Zlatý fond > Diela > Mať volá III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Monika Harabinová, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

9

Odľahlo jej veľmi, keď mala recepisy v ruke, ako odľahne každému, kto vykoná veľkú povinnosť. Cestou ju zjedalo neprestajne, že ide na cudzích peniazoch. Bolo jej vtedy ťažko vziať ich od krstnej matere, ale vziať ich musela. Nevziať ich od nej, neboli by ju ani vypravili do Ameriky; nebolo by bývalo po čo. Dovolili jej ísť, lebo išla priamo vydať sa za Andriju Gojčevića. Ona si pritom myslela svoje; vedela, že sotva pôjde zaň. Obrázok sa jej nezapáčil veľmi. Bolo sa jej ťažko vybrať na jeho peniazoch, nevediac či sa zoberú, ale si umienila, že mu ich vráti hneď z príchodu. Jej otec, pán Ilija, na šťastie dal jej spoločníkovi pekné peniaze, aby jej ich schoval a dal, keď príde na miesto. I jemu bolo ťažko nechať dievku bez ničoho v ďalekom svete. Nevie, čo môže čakať na ňu.

Keď vošla do domu a voviedli ju do vyriadených izieb, zľakla sa, že ju chcú usedliačiť v nich. Ísť do Ameriky za vydajom k neznámemu človeku, je už čosi, ale hupnúť ako na hotovú vec, kde chýba len oltár, je predsa primoc. Vidieť dvojitú posteľ; na hlavnici z pravej strany vyšité svoje litery — bolo jej, akoby ju boli obarili horúcou vodou. Nahnevala sa. Mať spôsobu, rovno cestou bola by išla do Širokého Dolca.

Krstná mať jej narozprávala mnoho o Amerike, o zlate, o Andrijovi, o Puntarene; potiahla ju chuť vybrať sa, skúsiť sveta trochu. Idú chlapi i parobci, idú dievky i ženy; prečo by nemohla ísť ona? Keď sa loď pohla, začala chladnúť; rozbrieždilo sa jej pomaličky, že si veru nerozmyslela najlepšie. Keď vošla do izieb, bolo jej, akoby ju chytali do klepca. Ako sa vyslobodiť? Vrátiť sa? Sprvoti myslela, že vrátiť sa, nie je ťažko. Ale od včera večera sa jej ukazuje inakšie. Vrátiť sa znenazdania, aké reči neskrsnú o nej? Budú myslieť všeličo, ohovárať ju až milá vec, najmä nech príde sama, bez spoločnosti.

Zaradovala sa, že nezastihla doma pána Andriju Gojčevića. Čo by mu bola povedala? Najväčšmi jej odľahlo, že sa jej nadarila taká dobrá žena, u ktorej sa môže uchýliť pred ním, kým sa nájde dobrá spoločnosť vrátiť sa zasa domov.

Vykonala teda predbežne, čo mohla. Vrátila peniaze, odpísala, že prišla šťastne. Že tu ostane, kým sa nebude môcť vrátiť.

S ľahkým srdcom šla do kuchyne k pani Tereze. Najhoršie, že sú toľkí chlapi v dome. Budú divne pozerať na ňu, že prišla poslepačky vydať sa za mládenca, ktorého nezná. Nikola s písmenami na prsiach dal jej znať za horúca, že nerobí opatrne. Aspoň ju vystríhal, aby si dala pozor. Pred ním sa nehanbila, ani pred Krešimírom. Nikola mohol byť jej otec, Krešimír bol priateľ, ktorý neverí, že by toľme pachtila za vydajom s kýmkoľvek…

„Aspoň sme samy!“ zaradovala sa. Vzala železo a začala žehliť. Sprvoti jej ho nechcela dať gazdiná, ale potom pristala. „Dopoludnia nebude azda nikoho.“

Pani Tereza pohla plecom. Mohol by sa nadariť vraj Krešimír. Nemá čo robiť, nuž sa poneviera. Jelka sa mu smiala, načo prišiel do mesta, keď nemá v ňom čo robiť. Prešli ju smiechoty dosť dobre, keď sa dozvedela, kde je pán Andrija a ako museli poslať po Krešimíra. Pani Tereza jej vysvetlila — ktovie prečo — že Krešimír má dva dni cesty na koni. Dva dni koňa pre ňu: nechať robotu, mať hádam škodu!… Jedovala sa, že cudzím ľuďom narobila galiby; ľutovala veľmi, ale tam kdesi, v akýchsi kútoch, zadivila sa, keď našla akúsi hanblivú radosť, že predsa prišiel. Neťažilo sa mu ísť dva dni na koni, len aby mohol prísť proti nej. Ukázal, čo ako, že ju má za niečo, hoc ju neznal. Ale si nadala do nehanblivých, keď sa prichytila na tom: či sa ozaj zabaví v meste, alebo pôjde zaraz, hádam zajtra, keď nemá tu roboty, iba sa poneviera? Nuž áno, to sa spytovala seba samej…

Skoro skákala od radosti, že pán Andrija šiel tak ďaleko; nevedieť ani, kedy príde. Nech bude, kde je. Mrzko od neho, že odišiel, hoc vedel, že príde. Ale druhému sa neťažilo. Dva dni koňa šiel proti nej, o ktorej nikdy neslýchal. Ako sa zaujal za jej listy, ako ich zalepil pred ňou! Ako stál pred ňou včera večer, ako ju prosil nekupovať kartu na loď. Bolo jej sladko, keď pomyslela na ten rozhovor. Opakovala si jeho reči. Ale čo vedela, držala pre seba. Nezjavila by sa gazdinej, hoc je tetka i stryná.

Ale pani Tereza lupla na ňu okom zo strany tu i tu. Nuž hej, čosi sa kutí, ale čo? Akosi vďačne pritrielil z kampa, vďačne. Akosi je veľmi rád tu; i rozkrákoril sa dnes ráno pri kávičke a veru i oko zablúdilo za ňou. Čo vedela, vedela, ale nezjavila.

Po obede sa neukázala. Krešimír bol ostal s Nikolom, že sa pozhovárajú; keď neprišla, šiel v zlých dumách do mesta. Nemal roboty, z dlhej chvíle sa vybral k pánu Carlosovi pozrieť, ako sa šikujú ošípané.

Pán Carlos bol spokojný. Niečo ich po jari predal spod cecka, ostatné prisadil. V zime ich zakole a predá čerstvé mäso. Krešimír počúval dobré noviny roztržite, prezeral účty, ale ani nad nádejným zárobkom nebol natešený. Pán Carlos sa temer urazil. Usiluje sa, trápi, a nemá ani uznanlivosti. Taký je dnešný svet! Zárobok nemá za nič, ak ho je nie hneď kopa.

Okolo piatej prikvitla pani Flóra; prišla pozrieť, ako si vedie mladucha pána Andresa na novom bydlisku.

Veľká miestnosť akoby sa bola vyjasnila, keď zašušťali jej hodvábne šaty s menistými oceľovitými odrazmi, o tmavoružových okrasách okolo rukávov a na prsiach. Na hlave mala utešený klobúk s krásnym konárikom ruží. Pán Fortunato jej ho objednal v Santiagu.

„Akože sa máte v Puntarene?“ prihovorila sa jej, i prizrela jej lepšie do tváre. Až teraz začala oceňovať, ako patrí, jej krásu. Aké prekvapenie pre veľkého chlapa, keď príde z Ohňovej zeme! Pritiahla ju k sebe a dotkla sa ústami jej čela.

Hovorila po španielsky; Jelka rozumela už dosť hodne: i na lodi sa podučila od Oľgičky. Keď sa spýtali, ako sa má, zasmiala sa a odpovedala: „Muy bien“ (čítaj muj bien — veľmi dobre). Výraz, ktorý čuť podchvíľou. Iba zvážnela, keď si pani chcela obzrieť izby. Pani Tereza šla s ňou do dvora a zahli do veľkej izby. Jelka ciepkala za nimi. Bola by najradšej zutekala.

Pani Flóra sa obzerala veľmi natešená. Neušla jej hlavnica s vyšívaním okolo veľkých písmen „J. K.“ Usmiala sa jej, potľapkala ju po líci. „Pekné, útulné hniezdko!“ pochvaľovala. „Skrylo sa vo dvore; kto by ho tu hľadal?“ Podvihla i hniezdo zajačikov, zas sa usmiala. „Veľmi pekne!“ Vošla do menšej, mládeneckej izby o jednej posteli. Obzerala sa pilne, ale nebadala, že by v nej bývala žena. Samé chlapské pamiatky, nikde nič ženského. I chlapské pantofle pod posteľou: o kufroch, ženských šatách neslýchať.

„A kde sú jej veci?“

Pani Tereza jej vysvetlila, ako nechcela ostať tuná.

„Ach, škoda!“ obrátila sa k Jelke. „Tak pekne je tuná, pokoj a tichosť. Ako ju čakal pán Andrija! Chudák, nemohol sa dočkať.“

Rozumela z väčšieho, čo vravia; niečo zo slov, z ktorých i rozumela nejedno pre podobnosť, lebo vedela čosi po taliansky, ale i z pohybov, držania a ako sa má okolo nej. Schytil ju hnev, nevedela sama, či na seba, či naňho: hnev slepý, prudký. „Prosím vás,“ ozvala sa náružive, obrátiac sa k pani Tereze, „povedzte panej, i všetkým, bez všetkého im povedzte, mňa doň nič! Nech mi dajú s ním pokoj! Neprišla som za ním, nie! Čo rozchýrili, keď je nie pravda? Ako ísť ľuďom na oči od hanby! Ja vraj za ním!“

Triasla sa vo veľkom hneve, tuším i päste stisla, tvár jej blčala, z očú sršali iskry, ale nemala vlády, nevydržala. Čosi v nej odmäklo, rozišlo sa. Zaliali ju slzy.

Pani Tereza, keď videla, že je ovisnutá, prišla k nej a oblapila ju. „Necnej si, dievka moja, necnej! Veď jej ja rozpoviem, všetko rozpoviem, čo vravíš.“ Hladí ju po hlave.

„Ach, čo sa tu natrápime!“ pristúpila k nim pani Flóra. „Nedajú ani znať, kde sú, čo robia! Keby aspoň pošta chodila. Bohvie, či prídu a kedy! Ako by im tu mohlo byť, a tam ležať na holej zemi v daždi a chujavici. Ach, čo príde podstúpiť bez viny!“ Príklad Jelkin jej podrazil nohy. Videla ju plakať náružive; myslela, že plače za tými v Caňadóne Arriagadovom a či za najväčším z nich. Pridala sa k nej vďačne. Hodila sa na stoličku k dvojitej posteli, spustila hlavu s pekným klobúkom o ohnivých ružiach hneď k zajačiemu hniezdu. Pani Tereza videla, ako jej potrháva plecia. „Čo musíme vystáť, čo musíme vystáť!“

„A čo vám je, moja dievka?“ prihovára sa jej gazdiná, položiac jej vyrobenú dlaň na plece. Jelka sa jej bola vymkla. Plače ticho opretá pri obloku.

„Puntarena ani zďaleka nie je taká milá, ako keď je tu môj Fortunato. Vám sa vari páči?“ Pani Flóra prišla po výbuchu zasa k sebe. Jej krásne oči sa jagali po slzách ani drahokamy.

„Ach, čože ja,“ odpovedá gazdiná zádumčive. „Iné sú moje starosti. Každý stav má svoje!“ Slzy jej zahrali v očiach. Nebohý pán Martin nebol najchýrnejší obchodník, ale bol predsa koruna domu. Medzera ostala, nedá sa zahradiť.

„Vedieť, že bude toto, nebola by páchla semka!“ vykríkla Jelka od obloka! Prešiel ju žiaľ, začal sa zas prebúdzať hnev. „Mohla som sa vydať i doma, len by bola chcela! Nebola som utisnutá, brať hanbu na seba, že idem za dakým, hoc ma ani nečaká!“ Stisla päste a pritisla si ich k čelu.

„Ale, dievka moja, čakali sme ťa. Vidíš, že si nám vzácna, ako voňavá ruža. Ruže z jazmínu sa rozkvitli, čo si v dome…“

„Povedzte jej, povedzte, že prídu!“ ohlásila sa pani Flóra. „Čakám deň po deň chýr od nich. Fortunato dá znať, keď sa budú mať hýbať.“

„Nespomínajte jej,“ dohovára jej ticho pani Tereza. „Neželie za nimi. Banuje za domom; viete, ako je v cudzom svete bez svojich.“

„Ach viem, viem!“ zvolala. Rozpamätala sa, ako ju i teraz nadíde dakedy túžba za domom. „I mne bolo zle, ale pri Fortunatovi sa všetko zabudne. I jej bude inakšie, keď príde pán Andrija…“

„Nespomínajte jej,“ napomína ju. „Nestojí o to. Ani sa neznajú, nikdy sa nevideli.“

„Veď sa spoznajú.“ Pridalo sa jej pozrieť na hniezdo zajačikov; prišlo sa jej smiať. „Čo mu zišlo na um dať zajačiky semka!“ Bola rozcítená, žiaľ sa prehodil hore nohami; začala sa smiať kŕčovite. Keď videla Jelku v plači pri obloku, i jej plač bol smiešny v jej očiach.

Ale Jelka sa nemohla utíšiť tak ľahko. Pani Tereza jej dohovárala, kým ona mlčala so stisnutými zubami, dusiac veľký hnev v sebe. Nedala sa vovábiť ani do kuchyne. Ostala v izbičke, rada by sa schovať. Vyznať sa jej v meste, bola by šla na mieste kúpiť kartu na spiatočnú cestu. Gazdiná má toľko roboty, že ju hriech unúvať. Čakala Krešimíra, že ho pošle hneď po kartu. Nemala sa na koho druhého obrátiť spomedzi ostatných.

Stala k obloku čakať, kedy príde. Hnev sa stíšil; búrka, ktorá ju prvej zdrmala, prehrmela. Stojac na tom istom mieste, kde včera večer, vidí ho zasa pred sebou, čuje divné, horúce slová. Prosí ju neodísť a neodísť. Jeho pozor dobíja sa k jej očiam, visí na nich s nástojčivou prosbou. Začala prežívať znovu chvíľu, ktorú strávili pri káve dnes ráno. Niečo sa v nej sprevracalo; sama nevie, čo sa jej robí, ale poslať ho po kartu, nie, nemohla by, nemohla! Odišla od obloka skryť sa v izbičke…

Čo je toto s ňou? Akási nevládnosť ju zahrúžila. Hnevá sa, odbíja ju od seba, zbiera v sebe rozhodnosť. Či sa obzerať naňho? Čo jej je on? Nedala sa uprosiť matke, hoc plakala a prosila; nedala sa obmäkčiť. Nuž a jemu sa dá uprosiť prvým razom? Hnevala sa, vadila so sebou. Sošila sa k obloku, počkať naňho, ale vo všetkých údoch leží samá nevládnosť. Hnev sa vzpieral, hanba ju šibala, že prišla o slobodu, chytila sa, chytila; padla predsa do klepca, nevie sama ako. Už ju poputnali…

Utajila sa v izbičke. Na večeru neprišla, ani po večeri k obloku. Nevie sama, čo chce, čo myslí. Myseľ sa zmútila, nevie, čo v nej búri: či sa hanbiť pred nimi, lebo sa dala objednať v Európe a doviesť do Puntareny? Či sa hanbiť pred ním, lebo ho nevládze vypraviť po kartu? Nie, už je nie slobodná…

Prešiel dvorom pred večerou i po večeri, že ju zočí, ale oblok zíva naň naprázdno. Vyšiel dvercami na Bolivarovu, zatáral sa ďaleko za mesto, v tú stranu, kde stretol pána účtovníka včera večer. Prijala ho pampa, ale pokrájaná, poohrádzaná ako jeho myseľ. V každej ohrade iný gazda rozkazuje. I v jeho mysli v každej priehradke iná pochyba, iný nepokoj. Túlal sa po smutných, prázdnych chodníkoch. Vrátil sa neskoro ustatý, zronený. Vo dvore všade ticho, nikde svetla; ani gazdinej nebolo v kuchyni.

Aká je to budúcnosť? Nuž ako bolo dosiaľ! Bez domu, zohrievať sa pri cudzom kozúbku. Prázdny otupný život, prázdne, pusté chodníky medzi všakovými ohradami…

Nemohol dlho zaspať a prebudil sa čosi pozdejšie. Ale bol veselší. Priskočil k nemu nepokoj, akýsi svieži a jarý; chytal ho kamsi na krídla. Neopúšťal ich ako včera. Obriadil sa chytro a vošiel do kuchyne. Gazdiná zas kutila okolo bielych hábov. Chytil sa do tej istej roboty ako včera. Dával si lepší pozor, kvapkal pomaly vriacu vodu, ale naslúchal, či sa dakde neohlási ľahký krôčik; pozná ho už dobre. Ani jedna nechodí ako ona: ledva sa týče zeme.

„Slečna Jelka nepríde?“ napomenul naostatok gazdinú, keď sa nemala k ničomu. Hlasu pridal veľmi dobrý zvuk, aby sa v ňom zatušila úzkosť.

„Pozriem, čo robí,“ prisvedčila ona.

Našla ju oblečenú, odhodlanú. Začala ju vábiť. „Uvaril kávu, neborák, spytuje sa, kde si. Len poď, nehnevaj sa už. Veľmi by si ťažkal.“

Stála vzdorovite ani stĺp, zaťala zuby. Ej, zmohla sa, zobrala vládu.

„Čo by si sa hnevala! Veď sme ti nič neurobili. Že sa hanbíš? Veď si nič neurobila. Kto ti skriví vlas na hlave?“

Zlomil sa stĺp, podkľakli hnevy. Zašla ju nevládnosť. Zakryla si tvár dlaňami, odvrátila sa. „Čo si pomyslí o mne, čo si pomyslí?…“

„Nemá si čo myslieť, poď! Jednako raz musíš vyjsť. Ale budeš takto?“

Oh, i v nej bola neúprosná myseľ, že raz musí vyjsť z tohto zmätku. Poputnalo ju, pozavracalo z tej i tej strany. Ťažko ísť, ale už nevládze nejsť. Kde je sloboda, voľnosť? Priľahol na ňu posluch. Utrela oči, pobrala sa z nohy na nohu, nerozhodne. A tam dnuka jas, ihuhú, že musí slúchať. Išla pomaly, a v nej chtivosť letieť, prísť čím skôr…

Cestou sa tíšila, len aby nebolo poznať na nej, že tej noci spala málo a v nej akási krútňava.

„Kuchárka uvarila kávu,“ zvestoval jej. „Mysleli ste, že bude ako včera; preto bočíte od nej?“ Nevedel si miesta od radosti, že sa zas pokochá pri nej. Keď ju zazrel, nadišli ho žarty.

Keby nemal oči zaslepené, videl by, že je nie veselá ako včera. V jasných očiach ležia tiene, nedajú sa zahnať.

„Bolela ma hlava,“ vyhovorila sa. Na hlave a jej bôľoch sa všetko skúri v týchto prípadoch.

„Lebo ste vždy v izbe,“ naúča ju. „Ja by ochorel, keby ma zatvorili do izby na dva dni. Loď je temnica. Nahraďte si teraz, choďte sa prejsť.“

„Do poľa nemôžem ísť ako vy. Nemám v ňom roboty.“

„My ho voláme kamp, nie pole. Učte sa hovoriť, ako tu hovoria. Zem neobrábame, aby boli polia a hony. Nájdu sa kusy, ktoré ani nezabrali ešte. To znamená, že na nich nieto statku. Najviac ak by divina.“

„Jesto i diviny?“

Prisvedčil. I koľko vraj a koľko jej bolo prvej! Čím viac Európanov, tým menej diviny, uteká pred nimi. Ale ju i kynožia, ako môžu: guľkou, ale i otravou. Ak je pravda, že sa dobrých moc zmestí, Európania nebudú najlepší. Nemôžu sa zmestiť ani na šírej pampe…

Pomaly sa rozveselila. Ku koncu raňajok už sa červenali líca, oči žiarili. Sám nevedel, aký je majster, ako zahnal od nej starosti a žiale.

Zas ostali sami. Gazdiná sa vytratila.

„Keď sú toľké roboty v tom vašom kampe, akú máte teraz?“ spýtala sa ho.

„Veľmi závažnú. Ohrádzame, delíme zeme na diely, ako by u nás povedali.“

Otvorila oči, keď jej povedal, že plot bude asi desať kilometrov zdĺže. To je ako do Zorovca od nich. Ak prejdeš kilometer za štvrť hodiny, desať kilometrov je dobré tri hodiny chôdze. Že ako sa zjednali, na deň alebo fajzom?[21]

„Fajzom. Platia na metre, keď prijmú robotu. Pokrývajú každý kolík, či dobre stojí, každú šteblinu, ako ju pribili. Správcovia vidia i do zeme.“

„To musíte dozerať na ľudí, aby nepokazili robotu.“

„Nie je na ujmu dozrieť. Ale mám dobrých, statočných kamarátov, nekazili by naschvál. Ale chyba sa ľahko stane.“

„A vy tuná!“ vytýka mu. „A ak vám urobia škodu?“

Pozrel na ňu; v očiach mu preletel tieň. Ako jej je na srdci jeho robota! Čo, vari ho začne vyháňať?

„Divím sa, že ste tu a možno si vás tam žiadajú?“ dohovára mu už naozaj.

Prihol hlavu, diví sa tiež sám sebe, ako zabudol na robotu. Zem sa mu prihovára, ale darmo volá, nepočuje ju. Zamrzelo ho, že mu ona napomína robotu. Vyháňa ho, nerada je, že je tu.

Bolo trochu trpkosti v slovách, keď jej odpovedal, že keď ho tak upozorňuje, naozaj i on myslí, že by sa už mal pratať stadiaľto.

Zľakla sa, že ho urazila. Hovorila mu o robote, lebo chcela vyzvedieť, čo robí tuná: či prišiel kvôli nej alebo po svojej práci. Nezaobišla ho, ako svedčí, alebo sa jej vedel vykrútiť. Pri prvých slovách sa jej vymkol a obrátil ich proti nej.

Zapálila sa ako pivónia, keď sa mu musela priznať, že nechcela povedať, čo jej podstrčil. Nie vyhnať ho, ale rada by vedieť, prečo prišiel do mesta…

„Mal som robotu: poslať údeninu. Zasa všakové účty so spoločníkmi.“ Nuž chcela by vedieť, čo si myslieť o ňom. On by zas rád vedieť, prečo sa ho vypytuje. Nedbala by mu pozrieť cez parkan, ale jej poupchával špáry a nad parkan nadstrčil údeninu a účty. Videla fígeľ a zasmiala sa. Hýbala rukou sem a tam, že ju klame. Tu on popratal, čo bolo za parkanom a otvoril jej dvere: ,Pozri sama — uvidíš!‘ A obzrela sa sklamaná. Priznal sa jej úprimne. „Áno, prišiel som i pre vás, chcel som ísť proti vám. Pokladal som si to za veľké šťastie, ale radosť by sa mi pokazila, ak by vám to malo byť proti vôli.“

Nie že by jej bolo proti vôli; nech nevykrúca. Chcela by vedieť, ako prišiel: sám od seba, či ho volali?

„I on ma zavolal, aby bol aspoň ja, keď prídete. Prišiel som teda, ale nie na jeho slovo. Mal som vnuknutie, veľkú žiadosť byť tu — a tu som.“

Vnuknutie — žiadosť… Skadiaľ prišlo mu vnuknutie a žiadosť? Veď ju neznal! Obzerala si ho nedôverive, ale zo slov veje horúci cit a v oku je úprimná oddanosť. Či to už bolo uňho, keď sa sem vyberal z kampa? Bola by dala mnoho, keby mu mohla nazrieť za ohradu.

„Ešte vám vyzradím,“ vysvetľoval, „že som krajan. Bol som i v Širokom Dolci dakoľko ráz, znám i vašich rodičov. Trochu teda po známosti som prišiel, najmä keď vás nahovorila krstná mať, ktorá je krstná mať i mne.“

Zamračila sa. Zasa krstná mať a jej syn! Ale sa zaradovala, že je krstná tej istej žene ako i on. Aká náhoda! Šťastná, či nešťastná? Uverila mu, že jej povedal pravdu, hoc ešte ani teraz nevidí jasne, kde sa mohlo vziať vnuknutie a veľká žiadosť. Bola by videla veci veľmi jasne, nech jej vyjaví, že čítal list a videl ju dávno na obrázku. Vídal ju, vídal; obrázok ukradol, vernú jeho podobu nosil sebou všade. Ale ako sa priznať, že kutá po stoloch a šuplíkoch za obrázkami? Ostala jej iba uznanlivosť, že šiel dva dni na koni proti nej, hoc ju neznal. Či je to nie primoc?

Ale keď mu ďakovala za žertvu, neprijal jej vďaku. Prvej už vyzradil, že samotári bez domu hľadajú náhradu v priateľstve za to, čo im chýba. Ale sú i mocnejšie city od najväčšieho priateľstva. Nuž nech sa mu nediví, že sa pridal k nej, keď ju zazrel prvým razom. Možno by už bol išiel na Rio Colorado, ale sa nemôže zobrať. Bojí sa veľmi. Hneď v prvý večer posielala ho po kartu na spiatočnú cestu. Tej cesty sa veľmi bojí. Kto by chcel dobrovoľne prísť o to, za čím pachtí? Za malička sa priživoval u krstnej matere, pri nej nachodil teplý kútik: keď ale spoznal ju, duša ho ťahá, hľadať pri nej svoj útulok. Nech ho neodháňa! Pokochal by sa trochu pri nej. „Brat sa prenáhlil rozchýriť o vás, čo nemal: ale si necnejte. On sa vo všetkom prenáhľuje a preháňa, hoc nie v dobrom. Že vám ukrivdil, nevŕšte sa na mne. Rád by trochu pobudnúť s vami. Pri vás je môj nový deň: nevysúďte ma, keď mi sotva svitol.“

Hľa, kde ju zaviedlo číhanie cez ploty! Otvoril jej razom bránu dokorán: zľakla sa, keď nazrela do ohrady. Nastolil jej divnú prosbu; hoc nie je všedná, ale ešte-ešte: známosť, priateľstvo, prítuľ hľadáme. Ale za prosbou sa skrývajú iné ožihavé city. Zunia mocne z jeho hlasu, kričia z jeho pozoru. Všetko, čo je v ňom a na ňom, sa jej prihovára. Tak ešte k nej neprehovoril nikto. Tvár jej blčala a zas ju prechodil mrázik. Zašla ju sladká predtucha, že našla Ameriku, métu svojej cesty. Siahla si k hlave, naprávala vrkoče neistou rukou. Neopovážila sa mu pozrieť do očú, bála sa, čo by mu prezradili.

„Ďakujem vám, ďakujem za všetko,“ riekla ako vo sne. Ale už sa nemohla zdržať; akási sila potiahla jej oči k nemu, museli sa zdvihnúť, pootvárať okná a dvere…

Tak sa stalo, že sa dvere otvorili, kde sa dobýval. Vošiel do svätyne prvý raz a híkal nad jej nádherou a bohatstvom. Oči sa nemohli napásť na všetkom, čo sa mu poddalo samo. Sľubné posolstvo prijal; šiblo mu ani blesk do duše. Tvár sa mu premenila. Obrátil k nej pozor, aký sa ešte nikdy nezažal v jeho očiach.

Nevedel, koľko času minulo, kým sa pozerali a divili novej známosti. Prechádzali sa po akýchsi dúbravách v kvietí a slúchali šepot vetríkov a spevy kalandrie. ,Ach, keby mohol ukázať city, aké sú, čo znamenajú,‘ túžil, alebo jej hádam šepkal. „Žiadal by si doniesť za vás obeť, veľkú, ozajstnú, aby ste mohli merať moje city.“

Odkedy ich rozhovor vyskočil z vychodenej koľaje a krútil sa na neschodných miestach popri prepadliskách, i ju zaujal závrat. Nemohla ovládať rozmysel, rútil sa i on kamsi do prepadlísk. Obzerala sa bez neho v okúzlenom kraji. Prechádza sa v ňom veselo ako v neslýchanej sláve. Ako sa razom vysvetlilo všetko; má pred sebou ozajstný zmysel, prečo prišla do Ameriky. Ach, čiže ju našla slávnu, bohatú!…

Vstala namáhave od stola, zaťažilo na nej bremä šťastia. Chcela by sa s ním schovať. Ale ho videla čakať, čo mu povie o tej jeho veľkej obeti.

„Ja by ju prijala a bola šťastná!“ riekla mu. Ale sa už poberala z izby.

Ostal na mieste, stŕpajúc. Nerozberal, čo sa stalo, ale chápal, že sa život obrátil na tomto bode a tečie akosi búrne v inú stranu.

Zašťukala kľučka na dverách, vteperil sa Nikola v kepeňoch.

„Čo nového, kamarát? Nemáš sna?“ vtíska sa zababušený za stôl, potíska ho, i stoličky, aby mohol prejsť sťa senný voz, keď vtiahne na trh medzi šiatriky predavačiek.

„Naspal som sa. Nenaučil som sa mrhať noci,“ zasmial sa mu. „Držím s kurami. Idem spať a vstávam s nimi.“

„A ja, synku, so sovami a netopiermi. Vo dne spať a v noci číhať.“ Napráva riad na stole, aby bol na mieste, keď príde večera.

„Mám ešte čosi roboty. Nedbal by sa pobrať.“ Zvážnel; na čele sa mu urobili vrásky, hoc nie hlboké. Do týchto čias ani nerozvažoval veľmi, kedy odísť na Rio Colorado. Ale ako odišla, schytila ho vôľa ísť čím skôr a neodkladať. Čím skôr pôjde, tým prvej sa bude môcť vrátiť. Všetko pri ňom smeruje len k jednej veci: odbaviť robotu čím skorej a byť zas slobodný, pri nej.

„Ty si mravec,“ pochválil ho Nikola. „V lete zháňaš, aby bolo na zimu.“

Nikola si zajedol, vypil i čiernu kávu a keď si zapálil cigaretu, na oči začali padať driemoty. Šutroval zas stoličky okolo seba a odišiel do svojej izby.

Krešimír vošiel do kuchyne.

„Ja pôjdem,“ oznámil pani Tereze. „Čo má byť, nech bude, odkladať už nemôžem. Niečo vám poviem. Keď Gojčević príde…“

Pani Tereza otvorila oči. Prvý raz ho počuje spomenúť pána Andriju priezviskom. I sám sa zadivil, že ho nemenoval krstným menom.

„Keď príde, možno bude zvada. Vidíte, že sa už nenapraví s ňou, ako si predkladal…“

„Veď vidím,“ prikývla. „Skôr sa prijme hrozno pred týmto domom a obrodí, ako oni pristáť do páru. Budú svadbovať, keď nám narastú nové zuby; čo bude na svätého Vida.“

„Hej, nezoberú sa už,“ istí i on.

„Ani by im nepristalo,“ mieni ona. „Ako spriahneš tátoša a ťarbavého vola? Kôň chce harcovať, vôl sa vlečie ako slimák; alebo môžeš zavrieť do tej istej klietky sovu a štebotavého čížika?“

„Ak by sa dačo skúrilo, azda ju neopustíte! Bolo by mrzko. Nemá sa ku komu obrátiť. Ak by vám bolo treba dačo, nečakajte, kým zapýta. Zaopatrite všetko ako vlastná mať.“

„Veď ju rada, akoby mi bola vlastné dieťa.“ V jej hlase bolo cítiť trochu ako slzy na jeho vrelé slová.

„Veď tak,“ odobruje Krešimír. „Ste bohabojná stvora. Nehľadíte na svoj prospech, ale na spasenie duše. Ak vám bude treba peňazí, neskývražte! Choďte k pánu Ipolitovi, dá vám, len mu povedzte, čia ste. Je zábudlivý, najmä keď príde začrieť do vrecka.“

„Viem, viem; dosť sa naň nažaloval môj nebohý. Vždy si ťažkal, že dáva, akoby mu bolo z otcovho.“

„Hej, tvrdý je na groš, ale je nie bez boha. Len mu napomeňte, že som vás ja poslal. Neokúňajte sa pýtať. Peniaze nech sa míňajú, na to sú. Vynaložiť ich, keď príde čas. Nemodliť sa k nim.“

„Svätá pravda.“

„Najväčšmi si zachovajte, ak by sa strhlo dačo pre frčku, ak ju dajú Andrijovi, odkázať mi zahorúca. Máte poštára Gurmecinda, ľahko ho pohľadať, keď vám ho treba. Zachovajte si dobre, aby nešlo jedným uchom dnu, druhým von.“

Pani Tereza pokyvovala hlavou. „Ako stýbaš slová jedno k druhému. Iste sa ti kdesi povodilo, že sa ti jazyk rozviazal.“

„Hej, gazdiná. Azda i nám zasvieti slniečko predo dvere.“



[21] fajzom — dokopy




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.