ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako išli popri mieste za dedinou, kde sa pochovávali choleriční, uzreli chlapov, vyberajúcich veliký dol.^[3] „Tam budú všetci spolu ležať,“ ukázal jeden zo sprievodcov na hrob, „ale ešte chýba jeden alebo dvaja.“

V dedine všetko bolo spité. Tu výskaly nevesty a dievky v šatkách pochytených v kaštieli; tam hulákali parobci s rozličnými panskými odznakmi; tam sa tackali opilí chlapi. Tu i tam bolo vidno ľudí, vláčiacich z kaštieľa v rozličných nádobách víno a lieh.

„Dávno sa tak malo urobiť tým panským psom, čo nám slobodu zdržujú a nás trávia,“ hovorili shromažďujúci sa okolo Hlovíka, ktorého viedli do kaštieľa.

Až tu uzrel hrôzu spustošenia. Dvor bol pokrytý roztrieskaným náradím. Stály tam sudy vína a liehu s preborenými dnami a smrdutými kalužami okolo nich. Krv, chlpy vlasov boly potratené všade, miestami celé krvavé chodníky, kade vláčili trupy. Tieto, zmäsiarené a zohavené, ležaly po stranách v krvi. Psi ich oňuchávali a oblizovali.

Bola medzi nimi i mŕtvola ubitého žida. Mal kožu s lebky stiahnutú na spôsob čiapky. Mučitelia pokladali ho za mŕtveho. Ale práve teraz siahol si rukou ku krvavej hlave. „Pa, le pa!“ zavolal jeden parobok, „tady si on eščik žije,“ a vykonal skutok milosrdenstva. Pochytiac sekeru ovalil žida obuchom po hlave tak, že mozgy sa rozprskly.

„Pobiť všetkých židov!“ kričali. „Oni sú kliešte, ktorými nás štípu páni.“

Hlovík, vedený dnu, videl všade stopy vyliatej krvi, alebo vlečených trupov, tu i tam pohodené okyptené mŕtvoly. Najväčšia hrôza ho zahrnula, keď nazrel do priestrannej svetlice, kde bolo plno sklených zakrvavených črepov a dva nahé ženské trupy, jeden gazdinej Hirholcen, druhý jej dcéry Julče, dievčaťa mladého, pekného a dobrosrdečného, milého obzvlášť starému Suľovskému. Oba trupy boly hrozne okyptené, ale zvlášť Julčin. Nohy, ruky mala zmäsiarené, prsia vyrezané. Sklené črepy boly postriekané jej krvou. Neľudia vodili ju napred nahú, bosú po črepoch a tak potom dali sa vyrezávať prsia najväčšej svojej dobrodinke, svojmu anjelovi strážcovi. Bola zaiste ich večnou prímluvkyňou u starého i mladého pána, vyprosila im mnohé milosti, krotila ich hnev. Náhle ktorý mal byť pokutovaný, ona hneď prosila o milosť so slzami, a ak ho neoslobodila, aspoň každého bitého oplakala. Nemocných ošetrovala vždy, ako dáka milosrdná sestra, zvlášť ale teraz v cholere. Chodila osobne do chalúp, dávala nemocným vlastnou rukou lieky. A práve táto dobrota ju skazila. Sedliaci si smysleli, že ich trávi, a takto domučili, pričom sa vyznačily zvlášť opilé ženské. Ony navrhovaly, čo sa má robiť s nešťastnou a škľabily sa jej, prekričaly srdcelomné výkriky. Hrozný je bezprávny ľud, aký vtedy bol uhorský, keď raz jarmo zláme. Zúri démonicky na vinných i nevinných, pácha bez citu ukrutnosti, aké najhroznejšie sa vymyslieť dajú. A príležitosť na výbuch zavdáva obyčajne dáke hlúpstvo, zriedka rozumná príčina.

Hlovíkovi šlo do zamdletia od toho, čo videl, i od toho, čo na seba medzi takými šelmami očakával. Bo to nielen smrť bola, čo mal vo výhľade, lež i trýznenie, ktovie ako hrozné a dlhé. Vovedený do chyže, kde richtár pristavil k nemu stráž so sekerami, sklesol zblednutý na poštiepaný stolok. Hlava sa mu krútila, nemohol stáť na nohách.

Nového strachu mu nahnal asi o dve hodiny potom richtár, keď rozkazoval s velikým krikom na dvore, aby sa priahali do gazdovského voza kasnárove sivky, bo že treba priviesť z Ľašu mŕtvolu zabitého farára.