ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šiel puntarenskými ulicami; v nich sa mu pestrelo, sťaby sa mesto hotovilo na veľký sviatok. Nie sú mu sivé, triezve, trochu jednotvárne, ako ich i on ohováral tu i tu: nabrali sa akýmisi ružovými odbleskami. Cestou k domu akoby brodil v zakliatom svete. Nie je to ulica vyjarčená vodami, zoraná koľajami. Hore na vŕšku akoby bola vošla do zelených hájov. Na ulici Manuela Rodrigueza, hneď pri dome pána Dolčića a Kolčića pozemok mu je nie prázdny, o hŕbkach hnoja, s rozťahanou ovsienkou a celým radom ťarbavých karriet s dlhým ústreším kôlne, kde v noci voly prežvakujú, ale šumná dúbrava s brezami a rakytím, ktorou hučia potoky. Na konáre sadá o dlhých popoludniach ľúbezná kalandria, milý patagónsky slávik. Brata Andriju akoby nebolo, akoby sa bola Ohňová zem odpratala ktoviekde, hádam do samých ľadových vrchov južnej točny…

Na večeru sa ustanovila celá spoločnosť. Pán Vodopija kukol dva-tri razy do kuchyne; zazrel pani Terezu, ako sa usiluje. Pozrela naň divne, čo ho porantalo nakukovať, kde nemá čo hľadať. Pán Dolčić nedočistil sporák. Pri vymetaní sa vyrútila akási tehla, zajtra musí zavolať majstra vložiť novú. Stará vraj prehorela. Dargaš bol ako na tŕni. Zatáral sa až hen do dvora pohľadať podkovu, ktorá odpadla oňahdy sivkovi, keď ho doviedli z kampa. Ustával sa darmo; podkovy kde nič, tu nič.

Nuž sklamanie bolo; neprišla ani na večeru. „Všetko vravia, že je veľmi švárna!“ vybúšilo naveľa z Dargaša. Pohli sa a popozerali jeden na druhého. To slovo im sňal z jazyka. „Akože je to, že sme ju, domáci, ešte nevideli!“

„Ja som ju videl,“ pochválil sa Nikola, „i tuto Kreše, zbojník. Nie je mrzká, nie. I zhovorčivá takto.“ Naprával si fúzy a dodal: „Škoda, ale v Európe vraj natisli pekným osobám módu nevečerať.“

Čo to pletie? Má ich za bláznov? Dosť ľahko. Vystalo by od starigáňa. Ale v Amerike neradi neslané žarty. Nevyplácajú sa. Mohol by dosvedčiť Dargaš a ešte skôr ľahtikár Petar. Neraz vyhoreli pre ne.

„Mala robotu,“ vyjavila im pani Tereza. „Kým si vybrala hábočky, rozvešala ich — ustala. Zasa písala domov. I more ju zmútilo. Že si vraj ľahne. Zíde sa jej…“

Rozišli sa zasa sklamaní, väčšmi než na poludnie. Krešimír si posedel s Nikolom. Tiež v nádeji, že ešte vojde. Ale nenakukla. Nikola sa zababúšil, že pôjde na strážu, hoc je privčas. Krešimír sa pobral do izby.

Keď prechodil dvorom do dlhého domku, trafilo sa mu obzrieť sa; tu zočil v obloku slečnu Jelku. Bola v izbe gazdinej. Teda predsa neľahla. Bola opretá lakťami, vyzerala do dvora na dlhý domec o izbách, na mostíky z latiek.

Zastal. Zas ju vidí nablízku. Stŕpol prekvapený, prišiel akýsi strach naňho. Srdce mu búcha neporiadne.

„Dobrý večer, slečna. Ako sa máte?“ pozdravil ju po čilensky. V Chiliach často miesto pozdravu sa spýtajú: “Ako sa máte?“

„Ďakujem, odpočívam.“

„Tak ste ustali? Od roboty vari!“ zasmial sa.

„Bez práce nikam,“ tiež sa usmiala. Pozrela naň, na čom sa smeje na nej? Jasné čierne oko sa ho pokojne dotklo a išlo zas. On by sa bol chcel chytiť, ale sa nebolo čoho. Bolo zatvorené, jeho nepustilo dnuka. Iba zbadala, že sa jej sivý bojí, či okúňa. Prečo? „Robota nebola veľká, doniesla som veci do poriadku ako-tak. Treba sa im vetrieť zo stuchliny.“ Zadivila sa, čo mu má rozprávať; či vie, kto je, čo je? Ale ju čosi zamrzelo, obrvy sa jej stiahli. Vyklonila sa ešte väčšmi z obloka a riekla ticho: „Niečo by vás prosila…“

Zabúchalo mu srdce. Žiada si niečo od neho — práve od neho! V šialenej radosti prikročil k obloku. Oči čakajú, či ho teraz vpustí cez prah.

„Chcela by kúpiť tridsať funtov. Môžete mi ich zaopatriť?“

„V hotovosti?“

Zmiatla sa; sama nevedela, aké sú jej treba. Pobehla očima po dlhom domku o veľmi plochom krove, s izbami pre hosťov a zas sa vrátila k jeho číhavým očiam, či ich už vpustia. Pričapila im dvere pred nosom. „Radšej vám poviem, načo sú. Poslala by ich domov.“

„Tak vám je najlepšie kúpiť si poukážku na banke a poslať ju domov. Na poukážku im vyplatí banka peniaze v Splite.“

„To by chcela!“ Zaradovala sa, že jej poradil dobre prvým razom. „Peniaze sa nestratia aspoň,“ doložila.

Vysvetlil jej, že príde meno na výplatný lístok. Ak by sa i stratil, banka by nedoručila peniaze len na meno, ktoré je na ňom. Jej ostane duplikát, ak by sa prvý stratil náhodou.

Rozmýšľala, tvár zvážnela, bola na nej mrzutosť. Váhala trochu, potom sa mu zverila dopodrobna. „Mám poslať sto funtov, ale sedemdesiat mám. Prikúpila by tridsať, tak by vyšiel lístok na sto. Počkajte chvíľku!“ Odskočila od obloka. Krešimír pozeral do spálne pani Terezy, do ktorej sa vchodí z pitvorníka. V bočnej stene vidno otvorené dvere do izbičky, do ktorej vošla zhľadávať čosi v truhle. Pri stene je už odostlatá posteľ s prevráteným rožkom na pokrývke. Plachty sa belejú až sem. Hlavnica sa pýši štopkanými rojtami na obliečke. Prezeral si taje panenskej izbice. Ale sa zahanbil, akoby kradol. Nuž, krádež je, keď kutal po jej bydlisku. Poodstúpil stranou, aby ho neprichytila v nepeknej robote.

Vrátila sa s peniazmi. Odčítala mu sedemdesiat funtov v hotovosti. „Čo chýba do sto, doplatila by v našich peniazoch. Sedemstopäťdesiat korún.“

Usmial sa. Vie rátať dobre. Vzal peniaze a spýtal sa: „Na čie meno bude lístok?“

„Na krstnú matku Uršulu, vdovu Gojčević. Pravý Zorovac.“

Akoby ho bola udrela v prsia. Veď sú to peniaze Andriju, ktoré vracia! Spamätal sa a usmial sa. „Je i moja krstná mať, pani Gojčevićová.“

„Jej idú peniaze!“ potvrdila. „Kedy ide pošta?“

„Do Európy? Zajtra predpoludním, ak príde poštový v noci. Ak príde až ráno, odišiel by popoludní.“

„A či sa obriadime s peniazmi?“ spýtala sa to už skoro v strachu.

„Touto poštou?“ Znepokojil sa i on. Vyjavil jej, že sotva, ak odíde parník predpoludním.

Oči sa jej rozšírili. Odrážal sa v nich strach, alebo hádam len veľký nepokoj. Prsty sa jej triasli, ako si naprávala vlasy okolo hlavy. Jamky okolo úst, kde si obyčajne pohrávajú, podeli sa kdesi, i veselosť s nimi. Tvár tiež obledla čosi, ale zasa búšila krv do nej, až zblčala. „Ach, keby sme sa obriadili!“ Uprela naň oči, zatvorené mali dvere, že ho nepustia dnuka, ale vystrčila na ne veľmi naliehavú prosbu.

Stŕpol predo dvermi sladkým nepokojom. Hľadá uňho pomoci, bárs ho nechce vpustiť. Hlava sa mu naplnila, nie je už prázdna. Vyvára myšlienky a spády, ako by sa dalo dohoniť poštu. „Vedieť dneska popoludní, boli by sme mali už v ruke výplatný lístok. Zajtra ho nedostať pred poštou, banka nebude otvorená.“ Pozrel na ňu. Prosba bola súrna, netrpezlivá. Pri nej bol poplach a žiaľ. Hlava sa posošila, vyvára myšlienky a našla kdesi na strane nové cestičky. Výplatný lístok nedostať naskutku, čakáš hodinu i dve, kým ho urobia a dajú naň podpisy. Ale choď na stranu, pohľadaj bočné chodníky a obídeš zdĺhavé čakanie. Najprv sa pozhovárať s druhým účtovníkom, azda by urobil kvôli, odbaviť mu vec hupkom.

Horšie bolo oddať list na pošte. Ak sa opozdí, darmo sa dobíjať pri zavretom okienku; nevezmú ho, nie. Ale preto nič! Ak ho tu nevezmú, môže ho oddať na Falklandoch. Musel by sa poštovým vybrať na Malvíny.^[20] Cesta na ne a zas nazad sú tri-štyri dni. Oddať list by nebolo ťažko na Malvínach, ale by musel čakať jedno desať dní na nasledujúci poštový z Európy. Možno sa mu trafí i menšia loď alebo plachtová; tak by sa mohol vrátiť prvej.

Ale čo povedia na Rie Colorade, ak nepríde? A čo tam po ňom! Kde je Rio Colorado? Kdesi v druhej čiastke zeme! Odháňa ho ešte ďalej, ďalej. Nech počká…

„Napíše list, musí byť hotový zajtra zavčasu,“ rozkázal jej už rozhodnutý.

„Už je hotový. Napísala som ho po poludní,“ istila akosi naradovaná.

„Tak je dobre. Zajtra pôjde,“ potvrdil jej. Bol istý svojej veci, mohol jej sľúbiť. Ach, ako padne dobre pozabudnúť, pokochať sa v jej tvári! Zas vyskočila na ňu radosť, oči sa smejú, bárs mu ich neotvára. Jamky sa potulujú okolo úst. Na bielom hrdle vidí na strane, ako sa spustili čierne kostrnky, schlpili sa. Pod nimi sa búri mladá rujná krv v žilách. „Pôjdem pozrieť,“ vysvetlil jej, „či mi dajú výplatný lístok. Prídem povedať.“

„Teda vás počkám,“ rozhodla sa. Pochyboval, či nájde doma ľudí; mohlo by sa i pretiahnuť a už bude onedlho deväť. „Počkám, čo ako; i tak by nezaspala,“ sľubuje mu. Z očú ho zasiahol mocný blesk.

Schytil sa, dvercami šiel na Bolivarovu ulicu. Neobzrel sa, ale cítil, že pozerá za ním; bude ho čakať s túžbou. Zrazu oľahčel, nohy akoby sa netýkali zeme. Slnce práve zašlo, ale mesto mu žiarilo v bájnych svetlách. Obrátila sa naň, primkla sa k nemu, hoc oči má zavreté, nechce odchýliť dvere, ale je pri ňom, on pri nej. Bude ho čakať, ale i on bude čakať, čo by dokedy bolo, kým mu ich neotvorí…

Aká divná, neslýchaná udalosť! Neostala ani chvíľku v bratových izbách, skryla sa ku gazdinej. A znezrady pribehla k nemu, zháňa peniaze napochytre, sto funtov, poslať ich matke Andrijovej. Či je to nie dosť? Aká veľká udalosť! Nechce sa primknúť Andrijovi, hľadá ochranu pri ňom.

Banky zatvorili dávno, úradníctvo sa rozišlo. Len nájsť účtovníka, druhého v rade; stýka sa viac s obecenstvom ako s prísnymi knihami. V stykoch sa popriliepalo naň všeličo, čo sa neprace do dlhých rubrík: všakové odronky ľudskej duše. Udrel naňho, uvidí, či ho nakriatne alebo nie.

Keď zazvonil na dverách, povedali mu, že pán účtovník s paňou a Pubym ešte neprišli, ale že musia prísť čoskoro, lebo Puby bude pýtať jesť. Vonku je ale pekne, Puby sa môže pozabudnúť — húta Krešimír — radšej ísť proti nim, len vedieť na ktorú stranu. Ukázali mu cestu, ktorou chodievajú. Keď prešiel ulicou, utkvel medzi plotmi. Kus pampy rozkrájali na diely a porozdávali. Komu sa ušlo kúska, prvé čo urobil, bolo obohnať svoje plotom, aby sa mu mrcha sused nenanosil do dielu. Na chodníku medzi plotmi a parkanmi stretol chlapa, ako tisne vozíček. Pri ňom kráčala žena.

„A ja vás hľadám, pán účtovník!“ oboril sa naň.

Nedal sa mu mýliť. Že veď je tu, našiel ho; ak nie pri knihách, teda pri krikľúnovi.

„A čo? pýta jesť?“

Nuž veď vraj patrí k človečenstvu, hoc je malý. Prijal i jeho evanjelium.

Evanjelium ľudského pokolenia? Nuž pravdaže, Láska by bola, myslí aspoň tak pán Katović. Pozrel do vozíka na nového hlásateľa lásky, ale akosi sa mu neúfa. Zvesť o evanjeliu zatisla trochu nabok i trapy o výplatný lístok. „Ktoré evanjelium, ktoré?“ spytoval sa ho chtive.

„Nedržíte sa ho?“ zasmial sa pán účtovník. „Hádam ste len počuli o ňom: dobre žiť a nerobiť.“

Hej, bolo o ňom slýchať. Ale jeho učili ešte chlapcom, že bez práce nejedia koláče. Dal evanjeliu pokoj, radšej prosil pána účtovníka o lístok.

„Zas dáky obchod?“ skusoval ho. „Najnovšie vám vypálili dobre.“

„Nie najhoršie. Ale tento mi leží veľmi na srdci.“

„Dôležitý?“

„Veľmi, veľmi!“ prisvedčil mu s ohňom. „Nezdariť sa tento, predošlé by nemali ceny.“

„Keď je tak, čakajte ma pred deviatou. Zariadime vám to.“

„Nepremeškám poštu?“

„Štvrť hodiny — viac alebo menej. Poštový deň, správcovia prídu včaššie. Odbavíme vám to.“

„Ach, ďakujem! Ako sa vám odslúžiť?“

„Vezmite ma do dielu. Spolovice. Nemôže byť? Tak dobre, zo štvrtiny…“

Osvedčil sa, že podstata a zmysel podujatia je nedeliteľnosť. „Nie som istý, ako vypadne. Ak vypadne, ako myslím, vyjavím vám, čo je vo veci.“ Ale si umienil, že vyberie pekný bôčik alebo chrbtovinku a donesie pánu účtovníkovi.

S ním si bolo ešte ľahko poradiť; sú starí známi. Ale pošta je úrad, prísny a presný. Nemá tam dôverných známych. Ale čo! Pracuje pre seba, nie pre iných. Musí sa vcviknúť do stisku medzi ľudí, urobiť si miestko aké-také. Rozviazali sa mu ruky. Má slobodu pracovať pre seba. Dômysel sa zaostril, rozum sa pohol. Oj, všade sa nájdu priechody a východy z ťažkostí.

Nevedel ako, iba keď sa našiel pred hostincom k „Zlatému guanakovi“. Vošiel do reštaurácie. Pri stolíku zazrel pána Simona Katovića.

„Oh, pán Zarada!“ Vidno, že sa zaradoval pán Simon. Pomkol sa dať mu miesto. „Kedy ste prišli z Ohňovej zeme? Ako sa vám vodilo?“

„Nebol som s výpravou! Len v Rie Colorade.“

„No!“ udrel sa do čela. „Prepáčte, zabudol som. Máte s údeninou starosti. Mohol by vám ju prevziať.“

Krešimír sa zadíval na pána Simona, v ktorých krajoch cestuje, že sa nespustí radšej do Puntareny. Vysvetlil mu, ako si nevie rady s poštou. „Vy sa s nimi hádam znáte; či by ste mi nevykonali, aby mi prijali zajtra ráno doporučený lisť?“

„Neustávajte sa daromne,“ odvádzal ho pán Simon. „Nemôžu robiť výnimky; iba by ste si škodili.“

„Tak moje listy nepôjdu!“ zľakol sa Krešimír. „Príde mi ísť poštovým na Falklandy a tam ich oddať: ale ako sa vrátiť, ak sa netrafí príležitosť!“

Usmial sa pán Simon, či sú také súrne.

„Musia ísť, čo ako,“ položil päsť na stôl a opakoval: „Musia.“

„I pôjdu. Nebojte sa. Ale si zavečerajme.“

Zaďakoval za pozvanie. Musí vraj ísť napísať ich.

„I ja mám písať súrne listy. Tiež odporučené. Sľúbili mi ich prijať za rána. Zveziete sa so mnou. Ja vám ich oddám; netreba sa vám potĺkať po Falklandoch s nimi.“

„Ach, pán Simon! Dobrodinec, dobrý otec, brat…“ Skoro mu vyrazil vidličku z ruky, ako sa hodil naň. Hlas sa mu triasol pohnutím.

Pán Simon bol tiež prejatý nad tým výbuchom. „Nuž keď je tak, teší ma, že môžem vyhovieť krajanovi. Čakajte ma o pol desiatej ráno u mňa. Sám ich oddám s mojimi. O pol desiatej. Nezabudnite! Ja iste nezabudnem, ak vás nenájdem tam niekde.“

Krešimír vstal prudko. Pán Simon ho chytil za ruku. „Mohli sme večerať. Do rána máte kedy písať…“

„Dnes už nie. Druhým razom vďačne, s radosťou.“ Nevie si rady, čosi ho ťahá mocne domov. Čakajú naň, čakajú! Mocné povrazy ho ťahajú. Neroztrhne ich ani večera, ani priateľstvo.

Ponáhľal sa, akoby mu horelo pod nohami. Nie je ani celý, roztriaslo ho cele, na kusy. Polovica ho tam ostalo, pod oblokom, všetko, čo je v ňom krásneho a nádejného.

Do dvora sa vkradol zasa dvercami od ulice. Už mrkalo, z kuchyne padal pás svetla na dvor. Bola tam ešte gazdiná. Nebúchal, potichu zatisol kolík na dverciach, ale ho i tak počuli. V obloku sa zjavila zasa.

Čakala ho netrpezlive. Tvár mala skoro prísnu, oči pozerali skúmave naň. Bola pred ním akoby iná stvora, akási prísna. Bolo mu ťažko; nenachodil súvisu medzi ňou a svojou túžbou. Bola mu ďaleko, delili ich svety. Zavrela sa pred ním. Ale bol rád, že jej môže darovať dobrú novinu; nech len pripraví listy, pôjdu zajtrajšou poštou.

„Ach, ďakujem!“ Schytila mu ruku a stisla tuho. Jeho ruka sa jej chytila a držala; bolo mu, že uletí ďaleko od nej v akejsi divej krútňave. Prísnosť sa skryla kdesi; ostalo iba udivenie, čo sa mu robí. Vytiahla ruku z jeho a usmieva sa, ako stojí pred ňou, čakajúc od nej čosi. Až teraz badá, ako sa jej dobíja tuho na dvere, hľadá prístup do jej sveta.

Pohladila si zasa čelo, porozháňať iskry, ktoré šibú okolo nej.

„Kedy zas príde poštový, pán Zarada? Taký ako zajtra, do nás idúci?“

„Každých pätnásť dní príde a ide. Obyčajne sa stretávajú v Puntarene ako tieto. Ak sa nestretnú tu, teda niekde nablízku.“

„Po tieto dni musíte mi kúpiť kartu,“ oznámila mu.

„Preboha, čo hovoríte!“ Myslel, že skríkol, až ho počuje celý svet. Hrdlo sa mu stislo a hlas sa mu pritajil; nechcel vziať výkrik, ktorý sa v ňom rozľahol a doniesť jej ho k nohám. „Len to nie, len to nie!“ opakoval mnoho ráz. Pozeral na ňu s horúcim citom, akoby volal o ratu. Usmiala sa, ako sa upriamil zdržať ju tu. Pokrúca hlavou, že ho nemôže slúchať. „I tu je pekne,“ prosí ju. „Poobzerajte sa trochu, privyknete, zapáči sa vám. Všade je pekne, všade, len nech kvitne kvietok nádeje. I tu kvitne, len sa poobzerať dobre. Máme už i slobodu práce, našu dobrú, šťastnú prácu. A akých ľudí! I tu je pekne!“

Hovoril ticho, ale s ohňom. V hlave mu vreli myšlienky, tisli sa na jazyk ako povodeň. Nebola už prázdna ako dneska ráno.

Pozerala naň zarazená; ako horúce ju prehovára! Z jeho oka sa rúti na ňu horúca túžba. Oko sa jej dalo zachytiť chvíľku jeho okom; ostalo na ňom ako prikované. Zazrelo kus sveta, do ktorého ju volá, že je v ňom pekne, pekne. Odtrhla ho od divného vidieka; pozatvárala všetky dvere a zvážnela. Zablúdila kdesi do diaľky…

„Čo poviete?“ vystíha od nej, dobíja sa do dverí. „Poobzerajte sa, tak pekne by bolo!“

„Nemôžem!“ riekla mu ticho. „Dom volá!“ Položila ruku na prsia. „Mocným hlasom, hromovým. Bez domu pusto, neobísť sa, nie.“ V tvári sa zjavil bôľ, skadiaľsi udrel nečakane a v hlase sa zatriasla hlboká túžba. A túžba sa prehodila i naňho, zaskočila ho znezrady, srdce mu žmykla bôľne, až zastenal. Bolo mu ťažko, ťažko. Chytil sa za pasy s túžbou i za domom, i za kvetmi nádeje. Podlamujú sa, klonia hlávky. Zadychčal sa v tuhej robote, vláda opadla; musel sa oprieť o stenu…

„Dobrú noc!“ riekol ticho. Vytvorila ho predo dvere; bude sa vždy ponevierať v sivom, smutnom kraji bez okrás, medzi skálím. Nechcela otvoriť.

„Prečo sa hneváte!“ Zastavila sa; v jej hlase akoby bol ohlas starostlivosti. „Slnce nezapadni nad naším hnevom.“ Podala mu ruku.

Zas ju držal kŕčovite vo svojej; dodala mu sily, šialenej nádeje. Slová sa mu tisli zas ako povodeň na jazyk. „Len to nie! Pôjdete, ale pozhovejte trochu, pozhovejte! Veď pôjdeme všetci, ale nie hupkom. Dom nás počká, ale čas nečaká. Ak mu dáme utiecť, zmarí kvietie naveky. Čo odnesie, nevráti. Nie ešte, nie…“

Hovoril ako v horúčke. Hlas mu nabral akejsi tajnej moci, že ju zvrátil.

Zadívala sa naň v zmätku; ako jej zaskočil cestu! Premerala ho, či sa oboriť naň. V nej čosi popustilo, nemohla sa dať doňho.

„Uvidíme,“ riekla tichšie. „Pozhovárame sa ešte.“

Schytil jej ruku do svojich. Chcel by ju zahriať, podpáliť v nej žiaru, ktorá ho drží.

Vošiel ustatý do izby. Sadol k posteli, ostal tak vo tme. Stály bod, pevné miesto, ktoré hľadá, odkedy sa v ňom prebudila duša a vôľa, vymyká sa mu. Slnce, stálica chce sa zasa skryť za jeho obzor. Čo iným príde samo, keď sa narodia: dom, teplé ohnisko, on ho nemal nikdy. Zahrieval sa pri cudzích pahriebkoch. Svojej vatry hádam už nerozloží do smrti. Čaká ho život samotára, smutný a jednotvárny, ako ho má pán Simon neborák. Bude ťažko, smutne bez domu a teploty…

Bohvie, kedy zdriemol. Prebudil sa oblečený, opretý o posteľ. Bolo sa i rozvidnilo, i slnce vyšlo. Vyumýval sa tuho. Studená voda ho občerstvila. Svitol nový deň, nádeje začali dvíhať hlavu ako poľahnutá tráva po búrke, keď slnce zahreje.

Vošiel do veľkej izby. Pani Tereza už bola v kuchyni. Kropila biele háby a skrúcala na žehlenie.

Usmiala sa mu, keď vošiel. Bola čosi veselšia, v očiach nebolo toľko smútku. Odložila robotu, že uvarí kávu, ale sa jej nedal trápiť. „Trochu kávy spravím si i sám.“

„Tak si varte!“ Pristala, začala zas kropiť. Ale zas prišla k nemu, riekla mu ticho: „Ani ho nespomenula ešte; akoby ho nebolo. A on už, že je všetko v hrsti. Nestojí oň, mohol i neriadiť izby, nevyhadzovať ľudí. Ani sa nespýtala, kde je, či príde…“

Čušal múdre. Vie, čo je, ale to nemôže dať na bubon. Začal zahládzať. Okúňa sa hovoriť nebodaj. Či má ukazovať, že hynie za ním? Bude hanblivá: chudinka, dievčatko zo Širokého Dolca!

„Pýšila by sa, vynášala by sa, keby srdce bolo pri ňom. Tvrdo by čakala. Kdeže by — ani nespomenúť!“

Krešimír lial horúcu vodu na zomletú kávu. Mal by kvapkať pomaly, aby mala kedy vytiahnuť silu a chuť z prášku a odniesť si ju, ale dnes ktovie, čo z nej vykvitne. Leje, ako sa trafí, dva-tri razy sa mu odčrplo razom mnoho. Neraz preteká i cícerkom cez cedáčik. Veď nebedlí ta, kde robí, myslí zas len na to, čo mu povedala. Ísť po kartu pre ňu na najbližší poštový! Zasa ho zmútilo ako včera večer.

Tu sa v kuchyni stmilo sťa pole, keď padne naň v letné poludnie tôňa od čierňavy. Obzrel sa, čo je to. Zazrel jej štíhlu postavu vo dverách.

„Dobré ráno!“ skríkol naradovaný. Zabudol i na kávu. Vidí len slečnu Jelku. Líca má svieže sťa ruža v rannej rose. Oči žiaria, na tvári poletuje úsmev. Hneď sa obrátila k nemu a otvára oči na chlapa, čo to stvára.

Kývla mu hlavou na odpoveď a pristúpila k nemu. Podoprela si boky. Dusí sa v smiechu. „Vy varíte sám!“ zhíkla.

„Vidíte!“ pochválil sa. Hľadí upevniť hlas; bojí sa, že zas spískne falošne. Ona pokrúca hlavou, ako je to, že kuchári. On jej spomenul: „Ponevierame sa po kampe, musíme sa vyznať v každej robote po troche.“

„Ani som vás nepočula, keď ste vstávali!“ Obrátila sa ku gazdinej. „Spala som tuho. Mašina nebúchala, ani posteľ netriaslo ako na lodi. Riadite háby?“

„Naša najpilnejšia robota; skoro zo dňa na deň sme v nej. Nás žien je málo, chlapov moc; na nás málo visí všetka robota okolo prania. Máme skoro jednostaj ruky v lúhu.“

„Pomôžem vám,“ ponúkla sa jej zas.

„Nedbám, keď ťa chuť potiahne. Ale dnes ešte nie. Ešte si hosť.“

„Ja vás tiež počastujem kávou ako hosťa,“ sľuboval jej. „Ale musím prisypať trochu.“ Smiali sa, ako prilieva vody; on jej, že ju bude piť, ak nie pre iné, teda zo zdvorilosti. Ona ho teší, že azda nebude omoc horšia od tej, ktorú píjali na lodi.

Dával si predsa pozor, preciedzal pomaly. Keď dobre spala, že sa jej ani nespýta, čo sa jej snívalo; kto dobre spí, nesníva. Ale ona sa priznala, že snívala o dome, ale sa nemôže rozpamätať na podrobnosti. „Pamäť je krátka. Keď otvorím oči, sen uletí, nedá sa dohoniť.“ Zachmúril sa. Zas len o dome. A ešte dodala: „Keby bolo vedieť, čo robia, či sa dobre majú. Či nezabudli na mňa!“

Bolo po veselosti. Káva ho už netešila. Nechýba, len aby začala spomínať cestu domov a posielať ho po lístok na poštový. Bol by si ťažkal, ale musel vysmiať svoje nároky. Či sa jej čo diviť? Má dom, to znamená tých, ktorí ju v ňom čakajú. Či si namýšľa, že by mala zabudnúť na nich a pristať k nemu, hoc ho ani nezná? Býval si sám dodnes a budeš i ďalej. Ten údel už čaká za uhlom.

Neušlo jej, ako zvážnel alebo skôr zapadol do žiaľov. Prišlo jej ho ľúto. Usmiala sa mu zas. „I vám je čosi ľúto? Či nie? Vari tiež pre dom?“

Hneď ju potiahlo k nemu. Najskôr mu bude clivo, i jemu za rodiskom. I krajšie naň pozerala, i milšie sa mu usmiala. Stála skoro pred ním, ako kvapkal vodu z varu a mysľami zas blúdil po samotách.

Ľúto pre dom? Ako mu vraj môže byť ľúto, keď ho nemá? Usmial sa a pokrúcal hlavou. Koho má? Krstnú mater, ak ešte naň pamätá. Za kým mu má byť ľúto? Vysvetlil jej, že nenechal nikoho z najbližších, nemal ich dávno, ani domu vlastne. Nemal by za čím želieť. Priateľov áno, nemá sa čo žalovať, mal dobrých. Hneď krstná mať. „Ale si myslím, priateľstvo nie je dom.“

Čo mu mohla odpovedať? Vedela, čo je dom a jeho sladké zväzky. V nich bola dosiaľ zmizla, zrastená s nimi; priateľstvu neostávalo miesta. On zas o dome nevedel mnoho, keď ho nemal, ale v priateľstve nachádzal nejednu radosť. Stáli teda proti sebe, hoc každý z iného hniezda; ona z teplého domáceho, on zo širokého priateľského, v ktorom bývalo neraz chladno, lebo nebolo v ňom často nikoho, len on sám. Zadívala sa naň ako na novú osobu, na človeka, ktorý neokúsil sladkosť teplého hniezda. Prisvedčila, že veru priateľstvo nemôže byť dom. Neskúsila priateľstva, ale vie, čo je dom. „Mívame si, že je obyčajná vec, ktorí ho máme. Ale keď sme z neho preč, zvieme chytro, čo je. Ale nevďačnosť banuje po nečase, keď skúsi, že priateľstvo ho nenahradí nikdy.“ I hlas sa jej zatriasol, oči akoby sa boli prehĺbili ešte väčšmi. Jas na nich sa zastrel, sťaby bola zaľahla tma na ne.

„Ťažko je, keď sa odoberú a loď sa začne hýbať. Odchádza pomaly, ale tam na nábreží nerozoznať veľmi chytro ani tváre. A keď ich už nemôžeme poznať, príde samota. Začne schodiť na um, o čo sme prišli. Príde priateľstvo, ktoré vidí, čo znášame; teší, ako môže, ale nemôže zahnať samotu…“

Čože, jeho neodprevádzali do prístavu. Vysadol na loď, a hybaj do neznámych krajov. Ale jej bôľ ho prejal; z jej žiaľu kvaplo čosi jemu do srdca, vkradlo sa mu jej hlbokým sladkým hlasom a našlo v ňom horúcu ozvenu. Vyjasnil tvár, chcel by ju rozveseliť. „Žiaľ sa predsa len utíši. Prídu spoločníci, ukážu sa nové kraje.“

„Nuž bola Oľgička. Hneď vtedy sa mi pripojila a už sa ma držala celou cestou.“ Oči sa jej zas začali usmievať, len čo pomyslela na ňu. „Jednostaj mi rozprávala, spievala, ešte ma i učila po španielsky.“

„Hej, priateľstvo je veľký dar od boha,“ prikyvoval hlavou. „Viem, čo je; žil som v ňom bez ozajstného domu. Bývalo i mne často, ako vám vtedy, keď sa loď pohla. Veru na lodi,“ prisviedčal a usmial sa „chova na nej je chova, ale nie ozajstná. Berú všetko z ľadu a konzervy. Jedlo užijú ako jedlo, vraj sýti tiež, ale je nie ako čerstvé, ktoré doniesli zo záhrady a jatky. Tak vám je i priateľstvo. Podpora zo strany, aby sme nepadli od nevlády; ale sotva bude, čo je dom…“

Nuž pekne jej vysvetlil, čo je ozajstný horúci cit rodiny. Pozerala naň pozornejšie, na človeka bez svojho ohniska. Nebadá na ňom smútku, hádam má kdesi kút, kde ho drží ukrytý. Ale jej ho prišlo ľúto. Jej pozor i s účasťou, ktorá sa vkradla doň, zachytil na sebe iba letkom, ale mu zahrial srdce. Nikdy mu ho nezahriala tak priateľská účasť.

Káva bola hotová, pozval ich zasadnúť za stôl. Sám doniesol kanvičku a prevárané mlieko do hlavnej miestnosti. Stôl mal kávový obrus s pestrými ozdobami naprostriedku a v rohoch. Na tanieri chlieb a maslo.

Pani Tereza zberala vrch z mlieka do šálky Jelkinej. Tá ju chytila za ruku a nedala jej. „Len spravodlive! Všetkým po troche z dobrého.“

Zastarel sa on: že je nový hosť, patrí jej náhrada za to, o čo prišla.

Že si už neosobuje. Je možno hosť, ale iba teraz. Iní sú vraj hostia celý život. Im treba nahrádzať, čo nemali… Dotkla sa ho zasa okom; našiel v ňom nový dar účasti. Srdce mu mocne zabúchalo, čosi horúceho sa rozlieva v prsiach.

Bolo zavčasu, ale raňajky chutili. Dievčina popíjala chutne kávu s hustým patagónskym mliekom, v ktorom sa vyráža mocná úrodnosť a sila zeme.

„Veľmi dobrá káva,“ zasmiala sa. Sprotivil sa tuho, že veru nie. Najviac ak by obstojná. „Tak ste nie spokojný!“ zadivila sa. „Čo by ste ešte chceli?“

Pravdaže nespokojný a nie málo. Myslel, že bude lepšia. Nevydarila sa.

„A čo jej chýba?“

„Chýbať nechýba, skôr zvyšuje,“ vysvetlil jej. Vraj primoc vody. Keď ju nalieval, prišla ona a jemu sa odčrplo primoc odrazu.

„Tak sa stáva kuchárkam, keď sa im prídu prizerať pri robote,“ vysvetľovala mu a zas ho tešila, že bola jednako dobrá. „Kde ste sa ju naučili variť?“

„My z kampa sa rozumieme všetci do varenia, i druhých remesiel. Vieme i háby prať, i žehliť. I po dome si riadime sami.“

Začali sa zhovárať o kampe, o robotách v dome, ako sa robotník musí oprať, obšiť sám, len by mal kedy. Najskôr v sobotu popoludní, keď zastavia robotu do pondelka. Keď sa rozhovoril, bolo mu poznať, ako mu prirástol kamp a podivný, samotársky a zas družný život v ňom, k srdcu. Divila sa, že na toľký statok tak málo pastierov. Ovce nechávajú tak týždne a mesiace samé, nik ich nezavracia, ani nedojí. Rozhovor sa rozpriadal, gazdiná sa vytratila k robote. On rozprával s chuťou; páčilo sa mu, o čom rozprával; páčila sa mu poslucháčka, ako pekne počúva. Čas sa míňal. Na ulici sa začal ozývať obyčajný denný život. Ohlásil sa zvon vlaku, ktorý zavítal do mesta ako každé ráno, naložený uhlím z blízkych uhoľných baní. Nikdy sa nesedelo takto dobre za kávovým stolom.

I ona sa zasedela; nezbadala, ako sa jej čas minul. Zabudla v tie časy i na dom za veľkým oceánom. I tu ju ovialo milotou, sťaby bola niekde doma. Strhla sa, keď počula predo dvermi čiesi kroky a hlasy.

„Necháme si na druhý raz,“ riekla a skočila. Stratila sa vo dverách kuchyne.

Dvere od ulice sa vtom otvorili. V nich sa ukázal pán Kuzma, Vodopija a Vid Dargaš.

Krešimírovi bolo, akoby sa vrátil zo začareného kraja. Predošlá chvíľa, zhovôrka s ňou boli mu ako krásny sen. Podrobnosti rozišli sa v ružovej hmle; ale ostala akási jasná radosť, ktorá ho dvíha do samých svetov, kde nikdy ešte nenazrel. Akosi zbohatol, zmohutnel.

Dargaš a pán Vodopija boli mu ako iní; nemohol vynájsť súvisu medzi nimi a sebou. I Nikola sa vovalil zababušený do kepeňov. Bol mu tiež trochu ako cudzí; hoc doniesol i dnes, ako včera, v kepeňoch vôňu mora a zápach dohánu.

Urobil veľký hurt okolo stola, oneskoril sa vraj. Pani Tereza mu doniesla večeru. Zjedol čosi a už sa pratal do postele.

Krešimír vyšiel z domu, niesol sebou obrázok milého rána. Ťahalo ho len nazad schytiť ešte niečo; nevzal si všetko, čo by bol chcel mať. Zišiel na nábrežie, na ktorom stála hŕba ľudí starých i chorľavých; pozerajú na živý ruch v prístave. Zakotvil v ňom poštový, idúc z Valparaisa do Európy. Okolo neho je už pokoj. Iba čo stojí pri ňom bárčisko, berie náklad, ako ho ukladá doň mocné dvíhadlo.

„Kedy prišiel?“ spytuje sa krčmára, ktorý meria hosťom.

„V noci kedysi, sám neviem; na svitaní bol už tu.“

Ponáhľal sa pred banku. Prišlo mu čakať viac od hodiny. Podopieral uhol najprv, ale keď sa stanôvali i iní, začal chodiť nepokojne hore-dolu. Bál sa, že mu nedajú lístok. Zožieral ho strach a zasa hnev, že zatvorili dvere na toľké kľúče. Bol ako v horúčke, či sa už raz otvoria.

Keď zaškrípal kľúč v bľachu, stál pri dverách. Vošiel prvý a zabral miesto pred žltými mrežami. Prišiel naveľa i priateľ, usmial sa mu, i ostatným naoko. Nebodaj i im bolo náhlo, ako jemu. Z vnútorných miestností vchádzali i ostatní úradníci, banka sa prebudila, začala pracovať.

„Ďakujem, ďakujem,“ ozval sa zmeneným hlasom, keď dostal výplatný lístok riadne vystavený v pôvodine i v dvoch odpisoch. Pobral sa chytro domov. Na šťastie ulica 18. septembra na rohu s Bolivarovou nie je ďaleko od námestia.

Vošiel dvercami odo dvora. V obloku ho čakala ako včera. Zažiarili jej oči, tvár sa vyjasnila akosi, keď ho zazrela.

„Pôvodný pošleme, odpisy necháme tu,“ naúča ju.

Oddala mu dva listy: na otca a krstnú mater. Boli zložené, ale obálka otvorená.

„Lístok príde do listu krstnej matke,“ rozkázala mu. Ako ho mal otvorený, vracal jej ho, nech vloží sama doňho výplatný lístok. Usmiala sa, ruky hodila za chrbát. Jej dôvera ho zmiatla. Trasľavou rukou rozložil list a kládol doň výplatnú poukážku. Pozrel ešte raz na adresu, či sa nepomýlil. Začal veľmi bedlive zaliepať pred ňou obálky.

„Viete všetky roboty,“ riekla mu dôverne. „Viete i túto; a chcete mňa naučiť, ako sa zaliepajú?“ Usmiala sa. „Prečo ste prvej utiekli? Mohli ste si ich hneď vziať. Nie vracať sa znovu.“

Zapálil sa, pozrel na ňu s výčitkou. „A otvorené!“

„Čo by bolo viac? Boli by otvorené! Boli by ste ich azda zalepili.“

„Mne do rúk vaše svätyne!“ V hrdle sa mu stislo; nemohol vyriecť, čo chcel.

„Boli by azda v spoľahlivých,“ dodala. Keď jej pozrel do oka, menilo sa mu, že sú dvere nie privreté celkom. I okolo úst akoby jamky blúdili inakšie. Díval sa, díval, nemohol sa vynadívať na div, ktorý mal pred sebou. „A teraz sa ponáhľajte, zmeškáte!“

Pozrel na ňu šťastný a už sa ponáhľal do ulice San Martin. V náhlivosti pozrel do dveriec s vysmiatou tvárou. Stála ešte v obloku; oboma rukami si naprávala vrkoč okolo hlavy.

Nikdy neprišiel tak skoro do ulice San Martin. Kroky stíšil až na samom vchode do slepu. Pán Vodopija sa zadivil, čo ho doviedlo k nim tak znezrady.

„Pán Simon je ma pošte,“ oznámil mu.

„Ale už?“ vybúšilo z Krešimíra.

„Povedzte radšej, ,až teraz‘, alebo ,ešte len‘. Šiel všantročiť oneskorené listy. Ale príde o chvíľku, počkajte.“ Bol by sa s ním pozhováral; najskôr o dievčine z Európy. Dohováral by mu, že je mrcha priateľ, keď ju skrýva pred poriadnymi mládenci. Ktovie, čo zmýšľa, sebec.

Krešimír nevedel, kde sa podieť. Pán Katović zas vyparatil, že nemohol lepšie. Začal zhľadávať po vreckách, zamrmlal, že čosi stratil a dodal: „Prídem zaraz! Len chvíľku!“ Pred zadiveným pánom Vodopijom vyrútil sa na ulicu.

Pán Vodopija šiel k dverám; pokrúca hlavou, vidiac ho, ako zaberá ulicou. ,A čo stratil?‘ dumá v sebe. ,Alebo zháňa fígle, majster! Nechce nič vyjaviť…‘

Ale Krešimír nezháňal fígle. Zhrýzal sa, že sa mu ešte príde motať po Falklandoch. Vraj rovno pol desiatej a chýba ešte večnosť, temer osem minút! Zaránky zabudol, čo sľúbil večer. Keď hrnul do poštového úradu, v samej chodbe búšil sa do kohosi. Pozrel, kto zavadzia pred ním a má pred sebou samého pána Katovića. „Bol som u vás s listami, či by ste mi ich neoddali, ako sme ostali včera večer,“ riekol mu s výčitkou. „Vidím, neminie ma ísť na Malvíny“ (Falklandy).

„No vidíte!“ Udrel sa pán Simon do čela. „Celé ráno si lámem hlavu, že ma čaká urobiť čosi. Nemohlo mi zísť na um čo. Zábudlivosť! Moje som toť oddal.“

„A s mojimi pôjdem na Malvíny,“ požaloval sa. Padli mu krídla.

„Ba ešte čo! Dajte ich!“ Vzal ich pokojne a riekol. „Len počkajte. Hneď som tu.“ Vrátil sa zas do úradu svojím pohodlným krokom.

Krešimír ostal v chodbe ako na tŕňoch; vezmú ich, nevezmú? Kedy-netedy vrátil sa i pán Simon a oddal mu dva recepisky.

„Predsa pôjdu. Vstrčili ich do vreca. Práve ho zatvárajú.“ A pred úradom stála už karreta. Vynášajú na ňu balíky a vrecia. „Od rána sa trápim,“ žaloval sa zas, „všetko sa mi miatlo, že mám čosi urobiť, čo som sľúbil. No dobre — budem mať pokoj. Len dobre, že ste šli rovno sem.“

Krešimír, keď oddával recepisky, bol ešte celý zjašený. Dobre ho popreháňal pán Katović!

„Čo vám je?“ pozrela naň starostlive. Aká veľká odmena, táto starostlivosť, za jeho ustávanie!

„Ach, nič takého! Naľakal som sa, že musím ísť na Falklandy s poštárskym.“

„Na Falklandy? A po čo?“

„Čosi som mal konať. Na šťastie stretol som dobrého priateľa. On to vraj pokoná za mňa.“

„Toľké svety! Kedy by ste boli prišli?“

„O jedno dva týždne.“

„A prvej ste nepovedali, kde sa zberáte!“ Pozrela naň s výčitkou. Prechodil ho mrázik, že ho predsa má kto hrešiť. Vyjavil jej, že sa okúňal dať znať, čo má pred sebou. Bolo by mu vraj ťažko odísť na Falklandy, najmä teraz.

Pozerala naň ako zmýlená, čo ho to čakalo. Ale sa jej zasa vyjasnila tvár a oči sa jej smejú. Hádam, že sa mu pridalo stretnúť takého dobrého priateľa…