Hlovík medzi vzbúreným ľudom

O tomto všetkom nevedel k Merníku kráčajúci Hlovík nič. Horúce letné slnko dochodilo čiary poludňovej, keď prišiel uznojený k vysokému žitu na merníckom chotári.

Z tohto žita ozve sa hlas: „Adam!“

Hlovík sa obzrie, nevidí nikoho.

„Adam, kam?“ zneje znovu dobre mu známy hlas zo žita.

„Či to ty, Fraňo?“ táže sa zadivený Hlovík.

„Ja,“ vetí Kacián, „nevidíš nikoho?“

„Nie. Čo sa stalo?“

„Merník sa vzbúril. Navráť sa spešne.“

„U mňa je tiež vzbura vo vzniku,“ utrel si Hlovík pot na čele.

„Poď teda ku mne, skry sa i ty,“ navrhol Kacián.

„Neskoro,“ hodil Hlovík rukou. „Buriči sú tu. Aspoň ty sa neukazuj. Ja som už v tom.“

S tým sa vzal a kráčal v ústrety šeptajúcim medzi sebom štyrom sedliakom na koňoch so sekerami a vidlami.

„Kam, farár!“ tážu sa ho bez odvetu na vľúdne pozdravenie.

„Idem navštíviť vášho pána farára.“

„Toho práve hľadáme, uskočil nám,“ povedá jeden.

„Drží s pánmi, trávi nás,“ hovorí druhý.

„Strieľa ľudí ako psov,“ dodá tretí.

„Odrieme ho zaživa,“ zastrojí sa štvrtý.

Hlovík sa zdržoval všetkého i poučovania i napomínania, dobre vediac, že sedliakovi, najmä opilému, darmo hovoriť, keď si raz dačo vezme do hlavy.

„Porúčam vás tu teda do božej ochrany,“ vetí a chce sa vrátiť.

„Nie tak,“ zaskočili mu sedliaci cestu. „Pôjdeš s nami. Máme pre teba trochu roboty.“

Odporovať nemohol, šiel teda peši medzi jazdcami. Dvaja jazdili pred ním, dvaja za ním.