ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri utíšení, ktoré nastúpilo, osmelily sa farárove deti, Gustáv, Ferdinand a Klementína vyliezť v tichosti z hrachu. Ubohé videly s vrchu, ako mätežníci pustošia faru, ale o smrti otcovej nevedely. Doznaly sa o tom až v Komarjanskom mlyne na Topli, kam potom zaliezly. Bo prišla do mlyna jedna chudobná ženička z Merníka a keď zočila deti, počala žalostne nariekať nad nimi ako nad sirotami. Mlynárka, ktorej syn chodil spolu s Gustávom do školy, ukryla deti cez deň v chrastí vyše mlyna, cez noc na povale. Bo to boly zvieratá predurčené na smrť. Kto ich nájde, ten ich zabije. Ráno v nedeľu pustily sa nazpät k Merníku hľadať matku.

Táto zhola nič nevedela ani o ich príchode do hrachu, ani o odchode. Sama tam zostala so svojimi sestrami a dcérkou Lujzou až do večera. Toto šesťročné dievčatko pýtalo jesť a keď mu matka ponúkala zelený hrach, počalo frnkať, z čoho vzniklo nebezpečenstvo vyzradenia. Vidiac jej nezbednosť, matka riekla naposledok: „Iď do Rešetárov, snáď sa zmilujú nad tebou! Ale nepovedz, že ja som tu, bo prídu, zabijú ma a nebudeš mať viac matku.“

Ale decko ako decko. Občerstvená nielen vyznala, kde je matka, lež i priviedla Michala Rešetára k nej. Na šťastie bol to muž striezlivý, poctivý a farárovi dobreprajúci. Stískal zuby nad jeho nehodným ubitím. Hovoril teda s farárkou, zblednutou od strachu, s najväčšou láskavosťou, radil jej zostať tam do mrku, potom že príde a uvedie všetkých do svojho príbytku. I vyplnil počestne slovo, hoc sa ho susedia vypytovali, keď sošiel s úboče, kde bol? Dotierali na neho, že vie o farárke, hrozili mu podpálením. Vyhovoril sa tým, že bol hľadať zvonec, ktorý stratila krava. Na mrku uviedol stíhaných do svojej stodoly a nielen občerstvil, lež i zaopatril všetkým sedliacke šaty, aby ráno bezpečne mohli ísť ďalej.

Deti, prišlé z komarjanského mlyna, hľadely s vŕšku so slzami na Merník a radily sa, ako dáki dospelí ľudia, čo činiť? Potešilo ich trochu, keď počuly do chrámu zvoniť, bo si pripovedali, že snáď otec predsa žije! Predesilo ich, keď hneď nato počuli žalostný plač a nariekanie, bo im napadlo, že to ubíjajú matku. Gustáv riekol: „Zostaňte tu, ja idem do dediny.“ Ale Ferdinand protirečil: „Keď teba tam zabijú, čo z nás bude. Zostaň ty a idem ja. Ak zabijú mňa, ty budeš opatrovať Klementínku.“ „Nuž teda iď,“ pristal Gustáv. „Rešetár nám bol vždy dobrý človek. Vlúď sa nezbadane k nemu cez záhradu.“

Rozžehnali sa ako na smrť. Ferdinand šiel a vlúdil sa skutočne nezbadane do Rešetárových sadu. Tam mu prišla v ústrety sedliačka s maličkým sedliackym dievčatkom a to boly — tetka Johanka a sestra Lujza. Tak sa sosbierala, so žiaľom i radosťou, roztrhaná osirotená rodina. Vydali sa potom bez meškania všetci napred do komarjanského mlyna, potom k Soli a Hanušovciam.