ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol by mu istotne naniesol smrtný úder, keby neboly práve v tom okamžení pribehly ženy s bedákaním, že vojsko ide.

Táto zvesť premenila odrazu ľútych tigrov na krotkých baránkov, Hlovíkovi získala vážnosť. Tí, čo mu tykali, nadávali, hrozili sekerami, začali teraz jeho milosti pánovi farárovi bozkávať ruky, prosiť za odpustenie, orodovanie a radu.

„Musíme ísť,“ riekol potešený Hlovík, „vojsku v ústrety s bielou zástavou. Ja sám vás povediem.“

Sedliaci prijali radu, uviazali skoro bielu šatku na tyčku a hybaj celá obec, mladý-starý, v ústrety vojakom za dedinu s Hlovíkom na čele.

Tento sa i desil i radoval. Desil sa hrozných odpráv, ktoré predvidel, lebo bol srdečný priateľ ľudu. Robil si neraz výčitky, že farári ozaj len na to povolaní sú privolávať vlečeným na smrť: „Neboj sa!“ Radoval sa svojmu oslobodeniu.

Že tento sebecký cit prevládal u neho, ukázal jeho nemecký výkrik: „Pán stotník, zmilujte sa nado mnou!“

Sedliaci si pošeptávali: „To je predsa dobrý popík! Počuj, ako oroduje za nás.“

Stotník velil stotine zastať, roztiahnuť sa na oba boky v rovnej čiare a tak sa ohnúť do kola. Mätežníci boli v saku, ani jeden nemohol uskočiť.

Stoličná vrchnosť ovenčila potom celý jeden okrúhly vŕšok pri Merníku, od boku k boku, asi 25. stĺpmi. Na každom z nich opálala sa čierna mŕtvola.

Katom bol Cigán. Na otázku, či zavesí jedného za desať zlatých odpovedal: „Po tej cene vyvešiam i celú slávnu stolicu.^[4]“

Medzi obesenými nebol ten Kamenský, ktorý farára Kaciána zabil, lebo jeho zastihla ešte neodpraveného milosť, ktorá prišla od cisára Fraňa I.^[5] Žil potom mnohé roky. Pred smrťou žiadal, aby mu urobili pohreb za živa, čo farár Novák aj urobil. Odbavil sa pri nemocnom celý pohreb a po smrti druhý.

Pobitých v mäteži vyhrabali a znovu počestne pochovali na cintoríne pri kostole. Ich zvleky ukazujú i teraz kamenné pomníky. Prenesenie museli vykonať, pri ohavnom smrade, Merníčania, pohrebnú kázeň držal, pri všeobecnom náreku, Hlovík.

Divné, že sa nenašiel človek, ktorý by bol zavčasu opísal celú mätež, udal mená pobitých a spôsob ich usmrtenia. Prichádza to už včele do zabudnutia. Mätežníkov obesili v zemplínskej župe okolo sedemdesiat.

To snáď naviedlo tam narodeného Ludieka Kossutha k úplnému, roku 1848 uskutočnenému, vymaneniu sedľače. V čase vzbury boli to opravdiví Helóti.^[6] Pán si bol sám sudcom. Dal ich biť bez zakročenia vrchnosti, kedy a ako chcel. V každom panskom dvore stál dereš. Pokutovaný pripol sa k nemu železami a dráb alebo hajdúch bil. Podajedny panstvá maly aj právo meča, mohly dať svojho chlapa i sťať alebo obesiť.