ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PHILEDONUS:
Nech učiteľa všetci bohovia zlí zmárnia,
onoho Orbilia! Častejšie mi to už
urobil! Postarám sa, aby to ďalej nerobil!
Už preto nikdy nevkročím do jeho školy, radšej
hneď zomriem! Celkom vážne pred vami to hovorím.

ACHARISTUS:
To isté ozaj cítim i ja. Tak ma bolí tá bitka
včerajšia! V budúcnosti hoci čo ja vytrpím
a znesiem, ako bitku toho Orbilia!
Už takmer dospelí sme, nespravodlivé
je ešte biť nás štipľavými palicami, fuj!

PARINUS:
Až tak som vzplanul hnevom, ba i nenávisťou k učbárovi,
čo taký veľký bitkár je, že keby tu
bol, toho človeka by som priam túžil roztrhať
zubami. Ja že by som sa mal hádam vrátiť do jeho škôl?
To nikdy neurobím! Už mám rokov sedemnásť,
ja teda už viac nechcem znášať žiadnu bitku, veru nie!
Hoc z tejto stránky moji rodičia sú zaťatí,
chcem predsa radšej hocčo robiť alebo i zniesť,
než pod tým katom odteraz sa v budúcnosti učiť!
Môj Agapetus, sľúbil si mi veru nedávno,
že ako priateľ so mnou vedno veľmi udatne
ty budeš znášať bitku. Aj ja kvôli tebe však
navzájom chcem a túžim znášať do krvipreliatia.

AGAPETUS:
Zdá sa, že už som vyšiel z mládeneckých rokov
a ešte šľahy palice by som mal znášať? To nie,
aj keby veľký Jupiter ma bleskom zmámil!
O bitku nedbám, ale potupné je, že mrzko
tu s nami chalanmi už dospelými ver
sa jedná. Zbohom teda, učiteľ, buď! Zbohom, škola!
Ja mu už veru nenatrčím viac svoj zadok!

PHILEDONUS:
Ak súhlasíte, po desiatej poďme do hája
sem blízko. Veľmi príjemný je. Lebo duch i počasie
i sám deň lákajú nás, aby sme sa pohrali.
Nuž, ak sa pozdáva tak všetkým, o dvanástej
sa zbehnime sem, veselo si zavyčíňajme!

ACHARISTUS:
Ten návrh sa mi páči. S vami ochotný som na všetko.

PARINUS:
Navyše ja sa núkam za spoločníka.

AGAPETUS:
Ja trochu obávam sa nemilosrdenstva
biskupa, starého dobrého a muža učeného.

PHILEDONUS:
Biskupa? Keď bol chlapec, rovnako sa správal.

ACHARISTUS:
Hrajme sa, smejme, žartujme už v tento deň
my vedno všetci, čo sme predtým vedno plakali!

PARINUS:
Ty druhov neopusti, švárny Agapetus.
Buď spoločníkom v zábave, keď ochotne ním
si v treste chcel byť. Bez teba to za nič nestojí.

AGAPETUS:
Nuž nech sa stane, čo chcete. K vám sa pridám.
Ja sa však pýtam, aké ženy to tu vidím?
Tak ako neviestky si vykračujú, zdá sa.
Zostaňme tu a vypočujme si, čo vlastne chcú.

PHILEDONUS:
Tá žiada naliehavo, ktorá kráľovskú má korunu.
Počujte, možno nám to bude užitočné.

ROZKOŠ:
Hej, bedárka! Ty šelma, či sa ešte pamätáš,
že som ti vyhlásila vojnu veľmi ukrutnú
a večnú? Čože teda robíš v mojom kráľovstve,
prekliata? Čože sa tu sem a tam tak potuluješ?
Čo len chceš? Koho hľadáš? Aby si ty hádam týchto
výborných mládencov mi zviedla? Sotva môžem
sa zdržať, striga, aby som ti oči nevyškriabala!
Žobráčka, strať sa mi hneď z očí alebo ťa stlčiem
a túto cestu mozgom pofŕkaš! No odstúpte už,
lebo inak zle ťa doriadim! Preč neodídeš, prekliata?
Dnes hlavu rozbijem ti, ak odtiaľto hneď neodídeš preč!

CNOSŤ:
Čo som ti urobila alebo čo robím, Rozkoš?
Horlivo ma stíhaš zášťou viac než smrteľnou.

ROZKOŠ:
Pýtaš sa, bosorka? Ja s tebou nevstúpim len
na ľstivé sofistické zápasisko,^[84] aby
sme spolu dišputovali, lež so smelým,
udatným srdcom pustím sa ja s tebou do boja.

CNOSŤ:
Ty milá, ja som neprišla sem, aby som zápasila,
ver nie som bojovníčka. Ak ťa taká odvaha
a chtivosť v srdci núti, takže nevieš, ako by si
naplniť mala vášeň svojej duše, bojujže
ty teda so svojimi vlastnými a tak
sa dobre maj a chudobu mi nevyhadzuj na oči!

ROZKOŠ:
Žobráčka, čože brešeš! Už sa nemôžem viac
ovládať, žeby som ti zaraz nevletela do vlasov
a takým činom svoje srdce upokojila!

CNOSŤ:
Mládenci, zaprisahám vás! Mne nevinnej a biednej pomôžte!
Prineste pomoc! Príďte na pomoc mne biednej, bezmocnej!

ROZKOŠ:
Ba ešte kričíš? Začínaš, by dostala si výprask?
Ó mládenci, to prekliata je čarodejnica!
Varujte sa, by nedojali vás jej slová!
Varujte sa, bo iba kvôli vám sem prišla,
aby vás zviedla, oklamala, zlákala
do sietí svojich bied, nešťastí a útrap!

CNOSŤ:
Nepomstím túto krivdu. Môj Boh ju však iste pomstí,
ak príde raz ten pravý čas. Tak totiž povedal:
Mne pomsta a ja odplatím.^[85] Ja jemu svoj spor prenechám,
aby ho miesto mňa on pomstil naveky.
Mládenci milí, vy však preskúmajte, kto som,
a klebetnicu dôverčivo nepočúvajte!
Ja Cnosť som, drahá všetkým bohom, ba i všetkým ľuďom.

ROZKOŠ:
Táradlo nepočúvajte a neverte mu!
Ja poviem vám, kto som. A vymaľujem ju aj
farbami výstižnými, ušľachtilí mládenci!
Nech cudzie ústa chvália ťa, je napísané, šelma!
A samochvála smrdí, všade vraví sa.
Mládenci v kvete mladosti, mňa počúvajte,
neklamem! Táto, hľa, je strašnou špinou všetkého zla,
otrokom lopoty a prameňom i chudoby
i útrap, ba aj žriedlom nesmierneho nešťastia.

CNOSŤ:
Čo hodláš klamaním tých mládenčekov úbohých
zahubiť? Ale taký máš zvyk. Čujte ma,
ja túžim zachrániť vás, táto zahubiť však!

ROZKOŠ:
Neviestka, ako zaliečaš sa, aby si ich zviedla!
No, moji mládenci, hneď zapchajte si uši!

CNOSŤ:
Nechaj ma vravieť, potom, ak máš niečo, namietaj.
Ja v tomto spore ľahko strpím, aby boli sudcami.

ROZKOŠ:
Žobráčka, prosím, čože chvályhodné povieš mi?

CNOSŤ:
Hovoriť nechaj ma! Nech žobráčka som! A čo?
Som taká, akú opísal ma básnik Silius Italicus.^[86]
Jeho slová sú tieto:
Mňa česť veru s chválou a sláva s radostnou tvárou,
dôstojnosť s bielymi krídlami, víťazstvo rovnakej farby,
triumf ovenčený tým vavrínom k hviezdam až vedie.
Svätý dom mám, na vŕšku ochranní bôžkovia stoja.
A aby nezdalo sa, že sa o jedného svedka
opieram, čujte ešte Plauta,^[87] toho básnika:
Cnosť najlepšou je odmenou, cnosť vskutku prevýši
aj všetky veci: blaho, život, slobodu i statky,
rodičia, potomci a vlasť sú chránené, sú strážené.
Cnosť obsahuje všetko. Ak má niekto v moci cnosť, tak všetko bohatstvo má.
To si ja nevymýšľam. Ale toto o mne
mužovia veľmi múdri povedali. Pristúpil
k nim aj náš Juvenalis,^[88] vraviac, že som vznešená.
Hoci by sošky predkov hneď zdobili obydlie celé,
samotná urodzenosť sa nachádza jedine v cnosti.^[89]
Seneca vraví: Medzi hviezdami ver miesto cnosť má.
To najdôležitejšie Seneca zas vraví:
Nekráča nikdy k styžskej ríši podsvetnej^[90]
cnosť slávna.^[91] Ľudí blaženými robím nielen tu
v živote, lež i po skončení behu života.
Či teda opovrhnúť má sa mnou a či skôr
všetkými silami ma vyhľadávať?
Vy buďte sudcami. Tak vravia: Sebe najkrajšou
odmenou, sebe cenou najvyššou som, pyšná
na svoje bohatstvá.^[92] No preto napokon som prišla sem,
by som vás, najpôvabnejších mládencov zo všetkých,
prizvala k svojej láske, lebo s usilovnosťou
najväčšou svojich milovníkov vyznamenávam vždy
a vždy ich obdarúvam dobrom pozemským
i večným. Po čom bažíte viac než po tomto?
Mňa teda nasledujte a nie túto zvodkyňu! Veď
jej cesta značí smrť a pre ňu potupenie.
Vo veľmi prostom rúchu chodievam, no to nech neodradí vás.
Som totiž Božia priateľka a Bohu pokora
sa páči. Tá sa oblieka vždy do pestrých šiat. Satanovi
len slúži — úlisnému sokovi to Boha, ba i ľudí.
A ona prívrženkyňou je dvora spupného,
so svojím kniežaťom tu bude vládnuť naveky.
Mládenci milí, pred tým som vás chcela varovať.
Reč pravdy býva jednoduchá, ale lož ver
vrtkavá býva.^[93] Nech to varovanie stačí vám.

ROZKOŠ:
Rečníčka, už si dopovedala? Reč iste
nádherná bola. Aký jas, ej, skvie sa to!
A aká sila uchvátila duše! Ale ja ti inú
pesničku zaspievam. Tú Nasonovu.^[94] Tu je:
Zriedkavá totiž je cnosť, čo Fortúnou^[95] nedá sa riadiť,
čo by ostala pevná, šťastie keď odletí v diaľ.^[96]
Počuješ, že si poddaná mne a že moji
ťa riadia? Čo to? Či sa ti to nepáči, nie?
Akýsi veľmi vtipný básnik dodáva,
že do každého zločinu sa rútiš, keď ťa
opustí moja sestra Fortúna. Čo horšie
sa môže proti tebe povedať? Aj Italicus,^[97]
ten tvoj syn, nazýva ťa jalovou, tak hovoriac:
Cnosť totiž — meno jalové. Aj Claudianus^[98]
povedal: Malú cenu má cnosť utajená.
Čuj, prosím, všade tebou pohŕdajú. Juvenalis tak
ti vraví: Kto cnosť samu obľúbi si, ak mu odmenu vezmeš?^[99]
Ty Hviezdna filozofka, čo sa robíš vznešenou,
po celom nebi blúdiš, neučená, neznalá práv?
Veď iní vznešení sú, iní, ktorých volajú
zdatnými, ba aj iní, ktorí bohatí sú!
A z toho vyplýva, že cnosť sa naozaj
nemôže vznešenosťou nazývať. Toto meno
je vhodné pre bohatých, pre teba nie, žobráčka!
Významná poznámka je v Baldovi a Bartolovi,^[100]
poznámka o zákone. Vznešenejší rodom.
Je v spise o obchodníkoch a obchodovaní.
Aby ste dokázali byť však ozaj vznešení,
ó moji mládenci, vy veľmi roztomilí,
sledujte len mňa, Kráľovnú, nie tamtú Cnosť,
chudobnú, biednu, žobráčku a namrzenú!
Tú ktorí nasledujú, veru takmer všetci
tak biedne zahynú. A nie je nič istejšie,
že život človeka tá ukracuje, privoláva
predčasnú smrť. Ja naopak tým svojim prívržencom
dožičím veľké bohatstvo i vznešenosť, lež i
najkrajšie manželky aj s venom najtučnejším,
navyše dlhý, pekný, bezstarostný život. Ja
však v moci mám len radosť, neprestajné potešenie
a tance, slávnosti. Tá je však matkou smútku, zákerne
vysúša kosti, potom privoláva skorú smrť.
Mňa všetci králi na zemi a všetci vladári
národov uctievajú a vždy budú uctievať.
Nemenej však môj tábor nasledujú rôzni vzdelanci.
Mňa slávi väčšina tých cností, ktoré už
nechali alebo skôr vzopreli sa svojej panej.
Čas skoro nastane, keď už môj tábor celý
svet bude nasledovať. Vytvorené sú
už na to dobré podmienky. Čo teda, milí
mládenci, prekáža vám, aby ste sa trochu
poddali mojej vláde? Chcete život prežiť
skôr ako prostí a nie slávni? Hláste sa mi do služby!

CNOSŤ:
To sotva uverím, že niekedy sa stane, že by svet
náš celý nasledoval raz tvoj tábor, ak by
už moje Múzy neodišli zo sveta.
Tie pozvem na javisko. Ak by môj hlas nemohol
presvedčiť mládencov o ceste cnosti, slová Múz to
dokážu. Úlohu ich obsahujú tieto veršíky:
Klio o činoch spieva a o časoch rozpráva dávnych.
Melpomene zvestuje nešťastie tragickým hlasom.
Veselá Thalia rada máva žartovné reči.
Euterpe píšťalou s ľúbezným hlasom sobáše súri.
Terpsichore s lýrou sa raduje v tanci a piesni.
Erato lásku citarou prebúdza, stupňuje, káže.
Kalliope hrdinské spevy zaznačí do kníh.
Urania nebeské pohyby skúma a hviezdy.
Polyhymnia naznačí rukou, hovorí gestom.
Pomôžte, Múzy moje najľúbeznejšie!
Len pár slov s vami stratiť chcem.

KLIO:
Hľa, tu sme všetky!

CNOSŤ:
Ty prvá, Klio, pouč mládenčekov, s akým úsilím
je treba nasledovať cestu k vzdelaniu.

KLIO:
Čo milšie je, než histórie štúdium je?
Tá nazýva sa svetlom pravdy, ba i časov.
Je verný svedok, život dlhej pamäti je,
je učiteľka života a posolkyňa je
pradávna, ako Cicero ju svojím slovom kreslil.^[101]
Mládenci, túto učte sa, ja budem vás viesť —
poznávať od stvorenia sveta všetky činy
tých patriarchov,^[102] ktorí pred a po potope sveta
svoj svätý život žili, kráľov národov, hľa,
cisárov, mocných panovníkov, vladárov,
kvitnúci stav i veľmi smutné premeny
šťastného mieru, ba i vojen hrozného,
krutého Marta,^[103] obcí, štátov takisto.
To poznať, vravím, mládeži to najviac osoží.
Ja vás to, milí mládenčekovia, ver môžem učiť.

CNOSŤ:
O svojom umení, daj, Melpomene, správu.

MELPOMENE:
Smutnými príbehmi sa chcete zaoberať?
Ja, Melpomene, ukážem vám k tomu cestu.
Som totiž schopná poučovať o tragédiách,
ukážuc v každom príbehu na rôzne pohromy
vratkého osudu, nech mu tu ľudia hádam
priveľmi nedôverujú, keď je on v rozkvete,
no v nešťastí zas svoju nespokojnú myseľ
nech žiaľom neoddávajú, lež veľmi pevnú myseľ
v tom aj tom osude nech zachovajú, nech vždy
sú stáli. Nože nasledujte už, ó mládenčekovia, nás!

CNOSŤ:
Thalia, v akom umení, vrav, vynikáš!

THALIA:
Ak azda radi pozeráte komédie.
Thaliu teda ochotne len nasledujte.
Nemyslím, že vy pohrdnete mojím
umením, lebo smrteľníkov rozveseľujem
tým, že len komické hry predvádzam ich očiam.
Ak morí vás to smutné, strastné študovanie,
môžete osviežiť si sily venovaním
niekoľkých hodín veľmi príjemnému odpočinku.
Nás Múzy teraz teda nasledujte, mládenci!

CNOSŤ:
Ty teraz, Euterpe, svojím umením sa pochváľ!

EUTERPE:
Ak hádam hudbou píšťal túžite sa tuná
potešiť tak ja, Euterpe, najsladšími nápevmi
tie vaše srdiečka hneď môžem obveseliť.
Kto z ľudí by tu netúžieval povyháňať
zo srdca smutné starosti, čo nesmierne ich mysle
sužujú, aby tvárili sa namosúrené?
Tá moja píšťala je liekom proti týmto
chorobám. Mojou radou teraz nepohrdnite
a milé Múzy nasledujte ochotne!

CNOSŤ:
V umení akom vynikáš, vrav, Terpsichore!

TERPSICHORE:
Ja, Terpsichore, zo smutných sŕdc preľúbeznou lýrou
zháňam všetky ľudské zármutky a bolesti.
Viem, že tu v dušiach smrteľníkov mrzuté
starosti často plodia bolesti a tie sa patrí
vypudiť z myslí hudbou, ktorá ľúbezná je,
a najmä lýry, dávajúcej milých priateľov.
A aby telo nechradlo už od chmúrnych
starostí, predvediem vám mnoho, čo je ľúbezné,
ak teraz chcete nasledovať Múzy.

CNOSŤ:
Erato, chytro, čo ty mládenčekom ukážeš?

ERATO:
Ó roztomilí mládenci, či domnievate sa,
že niečo sladšie je než moje struny, čo ja,
Erato, mám, by nimi obveselila som srdcia?
Ej, prečo teraz tu náš tábor nasledovať
nechcete, keďže hocktorá z nás takéto
pôvaby poskytuje smrteľníkom svojím
umením? A to naučiť sme pripravené svojich
šľachetných milovníkov. Nože mojou radou, mládenci,
nijako, prosím, teraz neopovrhnite.
To vedieť dajte mrzkej Rozkoši, čo vás
sa usiluje nahnať do sietí,
lež do nich zamotaní zakúsite šeredne
len večnú záhubu. Tak radšej nasledujte
už teraz po jednom zbor Kamén čiže Múz!^[104]

CNOSŤ:
Vrav teraz, Kalliope, o umení svojom!

KALLIOPE:
Autori komédií chcú aj zabávať, no aj
osožiť. Spevy hrdinské ich učím, Kalliope.
Ja Múza bránim, aby zomrel človek hoden chvály,
prikážuc, aby chválili ho ústa mužov
veršami v metroch zloženými. A to je
osožné, ba i príjemné. Kto totiž netúži
chválený byť? Len ten, čo oddáva sa hnusným zločinom.
Mládenci, presvedčená som, že odmietate ich.
A preto našu cestu nasledujte len,
primknutí k počestnému boku pieridských Múz!^[105]

CNOSŤ:
Čo učíš, Urania, ľudí o nebesiach, vrav!

URANIA:
Stvoriteľ Boh dal človeku tvár hore vzpriamenú.
Nebesia kázal pozorovať, ktoré sú
hviezdami vyzdobené podivuhodne. Tie najviac
osoží poznať. O nich vedomosti sama dávam.
O tom vás poučím, ak chcete, pôvabní
mládenci. Tohto chodníka sa teda verne držte!

CNOSŤ:
Čo dávaš svojím umením ty, Polyhymnia?

POLYHYMNIA:
Aj keď ja, Polyhymnia, len poslednou som z Múz,
nie predsa poslednou však. Nazývať sa prvou
som väčšmi hodná pre zásluhy svojich štúdií.
Kto totiž prevýšiť ma môže bez výrečnosti?
Nie je to hodné, aby ma tu chválili?
Ja vás to teraz celkom spoľahlivo naučím.
Ó roztomilí mládenci, len nasledujte nás!

ROZKOŠ:
Či ozaj neveríš mi, že aj ja tu panny —
Sirény mám, čo znamenitejšie sú ako
tie tvoje biedne Múzy, chudobné to mulice?
Tých Sirén vnútri skryté hlasy teraz čuj!
Mládenci, aj vy nastavte im svoje ušká!

ZBOR SIRÉN:
So spevom ľúbezným, ó vy sestry
plesajme dnes, nastal radostný čas!
Rozkoš na udicu peknú mládež
teraz nech lapí!

CNOSŤ:
Tie slová Sirén zaliečavé sú. Ó moji
mládenci, tej sa vystríhajte! Ona klame,
zradkyňa, klame, klame, zahubí i telo
i dušu, zatratencov šmarí navždy do pekla!

ROZKOŠ:
Čo vrieskaš, žobráčka? Čo ihneď neutečieš
preč z môjho dohľadu a mojich očí? Dávno ma
už bolia oči, keď sa dívam na teba! Ak hneď
neujdeš, vylúpim ti oči zločinné a potom
ťa zvalím na zem a tak pošliapem ťa nohami!

CNOSŤ:
Ohavné, ba i krvilačné tvoje hrozby sú.
O dobré slová prosím, nehnevaj sa toľko.

ROZKOŠ:
Ty sa aj vysmievaš? Nech zahubia ťa, šelma, bohovia!
Na boj ťa vyzývam, by poznali tí, čo ti žičia,
či tá si, ako si sa dosiaľ chvastala!
Otáľaš útočiť? Čo? Sokyňa, už ťa
udatné dráždim v otvorenom boji. Ako rak
čo kráčaš dozadu? Stoj smelo alebo už
zbabelo ujdi odtiaľto! Hľa, nepožadujem
nič viacej, iba tvoju hlavu, čarodejnica!

CNOSŤ:
Nie takto bojovať ma učil učiteľ môj najlepší!

ROZKOŠ:
Nebudeš bojovať, ty mrcha, ani neujdeš?
Lež budeš chrliť múdre slová? Ja ti ukážem hneď!

CNOSŤ:
Môj Bože, pomôž mi! Vy na pomoc mi poďte, ušľachtilí
mládenci! Bráňte ma, bo hrozné znášam násilenstvo!
Čo smejete sa? Tí viac žičia tebe,
ach, než mne! Všetci opustili ma, no môj Boh
ma predsa neopustil. Hoci jeho trest
sa teraz neprejavil, ale predsa
on prísne pomstí túto veľkú krivdu,
až príde čas, keď nenazdáš sa. Budeš vidieť!
Ja sa však budem ovládať a dušu trpezlivú vždy mať.
A vždy kríž svojho Boha bez reptania ponesiem.
A jeho anjeli mi pomôžu, ty nezničíš ma!
Diablovi odporúčam ťa a jeho anjelom.
Vy, Múzy, ponáhľajte sa a utekajte so mnou!
Už miesto prenechajme hlúpej neviestke.
Pokojným bohyniam sa patrí nebojovať.

ROZKOŠ:
Hej, ty, čo trochu nepočkáš? O úteku už
premýšľa, čarodejnica! A nie zle mudruje!
Ach, putá prines so sebou! Čo viac sa už
nevraciaš? Odnášam si od sokyne pekné
víťazstvo. Mládenci, tu vidíte, že naklonení
sú mi aj bohovia a aká šťastná všade som.
Čo vy sa nehlásite už do mojej služby
a mojej vláde, nie však prísnej, nepodrobíte?
Ja všetky radovánky tohto sveta vám
sľubujem, sladký život, všetky svetské potešenia.
Čo stojíte a premýšľate, najmilší?
Či treba až tak veľmi uvažovať, mládenci?
Ty najšvárnejší medzi nimi, odpovedz! (Agapetus)
Tak zdá sa, že ťa nepriateľský anjel preč nezaháňa
od nášho kráľovstva, ba ani tvojich priateľov.

AGAPETUS:
Pôvabná si a sľubuješ to najlepšie len.
Viac sa nám zapáčila tvoja vznešená
postava, nádherná reč, pravdu nezapierame,
než Cnosti maličkej a odvrhnutej, prostej,
čo nedokáže presviedčať. Ja Agapetus rád
sa tebe oddám a hneď vstúpim k tebe do služby,
no ako pokorný a skromný klient^[106] tvojho
kráľovstva. Každý z vás nech odpovedá za seba!

ROZKOŠ:
Prijmem ťa, Agapetus, za klienta pokorného.

PHILEDONUS:
Kráľovnej Rozkoši sa i ja zasväcujem.

ACHARISTUS:
Nebudem meškať ani ja, lež slúžiť Kráľovnej.

PARINUS:
Kráľovná, núkam sa ti za biedneho otroka.

ROZKOŠ:
Rozumní ste a súci pre kráľovstvo moje.
Dôstojní ukazujete sa a ja rada
vám budem dobro robiť. Ostáva len jedno:
by ste vždy trávili dni noci ako verní, stáli,
horliví vojaci tu v mojom tábore
jedením, pitím, kurevníctvom, hýrením
a hraním, pohŕdaním učbármi a krásnym
umením — tak mu vravia, prenasledovaním
tej Cnosti nenávisťou, o to usilujúc sa,
čo spraví dobrú náladu a rozveselí tvár.
Nech miesta pre starosti niet. O tieto pravidlá
súperte. Teba, synak Agapetus, určím
za vodcu. Krásnym telom vynikáš a zdá sa, že sa chceš stať
významným v mojom kráľovstve. Tak k hviezdam kráča sa!
O ďalších pravidlách až dnu. Už nasledujte ma.

PHILEDONUS:
Či nemáš doma dáke utešené krásavice?

ROZKOŠ:
Pravdaže, mám tu Sirény, tie panny, čo sú
najkrajšie zo všetkých, čo ich je len na svete!
Sirény, hej, sem poďte! Iba na chvíľočku.

LEUCOSIA:
Hľa, tu sme! Ó ty Rozkoš najľúbeznejšia,
čo kážeš vykonať? My to hneď urobíme.

ROZKOŠ:
Vezmite týchto mládencov hneď do náručia nežného,
nech každý z nich sa poteší!

LEUCOSIA:
Vás pozdravujeme
srdečne, roztomilé srdulienka!
Ak sa vám bude páčiť, dáme bozky, dáme pyšteky.

AGAPETUS:
Váš príchod teraz každému z nás veľmi milý
pripadá. Pristúpte už bližšie sem k nám, aby
sme mohli dlho vychutnávať vaše objatia!

PARTHENOPE:
Ja, Parthenope, tohto prekrásneho mládenca si hneď
objímem. (Agapeta) Vitaj, moje sladké srdce! Daj mi pery!

LIGEA:
Ja veru hneď sa pridám k boku tohto ľúbezného
mládenca. (Parina) Vitajže mi, čaro moje, ty môj
holúbok! Tuhľa prijmi tento sladulinký božtek!

LEUCOSIA:
Ja teraz z toho najviac teším sa, že tuná, hľa,
je tento tretí nedotknutý pekný mládenec! (Philedonus)
Nuž vitaj, milá, drahocenná perlička!
Nech moje nežné náručie ťa vrelé prijme.

ROZKOŠ:
Sirény, poďme z toho miesta do nášho
príbytku, aby mládenci sa mohli upokojiť
rozkošou.

PARINUS:
Kamkoľvek nás povedieš, tam vždycky
budeme všetci svoju Paniu nasledovať.

AGAPETUS:
No najprv telá upokojme kolovými
tancami,^[107] veľmi roztomilým krepčením,
veď takto si to želá naša Pani! Potom
sa bude lepšie hodovať a besedovať.

ROZKOŠ:
Nech je tak, ako sa vám páči. Dávam súhlas.

Začínajú sa kolové tance.

ROZKOŠ:
Keď myseľ upokojila sa kolovými
tancami, nasledujte ma, ó roztomilí
mládenci, na nádhernú traktu,^[108] akú pôvabné
Sirény stroja všetkým svojim ctiteľom.

AGAPETUS:
Nech je tak. Nasledujme Paniu so Sirénami
náhlivým krokom. Pripravenú rozkoš prijmime.

UČITEĽ:
Vy štyria silní mládenci, sem poďte! A pátrať choďte
po všetkých kútoch mesta, kde je Agapetus a s ním
Parinus, Philedonus, Acharistus! Či tí
v nejakom dome kupliara sa neskrývajú!
Najhorší ničomníci! V škole chýbajú!
Nech vám nič neunikne. Snorte usilovne,
by sa tí darebáci podrobili poriadku
a vhodnú odmenu hneď dostali za takú drzosť!

NIPHALIUS:
Učiteľ, pokiaľ ide o nás, usilovne
budeme hľadať. Na nič nezabudneme,
by sme ich našli, zlapali, sem privliekli.

COSMIUS:
Nebude chýbať usilovnosť ani mne.

CLETUS:
No tamtí neuniknú týmto pazúrom, nie!
Ej, ako ich len povlečiem, až budem ich mať v rukách!

AGAPETUS:
Či chcete pretekať sa v skoku?

PARINUS:
Po jedle sa tá hra nehodí.

AGAPETUS:
A prečo?

PARINUS:
Zaťaženie žalúdka oslabuje telo.

AGAPETUS:
Ej, nie dáko priveľa!

PARINUS:
Nuž, aký spôsob skákania by sa vám teda páčil?

AGAPETUS:
Začnime skákať ako skáču kobylky, a to
oboma nohami, no hnáty spojené. Kto
najďalej doskáče, ten veniec dostane. Keď nás to
omrzí, začneme zas iný a zas iný spôsob hrania sa.

PHILEDONUS:
Nijaký spôsob veru neodmietam, len ten,
pri ktorom hrozí úraz tela. Nechcem mať
nič totiž nikdy do činenia s ránhojičmi.

ACHARISTUS:
Na jednej nohe pretekať sa nebudeme?

AGAPETUS:
Na všetko pripravený som.

PHILEDONUS:
Nech teraz žije tá
hra, čo je Empusina!^[109]

PARINUS:
Hej, už zaraz vyznač cieľ!

AGAPETUS:
Ja som už pripravený.

PHILEDONUS:
Ozaj, aká bude odmena za víťazstvo?

AGAPETUS:
Pre víťaza bude hojnou
odmenou sláva.

PARINUS:
Vravím, že skôr porazený odmenu
má dostať kvôli úteche.

AGAPETUS:
Nech dostane
takú odmenu ten porazený, že hneď
sa vráti do mesta, no ovenčený lopúchom.

PARINUS.
To veru neodmietnem, ak ty pôjdeš popredku,
môj milý, na píšťalu pískajúc. Čo, pozrime,
dokážeš, Thraso!^[110] Choď vpred! Dobehneme ťa.

AGAPETUS:
Či ten cieľ vyhovuje?

PARINUS:
Ten ja prekonám ver ľahko!

AGAPETUS:
Ej! Aha, slávny víťaz!

PHILEDONUS:
Veru jeho chvastúnstvo ja
potrescem!

AGAPETUS:
Smelé slová! Ale neurob to, prosím,
človeče!

PHILEDONUS:
Vysmievaš sa, vodca?

AGAPETUS:
Smiešny človek,
ak by si, pravda, nežartoval!

ACHARISTUS:
Aj ja skúsim, čo
dokážem. Či sa to nezdá dostačujúce?

AGAPETUS:
Nedostal si sa ešte k cieľu. Ozaj stačí,
dosť sme si zaskákali! Ak sa páči, poďme
už, aby sme si trochu uhasili smäd,
čo v boji trápil nás. A k dievčatkám, čo počtom nám
zodpovedajú, vráťme sa tam, odkiaľ sme
sem prišli prechádzať sa. Budeme len popíjať,
milovať, tancovať. Ver milé panny sú to
a veľmi rady poskytujú lásku.

PHILEDONUS:
Hor sa teda!
No čože otáľame? Užívajme tento deň
radostný!

PARINUS:
Ale čo sa stane, ak sa to
učiteľ dozvie? Mám strach, že hneď táto komédia
sa skončí ako tragédia, táto radosť na plač
sa zmení.

ACHARISTUS:
Aj ja si to isté myslím, milý Parinus.

AGAPETUS:
Ste bojazlivejší, než býva kamzík a či zajac!
Veď buďte mužmi! Tento náš vek viac si žiada
voľného života, než tamtých, čo sa začínajú
základy náuk učiť.

PHILEDONUS:
Až tak učiteľa
si veru nevážim! Nech čo len prstom by sa ma
odvážil dotknúť! Ajhľa, túto dýku do srdca mu ihneď vrazím!
Nuž, ak sa páči, buďte so mnou jednej mysle
a sľúbte, že stáť chcete vedno so mnou ako múry
železné. Ak by sa hádam niekto na mňa zlostne
vyrútil, aby ste si všetci mysleli, že na vás
útočí. Ak by sa vás niekto dotkol čo len prstom,
urážka bude moja, nech si myslím: krivdil mne.
To strescem touto rukou!

AGAPETUS:
Dobrý návrh. Vernosť
si sľúbme. Či nie?

PARINUS:
Ak sa páči, nech je tak!

ACHARISTUS:
Nie sme chlapci!

UČITEĽ:
Príslovie vraví pravdu: Od krivého kto
sa učí krívať, blízky je. Tak jediná
prašivá ovca nakazí aj celý ovčinec.
Kto nevie, koľko zla len prináša zlá
spoločnosť? Pekné mravy kazia rozhovory, čo
neslušné sú, tak vraví básnik.^[111] Podobne i Seneca.^[112]
Zmyselný priateľ pomaly len zmäkčuje
a zoslabuje. Spoločník zlý akokoľvek
prostému, ba i statočnému svoj hnis vtiera.
Je preto nevyhnutné, aby nenávidel si
alebo nasledoval. A ten istý: Jeden príklad zlý
zla veľa narobí. To teraz pozorujem
na svojich žiakoch, ktorí trčia kdesi v krčme Philedonom
zvedení, najhorším to naničhodníkom!
No hoci Agapetus rovnako bol pokazený,
prv ako na výchovu bol mi zverený.
Ten chlapec veľmi nadaný je, ale dobrú povahu
výchova pokazila. Už je dospelý,
nuž nechce sa dať nútiť. Sám však predsa ešte
nemôže poznať správny spôsob, ako má sa žiť.
Sme veľmi úbohí, my vychovávatelia! Hoc sa
potíme v školskom mlyne, málo vďaky máme.