ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

[] spávať, dňom poneviera sa ukľakujúcim krokom po dome a záhrade.

Zweigenthal dostál slovu: keď prišiel k Podolského majetku za lacnú cenu (Jablonský dal sa vyslať v ten čas do Pešti v sporiteľničných veciach), Bernhard priviezol sa do Jabloňového na žltej bričke a odovzdal Imrovi zmenky na 10 000 zlatých — celkom v poriadku, Zweigenthal a statočnosť —— to sú totožné pojmy. Purpur hanby sfarbil líce Imrovo, keď prejímal z pehavej ruky Bernhardovej osudné papiere. Zbežne pozrel na podpisy a sumy — a roztrhnúc znaky hriechu, hodil do papierového koša.

Bernhardove oči zažmurkali, celá tvár zvraštila sa radostným, prívetivým úsmevom.

„Jestli môžeme i ďalej slúžiť, pán sused,“ lichotil mladý Zweigenthal.

„Pekné susedstvo,“ myslel si Imro a v srdci pocítil ľútosť.

Do týchto žravých citov padla nová kvapka horkosti: prečiny Eline, odvrhnutie Prathyho. Jablonský ešte nikdy nepocítil také mrzuté chvíle. Jeho životný voz vhrboľoval razom na neschodnú, kamenistú cestu. Častejšie sa zhováral so ženou a vnútorne sa hneval na jej apatický ráz, ktorý mu bol takým pohodlným a milým až dosiaľ, lebo žena svojím náruživým bytom nikdy nepomútila jeho mier. Častejšie prichádzal domov. Cestou hrozil zmužile, ako zlomí odpor hlúpej husi, ako zahrmí celým domom, až sa poševelia staré jasene nad bystrinou zamlknutou od úžasu. No keď prišiel domov, keď pozrel na svoje dcéry, cítil, že zanedbané pestovanie otcovského vplyvu na deti nedá sa razom dohoniť ani takou domácou búrkou, ktorá by vyvrátila staré jasene a bystrinu prinútila hore vrchom šumieť.

„Vykĺzli mi z rúk opraty,“ hovoril sám sebe, no pravda bola v tom, že ich nikdy v rukách netrímal. Jediná Cerovská mala vážnejšie slovo. No zanedbávanie rodinného života nedoplní nik, ono pomstí sa na rodičoch i deťoch. V rodine sila, zdar, šťastie a budúcnosť.

„Pokutovať nutno tvrdošijné dievča,“ uzavrel a oznámil Ele, že zostane cez zimu v Jabloňovom s tetkou a strýcom. Elina vzdorovitá, fátelom bôľu a smútku zatienená tvár vyjasnila sa pri tejto hrozbe. Ani len trestať nevie ten, ktorý nemá pravej lásky!

Najtiaž len vtrhnúť na tú hrblovatú cestu — potom nestaraj sa o záseky a potrasenia: priletí Herman, žaluje sa, zúri — Adela neprijala jeho ponúknutie! Aké to prekvapenie! Jablonský hodil sa do stolca, až sprašťali všetky štyri nohy. Veľké kropaje potu vystúpili mu na čelo, krv sa hnala mu do slychov. Nedobre mu bolo, nával krvi ho omámil. Pýtal vody.

„I Adela ostane v tomto vyhnalove,“ riekol žene. „Mária, veď sa na nás akási pohroma rúti. Mne tesno!“

Mária Jablonská pokrčila plecami a hľadela pred seba. Jej duša nerozvinula sa slobodne v dome rodičovskom pod podivínskou feruľou starého Podolského. Ona neohriala ju ani potom lúčmi tvorivej, ušľachťujúcej lásky. Od prírody tichá, schladla vekom, zbledla na bezfarebnú, ľahostajnú bytosť.

„Doktor ti zakázal každé rozčúlenie,“ tiahlym tónom hovorila Mária. „Čo sa tak buntuješ?“

Herman neochabol. Bolesť nad stratenou láskou zdala sa napínať jeho podujímavého ducha. — Nové projekty, nové požiadavky, nové kúpy, cesty — pravda, to všetko v krásnom poriadku — Jablonský sa uspokojil, jeho duša vknísala sa do rovnováhy, keď videl statné stĺpce číslic —— úroky — výhru — bohatstvo! Ochotne otvoril štedré ruky — veď Bernhard Zweigenthal priniesol zmenky a tak nebezpečenstvo veľkej straty leží zmrvené na dne papierového koša.

Vzbura jablonovská rozpálila Višňu až k zúrivosti. Kypel pomstou i proti starcovi, bez ktorého vetchých rúk bol by pocítil, ako chutí kyjak jablonovský. Višňa by bol nedbal jedným šmahom zahubiť obec ako Gomoru.

No Prathy dlho vzdoroval ďalším silným prostriedkom; jemu stála pred očima svieža, bujará Ela, predmet jeho silnej náruživosti. Bol jemnejšej prírody a gavalier. Lež Višňa bol neúnavný. Denunciácie lietali do Pešti a vzťahovali sa i na samého Prathyho. Višňa konečne sterorizoval i jeho: Prathy požiadal posádku o stotinu vojska, ktorá mala za štrnásť dní sýtom i bytom kantonovať v Jabloňovom a tak zlomiť tvrdé sedliacke hlavy.

Polovicu lístia už potratili obrovské lipy, rozširujúce svoje ratolesti nad pošmúrnym dreveným kostolom jablonovským. Nastala krásna, jasná jeseň, z tých, čo tak veľmi podobajú sa vesne. My ľudia vieme, že to iba klam. No nevedia to drobné mušky, vylákané teplým lúčom slnečným zo svojich úkrytov. Ony veselé poletujú, akoby pred nimi bolo leto, tvoria stĺpy nad studenou vodou. Skrehnete, skrehnete, len čo to slnko zapadne za hory, jasné, farbisté, nádherné, ako lapislazúr.

Jesenný vzduch je čistý; akoby príroda chcela ukázal? celú svoju šírinu, hlbinu i jasnotu, prv než zaobalí sa do snehovej a hmlovej bundičky, prv než zaženie nás do úzkych domov.

„Otvor oblok!“ riekol hlbokým, no slabým hlasom Holan svojmu synovi. Starec nasilu bol prešiel z postele na diván — zažiadalo sa mu svetla. „Mne dusno, ťažko dýcham — otvor, otvor!“

Milko otvoril oblok.

„Ako zredla lipová húšť,“ pokračoval starec, zbiedenú tvár jeho oviala melanchólia; „nože odhrň mi vlasy z očú —— nech pozriem slobodne na ten krásny, boží svet! On je rúchom božím, len my ľudia poškvrňujeme lem božieho taláru! Čo tak zanovito mlčíš, syn môj?“ skoro ustrašene spýtal sa otec a obrátil tvár k Milkovi. Oči jeho pláli akousi nervóznou zvedavosťou.

„Nechcem zhovárať sa s vami, lebo vám to škodí. Syn by rád, no lekár bráni.“ Milkov hlas znel sucho, prísne. Odvrátil sa, pozeral von oblokom. Žlté lístky leteli z dúpnej lipy — jeden z nich v svojom kľukatom páde našiel si cestu oblokom do chyže, vrtel sa a zletel na dlážku.

„Lipa moja poslala mi lístok,“ detinský poznamenal Holan, i tvár jeho vyrážala detinnú, prostú radosť; „lístok, Milko, čítaj.“

Milkovi zahrali slzy v očiach, keď pozrel na hynúceho otca, keď počul tie jeho naivné slová. Rýchlo sa zase obrátil a pozorne zotrel vlahu zo zrakov — starík to predsa spozoroval. Či môže byť i hasnúci zrak taký ostrý? Hádam, v posledné okamihy duša stane sa citlivejšou, snáď opúšťajúc telo zostrí jej lúčiaca sa moc všetky zmysly — preto tak často vravia mrúci ľudia prorocké pravdy?

„Ty plačeš, Milko? Tebe je ľúto, že tak trpím, že nemôžem popadať dych, ľúto ti, syn môj? Odpusť mrúcemu otcovi! Nesúďme blížnych — a ja súdil som teba, najbližšieho duši svojej! Odpusť!“

Milko zaťal zuby, chcel urobiť bezstarostnú, prívetivú tvár, no ona prijala na seba akýsi urputný výraz. Pozrel na otca, ako si umienil, okom diagnostika, okom lekára. Jeho vychudlou žltkavou tvárou rozložil sa mier. V nejasných očiach kmitala iskierka ako bludička v temnej dúbrave. Šedivé vlasy splývali chorému dol chudými lícami až na prsia, pohybujúce sa rýchlym, chrchľavým dýchaním. Milko—lekár vzal do ruky liek — a chcel ho podať otcovi — liek — on sám ho predpísal a dobre vedel, že to iba pre obľahčenie agónických útrap. No nepodal — Milko—syn zvíťazil nad lekárom. Kľakol k divánu a položil hlavu na otcove prsia. Starík poslednou silou zodvihol hlavu a prilipol perami ku gaštanovým vlasom synovým.

„Tatuška, drahý tatuška, neopúšťajte ma!“ zavolal a zavzdychal.

Hlava otcova klesla nazad, len ruka sa trhala, akoby hľadala synovu hlavu. Milko tisol ju na svoje temeno. Bože, tá ruka chladla ! Srdce umierajúceho tĺklo vždy tichšie. Ston — a oči jeho obrátili sa stĺpkom.

Vonku zahrmel bubon a pádny krok vojska na pochode.

„Halt!“ velel sonórny, mohutný hlas. Bubon stíchol i dupot krokov.

„Pán richtár,“ bolo počuť cez otvorený oblok tenže hlas, „môj byt má byť v škole. Robte poriadok! Mužstvu čo treba,“ pokračoval veliteľ slovenčinou, no srbským tvrdým prízvukom.

Milko trasnou rukou zatlačil otcove oči a pocítil desnú, úzkostnú samotu. Až po neuprositeľnej strate chápeme celú hodnotu strateného.

Dvere sa silne rozleteli. Na prahu stál kapitán, mohutný, čiernobradý muž. Jeho šabľa zaštrngala, udrúc sa o podvoje.

Milko vstal a prešiel rukou oči. Jeho pohnutie bolo hlboké, sotva vedel, čo sa robí okolo.

Kapitán sa zarazil. — „Tu mŕtvy?“ obrátil sa k richtárovi.

„Môj otec — práve zomrel,“ odpovedal Miloslav.

„Odpusťte, pane — nevedel som.“ Kapitán sňal čiapku, prekrižoval sa pravoslávnym krížom a doložil: „I ja Slavian, i ja kresťan — stala sa mýľka,“ potriasol doktorovi ruku a vyšiel.

Keď o chvíľu Dušan pribehol, našiel pred školskými dvermi vojaka na stráži.

„Čo tu robíte!“ pýtal sa ho.

„Dnu je mŕtvy. Na rozkaz pána kapitána stojím tu na čestnej stráži.“

„Mŕtvy!“ vzdychol Eugen a vošiel. Nad mŕtvolou otcovou stál Milko.

„Tiene, brat môj, tiene sa valia!“ preriekol k Dušanovi, ktorý zostal u nôh mŕtvoly.

„Áno, tiene! Boh dal nám i ten najstrašnejší tieň — smrť. I to letiaci tieň, brat duše mojej! Prešumí, preletí a za ním večné svetlo!“ Dušan pozdvihol nadšenú, citom zduchovnelú tvár dohora. Jeho dobré, šedé oko zvlhlo.

Do tichého, smútočného mieru zaznel škrekľavý, jedom sipiaci hlas. Dušan pozrel oblokom a spatril Višňu, ktorý prišiel osobne sláviť svoj triumf nad „panslávskym rechtorom a buričskou obcou“.

Čo vlastne hovoril, nebolo rozoznať, no hrmotný hlas kapitánov bol zrozumiteľný:

„Nie som vaším hajdúchom! Škola je oslobodená od kvartírovania! Ruht!“

Ženičky prišli robiť poriadok. Stará babka, krivá, o barlách, pletávajúca čipky, pristúpila k mŕtvemu a hladkala ho po studenej tvárí:

„Cudzie ruky musia ťa preobliecť, holúbčok môj sivý, ty otec náš, dobrodinec! Veď azdaj spíš len, otvor, otvor svoje dobré oči!“

„Zastrite zrkadlo!“ poznamenala široká baba a utrela si belasou zásterkou oči.

Priatelia utiahli sa do bočnej chyžky. Z veže zazvonil väčší zvon. Boli to prvé tri pulzy, ktoré dojímali Miloslava.

Na nízky oblok zaklopal niekto. — Milko otvoril krídlo: „Čo chceš, Betka?“ pýtal sa dievčiny, bez dychu stojacej pri obloku.

„Nech sa páči k nám, hneď, hneď!“

„To vás volajú,“ obrátil sa Holan k Eugenovi.

„Pána doktora,“ zavolala Betka a s hlasitým plačom bežala cez cintorín k môstku.

Hľa, čo sa stalo! Imrich Jablonský priletel z mesta celý rozčúlený. Z koni len tak para vystupovala. Bez slova vrazil do svojej chyže a počal prehrabávať sa v papierovom koši. Prezrel každý papierčok. Ruky klesli mu do lona.

Všetci v dome pozorovali jeho neobyčajný stav. Mária vošla za ním a poklepala ho po pleci.

„Čo hľadáš, Imrich?“

„Desaťtisíc zlatých!“ zavolal zúrivým hlasom a odstrčil ženinu ruku. Potom hodil sa na diván a udrel sa päsťou po čele.

„Mária, dnes žijem hrozný deň! Na našom majetku povstala veľká štrbina! Zweigenthal žaluje ma na desaťtisíc zlatých. Rozumieš — Zweigenthal!“

Jablonská ticho pozrela na mužovu tvár.

„Rezidencia Podolských padla — nuž teda i na Jabloňové lezie úžera?“

Smutná bola zvesť Jablonského: nechcel veriť vlastným očiam, keď mu starý Jonas prišiel so zmenkami, o ktorých on myslel, že ležia potrhané v papierovom koši. Starý Zweigenthal poučil ho o inšom, keď mu ukázal originálne, pravé, nepochybné zmenky.

„Čo ma po synových obchodoch!“ krútil sa starý žid z boka na bok ako šťuka, vzdorujúca silnému prúdu.

„Veď mi Bernhard odovzdal moje žíra!“ silným hlasom riekol Jablonský a rútil sa na žida. Ten zastal ticho. Len plecom pohrdlive pohodil.

„Môžem ja vedieť, aké diela má pán sused s Bernhardom? Možno, že odovzdal zmenky, možno, že neodovzdal! Ja som Jonas Zweigenthal a moje zmenky sú moje zmenky!“

Jablonský letel k úradu. Tam dozvedel sa, že si Bernhard vykonal pas do cudzozemská a odvtedy ho nevidno. A tak i Podolie išlo lacno, i žíra zostali na hrdle Jablonskému.

Anna Cerovská zhrozila sa viac nad švagrom ako nad stratou. No duša jej bola rozbolená nad Elou, ktorá stala sa vzdorovitou, tajuplnou a ako tetka cítila, iste veľmi, veľmi nešťastnou.

Tetka nespúšťala ju z oka. Ela práve prestala predčitovať tetke a hľadela zadumane do otvorenej knihy. Po strane liezol drobulinký chrobáčik.

„Vidíte, tetuška,“ poznamenala, „i tomuto malinkému chrobáčiku bojím sa ublížiť. No a oni vyrútili sa na bezpomocného starca.“

Cerovská pozrela prísne do neterinej tvári.

„Nuž jedine ľútosť nad starým učiteľom uvrhla ťa medzi ľud? Kvôli jeho šedinám zarmútila si otca?“

Líce Eline zapláli. Sklopila oči.

„Tetka všetko vie, všetko, Ela moja. Ona cíti každý tepot tvojho srdca. No ja som tebe nič!“

„Tetuška!“

Hlas zvona ozval sa z veže.

„Niekto zomrel,“ riekla tetka.

Vtom do zvonového hlaholu vmiešali sa výkriky na chodbe. Adela otvorila dvere a zakričala:

„Pomoc! Otcovi je veľmi zle!“ Cerovská s devami bežala k Jablonského chyži. —— Ako zručne sa pohybovala tučná matróna!

Na diváne ležal Jablonský a stonal. Obe dievčence zaplakali hlasito a kľakli k divánu.

Jablonský totiž dostal od Hermana list, v ktorom mu oznamuje, že všetky kapitály, vložené do podniku, sú stratené, on sám však odoberá sa svetom!

Jablonskému vypadol z ruky list, on očervenel, strašný hlavybôľ pocítil. Oči mu nabehli krvou i zrútil sa na zem. Tak ho našla žena. Na jej krik pribehol Kazimír s Gregorom. Položili nemocného na diván, Gregor poslal Betku za lekárom. Žiaľ bolo počuť náreky dám. Kazimír behal po izbe, máchal palicou a kričal: Wasser, Wasser! — jeho nezriadená brada, vypúlené oči, blbé reči robili dojem, akoby ten človek bol pošiel z rozumu.

Holan prišiel — rodina utiahla sa do susednej izby.

„Čo chce ten človek?“ osopil sa Kazimír na doktora a vyvalil naňho svoje veľké čierne oči. Boli raz blýskavé a dojemné — to dávno. — Tupo hľadia teraz. Gregor vzal pána svojho za rameno a polonásilne vyviedol ho von.

Jablonská sedela na diváne a tlačila tvár do operadla. Adela stála pri dverách; Ela učupia sa pri obloku a plakala. Jej srdce prekypovalo, hlávka horela. Cerovská chodila tichým krokom po izbe. Tejto rodinnej tragédii Kazimír dodával dávku úžasnej komiky, zvyšujúcej ešte potriasajúci dojem.

„On chce zavraždiť švagra,“ mumlal Podolský a chcel sa zdvihnúť z fotela. No Gregor ho usadil nazad.

„Veď mu ja dám! Celý najvyšší súd mi je priateľom. Pôjdem k Fricimu, i Gyulu vyhľadám!“

Nik neodpovedal na Kazimírovo blúznenie. Iba Adela pozrela útrpne na biedneho strýca.

Dvere od chyže sa otvorili. Milko Holan vošiel so spokojnou tvárou. Všetci ho obkľúčili — iba Ela zostala pri obloku.

„Pán Jablonský je von z nebezpečenstva. Potrebuje pokoj — skoro sa zotaví,“ riekol Holan.

Ako milým stal sa razom syn rechtorov celej rodine! Sama Cerovská pozrela naň prívetivo. Len Kazimír opätoval svoje hrozby. Gregor vyviedol ho von a uložil do postele.

„Zase tie myši — huj! Gregor, zavri dvere! Samé chvostíky!“ hovoril Kazimír a upadol do nepokojného sna. —

„Mária,“ bolo počuť hlas Jablonského. Jeho žena vošla do chyže.

Elino srdce zaradovalo sa nad zvesťou doktorovou, no jej dušou zavial nepochopiteľný chlad. Zdalo sa jej, že ona hriechom svojím dovolala na celý dom túto božiu káru. Purpurom studu zblčala jej tvár v prítomnosti toho muža, s ktorým mala tajné videnie pod tôňami temnej noci, osvetľovanej jasnomodrými bleskami.

Miloslav oznámil prítomným smrť svojho otca. Všetci zatíchli. On sklopil hlavu.

Tu ozval sa pri okne usedavý hlasný plač. Ela hodila sa do náručia Cerovskej a z jej pŕs ronila sa kvíľba.

Miloslav vyšiel. Príduc domov, zastal nad hlavou svojho otca.

„Ty mi nezazlíš, otče,“ šeptal, „že zrovna od tvojej mŕtvej hlavy obrátil som sa dobrovoľne k životu a svetlým nádejam. Snúbenica duše mojej prelieva nad tebou slzy: nech spoja sa s mojimi a obľahčia ti zem!“

Sviečky okolo postlania ospalo horeli.

Šum pri dverách. Do chyže vstúpila Cerovská s Elou.

Miloslav ustúpil nabok. Ela zohla sa nad mŕtvolu, jej svieže pery doktli sa chladnej ruky starcovej.

Jablonský zotavil sa dosť rýchlo — no nie tak jeho majetok. Pílu prevzal a dostavil Ehrenzweig a devastuje Podolské hory.

V Jabloňovom ticho. V širokom panskom dome býva iba Kazimír so svojím sluhom — Jablonský s rodinou presídlil sa na zimu do mesta. Prvým pomocníkom v biede bol mu Eugen, Jabloňové ratoval zručným odpredajom hôr. Milko previedol niekoľko šťastných kúr a nadobudnul si obšírnu prax lekársku.

Kazimír poneviera sa po dome i záhrade. Raz blúzni, raz upadá do apatie. Gregor obchodí s ním ako s deckom.

Keď jarom veselo zahučala jablonovská bystrina a cintorín obliekol sa do strojného zeleného rúcha — vďačný mladý párik položil na hrob starého učiteľa lipový veniec z prastarej, dúpnej lipy. Cerovská stála na verande a jej prísne oči zvlhli slzami. Silná, svieža postava mladého doktora premohla jej predsudky, veď osnovy, na ktorých boli vyrástli, potriasol čas mohutne. Veď z balkóna jej rodičovského domu zíza tučná Róza a bezrámové podobizne jej predkov nevisia na starých stenách — prešli do Jabloňového, no tam pri starom drevenom kostole vyrástol nový, šľachetný ker a rozrastá sa v pyšný, zdravý strom. Hľa, s akou nekonečnou oddanosťou jej Ela opiera sa o rameno rechtorovho syna. Akým vážnym, silným mužom sa stal! Ajhľa, nová šľachta, zárod budúcich pokolení, ako kvitne na hrobitove kasty od národa odpadlej. Na verandu vyšiel Kazimír. Cerovská nevdojak prirovnala v duchu oboch mužov. „Ruina vedľa novej stavby,“ podumala. „No ale v Bauerovi som sa neklamala,“ potešila sa starenka; „premeral svojím merťukom vaček švagrov!“

Eugen Dušan dlho vystal z Jabloňového. Dovolal ho Adelin list! „Pre jeden omyl, bolestný i pre mňa,“ písala mu Adela, „škoda rozísť sa dobrým ľuďom. Neveríte v ženské priateľstvo bez chmeľu lásky? Ak veríte, neodtiahnete nám svoje.“

A tak Eugen chodí zase častejšie do Jabloňového, číta dámam a nyje tichou radosťou, keď ho Adela pozorne počúva. Časom prinesie novú romancu; veje z nich melanchólia a čistý vysoký idealizmus. Tá prvá vzťahuje sa iba na jeho osobné city. Sám skľúčený, pozdvihuje iných, sám v tôni životnej, predzvestuje jasnotu a istú, krásnu budúcnosť. — Slovenská duša! kde um, čo by premeral tvoje hĺbky a prehliadol tvoju širokosť!

„Ľúto mi toho predobrého Eugena,“ riekla Ela mužovi, keď ho boli vyprevadili skoro po samé Humenné.

Bolo zase leto.

„Nie každá láska končí sa svadbou a vyprázdnením sladkého kalicha,“ odpovedal Milko; „i jeho láska má isté oprávnenie. Možno, že je vyššia, čistejšia, než tá naša, ty plnokrvná, divá, horúca Ela! Vieš, kto nám obľahčil cesty? — Ako horúce zaujala sa nás Adela u tetky?“

„Romantika! A ty vždy hromžíš na romantiku vašich ľudí.“

„Našich, našich, Ela!“

„Tedy našich, keď to musí byť! Konečne, kto vie, ako sa skončí to ,priateľstvo bez lásky'!“

„Zato sme my dvaja menej vzdušné bytosti, — však?“ usmial sa Milko a pozrel figliarskym okom na krásnu, no nie takú štíhlu postavu svojej ženy. Z jej tváre zasvietilo ľahunké zahanbenie, no cez tento ľahký nádych sršali blesky šťastia a plného, planúceho života.