Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Popoludní shromaždila sa celá obec do kaštieľa, aby počuli o tej cisárom darovanej slobode a o tom trávení z hodnoverných panských písem. Počiatok učinili však s tým, čo je sedliakovi najmilšie, oldomášom. Nastala usilená pijava. Z pivnice vytáčaly sa nové bočky. Všetko pilo s vreskom, spevom, radostným výskaním až radosť a láska prešly v hnev, hlučné hulákanie prešlo v ešte hlučnejšiu zvadu.

Prišla do reči deľba panského majetku. Keď sa do toho zamiešali aj chalupníci a sedliaci ich ohriakli, čo im do toho, povstala zvada. Chalupníci vrešťali, že oni majú také právo, ako i sedliaci; títo, že majetok panský len im daroval cisár. Zamiešal sa i jeden sluha: „Veru, prisahám Bohu, keď môj gazda delí sa s pánom, i ja sa budem deliť s gazdom.“ Dostal za to na pysk a chalupníkov vyhnali zo dvora.

Ale potom povstala zvada i medzi sedliakmi samými. Ktosi vydvihol otázku: „Čí bude kaštieľ?“

„Môj,“ ozval sa jeden, „ba môj,“ protirečil druhý. Chceli ho mať všetci, bo každý mal najväčšie zásluhy, ktoré vyčitoval. Z toho povstal až do noci trvajúci krik, ako na súdny deň. Huncútovali, strkali sa vospolok, čítali si levity, nadávali mená, vypočitovali všetky staré hriechy, zlorečili, nadávali a len toľko, že sa neschvátili všetci razom a nesbili do jedného klbka.

Hlovík dúfal, že sa mu podarí v trme-vrme uskočiť, ale nešlo to. Stráž ho neopúšťala ani na okamženie. I zvada naposledok utíchla. Usniesli sa na tom, že kaštieľ zboria a k deľbe zavolajú slúžneho. Noc prebdel zasa v najväčšej úzkosti.