ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krešimír nemohol zabudnúť na tie veci, hoc mal dosť svojej roboty. Robil kisničky, ukladal údeninu do stružlín; pritom ho prikvačil pán Ipolito účtami. Keď ich zavreli a každý vzal svoje, Krešimírovi vyšlo viac zárobku toho roku, ako hádam za všetky predošlé dovedna.

Skoro viac ako o sebe, rozmýšľal v tie dni o vdove nebohého pána Martina. Nevedel sám ako, iba keď videl, že sa začal starať o ňu. Keď prišli dlhy do reči, uvedomil ju, že pán Katović ich sotva bude vymáhať, hoc jej neoznámil rozhovor, ktorý bol s ním viedol.

„Dala som sa uprosiť ostať v dome, kým neprídu z Ohňovej zeme, ale viac neostanem. Viem, aký je Andrija; bude sa voziť ako po nebohom, ak sa mu dám uprosiť. Tak lebo tak, služba ma neminie. Radšej slúžiť u iného, ako bývať s nimi.“

„Služba je súžba!“ napomenul jej. „Nemohli by ste sa inakšie zaopatriť? Dávať aspoň chovu, keď nie izby, alebo hádam prať.“

Nevedela, či sa zmôže na to; ostala bez peňazí. Budúcnosť visela kdesi v hmle, nemohla v nej zazrieť tichého kútika.

Ale i tie starosti ustúpili do pozadia. Zatisli ich veľké udalosti.

Naostatok ohlásili, že zavítal poštový. Prikvitol kedysi v noci. Pomorská vrchnosť ho prijala hneď zaránky. Keď mu dovolili slobodný styk s mestom, loďky sa pobrali od mosta po cestujúcich.

Príchod poštového je vždy veľká udalosť v meste. Nielen že dováža poštu zo sveta, ale neraz dovezie hosťov, návštevy i nových prisťahovalcov.

Na veľkom moste čakajú od rána, ktorí by chceli ísť na parník. Medzi nimi je i Krešimír a pani Tereza. Nedbali by odísť prvou parnou loďkou privítať mladuchu pána Andriju. Vyzerajú v tisku, či sa neukáže pani Flóra, ale ako nechodí, nevedieť, či dobehne na prvú loďku.

Pani Terezu museli temer preniesť a či prešmariť z mosta na palubku. More sa roztancovalo. Museli ísť hodný kus, temer až von z prístavu; tu bližšie more je ešte priplytké pre ozrutné zaoceánske koráby. Keď prišli k samej lodi, museli ju temer vysadiť na spustené schody. Bolo achkanie a jojkanie, keď pozrela z nich pod seba, že bojsa padne do zelenkavej spenenej vody, na ktorej sa loďka hádže sem-tam ako škrupina.

Paluba na strane od mesta je plná. Cestujúci sa vyhrnuli, pozrieť si najjužnejšie mesto našej zeme. Možno sa im ukázalo smutné v sivom kraji, pod vrchmi, ktoré sčiastky vyhoreli a tiež osiveli. Domy zo zinku, hoc natreté živými farbami, na diaľku ukazujú najviac sivé krovy o zinkových štvorcoch.

Krešimír a pani Tereza pretisli sa cez trmu-vrmu a zišli do druhej triedy. V salóne zazrel Krešimír Jelku a pobral sa rovno k jej skupine.

Jej obraz mu bol jednostaj pred očima v Puntarene i na Rie Colorade. Tak sa mu vryl do pamäti a do srdca, že šiel k nej rovno ako k starej známej. Ale keď stál pred ňou, srdce mu zabúchalo na poplach; a malo sa kedy vybúriť, kým šiel palubou a zas do salónu. Stratil vládu nad sebou, neopovážil sa predstúpiť pred ňu. Ako chlapčisko, podstrčil pani Terezu v dlhom čiernom kepeni o širokom golieri s čiernou šatkou na hlave. Iba to si zachoval, že jej čierne oči rozšírili sa ešte väčšmi, keď padli na nich. Sprvoti sa v nich vyplašil nepokoj či strach, ale hneď popratal kdesi. Za ním sa zas ukázal pohodlný úsmev.

Ani pani Tereza sa hneď nevynašla. Stála, začala sa prizerať na ňu ako na dákysi div. Azda sa jej miešalo v hlave, že vyššia bytosť zablúdila sem skadiaľsi do tejto ďalekej krajiny. Hlavu nemala pokrytú, ovinula okolo nej hrubé vrkoče ako žúžoľ. Česala sa dedinsky, ale Krešimír uznal, že by jej nepristal ani jeden účes ako tento. I šaty boli veľmi jednoduché, sivé. Boli mu pekné. Na jej postavu boli by pristali akékoľvek. Jej zjav by nebodaj i handrám bol dodal kúzla.

„Tak sme prišli po vás, aby sa vám páčilo s nami. Ja som vdova Martina Kesicu,“ prihovorila sa jej pani Tereza.

„A ja krajan Krešimír Zarada,“ predstúpil i on pred ňu ako hriešnik.

„Ďakujem — ďakujem pekne, že ste sa ustávali.“ Prvý raz, čo čuje hlas. Zunel mu sladko ako najkrajšia hudba. Pri všednej výpovedi, ktorú počúval každý deň, zarazil sa od divu, sťaby skrývala v sebe nový, záhadný význam.

„A vitajte u nás, aby vám bolo všetko, čo si od Boha žiadate,“ zaželala jej vdova z príchodu. Hlas sa jej tiež zvlnil o poznanie opravdivým citom. Poznať, že slová odronili od srdca samy od seba.

„I za privítanku ďakujem!“ Jej oči sa usmiali úprimne na pani Terezu.

Ako sa vie gazdiná vynájsť! Začrie hneď z hlbočiny. Pozeral na ňu s hlbokou úctou. A on na strane zastrčený ako svedoček. Čiže je malý a nepatrný! Nevedel by ústa otvoriť. Pani Tereza je už iná; najmúdrejšia žena v Puntarene. Len kde vypriadla slová, oslniť ju z príchodu, keď on stojí tu ako zahriaknutý.

„Už mi je tak, akoby bola prišla vlastná mati proti mne.“ V hlase cítil, že sa zatriaslo pohnutie, keď spomenula matku na druhej strane oceánu. Boh sám vie, čo robí o tomto čase. Hádam je pri dcére. Kto vie, či nebanuje, že ju pustila do sveta.

„Ako budem môcť, budem ti ako matka; hoc to bude šťúpla náhrada!“ Privinula ju k sebe, ona sa jej poddala akosi chtive, sťaby jej ozaj dcéra. Pani Tereza sa prenáhlila, pozabudla sa a pohladila ju po hlave, veľmi nežne. Keď sa pustili, obom hrali slzy v očiach.

Otváral oči, ako chytro im ide zoznamovať sa. A jeho odhodilo na stranu. Nuž ozaj piate koleso od voza, ktorému sa veru vyplatilo za túto slávu dokotúľať sa až hen z Ria Colorada! Aby ho neodsotilo celkom do kúta, prikoval sa o ňu očima. Hoc je na strane, v prsiach sa mu rozliala teplota. Kto môže povedať, čo bol do tých čias? Hádam ani nežil. Ak žil, nevedel, že žije. Tu sa mu až zjavil jeho hlboký zmysel.

Ale pri nej boli spoločníci v ceste, manželský pár z Dalmácie s dievčatkom. Vracajú sa do Ameriky z návštevy doma. Pôjdu cez úžinu Magallanesovu hen do severných Chíl.

„Tak sa prichodí lúčiť!“ obrátila sa k nim. „Vy ešte pätnásť dní cesty a ja na mieste. Zasa s priateľmi!“ Zohla sa a pritiahla k sebe Oľgičku, ktorá sa jej hodila náružive do náručia. Lúčili sa citne, akoby sa znali od rokov. Boli istí, že sa nezabudnú nikdy; priateľstvo potrvá do smrti. Nuž priateľstvá v ceste! Prídu znezrady, zmocnejú, ale zasa len vyšumia. Dievčatko plakalo, nedalo sa utíšiť; i rodičom je smutno.

Krešimír precitol zo zamretia v divných oblakoch citových. Šiel do kajuty s chlapmi z loďky šutrovať batožinu na Rositu.

Keď vyšli na palubu, Jelka pozrela ako vo sne na mesto v úbočí, ale myseľ jej hneď zaujalo živé hemženie na lodi a okolo nej. Dolu schodmi znášajú batožinu do lodiek. Na palúbke Rosity jej je tiež hŕbka. I im dali heslo zísť, že sa idú poberať k mestu. Ešte raz kratšie lúčenie v trme-vrme a hrmote naokolo. Hrmí dvíhadlo, vyťahujú hádam batožinu alebo tovar až kdesi zo samých vnútorností lode.

Krešimír musí viesť pani Terezu. Hlava sa jej vraj krúti dolu schodmi: že výšava, strach pozrieť dolu. Ťahá ju a dovráva jej. Jelke ponúkol ruku námorník, ale ona ide dolu schodmi s istotou, akoby bola na nich každý deň. Krešimír preskočil na Rositu, že sa zahojdala trochu, dal ruku pani Tereze, ktorá sa jej chytila skoro zúfale. Temer padla na palubku, musel ju odviesť chytro k lavičke. Ponáhľal sa zas podať ruku dievčine. Chytila sa jej ochotne, držala sa jej tuho. Preskočila svižne na loďku a keď sa pod ňou zahojdala, usmiala sa na Krešimíra. Trochu nemotorne sa tackala pomedzi ľudí a sadla k pani Tereze.

Museli čakať. Dolu schodmi sa ešte mleli, spúšťali kufre a batohy. Hojdalo ich a knísalo na Rosite; tí tam zhora sa dívali, ako im loďka tancuje. Keď sa premleli všetci, zas len prichodilo čakať. Bolo i tu takých, čo dajú všade čakať na seba, len aby mohli ukázať, že ich iní musia čakať. Keď sa spustili i oni, stroj začal odfukovať, Rosita sa pohla a vymotala spomedzi lodiek a člnov. Jelka kývala na tých hore, ktorí jej odpovedali šatkami.

Keď im zakývali ostatný raz, Jelka sa obzrela okolo seba, sťaby bola len teraz prišla. Pri nej sa mrští pani Tereza. „Jaj, ako ma rozmútilo knísanie! Akási ťažoba!“

„Už nebude dlho!“ teší ju Jelka.

Krešimír stojí trocha obďaleč; rozkročil sa námornícky a poddáva sa hojdaniu. Jeho myseľ tiež sa tak kníše sem a tam, zavesená o zjav dievčaťa. Konečne môže pozerať na ňu telesným okom. Ako sa zobzerala, jej oko zastalo na ňom, na sivom obleku, úzkych nohaviciach a žltých sárach. Prvý raz mala pred sebou človeka v šatách z kampa. Zastihla ho, ako pozerá na ňu akosi udivene. Jej okom preletel úsmev, keď sa odvrátila od neho.

,Pozerajú i tu,‘ pomyslela si, ,tento iba spoďalej, chudáčisko.‘ Bolo jej akosi voľne.

Most sa priblížil veľmi chytro, Rosita sa mu primkla k boku. Prehodili širokú dosku, cestujúci sa hrnú po nej na most. Krešimír previedol pani Terezu; začala už veľmi achkať. Dal ruku i Jelke, ale tá sa jej sotva dotkla. Netreba jej vodičov.

Na hlave mosta stála hŕba ľudí, čakali a vítali sa, tľapkali sa tuho po chrbte. Pretískali sa stiskom; len vyjsť čím skôr z tohto klbka.

Tam kdesi ich čakala pani Flóra, svieža ani ranná rosa. Pozdravila sa s Jelkou; najprv si len ruku dali, ale hneď si rozmysleli a bozkali sa. Tu sa už i dosť dívali na dievčinu. Kde prechodili, rozstupovali sa im, ale sa hneď obrátili a pozerali za nimi. I ľudia iných národností si ju obzerali, peknú hlavu s mocnými vrkočmi okolo nej. Krešimír sa durdil, či ešte nevideli stvoru, že sa tak obzerajú, ale ona išla voľne, nehľadela, čo sa robí okolo nej. Iste už privykla znášať zvedavé pohľady.

Pani Flóra omeškala ísť prvou loďkou. Tu kráča pri Jelke, ktorá ostala v prostriedku. Krešimír ciepka za nimi ako prívesok. Teraz sa veľmi vážne hnevá, že je všade mnoho ľudí. Nemôže ísť jedným radom, s ktorými by mal ísť.

Keď schodili z mosta, len toľko, že sa nebúšili do pána Ipolita. Bolo mu náhlo, preberal veľmi chytro nohami, hádam prikrátkymi na jeho postavu. Keď sa spamätal, sňal náhlive klobúk, vygúlil i on oči na dievčinu. I ona ho spozorovala a musela sa usmiať.

Krešimíra tiež prešiel hnev, že je všade toľko ľudí: udobril ho možno jej úsmev, hoc bol krátky, sťa keď slniečko vyskočí spoza chmár, blesne krajom a schová sa znovu, ale možno ho rozveselil i pán Ipolito. Musel sa smiať nad jeho zadivením. Keď ho minuli, obrátil sa za ním. Prichytil ho, ako sa obrátil, i ona pozerá za nimi. Oči sa im sňali, pán Ipolito zakýval veľmi zjavne hlavou, akoby mu bol chcel povedať: „Dobre, mladý priateľ, veľmi dobre!“

Jelka obzerala sa po domoch; nie po murovaných — videla ich dosť i inde — ale po ľahkých zinkových so žliebkovaním nadol. „Ako ich vietor neodnesie!“ divila sa. Videla hodný kus sveta, ale takých domov nikde.

„Prečo si nevystavia ozajstné domy?“ spýtala sa.

„Budú sa vám vidieť divné, ale len v prvé časy. Privyknete na ne chytro,“ ozval sa za nich. Predsa vedel povedať niečo a veru dosť rozumne. Zahrali v ňom žilky. I on je na čosi, nie je zbytočný. Rozstúpili sa akosi, že i on ide s nimi v rade. Dostalo sa mu miesto pri nej. „Majú veľkú výhodu,“ začal jej vysvetľovať veľmi dôkladne, ale sa zhákol. Čo jej chcel rozprávať takú naničhodnú vec!

Jej oči sa zviezli k nemu. Zas sa nazdával, že slnce zastalo a smeje sa naň. „Akú?“ spýtala sa ho.

„Môžeme zodvihnúť dom i prešmýkať ho, ak chceme, z jednej ulice do druhej. Na vlačuhách.“

„Ako klietku!“ zasmial sa. „I slimák môže niesť svoj dom.“

Opadli mu krídla. Čo jej rozprával vcelku? Mal jej toľko čo povedať a povedal jej nepodareninu. Načo jej to vedieť, ako prešmykujú domy? Mal povedať ešte, že natrú lojom zvlače, aby sa lepšie kĺzali. Veru jej bolo hodno prísť do Puntareny po takú veľkú múdrosť! Takých sa mohla napočúvať i od chlapov v Širokom Dolci. Ach, čiže mu ochudobnela neborká hlava! Všetko vyvetralo z nej. Keď išiel na koráb, bola už prázdna ani podarená tekvica. I hlas sa mu podel kdesi. Keď prehovoril prvej, vyšiel z hrdla akýsi tenký, stisnutý. Sám sa mu nemohol priznať. Ale zato ona! Všetko zbadá, nič jej neujde. Sotva jej ušla i jeho zadubenosť.

Pani Flóra sa odobrala pred domom; nebude ich teraz obťažovať, príde zajtra pozrieť, ako sa majú po ceste.

Keď vošli do domu, len sa obzrela a už jej padla do očú veľká čistota a poriadok. „Máte veľmi pekne!“ pochválila.

„Ako môžeme,“ vyhovára sa pani Tereza. „Sama som žena v dome a dom je veľký.“

„Teraz vám i ja pomôžem trochu,“ sľubuje jej.

„Najprv si oddýchnete, potom uvidíme,“ usmieva sa gazdiná. ,Nebudeš dlho gazdovať so mnou,‘ myslí si. Jednostaj obracia v hlave myseľ, ako pôjde z domu, najskôr do služby. Hádam nepočká ani, kým sa ožení pán Andrija. Každý svojou cestou. „Poďme, ukážeme vám izbu.“ Kráča popredku pitvorčekom, rovno popod stenu do izieb pána Andriju. Vošla hneď do väčšej, s veľkou dvojitou posteľou.

Jelka ako vošla do nej, oči jej padli na obrázok pani Uršuly.

„Krstná mať!“ vykríkla naradovaná. Prizerala sa chvíľku na ňu. „Tú istú podobizeň máme i my doma.“ Nad záhlavím zazrela svätý obrázok, prežehnala sa. „Matka božia sinská! Nech nám bude na pomoci!“ Pozabudla sa dlho pri obrázku. Pripomenul jej rodné kraje…

Obrátila sa. Jej pozornosť zaujal pekný domáci riad: skrine, umývadlo s veľkým zrkadlom, koberce, dvojitá posteľ.

„Veľmi pekne. Po pansky!“ Pokyvuje hlavou. Na dvojitej posteli sú parádne riedke pokrývadlá. Ktovie, či sa prizrela poriadne na nadeté hlavnice pri hlave, či videla vyšívanie, na jednej „J. K.“, na druhej „A. G.“ na bielej obliečke v červených a modrých okrasách s vencom okolo litier. Na posteli, ktorá patrí „A. G.“ vidí hniezdo zajačikov: starý pár, štvoro mladých, učupených v hŕbke. Pán Andrija ho kdesi videl urobené z bavlny, kúpil ho a doniesol do nového gazdovstva. Predstavoval si v ňom veľkú plodnosť a rozpínavosť nádejnej domácnosti. Zadivila sa tej okrase, poprezerala si ju: hádam ani nepochopila, čo znamená.

Pani Tereza otvorila dvere do menšej izby. „Tu budete bývať, kým nepríde. I veci vám dáme sem, keď ich donesú.“

Zobzerala sa po izbe o jednej mládeneckej posteli. Pri umývadle, skromnejšom ako v susednej izbe, vidí remeň na ostrenie britvy. Na písacom stole je biela popolnička, počernelá miestami. Pričadili ju nebodaj ohorky cigariek. Pod posteľou, pri líščej koži vidí červenkavé pantofle. Päta zdnuka je vyhladená, pysky majú vyrobené otisky hánok mocných kostnatých palcov. Chlapské pantofle. Do jednej by sa spratali hádam jej obe nohy.

Zapálila sa, oko sa jej zalialo ako mráčkom. Nebolo jej dobre. Vstrčiť ju semka len tak? Zarútilo ju vedomie, že je v cudzej izbe, tobôž chlapskej. I posteľ je surová, chlapská. Nebadať na nej dychu, ktorý necháva žena za sebou, kde sa obráti. Hoc je všade čistota a svetlosť, do nosa akoby jej bila tuhá vôňa dohánu. Oči jej uskočili do druhej veľkej spálne pre manželský pár. Zapálila sa ešte väčšmi, srdce jej zabúchalo mocne. Odvrátila sa trochu, kým sa stíšili. Bodlo ju tuho, že je tu nie doma; k tomu ešte urážka: tisnúť ju do izieb, kde si dvorili chlapi…

„Ach, nie, pani Tereza!“ ozvala sa a hlas sa jej trochu zvlnil. „Dajte ma dakde inde! Ďaleko je akosi. Ja sa v noci bojím sama. Po dedinách ešte veria na vlkodlakov. Ja neverím, ale sa bojím. Nemali by ste kútik dakde pri sebe?“

„Načo sa stískať, keď je tu pekne,“ protivila sa gazdiná.

„Nie — nie!“ krútila prudko hlavou. „Oka by nezažmúrila.“

Pani Tereza sa pomýlila. Nenazdala sa, že z príchodu jej dá toľkú starosť. „Len kde vás dať, len kde vás dať!“ I tvár jej bola ako zanovitá od veľkej starosti. „A tu nijakovsky!“

„Nie veru!“ skríkla prudko, že sa až zľakla gazdiná. Dievčina zbadala, že ju uvalila do veľkej starosti; začala sa pritierať. „Kdekoľvek pri vás, hoc na zemi.“ Ale čosi jej zišlo na um, odstúpila od nej a hrozila jej prstom. „Zachovajte si, že som Jelka Kunović zo Širokého Dolca, dcéra Iliju Kunovića. On je veľmi vážna osoba, je i hlavárom v dedine: ale ja som nie veľmi vážna. A vám budem ty a nie vy!“ Schytila jej zanovitú tvár medzi dlane; bozkala ju veľmi úprimne na jedno i druhé líce.

„Aká si ty!“ zmiatala sa gazdiná a v zmätení sa hneď pohol i rozum. „Iba ak ťa dám do bočnej? Ale je malá; iba taká kutica, nemá ani obloka. Ako ťa dať do nej! Hanbím sa…“

Vošli do izbičky pri spálni pani Terezy. Jelka sa začala radovať, ako je tu dobre. Čo preto, že je malá? Veď azda nebude v nej tancovať ani v nej sedieť celý deň.

„Tak budeš tu,“ pristala gazdiná. „A keď ti je nie tu matka, budem ti ja aspoň tetka alebo stryná.“

Krešimír pozerá zas s veľkou úctou na gazdinú. Ako sa vie vysloviť pekne. Jelka sa tiež vie vykrútiť, že sa v noci bojí, lebo je z dediny. Vedia hýbať rozumom, keď treba. Iba on je ako drúk, nevie sa pohnúť. Kdeže sa ona bojí! Skôr je obozretná a umná. Nechcela sa zohriať v Andrijových izbách! Ako sa prikmotrila k starej sťa kvočke; začína si ju ovíjať okolo prstíka…

Na obed nepáchla do veľkej miestnosti. Oklamala všetkých. Darmo naťahoval hrdlo Vid Dargaš, či by ju nezočil niekde. Pán Vodopija kukol i do kuchyne, hoc ukradomky; tiež jej

-----File: mat0355.png---\bohumil.kosa\zuzana.babjakova\michal.belicka\----

nevidel. Pán Dolčić prikvitol na obed, hoc je v stredtýždni. Sporák začal dymiť chudákovi, musí ho dať vymiesť. I obliekli sa čosi lepšie než po iné dni. Ostali s dlhým nosom; nezazreli dievčaťa so sviežou vôňou Európy a či utešenej Dalmácie. Zaviazla v izbe, vraj usporadovať vecičky. Do veľkej miestnosti nakukla, až keď odišli; pomôže vraj tetke poumývať riad.

Okolo druhej sa vyredikal z izby Nikola. Zaspal, oneskoril sa na obed. Vykukla z kuchyne. Stŕpla, keď videla za stolom ozorného chlapa s literami na prsiach P. S. N. C. Nahľadela sa na ne dosť na poštovom, na košeliach anglických námorníkov. Ale čo tí boli proti tejto ozrute? Zapáčil sa jej veľmi. Jej otec bude máločo menší od neho, ale nemá litier na sebe. Keď mu prišli doniesť polievku, misu vytrhla skoro nasilu pani Tereze a doniesla ju ona. Pozerala naň bokom; v jasných očiach sa jej potuloval úsmev.

Pri Nikolovi sedel Krešimír ako neraz i prvej, keď nemal pilnej roboty. Dnes ostal po obede čakať Nikolu a či skôr Jelku. Nikola vytreštil oči na švárnu dievčinu s misou. Krešimír pásol oči na ňom, ako sa hniezdi, šúchajúc si ruky od radosti.

„Dobre sa mi povodilo dneska, bisťubohu!“ zadudral chripľave, vyhládzajúc si fúzy. „Prišla ma obslúžiť, starý peň, akási biokovská víla!“ Vstal prudko, len toľko, že neprekotil stôl, že ju pozdraví. Chcel sa preukázať, že vie, čo sa patrí. „Nikola Žeravić, slečna, starý medveď; najstarší vysťahovalec z Dalmácie. Obsluhuje ma ani kráľa, najmladší prírastok. A, nech ma hus pečená kopne, i najkrajší.“

Krešimír sa zastarel. Vstal a predstavil mu pekný prírast. „Slečna je dcéra pána Iliju Kunovića zo Širokého Dolca, Jelka!“ Bol hrdý, že sa má i on k svetu.

„Vitajte, slečna Jelka. Nech len bude šťastlive!“ zaželal jej. Keď položila misu na stôl, schytil ju za ruku. „Vám šťastie, mne ako bude.“

„Nech sa ujde každému po troche,“ poklonila sa mu.

„Najmä mladým!“ dodal. „Majú ho i tak. Staroba je staroba, bohatá na neduhy. Mladosť okrášli i biedu a urobí z nej bohatstvo.“

„Je bohatá na skúsenosti,“ opravila ho. „A skúsenosť tiež je hodná čosi.“

„Čo vám je z nej, keď prichádza neskoro? Iba zavadzia daromne, hoc by bola Šalamúnova.^[19] Keby ju bolo zaštepiť mladým, nerečiem; vyplatila by sa. Ale nestoja o ňu. Chcú si ju vraj nadobudnúť sami, od druhých im netreba ani zadarmo. Myslia si: Keď je taká dobrá, drž si ju a nenúkaj druhým…“

Zasmiala sa mu, že sa žaluje a nemá prečo. Máme vraj za dačo len to, čo si sami zadovážime. Ani dedovizeň si nevážime toľme ako to, čo sme si sami nadobudli.

„Skúsená stvorička!“ prikyvuje jej hlavou. „Máte, vidím, rozvahu. Držte sa jej.“

Prekárali sa, mača s medveďom. Ale vyšlo naozaj. Ostatné slová vyriekol už vážne, skoro z nich kukalo napomenutie a či skôr výstraha. Pozrela naň prekvapená, akoby nevedela, načo naráža. Jej oči ho badurkali vysvetliť niečo bližšie, čo má na jazyku. Podvihol hlavu z taniera a usmial sa, žmurknúc na ňu jedným okom.

„Vysvetľovať? A načo?“ zadudral. „Kto sa nedovtípil, nepýta vysvetlenia; berie, ako mu dávajú. Kto si ho pýta, ide na koreň veci. Vidí veci i pod pokrývkou. Viem, že ich vidí. Nečaká, kým sa vysvietia a ukážu slepým. Tu je rozvaha.“ Ďobol si na čelo.

Jelka sa rozosmiala. „A teraz už neviem celkom nič.“

Nikola sa zaoberal tým, čo bolo na tanieri. Nadhodil len zboku: „Preto nič, veď sa vynájdete. Ale vám vravím, rozvaha nezaškodí ani pri jednej veci, dobre ju nosiť sebou! Iste ju nezabudnete doma, keď idete vyberať do obchodov, čo vám treba. Poobzeráte si tovar na líce i navonok, či je súci. Kupec je zlodej. Podstrčí planý miesto dobrého, alebo ho zacení priveľmi.“

„V sklepe mňa neoklamú,“ chváli sa slečna.

„Lebo máte rozum a rozvahu; prvej som povedal.“ Pozrel na ňu významne a doložil skoro ako pre seba. „Čo je život? Nič, ako chodiť po sklade a vyberať, čo sa triafa. Kde nieto rozvahy, vyberú si, čo je hodno málo alebo nič. Kto sa prekabáti, má; nech drží.“

„Ešte čo!“ posmievala sa mu, ale sa nesmiala nenútene. Bolo jej trápne.

„Prídete na samý koreň, prídete,“ pohrozil jej neústupčive. „Viem, poprezeráte opak i líce.“

„Stará skúsenosť zadrela kdesi nabok, vyšla z brázdy,“ riekla mu už vážne, skoro s výčitkou.

„Nie veľmi nabok, chodí len naokolo trochu.“ Keď uvrzla do kuchyne, zadudral. „Aha! Nedá sa udrieť vrecom po hlave. Nemá ju zadebnovanú. Načo sa jej dať zahrdúsiť za hocikoho?“ Mieša kávu v šáločke, ktorú mu doniesla pred chvíľou. „A ktovie? Ešte je nie kosílka na hrdle. Nepostávajte,“ nadhodil Krešimírovi. „Majte sa k svetu.“

Vypil kávu, rozložil sa v kresle, zapálil cigaretu a zapadol do akýchsi ďalekých dúm.

„A kedy pôjdeš?“ obrátil sa znovu ku Krešimírovi.

„Neviem ešte. Mám čosi roboty v kôlni. I účty usporiadať.“

„Bol si vravel, že prestavuješ čosi.“

„Ťahám čiaru,“ vysvetľuje mu Krešimír. „Mám dobrých spoločníkov. Uvidím ešte.“

„No, veď tak! Poprezeraj, pohni rozumom,“ dudral Nikola. „Ak ťaháš čiaru, nechže ide, kde má ísť. A vieš, kde má ísť? Uvidíme, či si majster!“ Pozrel naň významne, ale s úsmevom v očiach.

„Dorovna,“ usmial sa Krešimír.

„Dobre! Keď nemá zákrut, nezrútia ju ani čertove barany. Dobre zasaď stĺpce a dorovna! Vo všetkom dorovna,“ zahrozil mu.

Krešimír sa zarazil. „A čo vravíte?“

„I ty ako ona. Ale tebe dám na lopate: čo myslíš o nej?“ Ukázal hlavou ku kuchyni. „Dievčina, he? Hore sa, kamarát!“

Krešimírovi prišlo bôľne; pohniezdil sa na stoličke. Prsia akoby mal v kliešťach. „Neviete, že tovar je objednaný? I faktúru platili.“

„Mrcha obyčaj, ale škoda jej byť; vykúpte ju.“

„Nerozhrebajte pahrebu papekom. Opatrujte svetlo, oheň,“ napomenul ho.

„No veď tak, synku. To slovo sa mi páči ako od čeľadníka. Keď oheň, nech vybĺkne. Mládež bez ohňa smutnejšia od staroby, najmä keď podskakujú na nej akési plamienky ako na stohu slamy, keď dohára. Nerobí nič ako tlieť a smudiť, že ťa zadúša.“

Nikola podriemkával po obede, možno i rozvažoval.

Krešimír nemohol obsedieť, odišiel. Pozrel do kuchyne idúcky, ale slečny Jelky už v nej nevidel. Bolo mu veľmi zle. Udalosti sa naň hrnú, ako samy chcú. Každá ho zavracia na inú stranu. Srdce sa ozýva, búri, kúzlo priťahuje; Nikola rozjatril pahriebku a žena z povlače pozerá naň prísne spod jarabej šatky. Aký je, taký je, ale sa mu dal dôverive do ruky brat, spolieha sa naň a on mu podtína nohy. Ešte najhoršie, že sa hlava pokazila. Vyfučalo z nej, čo v nej bolo, ostala prázdna.

Šiel radšej do skladu skladať kisničky. V práci mu predsa len odľahlo. Radšej sa pasovať s baranmi, alebo sádzať stĺpiky v najhoršej štrkovatine, ako sa zhrýzať a hľadať východy, keď cestu zaskočilo zo všetkých strán. Keď zhlobil, koľko bolo treba, ukladal do nich bôčky a slaninu. Plné kisničky ukladal do stôsika ako v ozajstnom sklade.

Zašiel na nákladný most.

„Chcel som vám napomenúť, pán Zarate, kovať železo, kým je horúce. Obchod sa vydaril, prekliesnili sme mu cestu, máme už meno. Keď ste v kampe, poobzerajte sa, či nemajú na daktorom podniku pohromu od bravov. Zišlo by sa nám čistiť trochu kampy, urobiť dobrej údeninky.“

Neodhŕňal by sa ani on, ale nikde nečuť nič takého. Ale zbadal, že by bolo kožiek na predaj. Pán Ipolito nemá nič proti kožkám, ale údenina je viac hodná. Dnes mu prišiel pán Dolčić pýtať údeniny. Ale keď mu zacenil, potočil sa od divu. Začal sa jednať. Keď mu nespustil z ceny, spustil on z objednávky. Vzal iba polovicu.

Krešimír sa musel smiať. Keď mu ju núkal vtedy, nechcel, a mohol ju mať odpoly darmo.

„Takí sme my obchodníci!“ zasmial sa pán Ipolito a tľapkal ho po pleci. „Do čoho sa chytíme, ide nám. Videl som vás zaránky s krajankou; aspoň myslím, bude krajanka. Môžem povedať, hm, úhľadná osoba. Skadiaľ pochodí?“

„Z našich strán.“ Krešimír zvážnel, chmára sa mu spustila na myseľ a zastrela všetky vidieky. „Bol som, tuším, spomenul, že sa prišla vydať za brata Andriju.“

„Bratstvo je bratstvo, ale ho neuznávam v týchto priečinkoch. Nevydrží, praskne, lebo sa natiahne priveľmi. Kaľavná osoba! Môžem povedať, málo ich prišlo takých. Nerátam čerticu Dorinku, ktorá prišla vyhodiť z koľaje pána Simona. Nie, nie, pán Zarate, odpusťte,“ šermuje mu s rukou pred tvárou. „Urobil som zle, spomenúť pri statočnej osobe tú, tú… Prepáčte, nepoviem, za čo ju mám.“

„No dobre. Nespomínajme ju spolu s devou, o ktorej ste prvej hovorili,“ pristal Krešimír.

„Jazyk beží pred rozumom,“ vyhovára sa pán Ipolito. „Ale ak by mal vyjaviť, čo myslím, povedal by, že tento tovar, ktorý priviezli, je prvej akosti. Nevideli sme ho z tých strán lepšieho. Hovorím iba o vonkajšej podobe, pretriasať druhé vlastnosti nebolo by ľahko ani opatrné.“

Krešimír sa pozastavil; bolo mu akosi podozrivé, čo počul. „Vari ste spozorovali niečo?“ obrátil sa k nemu starostlive.

„Nuž áno,“ prisvedčil pán Ipolito. „Videl som prefíkaných obchodníkov. Vyložia do oblokov, čo majú najlepšieho; samá nádhera a bohatstvo. Neskúsený pomyslí si: keď je v obloku, čo vidím, čo nebude v truhlách a policiach? A ono nenašlo sa mnoho, hádam i nič. A zas som videl potmehúdov mať obloky prázdne, vyložiť soľničku alebo pozlátený kalich, skliepok tiež je nepatrný, ale keď začne vykladať z truhál a šuplíkov, zadivíte sa, odkiaľ berie toľké šperky a drahokamy. Nuž i osoba pekného pohlavia, keď sa ukáže, podajedna má spády. Zatuší a odšantročí, čo má hodnotu, iná zas ukáže odrazu všetko, čo má i nemá, len aby oslepila. Kto nemá poriadnu futrovku rozvahy a opatrnosti, verte mi, padne do jamy, ako ich robia na vlkov.“

Krešimír sa zadumal. Skúsenosti pána Ipolita sa mu nepáčili veľmi; pochodia len z videnia a nejdú na koreň.

„To sú všetko len poznámky,“ začal sa opravovať. Zľakol sa, že si hádam zadal u Krešimíra. „Nie som znalec v tomto obore, ani som sa ním nezapodieval mnoho. Ale ak by smel vysloviť mienku, povedal by, že tento tovar nepristane vášmu bratovi, a či je vám čo. Látka bude hádam prisubtílna. To už neujde ani neskúsenému, ako som ja. Nie veru, radil by mu, nepúšťať sa do toho obchodu.“

Krešimír sa usmieval. Táto mienka mu už lepšie chutila. Vidieky sa začali jasniť, spoza chmáry kde-tu strelil i jas do dúbrav, že sa vtač rozštebotala. Prišlo mu zas veselo a voľne. Doložil, že brat nie je tuná. Keď príde, uvidí sám, čo má robiť.

„Uznávam, uznávam, hovoríte dobre. Ale by sa osmelil podotknúť, že ten kvietok nekvitne pre hockoho. Škoda by ho bolo, ak by ho mal zastoknúť na prsia ktokoľvek.“ A doložil cele spokojne: „Robte, ako viete, ale vám radím, zastoknite si ho sám.“

Krešimír sa usmieval kdesi dnuka, hoc i čelo naberal tuho do vrások. Pán Ipolito vyriekol hlasne, čo hádam tam dnuka už dávno hudie potichu. Pokušenie ho prikvačilo. Sprvoti ho zaháňal bratovým zjavom, ale ako ona prišla, pokušenie sa rehce z toho bobáka. Najhoršie pre boba, že je Ohňová zem veľmi ďaleko a zvod veľmi blízko.