ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Áno, tu pod bielou poduškou tvoje miesto,“ tíško šepotali karmínové pery Eline, a tisli na zožlklé listy starej knižočky čisté bozky. Na stolíku povstal neporiadok; prestala bedlivou rukou rovnať poháriky a škatuľky. Pekné sloky Sládkovičove ozývali sa jej do duše. Drobné poznámky na pomerne širokých okrajoch tak súladne zneli k umným strofám. Keď pochopila, lebo myslela chápať zmysel znelky, zaradovala sa jej mladá svieža duša. Marína mení sa na vílu. Deva počuje šum pohronských olšín, jej hlávka sa plní spevom víl. Jak odporné sú jej napudrované hlavy Muhlbachovských, kordami rohatých rytierov. — Ela nemá účes, ľahký chalátik obvíňa sladké plné údy a už bije jedenásť. — Hostia prišli. Odporní hostia, ako parochňoví džentlemeni. Starenka volá slečnu do hosťovskej izby. No deve tak voľne doma u seba. Sama matka prichádza. „Obleč si tie oceľové šaty, Elenka,“ hovorí, „vlásky učeš do vrkočov.“ Hoj, matka vie, čo dcére dobre stojí. Mladá slúžka Betka zručne pomáha a šteboce o krásnom koči, o šnurovanom kočišovi, o paripách, ktoré vhrmeli pred polhodinou kamennou dlažbou dvorovou. Ela dohotovila svoju toaletu. Ako zo škatuľky. Silný belavý vrkoč stelie sa ponad čielko; v bledastej tvári iskria sa oči. Dych poézie prišiel do nich z malej zažlklej knižky. Poézia je peknej tvári to, čo „voda“ diamantu. Ona zjemní ťahy, dodá očiam hĺbky a onoho hodvábneho lesku, ktorý plieni dušu. No účinok taký má cítená a nie len čítaná poézia. Šťastný básnik, na ktorého riadky padajú citné, hodvábne oči.

V hosťovskej izbe panovala sviatočná nálada. Na diváne u boku Cerovskej sedel pekný čiernobradý muž. Ela poznala podžupana, kráľovského radu Prathyho. Stál dlho pri ich hintove, keď sa bavili posledne v meste. Prečo sa zarazila Ela, keď ho videla, ako sa zdvihol z divána, vítajúc ju? Z Prathyho viala povedomá sila. Bol najvplyvnejším človekom v stolici, chlúbil sa vysokým pokrvenstvom; dôkaz toho, že na čiernom kabáte vzišla rudá žiara hodvábnej stužky — šťastné to miestečko, kde spočíval v slávnostné okamihy vysoký rád.

Návšteva Prathyho bola krátka. Skoro zahrmel pred kolonádou na dvore faeton. Prathy bol rovnako zdvorilým proti obom devám. No Ela cítila na tvári bodľavé čierne oko gavalierovo.

Jablonského vyrušila táto návšteva. Nepokojne chodil po svojej izbe. Zavolal svoju Máriu.

„Čo to znamená?“ pýtal sa jej rozčúlene. „Aká to premena! Veď Prathy vždy bol nepriateľský môjmu domu?“

Mária Jablonská bola v ružovej vôli. Jej márnosti lichotila elegantná vizita. No smelú myšlienku nevyriekla, ktorá v nej skrsla.

„Počuj, mati,“ riekol Jablonský a strčil obe ruky do vačkov. „Dcéry nám dorástli! Čo myslíš?“

Tvár dobrej Márie zasvietila šťastím.

Ô niekoľko dní zastal zas faeton pred kolonádou. Tak stalo sa to po tri razy. Prathy požiadal konečne o ruku „božskej“ Ely. Matke predniesol svoju žiadosť a dotkol sa perami jej ruky. — Krásne pierko z ružových púčkov poslal deve po dobrom poslovi — po mamičke. Ružové púčky mali zvestovať mladej deve túžby jeho srdca.

Ela už bola vo svojej chyži, keď zasadla rodinná rada. Cerovská považovala vec za šťastie. Mária plávala v rozkošných materských citoch. Adela nemo hľadela do tmavého obloka. „Mne osud usporí takéto otrasenia,“ dumala. —

Matička niesla dcére radostnú zvesť. Tichučko otvorila dvere, bez šumu vstúpila. Ela polovyzlečená sedela pri stolíku a čítala polohlasne:

„Oj, ty mátoha! hadisko škúli v blízkosti šumnej Maríny, hlavu si k chvostu pokojne túli, má miesto očí rubíny. Koža sa na ňom jasno ligoce, na hlave sa mu tuho blyskoce požiar diamantov východu, kto to už teraz ľahko rozsúdi, čo ten Indián pod Sitnom blúdi, či osoh nosí či škodu?“

Ela sa strhla, keď zbadala matku. Za pol hodiny Mária Jablonská vrátila sa k mužovi. Bola bledá.

„Nuž?“ veselo oslovil ženu Jablonský.

„Máš neposlušnú, bláznivú dcéru! Ela padla na kolená, zaklínala ma pre boha — že už od pár čias trnie, že jej to hrozné, že zomrie — že Prathyho nenávidí! Kto by zopätoval jej srdcelomné nariekanie! Nechala som ju v kŕčovom plači. Moje srdce je mäkké. Snáď jej sestra narovná divokú hlavu.“

Jablonský sadol do fotelu a široko roztvoril oči. Niečo podobného sa mu nesnívalo. On sa málo zapodieval so svojimi deťmi a považoval ich za číslice, ktoré možno prideliť do tej lebo onej rubriky, len aby súčet vyšiel, ako v jeho knihách sporiteľných.

Po chvíli sa usmial: „Pletky, pletky! Prekvapenie, dievčenská ostýchavosť. Ráno je múdrejšie než večer! Počkáme. Čo tam po vrtochoch!“

Jablonská sa uspokojila. Adela krútila hlavou, keď jej matka rozpovedala výstup s Elou. Cerovská zobrala sa k nej. Dvere boli zamknuté zdnu.

„Kto to?“ ozvala sa Ela na búchanie.

„Pusti ma, Elenka — len pár slov.“

„Tetuška moja drahá, poprajte mi oddychu! Zajtra som vašou celý deň, dnes nemožno!“

„Pamätaj na svoj sľub,“ riekla Cerovská a odišla.

Ela hodila sa na postieľku. Raz žiaľ, raz vzdor lomcoval jej dušou. Jej tvár horela zimničným žiarom. Dobrá tetka, ona ju upomína na sľub; veď ho nenarušila! Jej sľub netýka sa Prathyho.

„Že nepustila tetku?“ pýtal sa Jablonský a hnevom sa začervenala jeho okrúhla tvár. „Uvidím, či pustí otca,“ a už sa bral. No žena a švagriná ho udržali. Dlho prechodil sa kabinetom v duševnom nepokoji, ktorého bol veľkým nepriateľom. Celý zunovaný ľahol a zaspal tvrdým snom.

Temná noc. Hučí bystrina pod oblokom rozorvanej devy. Jej dusno, otvorí oblok. Vietor zavial v korunách líp. Temno vonku. Nebom hatia sa čierne mraky. Len časom osvietia sa belasým, jasným bleskom. Ďaleký hrom podunieva. Čo to? Zadunel hrom — za zvukom tiahnú sa trasné, melancholické tóny flauty.

„On sa vrátil, vrátil!“ zaplesá deva celou dušou, plesom, k akému pozdvihnúť sa môže duša ľudská. Či dobre očula? Dobre, predobre! To nápev, známy nápev, ktorý častejšie počula cez šum cintorových líp. Tichá noc —— všetko spí. Už prestali zvuky, len potok šumí. Zámok zaškripí. Mráz prebehne telom deviným, mráz zimničnej slasti a strachu. Čo v nej víťazí? Či slasť, či trepot bázne? Chvie sa telo, duša zamiera a plamenná túžba lomcuje každým čuvom nežného mladého tela. Už belunká postava jej stojí u verandy. Belasý blesk zasvieti. Ba či ju niekto spozoroval? Oj, spozorovali ju dve jasné, bystré, milujúce zraky!

Na celom tele sa triasla Ela, keď vošla po dvoch hodinách do svojej izby. Vlhké črievičky vyzula, nedbale hodila šaty na zem a na smrť zmorená ľahla do postele. Búrka prešla po horách, vždy jasnejšie hľadela noc do oblokov. Už šedo vyzerali tably obločné, už utiahli sa tône do kútov izbice. Ela ležala v postieľke s otvorenými očami. Darmo usilovala sa ich zavrieť. Temný bôľ hlodal jej na duši. V šere skorého predsvitu vyzeralo jej hrdlo ako u mramorovej sochy, prestavujúc mŕtvu kráľovnú. „Kto je tým hadom?“ rozmýšľala v trápnej nedôvere. „Ona je vinná, ona —“ nedomyslela. Ako protivili sa jej vlastné údy, vlastné líca! Oni blčali ohňami v chladnej noci, v húštine, pod pokrovom besiedky, cez ktorý prerážali blesky ďalekej búrky. Teraz sú bledé, tuším zmäkli. Tuším zvädli tie jej perný rýchlo, ako pivoňky pri horiacom dome. Boj sa rozzúril v útrobách deviných. Dlho víťazilo otriezvenie, presýtenie. — Proti nim spieralo sa srdce.

Boj sa chýli ku koncu. Keď zajasali sa prvé blesky východu, zvíťazila láska. Deva kľakla v postieľke.

„Bože, prijmi čistú obeť srdca! Pocítila som pekelné múky! Ja ho milujem, som jeho! Každá žilka volá, som jeho, celá, s každým citom srdca, každým hnutím duše. On milý môj, on pán môj!“

Ela cítila v sebe rásť silu po rozhodnutí. Nie pri zakázanom, priestupnom videní, v ohni náruživosti, ale teraz chladnou hlavou, voči vstávajúcemu slnku, v svetle a chlade rozhodla sa duša devina. „Jeho, jeho!“ šeptali pery.

Zaspala. Rovným taktom dýchala hruď. Ba časom i úsmev sadol na bledú tváričku — úsmev šťastného decka.

Cerovská vošla a dlho stála nad spiacou a ľubovala si pohľadom na tichú tvár. Z nej prchla živosť, ktorú dáva tvári cit, myšlienka, jej chybela žiara, ktorú dodávajú oči. Bezúhonná pravidelnosť ťahov tým vypuklejšie sa javí, čielko tým jasnejšie svieti čistým svetlom. Staruške ľúto bolo zobudiť devu, bárs už dávno čas vstať. Zatiahla záclonu na obloku a na palcoch vyšla.

Cerovská konečne považovala pytačstvo Prathyho za šťastie pre rodinu, no vlastná skúsenosť životná naučila ju, že v dielach manželstva násilné prevádzanie rodičovskej vôle nebýva vždy na čase. Veď jej celý život stal sa púšťou následkom naveleného manželstva. Jej manžel, vekom pokročilý, duchom zoschnutý, bol jej daný vôľou podivínskeho otca. Po sobáši prišla rovno do špitála a cez dva trápne roky hrala milosrdnú sestru pri manželovom lôžku. Dlho ešte po jeho smrti chorela, jej silná duša premohla následky pomýleného života, až keď povädli pre ňu všetky pôvaby životné. Nič preto, i erotické výstrednosti nenávidel jej praktický ostrý um. I jedno i druhé považovala za výplod egoistických chúťok. „Netreba len na seba myslieť,“ hovorievala. „Môj otec myslel na seba, keď ma vydával, zjašené vetruše myslia zase len na seba, keď vrhajú sa do labyrintu erotických rojčení; no sú devy, ktoré treba vydať — taká je Adela. Ona bola by šťastná pri boku Prathyho ako pri boku Eugenovom. Ale čo Ela! Ona zložená je z ohňa a krve. Už na jej tvári ihrajú city, cez jemnú kožtičku hrdla vidno búrny nepokoj rozpálenej krvi! Dobre, že jej duša taká čistá, blahorodná!“

Ela už ako decko bola náruživá, hnevlivá a pritom dobrodušná až k samožertve. Jej obrazotvornosť živá a zápalčivá maľovala jej svet v pestrých farbách; nedôkladné, povrchné vzdelanie nemohlo zauzdiť voľný let fantázie. Jej od detinstva páčili sa neobyčajnosti, ju nudili veci všedné, ktoré zaujímali jej sestru. Pri ženských prácach, vyžadujúcich akurátnosť a trpezlivosť, bola roztržitá; farbu k farbe klásť pri vyšívaní, aby z toho povstal obraz — to jej bolo nudné, nevýnosné. Kvet opatrovať, polievať, pozorovať postupný rozvoj lístkov, lupeňov — bolo jej malicherné. Zato zanemela pred veľkým obrazom a vedela rozplakať sa pri pohľade, ktorý poskytoval ich hôrny kraj pri západe slnka, zato driapala sa na balvan nad vodopádom, aby iskrivým zrakom hľadieť mohla do priepasti, zbielenej šuminou nadol rútiacej sa rieky.

Ak dostúpime rozvoja a samobytnosti, za ktorou tak úpia duše naše, verím, že slavianska žena vyvinie sa širšie, duchovne slobodnejšie než u západných národov. Nebude to ani hodvábna kuchárka ako u Nemcov, ktorá za panenstva hľadí večne do mesiaca a v manželstve mení sa v užitočnú, neokrôchanú, večne v pantofliach šľapkajúcu gazdinú, ani francúzska grizetka, ktorej celý záujem záleží v utešenej toalete a ľahkom švitorivom besedovaní. Dôstojnosť slavianskej ženy javiť sa má v plamennom pochopovaní všetkých velikých záujmov životných, vo vrúcnosti citu, v tom bájnom vplyve, aký má na svoj kruh, v tej neprístupnej prelesti, ktorá zaujíma, ťahá a predsa udržuje v istej vzdialenosti. Nepripisujem slavianskej žene absolútnu neomylnú bezúhonnosť: také ideály sú konečne smiešne, nakoľko ani slavianska krv nie je voda a poklesky sú spoločnou známkou celého ľudského pokolenia. No pripisujem jej dôstojnejšiu, povznesenejšiu úlohu, než dali svojim ženštinám brutálni Germáni. Slavianstvo je mäkšie, hlbšie, širšie ako Germánstvo. Slavianska žena i vo svojom páde zostáva vždy v povedomí svojej samobytnej, ľudskej dôstojnosti. Vráťme sa k slavianskemu, čistému bytu a riešili sme ženskú otázku vo vysokom a širokom zmysle. Hlboká príroda slavianska i tu otvorí širšie, slobodnejšie perspektívy.

Ela precitla s hlavy bôľom. Na prsiach zaľahla jej ťažoba ako po prestatej nemoci. Chodila po dome, akoby jej bol cudzí. Matka bola rozhorčená — to badala na jej tvári — otec odišiel do mesta, ani si nedal ruku bozkať. Adela bola tichá, sedela s Dušanom pri piane a študovala novú piegu štvorručne. Tetka nežartovala, a to bolo jej najťažšie, nenapomínala, neupozorňovala ju na to lebo ono ako inokedy. Vidno, cíti sa byť obrazenou, skormútenou. Tuším i tí sluhovia pozerajú na ňu s poľutovaním.

Nudno, otupno uplynulo niekoľko dní.

Ela raz podvečer prešla popri otcovej chyži, počula hlučný rozhovor a zastala. Višňa prišiel s dvomi pomocníkmi vyrvať Jablonského z nečinnosti, z nevlasteneckej ľahostajnosti. Veď už mesiace, čo prešiel termín starému Holanovi a on ešte v škole, ba počal prijímať dietky.

Deva pochopila, o čo ide — ako srnka prebehla cez pitvor do svojej chyže. Položila ruky na líce — tie pláli horúčavou. Kľakla u postieľky a počala sa ticho modliť, čo vrelo v horúcej hlávke devinej?

Jablonský zvíjal sa, krútil sa — no vec bola jasná. Zúrivý Višňa robil zrejmé narážky na nebezpečenstvo, plynúce z takejto ľahostajnosti.

„Na hlavu treba stúpiť zmiji, kde sa ukáže! Tu máme hotový výrok, načo odťahovať?“

Už počali žlknúť niektoré listy na cintorínových jaseňoch. Jeseň sa silno blížila. Záhrada Jablonského obliekla šedý, každodenný, trochu ošúchaný kabátik. V kvetných hradách jastrili iba astry a u plota ako červené, žlté a biele gule jasali sa na vysokých stopkách georgíny, slabá, nevoňavá náhrada to za ruže, z ktorých zostali iba zelenkasté šípky na kroch.

Holan sedel vo svojej chyžke nad knihou, do ktorej vpisoval svoje vzletné, nejasné myšlienky. „Slavianstvo, ty idea od pravekov určená k povzneseniu ľudského pokolenia k strateným ideálom! V zaznaní slávne, v porážkach víťazné, v uníženosti vysoké! Ty, šíra diaľ, nemajúca hraníc, ty, všesvetová, svätenská moc, v ktorej javí sa dych boží! Vďaka ti, Pane, kráľu nadhviezdny, žes' ľud môj vsadil do tejto záhrady gigantickej, žes' doprial mu byť vlnkou v ozornom oceáne. Moje srdce úpie nad biedami a ranami, pod ktorými klesá ten dobrý, mäkký ľud, chorá hruď moja veselí sa nad silou, ktorú dokazuje v svojom malomocenstve. Ranami chlúbim sa, neduh svoj oslavujem! Nad hrobom stojí sluha tvoj, pane, pod zemou srdce jeho! Rozšír pred dušou mojou kráže prasvetla svojho. Zmiluj sa, Pane, nad ľudom svojím!“ Ruka staríkova sa triasla, litery vyzerali nejasno, kľukato. Milo bol odišiel do mesta, porobiť poriadky k svojmu osadeniu sa za lekára; otec ho čakal večerom. Na preddomí naozaj bolo počuť kroky. Holan zavrel knihu. Jeho veľmi bolelo, že syn jeho nezdieľa s ním myšlienky jeho, že so synom nemožno „slávorečiť“, že je viac synom sveta tohoto praktickým, materialisticky naladeným, ako opravdovým synom božím. Preto už prestal čítať mu svoje myšlienky, svoje básne potemné, plné abstrakcií a filozofémat.

No do chyže nevstúpil jeho Milko — ale Višňa s dvomi pisármi, Jablonský s richtárom a boženíkom. Malá izbietka sa zaplnila. Starec vstal, urovnal oboma rukami šedivé vlasy a vítal príchodzích.

Višňa zlostným, surovým hlasom oznámil starcovi exekučný úkaz.

Učiteľ zložil ruky a pozdvihol svoje jasné, duchaplné oči k povale. — Nemo zastal — len perna sa pohybovala akoby mimovoľne.

„Čo som vám vykonal, dobrí ľudia?“ ozval sa úbohý starec hlasom krotkým, mäkkým, „čím previnil som sa proti vám? Ľutujem, ľutujem! Odpusťte chorému starcovi — slabne mu hlava, snáď proti vôli obrazil som vás?“ Bolo niečo prosebného, no pritom povedomého v jeho hlase.

„Rozširovali ste panslávske, vlastizradné knihy, učili ste deti, že sú Slováci, modlili ste sa k lipe a tak zabŕdli do pohanstva. Nám leží na srdci blaho svätej cirkvi — vaša vec, keď prišla krutá pokuta.“ Nikdy nebolo meno cirkvi tak prznené, ako pri stíhaní národných slovenských ľudí.

„Ja modlím sa pred krížom Spasiteľa svojho,“ ticho odvetil starec a skrížil ruky cez prsia.

„Vzdor ešte! Richtár, boženík — vyveďte bývalého učiteľa von!“

Richtár poškrabal sa za uchom, boženík počal prestupovať z nohy na nohu. Pokojne, v blesku dôstojnosti a mučeníckej velebnosti stál učiteľ uprostred prišelcov.

„Päťdesiat rokov viedol som k bohu a dobrým veciam zverenú mi mládež, schradli prsia moje, dusí ma záduch, lebo doslúžili už pľúca — milosrdenstvo, milosrdenstvo! Doprajte zomierajúcemu komôrky, v ktorej by vydýchnul posledné dýchnutie. Ono bude sýte vďakou za dobrotu vašu!“ Hruď starcova ťažko pracovala, sotva popadal vzduch. „Veď hanba bude, pred hrobom zostať bezdomným tulákom!“ ťažko a s prestávkami hovoril zlomený starec. „Doprajte pod lipami týmito maličké miestečko! — ta vyprevadil som so spevom rodičov vašich, pán richtár, tam uložil som štebotné decko vaše, strýčko boženík! Pán miluje maličkých.“

Boženík sa poševelil a tiahol k dverám.

„Kam piadiš, zlodej!“ zareval v patriotickom hneve Višňa a tvár jeho sa spurpurila. — „Richtár, konajte svoju povinnosť!“

Richtár triasol sa na celom tele pred tyranom. Ešte nevyšumela z ľudu nášho poddanská bázeň, pod ktorou úpeli jeho otcovia. Starší ťahali ešte panské pluhy, kriviac sa pod palicou surových hajdúchov. Hanebnú pečať otroctva zotrie čas — posiaľ ona ešte hyzdí slovenské čelo. —

Medzitým sa zvesť o exekúcii rozšírila dedinou. Sedliaci zhromažďovali sa pod lipami okolo dreveného kostola. V ich tvárach bol smútok a nerozhodnosť. Každý z nich cítil, že je to pre cirkev uníženie, keď jej tak nemilobohu vyhadzujú učiteľa, ktorého si oni zvolili a ktorý ich viedol i deti ich vedie k dobrému.

„Protivenstvo! Vzbura!“ reval Višňa. „Hľa, plody vášho učenia, vašej vlastizradnej modloslužby, starý hriešnik! Pekné ovocie nesie jedovatý panslavistický strom.“ Mrkol na pisára, ten stratil sa z chyže. „No ja som pripravený na tieto kľučky.“

Zástup vonku rástol.

Cez oblok blysli dva bajonety. Dvaja pandúri zjavili sa vo dverách.

„Von!“ velel Višňa. Jablonský bledol, nepokojne krútil palec o palec; i jemu odporné boli národné slovenské snahy, i on nenávidel „kozákov“, no hľadiac na starcovu vychudlú tvár, na jeho nezdravisto lesknúce sa rojčivé oči, počal cítiť nevoľné hnutie okolo srdca. Nadto mu bolo nemilým rušenie pokoja, neobyčajné výstupy karoval! Lež ráz jeho bol prislabý, nesamostatný, a Višňu sa bál ako celé okolie vôbec.

Pandúri chytili starca za ruky, na ramenách knísali sa im krátke zhrdzavené pušky. Žalostne ohliadal sa starec po svojej chyžke. Už bol na prahu.

„Stojte, zbojníci!“ bolo počuť zvonivý, trasľavý hlas.

Ela stála pred školou. Rýchlym behom odopäl sa jej mocný vrkoč z hlávky a padal šijou nadol.

Krásna deva chytila starca za ruku — pandúri odstúpili, akoby anjel sa bol zjavil pred nimi s plamenným mečom. Ela ovinula pravicou šedivú hlavu starcovu a priložila rozpálené líce k jeho žltobledým slychom. Jej pobelavý zlatistý vrkoč opieral sa o snehovú hlavu starcovu.

„Ela, čo to stváraš?“ zavolal Jablonský.

Zatiaľ miesto pred školou obživlo. Sedliaci, chabo utiahnutí za kostolom, posmelili sa vystúpením Eliným, jej nenadály zjav, detinské priľnutie k učiteľovi rozdráždilo masu. Sedliaci jeden po druhom vyliezali spoza plotov — malá hŕba pýta viac, s počtom rastie smelosť. Prišli i ženy.

„My platíme!“ ozval sa razom hlas z tlupy, ktorá sa hrozivé blížila k školským dverám. Jablonský uspel medzitým schvátiť dcéru za rameno. Poloviedol, poloniesol devu od školskej budovy. No iskra, hodená bielou rukou Elinou v národ, už šírila požiar. „Čo tu chcete?“ volali jedni, „kto vás poslal?“ iní. „Aha, to Višňa, čo tých židov bráni,“ ozval sa zase druhý. „Ba čo na štemple peniaze berie! Pekné štemple!“

Starec s veľkým, hustým obočím predstúpil pred pánov. Jeho belasé očko iskrilo sa zlostne.

„Čo búrite pokojnú cirkev?“ zareval chríplym, no pritom prenikavým hlasom. „Tento dom je domom modlitby a vy z neho robíte peleš lotrovskú! Plemeno jašterčie, oheň z neba spadne na hlavy vaše!“

Za týmito slovami rozbúril sa ľud až k besnote. K hlaholu mužských hlasov pridružil sa škrek žien a plač detí, ktorých kŕdle obsadli ploty. Višňa so svojím sprievodom videl sa razom v úzkom kruhu rozľúteného množstva. K predku tisli sa mladí šarvanci.

„Rozožeňte tú háveď!“ velel Višňa pandúrom. Pandúri založili bodáky a pošli napred. Ľud počal uhybovať — no len na koľko siahali končiare bodákov. Toto ešte väčšmi rozľútilo ľud. Vtom zakričala babka: „Bože, prebože, ranili ma, krv, krv!“

Krv je naozaj zvláštny mok. Posledná rozvaha opustila rozpálené hlavy. Holýma rukami sedliaci chytili bodáky a v okamžení odzbrojili pandúrov. Štyria mladí muži ako na povel zdvihli ťažké kyje na Višňu.

„Nazad!“ zavolal učiteľ svojím hlbokým hlasom a postaviac sa pred svojho tyrana, zakryl ramenami ako štítom jeho ohrozenú hlavu.

„Bite mňa, ak chcete; tomuto pokoj! Bojte sa boha! V jeho svätom mene nazad!“

Velebne vyzeral starík; ľahký rumeň pokryl jeho bledú tvár. Oči jagali sa prísnym, káravým bleskom. Zúrivý jak ľudu stíšil sa v mrmlot prekvapenia, masa ustúpila o krok.

„Rozídite sa do tichých príbytkov svojich,“ pokračoval slávnostným hlasom, „násilia nemiluje pán. On chránil ma až po kraj blízky hrobu môjho — v jeho mocné ruky porúčam život svoj.“ Učiteľ zopäl ruky a pozdvihol ich dohora. „Sláva hospodinu! U neho štít i pavéza! Kyrie elejson, Kriste elejson!“

Ženičky zaplakali: „Otec náš, otec náš!“

„Voľnú cestu!“ tichším hlasom preriekol starec a pokročil. Zástup uhyboval, i povstala neširoká ulica. Tesne za učiteľom stúpal Višňa, za ním pisári, za týmito pandúri, ktorým predsa dostalo sa niekoľko buchát. Holan šťastne odprevadil exekútorov až k vozom. — Tak to býva u nás; no a koho sa podlosť nebojí, toho drzo týra.

Večerom Milko vrátil sa z mesta. Našiel otca nad starou postilou, opancierovanou mosadzou. Žlté gombíky na uhloch boli dopoly zodrané a svietili ako zlato.

Mráz prebehol kosťami mladého muža, keď počul, čo sa stalo v jeho neprítomnosti.

„Tak, tak!“ zamumlal zlostne, „len chráňte vycivené hnáty týchto šakalov! Ale sami nadstavujme chrbty! Bozkávajme dereš, na ktorý nás stiahli, demoralizujme ľud, keď sa konečne rozkláti k mužnému činu! Veľkodušnosť!“

Milko klesol celý zničený na stolec. Pozrel na otca a ľakol sa! Veď tvár tohoto starca schudla, zožltla od rána. Ako slabo, matno hľadia jeho oči!

„Čo je vám?“ pýtal sa syn a vzal otcovu ruku.

„Nič — ťažko dýchať — veď to starý môj neduh.“

Milko uložil otca do postele.

Dušan prišiel, celý strápený, zostrašený.

„Úbohá Ela!“ riekol Milko k priateľovi. „Aké asi múky vymysleli pre toto neobyčajné dievča? Iďte, prosím vás, do Jablonských; tam iste dosť biedy.“

Eugen Dušan poslúchol, no našiel v hosťovskej izbe samú Adelu. Biedna Ela sedela u tetky a hľadela zasmušene pred seba. Cerovskej vypovedala výrečnosť. Ťažko dýchala, krútila hlavou: „Kde si nechalo, dievča, stud? Kde si nechalo srdce?“

Ela počula jasný tlkot svojho srdca. „Tu mi ono bije,“ podumala, „ako samo chce, neposlúcha žiadne velenie, ani moje.“

Adela ticho privítala Dušana.

„Dnes nebudeme hrať,“ pohodila, „u nás zmätok v dome.“ Dušan zatajil dych v sebe. „I ja som v ňom, čítajte,“ i podala mu ružový lístok, vyplnený krasopisnými nemeckými literami. Herman Bauer vyznával tam svoju lásku a prosil „kolenačky“ o jej drahocennú ruku, ktorá z neho urobí alebo „najšťastnejšieho pozemšťana“ (komu by sa neprotivil bežný štýl zaľúbených lístkov!), alebo mŕtvolu, ktorej zmeravená ruka trímať bude kadiaci sa revolver!

„Nuž, čo poviete, pán Dušan,“ pýtala sa Adela vážne, opravdovou, oddanou dôverou.

„Čo hovorí vaše srdce, Adela?“ spýtal sa Eugen a pozrel na devu dlhým, túžobným pohľadom.

„Hovorí, že mi pristane byť starou pannou,“ odpovedala Adela a skryla list do vačku, „lenže to otec nenahliada.“

Dušan si oddýchol. Tu príhodná chvíľa: deva tak milostné poverila ho so svojou intímnou záležitosťou. Odložila chlad, jej líce ožilo, jej oči trblietajú sa živo.

Dušan sám bol rozčúlený udalosťami. Rovnováha tratila sa z jeho duše. Pred ním stála Adela v tichej, nádhernej kráse.

„Adela!“ zavolal radostným triumfujúcim hlasom a zovrel ju do náručia.

Silný výkrik vyrval sa z pŕs deviných. Eugen pocítil jej ramienko na prsiach svojich, ono ho mocne odstŕkalo — spamätal sa — stál sám v izbe. Ako hasnúca zora, tak utkvela v mysli jeho purpurová Adelina tvár! Hlas úžasu, vyronený z pŕs deviných, cvendžal mu v ušiach, prebil sa až do duše! Tá jeho dobrá duša zomierala v mukách! Nič nezostalo mu z okamženia slastného, len akási omamujúca vôňa, ostatok: zahanbenie, hryzota a bôľ!