ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eugen Dušan stúpal popri kostole, prešiel cintorín a neďaleko našiel mladého Holana.

„Z veľkomožnej vizity?“ privítal ho doktorand.

„Od vás. Otec sám nad knihou. Aký to krásny večer, mohol bys' čítať, tak jasno svieti mesiac.“

Priatelia kráčali hore bystrinou. Ticho stáli brezy a ich biele pne leskli sa v lúčoch mesačných. Skoro boli na vŕšku, kde sa už počínali smreky a jedle. Z machu viala tuhá vôňa, silne zaváňal zdravý zápach jedličia. Naľavo videli dedinské domky, v bok v objatí líp a jaseňov svietil panský dom, naširoko rozložený ako moriak s rozčepýreným chvostom medzi sliepočkami. Šum bystriny bol tu slyšnejší, snáď preto, že valila sa kopcom, snáď preto, že hora má čujné nervy. Zdá sa, že naše svrčinové horniacke lesy milujú nemotu. Ako štebotavé sú proti nim bučiny a dubiny v nížinách slovenských! V ihliciach ticho, i vo dne málo počuješ čvirikanie vtáctva, v noci celkom zamlčí sa majestátny les. Ba ani ľahký vietor nenarobí šumu, aspoň nie toľko ako v listnatej hore. To tam klebetná mladá žienka — tu vážna, klasická matróna.

„Nuž čo nového u starého farizeja?“ pýtal sa Holan, zastanúc nad riečkou pod vysokou jedľou. Ďaleké hrebene vysočín šereli sa v lunnom svete a zdali sa byť vyššími. Sprava, ďalej v doline tiahla sa kľukato rieka, jasno bolo rozoznať, kde mala spád a kde ticho tiekla. Na brehoch rozsypané boli malé iskry: to ohne pribitých pltníkov. Biele dosky pltí odrážali sa od temných brehov. Časom zmizla iskrica za chrbtom úbohého pltníka.

„Nové podujatie. Herman Bauer ide stavať pílu v Jabloňovom dľa nového amerikánskeho spôsobu — pravda, pomocou Jablonského kapitálov. Ináč je všetko pri starom.“

„Aby len neprepílil tučného finančníka cez poly.“

„To ich vec! — No ale ver mi, mne ľúto prišlo tvojho otca. Čože len toľko pracuje, čo trápi sa na starosť. Čo nejde pred svet s dielami svojho hlbokého umu. Toľko ohňa vydá jeho osamelá hruď — a žiaľbohu, nikoho nezahreje, toľko myslí a húta a nikoho nepoučí.“

„Hja!“ horko odvetil Milko, „daromné všetko! Ten starý vžil sa do svojich nereálnych ideí, obohnal sa fantastickým múrom a trčí v ňom teraz po celý život ako zajatec strašidiel, ktoré sám navymýšľal.“

„To nie sú strašidlá, brat môj. Nás tie idey zobudili k životu duchovnému!“

„Pekný ten váš ,duchovný' život!“ zasmial sa Milko. „Môj otec modlí sa za národ už päťdesiat rokov v lipovej dutine pred krížom, píše knihy pre seba, tam v meste pravotár Macháč, duchovný pravotár, kuje vždy nové spolky, ktoré večne tvorí a večne sám rozháňa, — vo dne šije, v noci pára. Kasír Bajan chodí ulicou na palcoch, aby nič nešuchlo a doma zatína päste, horí pomstou na vrahov, chystá sa všetko rozmliaždiť — a tu máš, v pomeroch našich dosť bohatý statkár, urodzený pán Eugen Dušan de Humenno sedí nad riekou, hľadí, ako pltník karuje svoju plť, alebo obsluhuje staré maďarónske hrachoviny a ich potomstva. Nuž a koľkože je takých a podobných svätých v našej nie veľmi širokej ecclesii militans? Koľko rojkov, bucharónov, koľko nedoučených študentov, ktorí chceli svety prenášať vo svojom idealistickom záchvate! Koľko zblúdilých vzduchoplavcov, u ktorých je všetko biedne, len srdce nie a čestná vôľa. Čo zostalo? Čistý vestálsky plameň rudoľubstva, s ktorým si však nezakúrite v zime pec, ani fajky nezapálite. A zatiaľ čo my páchame mystickú vetroplavbu, berú nám pod nohami pôdu: umný praktický farizej kvitne uprostred ľudu nášho, ba i Nemec Bauer ide závody tvoriť, osoh brať zo sily našich potokov a dlaní. Čo ste vyťažili z tejto vody? Tu i tu hlavátku a trochu toho vodného spevu. Ideály a prázdna misa!“

„Pravda, že treba spojiť duchovné s požiadavkami hmotného života. No radšej vidím peknú dušu a hlbokú myseľ bez hmotných okrás, nežli púhu telesnú, mäsitú hmotu bez ducha! A čo sa týka mojich návštev, už raz som vám povedal, že nie sú celkom bez úžitku. Cerovská skrotla, ba ani sám Jablonský nepatrí medzi tých zúrivých. A čo sa týka dcér — verte, rady teraz počujú pri klavíri slovenskú pieseň. A ako utekali pred ňou niekdy!“

„I tá pieseň je im iba hračkou! To práve ten náš nezrelý smer, páni vzdušní bohatieri! Lebo sami tratíte život a sily hračkami, nuž vidíte v hračkách maďarónov niečo dôležitého.“

„Ani to nie je pravda,“ pokračoval nezlomné Eugen, „žeby nepoznali puntíka nad slovenským i! V malých dávkach užívajú i slovenskú spisbu.“

„Homeopatických! Tridsiatej potencie!“

„Trebárs, nech len účinkujú!“

„A ony do vás vlievajú plným prúdom iné medicíny.“

Dušan sa zamlčal. Duša jeho triasla sa ešte citom, zbúreným rozhovorom s Adelou. V jasne mesačnom zjavila sa mu tichá, vznešená postava devina. Hlboký svit jej temných očú, ťažký vrkoč gaštanových vlasov a ten bôľný výraz na perách — on dvojmo pocítil vládu ženskej prelesti. I jeho priateľ sa zamlčal. Snáď práve tiež dumal o očiach, čiernych ako noc, o pobelavých vlasoch, rozpustených, nezriadených, o mramore, obloženom krištáľom!… Darmo sa bude slovenský človek tváriť! Darmo nazývať sa bude realistom. Cez jeho realizmus len tak derie sa poézia ako zeleň trávy, ktorú sme pokryli sieťou. Kto vie nakresliť slovenské typy, ten je kresličom poetických postáv. Snáď preto tak hynieme na poli, kde majú platnosť výlučne matematické pravdy.

Mesiac blížil sa k horám. Celá dolina zaskvela sa v jeho magickom svetle. V stranách pohoria černeli sa tône — ony nestáli, ale plazili sa po skalnatých úbočinách. Na obzore vyskytlo sa niekoľko ľahkých obláčkov. Ich tiene leteli krajom, zatemnili strieborný pruh rieky a potom sadli na Jablonovo.

„Pozrite, hľa, tie tiene!“ ozval sa Eugen, celý oduševnený efektmi farieb, svetla a tieňov. „Aké báječné to farby, aký nádherný obraz — viac než obraz, lebo tu panuje pohyb, premena, život. Vidíte, tu predmet nedostupný umeniu. Rečou to nenačrtáš, farbou to nenamaľuješ, dlátom nevykrešeš.“

„Letiace tiene!“ poznamenal Holan. „Pohyb nemožno upevniť — snáď hudbou.“

„Vidíte — tie letiace tiene sú obrazom nášho života, terajšej našej periódy! Všetky oné, dľa našej mienky škodné, alebo aspoň netrebné existencie ,so srdciami a čestnou vôľou' sú ako tie letiace tiene, zachmurujúce síce niečo strieborné blesky nebeského telesa, no iba letkom. A samy v sebe koľko krásy chovajú! To brat môj, nie chorobné úkazy, to úkazy mohutnej pravdy. Veľká, tvoriaca sa vec má vždy mnoho podivínov. Vy len tie tiene vidíte, hromžíte, že berú nám jasnotu! My opravdovej tmy nemáme, naše slabosti, naše podivínstva, naše chyby sú letiace tiene, nad nimi panuje tiché, večné svetlo ideálu. Všeobecné slabosti, ktoré možno nájsť všade, u všetkých národov, po všetky veky, musíme subtrahovať, lebo ani Slaviani nemôžu sa vyzuť z týchto pokleskov, spoločných celému ľudstvu. Ale najmenej prichodí nám, potlačeným, nesamostatným, prísne karhať tieto všeľudské chyby. No máme i svoje zvláštne tiene. Nuž nech zakabonia sa stráne naše chvíľkami, poduje vetrík, tieň mizne, redne, tratí sa! Hľa, ako lezie po mohutných bedrách tatranských kolosov vždy vyššie — vždy vyššie! Už dosiahli vrcholu, akoby niekto bol zoťal ostré sokorce —— už sa prevalili cez hory — v jasnote šerie sa končiar! Nad krajom blažiace svetlo! Ó, verte v ideál, verte v jeho svetlo!“

Mesiac zapadol za hory. Do dolín tisla sa tma.

„Mnoho u nás tých tieňov, baťko! Mnoho tých špeciálnych praslavianskych tieňov. A mnoho tieňov — to hustá tma. Pozrite do doliny!“

„No príde slnko! Neverte v panstvo tmy, braček môj zlatý! Verte v slnko!“

Priatelia skoro zbehli k dedine. Dušanovi nechcelo sa do Humenného, zostal u Milka. Dlho ešte čarágali spolu, ležiac v posteliach. Dušan bol hlboká príroda, pritom málo energická, príliš mäkká. Zrazený súc z púte svojej, zostal po celý život umelcom v duchu. Živá obrazotvornosť, spojená s teplým citom, bystrý, skladno zložený um, dar pozorovania — to všetko bolo by mu veľmi pomáhalo na každej inej dráhe života. Ale dnes bola to zakopaná hrivna. Schopnosti, ktorých nevyviňujeme, neužívame, stávajú sa ťažkým životným bremenom, odvádzajú nás od povolania uloženého nám osudom, robia z nás večných diletantov. Menej darov — a my by sme boli šťastnými, užitočnými ľuďmi. Takto však drapkáme sem i tam, vybočujeme z cesty, často robíme zachádzky, kdežto náš cieľ rovno pred nosom. Možno i starý Holan bol by lepším učiteľom, zdarnejším dvíhateľom ľudu, keby v jeho pekne utvorenej hlave nezrkadlil sa tak farbisto myšlienkový vesmír. Za mladosti zabral sa do filozofických štúdií, pohrúžil sa v abstraktné svety nemeckých mysliteľov. No v slavianskej hlave i abstraktná nemecká myšlienka dostáva farbu a telo; on skoro zabočil z prísnej logickej cesty. Slavianske ideály nedali sa vpratať do presných kategórií — i čo vyšlo — fantastický svet, miešanina abstrakcie a životných problémov, divná, zmätená, mystická dŕžava, v ktorej on bol kráľom — bez poddaných, prorokom bez veriacich, vodcom bez nasledovníkov. A čím viac pribývalo rokov, tým väčšmi tratili sa z hlavy výsledky pozitívnej vedy, tým viac prevládala fantázia a väčšieho práva nadobúdal cit. Úzke pomery učiteľské, zátišie, osamelosť neboli prajné tríbeniu pojmov. Duša starcova horela týmže ohňom, no pojmy temneli, idey miatli sa. A predsa koľko umu, koľko sily žilo v tej jeho šedivej hlave! Pravdaže, naposledy slová víťazili nad zmyslom. „Samotvorstvo“ bolo tiež jedno z tých víťazných slov — žiaľ bolo hľadieť, ako starec trúchli, že ho ani syn nepochopuje v jeho „samotvorstve“, v jeho učení o „prasláve“, o duchoch „všebytných“, o „apokalyptickom rozberaní a pochopovaní všetkého, čo žije a nyje, na nebi a zemi, i v nadnebeských a podzemných ríšach“.

Odbila polnoc. Eugen i Milko už spali. Starec v širokom chaláte vošiel do ich chyže s malou lampou. Zastal nad synom, vzdychol a zašeptal požehnanie. Ticho vyšiel, zahasil lampu a vystúpil zadnými dvermi do záhrady. Tichý vietor tiahol lipami, hviezdy svietili na nebi. Starec prikročil k prastarej, vo vnútri dúpnej lipe. Dávno už spráchnivelo jej jadro, veľký otvor černel sa. V dutine, na vnútornej stene, pribitý bol jednoduchý drevený kríž. Starec vstúpil do dutiny — bola dosť priestranná — zdvihol ruky ku krížu a vrúcnu modlitbu šeptali jeho ústa. Do slov starcových šumelo lístie vzrušené polnočným vetrom. Nad lipou v neobsiahlom majestáte pnula sa šíro—šíra, hlboká báň nebeská, trblietali hviezdy.

Mliečna cesta hmlistým pásmom tiekla jasnou oblohou. V nej jasali sa bližšie, jasné hviezdy, ako brilianty v závoji. Na strieborný vlas modliaceho sa starca padali žlté kvety lipové. Opojná vôňa valila sa z mohutnej koruny. Tak dýchala dúpna, práchnivá lipa sviežu, čistú vôňu, ako zostarlý duch učiteľov čistú, velikoduš—nú modlitbu. Jeho duša obracala sa k nebu, ako kvet lotosu obracia sa k lune a planie krásou nad vodami. Tiché stony vinuli sa z ňadier modlitebníka. Ticho postonávali mohutné konáre lipy vo vetre. „Spas ľud svoj, Pane,“ preriekol starík spevavo, sviatočne, hymnickým, hlbokým tónom. Vstal a vošiel do svojej izby a ľahol na posteľ. Tichosť tam zavládla. V starom piane zazvučala struna žalostným, pomaly hasnúcim tónom. Časom bolo počuť hlodanie myšky —¦ iste sekala zubami papiere v starej skrini — dlhoročné to práce starého Holana. Pravidelné, hlboké dýchanie z postele prezradzovalo, že učiteľ spí. Nehybný, požehnaný to sen. Tvár spokojná, ako tvár svätého na ruských ikonách, obložených striebrom.

Synovia sveta nespali tak pokojným snom. Milko metal sa nepokojne a hovoril zo sna. Snívalo sa mu — že má mŕtvolu pod pitevným nožom. Už bol spravil strašný anatomický kríž cez jej prsia, za nožom zostáva hlboký zárez do bieleho tela — z bledej, otvorenej perný razom ozval sa bolestný výkrik! Mŕtvola dvíha hlavu: otvára oči — bože, veľké čierne oči — prúd pobelavých kaderí rúti sa na alabastrové, vysoké ženské prsia…

„Čo je vám?“ ozval sa Dušan, keď ho zobudilo stenanie priateľovo.

Milko sa striasol a zobudil.

„Nič, nič — sen!“

Milko ťažko zaspával, vlastne ležal v polosne. Až so zorou premohol ho tuhý, no krátky spánok. Keď sa zobudil, Eugenova posteľ bola prázdna. Ten šiel už pri východe slnka chodníkom do Humenného. Pred senníkom, preplneným vonným senom, jeho ľudia stavali sennú kopu. Chlapi vidlami podávali seno nahor — tam ho iní odberali. Pravidelne kládli návidlia sena na boky, aby kopa bola hladká. Biely sťažeň čnel veselo do ranného vzduchu. Dievčence zhadzovali zo sennej fúry odpavúzené seno. Pavúz ležal vedľa voza. Jasno, zvučno znel smiech dievčín; kočiš viedol za opraty odpriahnuté kone, hvízdajúc si veselú nôtu. Humnom vošiel Eugen do dvora. Stará babka umývala na studni riad — mala ešte ospalé oči a mdlú tvár. Lastovičky ako malé strelky šibali pod strechu k svojim hniezdam. Tak náš Eugen prešiel z pohnutej, priamo romantickej noci do bieleho, všedného rána, z tichosti do šumu pracovného života, z hmlistých lunných bleskov, z letiacich chmár do určitého, energického slnka.

A dobre pôsobil prechod tento na jeho čuvy chorľavo rozdráždené. Prišli sluhovia a pýtali sa ho na to lebo ono. Prišiel jeho gazda, územčistý, barnavý sedliak s umnýma, malinkýma očami. Požmurkal, poochkal a počal vykladať svoju ponosu.

„Dosť dobré sená, urodzený pán, len Rovné nás oklamalo. Sotva pätnásť návidiel, i to neveľkých, ale seno pekné, ani hodváb. Pravda, najviac dala Roveň, žiaľbohu to samá praslica, mnoho rasce, nesúce pre kone. Na priečnom veľa bahna — bola mokrá jar. Naložili sme dve veľké kopy, každá šestnásť krokov dookola!“

„A čo s barnušou?“ pýtal sa Eugen.

„Ej, veru zle bolo! Zdutá ani bubon; dal som ju zarieknuť. Spľasla — už žerie.“

„Len sa sponáhľajte — mesiac mal dvor, bude pršať.“

„Do večera sme hotoví. Iba v Chraštinách nemôžem dať hrabať. Seno je ešte čistá tráva, sparilo by sa.“

„Dajte ho obrátiť.“

„I veľmi — pán urodzený — už išli.“

A Eugen chodil od Priečneho do Chraštín, z Rovne do Padeľkov, obzeral seno, pchal rameno do kôp, či sú dobre utlačené, pozeral do senníkov, hrešil paholkov, keď fajčili z fajok v blízkosti striech. Celý ustatý vrátil sa na poludnie domov. Babka mala už svieže oči, behala po kuchyni ako myš. V chyži bolo chladno a temno — zelené obločnice privreli z opatrnosti. Dušan sám ich otvoril — jarké poludné svetlo vovalilo sa dnu mohutnou strujou. Poobedoval pán domu, pospal hodinku na koženom diváne napriek tomu, že armáda múch vysielala predvoje na jeho tvár a bzučala ani včely v úli. Popoludní vyšiel do poľa. Raže pekne vyklasené zakvitli zlatistým páperím. Každý kvietok triasol sa na jemnom vlásku! Bože môj, na akom jemnom vlásku visí zárod budúceho zrna, a ako ťažko váži to zrno pre roľníka. Koľko nádejí visí na tenkom, slabuškom vlásku, ktorým kvet pripätý je k ražnému klasu! Veru potešil sa Dušan pohľadom na vlny svojho obilia, v dôvere na pevnotu tých tenkých, slabuškých vláskov.

Sotva počalo sa slnko kloniť k západu, dal si osedlať koníka, s pevným úmyslom, že prebehne na ňom smerom k mestu. Hrdinsky pretrielil popri Jabloňovom. No na spiatočnej jazde stíšil — v záhrade zazrel Adelu so šitím. Priblížil sa k plotu. Koník počal pyskami chmatkať po bazovom lístí, prevesenom cez plot.

„Kde vaša spoločnosť?“ spýtal sa devy.

„Herman šiel do mesta; má tam veľa práce, len po sobotách nás môže navštíviť. Tetka sedí v svojej chyži, je nezdravistá.“

„Nie je vám smutno?“

„Už i vy vystávate, prichádza nuda. Ale verte mi, mám rada túto dojemnú vidiecku nudu.“

„Verím, že som pre ňu nie nebezpečným — a tak mám voľný prístup.“

Adela priblížila sa cez mostík k plotu a počala najprv nesmelo, potom smelšie hladkať peknú koňovu hlavu. Kôň ju prívetivé sklonil nad plot.

„Aký krotký — milé zviera.“

Biela ruka devina určite sa odrážala od temnej hrivy koňovej. Eugen skočil z koňa, previedol ho na dvor. Potom sa vrátil do záhrady.

Spoza domu ozval sa zvonivý smiech Elin. O chvíľu pribehla, na šnôre vedúc mladé sŕňa. Na červenom obojku malo priviazanú žltú hrkálku.

„Pozrite, pozrite, pán Dušan, aké krásne zvieratko; aké má múdre očká. Bojí sa, nebožiatko.“

Srnka bola naozaj krásna. Graciózne kládla svoje tenké, čisté nôžky po chodníku, čierne, lesknúce sa pysky veľmi malebne vyzerali pri šedej srsti. Ela žiarila radosťou, tisla hlávku zvieraťa k svojim purpurovým lícam. Vo dvore zabrechal pes. Srnka sa trhla, šnôrku vyrvala z deviných rúk. Veľkými skokami šibla záhradou. Z úst Eliných ozval sa žalostný výkrik. Dušan skočil za srnou, no tá krásnym ľahkým skokom preskočila bystrinu, bežala vedľa plota — rovno k bráne, ktorou Eugen voviedol koňa, nechajúc ju otvorenú. Srnka vbehla na cintorín — vyhýbala kostolu a zmizla za lipami.

Veľké slzy vyronili sa Ele z očú. Tam jej srnka! Ujde do hory, lebo ju psi roztrhajú. Len nedávno zavďačil sa jej Herman týmto živým, veľmi príjemným darkom. Darmo jej Dušan sľuboval inú. Jej „sylfa“ bola preč.

„Čo to za honba,“ bolo počuť zvučný, niečo tvrdý hlas od kostola. „Tu korisť.“

Ela prebehla cez mostík. Milo Holan držal srnku za šnôrku, do ktorej v hustej tráve cintorína zaplietli sa štíhle nôžky sylfy.

Deva pribehla k nemu. Mocne dmuli sa jej ňadrá od rýchleho behu. Celá naradovaná kľakla k srnke.

„Nič jej nechýba?“

„Nič, kišasonka, len srdce jej bije strachom, keď padla do rúk medveďových.“

Ela vďačne pozrela na zlého suseda. Ba potriasla mu ruku.

„A tak už bude po hneve?“ sucho spýtal sa Milo.

„Celkom, celkom! No zase som vašou dlžníčkou! Divná vec, a vždy pre zvery.“

„Ľahko splatíte dlh svoj, milostivá slečna,“ žarty a posmechy nešli mu akosi od srdca.

„Ako? Vy sa neukážete! Veď vari ja vás nemôžem vyhľadať! No ďakujem vám.“ Prišla slúžka, vzala zmorené zviera do náručia a odbehla.

Holan poznamenal: „Každý na polcesty! Pre mňa je nedostupným tamten zakliaty zámok — pre vás toto pole mŕtvych!“

Pekná tvár mladého muža zapálila sa rumencom. Chcel si zahrať s „kišasonkou“. Čo mu záleží na tom, keby si aj utŕžil po nose. Ela zabudla na bôľ i radosť nad srnou.

Úctivo, no povedome stál pred ňou mladý učenec. Za ním pošmúrny kostol, okolo hroby a kríže.

Okamženie nastalo, okamženie trápneho nedorozumenia. Milko chytil malú ruku Elinu a podniesol ju k ústam, nepatrne sa nahnúc.

Ela cítila bozk na ruke. Bolo to viac než ľahké dotknutie. Rýchlo pobrala sa zo starého cintorína. Na môstku obzrela sa. Milko stál ticho vo vysokej tráve a hľadel za odchádzajúcou. „Bohatstvo krásy,“ podumal, „a hebká, vrelá rúčka! Ešte ma páli na perách.“

Adela zahrúžená bola v rozhovore s Dušanom; bol neobyčajne výrečný, ba smelý a slobodný. Netlačila ho prítomnosť Bauerova, ani ho nemýlili umné, zvedavé oči Cerovskej. Tón jeho reči bol jemný, slová pojili sa jedno ku druhému voľne, plynne. Celkom proti jeho obyčají. Adela bola tichá, chladná ako jasná jesenná noc.

„Ako ožila jeho tvár,“ dumala, „rozjaril sa, zosilnel. Hovorí prízvučné, plno — ako Herman.“

A predsa bol veľký rozdiel medzi oboma. Adela veľmi dobre cítila, že títo mužovia sú zo dvoch celkom rozdielnych svetov. Ktorý by z nich zvíťazil, keby sa pohádali? Dlho po jeho odchode zostala na verande a počúvala šum bystriny. Ela zatiaľ musela chorľavej tetke čítať Múhlbachovský román, v ktorom človek začínal sa princom von Geblút a čitateľ preháňaný bol z kráľovského dvora na cisársky.

Ela bola roztržitá, prehadzovala po dva listy.

„Ako to čítaš!“ zvolala tetka mrzuté, „ničomu nerozumiem! Čo to povedal dánsky vyslanec?“

Pekná čitateľka premýšľala o tom, čo povedal rechtorov syn — diplomatická reč dánskeho vyslanca zostala na prebehnutej strane.