe všetkých: slobodné stavy, remeslá, robotníctvo i roľníci, všetci pracovať za všetkých!“

„Či by nám tak nebolo lepšie?“ spytuje sa pán Katović.

„I kupec len zamestnanec!“ zvolal Krešimír.

„Kupec?“ zasmial sa pán Katović. „Tiež zamestnanec ako i ten gazda s vozom. Naľahne naň v úbočí, aby sa mu nevyvalil; zas ho podoprie plecom z dolnej strany kdesi o drabinu. A za vozom kŕdeľ príživníkov. Zo záčinov a či skladov rozdáva opatrne všetkým; musí uhovieť odberateľom, ale neukrivdiť ani veriteľom, ktorí mu zverili tovar. Vidíte, nie je jeho. Ako by mohol vynakladať na škodu a súženie slabých? Že sú vraj príživníci? Veď i jeho priživuje celok, dáva mu žiť a rásť na svojom tele svojím úverom. Všetci sa priživujeme na úvere. Bez neho by sme zhynuli.“

„Veď zhynuli,“ prisvedčil Krešimír. Ale mu zišiel na um brat, ako on vycítil zásady pána Katovića! „Či ste nezbadali,“ spýtal sa ho, „že medzi príživníkov sa prikradnú dravci? Oberajú ich z toho, čo im dobrý gazda pohadzuje. Verte mi, podajedni rozpárajú im hrvoľ a vyjedia z neho, čo sa v ňom nazbieralo okolo vášho voza. Držia ich na to, aby im mohli odňať, čo si odnášajú z vášho záčinu.“

Nedal si pozrieť do tváre šafár záčinov a naložených vozov, upratoval na stole všakové spisy, listy a knihy. „Nájdu sa, viem, ktorí nepoznajú zmysel peňazí,“ riekol mu. „Vidia v nich len stranu, zababranú hriešnym sebectvom. Treba by im bolo ukázať tú stranu čistú…“

Krešimír sa len usmial na jeho blude. Nechce uveriť, že ľudia tú druhú stranu nechcú ani vidieť. „A môj brat dal vám vtedy tých dvanásť stovák od Kesicu priplatiť na dlh?“ spýtal sa ho doprosta.

„Tú istú vec sa ma raz spýtala i vdova, ešte za života muža, pamätám sa.“ Pán Katović mu pozrel rovno do tváre a jeho oči žiarili podivným ohňom. „Povedal som jej úprimne, že áno. To isté povedám i vám.“

Krešimír sa zmiatol pre určitosť odpovede; nemohol sa v nej vyznať. Veď nepovedal pravdu! „Prepáčte, Kesica sa zveril žene pred smrťou, že môj brat vám ich nezaplatil.“

„Iste sa mýlil!“ pohol pán Katović plecom. „Alebo nevedel sám, alebo mal prevrátenú hlavu pred smrťou.“

„Vedieť vedel,“ opravil ho Krešimír. „Od samého môjho brata. Pozrite do kníh, nezaplatil ich. Bolo by ich vymáhať!“

„Vymáhať? A kto?“ Pán Katović sa postavil proti nemu a pozrel naň akosi jasne.

„Ja!“ postavil sa mu Krešimír, zapálený ani fakľa od rozhorčenia. „Peniaze pochodili odo mňa. Môžem ho dochodiť, čo urobil s nimi.“

„Veru neviem,“ vysmial ho pán Katović. „Pochodili možno od vás, ale ich obecali mne. Ak ich má kto vymáhať, myslím, to by mal byť ja, nie iný.“ Krešimír sa zmiatol. Pán Katović pozeral naň veľmi vážne. V očiach mu zaľahla hlboká duma. „Prvej som spomenul, misky na váhe sa kníšu. Tu strata, tam zárobok. Príde vymáhať i dlhy, každý svojím časom. Vymáhať ich bude, kto je na to súci, kto našiel zmysel peniazom.“ A keď Krešimír nevedel, čo si má o tom myslieť, doložil: „Príde mať i čas na zreteli, kedy dlžník môže platiť…“

„Môj brat môže!“ skočil mu ohnive do reči. „Má čím!“

Pokrúcal pán Katović hlavou, pozeral kdesi do diaľky. „Ešte vari nie; druhým časom. Ak je ozaj dlžen, príde čakať, kým sa zmôže.“

Krešimír zas nevedel si vybrať, čo vraví; nemohol mu nazrieť do mysle. Ale pochopoval už, prečo ho nechal pán Ipolito. Aká je to hlava, pána Katovića? Aké sa to v nej mätú škodlivé zásady? Veď si podtína konár, na ktorom stojí.

Búril sa v ňom cit slušnosti, najbežnejšej spravodlivosti. Veď je to nie dobrota, ale babráctvo, hriešna slabosť, keď hovie pažravosti brata! Miesto oboriť sa naň a odňať mu, čo zhabol, počká mu, alebo sa dá prepiecť. Bol by sa dal doňho, ale stojí pred ním akosi slávnostne a mocne ani bralo. Hodiť sa naň, rozbil by si hlavu, jeho by nepohol. Má veľkú prevahu, cíti ju na sebe, ale odkiaľ mu prišla? I on ostal pred ním zmútený ako pán Ipolito. Nemohol by vydržať s ním. Či na tých zásadách môže držať obchod na hŕbe? Nie sú zlé, ale sú škodlivé. Nie sú na čase. Prívrženci ho roznesú; pomôžu im dravci rozchytať celý voz so zbožím, ak ich nebude mať kto porozháňať bičom.

Hoci sa búril a jedoval, i predvídal jeho zkazu, predsa ho nemohol súdiť a odvrátiť sa od neho. Schytilo ho čosi mocne a pritiahlo k nemu. Rozmohla sa v ňom láska a prítulnosť ako ku gazdovi na Rie Colorade. Ale tohoto mu bolo veľmi, veľmi ľúto.

„Ďakujem, pán Katović, za toľké naučenia!“ začal sa mu klaňať na odchode. Dali si ruku; jeho ruka dopovedala kupcovej, čo jazyk nevedel vysloviť. Ruka má dakedy mocnú výmluvnosť v sebe.

Keď vyšiel na ulicu San Martin, duch jeho bol, akoby bol vyšiel z divného kúpeľa, kde sa očistil a obliekol do nového slávnostného rúcha. Bolo mu, akoby bol vyšiel z chrámu po mocnej modlitbe. Myseľ sa naplnila divnými vôňami. Nový poriadok vo svete. Život a jeho ustanovy zahriate teplotou lásky! Spoločnosť na ceste k šťastiu a radosti! Pažravé Ja bez vlády, sebectvo zhodené zo zlatého prestola…

Odchýlilo sa mu zas okienko do veľkej záhrady, ako tejto zimy na svinskom kare na Rie Colorade. Zas videl smelého robotníka o vysúkaných rukávoch vyhadzovať mŕtvicu z hlbokých priekop; či by sa azda nezúrodnila na slnci a povetrí? Robí do úmoru. Znoj sa mu leje z čela, ale robota sa míňa pomaly. Mŕtvačka za chrbtom zas sa sype do priekopy; nemá ju kto pohodiť ďalej od rubov. Obzerá sa ustatý, doráňaný, či sa mu spoza parkana neukáže kamarát priložiť ruky k dielu…

Obzerá sa na ulici, akoby prichádzal z cudzieho kraja. Objal ho zas duch rušného života, ktorý sa rúti svojimi koľajami na zákonoch a zásadách dávno prijatých a ustálených. Celé mesto sa im korí, podľa nich žije, lebo sú pevné, vyskúšané. Obchod je nie kostol, zmýšľať a konať v ňom predpotopne. Práca je základ blahobytu a poriadku, ale ju podoprieť trvácimi piliermi zdravého, osvedčeného sebectva. Sebectvo je vzpruha, dvíha z chudoby človeka a obsýpa ho blahobytom. Kto sa nedrží sebectva, sám sebe robí zle, sám sebe je nepriateľ…

Jeden jediný dom v meste sprotivil sa jeho vláde: a hľa, ako stojí hore nohami! Horky stáť! Nestojí, ale sa kníše, hádam je na spadnutie. Nieto mu pomoci, bratku, niet! Pôjde na hŕbu! Obzrel si ho zvonku ešte raz, že si odnesie aspoň obraz divného, nevídaného zjavu.

Prišlo mu bôľne, tisnú sa mu slzy do očú. Musel zastať na nábreží, v prsiach ho čosi dusilo, nemohol oddýchnuť. Ako premeniť zákon, ktorému sa podvolil slúžiť celý svet? Kto zhodí zo zlatého stolca panstvo svätého Ja? Že ho zrúti pán Katović?

Zašiel na nákladný most. Ako sa obracajú! Dvíhadlá spúšťajú s veľkým hurtom baly stisnutej vlny do bruchatých bárčísk. Rozpínavosť pary zabral ešte rozpínavejší človek: prinútil ju dvíhať ťažké batohy, prenášať ich z jednej pologule zeme na druhú. Pán Ipolito s knižočkou v ruke pozerá pod dvíhadlom, ako ukladajú baly. Chlap dáva rukou znak dvíhadlu, kedy zastať, kedy sa vrátiť opačným smerom.

„Práve som myslel na vás, pán Zarate. Stroje hurtujú, že môžeš len myslieť; hovoriť — nepočuješ slova. Jednotvárna robota! Niet na nej čo naprávať a poprávať. Pracujú stroje za nás. He-he-he! Začal som si predkladať, že pôjdem ku Gurmencidovi. Dávno, čo nepočuť o vás. Trápim sa tu, behám zarobiť na chlebík a vám letí chlieb s maslom sám od seba do úst.“ Odviedol ho trochu stranou, že im nebude hrmieť toľme nad hlavou a začal sa zaoberať veľmi dôkladne jeho gombičkami. „Náš obchod sa pohol. Urobil veľký krok a či skok. Šunky som predal, z bokov ostalo málo. Najviac sme minuli na Sever. Keď ste tu, narobíte kisničiek; najbližším parníkom mám poslať objednávku. S údeninou bol dobrý obchod. Povedzme skôr výnosný. He-he-he!“ Tvár mu žiarila od spokojnosti. A zas pozrel kamsi do diaľky a riekol zádumčive: „Keby bolo i toho roku tri, štyri karrety údeniny!“

„A pšenica?“ zastarel sa Krešimír.

„So pšenicou sme dokaličili pána Domingueza,“ zasmial sa. Oholil pána Simona bez britvy, že jeho kukuricu predá draho a odníme mu odberateľov. Začal ich brať na hrabky, keď u pána Simona nebolo kukurice. Keď prišli po ňu, museli vziať i druhého tovaru. Vedel rátať, naťahoval ich, drel ako mohol. A vtedy som otvoril kôlňu. Pán Carlos začal predávať pšenicu. He-he-he! Pritrielil ku mne pán Justo, že tak a tak; najradšej by ju vraj kúpiť fajzom. Vypoklonkoval som ho z mosta; išiel, chudák, s dlhým nosom. Pán Simon prehral hru pre neposluch a zlé zásady, ktoré by nemal mať taký človek. Ale my sme ju vyhrali.“

Krešimírovi sa stislo srdce. Pán Ipolito bil bývalého gazdu, ale bolelo i jeho ukrutne, keď počúval hanu naňho.

„Zachovajte si moje reči, umrie v špitáli,“ dohováral mu. „I jemu som prorokoval do očú. Ale čo,“ mykol plecom pohŕdlive: „Nebojí sa špitála ako ja. Vysmial ma, že sa ho netýka, ani nedurí.“ Obzrel sa k bárčisku a začal kričať to alebo to na robotníka a znovu sa obrátil ku Krešimírovi. „Pokazil som obchod pánu Justovi, pokazil. Podsypal som mu trochu hrachu pod nohy, aby netancoval toľme. Viete, že poslal iných kúpiť pšenice pod rukou? Ale som už vedel jeho chodníky a naučil pána Carlosa. Keď prišli po väčšiu partiu, musel ich poslať ku mne a ja zacenil, nuž zacenil som po justovsky. Keby ste boli videli, ako im padli krídla! He-he-he!“

„A druhých sme odreli dobre?“ usmial sa Krešimír. „Do ktorej kože?“

Pán Ipolito zvážnel a vystrel ruku. „Len spravodlive, pán Zarate. Predali sme ju ako zdravú pšenicu. A bola zdravá. Kury ju zobali radšej ako kukuricu a myslím, neobanovala ani jedna.“

„Nuž dobre,“ uspokojil sa Krešimír. „Najväčšmi sa mi páči, že ste obránili trochu pána Simona.“

„Bránil som ho, bránil!“ Pán Ipolito položil si dlaň na prsia. „Rád ho, dobrá chlapina! Ale hlavička! Umrie v špitáli, ale slovo berte pod obrazom, znamená, že príde o všetko. Rozchytajú ho. Na čo podtínať konáre, ktorými si šiel dohora? Nerobí ako iní, neuznáva zásady, základ obchodu. Vypadne mu zle, do čohokoľvek sa chytí.“

Krešimír stŕpal, ani čo by jemu prorokovali zhubu. Každé slovo akoby bolo seklo do srdca. Vidí i sám, že pán Ipolito predvída dobre. Ako pozerať na ten úpadok, hádam zhubu?

„Nebolo by mu pomoci?“ Čakal odpoveď so stiesneným srdcom.

„Kde by nebolo!“ vytreštil naň oči ako plánky. „Rada lacná. Nabiť robotu na iné kopyto, obchodovať obchodnícky. Nehľadieť na nič ako na svoj prospech. Zahodiť záľuby a divné nápady. Prehovorte ho skrútiť hejk hore na mieste. Načo ísť mrcha cestou, keď iní idú dobrou? Skúste, či slúchne!“

Zvesil hlavu. Bol už v pisárni; dýchal ovzdušie, ktorým žije a pracuje, dýchal ho len chvíľu, nakazilo i jeho. Videl, aké sú mu cesty ťažké, nevýhodné: samá skala a zásek. Berie sa po nich sám so svojím ťažkým vozom, rozsýpa najťažšie zrno. Prečo sa nedať iní za ním? Podšiť osvedčené zásady láskou. Nemohli by vychodiť spoločnou robotou i tú mrcha cestu pomaly?

Veľká je robota prekopať toľkú záhradu, obrátiť ju mŕtvicou dohora. Či to urobí človek samotný a čo by zodral ruky do lakťov? Prečo nepriskočia iní pomôcť trochu, aby sa preborilo ľudské srdce pomaly, najmä preboriť na tvrdú kôru na ňom a otvoriť ho láske!? Keby bolo aspoň vyhnať z neho surovú ukrutnosť.

Zbadal pri ňom žiaľ. Pozrel naň skúmave, či i on nepritajuje v zatvorenej nádobe škodné zásady. Ešte by sa mohol vykľuvať z neho nový pán Simon. A bolo by ho škoda.

„I mne ho je ľúto. Bolí ma, bolí,“ riekol a doložil ako veľké tajomstvo. „Rád ho, chlapa, ako málokoho na svete. Kde sú dnes také osobnosti? Bolo by ich hádam ísť hľadať od prastarých čias, kým ľudia boli bližší bohu a jeho zákonu. My sme zašli priďaleko od tých miest, preto nebodaj máme život ťažký a ukrutný. Sami nevieme, do ktorej sa kutice uhnúť pred ním, aby nás neokmásal vonkoncom. Radil som mu nechať obchod, lebo ak sa nepokloní sebectvu, vyjde na skazu. Čo zvíťazí, ak neslúchne? Vysmejú ho, že je odľud, podivín, hlavaj, alebo ako hoďas ten, kto márni svoju dedovizeň.“

Krešimír hľadel naň s obdivom. Jeho ozorná postava akoby panovala na nákladnom moste. Hlása osvedčené zásady veľmi okázale. Pritom hádam i odobruje, hoci potajomky, škodné zásady, ktoré pána Simona idú priviesť na žobrácku palicu. Keď mu spomenul, že veď i on inakšie zmýšľa, ako hovorí, zmiatol sa.

„Veď áno, pán Zarate, svetlo nám svieti! Ale zahľadieť sa priveľmi doňho, zrak sa zaslepí a, verte mi, od priveľkého svetla nevidieť dobre pod nohy, kadiaľ máte predsa kráčať. Ešte, ešte, keď ste na vychodenej ceste; hádam sa len vyznáte, nepotknete sa. Ale daj sa mrcha cestou, verubože neviem, či nezlomíš krky.“