Hlovík medzi vzbúreným ľudom

V pondelok ráno prišlo k čítaniu. Hlovíka voviedli do svetlice, kde stála veličizná kasňa s vyváženými dverami, plná hospodárskych účtov z mnohých liet, a velili mu čítať. Bol rád, že sa i tým pretiahne zase čas, ktorý ho jedine spasiť mohol. Prehŕňal sa v písmach, bral hneď jedny, hneď druhé, čítal celý deň i celú noc.

Ale to, čo čítal, nebolo poslucháčom po vôli. Neverili mu, kričali, že zle číta; že pravdu nechce povedať; že tam musí stáť o cisárom darovanej slobode a panskom jede.

„Majte len pozhovenie,“ čitkal ich Hlovík, „možno, že i na to prídeme,“ a čítal ďalej.

Keď netrpezliví poslucháči vrešťali, že zle číta, „Či ja môžem za to?“ vyhováral sa prosebne. „Nemôžem čítať iné, ako čo tu je.“

„Nie!“ kričali sedliaci, „huncút si, držíš s pánmi.“

„Dajte mi teda vy písma, ktoré mám čítať,“ navrhol Hlovík.

„To ty vieš, kde stojí o slobode a jede,“ surmovali vždy netrpezlivejší sedliaci. Zvlášť jeden v kasnárovej čiapke, najzúrivejší zo všetkých a hlavný burič, súril neodbytne, aby pop povedal pravdu. „Neverte mu,“ vrešťal, keď Hlovík počal znovu čítať o krížoch, mandľoch, korcoch, „Drží s pánmi, zabiť ho!“

Darmo sa odvolával Hlovík na svoj sedliacky rod; darmo hovoril, že i jeho otec je sedliak v Párnici na Orave.

„Práve preto ťa zabiť,“ hrozil mu ošklivec zverského výzoru v kasnárovej čiapke. „Náhle sedliacky syn vychodí školy, už je pánom a panským náhončím. Zabiť všetkých pánov, kňazov, židov, každého, kto čierninu nosí. Všetci dujú do jedného mecha, pasú sa na sedliackych mozoľoch.“

Tak vrešťal zúrive už o bielom dni a letel sekerou do Hlovíka zachripnutého od mnohého hovorenia a umdleného strachom a bezsennými nocami.