Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Deti, vypravené dopredu, utekaly hore úbočou za farskou záhradou a skryly sa pod kôpku šošovice. Tam prišli napred k nim dvaja loveckí psi so svorkami, oňuchali ich a pošli skuvičiac ďalej. Potom sa dostavila najmladšia dcéruška ubitého kasnára, Hanórka, len v košieľke a bosá. Nemohla preniesť slova od náramného ľaku, len rukou kývala a utekala ďalej do poľa. Nato sa ozve za chrbtom detí surový hlas: „I tu dýchajú ešte panské duše.“ Deti sa obzrú a pred nimi stojí šklban v krpcoch s duplovkou v pravici, panskými čižmami v ľavici a na boku lovecká kapsa. Tvár a ruky mal zakrvavené. Napred prehliadal deti, či dačo pri nich nenájde, potom šupol hlavňou ručnice dievča do pleca, chlapcom namieril do hlavy. Starší uchopil ranu rukou, mladšieho len toľko, že nezahlušil. Potom si sadol, svliekol svoje krpce, obul panské čižmy a odišiel. Deti uznaly za dobré skryť sa lepšie. Utiahly sa do susedného farského, ešte zeleného hrachu.

Náhodou skryla sa tam i matka s Lujzou a svojimi sestrami, ale nevedely jeden o druhom. Matka počula, keď burič bil deti, lež neopovážila sa ani hlavu pozdvihnúť, ani kričať, ani vtedy, ani potom. Tak nevedela, že i deti do hrachu sa utiahly. Čušali všetci ako myši a počúvali s náramným strachom, čo sa dialo v dedine. Lárma, krik, spev, výskanie, tu i tam výstrely. Popúšťaný statok chodil slobodne po poli, brodil sa po úrodách. Hlas zvoncov miešal sa do ľudského kriku.