Zlatý fond > Diela > Mať volá III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Monika Harabinová, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

4

Petar Bubinović vyzdravel, ako predpovedal doktor. Bol by mohol už ísť do roboty, ale nešiel. Vláčil sa o palici a či o drúku, ktorý mu boli dali k posteli búchať o podlahu, keď nebolo zvonca zazvoniť na obsluhu. Trochu sa ponevieral po dome, najviac sa tmolil po meste.

Aby nebol bez osohu, bral metlu, vymietal veľkú miestnosť, pitvor a chodníky z latiek popod steny vo dvore. Bol by riadil i izby, ale ho nepustila do nich pani Tereza. V kôlni poukladal dreva; keď nebolo triesok, narúbal ich nemotornou sekerou.

„Pozor na zdravie!“ Napomínala ho gazdiná. „Ak sa presilíš, obľahneš. Druhý blud bude horší od prvého.“

Bol by jej chcel povedať, že je zdravý, ale nemohol. Pretváral sa pred svetom, že ho noha ledva nosí. Preto vláčil sebou i veľký drúk. Musel ukazovať, že je ešte chorý. Nebolo čím platiť doktorovi za liečenie. Vedel, že keď začne chodiť rovno, prídu s účtom za ustávanie a vatu, ktorú minuli na ňom. Skadiaľ vziať, keď na futre nieto ani jedného gombíka?

I tak čakal písemko deň po deň. Doktor ho moc ráz potľapkal po pleci. „No, už vám nič nechýba, chlap ako buk; môžete ísť robiť.“

„A keď mi ešte strieľa dolu nohou!“ žaluje sa Petar.

„Cvičte ju, dajte jej robiť,“ rozkazuje mu. „Načo jej voľkať, keď vládze? Hore sa, do roboty!“

Proboval si odvaliť ten kameň zo srdca. Hľadal peniaze blízko i ďaleko. Vid Dargaš ho vysmial, či sa mu rozum čistí; Nikola mu povedal, aby šiel robiť. Pán Dolčić mu povedal, aby nedomŕzal, sám nevie, kde mu hlava stojí. Pán Vodopija zas, že nemá pri sebe záhaľčivých peňazí.

Zháňať peniaze a nedostať ani peče sa mu veru zle odplatilo. Chýr, že ostal bez groša, rozšíril sa chytro po meste. Kto ho má stretnúť, vyhne sa mu ako prašivému psovi.

Prvej nechceli mať s ním do činenie, že je na ňom nečistá choroba: teraz zasa, že je ako kostolná myš. Vyháňajú ho robiť; nepovážia, že keď začne robiť, zavíta zápäť i písemko od doktora. Kde vziať naň? Odkiaľ?

Spustil sa neraz dolu Bolivarovou ulicou k samému moru. V biede a trápiech hľadá tiež pri ňom útechu. Postáva na rohu ulice na nábreží, pozerá, ako po veľkom prístave idú člny, ako malý remorkér ťahá za sebou bruchaté bárčiská, naložené tovarom až dovrchu. Do iných bárčísk spúšťajú kisne a noše s múkou z veľkého pontónu. Je tam nehybný o troch sťažňoch; okolo neho sa roja člny a bárky. Kotvy mu spustili na dno, priviazali ho o ne, i o prázdne bóje, ktoré sa kníšu na vode sťa ozorné tekvice, tiež prikuté na mocných reťaziach kdesi o dno.

,Veru hej, kamarát,‘ zhovára sa tu sám so sebou. ,I tebe stiahli plachty a spustili kotvy. Stojíš ako mŕtvy, nesúci na nič. Naložili ťa po všetkých kútoch ťažkým tovarom všakovej vďačnosti. Máš vďačnosť ku gazdinej, k doktorovi zasa. Kedy sa sprostíš nákladu a dáš ho na dáke bruchaté bárčisko? Takto s ním obťažený nezájdeš veru ďaleko. Budeš ako títo tuná…‘

Keď sa poobzeral, zazrel okolo seba tiež postávať samých nesúcich do roboty: kuľhavých o palici ako on, okaličených s prebitou hlavou, opuchnutou sánkou, alebo i mladých povaľačov, ktorým robota smrdí, alebo jej nemôžu dostať. Niekoľko medzi nimi je i nevládnych starcov.

Schudobnel. Nemal ničoho nič. Nebolo začo kúpiť ani len fajčiva. Dal sa počastovať tu i tu lacnou cigaretou, ale sa hanbil vyjaviť, že si ich nemá za čo kúpiť. Zakeroval často i do ulice San Martin na roh s Tarapaca, pred veľký dom pána Katovića. Pán Vodopija mu ešte najskôr dal cigaretu alebo celú škatuľku.

„Zafajčite si, majster, keď nemôžete robiť…“

,Či to už tak bude do smrti?‘ radí sa sám so sebou. ,Ale neskoncujem nikdy tú vďačnosť k doktorovi?‘

V to ráno sa tiež vybral na nábrežie. Dali mu raňajky ako pánovi, ale nemal čo zapáliť. Azda ho zazrie pán Vodopija a daruje mu pár.

Počul zvoniť. Urobil zákrutu pred hlavný chrám. Keď dokuľhal predeň, vychádzali práve z tichej omše. Skoro samé staršie ženičky, niektorí chlapi. Pôjdu tiež nebodaj na nábrežie postávať dopoludnia a pozerať na more. V nedeľu vidno i dievky a mladé ženy. Odľahlo mu, keď pomyslel na ne. Život má i pekné chvíľky, má. Škoda, že ich je málo.

Z kostola vyšla pani Flóra. Akoby sa mu bolo zasmialo námestie. ,Aká pekná, milá ženička!‘ Pozeral, ako sádže malé, strunisté krôčky po hladkej dlažbe pred nádvorím chrámu. Čierny čilenský závoj pokrýva jej celú hybkú postavu; mäkké záhyby sa spúšťajú skoro po samé členky. Okolo tváre si ho zložila vkusne; vykukujú spod krajíčka kučerky čiernych vlasov ani žúžoľ sponad čela a na sluchách.

Jej krásne, čierne oko obzrelo sa po námestí, dotklo sa i jeho o dlhej mocnej palici. O chvíľku sa vrátilo znova k nemu. V ňom sedel podiv alebo hádam i súcit: ,Chlap do pol veže a lazár o palici. Iste mu je ťažko vláčiť tie dlhé hnáty,‘ pomyslela si nebodaj.

Keď mala prejsť pred ním, schytil čiapku a držal ju hlboko pred sebou, nahol sa napred, opretý o palicu. Vetrík mu prevracal sem-tam chlpy svetlých vlasov otvorenej knihy na vetre.

Myslela, že pýta dačo do čiapky. Spod jemného závoja podvihli sa jej rúčky s taršuľou. Začala v nej zhľadávať peniaze.

„Ach, ďakujem ponížene, pani Flóra,“ zahanbil sa. Čiapku odniesol kdesi za chrbát. „Len som si dovolil zavinšovať vám šťastlivé dobré ráno.“

„Ďakujem, dobrý človek,“ začervenala sa. „Nepoznala som vás, tak som myslela… Odpusťte…“

„Nieto čo odpúšťať, pani Flóra. Vaše dobré srdce je plné milosrdenstva, kde by mohlo uraziť?“

Zastala a pozrela naň znovu. Stál ponížene s čiapkou v ruke. Pozeral ľútostive. Bol by pohol skalu, keby ju neboli vcvíkali tak tuho do dlažby.

„Ako ma znáte?“ spýtala sa ho.

„Ako by neznal paniu nášho slávneho krajana, pána Fortunáta Mešetara? Aký by bol krajan?“

Pani Flóre sa ťažilo stáť a zhovárať sa na ulici. Ale zas jej bolo ľúto nechať tu krajana. „Ak máte kedy, môžeme ísť kúsok.“ A pohla sa k domu. Petar urobil dva-tri dlhé kroky a už bol pri nej. „Ale vy ste chorý!“ Zhrozila sa. „Ledva idete.“

„Bol som chorý, a veľmi!“ Sádzal dlhé kroky popri nej. Každý bol hoden aspoň za päť jej drobných, ozdobných krôčkov. „Ale ma vyliečili, ďakovať bohu; z hrobu ma vytiahli.“

Pozrela naň so súcitom. Srdce sa jej pohlo, ako je o palici v obnosených šatách. Na jeho čižmiskách sotva kedy bola kefa, najviac ak starý, mokrý vecheť, keď bolo na nich priveľa blata.

„Nemôžete robiť, neborák,“ riekla mäkkým, hlbokým hlasom, v ktorom zunelo toľko súcitu, že i jeho otužené srdce sa zatriaslo. „Mohla by vám hádam poslúžiť?“

„Ach, nech vám boh vynahradí, pani Flóra!“ zvolal horúcim hlasom. „Mám všetkého dosť, čo mi treba. Iba nemám čo fajčiť.“

„Nuž akože je to?“ okríkla ho v strachu. „Môj Fortunato by nevydržal bez fajčenia ani hodiny.“

Rozšíril ruky bezradne. „Vytrovil som sa na doktorov a medicíny. Operácia na nohe pozobala čosi groša. Všakové výdavky…“

„Tak poďme, poďme!“ Začala temer utekať. „Môj Fortunato má cigár a cigariet. Bude kdesi i paklíkov s pekným vaším dohánom. Pokrájali ho ako na vlásky a poukladali ani hodváb do škatule. Čo fajčíte najradšej?“

„Najradšej? Všetko, čo príde.“

Pani Flóra ho zaopatrila fajčivom. Dala mu škatuľu jemného dohánu a papieriky. Dala mu dve purá o širokom pásiku okolo drieku i dve škatuľky cigariet argentínskeho pôvodu, ,Pour la noblesse‘.[5]

„Keď sa vám minie, prídete zas.“

„Ach, keby sa vám mohol odslúžiť, pani Flóra!“ Začal sa obzerať naozaj, ako by sa jej odslúžil. „Takej dobroty už nieto v našom meste, iba ak by u našej gazdinej.“ Ale porovnávajúc dobrotu, u pani Flóry bola mu akosi krajšia a veselšia. Mal ozaj pôžitok podložiť chlpatú hlavu, nech sa sype na ňu dobrota z jej rúčky. Spýtala sa ho, ktorá je tá gazdiná. Keď počula jej meno, zišlo jej na um, že čakajú do domu dievku z Európy. „Či nepočuť o nej?“

„Ach nič, pani Flóra!“ zvolal Petar a so slovami vysotil z úst oblak dymu. Nevedel sa dočkať, zapálil si papierovú argentínsku ,Pour la noblesse‘. „Načo jej i prísť do tohto kraja, keď je v ňom toľko krásnych a dobrých, že ti rania srdce, len čo sa obzrieš akomak.“

Pani Flóra sa usmiala, ako sa vie vysloviť; on skeroval na veľkú vec, na ktorú myslí vo dne v noci.

„Ach, keby ste chceli odkázať dačo pánu Fortunátovi, alebo mu písať, keď je v ďalekom svete, ja by mu vďačne poniesol písemko.“ Nahliadol už dávno, že by sa tak ešte najskôr zbavil veľkých starostí o vďačnosť.

„A ako, keď ledva idete?“ zhrozila sa.

„Hej, bola chorá, i teraz sa tisne medzi choré,“ vysvetľoval jej. „Ale je dlhá. Mohol by sa podobrať na nich, pani Flóra, hoďas do Bolívie[6] alebo do Santiaga, nieto na Ohňovú zem navštíviť pána Fortunata a čo by bol v neviem akom kaňadóne!“

*

O dva-tri dni doniesli telegram z úradu pani Tereze, ktorý znel na meno pána Andriju. Podpis by bol vedel prečítať sotva kto na svete, ale z obsahu si vybrali, že dievka pána Andriju prišla do Buenos Aires. Čaká len na poštový z Liverpoolu do Puntareny. Mohli ho čakať o jedno desať dní.

Pani Tereza sa rozčúlila, skoro stratila hlavu. Čakala na heslo deň po deň, ale keď prišlo, našlo ju, akoby bolo z neba spadlo, znenazdania.

Petar sa ponúkol ísť po pani Flóru; i tak bol vyšiel z fajčiva. A keď pribehla mladá pani, začala veľká starosť, čo robiť. Pani Tereza vedela, že má odkázať na Rio Colorado deň, kedy príde loď.

Petar musel ísť na jednateľstvo spoločnosti prezvedieť sa. Bol rozjarený. Zahodil dlhú palicu, keď sa poberal na jednateľstvo. Telegram z Buenos Aires mu vyliečil nohu. Bol ako blesk, pri ktorom ľahko prezrieť kúty a priehlbne jeho zbedačeného života. V hustom mätenisku ukázal sa mu chodníček, ktorým by bolo vyjsť spod závozu. Na jednateľstve potvrdili, že poštový príde o jedno desať dní.

Panie sa dohovorili, že pošlú schválne dobrého človeka na Rio Colorado. Nieto sa čo spoliehať na Gurmecinda. Mohol by si vypiť, lístok zabudnúť za sárou a odkaz dať Krešimírovi, keď dievka z Európy ostarie v Puntarene. Najlepšie by bolo vypraviť hneď zajtra človeka. Dni sa míňajú. Kým list príde na Rio Colorado, kým sa Krešimír vypletie stadiaľ, za ten čas mohol by parník i tu byť. Najsúcejší by bol Vid Dargaš. Bol v zime na Rie Colorade i dosť sa ho naspomínal, keď bol žltý od kotloviny ako kanárik.

Petar našiel mnoho, mnoho prekážok; ani pomyslieť, že by Vid mohol zdarne vykonať, čo mu chcú naložiť. Okrivel mu kôň, musí ho opatrovať; zas má veľkú robotu. Má rozviezť kopu tovaru po domoch. Žaloval sa mu, že nestačí a nestačí. Na nákladnom moste čaká tiež tovaru hŕba do skladu. Ale prečo by nemohol poslúžiť on? Postavil sa pred ne s čiapkou v ruke, hrdlo natiahol dopredku, štica sa mu postavila dohora.

Pani Tereza ho zaťala, že ledva stojí na nohách.

Urazil sa veľmi. „Pravdaže, lebo som v meste. Len vyjsť trochu na slobodu a hneď budem chlap!“

Ale pani Tereza sa bojí, že presilí nohu.

„Ochoriem tuná!“ zastrája sa jej. „Kde by nie, bez roboty a povetria. Povedzte, pani Flóra, nenúkal som sa dávno ísť do Ohňovej zeme? A Rio Colorado je ako za humny. V kampe, drahá pani Tereza, nikdy sa mi nič nestalo. V meste pasie nešťastie na mňa.“

Orodovala zaň mocne i pani Flóra; tak zlomili odpor domácej panej.

Petar sa dal hneď do roboty. Šiel pohľadať koňa. Kúpiť ho nemá za čo, musíme ho požičať. Vid bude najskôr vedieť, kde dostať súceho koňa.

„Keď pôjdete, ohláste sa u nás,“ rozkázala pani Flóra. „Bude vám treba dohánu.“

„Zhľadávať kone?“ urazil sa veľmi Vid Dargaš. „U mňa ich máš celý intravilán, len si vybrať.“ Išli niže mesta do ohrady, ktorú má v árende. V nej bol naozaj celý kŕdeľ koní; všetko do karrety, v nedeľu do viktórie. Ani jeden nebol krivý; to Petar strašil pani Terezu. Dal mu vyberať i probovať. Bol rád, že keď ho neratoval peniazmi, môže mu požičať aspoň koňa. Petrovi padlo oko zaraz na sivka. Veľký, mocný kôň.

„Chýrne hoviadko, kamarát. Do behu mu nebolo páru v celom Magallanesi. Ani dnes sa nedurí pred najlepším.“

Petar sa mu zaradoval, iba sa prezvedel, či nehryzie alebo nehádže zadkom.

„Pravdaže hryzie!“ vysmial ho Dargaš. Ukázal mu, ako hryzie trávu. Šiel k nemu, chytil ho za šticu, začal mu varovať hlavu ani bábä. „Vidíš, ako jahňa!“ Nevedel mu ho vynachváliť, je rád, že vytrhol kamaráta z najväčšej biedy. Petar bol istý, že prišiel ku koňovi, na ktorom by mohol ísť i do Bolívie. „U mňa máš všetko, braček, čo len chceš!“ istil Dargaš, keď prišli do jeho domku. Spoza viktórie v kôlni vytiahol sedlo a čabraky. „Nemusíš zhľadávať, všetko ti je tu, perla!“

Petar pozeral riady dopodrobna. Zo sedla na dvoch miestach trčala slama. „To polátame, tuto premeniť remenec. Podbrušníky stvrdli, neboli dávno v úžitku, ale vydržia. Poddajú sa, len ich natrieť lojom. Do večera ti ja to spravím.“

Pred večerom šiel k pani Flóre po fajčivo. Dala mu snopček tučných habanských a dakoľko škatuliek cigariet. Naostatok mu vtisla piatku do ruky. „V ceste sa vám zíde!“ naúčala ho, keď sa trochu odhrýzal.

Šiel na starú hospodu. Skrútil do valca guanakovú pokrývku, do plátennej kapsy, v ktorej nosieva kelňu a iný murársky riad, napchal čosi bielych háb i oblek na robotný deň.

Večeral s Dargašom, lebo Nikola sa ešte nebol obriadil a pán Vodopija neprišiel na večeru. Pobrali sa spolu po sivka i osedlali ho na próbu. Doviedol si ho do dvora, sňal mu sedlo a uzdu. Do bľachovej misy pohodil mu dakoľko priehrští kukurice. Pani Tereza mu uviazala do batôžka studenej pečienky, pol chleba, bľachový hrnčíček na vodu a kus syra. Do ruky vtisla dve desiatky.

O východe slnca, keď ešte všetko spalo, osedlal sivka; popriväzoval batožinu ťahancami o sedlo. Batôžtek s merindou prišiel za sedlo. Naraňajkoval sa dôkladne, aby mal pokoj do poludnia. Za rebierkami vypil dobrý pohár vína. Ktovie kedy sa mu ho dostane takého. S pani Terezou sa rozlúčil tak, akoby šiel do susedov.

„Ak by sa prezvedali, kde som, povedzte im, že najďalej v nedeľu budem tu.“

„A kto sa bude prezvedať?“ pochybovala pani Tereza.

Petar len pohol plecom. Vedel, že nezabudne naň doktor s písemkom, najmä keď ho nezazrie dneska ani zajtra u seba žalovať sa na nohu. Ale tie veci nechcel pretriasať ešte i pri samej rozlúčke.

„Ponáhľať sa nebudem,“ zveroval sa jej ešte. „Ale sa nebojte, že by zameškal vykonať, na čo som sa podobral. Nezabudol som, ako ste ma pritúlili. Nech vám boh nadelí za lásku všetkého dobrého.“

„Maj rozum, synku!“ napomínala ho pani Tereza. Prišlo jej akosi ľúto, že ide. I Petar odmäkol trochu; keď mal vysadnúť, musel sa poriadne vysiakať. „Dávaj si pozor, nešalej. Nemusíš letieť, i pomaly prídeš.“ Nuž dávala mu najlepšie rady, ešte i keď už sedel. „Azda sa len vrátiš!“

„A akože,“ prisvedčil určite. „A dobre sa mávajte!“ Pustil sa sepkom Bolivarovou ulicou. Na rohu sa obzrel, videl ju predo dvermi, ako pozerá za ním. Kývol jej rukou, v ktorej držal korbáč a pomyslel si: ,Dobrá stvora!‘ Bol by si hádam ešte pomyslel dačo, ale sivko, pre zdvihnutý korbáč, vystrel chvost a začal zaberať okolo rohu.

Petar sa nanosil dosť na múloch doma, tu sa málokedy niesol. Ale, hoc neskúsený, začal badať, že sivko je nie pod sedlo. Dargaš si hádam myslí, že sedlo a karreta je tá istá robota. Nevedel inakšie behať ako sepkom. Hádzal Petra sem a tam ani vrece švábky. Bolo mu, ani čo by sedel na Dargašovej talige.

Zišlo mu na um, že mal predsa čistý, teplý kútik. Nenájde ho ľahko takého v celej Patagónii. Nebol by ho opustil, nech ho nevyženie doktorovo písemko.

Bol by možno viac rozmýšľal nad domom pani Terezy, nad Puntarenou i nad kuchyňou, ktorá ho chovala v ostatné časy, ale keď mu prišlo prejsť závodisko, musel zviesť veľkú, ťažkú bitku s konskou láskou k vlasti a intravilánu. Sivko celý život pôsobil v meste, od závodiska ďalej nikdy myslím nebol. Zľakol sa, či ho nepoženú hádam na samý koniec sveta. Nesladilo sa mu skusovať svet, začal sa skrúcať sem-tam, že sa obráti a v besnom cvalisku potrieli domov. Petar ho držal tuho za uzdu, remence sa natiahli ani struny. Keď ho začal plieskať korbáčom, sivko začal švihať chvostom, potom cofkať a veru i hádzať zadkom. Bol by ho hádam vysypal na cestu, nech ho nenapomenie opätkami. Mal ťažké čižmiská, keď ho buchol opätkom, zadunelo v ňom, sťaby ktorákoľvek brána.

Preborila sa naveľa i jeho zaťatosť, dal sa voľky-nevoľky do jedovatého behu. Trsť mäkkej patagónskej hradskej fŕkala mu spod kopýt.

Tak či tak, cesta sa míňala. Ale i čas sa míňal. Stretol tu i tu chlapa na koni, preletel pri ňom ani vo víchre. Iní chlapi zas jeho dohonili, pozreli, prečo sa vlečie a cválali ďalej. V také časy i sivko sa bol zahanbil, posošil sa, že pocvála i on. Ale keď zmizli za kopcom, zas len sepkom ako prvej. Okolo poludnia, že si oddýchne. Hoc sa vliekol ako slimák, ustal dosť hodne. Tam ďaleko zazrel akési vozy. Umienil si, že ich dohoní, čo by čo bolo. Začal koňa duriť korbáčom.

K vozom sa priblížil veľmi chytro; zbadal, že sa nehýbu, ale stoja pri ceste, preto ich dohonil chytro. Statok sa pásol okolo cesty, chlapi sedeli pri vozoch.

Keď prišiel k nim, sivko zastal; sotva by ho bol pohol ešte napred. Neboli to veľké patagónske karrety o dvoch kolesách, ale vozíky, dosť ľahké o vysokých kolesách a nevysokých drabinách. Kone sa práve popásali na tráve, ktorá sotva bola záživná. Keď sa jej dotkli, len sa tak z nej kúrilo od prachu. Vozy boli prikryté plachtami. Ťažko povedať, aký tovar bol na nich.

Okolo ohniska sedeli všetko počerní chlapi najviac kučeraví a žilnatí. Obliekli sa, ako sa nosia chlapi v kampe. Široké nohavice idú po členky, kde sú stiahnuté golierikom. Niektorí majú topánky, iní zas biele španielske pančušky z plátna. Z hovoru vyrozumel, že sú ,Turci‘.

Južná Amerika nerozoberá veľmi mozaiku, neláme si hlavu, z akých kamienkov ju zlepili. Na tablu prilepí všeobecné meno. Kto príde z Rakúska, je ,austriaco‘,[7] kto má turecký pas, je ,Turco‘. Títo ,Turci‘ pochodia zo Sýrie a Libanona; ľud veľmi statočný a usilovný. Držia spolu, medzi druhých nejdú, iba takto, keď idú za kupectvom. Niektorí sú musulmani, ale väčšina maroniti.[8] Ťažko poznať na prvý pohľad, kto je akého vyznania.

Obchodujú po Južnej Amerike, ako kedysi naši z Dŕžavia po Rusku; roznášajú a rozvážajú tovar, ktorý dostávajú zo skladov v Buenos Aires. Podajedni sa zmohli na vlastný sklep v meste.

Keď skočil zo sivka, pristúpil k nim. „Pán boh s nami!“ pozdravil ich.

„I duch svätý,“ zaďakovali mu.

„Či mi dovolíte odpočinúť si trochu a užiť, čo si nesiem tuto v kapse?“ Prihovoril sa im veľmi zdvorile. Vie, ako sa držať medzi svetom.

„Ste pocestný ako my. Toto miesto je vaše ako naše, i bez dovolenia.“

„Máte pravdu,“ odobril Petar. „Ale by sa nesvedčilo obťažovať vás bez dovolenia.“

„Obťažovania nieto, skôr veľká česť, ak si prisadnete k nám.“

Poklonil sa im na poďakovanie. Zaputnal sivka, ktorý sa trhal ku koňom; popustil mu podbrušník, sňal mu uzdu, a kôň pobral sa zaraz ku koňom, ako jeho gazda k ohníku i s dvojdielnou kapsou. Vystrel dlhočizné údy na pažiti a vzdychol; stŕpli mu v sedle. Pažiť trochu obáda, ale i tak padne dobre hodiť sa na ňu po ťažkej ceste.

„Veru neviem, ako vám ďakovať, že ste mi dali prisadnúť k vášmu ohníku,“ prihovára sa im. „Mršina, ktorú som ledva vypriadol, nechce sa pohnúť z miesta.“

„Môj veľmi pán je zďaleka?“ pýta sa ho najstarší. Iste prvák.

„Z Puntareny, ako ráčite vidieť. Za Riom Secom (čítaj seko — suchý potok) sa mi stala nehoda. Len toľko, že ma nedokaličilo. Môj veľmi ohnivý kôň, ani päťročný žrebec, vopchal nohu medzi pomostiny. Videli ste možno, ako nadskakujú ani klávesy. Prevalil sa; môžete si myslieť, akoby bol prišiel, nech nevytiahnem nohy zo strmeňa. Neviem, ako nezlomil nohu, ale ju oškúlil. Musel som ho nechať na paši a vziať túto mršinu od dobrých ľudí. Vlečie sa ako slimák, a je tvrdopyská. Necítim si ruky, čo musím ťahať za uzdu. Druhá ruka ustala ako v kopačke od korbáča.“

Krútili hlavou nad nehodou. Tak sa im vysvetlilo, že vidia takého zdvorilého pána na neúhľadnom koni, ktorý má pritom i rôčky.

„Zišli by sa mi ostrohy,“ žaluje sa. „Nie pýšiť sa nimi a vynášať, ale ozaj z núdze, lebo si neviem rady.“

„Ostrohy sa neraz zídu,“ istil i predák. „I pristanú, keď je kôň pekný a jazdec hrdý. Ak vám ich treba, môžem vám poslúžiť. Dokonalé ostrohy, pekná robota.“

„I ostrohy máte!“ zadivil sa Petar.

„Čo si len zažiadate,“ potvrdil kupec a položil dlaň na srdce. „Náš dom má všetko, čo potrebujú v kampe.“ Jednému kamarátovi povedal čosi v ich peknej reči. Ten odišiel, vyštveral sa na voz a vtiahol sa pod plachtu. Čosi šuchotalo i búchalo pod ňou; hádam prehadzoval balíky a kisničky. Keď sa vrátil, bol červený, ale v ruke mal ostrohy. Kolieska boli dúže; mohli nimi krájať i fliačky. „Veľmi trváce a úhľadné,“ pochválil ich kupec. „Pristali by môjmu pánovi.“

Poprezeral si ich dobre, či sa krútia, či sú zúbky nie priostré hádam; či remenčeky vydržia a či jazýček na pracke padá na rámik. Zasadli pevne okolo päty a priľahli. „A koľko?“ obrátil sa ku kupcovi.

Keď zvedel cenu, nepáčila sa mu. Ale mu vysvetlili, že v kampe sa predáva drahšie, lebo cesta stojí peňazí; i vo voze musel poprehŕňať všetko, kým ich našiel. Pani Tereza mu bola dala dve desiatky na cestu, lebo ani do kampa sa vraj nepúšťať bez peňazí. Myslel si, že kupec mu nebude mať vydať, ale ten vytiahol vrecko, vstrčil doň ruku až po lakeť. Bolo všakových peňazí i papierkov i červencov. Keď odčítal, čo mu vydali, chýbalo čosi.

„To sme strhli komisii,“ vysvetlil mu kupec. „Vidíte, nie je ľahko nosiť drobné po kampe, môžu vás obkradnúť. Všakových vtákov sa nájde.“

„Máte pravdu,“ odobril mu. „Zísť mi prvej na um, mohol som vám vystanoviť ček na ,Banco Anglo-Sudamericano Limitado‘.“[9]

„Dobrá banka. I my s ňou pracujeme,“ uznáva kupec. „Ale ček[10] by sme prijali len na podpis majiteľa daktorého podniku tu v okolí. Kvôli istote a lepšej administrácii. Taký máme rozkaz.“

„Dobrý rozkaz a osožný. Ček ľahko napíše ktokoľvek, hoc priam i nemá vkladu na banke.“

„I to sa stáva, i to,“ potvrdil kupec. „Ček je v poriadku, ale visí v povetrí.“

„Ja mám čosi na banke,“ zveril sa mu Petar. „Nie mnoho, ale dosť pre menšie trovy. Ale hľadať podpisy po podnikoch by sa okúňal. Naštrbilo by mi úver u majiteľov podnikov; i ja chcem mať ich celú dôveru. Kto kupčí naveľko, narába väčšími sumami, nemôže sa zaobísť bez veľkej dôvery.“

„S lichvou alebo ovcami?“ vyzvedá sa kupec.

„Ako sa trafí.“

Kupec pokyvuje hlavou, pozerá naň temer zbožne. Všakových vídať v kampe, ale netrafí sa každý deň sedieť pri tom ohnisku s veľkým kupcom.

„Veľmi pekne. Cestujete skromne. Nik by vo vás nehľadal, čo ste.“

Petar sa usmial a opravil ho. Nekupuje pre seba, ale frigorifiku[11] ,Puerto Bueno‘.

„Dobrá komisia?“ usmieva sa mu omnoho dôvernejšie. „Ale odpusťte, ak vám je odpoveď ťažká.“

„A prečo?“ pohol plecom ľahostajne. „Komisia obstojná. Ako všade! Šiling od menšieho kusa, od lichvy v pomere na váhu. K tomu prídu cestovné trovy, diurná, gratifikácie[12] a iné drobnosti. Stáleho platu je tiež čosi, ale málo.“

„Fu!“ podvihol kupec ruky dohora. „Nazbiera sa hodná kôpka. Frigorifik spotrebuje okolo dvestotisíc menších kusov.“

„Tak naokolo; skôr viac ako menej.“ Naťahuje si bruslek, aby mu pokryl brucho, v ktorom miznú toľké peniaze.

„Stotisíc šilingov je päťtisíc funtov. Veľkomožný pán, to je už zárobček! Nieto zháňať šestáky a ešte sa potĺkať po kampe za nimi.“

Veľkomožný priekupec na statok zaobedoval si skromne z dvojdielnej kapsy chleba a pečienky. Ponúkol i nových priateľov. Ale mu zaďakovali, možno im zakazuje zákon vložiť do úst nečisté jedlá. Za to počastovali jeho veľmi dobrou čiernou kávou.

„Prijali ste ma priateľsky, častovali a obveselili mi srdce. Nezabudnem, že sme pili z tej istej findže.“[13]

„Ani my, že ste lámali chlieb s nami a pili z našej nádoby. Tak robili i naši mocní mužovia, keď sa vybrali skusovať svet, ako meria právo a spravodlivosť.“

Neocenil celý význam toho, čo mu povedali, ale vycítil, že ho vynášajú hádam i nad zásluhy. Frigorifik vystúpil iba akousi náhodou pred ich ohník. Vzal si ho ako za okrasu do cesty, hoc vie, že neodženie mu doktora ani jeho písemko.

Spoločnosť sa začala poberať. Kupci zapriahli po tri kone do voza, ostatné priviazali o drabiny. Posadali do vozov a zmizli kdesi pod plachtou. Kolesá vyspevovali piskľavú pieseň, lebo ju neumlčali kolomažou. Mocný priekupec išiel za vozmi na sivkovi omnoho pokojnejšie ako ráno. Sivko je rád, že je v kamarátstve, a to nie všakových koní pod sedlo, ktoré cválajú pre kadejakú pletku, ale ozajstných pod chomút, ktoré bežia sepkom.

Rozhovorov už nebolo; kolesá vyspevovali, že bolo veru čo počúvať. Spoločníci čupeli kdesi pod plachtami. Sotva by počuli, čo im hovorí. Pred večerom prišlo sa im lúčiť. Kupci sa dali cestou nabok, ktorá sa rozvetvuje vidiekom až hen po veľké vrchy, strán hlavnej premávky. Trúfajú si urobiť dobré obchody po podnikoch pánu bohu za chrbtom. Rio Colorado leží na hlavnej ceste, kadiaľ sa valí hlavná premávka celého kraja.



[5] Pour la noblesse (franc.) — pre šľachtu, ušľachtilých, vznešených

[6] Bolívia — republika v Južnej Amerike

[7] austriaco (špan.) — rakúsky

[8] muzulmani… maroniti — musulmani, t. j. moslimi, prívrženci islamu, mohamedáni; maroniti, kresťania sýrskeho rítu. Sektu maronitov založil Maron. Maroniti sa v 12. storočí spojili s katolíkmi.

[9] Banco Anglo-Sudamericano Limitad (špan.) — Banka Anglo-Juhoamerická s obmedzeným ručením

[10] ček (zo špan.) — šek

[11] frigorifik (zo špan.) — chladiareň, mraziareň

[12] diurná, gratifikácie (z lat.) — diurná, diéty úradníka na úradných cestách; gratifikácie, prídavky k platu, odmeny zamestnanca za mimoriadne služby, úkony ap.

[13] findža(z tur.) — čaša




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.