ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milica (sama).

MILICA (v bielej plesovej toalete sedí vľavo pred štafľou a obzerá si obraz): Čím viac maľujem, tým väčšmi ma to teší. S týmto zátiším som už hotová, teraz by som rada maľovať nejakú krajinku podľa prírody. Ale čo Topoľ nechodí? Veď je už 10 hodín. Iste zasa so strýcom hrajú šach. (Vstane a ide napravo.) Kedyže dokončí moju podobizeň? (Obzerá podobizeň.) Je to majstrovské dielo! Tak sa mi vidí, že mi priveľmi lichotí. Kto vie, na koho on pri tom myslí? Počuť kroky! To je on! (Prejde naľavo.)

Milica a Topoľ.

TOPOĽ (vstúpi prostriedkom).

MILICA (mrzute): Dáte dlho čakať na seba, pán Topoľ.

TOPOĽ (zastane pred Milicou): Nevidím príčiny pre túto výčitku, slečna. Prichodím skôr privčas (podíva sa na hodinky), lebo ešte neodbila hodina, ktorou započína sa moja úloha. Je 5 minút pred 10-tou. (Ide k obrazu vpravo.)

MILICA: Azda nebudete počítať i sekundy, ktorými započína a končí sa vaša úloha? Teda mňa maľovať alebo vyučovať je vám takou nemilou úlohou — povinnosťou, že ju na minúty odmeriavate?

TOPOĽ (vezme paletu so štetcami a posadí sa pred podobizeň): Veru ťažká to pre mňa úloha. (Vzdychne.)

MILICA (postaví sa do pozície vľavo): Ó, aký ste úprimný!

TOPOĽ (chvíľku maľuje): Výraz vašej tvári je dnes prizachmúrený.

MILICA: Ako môžem byť dobrej vôle, keď ma stále domŕzate.

TOPOĽ: Naopak, slečna. Veď práve vy pokladáte ma za terč svojich úštipkov. Len čo som vkročil, už ste ma pichli.

MILICA: Nemienila som ani zďaleka. Ale to je preto, že si vy moje slová vždy naopak vysvetľujete, ako ich ja myslím.

TOPOĽ: Teda čo ste mysleli pod tou mojou povinnosťou?

MILICA: To, že vy od istého času sa mi vyhýbate, a keď máte mi chvíľu času venovať, nesiete to ťažko. Pre mňa máte svoj čas vždy veľmi vymeraný a v mojej spoločnosti vytrvať je pre vás — ako ste sa práve vyjadrili — ťažká úloha. Ale so strýcom pri šachu alebo kartách celé hodiny vysedúvať alebo v Stráňach osamote blúdiť, tu s časom nepočítate, lebo vám to musí byť veľmi príjemné.

TOPOĽ: Tomu ste sami na vine.

MILICA: Ja? Čím? Ako?

TOPOĽ: Lebo nemáte pre mňa slova milého, ani pohľadu prívetivého.

MILICA: To práve ja môžem o vás tvrdiť.

TOPOĽ: My sa spolu neustále škriepime.

MILICA: Máte pravdu. Nám je i škoda sa shovárať, preto radšej mlčme. (Namrzená upraví sa do pozície.)

TOPOĽ: Ako sa páči. (Maľuje, dívajúc sa hneď na Milicu, hneď na obraz pred sebou. Po chvíli k sebe.) Všetko jej pristane: i ten mrak na čele, i tá hnevná žiara v oku. Juno nemohla byť veľkolepejšou.

MILICA (hnieždi sa a vzdychá): Ach, tu je sparno! (Otvorí oblok a ovieva sa pri ňom vejárom. Po chvíli zasa stane si do pozície.)

TOPOĽ: Ráčite byť veľmi vzrušená, slečna, mne nemožno maľovať.

MILICA (namáha sa pokojne stáť).

TOPOĽ (chvíľu maľuje, potom zadíva sa na Milicu. K sebe): Aká je báječne krásna. Vydržal by som večne na ňu hľadieť. Som celý opojený jej krásou. (Vzdychne, zastrčí štetec do palety a skloní hlavu do pravej ruky.)

MILICA (obzrie sa na Topoľa a zadíva sa na neho): To je, pane, nešetrné od vás. Mne kážete stáť ako upečenej, a vy medzitým spíte! (Chodí sem i ta, ovievajúc sa vejárom.)

TOPOĽ (vstane): Odpusťte, slečna! To sa mýlite! Práve obdivoval som vaše ušľachtilé črty, aké váš duševný poryv vyrazil na vašu tvár.

MILICA: Ešte sa mi posmievate? Driemali ste! Nuž odídem, aby ste sa tu mohli nemýlene vyspať. (Odíde strmo vľavo.)

Topoľ (sám).

TOPOĽ (udivene díva sa za Milicou): To je výbuch nenávisti. Oheň z nej len tak srší. Dračica! (Odloží paletu.) Hrdosťou, odporom, spupnosťou ma uchvacuje a vždy väčšmi dráždi. (Postaví sa pred podobizeň.) Ty hrdá, krásna Milica moja! S takou láskou som veru ešte obraz nemaľoval.

Topoľ, Anna, nakoniec Plachý.

ANNA (vojde prostriedkom): Pán doktor dajú pekne prosiť, aby sa páčilo prísť hrať šach, lebo že už netrpelive čakajú.

TOPOĽ: Už idem. Anča, povedzže mi, či slečna bývala vždy taká mrzutá?

ANNA: Nebývali, prosím ponížene. To sa len od istého času tak akosi premenili.

TOPOĽ: Vari odvtedy, čo som ja sem prišiel?

ANNA: Veru áno, od tých čias.

PLACHÝ (v prostredných dverách): Do paroma! Topoľ! Čo už toľko mažete? Čakám na vás netrpelive. Už som Evansov gambit tak naštudoval, že vás musím skántriť!

TOPOĽ (odíde za Plachým): Už idem, už!

Anna (sama).

ANNA: Aký je nedovtipný! A veru nejeden by si to za najväčšie šťastie pokladal, keby sa našej slečne čo len sblížiť mohol. Ale čo je pravda, to je pravda, švárny je. Ale i môj Fricko je šumný. Lenže on bol šikovnejší. Fricko ma len raz videl, už mi vyzradil, že ma ľúbi a že, ak by som ho nechcela, sa zastrelí. Kdeže by som ho potom rada nemala? — Slečinka chodia nám ako zabitá. — Ba či už bude s tým obrazom skoro hotový? Ako dlho to maľuje! Čo sa mu tu slečna už nasedeli! Mňa to ten podograf na ryngu v minúte i s Frickom odmaľoval. (Ide ku podobizni a obzerá si ju.) Ach, aká sa tu krásna. Ešte krajšia, ako živá. No, toto je veru celkom inakšie, ako tá naša podografia za 3 koruny. (Ide k obrazu naľavo.) A slečinka už tiež ako pekne vedia maľovať. (Obzerá si zátišie.) Ach, Kriste na nebi, aké je to hrozno, ako naozajstné. To, až sa slečinka vyučia, odmaľujú ma zadarmo. Požičajú mi tých ružových hodvábnych šiat so šlepom. Budem ako pávica. (Kráča naľavo, pozerajúc hrdo za seba akoby na šlep. Drgne do obrazu zátišia a prevalí ho; chytro sa obzrie.) Ježiš, Mária! (Skočí k obrazu a zodvihne ho.) Jój, Bože! Zababral sa! Veď sa to vari dá sotrieť. (Utiera zásterkou obraz.) Hí! Jój! Pre rany božie! Teraz som to už celkom zmachľovala. Jajajaj! Čože si už teraz, nešťastnica, počnem? Slečna ma zmárnia! Jaj, hlavička moja, ako ma rozbolela. (Ustupujúc chrbtom ku podobizni, drgne do štafle a podobizeň sa prevalí na štetce a paletu.) Jaj! Ježiši Kriste! (Skočí rýchle a dvíha podobizeň.) Bože na nebesách! Čo som to zasa urobila? I táto je už pomachľovaná. No, už je po mne! Čo si počať? Keby to pán Topoľ chcel rýchle ponaprávať, kým by to slečna nezbadali. Ktosi ide. Ak sú to slečna? (Pustí obraz, ktorý sa znovu prevrhne a Anna skryje sa rýchlo za záclonu v obloku napravo v pozadí.)

Milica.

MILICA (prichádza zľava): Nikoho tu? Myslela som, že Topoľ čaká na mňa. Čo vidím? Moja podobizeň svalená? (Zodvihne ju.) Celá rozmazaná? Čo to má znamenať? To urobil v hneve, z pomsty! (Pustí obraz nazad.) Čo? I moje zátišie rozmazané? To je hrozný surovec! To je urážka, potupa! (Chodí sem i ta.) Nesmie viacej na moje oči! Nech sa hneď a hneď vyprace odtiaľto!

Milica a Topoľ.

TOPOĽ (prichádza prostrednými dvermi): Hahaha! Starý pán sa hnevá, že som mu partiu spravil remí. Hahaha! (Zazrúc Milicu, zarazí sa.) Slečna tu?

MILICA: Pane, vy blazniete!?

TOPOĽ: Slečna —!

MILICA: Áno, tak sa mi vidí, že blazniete; preto, ak máte trochu cti v tele, soberiete sa hneď preč odtiaľto. V tomto dome nieto pre vás viacej miesta!

TOPOĽ (udivený pokročí napred): Slečna! Čo vám je?

MILICA: Hneď! Svoje dielo tam môžete si sobrať! (Ukáže na prevrhnutú podobizeň.) Vy zúrivec! Vy barbar!

TOPOĽ (pozrie na obrazy; k sebe): Čo sa to s ňou robí? Celá je bez seba. Zničila obrazy a mňa vyháňa. Vari šalie!? Slečna —!

MILICA (kričí plačlivo): Neznám vás. Practe sa hneď!!

TOPOĽ (odíde prostriedkom preč).

Milica a Anna.

ANNA (vybehne z úkrytu, sopne ruky a padne pred Milicou na kolená): Milosť, slečna, milosť! Ruky, nohy vám bozkávam a prosím vás ponížene a pokorne, nehnevajte sa! Upokojte sa!

MILICA (udivená): Čo ty tu hľadáš? A ukrytá?! Teda tak! Ešte i milostné pletky za mojím chrbtom? Preto ste obrazy poprevaľovali, rozmazali? Ó, to je hanebné! (Klesne na stoličku vľavo.) Taký podliak! (Zakryje si tvár a plače.)

ANNA: Nie, slečna moja drahá, zlatá, radostná, nie! Sama som vina, len ja sama! Len sa mi, pre Boha, utíšte a vypočujte ma!

MILICA: Mám ešte tvoje ničomné hriechy vypočúvať? Ty ledačina! (Vstane.) Naskutku si sober svoje handry a prac sa i ty s ním odtiaľto! (Odíde vľavo.)

Anna (sama).

ANNA (vstane, rozplače sa a začne si zásterkou oči a tvár utierať, pričom si od farieb zababranou zásterkou tvár zamazúva): Ach, Bože môj, Bože môj! Čože si počnem? Čože už mám teraz robiť, biedna sirota? Kdeže sa podejem? Ktože ma pritúli? Ach, ach, ach! Veď som ja to nie naschvál! Že som sa vraj s ním tu schádzala! Veď ja mám Fricka! Ach, ach! Ak ma Fricko teraz nechá, keď som ostala bez služby. Ach, jaj, jaj, jáááj! Ale veď pán Topoľ musia dosvedčiť, že je to nie pravda. A tomu sa tiež nevinne dostalo, chudákovi. Pre mňa vytrpel — a musí ísť preč. (Odhodlane.) Nie, toho nedopustím, aby niekto pre mňa nevinne trpel. (Odhodlane.) Idem ku pánu doktorovi, rozpoviem im všetko. Oni iste slečnu hneď udobria a všetko zasa napravia. (Chce ísť rýchle von.)

Plachý a Anna.

PLACHÝ (vchádza prostriedkom, prísne): Kde sú slečna?

ANNA (kľakne pred ním a s plačom spína ruky k nemu): Pre živého Boha vás prosím, pán veľkomožný, smilujte sa nado mnou a orodujte za mňa u slečny, aby ma nevyháňali. Pán Topoľ sú celkom nevinný! Len ja som všetkému príčina!

PLACHÝ: Nuž čože si vyviedla, nešťastnica?

ANNA: Rozmazala som obrazy. (Vstane.)

PLACHÝ: A s pánom Topoľom aký to mali slečna výstup?

ANNA: Slečna myslia, že to pán Topoľ rozmazali.

PLACHÝ: A prečo teda teba vyháňajú, keď myslia, že to pán Topoľ?

ANNA: Slečna myslia, že som — že ten pán — že sme to spolu tie obrazy rozmazali. Ten pán ani tu vtedy neboli, ani len nevedia ešte, ako sa stalo. Ba práve myslia, že to slečna porobili.

Predošlí, Milica.

MILICA (ktorá bola ešte pri slovách Anny vstúpila a načúvala, rozzlobene): Ty budeš ešte do očú luhať strýcovi, ty nehanebnica!? Ty sa od prvopočiatku s ním milkuješ!

ANNA: Ako je Pán Boh nado mnou, slečinka, vy mi nevinne ubližujete. Pán Topoľ si odvtedy toho najmenšieho proti mne nedovolili, ba práve neustále len na vás sa dopytujú, len o vás rozprávajú.

MILICA: Mlč, ty lhárka! Od čohože máš celú tvár a zásterku farbami ubabranú?

ANNA (podíva sa do zrkadla a obzerá si zásterku): Priznám sa, priznám!

MILICA: Teda predsa len mám pravdu. Priznávaš sa, priznávaš?

ANNA: Nie, slečinka moja drahá. Zle ste ma rozumeli. To je inšie, čomu sa vám chcem priznať.

MILICA: Teda povedz, ako si sem prišla? Čo si tu hľadala? Prečo si sa predo mnou za záclonu skryla? Priznaj pravdu!

ANNA: Poviem vám, všetko vám rozpoviem, len sa mi už nehnevajte. Pán doktor poslali ma sem pre pána Topoľa, aby sa šli s nimi hrať šach. Keď pán Topoľ vyšli, zostala som tu obzrieť si tie obrazy. Taká ste tam krásna, ako anjel.

MILICA: A vtom — prišiel pán Topoľ.

PLACHÝ (kárave k Milici): Keď tvrdí, že Topoľ je nevinný a že obrazy ona zbabrala, tak už toľko neupodozrievaj a daj jej dopovedať. Obrazy boly i budú. Dosť si ich ešte môžete namaľovať. (K Anne.) Tak pokračuj!

ANNA: Tak som akosi, ani neviem ako, drgla do toho obrazu, ten padol a zababral sa. Chcela som to zásterkou utrieť, nuž som rozmazala celý obraz.

PLACHÝ: Hahaha! Ale si mu dala!

MILICA: Ty si veľmi múdra stvora.

ANNA: Preľakla som sa a odskočila, pričom akosi durkla som do tamtoho podstavca a i ten obraz sa srútil.

MILICA: Aká si ty nemotora!

ANNA: Vtom počujem kroky. Nuž v úzkostiach chytro schovala som sa tam za tú záclonu.

PLACHÝ: Vec je teda s jednej strany vysvetlená. (K Milici.) Ale čo si urobila Topoľovi? Sberá sa a chce ísť preč. Že vraj nemá vôle znášať ďalej tvoje rozmary.

ANNA: To pre mňa trpí. Prosím vás, drahá slečinka moja, už sa nikdy v ničom neprehreším.

PLACHÝ: Choď si po práci!

ANNA: Ďakujem, srdečne ďakujem, pán veľkomožný, i vám, milostivá slečna, za vašu dobrotu. Ruky bozkávam. (Odíde prostriedkom.)

Plachý a Milica.

PLACHÝ: Čo si teda vykázala Topoľovi?

MILICA: Mala som ho v podozrení s Annou.

PLACHÝ: Nuž —?

MILICA: Nuž som mu ukázala dvere.

PLACHÝ: To si mu teda urobila už po druhý raz. A teraz, ako vidím, celkom bez všetkej príčiny. Aspoň Topoľ prišiel k tomu úplne nevinne. (Postaví sa pred ňu.) Dievča, čo je to s tebou? Ty toho človeka alebo hrozne nenávidíš, alebo ho nesmierne miluješ. Avšak tvoje celé chovanie sa proti nemu nedá sa iným odôvodniť, ako veľkou láskou, a z toho tá žiarlivosť.

MILICA: Ale, strýčko!

PLACHÝ: Áno, ty si žiarlivá. A žiarlivý je len ten, kto miluje. Lenže ty svoju žiarlivosť veľmi na javo dávaš — až krikľavo. A to sa na jemno vzdelanú dámu nesvedčí.

MILICA: Strýčko, aké to reči?

PLACHÝ: Aké si si zaslúžila. Ako sa Topoľ u nás zjavil, si celkom premenená. Plná vrtochov, že s tebou nemožno vydržať, nedáš ani vľúdneho slova. Len sa divím jeho trpelivosti, s akou to znáša. Žaloval sa mi, že keby ťa nezbožňoval — eh — eh — veru, keby ma nezbožňoval, t. j. keby nebolo tu mňa, ktorý mu príjemnú zábavu poskytujem, že by bol už dávno odtiaľto zutekal.

MILICA: Uznávam, že som sa nešetrne chovala k nemu i veľmi ho urazila. Lenže nevľúdny a chladný je práve on. A to je to, čo ma mrzutou robí. Ale, strýčko, čo si to povedal, že ma zbožňuje?

PLACHÝ: Že ťa zbožňuje? Ba nie! Povedal som, že mňa zbožňuje.

MILICA: Nie, strýčko. Povedal si najprv, „že keby ťa nezbožňoval —“ a potom si už zašepletil. Ty niečo vieš, strýčko. Ty si sa preriekol.

PLACHÝ: A keby aj; tak je to pre teba celkom ľahostajná vec. Keby si ho i ty naozaj mala rada — á, to by bolo inšie. Ale takto si on svoje bôle a žiale len pre seba necháva.

MILICA (chvatom): Ako to chytro napraviť, strýčko? Či mi odpustí? Či sa dá udobriť? Poďme, poďme k nemu!

PLACHÝ: Nie, bude lepšie, keď čím skôr odíde, aspoň tým skôr zabudne a teba nebude mať kto domŕzať. Ty si jeho lásky i tak nie hodna. Vyhnala si ho — a on aj ide.

MILICA: Strýčko! Pre Boha, čo to vravíte? On že ma miluje? Ó, Bože! Ja som mu nevinne ublížila. Vyhnala som ho, a on — ide preč. Strýčko, môj predrahý strýčko, nepusťte ho! (Chytí Plachého za ruku a ťahá ho ku stredným dverám.) — Nepusťte ho!

PLACHÝ: Prečože by som ho mal zdržiavať? Ja ho nepotrebujem a ty tiež nie, nemá teda tu viacej čo hľadať.

MILICA: Nie, strýčko, on nesmie takto od nás odísť. Odprosím ho, skrúšene odprosím. Mňa to trápi, mňa to mučí, že som nevinne ublížila.

PLACHÝ: No, keď ťa len to trápi, tak choď ho odprosiť, azda ti to len odpustí.

MILICA: Áno, ale ísť — za ním? Nie; hanbím sa, hanbím za svoj skutok. Strýčko, milý strýčko, prosím vás, buďte prostredníkom.

PLACHÝ: Už som bol raz, ale viacej sa nahovoriť nedám. Svoju vinu naprav sama.

MILICA: Aspoň ho teda doveďte sem. Veď mne sa nesvedčí za ním bežať.

PLACHÝ: Hľa! Teraz zrazu vieš, čo sa svedčí a čo nesvedčí, a len pred chvíľou nevedela si, že hosťa vyhnať sa veru naskrze nesvedčí.

MILICA: Strýčko! Buďte milosrdný, veď viete, že sa to stalo zasa v nedorozumení.

PLACHÝ: Veď to je práve tá chyba pri tebe, že si veľmi horkokrvná, prchká. Vzdelaný človek má v každých okolnostiach vedieť sa opanovať. (Pozrie na hodinky.) No, ale je už čas, aby som išiel ku pacientom. (Ide ku prostredným dverám.) Ešte sa od Topoľa odoberiem. A tu máš pudilár. (Vytiahne tobolku a položí naľavo na stolík.) Zaplať mu za jeho ustávanie a utrpenie desaťtisíc korún honoráru. (Odchodí.)

MILICA: Strýčko, pre Boha, strýčko!

PLACHÝ: Nemám času, nemám času! (Odíde prostriedkom.)

Milica (sama).

MILICA (klesne na stoličku vľavo): Miluje ma, miluje! A ja som ho tak trýznila. Ó, aká som teraz šťastná a blažená. Ach, a ja som ho vyhnala —! Nevinne potupila a on ide — preč. (Rozbehne sa ku dverám.) Nie! Nesmie! Nepustím ho!

Milica a Anna.

ANNA (vbehne prostriedkom): Slečna! Slečna!

MILICA (rýchle): Kde je, kde?

ANNA (udychčaná, rýchle): Jaj, už sadajú do koča, už odchodia! Jaj, jaj, jaj! Čo som to zavinila!?

MILICA: Bež chytro, chytro! Že dám pekne prosiť na slovíčko!

ANNA (odbehne prostriedkom preč).

MILICA: Ak nepríde? Ak predsa len odíde? I bez rozlúčenia so mnou? — To radšej ešte sama za ním pobežím. (Odbehne vľavo.)

Topoľ, potom Milica.

TOPOĽ (v cestovnom plášti vstúpi prostriedkom): Veď jej tu niet! Či si robia zo mňa blázna?

MILICA (vbehne dnu zľava; ako zazrie Topoľa, zarazí sa a zostane zahanbená proti nemu stáť).

TOPOĽ (chvíľu sa díva uprene na Milicu): Slečna! (Vrúcne.) Slečna Milica!

MILICA (díva sa chvíľu na Topoľa skúmave): Odpúšťate mi?

TOPOĽ: Odpúšťam!

MILICA: Ďakujem vám. (Podá mu ruku.) Ale neodídete?

TOPOĽ: Odídem.

MILICA: A chceli ste odísť bez rozlúčenia sa so mnou?

TOPOĽ: Áno, lebo ste sa vyslovili, že ma nechcete viacej vidieť.

MILICA: Bolo nedorozumenie. Vec sa vysvetlila a ja vás odprosujem. Zabudnite na to a buďme priateľmi.

TOPOĽ: Vaše priateľstvo, slečna, je pre mňa vysokým vyznačením, akého si ani nezasluhujem.

MILICA: Ale musíte ešte zostať tu.

TOPOĽ: Nemožno mi, slečna!

MILICA: Ved ste mi odpustili. Máte azda ešte nejakú príčinu odísť?

TOPOĽ: Áno, a to takú príčinu, od ktorej závisí moje šťastie, moja budúcnosť, ba i môj život.

MILICA (zarmútená, chladne): To je teda veľmi vážna príčina. (Stranou.) Iste jeho nevesta. A on že ma vraj miluje!

TOPOĽ (stranou): Je celá zničená, že chcem odísť. Miluje ma, miluje! Aká je rozkošná, božská!

MILICA (vezme pudilár): Mali ste so mnou veľkú trpelivosť, pán Topoľ. Pripravila som vás nemilobohu o váš drahocenný čas, ktorý ste mohli inde prospešnejšie vynaložiť. Chcem teda aspoň zásluhu vašu, nakoľko možno, honorovať.

TOPOĽ: Honorovať? Slečna, honoráru na aký ja rátam, mi nedáte.

MILICA: Prosím, neukrivdím vás.

TOPOĽ: Ten je ďaleko väčší, ako si myslíte.

MILICA: Akýže teda žiadate? Ráčte sa sám vysloviť.

TOPOĽ: Moc! Nesmierne moc! A tak pôjdem radšej i bez honoráru. (Chce odísť.)

MILICA (chytro zastúpi mu cestu a postaví sa predo dvere): Nepustím vás bez honoráru. (Rozčúlene vyberá peniaze z tobolky.) Dvadsať tisíc korún bude vám dosť?

TOPOĽ: Maličkosť.

MILICA: Tak tu máte, vezmite si sám, koľko chcete. (Dáva mu celý pudilár.)

TOPOĽ: Mýlite sa, slečna, netúžim po peniazoch.

MILICA: Tedy čo vlastne chcete?

TOPOĽ (rozovrie náručie, vrúcne): Teba, Milica moja!

MILICA: Janík môj! (Hodí sa mu do náručia.)

TOPOĽ: Milica, anjel môj! Ty si ten najvyšší honorár, po ktorom tak nevýslovne bažím. (Vedie ju objatú okolo drieku do popredia.)

Predošlí, Plachý.

PLACHÝ (ktorý pri Topoľových slovách vstúpil): A je to veru horko-ťažko zaslúžený honorár.

MILICA: Strýčko, môj milý strýčko! (Beží k nemu a objíme ho.)

PLACHÝ: A čože ho nevyženieš, toho mazáka, keď ťa tu takto objíma a bozkáva. Ondriš, Ondriš! Poď ho vyhodiť!

MILICA (položí mu ruku na ústa): Strýčko!

(Opona spadne.)