ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Už som ja za hrdinu,“ trpko hovoril Milko, príduc do svojej chyže, skoro celkom zakladenej knihami. Na oblokoch ležali medicínske nástroje. „Hromžím na rojčivých ľudí, smejem sa z Dušana, že hrkúta okolo prekliatych maďaróniek, nadávam idealistom a zásterkárom — a kde som sa to razom našiel?“

Tvár Milošova sa skrivila žlčovým smiechom. —

„U nôh mladuškej cifrušky!“ Červený sláčik hodil na stôl a ľahol na kožený diván. Mocne bili jeho sluchové tepny.

„Treba sa premôcť,“ riekol a skutočne počal sa premáhať. Zaťal zuby a strčil nos do Rokitanského patológie. Ťažký štýl učencov bol mu ešte ťažším než obyčajne. Keď mu myseľ chcela zaletieť od predmetu k pobelavým kaderám Eliným, čítal nahlas, akoby mal pred sebou dvoranu tristo poslucháčmi preplnenú.

„Pre bozk aká omáčka!“ dumal pri všetkom kriku, ktorý robil; „keby z každého mala byť taká história, už by som bol dávna utopený!“

„Konečne, veď Ela má pravdu. Ona nie je viedenská cifruška, ona čistý dedinský sláčik, opierajúci sa o zlaté steblo domáceho mravu. Kto by to bol myslel? Či tá zem slovenská má zušľachťujúcu moc? Od koho naučila sa tej nežnosti, kde vzala ten čistý ráz, ten oheň duše? Ah, krása sa rodí bez pričinenia, sama skvitá ako ľalia na bahne.“

„Neozrela sa na moje reči! Ako ľahká hmla unikla. Ona nie je koketa, vážno, privážno poníma veci.“

„Dosť, Milko,“ riekol učiteľ, pootvoriac dvere, „nekaz svoje oči — ešte dlho musia ti slúžiť.“

Milko zavrel knihu. Obaja vošli do otcovej izby.

„Z mesta zlé chýry,“ oznamoval starík pevným hlasom, keď Milko vošiel k nemu do chyže. „Bajan mi písal po mendíkovi. Čitateľský spolok rozohnali, knihy, zápisnice zhabali, Macháča dali pod obžalobu! Slúžnovci zakazujú čítať slovenské časopisy. Višňa zúri; terorizuje meštianstvo.“

„A to slávne meštianstvo kväclo — viem si to predstaviť. Bajan behá trasený strachom, Macháč stratil hlavu a píše siahodlhé obrany.“

„Ťažkými časmi, syn môj, navštívil hospodin verný ľud svoj. I na mňa, nezdravého bedára, ide búrka. Višňa urguje, aby zaviedli proti mne vyšetrovanie.“

Milko nevdojak pozrel na svoj revolver, ktorý ležal v puzdre na staruškom, tenkonohom klavíri.

„Dokedy budeme hlúpi barani?“ zjedno zavolal a chodil po Izbe dlhými krokmi. „Sami ste si vychovali ten zbabelý ľud! Zaň rojčíte, modlíte sa, obete znášate, pracujete — a vaša odmena? On vás nechá, chladnokrvne hľadí, keď vás jeho i vaši vrahovia týrajú. Len boha a poslušnosť trúbite mu do uší! Nuž dobre, boha sa bojí a podliakov poslúcha!“

Smutne krútil starec hlavou a zhrbil sa.

„Či by to bolo možné,“ pokračoval Milko, „keby sme volali tej mase: ty si moc, v tebe sila! Vedz o svojej sile, potrebuj ruky, keď ťa hyzdia.“

„Nie tak, syn môj! On je sila,“ riekol starík a veľké jeho oči upreli sa dohora. „Večná je pravda, ona víťazí. Večný je duch, on nezomiera. V krážoblesku triumfálnom zajasá sa nám pravda ducha! Tma odletí.“

Milko mal na pernách posmešné slovo — no tvár otcova žiarila svätosťou nepodvratného presvedčenia. Nastalo ticho. Milko prezeral revolver. Do vzdychov skrúšeného starca miešalo sa luskanie kohútika a cylindra.

„Otec môj, vy ste anjel. No prisahám vám, že v tejto chvíli neprekročil by žiaden inkvizítor prah tejto biednej chalupy!“

Rozjarený Milko stál pred otcom a na tvári blčal mu hnev. Spurné hľadeli jeho veľké oči, ktoré sa veľmi podobali otcovým.

„Schovaj meč svoj do pošvy!“ riekol starec a oči jeho zvlhli slzami. Bôľ otcov rozjaril Milka. On nemohol zniesť pohľad na zlomeného, pod ťarchou rokov skľúčeného starca. Vyšiel von — rezkým krokom ubieral sa do Humenného. Na ceste stretol Jablonského v ľahkej bričke. Pri jeho boku sedel Herman Bauer. „Plemeno jašterčie!“ zamumlal Holan, vyhýbajúc koňom. Ruka jeho sa tisla kŕčovite. Nevdojak pozdravil ho Jablonský — vari sa zľakol tej vzdorovitej postavy, tých gániacich očú.

„Kto to?“ pýtal sa Herman, ktorý trímal v rukách veľkú bukrétu z červených kamélií.

„Rechtorov syn! Tiež z tých pokútnych revolucionárov!“

„Ah, ten doktorand?“

„Nerád mám tieto honby na ľudí,“ mrzuto riekol Jablonský. „I na starého Holana idú — načo kaziť si pohodlie?“

„Príklad treba ukázať,“ dôvodil Herman, „mier a pohodlie sa navrátia.“

Jablonský pohodil rukou, akoby nemal vôle odpovedať. Za nimi tiahlo ešte niekoľko vozíkov. Holan nenašiel Eugena doma. Už chcel nazad, keď voz vrachotil pod bránu.

„V meste zle!“ riekol Dušan, pružno skočiac z voza.

„Viem, viem — nuž, čo tu robiť?“

Eugen Dušan pokrčil plecami.

„Nuž i vy krčíte plecami, zavzdycháte si, snáď i zabohujete — a veci pôjdu ďalej.“

„Naši sa radia, rozmýšľajú, rekurujú, žalujú sa.“

„A po porade rozbehnú sa po domoch, krčmách, kasínach — a čert víťazí. Višňa, prázdna hlava, človek kompromitovaný, majetkové rozrumený na caparty, krikľúň, luhár, imponuje celému mestu, terorizuje meštianstvo! Áno, jeden človek vie pribiť k zemi celú tú filištínsku armádu múdrych radcov! Po diele rozum kypí, široko omáľajú sa naučenia a do smrti štve sa úbohé slovíčko ,keby'. A vec tak jednoduchá! Višňa nás morduje, Višňu treba urobiť neškodným.“

Dušan pozrel skoro bázlive na Holana. Naľakal sa jeho drsného hlasu, jeho zjedne skrivených úst.

„Po hlavách vás bijú ako hadov,“ pokračoval, „a vy sotvaže chvostiskom poševelíte. Náreky, náreky a zas náreky. Dojať môže človeka jeden bolestný vzdych, večné rumázganie sa bridí. Bridí sa mu celá tá naša chabá holota, to vyčakávanie, to kolotanie sa. Tu treba čin! Idú mi vyhadzovať otca zo školy! Čože — budeme na to hľadieť so založenými rukami, he?“

„Budeme ho brániť pred zákonom!“ nesmelé podotkol Dušan —— desila ho bezpomocnosť, do akej uvalil nás osud.

„Zákon?“ zasmial sa Milko a vyšiel von. Dušan ho nasledoval.

Idúc popri dome Jablonského, videli, že sú všetky obloky osvetlené. Klavír zunel polkou, cez otvorené obloky kmitali sa tancujúce páry.

„Svätia Annu,“ riekol Holan, „meno starej Cerovskej.“

„A narodeniny Adeline,“ podumal Eugen, smutne skloniac hlavu.

„Vás tam niet! Čo to za novinu?“

Dušan neodpovedal.

„To iste rodinný sviatok, na ktorom i pán Bauer má poriadny podiel. Stretol som ho na Jablonského bričke, držal v rukách ohromnú kaméliovú bukrétu.“

Eugen Dušan nemohol zniesť blesk z oblokov. Vrátil sa do Humenného.

Holan našiel otca pod lipou.

„Už si vyzúril, už vychladla horúca krv? Blahoslavení sú tichí! V pokore sila, Miloslave! Skúsiš!“

„Mne boh nedal dar pokory, otče. Pokrytcom by som bol, keby som sa tváril tichým človekom. Vo mne to búri a vrie, i musí vybúšiť.“

„Búrka v lyžici vody,“ poznamenal starík. „Cítiš silu a to vlastne slabosť a večné klesanie. Poznaj sa a menej ceniť budeš sily svoje.“

Hlboko sa dotkli otcove slová Milkovho srdca. Čul v nich pravdu. Veď dnes pri humne zlámali sa všetky jeho železolomstvá na hviezdnych očiach mladuškej devy. Hnev nechával ho — cítil sladký bozk na pernách. Nevdojak zažmúril oči. Z otvorených oblokov panského domu zvučali tóny piana, zvučal spev.

„Tam poskakuje strunistá nôžka krásnej Ely,“ dumal; „jej sviežim panenským krásam obdivuje sa roj pochabých gratulantov!“ Bôľno mu bolo okolo srdca.

O niekoľko dní prišla vyšetrujúca komisia, v nej i Jablonský. Milko zbubnoval celú obec. Starý učiteľ bol obľúbený — veď bol vychovateľom celej generácie — sedliaci obliekli sviatočné rúcho a tmolili sa okolo školy. Deputácia vhrmela do dediny na niekoľkých vozoch. Sedliaci vystupovali sa prednému, v ktorom sedel zúrivec Višňa. Vypočuli niekoľko svedkov, najväčších ožranov v obci —— to len tak pre formu, veď súd bol popredku vynesený: Učiteľ pozbavuje sa úradu — zo školy išla deputácia — sedliaci stŕhali klobúky a zas vystupovali sa z cesty. Milko jektal zubmi — bledol. „Tu treba čin,“ opakoval svoje vlastné slová a nečinná zúrivosť lomcovala jeho dušou. Aké mal krásne, hrdinské predsavzatia, ako vrel žiadosťou ukázať tej „chabej holote“ muža neprestrašeného!

Kam sa podela jeho energia?

A ten tichý, pokorný starec vyšiel za pánmi prostovlasý, vzpriamil sa, potriasol šedinami a zavolal hlasom prorockým:

„Márne sú vaše bunty proti sluhovi božiemu, márne sú námahy vaše!“ Hlas jeho znel silno, víťazne: „Súď sa, Hospodine, s tými, ktorí mňa súdia, bojuj proti tým, ktorí bojujú proti mne! Pochyť štít a pavézu a povstaň mi k pomoci. Nech zahanbia sa a zapýria tí, ktorí hľadajú dušu moju! Cesta ich temná a klzká! Duša moja veselí sa v Hospodinu a raduje sa v spasení jeho!“ Ľud nemo obstúpil starca — mužovia potriasali hlavami. Ženy plakali hlasito, ba posielali za inkvizítormi hrozby. Žiaľbohu, u nás má žena často viac chrabrosti nežli muž. Milo stál medzi ľudom.

Keď Jablonský išiel okolo neho, sklopil hlavu starý, mäkký hriešnik.

„Pán patrón obhájil svojho klienta!“ zlobne zakríkol Milko a jeho rameno napružilo sa kŕčovito.

„Uvidím, čo dá sa robiť,“ riekol zdvorilé Jablonský, „čo budem môcť —“

„Pokrytec!“ zakričal Milko a trhol ramenom. Odhodlal sa rozmliaždiť protivníka.

Na verande objavila sa biela, anjelská postava Elina.

Rameno mladého muža kleslo. Oboma rukami pokryl tvár.

Slzy ho zaliali. Jablonský uhol sa nabok. Popri Miloslavovi pyšno prešiel Višňa. Pravý víťaz popri slabom, hravo premoženom protivníkovi.

Ľud bol rozjatrený — no ruky zostali v halienkach. Ako tône tratili sa sedliaci — o chvíľu starík bol osamotený. Milko vzal ho za ruku. „Poďte dnu, otec, utíšte sa.“

„Ja som tichý, syn môj,“ riekol starec s pokojným úsmevom a vošiel do chyže. Tvár jeho bola veselá, spokojná. Celý sa vzpriamil. Dlhé šediny viali voľne okolo vysokého čela a padali na plecia. V očiach jasala sa sila oduševnenia.

Miloslav obdivoval svojho otca. Jeho pohľad vlial dôveru i do mladej duše ohnivého mladíka. Starec cítil sa ako vodca po skvelom víťazstve a predsa prehral bitku. Synove ohne sa neosvedčili, jeho zásady ho oklamali. Čo ho zdržovalo od zúfalstva? Čo bránilo mladíkovi prekliať samého seba a svoju slabosť?

Mohutná viera otcova, jeho nezlomná dôvera v svätosť pravdy.

Komisia obedovala u Jablonského. Starý bol nervózny, nepokojný. Hnevné oči mladého muža zostrašili jeho pokojamilovnú hruď. Višňa a jeho dvaja druhovia pozorovali nevrlosť domáceho pána. Videli, že celá história sa ho nemilo dotkla. Cerovská priamo vyslovila sa, že urobili bezprávie. Jedovato hľadela na Višňu a ihlice, ktorými plietla punčochu, len tak lietali v jej zručných prstoch — najlepším znakom, že bola rozčúlená.

Ela neprišla k obedu. Pani Jablonská znepokojená nevrlosťou mužovou, odpovedala krátko a nechutne na otázky hosťov. Skoro vstali od obeda. Nik ich nevyprevádzal. Keď išli okolo Eliných oblokov, zabelela sa v okne jej štíhla postava.

„Drábi,“ riekla slobodným, zvučným hlasom a zaplakala hlasne. Višňa sa trhol, ohliadol a — sňal klobúk. Ela zmizla za oblokom.

„Čo som to urobila?“ zajaktala, „ako prichodí mi miešať sa do diel, ktorým nerozumiem! Čo mňa srdí? Veď mala by som plesať! To jeho otec, môjho nepriateľa, ktorý prišiel ako démon — či zlý duch!“

Dvere sa rýchlo roztvorili. Vošla Adela.

„Otec je obrazený! Čos' to vykonala?“

Ela urobila vzdorovitú tvár.

„Pomenovala som vašich hosťov pravým menom, Adela. Čo viac?“

„Elenka, Elenka! Tys' dievča, tys' dcéra hostiteľova. Čos' to vykonala?!“

„Ja som len vyslovila, čo i ty myslíš, sestra moja,“ zvučným, trasľavým hlasom riekla mladá deva, „a čo zopätujem na žiadosť každú chvíľu! Čo im vykonal starý rechtor? Čo im vykonal starec, ktorý tak nežno hladkával ma po vláskoch a modlieval sa za nás obe? On nad hrobom, mier starcovi! Ba viac vykonám. Sama stanem pred staré dvere školy a podívam sa, kto vyvedie von starca! Hanba, hanba, sestra moja, že i náš dobrý otec podáva zbojníkom ruku.“

Ela sršala blahorodným hnevom, jej malá, vonná hlávka potriasala sa na labuťom hrdle.

„Otec ti odkazuje, abys' nevychodila zo svojej izby. Matka narieka. Tys' veľmi zarmútila rodičov!“

„Adela, von z väzenia!“ bolo počuť hlas Jablonského predo dvermi. Adela vyšla.

Kľúč zaškripel v dverách.

Cez telo Elino prebehol mrázik. Purpur zmizol z jej tváre. Ohliadla sa po izbe, akoby bola vstúpila do neznámej miestnosti. Potom zvalila sa cez posteľ.

„Tedy väzenie — ja som stratila slobodu!“ Táto myšlienka bola jej hroznou. Jej voľná, ohnivá duša nevedela zniesť neslobodu! Skočila k dverám, lomcovala kľučkou! „Väzenie!“ riekla a klesla na posteľ. Horúci prúd sĺz vyrútil sa jej z očú, ony liali sa na biely vankúšik. Upadla do polosna. Bujné prsia dmuli sa vlnami a ozývali sa stonmi. Sama Adela bola jej odpornou. V srdci cítila pustotu. Mnoho prežila vnútorne behom posledných týždňov. Roky preplynú a my neprežijeme a neprecítime, čo prežiť a precítiť nutné v rýchlom toku hodiny.