ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlovíkovi tak znely zvony, ako čo by počul sebe zvoniť na pohreb. Prebdel temer celú noc, striehnuc, či by nemohol dáko divým šelmám umknúť.

V nádeji, že mu snáď v tom radou a pomocou prispeje, dal zavolať rechtora a súčasne sedlára Jána Hegedüša, zjavil mu veľmi vľúdne, že ho požiadali zajtra služby božie odbaviť. Radil sa s ním o miestnych obyčajoch, ktoré u evanjelikov v každej cirkvi inakšie sú. Ale grundáľsky rechtor a sedlár hľadel chmúrno ako zbojník, odvrkoval len cez zuby; bo vedel, že má do činenia s odsúdencom predurčeným na smrť. Beztoho bol to, ako obyčajne, nenávistník všetkých farárov a svojho zvlášť, popudzoval proti nemu, kde ako mohol. Teraz držal so sprostačou, utvrdzoval ju v hlúpych predsudkoch, dával s okázalosťou svoju studňu čistiť. Po tom, čo vyčítal z jeho tváre a reči Hlovík, neopovážil sa ani škrknúť pred ním o svojom nebezpečenstve.

Na usnutie opilej stráže tiež darmo čakal. Mlelo sa to cez celú krátku noc. Čo sa i skydli jedni, bdeli druhí.

Po treťom zvonení sprevádzali ho do chrámu ako áreštanta. Kázal úmyselne veľmi dlho, aby tým pretiahol čas, v potrebe hotoviť sa na smrť. Veľmi mnohí z opitých poslucháčov pritom spali, druhí tu prisvedčovali, kývajúc hlavami, tam protirečili, pretrhovali ho nahlas. Keď riekol, že nebezpečné časy dopustil Boh — „Nie Boh, nie, ale páni,“ pretrhol ho jeden, držiac si oboma lakťami podopretú bradu. „A popi,“ prisvedčovali mu iní.

Po kázni radili sa pred kostolom, čo už teraz s väzňom? Daktoré ženy prihováraly sa za neho. „Kde vezmeme kňazov,“ hovorily, „keď všetkých vybijeme? Boh nás musí strestať.“

Michal Rešetár chválil kázeň i kazateľa a navrhol, aby si ho vyvolili za farára. Ale iní osopili sa na neho, že je tajný priateľ farárov, zradca sedliakov, že i farárku kdesi ukrýva, a hrozili mu podpálením domu. Rešetár odišiel, krikľúni žiadali bezodkladnú smrť väzňa, bo že za ten čas dobre nebude, pokiaľ všetkých pánov a popov nevybijú. Prisvedčoval tomu i zamračený rechtor. Boli by hneď vztiahli ruku na úbohého, v sákristii stráženého Hlovíka, keby richtár nebol sa ozval: „Viete čo? Zabiť sa zabije, ale nech nám ešte jednu službu preukáže. Dajme mu čítať panské písma. Tam bude stáť i o našej slobode, i o trávení a jede.“ To zvíťazilo. Hlovíka znova odviedli do kaštieľa a pristavili zase k nemu silnú stráž. Richtár bol na tom veľmi bedlivý.