ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Kde Ela?“ pýtala sa Jablonská, vyhodiac pikovú dámu.

„V záhrade,“ odvetila Adela.

„Zavolaj ju, počína byť chladno.“

Vtom zašumeli kroky. Ela zjavila sa pred verandou v polosvete.

„Idem spať, mamička,“ riekla akýmsi podivným plačlivým hlasom a zmizla za rohom domu. Príduc do svojej izby, zavrela za sebou dvere na zámok, zastrela obloky. Úplná tma povstala v izbuške.

„Tma, tma! ako dobre, že tma! Božemôj, božemôj!“ zalkala Ela, tisnúc ruky na líca, ktoré len horeli ohňom. Vzala zásterku a prešla ňou cez perny. No perny sa jej triasli i ďalej a blčali plameňmi. Na ľavom líci cítila pálčivý bôľ. Jej čisté mladistvé ramienka boli zomdleté, bezvládne, jej srdce bilo kŕčovite. Prúd sĺz vyrútil sa jej z očú. Chcela sa modliť — slová vozdajšej modlitby neschodili jej na um. Dlho, veľmi dlho kľačala pri posteli. Dusno mladým prsiam, horúce, dusno! Pribehla k obloku a otvorila krídlo. Na verande bolo už temno, všetko bolo na pokoji. Tichý večerný vánok ovial jej líce — spod kostolných líp bolo počuť trasľavé zvuky flauty.

Tichý dážď spustil sa z oblohy. Šumel dážď, hučala bystrina a cez šum a hukot triasli sa tóny nástroja.

Bôľ a zahanbenie slablo — deva razom pocítila sladkosť vo všetkých údoch. Za krásnymi tonami tekala jej duša, mrela, plesala, vznášala sa do vyše a klesala do hlbín. Tak cíti možno puk ružový, keď počína premáhať dláviaceho zelené listy, tak cíti zem, keď padnú na hruď jej prvé teplé lúče jarného slnka. Dvojmo voňali lipy pod sviežim dažďom. Flauta zamĺkla. Ela uvoľnila svoju hruď a dýchala do seba svieži vzduch.

Piesok zaškripel pod oblokom. Mráz prebehol údmi devinými. Strach sa jej zmocnil — už chcela zatvoriť oblok, keď zazrela mužskú postavu u samého obloka.

„Kto to?“ vyrvalo sa jej z úst. Ba čo dodalo jej toľko smelosti? Iste tie náruživé bozky, ktoré darmo zotierala zásterkou z koralových rtov.

„Dobrý priateľ,“ ozval sa neznámy. „Zachcelo sa mi podýchať vôňu vašich líp.“

Ela poznala hlas Dušanov. Tlkot jej srdca sa stíšil, nahnula sa oblokom.

„Aký milý strážnik! Ale ste ma naľakali!“

„Stará obyčaj doviedla ma sem! Práce zadržali ma a tak aspoň dom chcel som vidieť, kde bývate.“

Ela razom porozumela Dušanovým slovám.

Všetko bolo jej jasné, čo si predtým nevedela vysvetliť; čo jej bolo na Dušanovi smiešno — razom prestalo byť smiešnym.

„Pán Dušan,“ riekla ticho, „vy milujete Adelu, vy sa trápite, vy trpíte! Ako rada by som vám bola na pomoci.“ Tak vážne nepočul hovoriť Elu Dušan.

„Áno, slečna Ela,“ riekol a pristúpil k obloku. „Podajte mi svoju dobrú nežnú ruku!“ Dušan bozkal Elinu ruku. „Ja znášam bôle, Ela, ktoré vy nemôžete ani len pochopiť. Koľko ráz blúdil som takto nocou okolo vášho domu, koľko ráz prisahal som, že na druhý deň poviem vašej sestre, čo ma trápi, čo ma robí nešťastníkom. No pred tichým jej pohľadom zmizla moja smelosť. Vy ste prvá, čo počujete moje vyznanie. Ona je taká studená, prísna, neprístupná!“

„Adela je šľachetná, čistá duša,“ zvolala Ela s ohňom, „neschopná žiadneho poklesku, žiadnej slabosti. Aká šťastná je moja sestra!“ A tu vyrútili sa slzy z očú Eliných. Cítila sa nešťastnou, stratenou, padlou. Tak sladko bolo by vyspovedať sa pred čistým, šľachetným mužom, ktorého považovala skoro za otca. Jej vlastný otec bol jej ďalekým. On sa málo staral o duševnú výchovu svojich dcér. Matka, ktorej mladosť tiekla v úzkych, zabednených pomeroch, bola dobrou, srdečnou matkou, no upútaná súc na dom a jeho starosti, zaostala, zovšednela. Tetkina nahorklá, kritická príroda odstrašovala ju.

Už prekypovalo plné srdce Elino, už počala šepotať pern[á]. Líce ju zabolelo. Perny ju pálili.

„Viem, že rodičia vaši prajú Bauerovi,“ hovoril opäť Dušan a sňal klobúk. Drobný dáždik padal mu na hlavu a na tvár. „Adela je už napolo nevestou Hermanovou. Ja som sa spriatelil s tou myšlienkou, už precítil som neraz bolesť večnej straty. No ešte jeden bôľ hryzie ma, nedá mi pokoja! Či Bauer miluje vašu sestru? Či je schopný oceniť jej čistú dušu? Či ona naozaj cíti náklonnosť k praktickému Nemcovi? Slečna Ela — vy to iste znáte! Upokojte ma, povedzte mi, čo viete o pomere Hermanovom k Adele? A ja vám budem vďačným, Ela, vy ma upokojíte. Len pravdu, len čistú pravdu! Nech je horká ako blen, čierna a osudná!“

Hlas Eugenov znel žiaľno, srdce Elino stislo sa sústrasťou.

„Adela považuje ma ešte vždy za decko, nikdy nehovorí so mnou o vážnych veciach. Ak počnem vážne, nemo sa usmeje a útrpne pozrie na mňa. A tak zostáva mi tajnosťou. Tetka je vám veľmi naklonená. Pozorovala som, že pár ráz usilovala sa Bauera smiešnym urobiť v prítomnosti Adelinej. Vás vždy chváli, ona možno viac vie o Adele. Veľa sotva bude vedieť. Adela je nezdielna, otec ju volá ,ľadovou pannou'.“

„A čo ona na to?“

„,Starou pannou!' odpovedá. Vôbec často od nej počuť hovoriť o starom panenstve — a to už dávno, trebárs bude mať na Annu dvadsať rokov.“

„Elenka! Keď nás takto náhoda zviedla — mám k vám prosbu! Rozpovedzte svojej sestre, o čom sme dnes hovorili!“

„Poviem tetke.“

„Prečo nie jej?“

Ela sa zamyslela.

„Dobrú noc!“ riekol Dušan a zmizol vo tme. Ela zatvorila oblok a ľahla na posteľ. Rúčkou podoprela hlávku a hľadela do tmy. Slabosť ovládala devu. Biednou, pohanenou sa cítila. Nevládala myslieť na udalosti večera a predsa tisli sa a šumeli hlávkou. V záhrade zišla sa nevdojak s mladým Holanom. On razom predstúpil pred ňu, povedal niekoľko slov, čudných, divokých. I zahoreli perny, zahorelo líce. Boh jej svedok, že to nehľadala!!

„To bolo pol cesty!“ riekol a preskočil plot! A ona nevolala o pomoc (bože, odpusť!) — ona nežalovala matke, ona nebránila sa, keď ju zovrel do ramien! Hnev, zahanbenie, malomocnosť, to všetko pocítila razom a cez tieto rôzne city prebleskoval plameň horúcej, náruživej, neodolateľnej, no nepovedomej lásky.

Ráno vstala, akoby sa cez noc bola premenila v inú osobu. Čo robiť? Komu sa zveriť? Čo myslí si o nej mladý doktorand, snáď plesá nad ľahkým víťazstvom nad „kišasonkou“, snáď posmech, snáď — slzy ju zaliali.

On použil prekvapenie, slabé okamženie, aby pohanil dcéru nenávideného „maďaróna“, ako volá otca. Veď zlostný ples zvučal v tónoch jeho flauty, radosťou triasli sa zvuky! Keby ešte raz mohla byť s ním: riekla by mu, bola by silnou, čistou, víťaznou! A ona musí byť s ním, musí mu povedať, akou biednou zostala, ako banuje, ako trpí! Kto jej pomôže? Nik. Sama si musí pomáhať.

S Adelou sa zišla v salóne. Zišla jej na um včerajšia prosba. Už chcela otvoriť ústa. Adela pozrela na ňu akosi divno, v jej úsmeve bolo čosi tajomného. Bože, snáď ju niekto videl v záhrade! Perny Eline sa zovreli.

„Si bledá, Elenka,“ riekla Adela, „to od večerného vzduchu. Marína mi hovorila, žes' mala dlho otvorený oblok.“

Ela pozrela skúmavo na sestru. No táto hľadela nepredpojate, nevinne pred seba a zotierala prach z etažéru. Zase chcela hovoriť — no povedomie vlastnej tajnosti bránilo jej miešať sa do tajností sestriných.

Kazimír chodil denne do Jabloňového. Nikomu nezavadzal. Hodiny vedel presedieť na foteli bez slova, tupo hľadiac do vzduchu svojima veľkýma očami, ktoré niekdy jasali sa temným tuhým bleskom, teraz však potuchli. Jeho zdvorilosť bola nenútená, hladká. Z celého človeka nezostalo nič, iba lenivá dobrota srdca a jemné formy obcovania. Jablonský choval sa voči nemu nie veľmi zdvorile, sestry pozerali naňho s nemou výčitkou, Herman častejšie prenasledoval ho iróniou. No časom obživli jeho ťahy, keď niekto spomenul jeho ženu. Podivným spôsobom zostala vo zvädlom srdci Kazimírovom silná náklonnosť k žene, ktorú si nevážil, kým bola jeho, ako nevážime si zdravia, keď ho máme. Jedna duša v dome nerobila mu výčitky, ani nesmiala sa, ani neznevažovala ho — duša tichej Adely. Ona ináč mlčanlivá, vedela s ním stráviť hodiny a hovoriť mu o Elize. Mdlý, vďačný úsmev mladého starca bol jej odmenou.

„Ona nechce ani počuť o mne,“ žiaľno riekol Kazimír a chytil Adelu za ruku; „a predsa je taká dobrá ako ty, taká šľachetná, taká krásna! Moju nočnú hudbu poslala preč, moje kvety poslala nazad!“ Hlava Kazimírova klesla, plecia sa ponížili.

„Len trpezlivosť, ujček!“

„Ah! trpezlivosť! Až ma vypredá Zweigenthal! Tam, kde dýchať má žena moja, rozčepýri sa Róza!“

„Tatuško sľúbil pomoc — Herman už počal stavbu píly. Hore hlavu, ujček! Všetko sa dá napraviť!“

„Napraviť! Môj osud napraviť? Hej, v krypte podolskej! Bah! ani len v krypte! V tej žid bude kapúnov šachtovať, keď povyhadzoval vetché kosti našich predkov!“

„Obráťte sa na tetku! Ona tak miluje Podolie.“

„Oh, ty nevinná duša!“ boľastne zavolal Kazimír. „Teda nevieš? Tetka nič nevravela? Nepochválila sa? Čestná duša! Ona už pomohla, viac nemôže!“

Adela tušila zmysel slov ujcových. Pred dvoma rokmi prišli ťažké správy z Pešti — hovorilo sa o ratovaní Kazimíra. Vtedy tetka prešla na bývanie do Jabloňového — odvtedy prestala chodiť do kúpeľov a žije utiahnuto, ako v kláštore.

Kazimírove oči blčali zimničným plameňom.

„Áno, Adela, dve ženy som skazil, najbližšie srdcu môjmu — sestru a manželku! Chráň sa ma, Adela! Ďalej!“ zavolal, keď ho Adela chytila za ruku.

A vtedy Adelina tvár stratila tichý blesk duševného mieru, oči jej vyrážali silný bôľ, hruď sa búrne vlnila. S bôľom a ľútosťou s nešťastným ujcom spájala sa podivná rozkoš, akási úľuba nepochopiteľná nad tragikou, ako ju možno pocítiť pri smutnohre dobre a živo hranej. Nadto dobrodružný život ujcov budil v nej zvedavosť — zdal sa jej byť akoby hrdinom tajných, neutešených dejov, hrdinom zmoženým, zato však dvojmo zaujímavým. Pyšný, bohatý, svetom veľkým raziaci muž, razom stal sa popelvárom famílie! On, pred ktorým sa klonil kraj — stal sa takmer tulákom, bezvýznamným človekom, ktorého pokladajú za nepotrebné náradie. No vskutku, on bol jediným, neobyčajným zjavom v tomto kruhu všedností. Všetky jeho výstredné hriechy a poklesky zdali sa jej byť výbuchami silnej, vulkanickej prírody! Vulkán spálil vlastnými ohňami svoje vnútornosti! Vyhaslý, nešťastný, svetom opovrhovaný muž. Ako tisli sa okolo neho, keď ešte ťahom pera cenným urobil naničhodný kus papieru, keď hostil u seba celé okolie, keď preháňal sa na ruských behúňoch! A teraz vlastná žena odvrátila sa od neho, vlastné sestry majú preňho len výčitky, švagor iba niekoľko chladných slov o „aranžovaní“ jeho financií. Ba čo viac! Herman chce ťažiť ešte zo zdrapov jeho majetku, stavia pílu, cez ktorú majú jeho hory prejsť — iste nie pre jeho spásu.

Rozčúlenie Kazimírovo netrvalo dlho. O chvíľu upadol zase do apatie, usmieval sa ako vo sne, hľadel pred seba nič nevidiac, chodil matným, ukľakujúcim krokom po izbách a bol zdvorilým proti všetkým. Už ani nebadal, aký unižujúci zástoj hrá v dome svojho švagra. Adelu bolelo srdce, keď videla mrzutú tvár matkinu pri zdvorilých poklonách nešťastného muža.

Milko Holan, zahĺbený v štúdiá, prekvapený bol Eliným lístkom. Prosila ho o niekoľko slov!

„Aha, húska — už si v osídle,“ zamrmlal pod fúz. „Ľubo—lístky — videnia osamote! Pár slov! A také milé to ťahy, aké prosté slová. A ten Eugen robí toľké okľuky. Starigáň, predpotopný zaľúbenec.“

Ela sa vybrala na záhumnie, v srdci blahorodný hnev, urazenú pýchu a pevnú vôľu napraviť chybu, spáchanú v okamžení zvírených citov. Ako pekne prehútala, čo mu povie, popredku videla, ako sa hanbí za svoj drzý priestupok, ako odchádza čistá, trebárs s boľavým srdcom.

„Kam ideš,“ pýtala sa samej seba vo dverách a zľakla sa. No už bolo neskoro nazad. Rýchlym krokom prešla cez sad, otvorila bránku a vyšla do poľa. V šedom poli stáli ražné mandele ako v radách postavené pluky. Jasné oblaky zavalili obzor, ich ružové okraje odrážali sa od belasého neba. Sprava černeli sa slamou kryté humná. U krajného stál Holan. Deva sa zľakla, celá jej riešiteľnosť oslabla.

Milko išiel jej v ústrety.

„Dostal som váš lístok,“ riekol, „no tak lapidárnym slohom písaný, že neviem…“

„Áno, písala som vám. Ďakujem, že ste prišli. Mám vám niečo zdeliť;“ deva hovorila s prestávkami, no jasným, určitým tónom.

„To neznie ako cukrové vyznanie lásky,“ podumal Holan.

„Stojím pred vami ako vinná! Čo o mne myslíte, trebárs by to bolo horké, ba strašné pre mňa, to konečne nie je v otázke. Pýtam sa vás, či cítite sa byť nevinným voči mladej deve?“

Holan pozrel s úsmevom na Elinu rozjarenú tvár.

„Môj hriech veľký!“ odpovedal. „Ja sa podrobujem pokániu — uložte, aké sa vám len páči.“

Z očú Eliných vyhŕkli slzy. Ticho tiekli po lícach.

„Vy žartujete s bôľom a zahanbením devy, ktorá nesmie vám smelo pozrieť do očú! No ja som prišla, aby som vám riekla, že z hlbín duše svojej ľutujem, čo sa stalo v záhrade, ľutujem, že zamkli sa ústa moje a ja nemohla prehovoriť slova! Že nenávidím tú hodinu, ktorá zaviedla ma do zradnej tône lipy! Preklínam vašu smelosť a svoju slabosť a horím tu pred vami hlboko pocítenou hanbou! Áno, som vo vašej moci! Žart váš raní, no zaslúžene. Čistý život devin vo vašich rukách, vy môžete naň vrhnúť fľak. No nie o mne otázka. Keby bola len o mne reč, vedela by som, čo mám robiť i bez tohoto videnia, ktoré zdalo sa vám pokračovaním onoho večerného výstupu. Rozhodla som všetko rozpovedať svojim, ktorým patrím. Oznamujem vám to popredku, poneváč je to spolu i vašou tajnosťou.“

Ela sa obrátila a rýchlym krokom kráčala roľou. Jej šaty šumeli po tvrdom strnisku. Červené sláčiky dotýkali sa lemu ľahkých šiat.

„Elenka,“ riekol Holan, ktorý nebol pripravený na takýto výstup, „vy mňa zaznávate! Nik pod nebom nedozvie sa o tom, čo stalo sa vo vašej záhrade.“

Ela zastala, ale sa neobrátila.

„Tajnosť zväčšila by ťarchu môjho previnenia.“

„Sú i sladké, nevinné tajnosti! Považujte to za náhodu, za prepadnutie — za žart! Pomyslite si, že som odtrhol ružu a hodil vám cez plot! Dotknutie rtov vašich je mi svätým okamžením, sám seba viacej cením od onej chvíle, ktorú mi doprial boh. Oba sme sa stali obeťou okamžitého záchvatu.“

Hlas Milkov znel opravdove.

„Môj úmysel je pevný. Márne reči. Taký veľký prečin neudobria slová. Znášať nutno i vám, i mne následky. Konečne, čo je vám. Ale vedzte, že mi nutné sa obžalovať a vás taktiež.“

„Nerobte to, Ela! Počkajte niekoľko dní — chvíľa je dobrým radcom. Čo sa stane z vášho počínania? Vás budú trápiť, na mňa zhŕkne sa klebeta celého kraja. No mne ľahko niesť klebetu o sebe. A vec taká jednoduchá — nechajme ju celú tam v sade — nech o nej šumia jasene svoje večerné spevy. Slečna, veď čože sa vlastne stalo? Zahoreli dve srdcia, zabudli dve hlavy na etiketu, na spoločenské, fádne, zodrané ceremónie. Či utrpela vaša čistá, nežná duša? Ach, inšie je v otázke! Ja tulák, plebejec a vy panská dáma!“

Ela sa obrátila. Videla šumnú postavu mladého šuhaja; ľahký obláčik sedel mu na čele, hlas jeho bol zvučný, citom preniknutý.

„Vy neviete, čo som preniesla za onú pochabosť; nič ma neteší, pred každým cítim sa byť vinnou, trasiem sa pred každou narážkou! Nuž nech vedia všetko.“

„Mňa vyženú — možno i otca pozbavia chleba — i tak naň zazerajú ako na pansláva. Išli naňho žaloby, že vraj učí falošné náboženstvo, že je vlastizradcom. Povážte, akú váhu dodáte žalobám svojim samoobvinením! Veď on takmer celkom v rukách vášho otca! Nuž odpusťte synovi kvôli otcovi! Odpusťte mi — nevedel som, Ela, že taká vysoká duša býva vo vašom krásnom tele!“

„Ach, keby som mohla zotrieť spomienku na ten okamih! Ja neunesiem tajnosť, budem sa trápiť, budem nešťastnou!“

„Ešte jedna cesta, slečna, pred nami!“

Ela pozrela naňho úzkostlivé.

„Odchodím do Viedne. Tam pri vašich nohách rastie červený sláčik. Odtrhnite ho pre mňa.“

Srdce v deve zatrepotalo.

„Dobre, že nie je večer,“ pokračoval Milko, „a nad nami nešumí hustá koruna lipy. Priskočil by som k vám, Ela, a zovrel vás ešte raz do náručia, mocne, a potom by som vyšiel na námestie a volal hlasom turovým: ,Ja bozkal som dcéru Jablonského, ona mojou pred svetom i bohom! Vedz to, svete, vedzte to, tetky celého okršleku zemského!“

Ela zbledla. Nohy sa pod ňou triasli. Schytila sa a rýchlym krokom sa pobrala chodníkom.

Miloš priskočil na miesto, kde bola stála.

„Sláčik je môj!“ volal za ňou. „Do videnia!“