Zlatý fond > Diela > Mať volá III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Mať volá III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Monika Harabinová, Ladislav Bugna.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

3

Pejka si osedlal sám na svitaní. Priviazal o sedlo dvojdielnu kapsu s merindou, za sedlo valček s pokrývkou a predeň plášť do dažďa. Zaraňajkoval si poriadne ako do cesty; obliekol tesné nohavice, sáry na topánky. Miesto tvrdého klobúka položil čiapku na hlavu a okolo hrdla hodvábnu šatôčku. Nebol by nik povedal, že tento sivý chlap je pán Andrija Gojčević, ktorý mätie dievkam hlavu, keď vychodia z kostola na hlavné námestie.

A keď vysadol na koňa, predsa len bol čosi. Mať v ruke budzogáň vybitý železom, mohol by ísť rovno búchať na brány Stambula. Pustil sa dolu Bolivarovou ulicou.

Pejo slúži hodne rokov v jatke; na ňom sa nosí chlap, keď roznáša mäso po meste. I teraz si myslí, že idú s mäsom. Zastal pri prvom uhle, hoc obchod ešte neotvorili. Pán Andrija ho pľasol širokým korbáčom; pejo sa dal do cvalu po najbližší uhol. Pán Andrija ho pľasol a pejko cválal od uhla do uhla. Ešte i medzi uhlami, ak bol dáky obchod, neobišiel ho.

Na šťastie vyšli z mesta, pejo začal cválať rovno. Od cmitera sa pohol tuhšie, s veľkou chuťou. Vydržal tak až po intravilán, kde sa pásava. Chcel prejsť cez bránu na ohrade. Pán Andrija musel ho zasa pľasnúť dva razy, kým ho narovnal do cesty.

Zas išiel dobre, kým neprišli k veľkej ohrade. V nej pásavajú lichvu na jatku. Zas ho vyplieskal pán Andrija a pejo šiel až po zeme, na ktoré gazda seje ovos a sadí zemiaky a burgyňu. Pozeral na medzu medzi záhonmi. Neraz sa na nej popasie.

Keď dostal korbáčom, pustil sa zas veľmi vďačne ďalej. Myslel si, že pôjdu až hen pod samý kordún[4] (do vrchov), kde je vyhorená hora, v nej chýrna paša pre lichvu a stôsy dreva, ktoré práve vyvážajú do mesta.

Pán Andrija musel mu vysvetliť korbáčom, že nejdú do hory. Pejo sa dal do cvalu. Myslel si, že idú proti kŕdľu oviec alebo lichvy, ktorý ženú z kampa na jatku.

Úbohý pejo poberal sa od stanice k stanici, temer ako my v behu života. Tiež nevieme, pri ktorej z mét nás zastavia a snímu nám šíry, že už bolo dosť toho chodenia.

Bolo dobre, kým bol pejo v známom kraji. Ale popoludní sa zľakol, že ho ženú na samý koniec sveta. Začalo mu byť clivo za Puntarenou. Ak stretli na koni chlapa, obracal sa za ním. Bol by sa mu pripojil ísť zasa k mestu, nebyť korbáča.

Zunovalo sa mu úplne. Nechcelo sa mu už cválať. Dal sa sepkom. Hádže sa a nadŕda, potkýna sa na rovnej ceste. Trochu si vydýchli, kým pán Andrija navštívil dvojdielnu kapsu. Peja si musel uviazať o pás, kým si zaobedoval; inak by mu bol ufujazdil i s putkami.

Keď sa slnce klonilo k západu, bol gazda i pejo rád, že v ceste sa našiel väčší podnik. Bolo na ňom veselo, práve strihali. Mnoho ľudí sa hemžilo medzi domami a košiarmi na vydupkanej tráve. Bľačali ovce, akoby chceli plakať. Priam čo ich dohnali z paše, aby boli tu pod nožnicami na zajtra.

Pán Andrija sa zľakol, keď zišiel z koňa. Pejo sa vliekol nemotorne, sťaby mal piesku vo všetkých stavcoch, či príde k sebe do zajtra? Ako sa dokýva na Rio Colorado? Ale natrafil na krajanov strihačov. Zaradovali sa, keď ho zazreli. „Čo robíš tu, Andrija?“ Zhŕkli sa okolo neho.

Vyrozprával im, kde ide. Začali sa vyzvedať, zjašení: „Ale je pravda, Andrija, že v Puntarene našli moc zlata? Idú ho vraj kopať. Podajedni že zarobili vraj veľké peniaze. A ty márniš čas tuná? Ak je tak, necháme všetko i nožnice, pochytíme lopatu a motyku…“

Zo všetkých strán doň leteli, spytovali sa jeden to, druhý onô.

Pán Andrija ich tíši. Len pozhovieť trochu. Najprv poprezerajú zeme, aké sú, potom budú kopať.

„Pravdaže,“ dali sa doň ako ovady. „Poprezeráte! Necháte sebe čo lepšie kusy, nám budú obzerance.“

„Všetkým sa ujde, všetkým po troche.“ Pán Andrija sa vžil do bohatstva, ktoré ho čaká. Keď zaopatrí seba, môže pohodiť i iným, hoc len odrobiny.

Odviedli ho do jedálne, obskakovali okolo neho, sťaby v dvojdielnej kapse vliekol samé zlato. Požaloval sa, že kôň ustal a zajtra sa nebude môcť pohnúť. Ponúkli mu koní celú tropillu. Každý mu natískal svojho; počul o koňoch chvály, akých nepočul nikdy dodnes.

Ráno vyšiel veselo z podniku na dobrom koni, čo halaškuje dakoľko týždňov po kampe. Dosť zavčasu pred poludním bol na Rie Colorade.

Poobzeral sa po podniku; videl veľký panský dom a ostatné staviská. Tu si bude dvoriť tá so šticou onedlho. Už si neťažká, čo mu vtedy vyviedla. Koľko sa premenilo od tých čias! Našiel inú, omoc krajšiu. Bár by ju nebol ešte našiel, keď nevie, či bude v Puntarene, keď prikvitne.

Robotníci vychádzali z pajty, od striženia. Boli akoby ich bol vyzváral. Nebolo ani horúce a predsa sa im háby lepia na telo. Mohol by ich žmýkať zo znoja. Krešimír sa tiež dovliekol. Košeľa ako vecheť, šaty páchnu na strelenie znojom a lojom. Ovce ho majú toľko, že i rúno je mastné.

Chudáčisko! Či mu treba hrdlovať takto? Schudol poriadne. Kdeby nie od toľkého znojenia? Koľko sa napasuje s baranmi! Navnivoč ho doniesli. Ale keď zazrel brata z mesta, bežal k nemu živo; oči mu zažiarili pod mokrou šticou.

„Kde sa tu berieš u nás, Andrija? Prišiel si robiť?“ Zabudol, že sa boli rozkmotrili. Zasa je tu, hádam vstúpi do roboty. Majú jedno prázdne miesto v pajte, mohol by ho zaujať. Vypytoval sa na dom, na pani Terezu, Nikolu, ba ešte i na pána Vodopiju a Dargaša.

Pán Andrija mu vyrozprával najprv, ako mu vovalili Petra do postele. Bohvieakú má chorobu!

Krešimír sa nenahneval. „Veď ju ona očistí a okľúdi gazdiná. Čo mi bude preto?“

Vyrozprával mu, ako umrel gazda, koľko škoduje pre svoju dobrotu. „Išlo mi nemilobohu viac od desaťtisíc. Úroky i statočné peniaze; už ich čítať nebudem.“

Krešimírovi preletel tieň v očiach; sklopil ich, aby pritajil, že ho nerád počúva.

„Vidíš, nemal si sa lakomiť na úroky,“ vytýka mu zasa. „Neistý je to zárobok; ľahko zarobíš — ľahko utratíš.“ Nechcel ho ovaliť z príchodu porekadlom, že na nestatočnom groši niet požehnania, hoc sa mu tislo na jazyk.

„Ba ja sa tebe divím,“ oboril sa naň pán Andrija. „Ale ti treba toto?“ ukázal naň v spotených lipkavých háboch. „Nech sa derú iní, ak sa musia. Pôjdeš s nami ako na prechádzku a zarobíš viac za mesiac ako za dva alebo tri roky v tomto hrdlovisku. Ešte je nič a už pozarábali na tisíce. Fortunato mohol dostať za podiely pol milióna, keby ich chcel pustiť. Ja, bratku, sa držím peňazí. Kde ich je moc, skôr sa ti ujde ako tu. Čo máš tuná? Barany búchajú do teba, ešte ťa ožobráčia.“

Krešimír počúval, ale slová sa ho nechytali. „Ďakujem ti, Andrija, ale už len ostanem. Vidíš, sme v najväčšej robote. Nemôžem ju zbehnúť bez veľkej príčiny. Budem mať hádam ujmu, ale nepôjdem. Dal som slovo.“

Slovo! Andrija len že nevyskočil. „Veď slovo; bodaj ho čerti vzali! Takí sme babráci!“ Vyrozprával mu, ako Fortunato mohol dostať za podiely pol milióna, keby vraj nie slovo! Ale on myslí, že je to fígeľ. Čaká hádam za ne nie pol, ale ktovie koľko miliónov. Ale on myslí, istota je istota. Bolo by lepšie pustiť sto, dvesto podielov, keď mu dávajú pekný peniaz…

„Vidíš, čo znamená slovo!“ poukázal mu Krešimír. „Nie zlá, nemotorná vec, ale svetlo v tmách.“

Andrija nenaliehal, nech si ho má. Načo ho prehovárať? Príde o zárobok, skazí si budúcnosť. Nech si čistí meno a svieti na cestách. Nech sa drží slova ako hluchý dverí. Naostatok dosť mu je, čo má. Nečakajú ho doma Pavčevićovci, aby im pováľal rohy. „Len napíš pekne Fortunatovi. Odprášil by ma, keby sa mu nepreukázal, že som ti rozpovedal všetko.“

Krešimír sa umyl, napísal lístok do Puntareny, prečo nemôže ísť s výpravou a po obede sa vrátil do roboty. Pán Andrija sa ponevieral sem a tam po podniku. Šiel sa prizrieť i do pajty. Videl, ako sa mocujú so statkom; i držať ho tuho pred sebou, sťaby ho poviazal do kozla, aby sa nehádzal, i obrábať ho chvatom ostrými nožnicami.

Krešimír bol na prvých nožniciach, hoc nebol najstarší. Brat sa mu usmieval, že akiste preto sa ich drží, že ho urobili za prvého. Čo má z toho? Prvý je ako ostatný. Či sa to vyplatí? Pokrúca hlavou, neprace sa mu do nej Krešimírova zaťatosť. Len či sa mu hlava neprevrátila, že sa upriamil na to hrdlovisko.

Ale keď si rozvážil lepšie, bol rád. Kdesi dnuka v kúte sa ozývalo, či by bolo dobre, keby sa Krešimír zmohol priveľmi? Narodil sa v chudobe, vytrepal sa z nej odpoly, ale zas preskočiť znezrady do veľkého bohatstva nie je na osoh chudobným. Spyšnejú, že si ťažko dať rady s nimi.

Po robote sa Krešimír umyl a preobliekol. Poodišli spomedzi domov, vyvalili sa do trávy.

„Tak nepôjdeš?“

„Nemôžem, brat! Pozdrav pána Fortunata a povedz mu, že som dal slovo.“ Krešimír si predstavil, čo by si pomyslel pán Flank, keby odhodil nožnice. Boby sa nevrátil, ale ho čakajú onedlho. Pán Flank mu núka po strihu písmo na veľkú vnútornú čiaru. Mala by ísť z jedného konca na druhý, celým kampom.

„A ja že, braček, budeš môcť nazrieť do Puntareny na dakoľko dní, keď už nejdeš. Bojím sa ti i spomenúť, keď toľme lipneš za kampom.“

Neprišiel len zobrať Krešimíra, šípil, že ho sotva vypoďká na výpravu. Mal on niečo iného na ume, keď sa vyberal semka. Ak nezabije jednou ranou dve muchy, zabije aspoň jednu, ktorá domŕza dosť dobre. Krešimír ho posmelil povedať, čo má.

„Poviem ti, že sa žením!“

Krešimír nepozrel naň. Hlavu držal k zemi, nedal si pozrieť do tváre. Kedy sa prišiel zdôveriť! V Puntarene o tom dávno vrabce čvirikajú, ale jemu nespomenul ani slova. Keď zdvihol pozor, zaboril mu ho hlboko do očú. Rád by vidieť, čo je v nich, keď je reč o mladuche.

Nebadať ničoho, iba starosť. Ani radosti už, ako v ten večer, keď pozeral na jej obrázok. Nuž v prvé dni, keď prišiel obrázok, zblkotali akési plamene. V nich bolo najviac pýchy: posielajú mu krásu, ktorej sa zadivia v meste. Dievky sa zahanbia, mládenci ozelenejú od závisti. Ale to bolo vtedy. Od tých čias koľké premeny! Najprv smrť krajana z Orlovca, dlhy, ktoré išli dolu vodou; písemko, ktoré nemá komu ukázať. A k toľkej škode ešte veľká neistota. Ak ostane v dome s vdovou, neminú ho veľké výdavky. Vdova ani počuť o obchode: hlavatá, nedá sa priučiť ísť po skladoch pýtať tovar na svoje meno ako nebohý muž. Ak bude chcieť ostať v dome, keď sa ožení, príde mu ho prevziať. Koľké starosti a výdavky! Platiť nájomné, chovu za ženu i za seba, hádam ešte i vdovu.

Starosti zatisli obrázok do kúta. Koľko dní, čo naň nepozrel! Zas tieto udalosti, — horúčka za zlatom; jed, že nezabral sto podielov alebo dvesto. Tu zas výhľady na zárobok, i tie rozhovory včera s krajanmi! Fortunato tiež mu nalial čistého vína, ako musí nakladať na ženu a obhadzovať sa za zárobkom. Opľasla radosť a oduševnenie. Keď si rozvážil lepšie, skoro banoval, do čoho sa zaplietol. Položí si putá; nebude sa môcť pohnúť z Puntareny, keď sa otvoria veľké zárobky v Ohňovej zemi okolo nových baní.

„Najhoršie ak by trafila prísť, keď mňa nebude v Puntarene,“ žaloval sa bratovi. „Keď príde do Buenos Aires, má mi telegrafovať.“

„A ty sa predsa zberáš!“ Vyskočil Krešimír i od hnevu i od divu nad takou ľahostajnosťou. Žily v ňom zaihrali, krv sa mu rozprúdila. Má pred očima jej obrázok: usmievavá tvár, veselý pozor, hádam trochu výsmešný. „Čo si pomyslí, keď ťa nenájde? Urobíš jej hanbu. Nahnevá sa, že nestojíš o ňu.“

Zľakol sa. Hľa, do akej kaše sa vtrepal! Vari ju čakať a nejsť? Prísť razom o zárobok? Jedno dvadsaťtisíc, ak nie viac, a oželieť päťameru podielov? Hádam sto, hádam dvestotisíc! Mráz ho obišiel nad toľkými škodami.

„Pováž, Andrija, dal si jej ako slovo!“

„Zasa to slovo! Ale ja? Kedy? Ale sme sa zhovárali? Ty vždy len akési slová!“ Urazilo ho ozaj, čo mu chce naškriepiť.

„Tvoja matka ho dala za teba, to je ešte viac!“ Zasvietili mu oči hnevom. „Či vlastnej materi urobíš takú hanbu?“

Bál sa matere, ale zas prísť o podiely, o oročky po obchodoch pri kúpe tovaru do výpravy, o plat, ešte i o dar? Či môžu toľko žiadať od neho? Sama matka by ho vysmiala, nadala by mu do babrákov.

Už sa raz sľúbil, dal slovo a dostal i závdavok. Obchod je obchod; nehľadal ho, prišiel sám. Či je on vina, že prišiel práve teraz? Obchod nečaká, ale ona môže počkať.

Krešimír sa usmieval. Odvoláva sa na slovo, ktoré dal potom, keď už mal inde záväzok i závdavok. Veď sa zaviazal, keď si ju dal poslať, i na cestu jej dal. Narába s ňou ozaj ako s objednaným tovarom, ktorý môže i zohrdiť, ak sa mu nepáči.

„Kreše, keď nejdeš s nami,“ začal mäkkým hlasom a pozeral naň dúfanlive „nemohol by si ísť proti nej? Veď sme bratia, viac ako bratia.“

Krešimír sa zapálil. V očiach mu vzbĺkol oheň. Z akýchsi neznámych krajov volá naň nový zjav, usmieva sa mu tvárou a očima.

„Bratia, Andrija?“ usmial sa. „V niektorých veciach nieto bratstva. Obchod neuznáva bratstva a toto je, synku, obchod! Ibaže nie ako iný; trochu šteklivejšie od iných. Objednal si si ju ako tovar, bratku. Obchod si započal, ty si ho i skonči.“

„Hneď som vedel, že nebudeš chcieť,“ skríkol a nadvihol sa.

„Nepovedal som, že nechcem, ale istím, že nieto bratstva, kde mu nieto miesta. Ak nebude teba, pôjdem na loď privítať ju. Posiela ju tvoja vlastná a moja krstná mať. Pôjdem, ak mi dajú znať, keď bude mať prísť. Ibaže nie z tvojej strany. Obchod je tvoj a nie môj. V tých veciach obchoduje každý, ako vie: na svoj osoh alebo škodu.“

Uspokojil sa Andrija čosi, iba nechápal, čo myslí pod tým, že neberie na seba jeho obchod.

Vysvetlil mu, že nepôjde proti nej, lebo ho poslali, ale ako krajan, a ako krstný pani Uršuly z Pravého Zorovca. Nebude jej vysvetľovať, pre aké obchody a práce neprišiel ten, kto mal prísť. Nech si myslí, čo chce. A čo vie ona o nich? Ona má iba jeden obchod pred očima, vydať sa. Na to sa ustáva až na druhý koniec sveta. Ak ju nepríde čakať, komu ju poslali; ktovie, čo si pomyslí? Či sa neurazí? Ak sa urazí, nech ju udobrí, kto ju urazil. „Vyporiadaš sa s ňou, bratku, sám, ako vieš.“

„Tak sa celkom odhadzuješ od veci?“

„Pôjdem ju privítať. Neodhadzujem sa. Ale neberiem tvoju vec na seba. Ak chceš vedieť, ako myslím, nuž zachovaj si, že nepôjdem proti nej v tvojom mene ako vtedy na kĺzačke. Tie veci robí každý sám za seba.“

Andrija sa začervenal, keď počul o kĺzačke. Z nej sa vysnovalo všetko toto pochlpené pradivo. Kedy ho rozmotá, ako?

„Ani ťa neposielam, synku!“ Urazil sa. „Iba toľko, aby si bol aspoň ty, keď nebude mňa. Dal som slovo, obchody neopustím pre ňu.“ Nechcel ani myslieť na skazu, do ktorej by padol. Vrátiť podiely, ešte i papierky, ktoré dostal na koňa? Veď by prišiel jedným vrhom na žobrácku palicu.

Je iba naša, tak sa tešil; prečo by nenahliadla, že mal pravdu, keď jej vysvetlí, ako sa stalo, že ju nemohol čakať? Počká vďačne, dedinská dievka; prečo by nepočkala? Vypučil prsia, pozerá hrdo na brata. Prečože sa vybrala do Ameriky? Videla jeho obrázok a vybrala sa. A keď bude na mieste, prečo by ho nepočkala desať a hoc i dvadsať dní? Veď ide do kampa, aby i jej odkvaplo niečo z bohatstva.

Krešimír pozeral naň s obdivom. Predsa len nemyslel, že je v ňom toľko úlipnosti za grošom. Len ako, ako môže dať prednosť zárobku pred ňou? Vystiera sa ešte hrdo; myslí si nebodaj, že ju má v hrsti.

„Dosť na tom, že tam budeš!“ opakoval ešte raz.

„Ak mi dajú znať, Andrija,“ sľúbil mu Krešimír.

Andrija skočil a šúchal si ruky od radosti. Nelámal krky darmo až sem. Ostali na tom, že mu odkážu po poštárovi alebo odpíšu.

„Aspoň mi povedz, aká je!“ začal ho skusovať Krešimír. Pachtil zrazu zvedieť, čo myslí o nej, za koľko ju má. Bol by mu chcel vojsť do očú, keď pozerajú na jej obraz; ako pozerajú, či v ňom vidia dačo?

„Nie najhoršie, dosť dobre sa ukazuje.“ Hľadel hovoriť triezvo; načo spievať chválospevy? Niet horšej veci, čo podkiadzať mladuche. O koľko vyvýšiš osobu, ktorú si berieš, o toľko podkladáš sám seba.

„To je veru nie mnoho!“ rozosmial sa Krešimír.

„A čo mám povedať ešte? Dievka ako dievka. Nebola z dediny nikde, iba ak v Splite raz-dva a dakoľko ráz v Sinji. Čože môžeš čakať?“ Trochu sa i napaprčil. Najprv ho vyobracal, že ju nečaká v Puntarene, a teraz by chcel počúvať chvály o nej. „Nech bude, synku, dobrá gazdiná, varovčivá žena. Ostatok ti je jedna takáto, druhá trochu inakšia, jedna čihí, druhá hota a všetky z jedného brda.“ Ako vidno, hovoril z presvedčenia. Obchod jeden ako druhý; tovar ten istý, hádam len farba inakšia. Na také výhľady sa pohlo neskúsené dievča na ďalekú cestu z útulného domu. Či by nebola našla hádam hockde doma toľko ocenenia, alebo i viac?

Rozišli sa ako bratia. Pán Andrija sa radoval, že mu ostalo navrchu. I Krešimír sa radoval. Bolo mu akoby bol vyšiel z temnice.

Na druhý deň ráno dosť zavčasu bol už na podniku pri krajanoch. Pejko sa napásol, prišiel k esôe; pán Andrija sa zobral do Puntareny. Domov bolo i Pejovi lahodnejšie. Večerom, hoc dosť pozde, bol už doma. V jatke sa tešili, že pejo je taký súci behúň.

Pán Fortunato sa nezaradoval, keď prečítal Krešimírov lístok. Jedoval sa, vyhadzoval mu nevďačnosť na oči. Bol by sa skoro sám vybral poň na Rio Colorado, ale nebolo kedy.

No, nedal sa zroniť, vynašiel sa ľahko. Medzi našimi je dosť súcich chlapcov, z ktorých môžeš vykresať, čo chceš.

Zo všetkých sa mu najväčšmi páčil Jakov Korin.

Keď mu dali tovaru u pána Simona, ani ho nedoviezol domov. Spustil z ceny a predal ho za hotové peniaze v obchode pána Dolčića a Kolčića. S peniazmi začal kupčiť. Kupoval a predával vajcia, kupčil i s hydinou, kurami a kurčatami. Zháňal, behal, trápil sa všakovak. Vykupčil za mládku kohúta, zas ho predal niekde na kazuelu. S tovarom, ak ho bolo viacej, šiel i do prístavných miest Patagónie. Našiel naň čosi viac odbytu; i argentínske peniaze sú viac hodny od čilenských.

Pri tom kupectve sa zatáral i do domu pána Fortunata. Pani Flóra bola dobrá, nevedela sa jednať, keď kupovala od neho; ešte ho i odporúčala v druhých domoch. V tom kupectve ho videl dva-tri razy pán Fortunato v svojom dome. Keď nemohol dostať Krešimíra, pomyslel si naň. Zaradoval sa, keď vysvitlo, že Jakov vie i variť; bol kuchárom na vojenskej lodi, pracoval i pri oficierskej menáži. Dobre, že z kože nevyskočil, keď mu pán Fortunato ponúkol zaopatrenie a plat za nepatrnú robotu.

U holiča ho dal ostrihať, ako svedčí, dal sa mu okúpať v hoteli, dal mu biele háby a oblek; Jakov bol, akoby ho bol vymenil. Fortunato vzal ho do domu, naučil ho riadiť, upratovať a najmä posluhovať pri stole. Po kaštelánsky iba lámal ako-tak. Ale to neškodilo. Znalec, ktorého mal obsluhovať, nevedel ani lámať. Za to pani Flóra sa smiala jeho rečovým zvratom a capom, ako ich neprestajne strieľal.

Za pár dní sa vykloval z neho veľmi zručný sluha v dome a okolo stola. Pani Flóra ho veľmi vynášala, že sa rozumie i do varenia.



[4] kordún (zo špan.) — povraz, šnúra, horský veniec




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.