ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krmann posvätí zástavy nového vojska H. Fraňa Rákóczyho. Drží povzbudzujúcu reč. Po ónodskej synode gróf Erdődy proti nemu sa obráti. Krmann r. 1708 ide k pruskému a švédskemu kráľovi. Prítomným je pri ruskom vojenskom ťažení posledného. Pri návrate prinútený je zo Žiliny utekať.

Ešte pred sídením sa ružomberskej synody sa stalo, že Fraňo Rákóczy II. na počiatku roku 1707 velikú činnosť vyvinul ohľadom rozmnoženia a posilnenia svojich vojsk, lebo predvídal, že behom tohoto roku k rozhodnej bitke to príjde. Horňovidiecke trupy pod vodcovstvom generála Urbana Czelder rozmnožili sa a pre tieto bolo 8 nových zástav zaopatreno, ku jichž posviacke Krmann bol zrovna od kniežaťa požiadaný.

Posvätenie zástav dialo sa s velikou pompou v chráme žilinskom dňa 8. marca. Krmann sťa oduševnený hrdina svobody prišiel do chrámu a v úplnom povedomí možných následkov vystúpil na kazateľnu, aby zo Žalmu 60. v. 3 — 6. príkladom a slovy prorokov a duchovných vodcov starozákonných bojovného národa izraelského povzbudzoval vojsko; aby mu vysvetlil, jaký význam maly pred tým a jaký význam majú teraz zástavy a obzvlášte, že „jaké povinnosti má pod novými slovom Božím a modlitbou posvätiť sa majúcimi zástavami zo svojej zimnej hospody do tábora tiahnuce vojsko:“ 1. aby hriech na hospode nechalo; 2. aby zástavy mu dané sebou napred nieslo; 3. aby zástavy nesúci svoju povinnosť plnili.

Po tomto Matej Gerhardt, Czelderovho regimentu vojenský kňaz, v nemeckej reči vysvetlil úlohy zástav vysvätiť sa majúcich; na to kniežaťom zhotovenou modlitbou dokončil slávnosť.^[23] Krmann pevne veril na zdar povstania, a kde len mohol, povzbudzoval svojich veriacich proti cisárovi. Zabudnul na vrtkavosť šťastia, ktoré práve v čas vojny dáva pociťovať svoje rozmary.

Po vysvätení zástav v skutku veliké udalosti nasledovaly.

Fraňo Rákóczy II. ako spojenec francúzskeho kráľa, v mesiaci máji roku 1707 svolal privržencov svojej strany na snem ónodský, aby uhorský kráľovský trón za uprázdnený vyhlásil a týmto činom docela nový smer dal od rokov trvajúcej vojne vnútornej. Kráľ Jozef I. a celý rakúsky dom bol v skutku za trónu zbavený vyhlásený. Hlavná moc do času voľby nového kráľa bola do rúk Rákóczyho vložená, za námestníka jeho pak Mikuláš Bercsényi vyvolený. Týmto sa pokojné vyrovnanie, od ktorého pred tým mnohí výlučne blaho krajiny očakávali, znemožnilo. Zúfalá vnútorná vojna vypukla, behom ktorej sa od zástav Rákóczyho šťastie odvrátilo. Los evanjelikov zase sa zhoršil. Krmann, ktorý sa len nedávno modlil za šťastné napredovanie zástav kniežaťa, do toho najnepríjemnejšieho položenia prišiel.

Gróf Juraj Erdődy, žilinský zemský pán, zvláštne zásluhy chcel si u viedeňskej vlády kroz to vyzískať, že svojich evanjelických poddaných počal prenasledovať. Toto tým prospešnejšie robiť mohol, poneváč Krmann následkom uzavretia ružomberskej synody k pruskému a švédskemu kráľovi cestoval, aby ich o lose uhorských evanjelikov uvedomil. Jedným z cieľov cesty jeho bolo aj to, aby na stránku prešovského collegium pomoc vyprostredkoval, jehož základiny jezuite boli zhabali. Ku Karolovi XII., švédskemu kráľovi sa s tým väčšou dôverou blížil, lebo ten oproti evanjelikom v Uhorsku už pred tým súcit dokázal 20. júli 1705 r. na universite v Greifswalde pre nich značné štipendium založiac.

Rákóczy sa za vyslanie Krmannovo vážne zaujímal. On sám chcel poslancov vyslať z čiastky ku pruskému, z čiastky ku švédskemu kráľovi; ale ani túto dobrú príležitosť nechcel premeškať, aby kroz Krmanna neodkázal voľačo. Svetskí evanjelickí veľkí páni zo stanoviska ušanovania trov to chceli, aby len jeden poslanec (Melczer) šiel. Ale Sigismund Jánoky to žiadal, aby Krmann nevyhnutne šiel von; lebo uznáva síce, že je Melczer mužom na mieste, ktorýby v stave bol memorandum odovzdať, „ale žeby — hovoril — pred kráľov na audienciu šiel a do takého ohľadu vzatý bol, ako Krmann, to neverí. Tam na slovo vzatého celého muža treba… Pozdejšie to píše Jánoky, že Melczer spolu s Krmannom pôjde; ale okrem nich Jeho Jasnosť (knieža) aj svojich ľudí pošle…“

Príprava trochu dlho trvala, poneváč v Poľskej mor zúril, a tak patriční za dobré uznali čakať. Konečne vydal Rákóczy pocestné listy (passy). Krmann toho času v Žiline bol zamestknaný s vydávaním Neumannovej modlitebnej knihy^[24] a uzavretím ružomberskej synody. Aj uzavretia predošlých synod dal odpísať, aby je doma i v cudzozemsku rozdať mohol.

Keď mu na jar r. 1708 oznámeno bolo, že pocestné trovy a pocestný list jeho je hotový, 12. apríla odcestoval do Košíc, kde do 6. mája čakal na svojho spolucestovateľa. Melczer sa medzitým časom cesty zriekol, na miesto neho by Mikuláš Szirmay a opät Juraj Gerhard, jeden zo senátorov kniežaťa bol mal ísť. Ale aj títo sa zdráhali ísť vzdor tomu, že knieža aj so svojej strany 200-zlatový dar poslal na cestovné trovy. Konečne našiel Krmann spoločníka cesty v Samuelovi Podhorskom, ktorý toho času v Sáros-Pataku býval. Z Prešova sa mali vydať na cestu. Za vodiča najali si Kornela Hermsohna, ktorý poľské cesty dobre poznal. Dňa 16. mája odobrali sa od Mikuláša Szirmayho a Jakuba Záblera biskupa v Bardiove a ešte v ten deň do Sandecu došli. Tu najal Hermsohn štyri vozy; na tieto naložili svoju batožinu a tie sudy, v ktorých sa dobré víno pre pruského a švédskeho kráľa nachodilo.

Dňa 23. mája vyplavili sa na rieku Dunajec a šli až po Nový Targ. Pri Janovci zase sadli na vozy a dňa 3. júna došli do pulaiského zámku. Zase sa na lodi plavili až po Varšavu, ale dňa 7. júna pri kláštore boroiskom padli do rúk panských úradníkov, ktorí brali mýto od lodí a ačpráve jich passy patričnými predstavenými podpísané boly, predsa sa len velice ťažko za cenu vína vysvobodiť mohli a tešili sa tomu, že jich úradné listiny žiadon nezkúmal. Aj inde mali podobné zastávky, ale šťastlive mohli ďalej ísť; dňa 9. júna octli sa vo Varšave.

Tu sa až do 14. júna zdržali. Zoblekli sa z uhorského rúcha, aby ako cudzinci tým menej boli nápadnými; nový voz si najali, na ktorom by až po Kraľovce boli ísť mali. Poneváč ale nechceli do rúk prívržencov Ladislava Lescinszkeho upadnúť, prinúcení boli hore isť až po hornatý kraj pruský; ale poneváč vedeli, že tam od obyvateľov vojskom vyplundrovaných potravné články zaopatriť si nemožno, už v Janovci sa všetkou potravou zaopatrili.

Dňa 17. júna do pruského Wartenburku došli, ktoré malo nemecké i poľské obyvateľstvo. Tu si nový voz najali a cez Bartenstein do Kraľovec dorazili. Z tadeto 10. júla šli ďalej v sprievode dvoch cestovných spoločníkov, ktorí jim sľúbili, že ich do švédskeho tábora zavedú. V stálom daždivom počasí zápasiac s mnohými nepríjemnosťami 23. júla do Insterburgu dorazili, kde práve vtedy vyhlásili ten zákaz, že pod pokutou smrti nikto nesmie poľsko-pruskú hranicu prekročiť, aby v Poľskej panujúci mor nedovliekol. Oni si však vyprostredkovali dovolenie k tomu, aby 26. júla mohli prejsť cez hranicu, ale len pri tej zaviazanosti, že sa z Poľskej sem nazpät neprinavrátia. V meste Stallupönen stretli sa s mnohými ženskými, ktoré boly zo švédskeho tábora zpät poslané.

Prvá litvanská obec, do ktorej prišli, bola Werbolowa. Odtiaľto 28. do hory zbojníkmi chýrnej prišli, kde ich tým väčšia bázeň pojala, poneváč sa každým krokom stretatali s takými túlavými sedliakmi, ktorí od vojakov vyrabovaní boli. Prejdúc cez rieku Niemen, do židovského mestečka Neustadt prišli; 1. aug. pak do Vilny. Tu sa k takým tatarskym vozom pripojili, ktoré do švédskeho tábora sa ubierali; po sedem dňovej ceste došli ku Berezine, na ktorej brehách videli opustené ruské vojsko. Preplaviac sa na malom člnku cez rieku, cez viac dedín prešli až k Dniepru, kde sa už do švédskeho tábora dostali. Tu ich 16. aug. odviedli k dvornému kráľ. vojenskému kazateľovi Malmbergovi, ktorý ich u ministra Pipera oznámil. Tento priateľsky ich prijmúc prisľúbil jim, že jim u kráľa audientiu vyprostredkuje.

Na druhý deň boli Krmann a Podhorský po nešpore pred kráľa predpustení. Rečníkom bol Krmann. Trasúcim sa hlasom líčil utisnutý stav uhorských evanjelikov a vyzdvihnúc tú neohroženú dôveru, ktorou sa utisnutí naproti blahosklonnosti kráľa Karola chovajú, odovzdal to všetko obsahujúci prosbopis. Kráľ vľúdne prijal z ďalekej cudziny prišlých uhorských vyslancov a sľúbil jim, že o niekoľko dní sdelí jim svoje uzavrenie. Spolu nariadil aj to, aby sa vyslanci pripojiť mohli kráľovským kočom, následkom čoho po čas dlhotrvanlivého cestovania mnohých nepríjemností boli pozbavení.

Keď švédske vojsko 20. aug. napred šlo, Krmann a jeho spoločník nasledovali ho cez Černigovo po Smolensko. Na tejto ceste obdržali kráľovú odpoveď 5. septembra, ktorá vo všeobecnosti len toľko obsahovala, že Jeho Jasnosť je náklonná podporovať utisnutých, akonáhle túto vojnu šťastlive zakončí. Aj na cisára Jozefa šlo vyzvanie, v ktorom sa k tomu vyzýva, aby náboženskú svobodu uhorských evanjelikov udržiavať a obraňovať ráčil, a pozdejšie aj Prešovu poslal 20,000 zlatých.

Vyslanci sa teraz vrátiť chceli; aj jich cestovné listy boly hotové, ale cestu znebezpečujúci ruskí vojaci jim postrachom boli a k tomu ich primäli, aby aj na ďalej vo švédskom tábore ostali, čakajúc lepšiu príležitosť k bezpečnému cestovaniu. Dňa 10. sept. napadli Švédi ruský tábor pri Sapulove a aj zbili ho. Krmann za desať dní zostal v tomto meste, aby sa zprostil nemoci, ktorá ho tieto dni napadla.

Pod týmto časom ruské vojsko zpätkovalo na juh, za sebou vábiac švédske vojsko. Cestou však všetky osady a všetky potravné články spálilo, aby nepriateľ ani potravy, ani miesta k odpočinku nemal. Zpozorovali to niektorí švédski generáli, menovite Rehnsköld, ktorý radil kráľovi, aby ku Smolensku tiahol. Naproti tomuto minister gróf Piper narádzal, aby na juh išiel, kde sa s kozáckym vojskom Mazeppovým spojiť môže. Kráľ túto poslednú radu prijal; so svojím z 20,000 mužov pozostávajúcim vojskom ku Mohylevu sa obrátil, 30. sept. cez riečku Sóž prešiel a 6. oktobra úplne ustatý a hladný voj do Malej Ružby dorazil. Kade sa ubieral, tade posiata bola cesta mrtvolami; v utýranom vojsku vypukla nemoc. K tomu prišly i chladné, mrazivé noci. Všetko toto rozmnožovalo neresť ktorú ešte zveličil ten chýr, že Peter cár 10. októbra zbil tábor Lowenhauptov, ktorý sa bol k odpočinku odobral.

Kráľ ešte dňom vopred pred touto porážkou pod Gomeljom zastal: tam tak švédske vojsko ako aj uhorskí poslanci až do 21. oktobra odpočívali. Z tadeto v tuhej zime, u prostred mnohých nesnáz cez hory a lúky Rušicou, Belajom a Jurkovičom pod Chmelník; opät 4. novembra do Novgorodu došli; o tri dni stretol sa v Gorky Karol XII. s Mazeppom, ktorý odvrátiac sa od cára Petra, verejne sa Švédom pripojil. O niekoľko dní švédske vojsko bez úrazu došlo k rieke Desna, a cez Rajgorod do Krasnopolja dorazilo. Krmann 27. novembra za kráľom šiel do Romenu a tam sa v jednej škole za štyri týdne zdržoval.

Toho času kráľ Karol ku mestu Gadiač prišiel s tým úmyslom, že Rusmi obležený Veprik zaujme. A to sa mu aj podarilo. Rusi sa zpät utiahli. Krmann v tak tuhej zime, následkom ktorej vojsko s koní dolu padalo, vtáctvo v letu zmeravelo, do Gadiaču cestoval, kde na počiatku nasledujúceho 1709. roku niekoľko týdňov ztrávil, kde sa s tamejšími pomery ruskej cirkve oboznámil. Len vo februári cestoval ďalej za vojskom, na tom rozmýšľajúc, akoby možné bolo čím skôr domov sa dostať. Prvou jeho myšlienkou to bolo, že sa poberie do kraja v moci stojaceho a tam si voľný prechod zýska. Ale potom sa na tom ustálil, že sa cez Turecko navráti zpät do krajiny, a to tým viac, že mu ku prevedeniu tohoto plánu jeho aj Mazeppa pomoc svoju prisľúbil. Už si aj deň odchodu bol určil, keď ho jedna neočakávaná okolnosť k tomu nútila, aby čakal. Kráľ obľahol Poltavu, aj ju vydobil. Teraz už aj Krmann počal úfať, že sa kratšou a menej nebezpečnou cestou domov dostane. Avšak Rusi chceli nazpät dobiť Poltavu, tak tedy do rozhodnej bitky musel čakať.

Známo je, že Švédi až do 8. júla ležali v Poltave. Vtedy napadli vojsko cárovo. Šťastie víťazstva sa najprv k Švédom klonilo, ale pozdejšie k Rusom sa pripojac, Švédi úplne boli ubití, tak že sa aj Karol do Benderu utiekol ku Turkom. Krmann a Podhorský, ktorí v bitke poltavskej so Švédmi podiel brali, po bitke sa v smere k Dniepru ratovali; ale poneváč na rieke lode nebolo, nevedeli prejsť a prinútení boli malý člnok si vypožičať, na ktorom sa pred ruským vojskom ratovali. Člnok sa však prevrhnul s nimi tak, že sotva v stave boli životy si ratovať.

Po mnohých nesnadnostiach došli k rieke Bug. Tu sa stretli s kráľom do Rendera sa utiekajúcim; uvedomili ho o nebezpečenstve, cez ktoré prešli, na čo ich kráľ na druhý breh dal previezť a dovolil jim, aby s ním pod Bender šli. Kráľ z tadeto poslal potom generála Mayersfelda s Krmannom spolu do Uhorska.

Cestovatelia dali sa 26. aug. na cestu. V Jassi dostali vojenský sprievod, a s týmto 5. sept. došli do Uhár. Krmann sa v Munkáči rozlúčil s Mayersfeldom a ponáhľal sa do Žiliny, kde ho jeho veriaci s radosťou očakávali. Úfali sa ubožiaci, že ich vysvobodí od namietania, ktoré so strany grófa Juraja Erdődyho znášali. Ale pomery na poli vojny i politiky tak nepriaznivými sa stávaly, že svoboda evanjelikov, vzdor dobrej vôli cisára Jozefa, do velice ťažkého položenia prišla. Katolícki zemskí páni na medzičasne držaných snemoch tak vysvetlovali šopronské a prešporské na nich sa vzťahujúce zákonné články, že katolícki zemskí pán svobodne môže prenasledovať svojich evanjelických poddaných, kým evanjelický zemský pán povinný je trpeť na svojich panstvách katolíckych poddaných.

Dľa tohoto pochopovania konca kraja nebolo prenasledovaniam od katolíckych zemských pánov a kňazov naproti evanjelikom páchaných. Krmann mal takého zemského pána, ktorý so slepou streštenosťou ešte aj nešetrnosť spojoval. Následok toho bol, že on, vzdor satmárskej conventie, ktorá náboženskú svobodu evanjelikov zabezpečovala, prinútený bol r. 1711 aj zo žilinskej fary sa odstrániť.

Arcipastierska hôl — zase — pútnickou hoľou sa stala.