ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miloslav Holan chystal sa na cestu. Chýr o Elinom postupku ho prekvapil. „Heroína,“ podumal, „a čo jej Hekuba? Čo ju pohlo k takémuto činu! Veď to čin obraziť všemohúceho tyrana v dome takej klátivej trsti, v dome muža, ktorý sa zháňa po priazni svetskej. A ja, slovenský Hamlet, tupo hľadel som na bezprávie! Ako zaďakovať šľachetnej deve? Ktovie, či práve jej zamiešanie sa neodďaľuje exekúciu podlého výroku? Snáď sám Jablonský precitol na hlas svojej mladej dcéry a predlžuje smutné dielo.“

Milko sadol a písal list. Stálo tam medzi iným: „Áno, vy ste ma po druhý raz zahanbili, zapýrili sa líca moje po každý raz, keď som na vás pomyslel. A to bolo často. Často vznáša sa ladná postava vaša nado mnou! Ako smel som dotknúť sa vyvýšeného stvorenia? Vďaka vám! Z hnevných očiek vašich blysli lúče pravdy, keď ste pomstili útrapy otca môjho! No nielen muky otca môjho, muky veľa tisícov pomstili ste… Odchodím, preto smelosť moja obraziť vás listom týmto. My slabí, Elenka, slabí a nevďační. Nie mňa počúvate teraz, nie zmysel slov mojich vyrozumievate z listu tohoto. Stal som sa nepovolaným tlmočníkom celej veľkej obce mučeníckej. Prijmite knižočku túto, ktorú posielam vám na znak nekonečnej úcty! Vysoko stojíte nado mnou! Nech básnik náš rozpovie vám, čo suchý prozaik nenačrtá v neveľkom lístku.“ K lístku pripojil Marínu prvého peštianskeho vydania. Na obálku pripísal: „Značky a poznámky na okrajoch nech vás nemýlia. Sú to myšlienky mojich chlapčenských liet.“

Ela našla balíček na svojom stole — no otvorený. Trasúcou rukou rozvinula list!

Nemý úžas zavládol devou! To posielka od neho, posielka neprišla rovno do jej rúk. Jej tajnosť prestala byť tajnosťou. V liste sú narážky… kto otvoril balíček?

Predvidela, že chystá sa druhá, ťažšia, osudnejšia búrka. Sadla k stolíku a položila hlávku na knižku. Ako príjemne chladia doštice jej rozpálené líca. Čo ďalej? Ako vyjsť z izby, ukázať sa ľuďom; možno, že ten lebo onen už vie… možno, že čaká ju otcov hnevný zrak a plač dobrej matere. Ako voľno, sladko žije si Adela, bez potrasení, bez bôľov, bez úzkosti. Prečo len jej súdené je toľko znášať? Počala prehŕňať sa v knižke. Upútala ju znelka — potom druhá, tretia! Nerozumela celkom zmyslu, no tón básne tak dobre hodil sa k tónom, zvučiacim v rozháranej devinej duši! Poznámky, tužkou na okrajoch načrtané, obľahčovali jej čítanie a vysvetľovali temné miesta. Ah — tu poznámka inou rukou — čo to? „Schöne Sachen! Fräulein von Jablonský,“ čítala riadky cez text krížom napísané. Devuška sa striasla. Ako to sem prichodí — Milko? Nie: veď balíček bol otvorený. Rušiteľ listového tajomstva bol tedy spolu i przniteľom drahocenného daru. V duši devinej rodil sa vzdor. Zaťala zúbky a prísno hľadela do obloka, hľadela, nič nevidiac. Predmety, na ktorých utkvievali jej oči, nespojovali nervy s umom; jej hlávka pracovala zimnične, srdce sililo sa, vôľa pevnela.

Volali ju k obedu.

V stolovej našla väčšiu spoločnosť. Herman Bauer poklonil sa vchádzajúcej s úsmevom na pernách. Jablonský nežartoval. Cerovská dakoľko ráz prísne pozrela na Elu. Bolo tam z mesta niekoľko pánov so ženami. Obed nebol veselý. Domáci boli stiesnení, nechutní. Starý doktor z mesta rozprával klebietky, ktoré nikoho nezaujímali. Veselý sudca Karas smial sa na všetko, najviac na svoje vlastné slová. Karasova dumno hľadela ponad tanier na Hermana, ktorý jej sedel oproti a šúľal z chleba guľôčky. „Artiger junger Mann,“ pomyslela a pozrela do zrkadla.

Ela bola pokojná, len trochu bledá. Očiam Hermanovým vyhýbala, bár cítila, že sa často na ňu upierajú. Oči majú magnetickú moc — hľaďte dlhšie na niekoho, presvedčíte sa, že na vás pozrie, čo by bolo okolo vás tisíce ľudu.

Pani doktorka spozorovala, že Karasova koketuje s Bauerom a počala hovoriť o skazenosti svetskej, o ľahkomyseľnosti dnešného pokolenia. Na líce Ely vystúpil ľahký rumenec — jej oči napriek námahám stretli sa s Hermanovými. „Tys' otvoril balík, podliak,“ podumala Ela, keď videla jeho zlostnú, škodoradostnú tvár. „Pah!“ riekol Karas, ktorému flegma k chovaniu sa jeho ženy nemala hraníc, „svet bol vždy taký, ako je dnes!“ Cerovská oprela sa o stolec a posmešno pozrela na doktorku. „Kotál karhá hrniec,“ pošepla, „lenže ten kotál je už starý, a preto má právo pýšiť sa čistotou — dávno nebol na ohni!“

Čiernu kávu išli piť do záhrady. Panie, okrem Cerovskej, zhlukli sa do klbka a prezerali šatstvo, plátna, čipky. Adela bola medzi nimi a celkom pristala do toho kruhu. Ela zmizla.

„Kam, kam, Elenka?“ pýtal sa jej Herman, ktorý stretol sa s ňou na chodbe.

„Ste mojím tútorom?“ odpovedala Ela a vzpriamila sa.

„Možno i to — časom, Ela. Priateľstvo viaže — a čert nespí.“

„To vidím. Voľnú cestu!“ Ela išla rovno proti nemu — on nechtiac sa vyhnul.

„Aká nadurená, stali ste ľavou nôžkou z postele?“

„Stretla som starú zvedavú babu a to znamená nešťastie.“

Hermanovi vstúpila krv do tváre.

Zavolal za odchádzajúcou: „Mali by ste zdvorilejšie zaobchodiť so mnou! Máte k tomu dostatočnú príčinu — ostatne tetka vás volá!“

Ela vošla do tetkinej izby. Našla ju rozčúlenú. Proti svojej obyčaji a napriek tučnote svojej chodila bystro po neveľkej chyži.

„Volali ste ma, tetuška?“

Cerovská dlhšie neodpovedala. Úzko bolo deve okolo srdca. Vzdor, ktorý vzplanul v nej proti Hermanovi, rozpil sa tu v prítomnosti matróninej.

Cerovská zastala pred Elou a pozrela jej blízko do tváre, takže Ela cítila ťažký dych stareny, ako jej vanie do tváre. No Ela takou anjelskou spokojnosťou zniesla zrak tetkin, že táto zmiernila svoj prísny pohľad.

„Čo máš na srdci, dievča?“ pýtala sa konečne.

„Ťažobu, tetuška, ťažobu.“

Cerovská sadla do fotelu, Ela kľakla k nej a kryla tvár na jej lono.

„Hovor, dieťa!“

Ela vyrozprávala tetke svojej všetky potrasenia, ktoré zakúsila v posledné časy. V slovách deviných žiaril cit, úprimnosť a pravda. Vstala, tlačila hlávku na prse tetkine a tichý plač ozýval sa izbou. Sama Cerovská zafňukala, utrela slzy dlaňou a objala neter svoju, bozkávajúc jej pobelavé bohaté vlásky.

„Nič si nezamlčala, Elenka, a už vec zakončená? Pravda, zakončená! Pováž, urodzená slečna — schodiť sa — lístky písať a to s kým ešte! Chráň sa uchvátenia citov, sú to klamné bludičky, vedú nad priepasť, do močariny.“

Ela pozdvihla hlávku. „Tetuška, vy ste dobrá, vy ma nepreklínate, nekľajete?“

„Keby len ten prekliaty Nemec nebol prišiel na stopu tvojmu uchváteniu!“ Jed zazúril v útrobe stareninej. Ťažko dýchala. „Utíš sa, dieťa moje. Ak bude búrka, zavarujem ťa pred ňou. Sľúb mi, že je už koniec histórie!“

A tu otvorilo sa srdce k zrelosti precitnutej deve, zabúchalo, zalialo sa plamennou krvou. Nikdy viac nevidieť Miloslava, nikdy neprehovoriť k nemu slova? To zazdalo sa jej razom nemožnosťou. Veď zostal jej takým blízkym; pocítila tú osudnú blízkosť až teraz, keď malo nasledovať odlúčenie. „Sľúb mi to, drahá, tvoje slovo bude mi zálohom pokoja a bezstarostnosti! Pokánie len vtedy má platnosť, keď zariekneme sa pokračovať v pokleskoch! Pravda, Elenka, ty sľúbiš starej tetke, že necháš tak študenta — svetáka, bez vlasti, bez famílie, bez základov života.“ Nikdy tak mäkko neznel hlas prísnej, rozhorčenej ženy, ako teraz. Ela ju sotva poznávala. Z jej šedých očú svietila dobrota, tvár bola zjasnená citom a nežnou starostlivosťou.

Boj sa rozzúril v útrobách deviných; pred jej očima leteli tiene, cez ne prerážali sa horúce lúče neznámeho šťastia; tiene hustli, čím viac dorážala tetka na sľub.

„Sľubujem,“ zašeptala deva a klesla zas na lono Cerovskej. Tá ju schytila a bozkávala na bledú tvár.

„Čo ti je, dievča — veď si ako smrť?“

„Nič, tetuška — hlava ma pobolieva.“

„A teraz hore hlavu! Choď medzi hosťov, smelo, bez bázne. Uvidím, kto by opovážil sa obraziť moju čistú holubicu! Umy sa, poznať ti, žes' plakala.“ Cerovská vstala a vyzerala majestátne v celej svojej prísnosti a rozhodnosti. Tak iste cítila sa Ela po jej boku, akoby ju hájili múry hradné.

Posmelená, obodrená vstúpila na verandu. Pred kostolom stál vozík. Furman priväzoval kufrík za šragle.

„Čo len ten Višňa vymyslel,“ riekol doktor, sŕkajúc do seba čiernu kávu a mľaskajúc pritom ústami ako pravý znateľ, „kto v kasíne prehovorí nemecké slovo, platí päť šestákov! Už ma to päť zlatých stálo! Odvtedy mlčím pri tarokoch ako ryba.“

„I kázne budú maďarské,“ poznamenal Karas, „všetci pôjdeme. Kňaz sa prieči, no zahrozili mu, že vyletí ako tamten váš blázon.“

V Ele zovrela krv.

„Vyletí?“ pohodil Herman. „Veď ani rechtor ešte nie je von. Akiste má tajných ochrancov.“

„Veď Višňa dosť súri. Zdá sa mi, že vám zverili vec?“ obrátil sa k Jablonskému doktor.

Jablonský zložil ruky a krútil palcom o palec. „Až dostaneme druhého,“ prehovoril a lenivo sa natiahol.

„Macháča udali u komory,“ riekol Karas. „Za jeho diplom nedám deravý groš. Čo sa len nadhadzujú títo ľudia!“

„Trochu je to nepohodlné,“ ticho hovoril doktor. „Nech by si muštroval mládež, ako vie a môže, no nám starým mal by dať pokoj. Človeka tesní to prísne vlastenectvo. Každú chvíľu koncert abys' preplatil, lebo to ide na dobročinný cieľ, každú chvíľu zbierka na pomníky, na školy, na štipendiá — ústa smieš otvárať iba dľa gramatiky. V divadielci samé gate, fokoše, konskí kmíni! Mnoho toho, mnoho!“

Furman za vodou pri kostole sadol na vozík a klátil bičom. Koníky zvesili hlavy a stáli nepohnute. Po chvíli vyšiel Miloslav Holan, za ním otec. Šedivé vlasy starcove trblietali sa v lúčoch slnečných, predravších sa cez ratolesti jaseňa. Pri voze objal syna. Milko zbadal spoločnosť na verande a násilne vymkol sa z otcovho objatia.

Starec položil ruku na rebrinu a hľadel na syna. Dlhšie hovorili. Syn netrpezlivo hniezdil sa na sedlisku.

Kone trhli — starec držal sa rebriny, takže i jeho mocne trhol vozík.

„Napred!“ surovo zavolal Milo. Povoz sa rozletel. Starý Holan sklonil hlavu a hľadel za vozom spod obŕv. Spoločnosť na verande sotva pozorovala, čo sa dialo pri kostole — iba Ela videla lúčenie staríkovo so synom. Sama na seba pozabudla. Milko zdvihol ľahko čiapku, keď voz prešiel pri dome. Elina ruka zachvela sa —— už chcela kynúť za odchádzajúcim. No spamätala sa. Starý Holan dlho stál pred kostolom. V piesku bolo vidieť svieže stopy kolies. Na tie koľaje uprel oči a vzdychol. Vrátil sa do izby, sadol k starému klavíru. Neplné zvuky vinuli sa z nástroja, slabo šramotila odtrhnutá, na struny priliehajúca struna. Do toho chatrného šumu zunel hlboký hlas starcov — on spieval dojemnú nábožnú pieseň. Potom oprel sa o drevené operadlo stolca, zažmúril oči, neodtiahnuc trasľavých rúk z klaviatúry. Samota a bôľ — údel to bezpomocnej staroby, odmena za toľko horúcich citov, za toľko šľachetných snáh!

Bárs prišla nedeľa, Jablonského nebolo v kostole, on už ráno odišiel do mesta. Prišla správa od jeho pravotára, že na kúpnu cenu, ktorá bola určená za horu, odkúpenú od Podolského, Zweigenthal viedol sekvester. Samo sebou sa rozumie, že súčasne i na celý majetok Podolského. Ohromné sumy Zweigenthal preukázal na svojich tichých zmenkách. Jablonský letel s Hermanom do Podolia — tam všetko akoby vyraboval. Žid obstaral transferovanie všetkého, čo nebolo zahlobené k zemi a múrom tridsatorakými klincami. Kasnár ušiel za príkladom potkanov, ktorí stratia sa z lode, blízkej krušeniu vo vlnách nenásytného mora. Jablonský zúril — žid choval sa vzdorovite, ba urážlive. Ochota súdu voči židovi nemala hraníc — všetko mu išlo ako po masle. Jablonský ledvaže ratoval sporiteľničné kapitály, úroky boli tam! Žid súril na predaj majetku, skoro celkom pozbaveného fundu instructu. Samému Jablonskému, ktorý bol vtiahnutý na žíra, hrozila značná strata.

Žid prišiel na jeho byt v meste. Jablonský sa nepokojne hniezdil za stolíkom.

„Nechcem vašu stratu, pán veľkomožný,“ začal Zweigenthal. „Môj syn by sa rád pozhovárať s veľkomožným pánom.“ Starý vyšiel a Bernhard vstúpil do chyže.

Odporný bol Jablonskému elegantne oblečený židák, drapkajúci čochvíľa svoju zlatú retiazku, na ktorej viselo množstvo prsteňov, medailónov a zlatá pečiatka.

„Prosím za maličké slovo,“ zdvorilé riekol Bernhard a sadol si bez ponúknutia na stolec blízko písacieho stolíka. Bože môj, či by to bol trpel taký pyšný zeman len pred tridsiatimi rokmi!

Jablonský sa pohniezdil v stolci z ohýbaného dreva.

„No?“ V tomto „no“ znela posledná rozpomienka na niekdajšiu zemanskú dôstojnosť voči úžernému obchodu.

„Vaša veľkomožnosť ráči byť v obchode Podolského s malým restom — žiadna starosť — veď to len asi desať tisíc…“

Pane na nebesiach! Tento žid, ktorý taký biedny prišiel do biednej dediny, hovorí tak ľahko o desiatich tisícoch! Kde sa len vzali tie bohatstvá razom? No Jablonský konečne vedel, že žid nie je sám, keď chystá sa k väčším podnikom. On dobre vedel, že solidárnosť kagalu je organizovaná, že tisíce sú pohotové, keď vyskytne sa tučná príza. I to vedel, že mladý Zweigenthal požíval veľkú dôveru u svojich spolužidov.

„My potrebujeme peniaze, tatuška potrebuje svoje groše.“ Bernhard sa zamlčal a prešibane hľadel na tvár Jablonského.

Tento egoistický, peňazobažný muž bol naozaj v hroznom rozčúlení. Tak hladko išlo všetko v jeho živote, že ho každá hrudka hnevala, ktorá nahodila sa mu na hladkej životnej dráhe.

„Aký netrpezlivý. Počkajte!“ On vedel o svojom žíre na Kazimírových, mimosporiteľňových zmenkách, no mal nádej, že ich zaokryje Podolie.

„Mileradi, mileradi. Prosíme len o písmo a dovolenie vtelenia záložného práva na Jabloňové. I pánu švagrovi počkáme.“

Jablonský vyskočil zo stolca.

„Nieže tak náhlivo! Zweigenthal je dobrým priateľom, on sa napraví. Ruka ruku umýva!“ Bernhard požmurkal očima a vtiahol nohy pod stolec.

„Špinavú ruku neumýva čistá!“ zavolal hnevno Jablonský; „aké to reči!“

„Keď sa pán hnevá, nech pán platí,“ drzo odvetil Bernhard a pohral sa s retiazkou.

„Nezdráham sa! Povedal som len, aby ste počkali — konečne s vami nemám nič!“

„Ja lebo otec, všetko jedno! No ale hovorme rovno. Podolie je zhumpľované, Podolie padne. Sú len dvaja kupci.“

Jablonský otvoril oči a sadol do stolca. Počalo sa mu brieždiť v hlave.

„Kto kúpi dnes Podolie? Dom starý, polia vycivené, nástroje pokazené — lúky zamúlené. Či ste videli tohoročnú úrodu? Zaplakali by ste nad ňou. Pán Podolský predsa nechcel nič počuť o árende, a veril kasnárovi. Kasnár robil pre seba: Kubo robí, Kubo je.“

Mnoho pravdy bolo v slovách židových. Majetok Podolského bol naozaj „zhumpľovaný“ na nepoznanie. Ohromných peňazí bolo treba k jeho zriadeniu.

„Zlé to bolo gazdovstvo! Len treba pomyslieť — hôr celé more a kasnár predsa pálil brvná z pôdy. Ploty pálil a popol predával.“

„Čože to všetko hovoríte mne? Či som ja vinný zlému šafáreniu?“

„Povedal som, sú dvaja kupci,“ pokračoval žid, „a na oboch máte vy najväčší vplyv.“

Jablonský porozumel. Vpravde, majetok mohla kúpiť sporiteľňa.

„A druhý kupec?“ pýtal sa Jablonský.

„Vy, pane, lebo vaša švagriná.“

Úbohá švagriná! Dávno peštiansky prečin Kazimírov zhltol jej veno! Ešte tak zle nebolo — no Kazimír upadol medzi šajku zločinných pánikov — falošné zmenky behali po peštianskych úžerníkoch. Kazimír písal list — iba pištoľ mu mohla pomôcť. Cerovská bez vedomia švagrovho zobrala papiere — poslala do Pešti. Silná prítulnosť k rodine zviedla ju k tomuto kroku. A tak žid sa mýlil v Cerovskej.

„Sporiteľňa neškoduje, veď je na prvom mieste — a vy, pane, vyhráte — desať tisíc.“

Jablonskému hnusil sa z celej duše tento obchod, hoci jeho ľahká morálka nevidela nič zvláštne závadného v takomto nepriamom podplatení. Kšeftárstvo nejde k duhu našim zemanom. Alebo upadnú hmotne, alebo stratia ten pekný peľ blahorodného zmýšľania. Zemanovi zem! Tam jeho koreň, jeho zdravá pôda.

Jablonský videl, že Zweigenthalovcom ide skutočne o kúpenie Podolia. Čo ako mu bola odporná myšlienka, že sídlo pyšného starého pána Podolského dostane sa do židovských rúk, ratovanie takej značnej sumy malo preňho mnoho lákavého. Za tú cenu teda mal zdržať sa kúpy.

Zweigenthal „nechcel unúvať“, prosil, aby si pán veľkomožný rozvážil vec. Neočatý chlap dal mu i krátky termín… O pár dní prišiel o prolongovanie zmeniek — ktoré mu odovzdá bez groša — no až po uskutočnenej kúpe.

Smutno vyzerali izby v dome Podolského. Ešte i ťažké opony odtrhli a odniesli, iba podobizne pánov Podolských viseli na stenách, bez rámov. Zákon nedovoľuje totiž brať rodinné obrazy — no rámy áno. Úžernícka hltavosť zastavila sa iba na poslednej hranici prísneho zákona. Ako pošmúrne hľadeli tváre predkov, keď hrabivý Bernhard driapal z obrazov staré, červotočinou plné rámy!

V malej izbe býval Podolský — i tam stálo náradie, patriace starému sluhovi Gregorovi. Podolský sa rozjaril, keď nastala exekúcia — a razom upadol do apatie. Nevychodil ani z izby. Gregor doniesol mu na noc čaju a rumu. „Niet cukru,“ zadudlal zasmušený starý sluha, jediná pozostalosť, ktorá patrila a chcela patriť pánovi. „Choď vziať,“ velel Kazimír. „Na vŕbach nerastie,“ odvrkol Gregor. No nečakal na odpoveď. Šiel do svojej chyže, vytiahol z múru malú skrinku, schovanú za kasňou a vyňal z nej peniaze. To boli jeho peniaze, čestne vyslúžené, sluhovské groše!

Doniesol cukor, zaškaredil sa a odišiel do svojej chyže. Potme sedel na drevenej truhle a mrmlal neprestajne: „Smrad vtiahol do domu! Pfuj, páchne! páchne!“

Kazimír nalial do čaju mnoho rumu — za každým pohárom nalieval menej čaju a viacej rumu a nadto striekal si podkožno morfium.

Jeho bledá, zvädlá tvár zaplanula, oči zaligotali sa čudným, nezdravým leskom. Nemo hľadel do svetla. Lampa horela jednakým, nejasným svetlom — veď Gregor neutieral cylinder svojej lampy.

Vo vnútornosti pocítil kŕčové bôle. Ruky sa mu triasli, hlava hučala.

„Poď sem, prekliaty jed!“ riekol a premáhal kŕče silnou dávkou morfia. Čaj došiel, v pohári zabronela sa tekutina čistého rumu.

„Rúca sa staré hniezdo, rúca,“ hovoril k sebe, „a v rumoch ja, najvetchejšia ruina. Kde veselý zhon? Sprepadená bagážia! Samého mňa nechali! I ten starý pes utiahol sa do diery! Gregor!“

Gregor ho nepočul.

„Žiť? Ako žiť. Eh, čert zober všetko. Jablonský čepýri sa, nadúva sa — čo po ňom?“

V dedine zabrechali psi. Ozvalo sa pískanie hlásnikovo.

Oči Podolského utkveli na revolveri. Jeho modrastá rúra šerela sa v slabom svetle lampovom. Kazimír vzal do ruky zbraň, oceľ ochladila jeho mäkkú dlaň.

„Eliza,“ podumal a oči mu zvlhli, tvár zvraskla sa ako k plaču, „ty diamant, ktorý som hodil na smetisko. Už nepočujem šum tvojich šiat, nepocítim stisk malej ruky. Ukrutná! Príde temná noc.“ Oči Kazimírove vypúlili sa hrozivo, on šeptal, hlasno hovoriť nevládal: „Temná ako žúžoľ! Desne zavyje reťazový pes, ja mŕtvy vstanem a vrútim sa do tvojej spálne! Upír, upír! Ach, sladká, sladká krv srdca tvojho! Ukrutnica!“ Silno stisol rukoväť revolvera.

„Šesť rán, náboje stoja pekne dookola, ako šumno. Ticho! No zamknem dvere.“ Kazimír vstal a zakrútil dvakrát kľúčom. Matným krokom blížil sa k stolíku. „Tak. Tu sa opriem,“ podumal. „Tvár k obloku. Tu padnem, na toto miesto. No nie na tvár, zem je nečistá. Tadeto potečie krv — rovno k nohe stolovej.“ Vstal a popravil si nákrčník, počesal rukou vlasy, pokrútil fúzy. Lampu zakrútil, takže len slabý plamienok vyblkoval z knôtika.

Kohútik cvakol — raz, dva. Šero bolo v izbe, z kútov vialo temnotou. Kazimír pozdvihol zbraň, priložil otvor rúry k čelu. Okrúhle studenenie, ako páli i chlad! Slychy mu bili. V hlave zašumelo.

„Eliza, Eliza,“ hlasno zavolal a potisol jazýčok — zažmúril oči. Zastenal — ruka mu klesla. Svetielko zaplápolalo a zhaslo — zanechajúc čiernu, nepreniknuteľnú tmu.

„Chybí mi síl k poslednému, osudnému kroku. A čo mi zbýva? Osmeľ sa, kostlivec, osmeľ sa, bedár.“ A zas podniesol chladný otvor zbrane k čelu. Zobral všetku silu — no ruka vypovedala poslušnosť. Zbraň padla na zem. Strašný bôľ zovrel dušu jeho. „Nevedel som žiť, neviem ani zomrieť — živá kostra, mŕtvola, mŕtvola!“

Desné obrazy predstúpili pred dušu hýrivého muža. Pluky šedých zverov s dlhými chvostami rojili sa mu do tváre, na každom chvostíku blyšťali sa iskry pestrofarebné. Ohromné hmlové pyramídy zrástali, šírili sa a dusili ho.

Nad ránom upadol do mŕtveho sna. Tvár jeho bola žltkavo—bledá, na zsinalej perne červeneli sa značky zaschlej krvi.

Gregor vstal za prvého svitu. Podišiel k obloku, kľakol a prekrižoval sa tri razy. Z tváre jeho zmizol vzdorovitý výraz. Roztúženo, bôľno svietili jeho sivé, staré oči. Vstal a pobozkal nad posteľou visiaci obraz matky božej. Potom zase zamračila sa jeho tvár slávnym, vzdorovitým tieňom.