ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náboženská nesnášanlivosť — pochodí z učenia o výhradnom spasení. — Utrpenie evanjelikov. — Detinský vek Krmannov.

Najsmutnejším zjavom v dejinách vzdeľanosti ľudskej je tá nesnášanlivosť, ktorú ľudia behom sto — možno riecť behom tisícročia k inovercom dokazovali. Žiaľ ona ani v najnovšom veku nechce docela prestať.

Keď pred tisícrokmi žijúci, hrubé modly vzývajúci pohania sa nenávideli a prenasledovali, to je možno ešte vysvetliť z jich nevzdelanosti a divokosti. Keď sa Židia a Rimania protivili kresťanom a ich nenávideli, tomu porozumieme, keď povážime, že sa oni o svoju premoc obávali.

Ale že privrženci lásku bratskú zvestujúceho Krista mohli sa medzi sebou tak bezbožne a nehanebne prenasledovať, ako nás o tom historia cirkevná poučuje, to je už ťažšie k pochopeniu. Veď Kristus hlásal: milujte sa; po tom vás poznajú, že ste moji učedlníci. Buďte tichí a snášanliví. Čo nechcete, aby vám ľudia činili, ani vy nečiňte jim. Najcharakteristickejším ťahom kresťanstva je idea bohosynovstva a bratstva, ktorá vo vzývaní spoločného Otca nachodí výrazu.

A hľa, jednotlivé vierovyznania kresťanské nesmieriteľnou nenávisťou bojovali proti sebe a bojujú žiaľ Bohu až po dnes! V našej vlasti zpustly v XVI. a XVII. století celé kraje, staly sa obeťmi pomsty a náboženskej nenávisti celé pokolenia! Odkiaľ pochodí tá nenávisť, ktorá sa láskou; tá zlosť, ktorá sa dobrotivosťou; tá nepravosť, ktorá sa za ctnosť vydáva?

Odpoveď: zo sebadúfanlivosti, premoci a z náboženskej rojčivosti.

Akonáhle človek, z púhej dúfanlivosti v seba uverí to, že je jedine on sám múdry, jedine on sám spravedlivý, jedine on sám dobrý, naproti tomu iní sú samí nemúdri, bludiaci a zlí; — na skutku utratí svoju triezvosť a stáva sa násilníckym. Kto uverí, že jeho náhľad je povýšený nad možnosťou všelikého poblúdenia; kto uverí, že Pán Boh len jeho vieru, len jeho modlitbu uzná za pravú, inoverci ale k záhube večnej sú určení: to je rojčivý blázon, ktorý, jestli sa nadvlády domože, neomylne nesnášanlivým a iných prenasledujúcim človekom sa stane.

Toto býva tak i u cirkví, ako pri ustrojených mravných telesách.

Ktorá cirkev, či následkom v sebauverenosti, či z túžby po panovitosti, vo svojej vierovede hlása to, že je výlučne len ona pravou, jedine a výlučne len v jej lone môže byť spasenie nalezené, tá — jestli k tomu ešte i svetskú moc má — neomylne nesnášanlivou a prenasledujúcou cirkvou sa stane.

Nedá sa tajiť, že aj u prostred nasledovníkov evanj. náboženstva boli jednotliví nesnášanliví a k prenasledovaniu naklonení ľudia, ktorí pri pridržiavaniu sa svojej viery, nepriateľstvo naproti inovercom dokazovali: ale sama evanjelická cirkev nikdy nesnášanlivou nebola, lebo nikdy to bludné učenie nehlásala, že jedine a výlučne len ona má poklad spasenia.

Katolíkmi naproti evanjelikom dokazovaná nesnášanlivosť a prenasledovania náklonnosť pochádza z bludného učenia o výhradnom spasení. Toto jedno učenie dostatočné je k tomu, aby sme všetky ohavnosti náboženského prenasledovania, hraníc, kolov, lámania v kolese a galejného otroctva porozumeli bez toho, žeby sme prenasledovateľom mrzké pohnútky privlastňovať museli.

Sv. Tomáš z Aquino učil, že keď svetskí panovníci na smrť môžu odsúdiť padelateľov peňazí, — tedy tým viac možno odsúdiť k smrti tých, ktorí katolícku vieru zfalšujú! Sv. Augustín pak to hlásal, že pokuta smrti, ktorou sa kacíri pokutujú, je ešte milosť, lebo kroz túto pokutu vyhnú tej večnej muke, ktorá ich za hrobom očakáva. V šlapajách tisíce takýchto „svätych“ učiteľov pápeži a biskupi, svetskí panovníci a zákonodárci s pokojným svedomím mohli priniesť „lutherani comburantur“ („aby lutheráni boli pálení“) podobné zákony, a evanjelium sa pridŕžajúcich bratov svojich jednoducho za bohoruhačov vyhlásiť.

Toto bola katolícka viera, toto bolo v dogmach pečlive pestované učenie; z tohoto možno vysvetliť nesnášanlivé násilníctvo katolíckeho kňazstva, ktoré sa obzvláštne v prenasledovaní kroz katolíckych kňazov a biskupov javilo.

To, že v oči takéhoto učenia a násilníctva, aké bolo položenie ubohých prenasledovaných evanjelických kňazov a veriacich, snadno si predstaviť. Oproti falošnému učeniu výhradného spasenia stavali oni evanjelium Kristovo, — oproti meču a hranici, pri možnej samoobrane, moc svedomia a viery živej.

A táto moc často zatriasala dušou žoldnierov, prenasledovníkov; mučedlníci pevného presvedčenia sa množili, — duchovných vodcov pozbavený ľud u prostred nevyslovných bojov hrdinsky vytrval, — a so zemskými páni svojimi vydobil slobodu Kristovho Evanjelium.

Veruže v terajšej dobe náboženského pokoja sotva sa vieme vžiť do tej neblahej doby, v ktorej otcovia naši v ustavičnom boji stáli za svoju vieru a svoje presvedčenie. Nie sme v stave predstaviť si tie telesné i duševné boľasti, ktoré jim a jich príbuzným zapríčinilo to ukrutné prenasledovanie. Bohužiaľ sotva tušíme tajnú moc tej pevnej viery, ktorá otcov našich v takom obdivuhodnom lesku nám predstavuje.

Pri tejto príležitosti deje života Daniela Krmanna, ev. kňaza a biskupa žiadam pred oči spoluveriacich svojich predstaviť, aby mali pochop z tej časodoby biednej cirkve našej, ktorá medzi 1663. a 1740. rok, alebo medzi kolísku a rakev Krmanovu padá.

Smutný, tmavý a búrlivý bol to čas. Jeho prvá čiastka zasahuje do času panovania kráľa Leopolda I., ktorý sa ozýval nielen výkrikami boľastí prenasledovaných evanjelikov, ale aj žalobami dobrých vlastencov.

Plameň politického a náboženského sporu zapálil a na púsť premenil ubohú vlasť našu. Do krajinského snemu povolaných stavov ponosy, krivdy a žiadosti predstavujú nám hrozný obraz tehdajšieho stavu a položenia.

Viedeňská cudzia vláda nohami šliapala naše zákony; pred pustošením cudzích, počas vnútornej vojny do krajiny zavolaných žoldnierov ani majetok, ani domáca svätina bezochranného obyvateľstva neboly v bezpečnosti. Snaha prenasledovania katolíckeho kňazstva našla hlavnú oporu v nešetrnosti týchto žoldnierov. Jestli jedon druhý chrám bolo treba násilne odobrať, alebo niektorého evanj. kňaza z fary vyhnať a tulákom zemským učiniť: títo boli voždy necitnými, slepými nástrojmi k tomu. Každodennou udalosťou bolo videť u prostred ozbrojených vojakov peší kráčajúcich evanjelikov sprevádzať k niektorej súdnej stolici, alebo pred veľkopánskeho úradníka. Rodiny takto prenasledovaných, chytených a uväznených kňazov evanjelických na milosrdenstvo dobrosrdečných ľudí utisnuté túlaly sa po horách, hľadajúc ale nenajdúc vlasť svoju v tejto krajine.

Uprostred takýchto okolností neprekvapí nikoho, keď rekneme, že sa Daniel Krmann, tento mučedlník svojej stálosti vo viere po čas takéhoto potulovania sa matky svojej narodil, po čas vzdialenosti svojho podobného mena otca. Jeho matka bola bohabojnou, tichej, pobožnej letory ženou, pochádzajúcou z kňazsko-evanjelickej starej v oslave mučedlníctva sa skvejúcej rodiny.

Rodina Krmannovská prináležala ináče medzi staršie rodiny horného Uhorska. Jej najstaršieho úda, ktorý okolo prostriedku XVI. stoletia žil, menovali Tomášom.

Poneváč z nemeckého Pravna pochádzajúcim Nemcom bol, nazvali ho Germannom. Z tohoto povstalo potom Kermann, a po slovensky zkrátené meno Krmann.^[1]

Syn hormenovaného Tomáša a jeho manželky, z Lazjan pochádzajúcej Charity Fábri (Schmidt), Ján Krmann už bol kňazom evanjelickým, ako chudobných rodičov syn, po ukončených doma vo vlasti štúdiách, na útraty grófa Jura Thurzu, palatína šiel von na chýrečnú wittenbergskú universitu, kde tak ku radosti veľkodušného patróna svojho, ako aj rodičov svojich v štúdiách velice pokročil.^[2] Doma najprv ako prievidzký a baňskobystrický učiteľ, hneď ako správca podgymnasiálny na Bittči, potom jedno za druhým vo viacerých cirkvách ako kňaz s výtečným výsledkom uprostred mnohých nerestí pôsobil. V spoločnom lose evanj. kňazov aj on mal svoj podiel, nakoľko kat. kňazstvom r. 1630 z Hlohovca, r. 1642 z Čachtíc vyhnaný bol, kým konečne pri zaujatosti Illésházovcov na Drietomu šiel, kde ako trenčiansky senior zomrel 7. júna r. 1646. Predtušiac svoju smrť, sám si napísal svoj náhrobný nápis, ktorý v drietomskom chráme za dlhý čas čítať sa mohol.^[3] Toto bol nášho Daniela, pozdejšie chýrečným sa stavšieho biskupa otec, po jehož boku pod vlivom starostlivej matky uplynul mu vek detinský, od nejž obdržal prvý smer, učil sa prvému slovu a známostiam elementárnym. Bohužiaľ, pohodlie stáleho domova nikdy nepoznal. Rodičia jeho dľa premien politických často boli prinútení bydlo svoje meniť. Ešte pred narodzením malého Daniela z Lednice do Sadeku, z tadeto 1652. roku na Miavu šli, kde katolícky zemský pán gróf, Franc Nádasdy, svojich evanjelických poddaných stále prenasledoval.

Mohutný zemský pán evanjelický chrám násilne odobral a kňaza Krmanna 1660. roku za ruku von z fary vyviedol. Takto vyhnaný kňaz na šťastie našiel útulok u grófa Nyáryho, ktorý mu na Turolúke malý domčok k bývaniu prepustil. Z tadeto r. 1661. gróf Gabriel Illésházy povolal ho do B. Lehoty, kde ale sotvaj pár týždňov vytrvať mohol, lebo slavný gróf k vôli svojej manželke Marie Forgách prestúpiac na katolícku vieru, jednoducho mu vypovedal. O rok pozdejšie šiel do Blesoviec (Belesz, Nitr. stol.), v tej nádeji, že konečne raz do istého prístavu sa dopraví. Ale nestalo sa tak! V knihe osudov jeho napísané bolo, že sa ako horná divá zver musí ukrývať pred svojimi nepriateľmi.

Roku 1663. rozlietol sa chýr, že Tatari idú! Pod týmito ľud nielen Turkov rozumel, ale aj cisárskych proti ním bojujúcich žoldnérov, ktorí ani o nič neboli šanovlivejší nežli Tatari. Všeobecný postrach zmocnil sa ľudu. Každý utekal. Rodina Krmannovská mala tým väčšie obavy, poneváč matka v požehnanom stave sa nachodiac, každý deň očakávala nebezpečiaplné okamženie porodu. V takomto položení bola by to skutočná odvážlivosť bývala na cudzie miesto alebo do divokých hôr sa utiekať. Ale o pustošení a nemilosrdenstve bližiaceho sa nepriateľa dochádzajúce zprávy nedovolily čas ku rozmýšľaniu. Kto nechcel milých svojich ostriu meča obetovať, prinútený bol utekať a aj svojich nemocných so sebou vziať.

Aj Daniel Krmann posbieral svoju rodinu; manželku svoju posadil na sedliacky voz a súrne dal odviezť ku Trenčínu. Cestou došli do obci Mšena, ležiacej popri teplých kúpeľoch trenčiansko-teplických, kde jich švagor Matej Domkonius, ev. kňaz býval. Sotva sa umiestili, sotva rozpovedali príčinu svojho náhlenia a okolnosti, ktoré ich ku vydaniu sa na cestu prinútily, zastihly boľasti porodu manželku a ona priniesla na svet hrdinu našej rozprávky, Daniela Krmanna, ktorý, ako vidíme už pred svojím narodzením prenasledovaným vyhnancom bol, ktorý sa von z rodičovského domu v opravdovom vyhnanstve^[4] narodil.

Dobrosrdečný Domkonius chcel hosťov svojich u seba zadržať, aspoň do tedy, dokým matka zmocnie; ale zlo tušiaci Krmann o niekoľko dní zase na voz posadil svoju rodinu a do Trenčína odviezť dal. Tušenie jeho sa chytro splnilo. Sotva opustil faru pohostinného švagra, vtrhli Tatari do dediny; napadli a vyrabovali farský dvor, takže na smrť naľakaný farár len zahradou sa ratoval a po trojdňovom potulovaní navratiac sa z hory, na tele i na duši zkrušený, aj zomrel.

Po odtiahnutí tatarského nebezpečenstva navrátil sa Krmann do svojej cirkve v Bliesovcach, a poneváč obec bola vyrabovaná, v hájoch sa zdržiaval. Po náhlej smrti Domkoniusa ponúkla mšenská cirkev faru Krmannovi, ktorý ohľadom na vdovu hotový bol ju prijať. Avšak patričný senior biskupovi Kalinkiusovi v tejto záležitosti písaný list nerozumejúc, slovíčko „pene“ (skoro, ihneď) za „puer“-a (kluk = chlapec) čítal, a týmto činom v Krmannovi tú myšlienku vzbudil, že ho biskup za „puera“ považuje.^[5] Nedorozumenie sa pozdejšie vysvetlilo, ale Krmann neostal kňazom v Mšeni. Nasledujúceho roku na odporučenie grófa Ludvika Nyáryho prijal pozvanie turolúckej a bukovskej cirkve.

Sotva že sa rodina sem prestehovala, malý Daniel ťažko ochorel. Z hrdla smrti, ako on sám píše, ho len spôsobnosť a starostlivosť Askariusa, skalického lekára vytrhla, začo aj pozdejšie povďačnosťou choval sa proti nemu. Tu zomrela jeho matka Anna Masnicius, ktorá telesne sľabá, suchorlavá ženička bola, ale duševnou silou svojou k obdivu často muža svojho nútila, ktorý zase protivne za vzor zdravia a telesnej sily slúžil. S kresťanskou trpezlivosťou znášala trpkosti prenasledovania. Denne dvakráť sa modlila, a to ani vtedy nezameškala, keď nemala kde hlavu skloniť, čiastku noci ale spievaním trávila. Modlitebnú knihu svoju voždy na prsách nosievala. Šaty svojich osem dietok sama tkávala, sama šíjala. Pre chudobných mala vždy na stranu odložený kúsok. V ohľade spoločenskom, vzdor svojmu prehánaniu, v každých pomeroch zodpovedala svojej povinnosti. Spôsobná a vľúdna bola rovno naproti grófom i roľníkom. Dietky svoje pak so samoobetovavosťou pestovala. Syn Daniel rozpomína sa na ňu s opravdovým vytržením a povďačnou pietou.

Pod ochrannými krýdlami takejto matky sa Daniel na tele i na duši rýchle vyviňoval. Poneváč ho rodičia riadne sebou brávali, stalo sa, že vzdor všetkému dozoru do nebezpečenstva prišiel. Tak sa stalo raz, že keď v čas krstu svojho brata Jána otec jeho cez zamrznutý Váh chcel na koči prejsť, ľad sa pod nimi prelomil, takže malý Daniel sotva vedel ratovať sa z nebezpečenstva. Doma často vídaval cudzích ľudí, ktorí ako prenasledovaní, o takých udalosťach vyprávali, ktoré detskú obrazotvornosť podráždily, a vo veľkej miere uchvátily. Vtedy pochytala viedeňská vláda tých mužov, ktorí sa na sprisahaní Františka Wesselényiho súčastnili. Vtedy počul malý Daniel, že ten gróf Nádasdy, ktorý jeho otca a ujca z fár bol vyhnal, do väzenia sa dostal a že mimo Nádasdyho mnoho je uväznených; že Zrínyi, Frangepán, Tattenbach a spoločníci akýmsi mimoriadnym súdom na smrť sú odsúdení; že čo účastníci a pripravitelia toho sprisahania aj evanj. kňazi sú upodozrievaní; že tak svetského, ako aj duchovného stavu evanjelici len za cenu premeny svojho náboženstva vedia sa zachrániť. Vtedy počul po prvýraz zpomínať aj meno Franca Rakóczyho, ktorého matka jeho Žofia Báthory len na ten spôsob ratovať mohla, že ho katolíkom urobila. Poneváč pak takéto rozprávky, jichž podstatu dieťa prirodzene ešte nerozumelo, v sprievode hrozných výjavov a chýrov sa dialy, srdce detinské si tieže dľa svojho pochopu vyobrazilo a pri hrách zástoj (rollu) vraždiacich Tatarov a žoldnierov predstavovalo ani netusiac, že raz ono samo opravdovým hrdinom takéhoto prenasledovania sa stane.