ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krešimír šiel od pána Carlosa na nákladný most. Oznámil pánu Ipolitovi, že nepôjde na Rio Colorado. Že nie? Veď sa včera už i odobral! Vraj zašlo ho čosi; nemôže!

Pán Ipolito vyskočil naň zboku. ,Môj syn, zamotal si nôžky v pazderí, zamotal. Vyskočilo koliesko. Hovoríš jedno, robíš iné.‘ Pokrúcal hlavou, vidiac, ako zhodil kabát, vysúkal rukávy a prenáša múku vo vreciach z vagónčekov na stôs. Pred jedenástou zas obliekol kabát a odfujazdil.

Šiel do skladu, vybral chrbtovinku a odniesol ju pánu účtovníkovi na byt. Keď odbavil i tú robotu, pobral sa domov z nohy na nohu. Čím sa väčšmi blížil, tým väčší žiaľ doliehal naň. Šiel, akoby mal centy na nohách.

Chodil sem a tam v trápiech po uliciach. Zakeroval do Bolivarovej, keď sa ulice zaplnili ľudom, ktorý sa ponáhľa na obed. Nechcelo sa mu prísť domov, kým nebude iných. Vo veľkej miestnosti už našiel Dargaša i pána Vodopiju, o chvíľku prikvitol i pán Dolčić. Keď sa zvítali, sadli za stôl. Do kuchyne nešiel nakuknúť, čo robí pani Tereza. Keď doniesla misu, pozrel prívetive na ňu, i pozdravil ju, akoby sa nebolo stalo nič.

Obzerali sa iní, či sa neukáže dievčina z Európy. Pánu Dolčićovi ešte nenapravili sporák. Dargaš kukol i do kuchyne, ale darmo. Dievčina za ten čas bola v izbe pani Terezy. Číhala pri otvorených dverách, či ho nezočí, alebo aspoň nepočuje jeho hlas. Všetko sa jej zjagalo, keď ho počula vojsť a pozdraviť sa s ostatnými. Vyzerala, či nevojde do kuchyne, ako obyčajne, ale ho nezazrela.

Pani Tereza práve vniesla čiernu kávu, keď vošla Marianna do domu.

„Či je tu pán Croeso, pán Zarate?“ Stála naprostred izby a pozerala na chlapov okolo.

„Tu je, tu, slečna Marianna!“ zasmial sa Dargaš; zuby mu zasvietili spod fúzov. „Čože mu nesiete?“

„Čosi, do čoho vás nič,“ odsekla mu.

„Pravdu má slečna,“ okríkol ho pán Dolčić. „Načo pchať nos, do čoho neprichodí.“ Ale zato šibol k nej okom zvedave. Bol by dal neviem čo, keby mohol zvedieť, čo má s Krešimírom. „To sú ich tajnosti!“

Urazila sa Marianna veľmi, že ju potvárajú v tajnostiach s robotníkmi z kampa. „Ani tajnosti, môj veľmi pán, ani nič,“ zahriakla ho hrdo. „Slečna Enriqueta Ramosova zvedela včera, že pán Zarate je tu a že sa poberá do Ria Colorada, nuž ma poslala s týmto balíčkom. Ak chcete vedieť, je v ňom šesť batistových šatočiek, dar pánu Thomasovi Flankovi. To je nie tajnosť. Vie každý, že sú v sľuboch už skoro pol roka. Onedlho sa zoberú.“

„Veď ja ani najmenej, božechráň!“ vyhováral sa pán Dolčić, čo ako rád, že zvedel, čo chcel vedieť.

Krešimír stal od stola a prišiel k nej vziať balíček.

„Keby ste naň dali trochu pozor, aby sa nezdegvil,“ prosila ho veľmi usmievave.

„Pôjde do kapsy medzi háby. Trochu ho len posepká do Ria Colorada.“

„Keby ste ho netisli,“ prosí ona.

„Vari je v ňom dačo, čo sa môže rozpučiť?“ zarazil sa Krešimír. „Ak je dáka taká vec, neviem…“

„Bude kvietok, kytička, ale je v škatuli.“

„V škatuli? Tak už skorej. Pôjde v guanakovej pokrývke,“ pristal Krešimír. Vzal od nej balíček a prevracal ho v rukách. „Slečne Enriquete odkazujem poníženú službu, že vďačne poslúžim. Len neviem,“ usmial sa a pozrel na ňu bokom, „či kvietok neuvädne, kým ta príde, do rúk. Od včerajška, čo sme sa rozišli, zašli ma starosti. Neviem, či sa budem môcť pohnúť zajtra, hádam ani pozajtra. Nebolo by lepšie dať kvietok do pohára a položiť ho do škatuľky, keď budem sadať na koňa?“

Marianna rozviazala balík, vyňala úzku podlhovastú škatuľku. V nej boli dva klinčeky s mládnikom rozmarínu. Dala ich pani Tereze. Šatky s lístkom ostali v hodvábnom papieri, uviazané ružovou stužtičkou. Krešimír ju vyprevadil do dverí, ešte sa jej poklonil hlboko.

Keď sa zatvorili za ňou dvere, mládenci okolo stola sa rozosmiali. Taká divná vec v Patagónii: posielať písemká a kvietky. Najväčšmi sa rehotal Dargaš; pán Dolčić pokrúcal hlavou. Kvietky a písemká? Sľuby šesť mesiacov, hádam vyjde i desať do sobáša! Čo má byť, nech bude. Vidno, bohatý majiteľ nemá ozajstných starostí, trávi čas pletkami. Idú na starodávny spôsob, chcú ostarieť v sľuboch.

„Nuž na starodávny,“ vysvetľuje mu Krešimír. „Chcú sa spoznať pred svadbou, čo a ako zmýšľajú. Ak by sa daktorému znepáčilo dačo pri druhom, ľahšie sa im vrátiť z kratšej cesty. Ale viem, že sa nevrátia, lebo sa naozaj radi. Nejdú sa zobrať pre bohatstvo, majú ho dosť, jedna i druhá strana.“

Krešimír šiel s balíkom do svojej izby. Keď prechodil dvorom, idúc nazad do miestnosti, zazrel ju v obloku ako iné razy. Zachmúril sa, na tvári sa mu odrážal žiaľ. Ale ona sa nahla, usmieva sa, kýva naň rukou.

Pristúpil k obloku, zahľadel sa jej do tváre. Vyjasnila sa mu tvár, oči sa zas pásli na jej zjave. Chytil ju za ruky a položil dlhý, horúci bozk na jednu, potom na druhú.

„A kedy prišla?“ zvolal natešený. „Teda predsa len prišla! Hej, tá istá ako včera ráno.“

„Tá istá,“ šepla mu. „Prišla vám povedať, aby ste nekupovali karty.“

„Vedel som, že príde, vedel. Chcela ma prekárať.“

Pokrútila hlavou, že nie. „I ona sa natrápila. Vyrozprávam vám, keď tých tam nebude.“

Pani Tereza ich prichytila, nazad idúc z izieb Andriju. Zaradovala sa, že ich vidí zas veselých.

„I gazdinká sa smeje,“ riekol Krešimír. „Tak budeme olovrantovať spolu,“ navrhol im. „Pomeríme sa.“

V hlavnej miestnosti sa odbavili hostia. Trochu sa obzerali, či sa ozaj nezjaví dievčina z Európy. Dargaš sa chytal i slamky, len ostať chvíľku dlhšie v dome.

„Tak nejdeš zajtra, Kreše?“ vyzvedal sa.

„A veru len predsa pôjdem,“ usmieval sa.

„Prvej si povedal, že sa nemôžeš odbaviť. Akože to vykrúcaš?“

„Vidíš, Vidko, aké sú starosti,“ vyhováral sa mu. „Raz naľahnú, nevieš, kde ti hlava stojí; zas sa odvalia, že si ľahký a voľný ako vtáča.“

„Šťastný človek,“ pokyvuje Dargaš hlavou, pozerá naň závistlive. „A kto ti ich odvalil tak znezrady?“

„Kto?“ zarazil sa Krešimír a dodal živo, zdvihnúc ruku. „Ak chceš vedieť, slečna Marianna!“

Rozosmiali sa všetci na dobrom žarte. Pán Dolčić sa zvrtol dva-tri razy v smiechu.

Rozišli sa veselí. Prišla vdova po nebohom Grgovi s košiarom zeleniny na ruke. Pani Tereza si vybrala, čo bolo treba na váru.

V kútiku košíka uchýlilo sa čosi kvietia: pelargónie, zvončeky a pekné klince. Vybrala dakoľko klincov, červených ako oheň a bielych. „Máme deň rodenia v dome,“ vysvetľuje jej, „položíme mu k tanieru.“

„Krajšie by boli ruže, ale toho roku nekvitnú,“ žaluje sa vdova. „Pýtajú ich, pýtajú, ale ich nieto.“

„Keď ich nieto, zbaví i klinček,“ uspokojila ju pani Tereza. Vložila ich do pohára a odniesla do izieb pána Andriju.

Krešimír poupratoval, čo bolo rozhádzané v kôlni. Kľúče doniesol pánu Ipolitovi.

Ten pozrel naň, čo to znamená. Predpoludním mu povedal, že nepôjde. Bol, akoby mu boli plte utonuli, a teraz ide, sotva sa zeme týče. Či neochorel čeľadník? Kde je koliesko? Stratil ho nadobre alebo ho azda našiel a vsadil?

„Tak čo? Ideme — nejdeme?“ spýtal sa ho.

„Ideme!“ skríkol ako potrhlý.

„A ráno inakšie; ako že je to?“ Pozrel naň skúmave, či neprišiel balušiť v horúčke.

„Od rána sa cesty vyrovnali. Pôjde sa mi dobre.“

„Nuž dobre, mladý priateľ, dobre. Hore sa teda! Choďte, kým vám ich nezasekajú.“

„Nebojte sa, vyrovnali sa dobre!“ Schytil ho, oblapil mocne a tľapkal mu dlho po chrbte.

Šiel rozkázať ešte, kde mu držali koňa, aby mu ho doviedli večerom. A už myslel, že je olovrant, ponáhľal sa domov. Keď sa vkradol do dvora cez dverce, zazrel ju v obloku. Čakala ho. V strachu, či nedôvere, šibol na ňu okom, či sa nepremenila. Začal sa báť o ňu od včerajška.

Keď cítil na sebe jej hlboký pozor, v ktorom sa skrýva toľké bohatstvo, hlava sa mu krútila.

„Zajtra zavčasu idem,“ oznámil jej tichučko. „Málo som sa pokochal pri vás. Ťažko príde, ale musím ísť. Čím sa lepšie sponáhľam, prvej sa odbavím.“

Privrela oči, na tvár jej vysadla smutná duma. Krátko potrvalo šťastie. I z neho jej prenáhlenosť odsekla pekný konárik. „Bude smutno, prázdno!“ vzdychla.

„I mne!“ šepol a usmieval sa na ňu v sladkej trpkosti lúčenia. „Aby mi bolo veselšie, ponesiem si váš obrázok. Bude tuná,“ položil ruku na srdce. „Tento, ako ho mám pred sebou. Na včerajší zabudnem, bol pomýlený.“ Hoc mu bolo clivo, že musí nechať šťastie, rozosmial sa, prečo sa nahnevala včera.

„Nešťastie ju do nás donieslo, tú stvoru!“ zvolala s hnevom ešte, a pomyslela si, koľko preniesla pre ňu.

„Neťažkajte si!“ tíšil ju. „Nie nešťastie. Nebyť jej, sotva by sme boli takto spolu.“ Prebehlo mu mysľou, že vlastne pre ňu písal brat matke. Rozohnal smutné myšlienky a rozvažovania. „Aspoň kým som tu, buďme spolu,“ navrhol. „Poďme do miestnosti!“

Zvrtla sa od obloka, vyšla proti nemu do pitvorca. Chytil ju za ruku, prsty sa jej v jeho ruke potrhávali. Poznať, nemôže prehovoriť.

„Ani som vám neukázal Puntarenu. Keď je všetko v kampe, v dome je dosť clivo. Nebuďte vždy v dome; nech vás Nikola povodí.“

Nikola len pred chvíľou doobedoval a vyšiel kdesi do mesta.

„Včera popoludní schodil som celé mesto, že vás stretnem dakde. Miesto vás sňal som sa so slečnou Enriquetou. Pekná náhrada, čo? Malá, ale trochu šialená.“ Vyrozprával jej, čo vyparatila bratovi.

Stŕpala, čo sa jej stalo včera. Ako je ťažko, že šťastie celého života môže sa zavesiť na malé pletky a náhody. Koľko chýbalo, že sa jej nerozdrvilo o hlúpu náhodu…

K stolu prisadla i pani Tereza. Bola zahanbená i ona. Vzlet a súhlas, ktorý bol medzi nimi, uletel. Žalovala sa mu, ako ho potvárala, kým neprišla Marianna.

„Pravdu som povedal Dargašovi,“ zasmial sa. „Slečna Marianna sňala starosti zo mňa.“

„I bez nej by boli odpadli,“ priznala sa mu dievčina. „Hádam ešte dnes ráno, keby ste neboli ušli.“

Banoval, že zutekal. Zaslúžil piť, za pokutu, kávu u pána Carlosa, kým po dvore grúlili ošípané.

Bolo im veselo ako v iné dni; radosť bola skôr ešte väčšia, že sú takto spolu. „Nestať sa, čo sa stalo, banoval by teraz, že prestanú raňajky a olovranty. Takto mi je veselo, že sme sa pomerili. Raňajky budú zasa…“

Pozreli si do očú; v nich vyčítali, že po krátkom šťastí príde pokračovanie, ktoré sa už nepretrhne.

„Len sa odbavte čím skorej!“ napomenula ho. Jej pozor mu dopovedal jasnejšie, čo mu chcela povedať. Sľúbil, že ponáhli robotu. Dosť banuje, že sa podobral na ňu. Vedieť, čo mu príde opustiť pre ňu, nebol by veru podpísal kontrakt. Takto čo podpísal, musí splniť. „Koľko vsadíte kolíkov?“ spýtala sa ho.

„Bude ich ešte okolo štyristo a šteblín pribiť jedno osem tisíc. Už sme hádam na tretine. Pomáha i Petar. Len či nedostal mozole! Hluší tuho, do čoho sa lapí.“

„Neprivyknutý robiť?“

„Privyknutý, ale nie tej robote. Každá má iné spády a fortiele. Kto si ich ukradol, má pomoc. Nepresilí sa v robote a neostáva na chvoste. Vykonať čim viacej a čím menej sa sošiť, za tým ide dobrý robotník…“

Keď vypili kávu, zapálil si a zadíval sa na svoj poklad. Prace, čo môže z ľúbezného zjavu do pamäti, aby mal z čoho vychádzať veľké, dlhé dni a týždne, keď ho nebude mať pred sebou. Ona sa tiež zadumala. Div, kde sa vzala v Puntarene, práve v tomto dome, a ako sa jej nežiada nazad, skadiaľ prišla. Za tri dni prirásť na novú pôdu, sťaby v nej bola zišla! Gazdiná sa vykradla; nezbadali, iba keď sa vrátila. Doniesla na tanieriku dva krásne klince.

„Aké sú bujné!“ zvolal natešený. „A voňajú!“ Vťahoval ich vôňu dychtive. V Južnej Amerike kvietie nevonia, hoc sa pýši nádhernejšími farbami ako inde. I ona sa zaradovala. Také nádherné voňavé kvety v susedstve južnej točny!

„I tu je veselo, kde je ešte priateľstvo,“ podotkla gazdiná. „To som doniesla od radosti, že sme zasa spolu; a tebe,“ riekla jej, „na privítanku.“

„Uhádli ste, čoho najväčšmi treba!“ Pochválil ju. „Priateľstvo a úprimnosť ozdobuje život. Ale pozor! Iné city sú ešte hlbšie a dávajú mu obsah. Len neutratiť, k čomu sme prišli horko-ťažko.“

Pozerala naň, čo sa bojí utratiť. V jeho oku čítala, že kvety vädnú, ale obsah života zelená sa večne, prekvitá a vonia. Len dávať naň pozor!

Prezeral kvietky, červený, ohnivý a biely, trochu ružového nádychu. Hútal, komu patrí ktorý. Od nej veje naň ženskosť ohnivým dychom, v nej sa utajujú sputnané sily. Čakajú, kedy sa im rozviažu krídla; ako zakliata princezná čaká, kto ju vyslobodí. Podal jej červený, odznak jej zdravej, mocnej krvi, ktorá keď sa rozprúdi, schytí i jeho v búrke na mocné krídla. Zatkla si ho dolu hlavičkou na prsia, kde sa v túžbach šíri srdce. On, vyblednutý potomok učených predkov, zastrčil si biely za sivý kabát.

Tak sa priživuje od malička; hľadá, kde môže, dom a jeho teplotu. Najprv u krstnej matere; v Amerike u tejto dobrej ženy. Ale teraz, cíti — naďapil sa na silu, na jej samé žriedlo, skadiaľ kypí a leje sa rovno do žíl. Tu pred ním je žriedlo sily: má všetko, čo mu treba. Začína byť svojím, úplným človekom, ktorý klepe na bránu života a pýta si diel.

„Priateľstvo a úprimnosť,“ ozvala sa Jelka, „to som našla tu, u nej,“ ukázala na gazdinú. „Mne je tak, akoby mi bola najbližšia rodina.“

„Akoby nám nebola!“ prisvedčil jej. „Veď jej každé slovo je iba ohlas domu.“

„Preto mi je tu, akoby bola doma! Privykla som u nej, akoby bola odrástla tuná.“

Veru, odrástla a rozkvitla sa. Pred ním sa urobil s ňou ten veľký div. Šíri sa od nej milota a krása, ale doň vlieva divnú silu a istotu. Začal jej istiť, že sú obe rodina. A nimi prišiel sem za oceán kúsok domu: práve kútik, kde sa uchýlila milota a krása. U nej je kútik ešte čistý a svieži, ako si ho zobrala sebou a tu rozkvitol a rozvil celú nádheru. U opustenej ženy začal ho už prerastať žiaľ svojou divou burinou.

Počúvala ako opojená jeho chvály. Zavádzal ju jeho hlas a opájali pekné slová. Pohlo sa v nej vedomie, že i on preháňa. Krútila prudko hlavou. Nestavať ju privysoko; neobstojí, kde ju kladie. Len aby nemusela ísť päť-šesť políc nižšie. Zo Širokého Dolca zbohatli bratia v Amerike. Vrátili sa s peniazmi a s veľkou pýchou. Začali stavať dom nad domy. K zrubu pristavili vežu, aby hlásala ich vyvýšenosť naďaleko. Na veži spravili terasu, okolo zrubu širokú povlač na stĺpoch. Ale vyšli z peňazí, nebolo čím pokryť zrub. Nechali všetko tak. Jeden šiel zas do Ameriky na zárobky, druhý sa stisol na malom íreku so ženou a deťmi, kým brat príde s peniazmi. Do domu vtiahol dedinský kováč, pokryl ho ako-tak šašinou a slamou. Oblokmi a dvermi valí sa dym z vyhne; vo veži sa uhniezdili sovy a netopiere. Na krásnej povlači kováč a sedliaci sušia dohán. „Nikdy nestavať privysoko,“ pohrozila mu, „ktovie, či vo veži bude všetko, čo ste prvej povedali…“

„I skromnosť je veľká ozdoba,“ potvrdil veľmi vážne. „V nej sa kochám, pristane vám.“

„Pochybujem, že by bola skromnosť!“ krútila hlavou. Kde by bola skromnosť, keď je len lístok, ktorý sa odlomil zo stromu. Vietor ho zavial otvoreným oblokom do domu. Šťastie, že nevzali metlu a nezamietli ho medzi smeti do kúta, aby nezavadzal v dome.

Tu zas pokrúcal hlavou, že je nie tak. Nie lístok, ale nádherný vták so sladkým hlasom. Vletel medzi holé steny, poletuje v pustých izbách, že ho chytili do vŕšky a nedajú mu uletieť. Ale zbadal, že sa nemá čoho báť; sadol na holý trám a zaspieval ľúbezne. Z neúhľadného, smutného domu vykúzlil divotvorný zámok…

Rozprával jej divné veci, balušil. Znezrady sa prestali hádať. Zamĺkli. Bolo im ako v predvečer veľkého sviatku, keď sa mestom rozlieha slávnostný súzvuk zvonov. Tisnú sa mu na jazyk slová, ktoré sa kdesi tajili v ňom a teraz rozkvitli, keď ich oblialo z jej očú divotvorné svetlo. Drží ich v sebe, nech nerušia veľký, opojný mier. Iba očiam nebráni kochať sa jej blízkosťou. I tak padne na ne onedlho veľký pôst. Naostatok sa zastavili na červenom klinci na prsiach. Šibali z neho plamene, ktoré ho ožihali.

„Jelka,“ ohlásil sa. Hlas mal premenený, akoby nebol jeho. Pozrela naň placho, sťaby sa bola zľakla. Bol sladký strach, nie predtucha nešťastia, ale niečoho, čo iste zavíta, iste. Len čaká ešte predo dvermi, chodí netrpezlive, kedy ho vpustia. „Mám jednu žiadosť!“

Pozrela naň; vyčítal jej z oka, ako je sladko naslúchať, keď prehovorí žiadosť.

„Váš klinec je veľmi pekný, dajte mi ho. Nikdy som nevidel krajšieho. Ja vám dám môj…“

Zasmiala sa veselo; spadol z nej strach, ktorý zavalili prvej na ňu slová. „Čarovať! Ja by vďačne…“ Prizerala sa kvietku na prsiach, ktoré sa vlnili búrne. Ale zas pokrútila hlavou, že mu nemôže ulahodiť. „Veď len teraz ste ho mali v rukách. Mohli ste si ho nechať.“

„Vtedy mi boli pekné oba, ale teraz mi je váš krajší. Myslím, vošlo doň niečo, čoho prvej nemal. To, čím sa nabral, chcel by si odniesť…“

„Čo hovoríte, je nestálosť,“ hrešila ho. „Nepáči sa vám odrazu, čo sa vám prvej páčilo. Váš sa mi páči, mohli by sme čarovať, ale pre vrtkavosť nepristanem…“

Usmiala sa mu šťastne; pozrela naň a z oka vyčítal, že u nej má viac od klinčeka. Hlboký, dlhý pozor ho zmútil. Keď odbehla, ostal pri stole zahrabaný v svojom šťastí.

Zišli sa na večeru, našli ho na tom istom mieste. Lenilo sa mu odísť i za ten čas, kým gazdiná prikrývala stôl. Večera sa mu minula ako vo sne. Nepamätá sa, čo jedol a nejedol. Ich reči mu zvučali, ale búchali naprázdno o uši. Zmysel im kdesi zaviazol.

Mrkalo sa, keď mu doviedli koníka do dvora; uviazal ho pod kôlňu.

Keď im zaželal dobrú noc a vošiel do izby, zaľahlo naň vedomie, že je lúčenie tu. Skadiaľsi sa prikradol strach a zavalil ho. Ísť ďaleko, nechať naverímboha všetko, čo má! Ako pôjde poslepačky, bez istoty, že svetlo svieti ozaj jemu. A ak si len naškriepil sám, čo si myslí? Či nemôže byť všetko klam, prázdna vidina? Aký bol spáč, leňochod! Byť s ňou celé odpoludnie, nevyjaviť jej, čo sa v ňom robí; nemať od nej ani sľubu, tobôž istoty! Prepásol čas, kde ho uhľadí dohovoriť sa s ňou? Či si odnesie iba svoj sen; zverí slepej náhode, čo má, kým ho prísna skutočnosť neoberie o všetko?

Nedá sa obrať. U gazdinej je ešte tma. Bude v kuchyni a Jelka pri nej. Vyšiel z izby tichúčko, vkradol sa do spálne gazdinej, bočnými dvermi do izbičky. Poobzeral sa, srdce mu zabúchalo. Kúzlo jej bytosti, ktoré sa prichytilo na veci v jej svätyni, opojilo ho. Nad posteľou v čiernom ráme je akýsi obraz. Zažal zápalku; vidí ženu pod tmavým závojom, pri nej muž v bohatom kroji dalmatínskeho záhoria. Je už v rokoch, ale mocný. Pozerá naň z obrázku jasným okom, akoby sa ho spytoval, čo tu hľadá. I keď zhaslo svetielko, cíti, ako hľadí naň s hrozbou, hádam i dvíha päsť, že sa votrel do svätyne, kde vládnu čisté, neskazené mravy jeho kraja.

Vytiahol klinček z kabáta, priložil ho temer zbožne k ústam a dal ho na bielu hlavnicu. Kde ho položil, tam hádam spočinie tej noci jej hlávka. Srdce mu búchalo mocne i keď sa vrátil z divnej výpravy. Bolo mu, akoby bol prišiel zo zboja. A predsa neukradol nič. Nechal iba v čistom panenskom útulku čosi svojho. Zato si odniesol akési divné, horúce povznesenie.

Zaránky sa obliekol ako do roboty v kampe. Vyniesol sedlo a riady z kôlne, sedlal pomaly. Keď bol hotový, prevesil po sedle dvojdielnu kapsu, za sedisko priviazal pokrývku vo valci, na predku bol prevesený kepeň do dažďa. Teda len vysadnúť…

V kuchyni voda už vrela. Prestanú rozhovory za kávovým stolom. Gazdiná kládla šálky. Srdce mu zabúchalo; zazrel ich tri! V tie časy vošla i ona, ľahkým, nečujným krokom, ako obyčajne. Nie je veselá. Pozrela naň dlhým pohľadom: v ňom tiež zaľahol bôľ lúčenia.

Na prsiach sa jej belel klinec…

,Našla ho, nezohrdila!‘ kričalo čosi v ňom. Obliala ho horúčava. Prijala dar jeho lásky! Aké mu svitlo ráno! Bol by skočil vykričať svoju radosť.

Zhovárali sa už málo, jedli ešte menej. Láska sa vlámala k nim náhlive. Sami sú udivení, ako chytro skvitla a dozrela. Neveria svojim očiam; pred piatimi dňami sa neznali, dnes už zviazaní naveky…

„Môžem sa spoľahnúť, že mi dáte znať, ak by vám bolo dačo treba?“ Preriekol ticho, keď ostali sami. „Ja som naložil, čo má robiť, ale bola by mi radosť, keby počul, že pristanete.“

„Na koho iného by sa obrátila?“ Hlas jej bol zastrený, ale z neho zunela mu oddanosť.

„Teda na nikoho iného,“ potvrdil. Do slov položil iný, hlboký význam o veci, ktorá ich už spája a dáva im nové smery. Keby si ho nebola vybrala zo slov, mohla ho vyčítať z jeho pozoru, ktorý visí na nej.

„Na nikoho, nikoho iného; môžete sa spoľahnúť,“ vyslovila znovu veľký sľub. Sklopila oči pred ním, prsia sa jej zvlnili mocne.

„Boh vás opatruj a požehnaj za šťastie, ktoré si odnášam,“ ďakoval jej.

„Dávajte pozor na seba, v ceste, robote… všade,“ riekla tichúčko, pozrela naň nežne, zvlhnutým okom.

Prešiel ho mrázik. Prvé napomenutie z jej úst, ktoré pošepla už láska, bolo ako pečať zväzku medzi nimi.

„Cesta bude šťastná,“ uistil ju. „Kde by nie! Boháč som dneska, nesiem si už napomenutia. Anjel ma bude sprevádzať. Vy budete pri mne. Vždy budem myslieť na vás, vždy…“

Usmiala sa; nebolo jej do žartu, ale zažartovala. „Nie myslieť po pani matkách, ale bedliť, čo robíte. Ak nebudete dávať pozor, kolíky budú stáť krivo. Neodobria vám robotu.“

Pani Tereza sa ukázala znovu a Krešimír vstal. „Teda poďme!“

Šiel odviazať ohlávku zo stĺpika, keď sa mu začervenalo zboku. Na plášti bol červený klinec. Včera mu ho nechcela začarovať, dneska mu ho doniesla sama, potajne ho zastokla na plášť.

Keď ho vytiahol z gombíkovej dierky na kepeni a šiel položiť na prsia, priložil ho k ústam. Keď sa obrátil k nim, už sa mu červenel na prsiach, oči mu žiarili radosťou. Hneď utiekli k nej poďakovať za dar.

„A veci od Ramosov?“ pripomenula pani Tereza.

„Ručníky sú tu,“ ukázal na dvojdielnu kapsu. „Ostatok neviem sám.“

„Kvety ostali v pohári!“ pľasla rukami. „Musíte sňať pokrývku; do nej ich prichodí vložiť.“

Rozložil ruky, že sa už nepodberá na starosť o cudzie kvety, iba čo porozväzoval ťahance a sňal valec spoza sedla. „Šťastie, že vám zišli na um. Ešte by sa bol musel vrátiť po ne.“

„Najhoršie, že v ostatný čas, keď sa vám najväčšmi náhliť,“ ľutovala gazdiná, idúc s válkom do izieb pána Andriju.

„Ja to nemám za toľké nešťastie,“ riekol skoro pošepky, keď poodišla a o chvíľu i zmizla v izbe. Priblížil sa vtedy k nej, ako stála trochu na strane…

Šiplala sa dosť dlho, kým vyňala pokrývku z obliečky a dala kvety, ako boli v škatuľke do nej. ,Čarovali klinčeky,‘ hútala pri robote. ,Ako sa zaplietli, nebožiatka! Ani nevedia pritajiť; dieťa by sa dovtípilo a myslia, že nik nevidí. Oklamali sa sadnúť na prútik, ani stehlík, chudák, keď mu ho nadstrčia s lepom. Požehnaná mladosť, komu kvitne, ako má. Nechže sa pokochajú…‘

Keď sa vrátila ku kôlni, on pripínal akosi dôkladne podbrušník a ona sa prizerala v starosti, aká ho zašla zasa babravá robota. Ruky sa mu triasli, ledva pretiahol remenec cez slučku, tvár mu blčala; možno, lebo je pokrčený. Ona sa tiež neopováži zdvihnúť tvár dohora, tobôž pozrieť do očú gazdinej. Dnes prišli akési horúčavy, hoc slnce nemalo veru kedy pripiecť od rána.

Naveľa priviazal valček znovu za sedlo. Kým sa okolo neho šiplal, lebo ťahanec akosi skornatel, ona stála pri ňom a napomínala ho.

„Ponáhľajte sa posádzať kolíky čím prvej. A načo kde inde sádzať kolíky, ktoré sú mrtvé, keď máte doma toľké stráne vysadiť živými stromami? Koľko ich už mohlo narásť a obrodiť, keby ich len tunajší naši boli sadili miesto kolíkov!“ I jemu sa ukázali rady stĺpikov v plotoch Patagónie a Ohňovej zeme. Koľké tisíce a státisíce z nich vsadili ruky vysťahovalcov z Dalmácie! Ostať doma, sadiť miesto nich višne, čerešne, broskyne, Dalmácia by bola dneska ovocný sad. Bol by sa hádam zazelenal i smutný suchopár holých brál okolo mora. „Aké rastú topole a jahody, ale i mandľovníky, kde ich zasadia!“ Vzdychla a dodala: „Čas je počať sadiť do našej zeme; nech omladne a skvitne.“

„Veru, nemali by sme odkladať,“ prisvedčil jej, uveličený, že ani teraz nezabúda na matku, ale počúva jej hlas. „Musíme sa mať trochu lepšie okolo nej, našej zanedbanej zeme! Urobíme z nej záhradu, v ktorej sa usalaší zasa bohatstvo a šťastie.“ Podal jej ruku, na rozlúčku i na sľub, zaboril sa jej očima až na dno srdca. Ruky sa sňali a zhovárali medzi sebou v reči tak sladkej a výraznej. Mali si tiež mnoho čo povedať. „Najprv sa musíme vrátiť!“ napomenul jej a zodvihol prst na výstrahu: „Ale spolu!“

„Sľúbila som. Počkám!“ V jej očiach si vyčítal istotu, že sa už nemôže pohnúť sama; už je priviazaná oň naveky.

Vyšvihol sa na koňa a vyšiel z brány. Pustil sa dolu Bolivarovou drobným, cifrovaným cvalíkom.

Jelka celkom smele zastala si v bráne, pred gazdinou. Za jej strojnou, sviežou postavou akoby sa bola stratila ustaraná pani Tereza. Utiahla sa skromne, pozerať na biely svet spoza jej chrbta.

Netrápila sa panna, čo si pomyslí gazdiná. Pozerá dolu ulicou nástojčive; nemôže odtrhnúť oka od neho, ako sa vzďaluje. Hľadí úprimne. Celé srdce vypravila za ním do cesty. Keď mal skerovať za roh, obrátil sa v sedle ostatný raz. Položil prsty k ústam, hodil horúci bozk ta k bráne. Zabudla na všetko; úprimným srdcom, vrelosťou duše vrátila mu ho i s úrokmi. I naň jej odpovedal v náhlosti, ale už nezazrel jej odpovede. Zmizol za rohom.

Prichlopila bránu, buchot sa ohlášal naďaleko. Nemohla sa prevládať, oprela sa o pani Terezu. Zaplakala od veľkého bôľu a šťastia…