ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letné ráno svitlo nad Jabloňovým. Slnečné blesky opreli sa o plechové krídla kohúta, ktorý zdobil strechu panského domu a ukazoval smer vetru. Lastovice už dávno švitorili. Ospalá dievka Marína vyšla z krídelca, zívla, vytiahla sa — okolo nej zhŕkol sa kŕdeľ sliepok, moriek a kačíc. Pes na reťazi zakňučal prívetivo a ľahol pred búdku ku prázdnej miske.

Dvere od záhrady sa roztvorili. Ela vystúpila z nich v ľahkých ranných šatách, nečesaná, líce jej horelo ešte teplom podušky. Svieža bola, ako to ráno: posilnená snom, neznepokojená dojmami dňovými, akoby znovuzrodená. Niet krajšieho okamihu pre zdravú, pravidelne rozvinutú prírodu, než chvíľa včasného, letného rána. Všetky nervy naše ukolísané sú posilňujúcim snom do mieru, do rovnováhy. Sen upokojil náruživosti, dal zabudnúť mnohú nepríjemnosť. Tuším by sme boli mäkší, dobročinnejší, milosrdnejší, keby sme večerom viac spali, ráno viac bdeli. Veď ránom máme pokojnejšiu myseľ. Dych prebudenej prírody, čistá rosa, víťazné svetlo, unikajúca tma, to všetko dáva prevahu svetlým, dobrým citom.

Ela tíško prichlopila dvere a bežala drobným, spešným krokom po chodníčku. Hlboko dýchala do seba čerstvý vzduch. Z líp a jaseňov ozýval sa ranný spev vtáctva. Veselým hovorom šumela bystrina.

Pod košatou lipou rútila sa voda malým vodopádom. Pod ním zbiehala v neznačnú priehlbeň. Nad tou zastala deva. Neveľký pstruh stál nedvižno v priezračnej vlahe. Iba chvostom hýbal pomaly sem i tam. Ela zatajila dych a s úľubou hľadela na jeho štíhly chrbát, ktorého červené fľaky trblietali sa v krištáľovej vlahe. Nepozorná, snáď ešte snom opojená muška chcela preletieť ponad priehlbeň — a padla do vody. Ako blesk šibol za korisťou pstruh. Úbohá muška!

Ako láka táto čistá voda! To snáď dôkazom, že človek chová v sebe zárod túžby po znovuzrodení, že v ňom utajená túžba po čistote. Ele zachcelo sa aspoň nôžky omočiť v bystrine. Obzrela sa: všetko ticho. Vyzula črievičky, sňala punčochy. Palcom dotkla sa vín — jaj — ako to studení. Druhý pokus podaril sa lepšie — už sa osmelili palčeky — už priehlavok, jej ružový priehlavok obmýva horská voda. Cez krištáľ vodný dvojmo svieti belosť útlej nohy. Nad jej hlavou v zakvitlej lipe bzučia včely. Rozpletené belasé vlasy hojnou strujou padajú mladuškej deve cez tvár. Veselie ovládalo mladú dušu. Tak pohodlne sedí sa na brehu, tak sladko lipnú rodné prúdy k jej nohám. Hneď by zaspievala, za—výskala si. Tu počuť za vodou kroky.

Zdvihla hlávku — nad parkanom zjavila sa mladá mužská tvár.

Nôžky zmizli bleskom pod šedou sukničkou; prekvapenie vyrvalo z úst deviných výkrik.

„Neráčte sa ľakať, milostivá slečna,“ bolo počuť príjemný hlas, „nevedel som — nemohol som vedieť — už som zmizol.“

Ele vstúpila krv do tváre. Miloš Holan skryl sa za parkan. Ela rýchlo obula črievičky za rozpukaným širokým pňom lipy. „Nech sa páči ďalej špehovať,“ riekla ostrým, skoro nepekným hlasom, rovnajúc svoju hlávku oboma rukami; „vidím, že nie som istá pred nepovolanými očami!“

„Celkom správne, vaša milosť,“ zavolal Miloš. „Práve som zbadal neočatého vrabca, ktorý pozeral na vaše krásne líce!“

„Ja som ale zbadala neslušného človeka, ktorý pozerá cez cudzie ploty!“

„A ten vrabec čviriká, že v čistom poli urodzené kišasonky nemávajú svoje toalety.“

„A ten človek je špión a votrelec!“ jedovito riekla Ela a hojné slzy vyrútili sa jej z očú.

„Uisťujem kišasonku (toto slovo vypovedal zlostným prízvukom), že len nešťastná náhoda priviedla ma sem. Nestane sa to viac. Už len cez polnoc osmelím sa navštíviť starý cintorín. Smiem prosiť, či nevydám sa nebezpečenstvu nového stretnutia?“

Ela zaťala zuby. Sto slov napadlo jej razom — nevedela, ktoré prv vypustiť z úst, zanemela.

„Tu by som bol víťazom,“ podumal Miloš a znovu oprel sa na parkan. Posmešne hľadeli jeho tmavomodré oči na peknú protivníčku. On sprítomnil si Elu čo malé dievčatko, vždy veselé, žartovné, vtipné. Teraz stála pred ním za vodou mladá fúria — no prekrásna; veď neraz bozkal ju na vonné vlásky — neraz preniesol ju cez potok na ramenách. To zašlé časy!

„Po tomto krížovom ohni,“ pokračoval spokojne Holan, „povinný som udať svoje meno. Volám sa Miloslav Holan, som syn rechtorov, nebezpečný človek a zapodievam sa v slobodných hodinách štúdiom medicíny. Bývam doma — hen za kostolom — od ôsmej rannej do ôsmej večernej hodiny, predpokladajúc, že ma nezamestnáva špiónstvo. Jestli máte tedy poruke pomstou kypiaceho gavaliera — som k jeho službám. A teraz proti vlastnej chuti, s obetovaním veľkej prelesti, odstraňujem sa na jedno sto—päť metrov i tri decimetre od vašej vzdušnej postavy.“

Ela hľadela rozčúlene za odchádzajúcim. Pri starom kamennom kríži, ktorého pravé rameno bolo odrazené, zastal a ohliadol sa. Úctivo sňal z hlavy čiapku.

„Hnev medzi susedmi nebýva požehnaným dielom,“ zavolal, „a ja znám veľmi mnoho smutných histórií o rozvadených susedoch. No obyčajne zvadili sa večerom, pri poháriku, keď nervy hrajú a egoizmus víťazí. Skoro po východe slnka povadiť sa, to nám obom neslúži ku cti. Ja by som vám podal ruku na zmierenie. Nuž ale načo podávať?“

Už nesvietili tak vzdorovito a posmešne jeho oči.

„Som vinný!“ doložil a blížil sa zase k plotu. „Prosba je dovolená: odpusťte,“ a tu preložil rameno svoje cez plot. „V čom je moja vina? Že videl som mramor obložený krištáľom?“

Ela počala mäknúť, posledné slová ju zas rozdráždili.

„Urobiť drzú nejapnosť nie je takým hriechom, ako mať smelosť chlúbiť sa ňou.“

„Verte mi — oči moje sú oslepené,“ tvrdošijne pokračoval Miloš. „Veľký pansláv, istý pán Puškin (oh, ten bol urodzený) venuje najkrajšie strofy svoje ženským nôžkam, dotýkajúcim sa parketu, spiežového zábradlia kamína. Nuž niet divu, jestli i nebezpečný človek korí sa ich kráse, najmä v bezprostrednej —“

„Čo vlastne chcete?“ skoro krikom pretrhla ho Ela a obrátila sa chrbtom k plotu.

„Vaše odpustenie! Nik nedozvie sa o tomto nevdojakom [ren—dez vous]! Ani len za príkladom Puškinovým nepôjdem — no ani nemôžem. S pitevným nožíkom a kliešťami na trhanie zubov nijako nezrovná sa veršovanie! Jestli vás však zabolí zub — aj tu som! Ostatne žart na stranu. Elienka Jablonská bola mi niekedy milým deckom. Nuž v mene zašlých detinských dôb mohla by mi odpustiť kišasonka Ilona!“

Hlas Milošov akosi spríjemnel. Celá scéna prestala byť nepríjemnou. Konečne, veď sa nevideli prvý raz. Rozpomienka má čarovnú moc.

„A potom,“ pokračoval Miloš, „veď ste mi sľúbili medovník, keď som toho zlého moriaka strhol z vášho chrbta! Červená zásterka vaša ho bola nadurdila. Medovník vystal — zakázali vám obom hrať sa s rechtorovým šibencom. Nuž teda, zaplaťte svoj dlh!“

Ela rýchlo prechádzala sa pod lipou. Párkrát chcela ujsť — no útek bez víťazstva protivil sa jej.

„Vašu ruku!“ prosil Miloš.

„Skončime túto scénu, pán Holan. Tu moja ruka!“ a vztiahla smerom k nemu rameno.

„Prijímam i toto ideálne potrasenie mojej pravice! Zmierenie en dištance! Ruky danie na dve siahy! Oj, bár by som bol teraz Artaxerxes Longimanus!“

Ela sa chutne zasmiala.

„V arabskej povesti hovorí sa o čarodejovi, ktorý vedel svoje hrdlo naddlžiť dľa ľúbosti. Keby mi chcel požičať túto schopnosť, bozkal by som teraz vďačne vašu bielu rúčku.“

Ele zdala sa táto myšlienka veľmi smiešnou: Rechtorovie Miloš naddlžuje krk cez plot, cez bystrinu až pod lipu.

„Bol by síce i menej čarodejný prostriedok. Nielen pozerať, i skákať znám cez cudzie ploty.“

„Zostaňme len priatelia en dištance,“ so smiechom riekla Ela a ubierala sa k domu.

„Do videnia! Ďakujem za medovník!“

Ela zmizla vo dverách.

Miloš dlho hľadel do čistých vín potoka. Darmo, pstrúžik zmizol. Milošovi protivil sa celý dom Jablonského z duše — no krása Elina ho prekvapila. Prekvapil ho jej hlas, jej elastický chod. Zamyslený vrátil sa domov. Zanedlho Dušan prišiel a volal ho na lúky. „Tam môžete chrobákov lapať,“ riekol. Priatelia sadli na rebrinový voz a zviezli sa k rieke. Ľavým brehom tiahli sa poloskosené lúky. Veselý národ koscov práve raňajkoval. Ostrý hlas brúsených kôs zaznieval. Hrabačky časom zavýskli. Dušisto páchla suchá tráva. Na sviežom sene pred senníkom ležali oba priatelia. Na nebi vysoko stáli biele obláčky, tak priehľadné, že cez ich fáteľ modralo sa nebo.

„Nepochopujem vašu antipatiu,“ počal Dušan, „veď ten starý patrí k tým lepším. Vidíte, ten človek nielenže zachránil zdedené, no ešte rozmnožil svojím dômyslom a pilnosťou. To potešiteľný úkaz.“

„Čo tam po jeho zriadených pomeroch, keď slúži podlej myšlienke.“

„To sa môže zmeniť — človek zostane, zriadené pomery zostanú! Čo by sme mali tam z Kazimíra Podolského, keby i slúžil peknej idei? Jonas Zweigenthal bohatne z neho, a ten sa veru nikdy nezmení. Jablonský má deti — tie možno ešte obrátia sa na dobrú cestu. Deti Jonasa Zweigenthalove nikdy.“

„Či Rifka a či kišasoňa! Jedno i druhé samá mrcha zelina.“

Dušana zabolelo srdce. „Vy ste tvrdý!“

„No veď tá vaša mäkkosť ďaleko vedie! Naša mäkkosť tlačí nás k zemi. Všade bieda, podlosť, otrocké zmýšľanie — a osnovou celého je tá slávna mäkkosť. Vidlami po Zweigenthaloch a Jablonských.“

„Snáď by ste nesúdili tak prísne, keby ste poznali pravú prírodu tých ľudí. Verte mi, pod cudzími formami kryje sa tam čistá slovenská príroda. Oni sú vnútorne slovenskejší, nežli my teoretikovia.“

„Tedy je všetko lož, i ten vzduch, ktorý dýchajú. So lžou nechcem mať žiadnej zmluvy. Kto nie je za mňa, je proti mne.“

„Život ináč velí, priateľ môj. Možno, že naše drsné oddeľovanie sa mnoho zlého narobilo. Ja chodím k Jablonským od niekoľko rokov. Vedia dobre, ako zmýšľam. Nevnucujem im svoje myšlienky. No i keď mlčím, badám, že prítomnosť moja akosi zmierlivo pôsobí na celú rodinu. Po niekoľko frázach nemeckých a maďarských nevdojak celá rodina vhupne do slovenčiny a potom už nedajbože von z prúdu. Vidíte, i to niečo znamená!“

„Ďakujem pekne, keď ma derú, je mi celkom ľahostajné, či dolnozemským bičákom a či slovenským krivákom. Dranie je dranie!“

„Užívanie slovenčiny v rodine tak závažnej nič neznamená?“

„Nič! Prečo s ňou nevychádzajú do mesta, na bál, do kúpeľov? Handrou je im ona, handrou kuchynskou! Ďakujem za takú milosť. Či niektorá z dcér Jablonského čítala čo len riadku? Či zná biedny puntík nad slovenským i?“

„Zná viac než to. Dýcha slovenčinou, z ich bytu vystupuje sladká vôňa! U nás niet poetu, ktorý by vedel načrtať tieto čisto slovenské prírody. Naši básnici odhadzujú pre cudziu škrupinu svojské jadro. Stadiaľ tá monotónnosť v ich dielach, stade pochodí, že zívame i my, čo dávame sa oduševnene do čítania.“

„A čoby voňala ako ruža Sáronská a páchla tymianmi celého orientu, ešte odvrátim nos,“ riekol surovo Miloš a roztiahol sa na mäkkom sene celou dĺžkou svojho štíhleho tela.

Veselo spievali škovránky: dravý rybár trepotal krídlami nad riekou.

„Mám návrh,“ riekol po prestávke Dušan. „Poďme do Podolia. Uvidíte staré zemanské hniezdo. Kazimír lipnul ku mne; uvidíme, čo s ním.“

„Nedbám.“

Priatelia sadli na voz. Okolo poludnia vtiahli do krčmy Podolskej.

Jonas Zweigenthal vybehol na priedom.

„Doma pán Podolský?“ pýtal sa Holan.

„Doma! Čo nového priniesli?“ —

„Že židov idú tetovovať,“ odpovedal Miloš. „Každému vypichajú ihlami kríž na čelo.“

Židák zlostne pozrel na Holana, no neodpovedal nič. Priatelia zanechali krčmu a tiahli topoľovou alejou ku kaštieľu. Zweigenthal hľadel za nimi oblokom. Strecha kaštieľu černela sa ponad košaté gaštany.

„Sarah!“ zavolal žid k žene, „či sa ti páči náš kaštieľ?“

„Páči, nepáči,“ odvrkla táto.

„Mne sa páči. Ako by pristalo našej Róze pekne oblečenej hľadieť tam z toho balkóna. A Bernhard sadal by tam zo stupňov na koňa! Ny — Sarah, Bernhard na koni, na panskom koni!“

Sarah pozrela tupo na muža. Nerozumela, čo chce jej muž s touto rečou.

Vtom prišla Róza. Pekná židovka s bujným telom. Napriek malinkým drobným pehám jej tvár bolo možno nazvať pravidelne driečnou. Zdravá červenosť líc, čierne vlasy — barnavá sukňa z ťažkej látky, zlatá reťaz na hrdle — to všetko divne sa vynímalo v špinavej krčme. Róza prešla do izby. Rýchlo sňala šperky, prehodila šaty cez hlavu. Bielu, nie celkom čistú spodnicu zakryla domácimi šatami, ktoré ležali na posteli. Na vešiaku pri skrini viseli nohavice, naruby obrátená vesta a potrhané traky. Ženský čepiec zavesený bol navrchu a korunoval celok. Pyšný zelený diván zle harmonizoval s fotelom tuho červeným. Tri stolce z kriveného dreva, i to rozličnej farby, svedčili, že celý úbor chyže poskupo—vaný bol na rozličných licitáciách.

Dvere cengli. Malé dievčatko vnišlo do šenkovne s fľaškou. Róza vybehla z chyže, naliala do fľašky za tri grajciare špiritusu. Mefitický ostrý zápach ovial zdravú tvár židovky, keď otvorila veľkú fľašu.

„Čo robia vaši?“ pýtala sa židovka.

„Tata išli kosiť i s Pavlom.“

„A pre koho bude tá pálenka?“

„Stará mamka ma poslali.“

Žid musí všetko vedieť. Jeho hlava je optickou komorou, v ktorej zrkadlí sa každý pohyb v obci. Zdanlivo malicherné veci majú preňho záujem.

„Stará Balajková poslala pre pálenku,“ referovala Róza.

„Koľko vzali?“ pýtal sa žid.

„Za tri grajciare. Balajka kosí i so synom.“

„Ten už dokosil,“ riekol Zweigenthal a usmial sa. „Róza, ako sa ti páči náš kaštieľ?“

„Keby bol Červený, lepšie by sa mi ľúbil.“

„Môže byt i červený,“ níženým hlasom riekol žid a strčil obe ruky do vačku.

„Bernhard ide,“ riekla stará, žmurkajúc očima. Do chyže vstúpil mladý židák; Čierna briadka obrubovala jeho tvár. Oblečený bol čisto, celkom moderne. Umne hľadeli do sveta jeho pichľavé temné oči. Nedávno, čo vrátil sa z Viedne, kde pracoval v zmenárenskom obchode.

„Kasnár chce sa zhovárať s tebou,“ riekol k otcovi ticho.

„Koľko?“ spýtal sa rovno starý.

„Tri tisíc,“ šeptom odpovedal syn.

Počal sa rozhovor medzi otcom a synom, ktorému ženské nerozumeli. Rozhovor dial sa viac posunkami a nečlánkovanými zvukmi. Tak hovoria židia len medzi sebou. Tvár starého bola usmiata. Hlboko siahol rukami do vačkov a pozeral oblokom nie celkom čistým. Potom rozbehol sa po izbe, dlhými krokmi sa prechádzal, kladúc nohy krivo, palcami k sebe.

Do šenkovne prišlo niekoľko sedliakov s kosami. Kosy opreli o dlhú tablu.

„Jonas, rumpel pálenky!“ zakričal územčistý sedliak s červenou, znojnou tvárou.

Mladý štucer vybehol do šenkovne a nalial rumpel do fľašky s dlhým hrdlom.

Sedliaci zle vyzerali. Tváre vráskovaté, odev biedny. A týmto otrhaným ľuďom úslužne nalieval špiritus mladý pán v elegantnom kabáte. Otrhané, šedé krpce čudne vyzerali popri lakovaných topánkach Bernhardových a pri celom jeho šábesovom zovňajšku; práve tak, ako ošarpané chalupy pri kamennej, solídne stavanej krčme, biedne stuchnuté diery sedliacke pri foteloch židových, plachetky žien pri hodváboch Róziných. A predsa Jonas Zweigenthal prišiel s malým batôžkom do Podolia. — V hlavách sedľače nevedomosť, povera; na stole židovom Gartenlaube a včerajšie číslo Pester Journalu. Ako nenávidí, opovrhuje mladý Bernhard touto sedľačou! A predsa ochotne nalieva druhý rumpel, ktorý rozkázal vysoký Mišo. Rumpel koluje z ruky do ruky. Každý hosť odpľuje, „daj boh zdravia!“ riekne a potiahne. Jasný, ako voda, mok rýchlo beží fľaškovým, potom sedliakovým hrdlom. Na to zamračenie a odkašlanie: „Prekliaty smrad!“

Áno, žida nenávidí, pálenku volá smradom náš ľud, no žida obohacuje a pálenku pije. Žid slúži, sedliak rozkazuje, žid je pánom, sedliak otrokom. Pán obsluhuje otroka. Nenávisť je obapolná, jedna stránka ňou stúpa, druhá klesá.

„Ešte rumpel!“ zavolá starý muž; šedivé strnisko narástlo mu na holenej brade.

„Ak Mišo rozkáže, dám!“ riekne Bernhard.

Starík so strniskom na brade nemá teda úver. Akoby mal, veď jeho [sesia] je už vtelená vlastníckym právom na meno Sáry Zweigenthalove [j.]

„Nedajú — mladý pán?“ žalostne riekne starík.

„Nedám.“

„Nalej!“ surovo zavolá Mišo. Bernhard nalieva. Mišo má ešte intravilán. No skoro počne i on onikať židovi, na intraviláne leží už židov obligátorček, ako pečať skazy.

Tri rumple pálenky na obed! Už skleno svietia oči koscov.

Dušan s Milošom vošli vysokou chodbou do vnútra kaštieľa. Starinou tam páchlo. Na stenách chodby viseli pošmudlé olejomaľby. Predstavovali výjavy z tureckých vojen. Podolskovci boli sa vraj vyznačili v týchto bitkách. Na jednom obraze čierne odetý bohatier stína Turkovi hlavu. Turban Turkov červenie sa krvou, oči Turkove sú vyvalené. Ohromný meč Podolského dotýka sa oblakov.

Naši priatelia vošli cez vysoké, zle priliehajúce dvere do priestrannej izby. Zmrzačený starík, sluha Kazimírov, Gregor, v dlhom kapute vstal od stola a hľadel hnevno na príchodzích. Jeho malé sivé očká blyšťali sa veľmi neprívetivo.

„Doma pán?“

„Doma. Čo vaša žiadosť? Pán robí účty.“

„Zaveďte nás k nemu!“ prísne riekol Eugen. Starík zaškúlil naňho.

Tu bolo počuť kroky na chodbe. Kazimír Podolský zjavil sa vo dverách.

Blazeovaný mladý starec — práve mu minulo tridsať sedem rokov a temné vlasy jeho silno prekvitali šedinami — zdvorile prijal hosťov. Jeho tvár bola pravidelne pekná. Vysoká postava prejavovala mäkkosť, ohebnosť. Lenivé, hladké posunky noblesu. Hodváb, čo i obšúchaný, zostáva vždy mäkkou látkou.

V izbách Kazimírových panoval neporiadok. Staré náradie pomiešané s moderným, niekdajší prepych s vezdajšou praktickosťou.

„Len nedávno som sa vrátil do tohoto haraburdia, — no nič to — veď ste, pánovia, garsoni! Zariadim sa, zariadim.“

Obed bol nechutný, zle pripravený, zato však hojnosť znamenitého vína.

„Čakám svoje kone, čakám koč, náradie. Do zlého hospodárstva som prišiel. Kasnár kmín, stará sa o seba! Niet dnes spoľahlivých ľudí.“

Kasnár bol síce kmín — no to by nebolo bývalo to najhoršie. Kasnár musel peniaze posielať za Kazimírom. Kde vziať?

„Čože robí moja drahá rodina? Čo sestry? So švagrom som bol! Starý lišiak! Ty, Geňo, tiež lezieš za jeho pestrým chvostom! Bude sa páčiť vína? Nalejte si, pánovia, mne sa ruka trasie.“

Skutočne, jemu sa pri nalievaní triasla ruka, takže hrdlo fľašky cengalo o pokraj pohára.

„Dávno sme sa nevideli, Geňko! Zbehal som pol sveta. Všade [-] nuda a hlúposť. A moje neterky? Buriany ešte vždy sedáva pri tom prekliatom škáte? Georg, utri stôl! Vína prines! Nech sa ľúbi pánovia! Ako doma!“

Miloš prísne pozoroval potrhané reči Podolského. Nikdy v živote nevidel takého človeka. Veď zdá sa, že blázni z ochmelenia, a predsa tak málo pije! Akási chmeľová elegancia v jeho bytosti.

„Minister nechcel ma pustiť! V Jockey—klube bola celá revolúcia, keď som odchodil. No, čo robiť? Dosť som sa natúlal po Pešti. Chcem pokoj.“ Kazimír podniesol pohár k ústam a vypil.

„Prekliate morfium! Trikrát denne počal som ho užívať — žalúdkové kŕče ma trápili — teraz už desať ráz si musím striekať pod kožu ten prepadený jed! — Dovoľte, páni!“

Kazimír odišiel do bočnej izby, vytiahol z futrálika ihlu; a striekal do obnaženého ramena nebezpečný mok. Unavené oči jeho trochu obživli, stal sa pokojnejším.

„Žena mi nechce prísť domov. Ináč by to u mňa vyzeralo. Eh, čert po tom. To sú privátne veci. A ty si teda ešte vždy mládencom?“

„Mládencom. Jestli dovolíš, častejšie ťa navštívim.“

„Nechoď, brat môj, nechoď! V mojej blízkosti nezdravo. Jedom dýcham. Bol som ti ja za hallodra! Zem sa podo mnou triasla! Tempi passati!“

„Zostaň doma, zariaď si pokojný život, daj pokoj morfiu, všetko sa zmení.“

„Neskoro, brat môj, neskoro! Mňa už diabol drží za hrtan. Čo mi do sveta?“

Vtom ozvala sa pod oblokmi hudba. Divý čardáš zunel bujnou záhradou.

„Prekliaty cigáň! Už oňuchal, že som sa vrátil. Nejednu stovku prilepil som slinou na jeho čelo. Robí mi poctu.“

Tvár Kazimírova obživla. Nevdojak chytil pohár a vyprázdnil ho na dúšok. Ruka sa mu už netriasla.

„Gregor, sem tie čierne potvory! Dones im vína!“ Gregor zasmušeno vošiel, v jeho tvári bol temný vzdor. No cigáni vtiahli s poklonami do izby. Priestrannou izbou zahučala plná, silná, príjemná hudba. Melancholicko—divoké, trasľavé ich melódie hučali celým kaštieľom.

„Bližšie!“ zakričal Kazimír na primistu.

Ten ochotne podskočil k pánovi. Nad samou jeho hlavou ťahal slákom.

„Sem k uchu!“ volal Kazimír. „Nech hučí až na dno duše ten tvoj pekelný jak! Ťahaj, lepšie, ostrejšie! Čos' tak lenivý?!“

Cigáň ťahal, až stonali struny.

„Dosť!“ razom velel Podolský. Jeho tvár dostala melancholický výraz. Hudba zamĺkla, len struny doznievali.

„Moji hostia sú tichí. Zoberte sa hneď naspäť do mesta! V širokej ulici je prízemný dom s vypuklými mrežami.“ Primáš múdre pokýval hlavou. „Tam zahrajte o desiatej tri nóty — Feri, vieš ktoré!“

Podolský vytiahol chomáč bankoviek a strčil ich primistovi Ferimu do ruky.

Cigáni tiahli von.

„Na dvore marš!“ velel Kazimír.

Rákócziho marš zaznel vonku.

Nastalo ticho. Slnko zapadalo. Hostia sa pobrali. Kazimír ich nezdržiaval. Hľadel na odoberajúcich sa ako človek, ktorého prebudia razom z tuhého sna. Starý Gregor vyprevádzal hosťov nezrozumiteľným mumlaním a zavrel za nimi dvere, zachlopnúc ich, až sa zatriasli staré múry.

„Čo poviete na našu návštevu?“ pýtal sa Holan svojho mladého priateľa na ceste ku krčme.

V gaštanoch a topoľoch šumel večerný vietor.

„Jablonský vyhral predo mnou. Veď to strašná spusta! A ten človek má dobrú tvár!“

U Zweigenthala v šenkovni bolo už veselo. Gazdovia s klobúkmi na hlave sedeli a fajčili z krátkych fajok.

Naši hostia prešli cez šenkovňu do židovej izby. Róza sedela nad knihou, hlavu mala opretú o ruku. Čítala román, ktorého hrdina blýskal sa rytierskymi cnosťami a gavalierstvom. Darmo hľadala v myšlienkach niečo podobného v radách šegeclov, ktorí sa uchádzali o jej ruku a pritom žiadali od otca o tisíc zlatých viac preto, že jej chybel ľavý očný zub.

Priatelia nevenovali peknej židovke žiadnu pozornosť. Viedli živý rozhovor.

„Kážte priahať!“ mimochodom riekol Dušan. Róza vyšla.

„Náš kraj je biedny, husto obývaný, človek tiesni človeka — a ajhľa, tento židák ako široko vedel sa zahniezdiť!“ mrzuto hovoril Miloš, obzerajúc chyžu. „Posmrdkávať, posmrdkáva síce! Ale ináč, ľaľa, diván s tureckými bordúrami, pendlové hodiny, zrkadlo na siahu. Ba i knihy na stole. Pravda, cez posteľ prehodená je ženská sukňa so šubrami, a tu visia na očiach pulidery. Z noblesy do svinstva je tu len jeden krok.“

Jonas vtrepal sa s poklonami do chyže.

„Boli u pána veľkomožného, urodzení páni? Náš pán rád hostí, veľmi milý to pán. Snáď niečo kupovali, Herr von Dušan?“

Zdvorilo sa usmieval žid a trel si ruky. Bol zvedavý.

„Jeho statok,“ riekol Miloš flegmaticky.

Žid pozrel nedôverčivo, potom pohrdlive na Holana.

„Nie, pán doktor ho prezeral,“ doložil Eugen, „a presvedčil sa, že trpí istým neduhom. Najhoršie je, že všetky jeho podpisy, ktoré vystavil za posledných päť rokov, nemajú platnosť. Ustanoví sa mu kurátor na päť minulých rokov! I ja tratím na taký spôsob asi tri stovky.“

Jonas zbľadol, nakrivil ústa, z oboch strán hodného nosa nazberali sa nesčíselné vrásky. Nosové dierky sa rozšírili, spodná perná odvisla a odhalila žlté zuby.

Hostia sa pobrali. Róza zadumano hľadela na mladú, svižnú postavu Milošovu. Aké tiché sú jeho pohyby, ani netrhá ľavou rukou, ani nekosí nohou ako Jakles lebo Mojše.

„Ani si ma nevšimnú,“ premýšľala, „ani nepozdravia, ani sa neuklonia. A predsa som dcérou bohatého Zweigenthala!“

Mladý Bernhard skoro presvedčil otca, že si s ním urobili žart. Ako bol starý rád, že to bol len žart! Veselo mumlal svoje modlitby a klaňal sa proti obloku.

V Jabloňovom Holan zostúpil z voza. Eugen viezol sa krokom okolo Jablonského domu. Na verande sedel Herman s Adelou; čítal nahlas z knižky. Hlas jeho nebolo počuť pre bystrinu, iba perný sa mu pohybovali a hlava potriasala.

„Pohni!“ riekol Dušan ku kočišovi. Ten šibol do koni, až tak zdupotali. O chvíľu vtiahli do širokého dvora v Humennom.

Ráno zazvonili malé zvony jablonovské. Drevená veža potriasala sa pri tom. Ľudia s knižkami pod pazuchou tiahli ku kostolu. Ženy v bielych kapcoch išli bez šumu hradskou, za nimi dievčence, s vlasmi sadlom vymastenými, hladkými, na zadku vo dva tenké vrkoče zapletenými. Mužovia silní, územčistí, ženy nepatrné, nahrbené. Nestrojný biely odev nezvyšoval ich chatrné pôvaby. Len zriedkakedy prešla ženská statnejšej postavy.

Už sa ozýval spev z kostola, už po tretí raz zamíkol rozladený organ — tu i Jablonský vyšiel z domu s dvoma dcérami. Tŕň medzi ružami. Keď sa tisli do patronátskej lavice, kostolník vstal a úctivé sa uklonil. Mnohé ženičky prestali spievať a na chóre vykukli početné hlavy.

Mriežky na lavici sa zavreli. Starý pán farár tichým krokom vyšiel na kanceľ. Hovoril umne, citne. Sprvu oči nábožného hlúčku upierali sa na jeho tvár. Po malej chvíli počali sa však hlavy ženičiek kloniť. Keď už niektorej hlava odkväcla napredok, spamätala sa a otvorila ospalé oči, privoňajúc k malému pierku z majoránu a klinčokov. No o chvíľu zas len kväcla úbohá hlava a zase ženička privoňala ku kytke. V polkázni stalo sa kyvkanie hlavami všeobecným. Mužom na chóre bolo pohodlnejšie. Opreli ruky o stolice, položili brady na ramená a spali bez kyvkania.

Slovo „amen“ má zázračnú moc. Razom prestalo driemanie, listy spevníkov zašumeli. Zakvičal organ, zatulíkali cínové píšťaly. Starý Holan zamekotal počiatok piesne — celý kostol ožil. Miloš mal dobré oči. Cez trojuholné mriežky patronátskej stolice videl živú tváričku Elinu; časom jej oko blyslo cez škulinu, zabronel sa ružový svit jej líca.

Celý spokojný vrátil sa Jablonský z kostola. Veselo poobedoval, žartoval s Cerovskou, bozkal ženu na čelo. Po obede prišiel Kazimír Podolský. Dievčencom priniesol veľkú bonboniéru, sestrám svojim akúsi modernú látku na šaty. Cerovská zaplakala, keď pozrela na jeho mdlé ťahy, na šediny na slychoch. Jablonského veselosť zmizla. Nepokojne chodil po chyžiach, hovoril s prestávkami. Prišiel i Eugen Dušan — páni sadli ku kartám. Herman zavolal dievčence do záhrady. Pod lipou pri priehlbni sadli ku stolíku, ktorého štyri nohy zabité boli v zemi.

„Pozeral som na ten ľud, keď išiel do kostola,“ počal Bauer, „no nemáte nad čím sa tešiť, Adelka; veď to orangutani. Aký nevkusný kroj — a tie tváre!“

„Už som vám raz zakázala, Herman, posmievať sa mojim Jablonovcom. Pomáhali by ste im, nie ich vysmievať.“

„Veď som už pri tom! Čakám len odpoveď otcovu. Tieto silné vlny nesmú silu svoju dlho nadarmo tratiť. Vyše Jabloňového, tam, kde som vám ukazoval, postavím pílu. Slúžiť musia tieto voľné vlny. Podolského šíre, teraz bezcenné hory poplynú nadol. Pravda, nutné sa hýbať.“ A tu počal vyratovať, koľký úžitok donesie píla. „Pravda, hlúpi Slováci nemyslia, dajú iným za seba myslieť. Potom nech sa nedivia, že tonu v biede! Orangutani!“

Adela chytala každé slovo akurátneho Nemca.

Ela zívla, jej nezdali sa takéto suché reči. Vstala a hádzala otrusinky do potoka.

„I Eugen Dušan je Slovák,“ riekla konečne, „a to nie je žiadny orangutan!“

„V istom spôsobe i on! Sedí, sedí na svojej škvarke, lieta vzduchom, sníva, citlivuškári — a čo z toho vyšlo? Čo prejal od otca, to podržal, to jeho celá zásluha. Žiaden pokrok. To sú ľudia, ktorí nezaslúžia tých nôh, ktoré im boh dal. Keby bolo úlohou človeka kvačať na jednom mieste, bol by ho prikul na skalu ako koral. Vaši poloľudia sú samé koralové existencie. Prilepí sa, prilepí na tú skalu a potom hmatká slepo ramenami po nejakej hlúpej koristi, ktorá by vletela do lenivých tentakulov. Na to máme nohy, aby sme chodili a oči v hlave, aby sme napredovali!“

„K zlému?“ s úsmevom riekla Adela. „Náš ľud je dobrý, dá sa viesť, nezbíja, nelúpi, nenávidí násilenstvo. On je i nábožný, má srdce.“

„Také srdce má i ovca. Nelúpi, nezbíja — a je tiež nábožná. Mekoce ešte vrúcnejšie, nežli hen to stádo.“ Herman ukázal na ľudí, tiahnúcich na nešpor.

„A to nie je stádo,“ pretrhla ho Adela s malým rozčúlením, „to sú ľudia, majúci všetky ľudské vlastnosti — okrem pýchy,“ doložila tichšie.

„Prvá podmienka ľudskosti je sebavedomie. Bez neho sme tône, rastliny.“

„I sebavedomie má: pozrite tam na starého Holana. Práve ide do kostola. Či to nie vážny, sebavedomý starec? Päťdesiatročná práca a bieda nemohla ho skrušiť. Hľa, ako rovno drží hlavu. Pozrite len bližšie do jeho očú, uvidíte hĺbku, na čele mu sedí myšlienka.“

„Ba fantázia, nemoc!“ rozčúlene riekol Herman. „Veď to tichý blázon! Spisuje bachanty, ktoré nik nečíta, robí verše v tom sprepadenom slováckom žargóne a zmužile hladuje pri tom. On je výrostkom plemena nesúceho k životu!“

„A predsa nikdy nezúfa. Čo ho udržuje v tej viere? Či to nie sila, nie krása duševná? Koľko ráz by ste si boli vrútili guľku v čelo, keby ste mali preniesť, čo preniesol tamten starec?“

„Aká to otázka, Adela? Kdeže ste nabrali tých groteskných sympatií pre polobláznov?“

„Nie, pane Bauer, to nie blázon. To človek, ktorý má srdce — rozumiete — srdce!“

„U mňa ho teda nepredpokladáte? Možno, že sa mýlite, veľmi mýlite!“

Z kostola ozval sa spev. Ticho vznášal sa nad lipy. Šum riečky a spev kostolný miesili sa v divnú harmóniu. Len falošné tulikanie rozladeného organa kazilo súhlas.

Ela zobrala sa do kostola.

„Koncert pre ľudí, čo majú srdce,“ pohodil Herman a oprel sa o drevenú lavicu.

„A čo cítia v sebe dušu a túžbu po vyššom, nezemskom!“

„Do oblakov bys' vyskočil pri tých zvukoch. Ani gajdy: ťahajú, ťahajú ako huk a do huku hviždí piskor, tuli—tuli! To umenie vášho sebavedomého starca. Cez päťdesiat rokov mučí takto sluch svojich srdcových poslucháčov a je presvedčený, že oblažil celú obec, že zakončuje pracovitý, užitočný život. Jeho syn píska lepšie na flaute. Nedávno som ho počul. Čo to za podivína?“

Adela bola namrzená. Posmešky Bauerove rozhorčili ju, nevedela zavrátiť jeho nápady. Bola rada, že blížil sa k nim Kazimír. Za ním išiel Eugen Dušan.

„Rozprávajte nám niečo, ujček! Čo nového vo veľkom svete?“ pýtala sa Adela, vstala a podišla v ústrety Podolskému.

Kazimír zvestoval novinky o obľúbených operetách, ako dámy nosia vlasy v divadle, ako na večerinkách. Ktorý kvet nutné stoknúť do gombíkovej dierky, aby človek bol gavalierom [ä] jour.

S čibukom, v chaláte prišiel i Jablonský, za ním dve sestry. Za Cerovskou slúžka niesla fotel. Tichá zábava sa rozvinula pod lipami. Eugen stál opretý o lipu; málo hovoril, ako obyčajne.

Ela vrátila sa z kostola, sadla k pianu, zahrala niekoľko akordov a počala spievať. Mala mocný, čistý hlas — z otvoreného obloka prúdila silno nemecká pieseň. Spoločnosť zatíchla.

Večer prekvapil spoločnosť pod lipami, len Cerovská, cítiac chlad, utiahla sa do svojej chyže. Za ňou išiel Kazimír.

„Nuž čo zmýšľaš?“ pýtala sa ho sestra.

„Bauer postaví pílu, moje drevo ma vytrhne,“ ospalo odpovedal Kazimír. „Zostanem v Podolí, kasnára vyženiem v čerty. Už som pracoval na účtoch.“

„A prepočítaš sa. Slabá kotva je veterný Bauer! Kedyže ťa stačil nabaláchať?“

„S ním som nehovoril, on so švagrom vyjednával. Jablonský chváli jeho plány. Či nemám dôverovať Jablonskému?“

Cerovská pohodila plecom. „Prekliaty Nemec!“ podumala, „už má i švagra v sieťach! Adela je už v nich dávno! Úbohý Dušan! Mne ľúto hľadieť na jeho tvár, horiacu oddaným citom. Ako znemie v jej prítomnosti! Lesk ju omámil. Či by naozaj mohli na tento spôsob zachrániť Podolie?“ Táto posledná myšlienka rozveselila ju.

Herman vstúpil do chyže s veselou tvárou. V rukách mal list.

„Pán Podolský: tu otcov list,“ počal, keď bol Cerovskej ľahko ruku bozkal. „Odpusťte, tetuška, že som tak vrazil do vašej svätyne! Zajtra môžeme podpísať kontrakty.“

Podolský pozrel mdlo na Hermana.

„A predsa luže!“ podumala Anna Cerovská, keď mužovia vyšli. Vzala modlitebnú knižku, nasadila okuliare a počala sa modliť.

V priestrannej izbe bolo šumno. Ela s Adelou hrali štvorručne v bočnej izbe, páni hovorili o dielach. Dušan stál nad klavírom a obracal listy nôt.

„Zaspievajte tú svoju,“ riekla mu Ela, „už nepochybím, ako onehdy.“

Dušanovi nebolo do smiechu.

„Spievajte,“ riekla Adela a pozrela naňho svojím tichým, dlhým pohľadom.

Dušan neodolal. „Oj ty dievčino, zaručenaja“ ozvalo sa izbou. Vrelý cit ozýval sa v Dušanovom speve.

„Krásna to pieseň, bárs divná,“ riekla Adela, keď odzneli posledné zvuky piana. „Iste ju znáte zo študentských dôb.“

„Znám ju dávno. Nie som spevák; dobre, že slečna Ela napraví, čo ja kazím.“

„Vy dobre spievate, pán sused. Prečo tak skromno skrývate svoje spôsobnosti? Snáď znáte ešte niečo podobného?“

Dušan sadol k pianu a počal:

Ticho, no náružive znel Dušanov spev, Adela nerozumela celkom slovám, ale cítila, že to veľmi smutná pieseň. Jej melódia zunela pošmúrno, ba ku koncu strašno.

„A čo s jazdcom?“ pýtala sa Dušana, roztvoriac pekné oči svoje. Ba i rúčku položila na jeho rameno; Dušan prestal hrať. Dotknutie devinho ramena zatriaslo jeho nervami.

„To tajnosť básnikova — on nám viac neriekol.“

„Ah! za stromom, v stíne ukrytý bol vrah!“ rozčúlene hovorila Adela. „Akoby som počula zákernícky výstrel — luna osvietila mrúceho jazdca.“

„Vy umno doplňujete nejasný text,“ ticho riekol Dušan, „vaša fantázia je svieža.“

„Nie to fantázia, to počula som vo vašom speve, vo vašom hlase.“

Dušan počal ticho hrať, sotvaže dotýkali sa jeho prsty klávesov.

„V hre mojej nič nepočujete?“ riekol zatajeným hlasom.

Tiché tóny vinuli sa z piana, sladko zvučali struny. V izbe sa bolo už zotmilo, iba zo susednej vnikal slabý svit lampy.

„To už fantázia,“ riekla Adela.

Dušan udrel mocne do klávesov. Piano zhrmelo mohutnými akordmi. Razom prestal a ruky jeho klesli na lono.

„Prečo nehráte?“ pýtala sa deva.

„Načo hrať?“

„Dobre sa počúva hudba v pološeru — oko odpočíva, farby a predmety neodťahujú zmysly naše, my zosústredňujeme celú svoju pozornosť v tónoch, nič nás nevytrhuje.“

„Ťažko hrať v tme! U mňa tma, slečna, tma. Za mnou tma, podo mnou tma, ako v povesti.“

„Zažať treba lampu! Svetlo dá sa vydobyť!“

„Niet sily.“

„Niet vôle.“

„Vôľa nevynesie nás k hviezdam, k tomu treba mať krídla.“

„Načo k hviezdam? I tu dole pekne. Veď ony samy sypú nám do lona svoje blesky.“

„Ale nie vtedy, keď nad nami hustý oblak.“

„Zaveje vietor, oblak sa stratí.“

„Za oblakom prichádza hustá hmla.“

Ela, ktorá bola odbehla, vrátila sa s lampou.

„Svetlo!“ riekla Adela, „ako nečakane, ako milo, až oči reže. Kde sa podela hmla?“

„Ona v duši mojej — milostivá slečna — váš jasný deň to nemôže pochopiť. Vy ste tichá, spokojná, vám idú veci dľa vôle. Vy ste prostá bôľov, prostá túžob! Vznikne—li v srdci vašom túženie, býva skoro vyplnené.“

„Nuž to preto, že netúžim po nemožnostiach. Robte i vy tak.“

„Nemožnosť!“ vzdychol Dušan a usmial sa zádumčivým úsmevom. „Čo po tom, že rozum tak káže, keď cit neposlúcha! My nie sme pánmi citu. Cit je strmo tečúcou riekou — plávaj proti prúdu, velí rozum, no vlny zanoria nás, zašplechotajú nad hlavou a berú nás nadol.“

„A či i mladý Holan je taký pošmúrny ako vy?“

„On živý mladý človek —— pred ním budúcnosť, snaha, snáď i sláva. Aké tu prirovnanie ku mne; oraj, oraj a drepeň v hluchote.“

„Veru, živý to človiečik,“ zamiešala sa do reči Ela, ktorá nevedela, akým smerom tiekla rozmluva. „V záhrade som ho náležité vyhrešila! On pri tom všetkom neskrotol. Povedzte mu, pán Dušan, že čo dostal, to je jeho.“ Ela rozpovedala záhradný prípad, pravda, nie celkom verne.

Dušan bol hlboko rozjarený. Prišiel i Herman. Adela chovala sa proti nemu po sesterský. Eugena bodlo každé dôverné slovo Adelino k Hermanovi prerieknuté. Skoro sa odporúčal. V škole našiel starého Holana nad veľkou viazanou knihou. Starík vpisoval do nej.

„Hľadáte syna?“ riekol starec hlbokým prsným tónom; „pracoval celý deň, teraz išiel na prechádzku.“ Holan zložil okuliare a pozrel dumno na Eugena. Dlhé strieborné vlasy vlnili sa mu až na plecia. Bledá tvár bola rozjarená.

„Pôjdem za ním.“ Eugen odišiel. Holan zložil ruky. „Spas ľud svoj, Hospodine!“ vzdychol, „vyveď zo zajatia prvorodzených kráľovstva svojho. Nech zjasní sa obličaj tvoj nad nami v lúčach nebeskej slávy, aby slovo naše zvíťazilo nad pratmou zemskou. Nech ľudstvo pozná skrze národ náš jediný prameň svetla a krásy, teba, Hospodine, Boha živého, slavstvujúceho a vlastvujúceho nad archanjelmi. Ozvite sa, hymny, otvorte sa, večné pramene lásky božej neskonalej!“ Starcova hlava klesla na knihu. Do chyže otvoreným oblokom vnikal šum líp, rozvlnených večerným vetrom.