ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nariadi svätenie dvestoročnej pamiatky reformácie r. 1717, — jeho vyjadrenia sa o cirkvi katolíckej. — Prípad Mlynárika, jeho prestúpenie a povstanie ludu proti nemu pobúri katolíckych pánov. Lapia ho a do prešporského zámku zavrú.

Popri práci literárnej Krmann — ako sme pripomenuli — ani napravenie cirkevného života a budenie vierovyznanského povedomia nezanedbával.

Poťahom prevodzovania jeho biskupských práv a plnenia tohože úradu povinností málo dát pozostalo z toho času. Netrpí pochyby, že namietania cirkví evanjelických kroz katolíckych vizitátorov velikou úražkou bolo autorite evanjelických biskupov. Pri tom všetkom Krmann sa o to snažil, aby sa na čelo cirkví povinnosti znalí, horliví a učení kňazia stavali. Tak odporúčal vrbovčianskej cirkvi r. 1724 vtehdajšieho správcu školy necpálskej, Juraja Ambrózyho, pozdejšiebo biskupa.

Pozornosť jeho obrátená bola aj na evanjelikov súsednej Moravy, kde nielen bibliu rozširoval, ale aj kňazov oduševňoval r. 1725.

K budeniu vierovyznanského povedomia za najprimeranejšie uznal svätenie dvestoročnej pamiatky reformácie r. 1717. V mesiaci oktobri (7.) toho roku poslal obežník k svojim kňazom, v ktorom jim pamiatku reformácie svätiť odporúča a spolu aj úpravu ohľadom toho jim dáva, jako by sa to najdôstojnejšie previesť dalo.

Nadšene líči význam Lutherovho vystúpenia, učenia a neohroženého sa držania: velikou chybou, ba nevďačnosť by bola naňho sa nerozpomenúť a za svätú vec Evanjelia sa neoduševniť, obzvlášte teraz, keď starý nepriateľ celou silou pôsobí proti nemu. Boľasť svoju nad tým vyslovil, že sa evanjelické náboženstvo aj v tomto století prenasleduje a na jeho ochranu donesené zákony krajinské nohami sa šliapu. Ale duch Lutherov, dľa jeho náhľadu potlačeným byť nemôže. Ten nezomrel, ten žije. Práve preto, ako niekdy Rimania velice skvele svätívali storočia, tak nech zasvätí aj cirkev evanjelická dvestoročnú pamiatku Lutherovu, — asíce na deň sv. Martina treba ju započať a potom v nasledujúce tri dni svätiť. Rozpovedal svoj náhľad aj o spôsobe svätenia. Prvé je vyhlásenie, danie znamenia dlhším zvonením; chrámy sa majú svätým rúchom, horiacimi sviecami, kalichmi, voňavým kvietim a ratolestmi pekne ozdobiť. Potom kňazi nech pri hučaní zvonov vychodia zo svojich fár, presbyteri zo svojich vlastných domov, dietky a učitelia zo škôl k ranním a večerním službám Božím, pri ktorých sa aj inštrumentálna hudba upotrebiť má. Na základe príležitostného textu kázať sa má, ľud k pobožnosti napomínať; dielne remeselnícke a priemyselnícke majú byť na ten čas zavrené a nič nemá sa premeškať, čo by k pozdviženiu slavnosti poslúžiť mohlo.^[34]

On sám vo všetkom dobrým príkladom predchádzal. Povzbudzoval, oduševňoval, posmeloval a posilňoval svojich veriacich. O katolicisme mal ten náhľad, že ten len jeho silná organizácia, veľké bohatstvo a priazeň vlády udržuje. Duch Evanjelia vystehoval sa z neho vtedy, keď proti evanjelikom začal ukrutné prenasledovanie podnikať. Verejne a pri súkromných schôdzkach nezatajil svoj náhľad o svätých, o vzývaní panenky Marie a iných učeniach cirkve katolíckej, ktoré sa dľa jeho náhľadu negruntovaly na Písme svätom. Jednu ostrejšiu výpoveď jeho kat. kňažstvo aj do snemovne zanieslo, aby ňou oproti všetkým evanjelickým kňazom búriť mohlo.

Prirodzene, že účinkovanie takejto povahy evanjelického kňaza so živou pozornosťou sprevádzalo vyššie kňazstvo katolícke, a len na dobrú príležitosť čakalo, aby ho zničilo, a ohľadom katolicismu bezškodným urobilo.

Táto príležitosť prišla r. 1729. Vtedy došiel na Myjavu istý Vencel Mlynárik katolík z Moravy aj so svojou ženou. Navštívil Krmanna a žaloval sa, že je duševne chorý, a tak cíti, že ho zlý duch opanoval. Krmann ho modlitbou uzdravil. Preto sa Mlynárik na Myjave osadil a aj so ženou na vieru evanjelickú prestúpil. O tom sa kat. kňazstvo volajako dozvedelo, ktoré pri svojej obvyklej horlivosti zavdalo žalobu tak proti vieru opustivšiemu Mlynárikovi, ako aj prijavšiemu Krmannovi. Podžupan nitranskej stolice na skutku vydal rozkaz k chyteniu Mlynárika, ale kňazstvo vyslovilo tú obavu, že myjavskí horliví lutheráni pravdepodobne tak sa zoprú, ako sa Turolúčania zopreli biskupovi Bársonyovi r. 1672 a cieľom odstránenia nebezpečenstva priam aj brachium pýtalo. A vrchnosť, žeby sa nejakému neočakávanému prekvapeniu nevyložila, jednoho stoličného okresného prísažného vyslala na Myjavu cieľom orientovania sa, ako smýšľa ľud o Mlynárikovi a či nebude pre jeho chytenie nejaká zbura?

Ale prísažný sa na skutku presvedčil o tom, že je ľud nie naklonený vydať Mlynárika. Oznámil stolici, že Myjavci nechcú vydať chytiť sa majúceho muža. A stolica na základe tohoto oznámenia uzavrela, že o celej záležitosti zprávu podá Jeho Jasnosti, od nehož jednou cestou kráľovský rozkaz vyprostredkuje k prevedeniu Jeho ustanovenia.

Po dorazení kráľovského rozkazu mimo hlavného a podslúžneho vyslali niekoľko úradníkov z čachtického panstva na Myjavu, ku ktorým sa aj čachtický archidiakon a pomocník prepošta z Nového mesta nad Váhom pripojili. Aby mali tým väčšiu autoritu, pod vedením jednoho poddôstojníka šla aj tlupa nemeckého vojska s nimi.

Takto sostavený exekučný výbor na Myjave pri velikej tichosti v dome nejakého Kubovčáka sosadnul. Na mraku dozvediac sa o mieste zdržiavania sa vieru opustivšieho Mlynárika, ešte v ten samý večer za ním šli a chytili ho. Pri jeho chytení prítomný bol aj jedon Czadra nazvaný, nepokojnej nátury človek, ktorý jatie Mlynárikovo ešte v ten deň, poťažne tej istej noci chcel vyrozprávať Krmannovi. Ta bežal. V kuchyni zaneprázdnená manželka Krmannova nechcela už spiaceho manžela svojho zobudiť. Czadru odpravila. Ale tento, ač sa vzdialil, neuspokojil sa, vrátil sa a cez plot preskočil a na oblok chyže, v ktorej Krmann spal, až do tedy klopal a burácal, až tenže naľakaný s postele skočil pýtajúc sa: čo je?

Czadra s velikým krikom zmätený odvetil: Velebný otče! odviedli Vencla! Ale toto Krmann slovensky tak rozumel, že mu slama horí (veď vám slama horí), a bez všetkého ďalšieho rozmyslenia naložil Czadrovi, aby šiel k učiteľovi a dal na poplach zvoniť. Učiteľ práve nehodný syn Krmannov, dľa svojho zvyku v spoločnosti svojich dobrých kamarátov práve si popíjajúc vybehnul na väžu, a bez toho, žeby bol pozrel, či horí, na bok zvona bil.

Na to sa ľud myjavský so železnými vidlami sekerami a podobným ozbrojený sbehnul, miesto nebezpečenstva hľadajúc. Ale poneváč ohňa nikde nevidel, párrazy vybehnul na väžu opýtať sa učiteľa, prečo bije na zvon?

Medzitým nepokojný Czadra rozpovedal ľudu prípad chytenia Mlynárika a jeho príčiny, celý zástup k domu Kubovčákovmu viedol a k tomu povbudzoval, aby väzňa vysvobodil.

Ľud, ktorý pre svoje náboženstvo už často bol nezaslúžene prenasledovaný, rozdráždený súc, obkolesil dom; so zbrojou, ktorú pri ruke mal, vylomiac bránu, stoličných hajdúkov a k jich zaokrytiu poslaných vojakov odoženúc, Mlynárika skutočne vysvobodil.

Krmann sa domnieval, že jemu evanjelikom sa stáleho a práve pre zámenu viery prenasledovaného človeka povinnosťou je obraňovať.

Tak sa domnieval, že kroz žiadanie zákonného vyšetrovania bude ho môcť od kat. kňazstva žiadaného žalárovania osvobodiť. Týmto seba samého do nebezpečenstva uvrhol.

Vyslaný exekučný výbor prisahal pomstu Krmannovi. Najprv ho oslovil, aby k nemu sa utieknuvšieho Mlynárika vydal; poneváč to Krmann s odvolaním sa na zákonné vyšetrovanie odoprel, stolici takého smyslu oznámenie urobil, dľa ktorého myjavskej zbure a kroz túže zapríčineného nezdaru jedinou príčinou je miestny ev. kňaz.

Stolica s pohoršením prijala zprávu. Zburu kroz bitie na zvon povstalú opravdovým povstaním, pokračovanie Krmannovo búrením ľudu označiac, osobitné poslanstvo vyslala do Viedne, aby všetko Jeho Jasnosti a vysokej vláde v známosť uviedlo. Spolu prísne trestajúce ustanovenie prosila proti Krmannovi a veriacim jeho.

Viedeňská vláda upravila stolicu, aby záležitosť túto čím skôr a čím pilnejšie prezkúmala, v zbure účasť berúcich pri možnosti zpustošenia celej obce nech prísne potresce, a akby sa s odporom stretla, vojenskú moc použije.

Stolica ochotne vyplnila naloženie vlády viedeňskej. Aby jej pokračovanie nejaké závažie malo, na skutku niekoľko stotín vojska vyslala na Myjavu. Títo otočiac mesto, obyvateľstvu tým zahrozili, že celé mesto zboria. A to všetko len preto, že sa jedon katolík lutheránom stal.

Obyvateľstvo vidiac vojsko a ešte viac jeho držanie sa, zdesilo sa. Aj sám Krmann uznal, že sa tu bezpochyby preháňaním veci také vyšetrovanie hotuje, jehož ostrie je zrovna proti jeho osobe namerené.

V smutnej historii svojho posaváď mu ubehnutého života zkúsil, že proti pomste katolíckeho, takýto vojenský pohyb zapríčinivšieho kňazstva obrany niet. Na zachránenie sa pomýšľal. Do širice jednoho zo svojich sluhov zakrútený v temnosti nočnej zadnými dverkami svojej zahrady ratoval sa von z mesta na horné kopanice utečúc.

Medzitým vojsko na faru jeho udrelo, a poneváč ho doma nenašlo, rodinu jeho surove bantovalo, všetko zprevracalo, potĺklo, rozhádzalo a zkazilo.

Krmann u prostred strachu a nádeje trávil noc v jednej podzemnej skrýši. Len niekoľko veriacich jeho znalo o úkryte jeho. Cestou týchto jedon bezmenný list došiel k nemu, jehoz obsah bol nasledujúci; „Velebný Pane! Čo sa na Myjave stalo, to stalo sa všetko na rozkaz Jeho Cisárskej a Kráľovskej Jasnosti. A poneváč Jemu, ako všetkých nás najmilostivejšiemu pánovi my všetci poslušnými byť sme povinní, akonáhle tento list obdržíte, ipriam pospiechajte do Prešporku. Jestli by ste sa zdráhali prísť, aj z najskrytejších kútov Vás vytiahnu a privedú. Aj toho diabelstvom posadlého človeka treba priviesť a nech prijde tiež aspoň šesť prísažných. Čo keď sa stane, ľahko možno odpustenia obdržať a zpustošenie Myjavy odstrániť.

Táto posledná veta listu pohla ho k rozmýšľaniu. V odpustenie síce — poznajúc vliv kňazstva pochyboval: — ale príčinou zpustošenia Myjavy byť nechcel. Opustil divokú horu, so všetkými prísažnými a s Venclom Mlynárikom, do Prešporku šiel. Sotva v hostinci „u červeného vola“ sosadnul, gróf Kinský ho priam pred seba predvolal, a potom pak — bez všetkého predbežného vyšetrenia — so šiestymi prísažnými a Mlynárikom spolu do väzenia prešporského zámku zavreť dal. Len toľkej „výhody“ sa mu dostalo, že odtrhnutý od svojich spoločníkov, do osobitnej temnice daný bol.