ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Plachý a Milica.

PLACHÝ (sedí pri stole na pohovke a číta noviny).

MILICA (vstúpi prostriedkom a nesie na tácke čiernu kávu, ktorú položí na stôl pred Plachého): Strýčko, nech sa vám páči kávičky. (Sadne si k stolu na stoličku vedľa Plachého.)

PLACHÝ (mieša lyžičkou kávu a číta nemýlene ďalej).

MILICA (prosebne): Strýčko!… Strýčko, hneváte sa na mňa?

PLACHÝ: Nehnevám sa, Milica, ale divím sa ti, že môžeš niečo takého žiadať.

MILICA: Ale, strýčko, veď je to celkom nevinná, ba práve šľachetná vec. Ja by som tak rada vedieť maľovať.

PLACHÝ: Na to dobrá vôľa nedostačí. Ak nemáš talentu, všetko je márne. Je to potom len mazanie, a nie maľovanie.

MILICA: No, ja viem, že mám i talent, lebo som bývala najlepšou kresličkou v ústave… Ale kávička ti vychladne.

PLACHÝ (odloží noviny na pohovku, mieša si kávu a medzi rečou pije): Dobre, Milica moja, dajme tomu, že máš vôľu i talent, ale povedzže mi, načo je tebe maľovanie? Ak si chceš prsty babrať, môžeš si ich i v kuchyni. Nepoviem hudba! No, to je niečo! To ženskej pristane. I ja rád počúvam, keď mi veselú zabrnkáš na piane. Ale maľovať… Aká je v tom zábava pre teba?

MILICA: A vidíš: mňa by nesmierne tešilo vyobraziť si prírodu a vlastnými tvorbami vyzdobiť si svoj príbytok. Pozri, táto izba je taká pustá, nemáš v nej poriadneho obrazu, samé nevkusné a nepodarené odplesky. A ja by som ti namaľovala na jeden obraz: zajačkov, bažantov, na druhý: ryby, raky, ovocinu, vínko a čo by ti len srdce zažiadalo, až by ti tak slinky prechodily, keby si sa na to díval.

PLACHÝ (hrozí Milici prstom): Mne sa vidí, mne sa vidí, že ti to v Prahe hlavu i srdce poplietli maliari, čo v Rudolfíne kopírovali. Tak, tak! Ktorýže sa ti z nich popáčil, povedz? Pozveme ti ho sem za učiteľa.

MILICA: V tom sa mýliš, strýčko! Veď to boli všetko len chlapci.

PLACHÝ: Áno, chlapci, ktorí učia sa maľovať preto, aby mohli z toho žiť. Ale ty predsa z maľovania žiť nebudeš, ani nepotrebuješ, lebo máš svojho rodičovského majetku dosť, a môj, nie menší, tiež len na teba čaká… Akže sa ti tieto obrazy tu nepáčia, dobre, kúpime obrazy po tvojej vôli a podľa tvojho vkusu, hoc i originály od lepších umelcov. A čo sa môjho apetítu týka, ten ti ja mám až priveľký. Nuž a úprimne rečeno, mne ti voňavá zajačinka, čo mi ty v kuchyni na misku vymaľuješ, lepší apetít robí, ako najkrajšie obrazy.

MILICA: Ale, strýčko, ty nemáš ani trochu smyslu pre maliarske umenie. Mňa to tak hrozne mrzí pri tebe. A keby som nebola nástojila, ty by si nebol ani obrázka nikde vyvesil. Len mojou zásluhou máme predsa už niekoľko originálov od našich umelcov.

PLACHÝ: Ale ony ma stály pekné groše!

MILICA: Ktože bude umenie podporovať, ak nie zámožní inteligenti? Čo je zo života bez umenia a poézie, ktoré povznášajú ducha a zjemňujú cit. Každý vzdelanec má rozumieť umeniu, má ho zvelebovať a podporovať zo všetkých síl svojich, má žiť v ňom a s ním. Mne, ani tebe nesvedčí sa žiť len pre telesné pôžitky. Náš dom nemá byť bez umenia a poézie, ako nejaká búda. (Odíde ľavými dvermi, odkiaľ hneď zavznejú zvuky piana.)

PLACHÝ: To bola celá kázeň. Ani by som nebol tušil, že v tom dievčati skrýva sa toľko zápalu za umenie. Ale to je tak, pravdu má. (Vstane a prechodí sa.) My žijeme len hmotne… Umenie povznáša. Ale kdeže sme sa my starí tomu mohli naučiť? Milica veruže ani netuší, aké prekvapenie jej hotujem. (Vytiahne z vrecka list.) Tu, hľa, obrátil som sa na svojho starodávneho priateľa Belnáka, maliara v Prahe, aby mi vyslal sem nejakého zručného maliara, ktorý by Milicu naučil maľovať. Myslím, že mi to už niekoho oznamuje. Veď som list ešte nestačil prečítať. (Číta.) „Milý priateľu! Som veru veľmi rád, že máš takú milú vnučku, ktorá je tak vrele zaujatá za naše mazačské remeslo. Vystrojil som Ti mladíka veľmi nadaného. Okrem toho je švárny, poriadny a veselej mysle.“ — To je teda nebezpečný vták. Milča, aby si ty namiesto hrušiek nejaké srdcia nenamaľovala, aby zajac s fúzikmi neponášal sa na tvojho učiteľa. (Číta list ďalej.) „Príde k vám akiste v sobotu.“ Čo, v sobotu? To je už zajtra. Tým lepšie! Zajtra má Milica mena, dám jej teda toho maliara do daru na meniny!

Plachý a listonoš.

LISTONOŠ (zaklepúc, vstúpi prostriedkom s telegramom): Dobrý deň, pán doktor, dobrý deň! Telegram vám prišiel, pán doktor, veru telegram. Akýsi pán Topoľ príde k vám.

PLACHÝ (berie telegram): Akože to viete, čo je v telegrame, veď je zapečatený?

LISTONOŠ: Hahaha! Veď som ho ja zapečatil i napísal, pán doktor, veru ja. Bol by vám i do zajtra zaležal, keby ja nie, lebo náš šéf vyspáva po obede, vyspáva, a pán oficiál ležia na to pľuhavstvo, tú — akože sa volá — no — infulencu. Tototo! Na infulencu. Len ja sa hore držím. Mne vám to akosi nič nezaškodí, pán doktor. Hehehe!

PLACHÝ (podpísal recepis a podáva ho listonošovi): No, tu máte na koňak, aby sa vás naozaj tiež nejaká influenca nechytila, lebo by sme potom zostali už vôbec bez pošty.

LISTONOŠ: Ďakujem, ponížene ďakujem, pán doktor. Veru sa zíde trochu proti nej sa posilniť, Hehehe! (Vážne a potajomne.) Nuž a, prosím vás, pán doktor, veru ľahko sa mohlo stať, že by vám bol telegram u nás zaležal a len zajtra by ste ho boli dostali. Stáva sa to, stáva. Ale ja vám už viem tie punkty a čiary prešlabikovať, a tu čítam: „Dnes o 4. hodine prídem.“ Ej, reku, to pán doktor musí vedieť ešte dnes, lebo načože by im bol telegram, keby pán Topoľ už boli tu? Hahaha! Potom by ma mohol pán doktor i s telegramom von vyhodiť. Hehehe! Nuž či je nie tak, pán doktor?

PLACHÝ: Áno, ďakujem vám za takú veľkú horlivosť. A len si už vypite! (Tľapká ho po pleci a tisne ho von.)

LISTONOŠ: Nuž akože, na vaše zdravie, pán doktor. Služobník ponížený! Porúčam sa! (Odíde.)

PLACHÝ (pozrie na hodinky): Pre Boha, už sú 3 hodiny, a o 4. príde vlak. Topoľ je čo chvíľa tu, a ja mám ešte dvoch pacientov navštíviť. No, poponáhľam sa a pôjdem mu sám na stanicu oproti. (Vezme si klobúk, palicu a odíde.)

Milica a Anna.

MILICA (vstúpi prostriedkom a nesie bielizeň).

ANNA (nesie za Milicou dosku na hladenie).

MILICA (položí bielizeň na stôl): Vezmi tú šálku a dones hladidlo.

ANNA (vezme šálku a odnesie ju prostriedkom preč).

MILICA (postaví dve stoličky pri stole vpravo do predu, položí na ne dosku a prehodí cez ňu zásterku).

ANNA (donesie hladidlo).

MILICA: A teraz už hlaď pomaly a pozorne, Hanka.

ANNA (hladí).

MILICA: Nepritískaj tak! Hladidlo je na to samo dosť ťažké! Ťahaj len tak voľne rukou. Daj pozor, aby si nepopálila. Nepridržiavaj dlho na jednom mieste. A tieto záhyby potom takto sem vyvráť. No, len sa nenáhli, času máš dosť. Ja idem k záhradníkovi. (Odíde prostriedkom.)

ANNA (hladí): Naša slečinka sú veru anjel. A tak ma ľudia strašili, odhovárali. Keď počúvam a neodvrávam a sa usilujem, nuž ma veru radi majú a ja ich tiež. (Počuť klopanie na dvere.) Ach, Bože, ktosi klope. Voľno!

Anna a Topoľ.

TOPOĽ (vstúpi prostriedkom, poobzerá sa po izbe a postúpi trochu).

ANNA: Čo sa bude páčiť?

TOPOĽ: Je pán doktor Plachý doma?

ANNA: Nie, prosím, sú kdesi v meste pri chorých.

TOPOĽ: Teda v meste. Hm, hm! (K Anne.) A slečna je doma?

ANNA: Práve pred chvíľou išli k záhradníkovi.

TOPOĽ: A skoro prídu?

ANNA: Veru neviem, ako sa tam pozdržia, prosím. Nech sa páči počkať, alebo azda mám ísť pre nich? (Odloží hladidlo.)

TOPOĽ: Nie, netreba, ty milá štebetka. Akože ťa volajú?

ANNA: Anna, prosím.

TOPOĽ: Anna, Anča. Anička. Ty si veru najkrajšou ozdobou mojej prítomnosti. Či si ozaj taká pekná, či sa mi len tak vidíš? (Chytí ju za bradu a podíva sa jej do tvári.) Líčka ako ruže, oči ako trnky a pery ako jahody. Z teba bude veru utešený model. Tak, prosím ťa, Anča, odovzdaj túto kartu (vytiahne z náprsného vrecka kartu) slečne, že budem taký smelý o chvíľu sa predstaviť. (Odíde prostriedkom.)

ANNA (položí kartu na stôl): Aký to milý pán. Ba ozaj kto je to? Vari nejaký vohľač. (Odloží hladidlo, vezme kartu a číta.) „Václav Jerábek, obchod s farbami a kresličskými potrebami v Prahe.“ (Položí kartu nazad.) Tedy z Prahy. To sa slečinka potešia. (Hladí.)

Anna a Milica.

MILICA (vstúpi prostriedkom).

ANNA: Bol tu práve jeden pán z Prahy, nechal vám tamtú kartu a že onedlho príde sám.

MILICA (vezme kartu so stola a číta): To je nejaký agent od firmy Jerábek. Odprav ho, že nič nepotrebujem. (Hodí kartu na stôl.) Prebehni k horárovi, že mám zajtra mena, a preto že chcem mať ešte dnes zajaca, bažanta a pstruhov. A pošli mi sem hneď Terku.

ANNA: Áno, prosím! (Odíde.)

MILICA (obzerá zásterku): Ach, akože to hladí, veď je to všetko pokrkvané! Tie dievky sú ako bez rozumu, robia hocijako, len aby bolo.

Milica a Terka.

TERKA (vstúpi): Rozkážete?

MILICA: Terka, zajtra mám mena, dostaneme hostí, nuž musíme sa vyznačiť. A tu predovšetkým musíme mať na zreteli jedlá, čo strýčik rád —

TERKA: — zajace, bažanta, pstruhy, zázvorníky.

MILICA: Čo najrozmanitejšie, aby bola hojnosť a výber. Chcem ukázať strýčkovi kuchárske umenie. Priprav teda všetko, čo treba.

TERKA: Môžete sa úplne spoľahnúť. (Odíde.)

Milica (sama).

MILICA (hladí): Strýčkovi sa tak najlepšie revanžujem. To bude náležitá satira za jeho dnešné gurmánske dôvody. (Spieva a pritom hladí.)

Milica a Topoľ.

TOPOĽ (vstúpi, na začiatku sloky zastane pri dverách a načúva; maliarsku skriňku postaví blízko dverí): Ako tá Anča utešene spieva. Kto by bol hľadal takéhoto slávika v tomto malomestskom hniezde? (Pokročí a obzerá si Milicu.) To je celá siréna, ktorej nemôžem odolať. Som celý okúzlený. (Tajne priblíži sa k Milici a bozká ju na líce.)

MILICA (náhle sa obráti, vykríkne a dá Topoľovi zaucho): Pane! Ako ste sa opovážili?! Vy, vy drzec! Practe sa odtiaľto! (Ukáže mu dvere.) Practe sa! Lebo vás dám vyhodiť!

TOPOĽ (díva sa so založenými rukami na Milicu): To je celý pôžitok vidieť krásnu devu v cudnom hneve. Lenže nekrič tak, ty hrdá Amazonka, lebo vzbúriš celý dom, a to by mi nebolo milé. No, počkaj, pohladkám ťa po tom boľavom líčku. (Kročí naproti nej.)

MILICA (kričí): Pomoc! Terka! Hanka!

Predošlí, Terka, Zuzka, Anna vbehnú prostriedkom.

TERKA: Čo je, čo sa robí?!

MILICA: Vyžeňte tohoto pána von!

ZUZKA: Ja zavolám Ondriša. (Odíde.)

TOPOĽ: No, Anča, nerob tu taký krik, lebo môžu prísť slečna, čože si pomyslia?

TERKA: Nuž veď sú toto naša slečna.

ANNA: A ja som Anna, prosím ponížene.

TOPOĽ (prekvapený, k sebe): Osudný omyl. (K Milici.) Vy ráčite byť teda domáca slečna? (Pokorne a vážne.) Ó, tak pardon, milostivá slečna! Vyslovujem svoju najhlbšiu ľútosť nad tým, že som sa proti vám previnil, a preto prosím čo najpokornejšie, aby ste mi to ráčili odpustiť. Ja som Ján Topoľ —

MILICA: Practe sa už odtiaľto, vy nehanebný cestujúci!

Predošlí a Zuzka s Ondrišom.

ONDRIŠ: Čo sa bude páčiť?

TERKA: Vyveď tohoto pána von!

ONDRIŠ (prikročí k Topoľovi a meria ho od hlavy do päty, vysukujúc si pritom rukávy): Tak idete po dobrotky, alebo nie?

TOPOĽ (zdvihne malú skrinku a kročí pred Milicu): Milostivá slečna! Odídem i bez násilia, ale opätne vás prosím za odpustenie. Prišiel som sem na vyzvanie pána dr. Plachého a nebolo mi ani zďaleka v ume neslušne sa chovať. Po tomto neblahom výstupe káže mi česť hneď odísť. Ale priznám sa vám úprimne, že krajšieho zjavu od vás som v živote ešte nevidel. (Odíde s vážnou poklonou.)

ONDRIŠ (odíde za Topoľom).

MILICA: Ó, to je hanebné! (Odbehne vľavo.)

ANNA: Čo sa to vlastne stalo?

TERKA: Tiež nechápem.

ANNA: Musel slečnu uraziť.

TERKA: Akiste im natískal tovar a bol neodbytný.

ANNA: Hádam držal slečnu za slúžku, a preto sa urazená cítili.

TERKA: To veru ľahko môže byť, lebo tu hladili.

ZUZKA: Hádam ich uštipol, keď tak na ratu kričali.

TERKA: Ty si tiež hneď myslíš, že je každý taký, ako tvoj Ondriš.

Predošlí a Plachý.

PLACHÝ (vrazí prostriedkom dnu): Prišiel ten pán?

ANNA: Ale ten agent, prosím ponížene?

PLACHÝ: Aký agent, ktorý agent? Spytujem sa, či ten pán maliar je už tu, pán Topoľ?

ANNA: Tototo! Tak hovoril, že je on Topoľ. (Hladí.)

PLACHÝ: Nuž a kde je? U slečny? (Chce ísť vľavo.)

ANNA: Niet ho tam, prosím.

PLACHÝ: A kde je?

ZUZKA: Nuž vyhnaly sme ho, prosím.

PLACHÝ: Čože? Kohože ste vyhnaly? Ktože sa mrzko držal? Vari pán Topoľ?

ANNA: Áno, pán Topoľ, prosím ponížene.

ZUZKA: Veru tak, pán veľkomožný, Ondriš ho vyhodil.

PLACHÝ: A to prečo? Vy teľce, vy trúby, vy rafiky! Prečože ste ho vyhnaly? Akože sa to mrzko držal? Bol opitý, či čo?

TERKA: Ach, opitý nebol, Pánboh uchovaj! To nemôžeme povedať.

ANNA: Nevieme, prečo, prosím ponížene, lebo ho slečna kázali vyhnať.

PLACHÝ (chodí po izbe): Slečna!? Slečna!? Vari bol taký strašný?

ANNA: Ba bol to práve veľmi pekný, mladý pán.

ZUZKA (drgne lakťom Terku): Ľala ti ju, ako sa jej popáčil.

ZUZKA, TERKA (odídu).

PLACHÝ: Slečna je vo svojej izbe?

ANNA: Áno, tam je.

PLACHÝ (chce ísť vľavo, vtom stretne sa s Milicou).

Plachý, Anna, Milica.

PLACHÝ: Prosím ťa, čo sa to tu stalo? Ty si rozpálená, — vyplakaná?

MILICA: Ale, strýčko, akého si nám to sem drzého agenta poslal? Vieš, že s takými ľuďmi nerada sa zapodievam. A načo sú mne farby, keď neviem maľovať.

PLACHÝ: Agent? S farbami? Ja som ho neposlal. Ale mal sem prísť maliar Ján Topoľ z Prahy.

MILICA: Čo by maliar! Agent ti to bol. Aha, tu je firma, ktorú zastupuje. (Podá mu kartu so stola.)

PLACHÝ (hľadí na kartu): Toto nechápem, ako to spolu súvisí. Veď tu v liste Belnákovom zreteľne stojí (vytiahne list a ukazuje v ňom), že vysiela mi sem maliara Jána Topoľa, a tu je telegram od neho samého (vytiahne z vrecka telegram). Pozri podpis: Ján Topoľ. „Prídem dnes o 4. hodine popoludní rýchlikom.“ Kde ste vzaly tú kartu?

ANNA: Ten pán mi ju dal a ja som ju dala slečne, prosím ponížene.

PLACHÝ: Veď tu stojí „Václav Jerábek“. Kto vám teda povedal, že to bol Ján Topoľ?

MILICA: On sám. A z toho som kombinovala, že je agentom tej firmy.

PLACHÝ: Ale veď akademický maliar nemôže byť agentom kupeckej firmy. Tu je akési nedorozumenie. Veď si vari Belnák nespravil so mnou žart? To je nemožné.

MILICA (udivená): Akademický maliar? Varí k vôli mne, aby ma učil maľovať?

PLACHÝ: Nuž áno. Chcel som ťa prekvapiť a vyplniť ti tvoju najvrelejšiu túžbu. Tu čítaj. (Podá Milici list.)

MILICA (vezme list a číta pre seba).

PLACHÝ (k Milici): Čo vlastne urobil, že ste vyhnaly čoveka, hoci by bol býval i agentom?

MILICA (k Anne): Ako sa choval ten pán, keď prišiel sem po prvý raz?

ANNA: Pekne sa choval, prosím ponížene.

MILICA (hrozí Anne prstom): Hanka, hovor pravdu! Čo tu robil? Ako sa s tebou rozprával?

ANNA (ostýchave klopí oči): Nuž — spytoval sa, kde sú pán doktor a slečna a či skoro prídu?

MILICA: Nezaliečal sa ti?

ANNA (hanblive): Nuž — hovoril — že aká som.

MILICA: Akáže si?

ANNA (sklopí oči): Že aká som pekná.

MILICA: A potom —?

ANNA: — a — a — potom ma chytil za bradu, takto (ukazuje).

MILICA (netrpelive): Teda tak? A potom —?

ANNA: Potom mi dal tú kartu a odišiel.

MILICA: A viac nič — nič? Nebozkal ťa?

ANNA (rozhorčene): Nie, slečinka, nie! To nech mi veria, nie.

MILICA: Môžeš ísť.

ANNA (chce ísť).

MILICA: Ale odnes dosku a hladidlo. (Vezme zásterku a odnesie ju naľavo, ale sa hneď vráti.)

ANNA (sníme dosku, dá stoličky na miesto a odnesie dosku i hladidlo preč).

Milica a Plachý, ku koncu Zuzka a Ondriš.

PLACHÝ (chodí zamyslený sem i ta; keď sa Milica vráti, zastaví sa pred ňou): Bozkal ťa?

MILICA: Na líce, a zato som ho pľasla.

PLACHÝ: — a dala vyhodiť. Oj, oj, oj! Už si mi ty vyviedla! (Chytí sa za hlavu a chodí sem i ta.) Ty si tomu dala! Akože už teraz ospravedlniť sa Belnákovi, že sme jeho odporučenca tak prívetive prijali? To bude z toho škandál. (Stane si pred Milicu a založí si ruky na prsia.) Dievča, dievča, máš ty rozum? A len pred chvíľou robila si mi kázeň, že ja nemám smyslu pre maliarske umenie.

MILICA (roztržite): Pre umenie, áno, pre umenie, ale slúžky bozkávať je nie nijaké umenie. To je neslušnosť. V cudzom dome — len čo prišiel — cudzí človek.

PLACHÝ (dôrazne): Nuž, Milica moja, ale si ty slúžka? Veď teba bozkal!

MILICA: Ale si myslel, že som ja Anna — slúžka.

PLACHÝ: Načože si sa mu dala? Vari ťa nasilu?

MILICA: Tu som hladila a pritom si spievala, iba keď tu nenazdajky pocítim bozk na líci. Obrátim sa — že to vy — ale vidím pred sebou toho — (plačlivo, hnevno), toho agenta!

PLACHÝ: Nuž vidíš, to bolo asi takto: Vošiel dnu, ty si spievala a jeho nezbadala. On ťa počúval a obdivoval. I okúzlený tvojím pôvabným zjavom a unesený tvojím sladučkým spevom, nemohol odolať, aby nedal výrazu svojim poetickým pocitom. Každý umelec-poeta žije a vznáša sa vznešenejším svetom, ako my hmotári, bruchopasníci. Ani jeden poeta-umelec neviaže sa našimi pozemskými etiketami, pravidlami. A ja práve z tohoto prípadu súdim, že Topoľ je opravdivý umelec — smelý a geniálny človek. A takému umelcovi sa musí takýto prejav duševného opojenia prepáčiť.

MILICA: Ale ja som nemohla vedieť, že je umelec, keď som ho podľa tej karty pokladala za agenta!

PLACHÝ: Tvoje umelecké oko malo to hneď rozpoznať. Z toho vidíš, Milica moja, že v tebe nieto tej umeleckej žilky, ktorú musíš mať, ak chceš byť maliarkou a nielen nejakou mazačkou. Konečne som rád, že si to tak rezolútne skončila. On sa s tým iste nikde nepochváli, my budeme tiež mlčať, a tak sa o tom okrem nás troch nikto nedozvie. (Berie klobúk a palicu.) Ružička, čo ti ten maliar na líčko vymaľoval, dá sa ti celkom dobre smyť studenou vodičkou. Musím ísť ešte k pacientom! Pá, pá, moja! (Chce odísť.)

MILICA (vrúcne): Strýčko! Prosím vás, smilujte sa! (Ovinie sa mu okolo hrdla a hladká ho po tvári.) Môj milý, zlatý strýčko! Smilujte sa! Vlak do Prahy ide len večer. Topoľ je ešte tu v meste. Pošlime ho hľadať a vy mu potom to nedorozumenie vysvetlíte. Aby len prišiel, že mu odpúšťam.

PLACHÝ: Oj, aká si veľkodušná! Myslíš si, ty naivné dievča, že keď mu to poviem, že hneď poletí sem? Bol by blázon! A ja som rád, keď mám pokoj. Vari sa budem s ním niekde naťahovať. Choď si sama!

MILICA: Ja nemôžem. To sa mne nesvedčí!

PLACHÝ: A umelca fliaskať a vyhodiť — to sa svedčí?

MILICA (plače): Veď ste sami všetkému na príčine. Keby ste neboli robili tajnosti, keby som bola vedela, že príde maliar Topoľ, ktorý ma má vyučovať malbe, bola by som ho prijala ako sa patrí a nebolo by sa bývalo prihodilo toto. Alebo, keď ste ma chceli prekvapiť, prečo ste aspoň neposlali oproti nemu na stanicu, aby nás nebol musel sám vyhľadávať, a vtedy nebol by potreboval dávať omylom kartu firmy, u ktorej si azda kupuje materiál a pre ktorú som ho za agenta pokladať musela. Vy ste teda, strýčko, sami celému nešťastiu na príčine, musíte to teda i sami vyrovnať.

PLACHÝ (počas Milicinej reči roztržite pokašľáva, šatkou si nos utiera i poškrabkáva sa za uchom): Veď som mu chcel ísť sám oproti, ale zdržal som sa pri jednom z pacientov.

MILICA: Nuž priznajte mu tiež svoju vinu a vezmite túto kartu (podá mu ju so stola) a ukážte mu ju, nech vidí svoj omyl. Veď maliara by som bola celkom inakšie prijala, ako agenta. Ale čo sa stalo, už sa neodstane. Nuž povedzte mu, že sa už na neho nehnevám, že som mu odpustila, nech teda aj on prepáči.

PLACHÝ (vloží kartu do vrecka): Už si ty len veľký čert, prevraciaš človeka ako sama chceš.

MILICA: Len skoro, strýčko, aby nebolo pozde. (Vedie ho ku dverám.)

PLACHÝ: Kdeže ho však najdem? Či ja viem, v ktorú stranu mesta sa obrátil?

MILICA: Tak pošlite Zuzku a Ondriša hľadať ho.

PLACHÝ: Máš pravdu. (Volá dvermi.) Zuzka, Ondriš!

ZUZKA a ONDRIŠ (vstúpia): Čo rozkážete?

PLACHÝ: Rozbehnite sa hneď po meste, vyhľadajte toho pána Topoľa, že ho prosím na slovíčko do hostinca k Jeleňovi. Rozumeli ste?

ZUZKA, ONDRIŠ: Áno, rozumeli!

PLACHÝ: Tak teraz nohy na plecia!

ZUZKA, ONDRIŠ (rýchlo odídu).

PLACHÝ: A ja idem rovno k Jeleňovi, azda ho sám tam najdem.

MILICA: Môj zlatý strýčko! (Objíme ho a bozká mu ruku.)

PLACHÝ (hrozí jej prstom): Ty čarodejnica! (Odíde.)

Milica (sama).

MILICA: Strýčik iste všetko vynaloží, aby sa vec vyrovnala. Či ozaj príde? (Zamyslene.) Ako to povedal? (Vážne.) „Vyznám sa vám úprimne, že som krajšieho zjavu v živote ešte nevidel.“ Či som naozaj taká krásna? (Obzerá sa v zrkadle.) Taký umelec to vari musí vedieť najlepšie posúdiť. Či by som naozaj bola v momente na neho urobila taký dojem, že by sa bol tak zabudol? Ach, to je len fráza, ktorú taký veľkomeštiak už sto ráz odrectoval všelijakým ženským. Naostatok to ešte obanujem, že som ho nazad privolala. — To líce ma akosi páli, stále cítim na ňom horúci bozk. Je to síce urážka — od cudzieho človeka — a jednako, úprimne rečeno, ma ten bozk akosi blaží. A keď si pomyslím, že je od umelca, — od môjho nastávajúceho učiteľa — takého švárneho — celá som omámená. (Ide k obloku.) Aha! To je vari on so strýcom pred hostincom, u „Jeleňa“. Ako mi srdce bije a krv udiera do tvári. Strýc dáva mu tú kartu. Smejú sa. Akú má milú tvár, a tie fúziky! — To by bol dobrý znak, že sa smiali. Dívajú sa sem. Azda ma tu zbadali? (Ukrýva sa za záclonu.) Celá sa chvejem. — No, príde, či nepríde? (Natešená.) Idú spolu, idú spolu! Sláva, sláva! Zvíťazila som! (Tlieska si rukami.) Čo to? (Zarmútená.) Strýc ide dolu mestom preč? A on — kam pôjde? Stojí. Díva sa sem. (Skrýva sa pri obloku a len tajne vykukáva von.) Čo sa tak díva? Vari ma tu videl? (Kladie si ruku na srdce.) Jaj, srdce, utíš sa! Ako mi trepoce. (Nastrašeno.) Kráča rovno sem — a sám. (Uteká od obloka.) On ide sem. Topoľ ide sem — sám. A ja tu tiež sama. Čo si počať? Ako ho prijať? Ak ma zasa vybozkáva? (Chytí si líca a behá sem i ta.) Jaj, Bože! Ach, jaj! Hlava sa mi krúti. Hanka! Hanka! Hanka! (Behá po izbe.)

Milica, Anna.

ANNA (vbehne): Čo rozkážete, slečinka?

MILICA: Zostaň tu! — Alebo nie — nie, choď, choď preč, lebo ide sem, ide zasa sem! Jaj, čo robiť?

ANNA: Kde, kto ide sem?

MILICA: Nuž — jaj — ten — vieš? Či nevieš? No, ten — ten — agent.

ANNA: Prebehnem pre Ondriša, veď mu on namastí rebrá! (Beží ku dverám.)

MILICA: Jaj, nie pre Ondriša! Ale ty ostaň tu a povedz mu a — povedz mu — aby trochu počkal, že hneď prídem. Ale povedz mu to pekne, vľúdne. Rozumieš? Pekne a vľúdne, lebo on je nie nijaký agent. (Odbehne vľavo.)

Anna (sama).

ANNA: Nie, tá naša slečinka sú celý blázon. Na moj pravdu; to im ten pán tak rozum poplietol. A ja mám na neho čakať a stáť tu ako strážnik? Aby slečinka zasa na mňa žiarlili. To by mi bolo treba! Ja mám Fricka, ten mi nameria bozkov, koľko si len zažiadam. Radšej idem preč, nech čaká on, nie ja. (Beží ku prostredným dverám, kde buchne sa do vstupujúceho Topoľa.)

Anna, Topoľ.

TOPOĽ (srazí sa vo dverách s Annou).

ANNA: Jaj, ako som sa zľakla!

TOPOĽ: No, to sa zasa pekne začína.

ANNA: Nechže ráčia milostive prepáčiť, prosím ponížene.

TOPOĽ: Kde sú slečna?

ANNA: Hneď prídu, prosím, že keby —

TOPOĽ: Odovzdaj slečne túto kartu. (Podáva jej navštívenku.)

ANNA (pozrie na kartu): Veď slečna už vedia, kto ráčia byť.

TOPOĽ: Zato nič, len ju zanes!

ANNA (k sebe): Aký je teraz protivný. (Odíde vľavo.)

TOPOĽ: Toto je interesantné dobrodružstvo, čo tu zažívam. Hahaha! Najprv ma vyženú a potom ma zasa prosia, aby som prišiel. A že som sa vrátil, to je len preto, že moja nastávajúca žiačka je mimoriadne krásne dievča. — Avšak sám som si tej gebuziny navaril: po prvé s tým lístkom, po druhé s bozkom.

ANNA (zľava): Slečna dajú ich pekne prosiť, keby ráčili chvíľočku poshovieť, kým sa pripravia. (K obecenstvu.) Tá sa fintí, ani čo by prijímala vohľača! (Odíde prostriedkom.)

TOPOĽ (sadne si): Moja žiačka chce ma pravdepodobne slávnostne prijať a zahladiť predošlý výstup. To je už teda celá komédia. Len aby napokon nevylúpila sa z toho ešte nejaká tragédia. To dievča je mi veľmi nebezpečné. Jej krásny zjav nevychodí mi z umu. Stále ju vidím pred sebou: hneď veselú so sladkým spevom hneď zasa hrdú, impozantnú, rozbúrenú hnevom a studom, ako gánila na mňa svojím plamenným zrakom. Topoľ, daj si tu pozor, daj si tu pozor! (Vstane.) Slečne sa musím náležite ospravedlniť, aby ma nepokladala za nejakého ľahtikára.

Topoľ a Milica.

MILICA (vojde zľava, preoblečená).

TOPOĽ (vážne sa ukloní): Moja hlboká úcta, milostivá slečna! Predovšetkým pokladám si za povinnosť odprosiť vás za svoju netaktičnosť, akej dopustil som sa pred chvíľou proti vám. Avšak vaším čarovným zjavom a ľúbezným spevom bol som taký uchvátený — opojený, že som úplne zabudol, kde sa nachodím.

MILICA: Odpúšťam vám priestupok a vítam vás srdečne. (Podá mu ruku.) I pozdravujem ako svojho učiteľa. Dúfam, že najdete vo mne pilnú a poslušnú žiačku. (Pohybom ruky ponúkne Topoľovi stoličku, sama si sadajúc.)

TOPOĽ (sadne si): Ó, milostivá slečna, som veľmi blažený, že dostalo sa mi šťastia byť učiteľom takej vznešenej bytnosti.

MILICA (úsmevom): Ako badám, pán Topoľ je popri maliarstve i výtečným hercom.

TOPOĽ: Vás nemilo dotýkajú sa moje lichotivé slová, ale sú pravdivé.

MILICA: Priznám sa vám. Je mi smiešne každé preháňanie. Ja rada prirodzenosť, ale aj originálnosť, najmä keď je pravdivá — nefalšovaná.

TOPOĽ: Uisťujem vás, slečna, o svojej úprimnosti.

MILICA: Cítim veľkú lásku k maliarskemu umeniu, avšak nemám v ňom dosť pochopu a rozhľadu, vôbec akosi odborného vzdelania, aby som na umelecké tvorby kritickým okom hľadieť mohla. A tým badám veľkú medzeru vo svojej vzdelanosti.

TOPOĽ: Volili ste teda na to najrozumnejšiu a najkratšiu cestu: poznať povahu nášho materiálu a jeho techniku. Lebo pôvaby obrazov sú prostému oku laika práve také zakryté, také neznáme, ako nehudobnému uchu pôvaby pomerov tónových. Preto laici obrazom, plastike alebo hudbe nerozumejú a obyčajne mýlné i prevrátené úsudky vynášajú. Ale keď ich znalec zavráti, bránia sa tým, že je to vec vkusu, ktorý je vraj u každého človeka rozdielny.

MILICA: To je teda naskrze nie pravda.

TOPOĽ: Nie. Lebo krásno je len jedno, rozličné sú len stupne jeho dokonalosti. Ale laik to rozpoznať nevie. Jemu sa páči to, čo na jeho stupeň vzdelanosti priaznivý dojem robí.

MILICA: Vykladáte tak zaujímave, pán Topoľ, že som celkom pozabudla na to, že ste vy prišli s cesty a že potrebujete odpočinku a možno i úpravy vašej batožiny. (Vstane.) Vaša izba bude tu vedľa. (Ukazuje napravo.) Môžete sa tam po vôli usporiadať. Naše služobníctvo stojí vám vždy k dispozícii. Onedlho bude večera a pri nej pohovoríme si o ďalšom. Teda do videnia, pán učiteľ. (Ukloniac sa, odchodí s úsmevom vľavo.)

TOPOĽ (vstal, keď i Milka vstala): Tento titul z vašich úst, milostivá slečna, ma nevýslovne blaží. (Ukloniac sa Milici, odchodí v pravo.)

(Opona spadne.)