ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeho biskupské pôsobenie, pravidlá. Ružomberská synoda r. 1707; — jej pojednávanie. Krmann vystúpi proti pietistom; — vyslaný je ku Karolovi XII., švédskemu kráľovi.

Ako pred biskupom otvorilo sa pred ním utešené pole účinkovania. S novou nádejou, ale nie bez všetkej obavy, prichytil sa k dielu: k ustrojeniu svojho dištriktu. Predovšetkým zkúšováním miestným mienil si hodnovernú známosť obdržať o duchovnom, mravnom a hmotnom stave svojho dištriktu. K tomu cieľu ponavštevoval cirkve; zas dištriktuálne konventy vydržiaval, na ktorých tak svetskí, ako aj duchovní mužovia účasť brali. Pozostalé zápisnice^[21] visitacionálne a konventuálne svedčia, že Krmann ráznym a pečlivým arcipastierom bol.

Pozornosť jeho na všetko bola obrátená, čo cirkev evanjelickú k rozkvetu priviesť mohlo, alebo, čo jej prekážalo. Cirkevný majetok, stavby, chrámy a školy prezkúmal, tak tiež mravný život kňazstva, ako aj jeho náboženské presvedčenie.

Ohlásenie sa svetských nepovažoval za nepríslušné zamiešame sa do cirkevných záležitostí; ba na opak každý oprávnený a ospravedlnený ponos prijal. Nemožno sa diviť, že v zmätkoch dlhotrvanlivého prenasledovania v niektorých cirkvách neporiadky sa vyskytly; že niektorí kňazia nepohodlné položenie neistoty radšej na pečovanie o seba samých, ako v záujme cirkve použili; že pri službách Božích a iných cirkevných výkonoch nadužívania a zameškávania sa staly; že sa pri výkonoch cirkevných a slavnostiach samovoľné novoty a obyčaje zaviedly; že z cudzozemských universít domov sa vrátivší mladíci reformami vierovedeckými a obradnými chceli sa vyznačiť. Slovom u prostred takýchto okoľností nebolo možno, aby nebol zbadal Krmann, že tak v jednotlivých cirkvách, ako v celej ev. cirkvi v Uhrách, mnohé musí byť očisteno, o- a napraveno. V kruhu svojho pôsobenia dištriktuálnymi konventy chcel účinkovať, ktoré obyčajne do Žiliny alebo do Rajca svolával.

Jednotlivé konventy a vizitácie nielen nedostatky ústavy, nielen chyby kňazov mu predstavily. Nemožno mu bolo nespozorovať aj opustenosť obecného ľudu. Tam v nižších vrstvách ľudu objavoval sa vojnou znepokojovaného života v mravnom ohľade pustošiaci účinok. Ľud zväčša utratil vieru v riadenie Božie; pochybujúcim a poverčivým sa stal. Navštevovanie chrámu počal za zbytočné považovať. Školy boly väčším dieľom prázdne, tak že väčšina dietok bez tých najelementárnejších známostí vyrastala. Kňazi to zkúsili, že dietky neznajú Otčenáš, a odrostlejší nevedia ani tie najobyčajnejšie spevy cirkevné.

Krmann tomuto smutnému položeniu prísnymi pravidlami chcel odpomôcť.

Na konci zápisnice vizitacionálnej z roku 1707 nachodí sa pravidlo, ktoré zaujímavé a poučlivé svetlo hádže i na Krmanna i na jeho vek. V tomto cieľom udržania cirkevnej kázne a mravnosti nakladá, že kto dve-tri dietky má, povinný je jedno do školy dať, jestli by ho nedal, čo trest povinný je kurátorovi platiť 1 zl., kto sa diablu dobrovoľne poddáva a to sa po tretíraz naňho dokáže, platí 3 zl. alebo tri razy sedí v klade; kto opilý prijde do kostola, platí 1 zl.; kto v chráme iných k smiechu popudzuje, platí 5 grošov; kto sa často prisahá a kľaje, ten svetskej vrchnosti má byť oznámený; kto litaniu samovoľne zamešká, dá 5 groší; kto v chráme tuho zaspí a iným k pohoršeniu slúži, dá 2 groše; každý je povinný aspoň trikráť do roka ísť ku velebnej večeri Pána; kto sa na počutie ranného, poludného alebo večerného zvonenia nepomodlí, platí groš; kto Otčenáš nevie, alebo sa ho naučiť nechce, ten celý deň chleba nedostane; kto z kostola volačo odnesie, platí 1 zl., kto v ktostole statočnému cudzincovi miesta nedá, platí 5 groší; keď slúžka nedá miesta, platí 1 groš; mešťanská dcéra 5 groší. Ktorá dievka na deň Lucie z kolomaže kríž urobí, platí 10 groší; kto v noci ako strašidlo straší, má byť vypalicovaný. Jestli otec alebo matka dieťa zbije, platí na chrám 6 zl.; kto medzi mladými manželmi rozbroj robí, ten platí 1 zl. a za odpuštenie prosí; čo sa pod časom ranních služieb Božích predá, alebo kúpi, má sa zhabať: kto sa v noci hrá, krik robí alebo hvízda, toho ma kapitán pokutovať; fašangovanie pod šabľami nemá sa dovoliť, kto v nedeľu hovädo zabije, platí na školu 6 zl. a na nemocnicu 6 zl.; kto v nedeľu pivo, zbožie alebo inú ťarchu na voz nakladá… kto kurátora ohovára a tvrdí, žeby cirkevné peniaze mrhal a to nedokáže, platí 6 zl. a na fare alebo v kostole v prítomnosti svedkov za odpuštenie prosí. Ktorá žena sa opije a na ulici pohoršenie robí, tá pri každej tekejto príležitosti 1 zl. platí, alebo sa do klady zavre. Ktoby medzi susedmi rozbroj robil, ten nech dľa súdu vrchnosti platí na chrám.

Pri utvorení však všetkých týchto prísnych pravidiel nemožno bolo nepredvídať Krmannovi, že toto jeho pokračovanie, je len čiastočné pokračovanie; jeho plány a úmysly len v úzkom kruhu sa môžu prevádzať; vôľa jeho, akokoľvek by určitá bola, snadno sa dá zmariť, akonáhle správe jeho sverené cirkve k starému obyčaju sa navrátia, alebo na chybné pokračovanie iných dištriktov odvolávať sa môžu. Celá evanjelická cirkev Uhorskej krajiny by sa sriadiť mala! A toto sa len na krajinskej synode previesť dalo.

Krmann bol prvým z tých, ktorí potrebu svolania synody prízvukovali. Politický stav krajiny sa síce nezdál byť prajným a príležitým k tomu, žeby sa evanjelici celej krajiny mohly shromaždiť, nakoľko zadunajské čiastky v rukách cisára sa nachádzaly; pri tom všetkom pod Rákóczyho zástavy shromaždení zemepáni v tej nádeji, že knieža dovolí držanie synody a že pri pokračovaní vo vyjednávaniach, politických aj cirkevná synoda zadržať sa môže, urobili potrebné kroky ku zadržaniu synody.

V mesiaci februári 1707. roku, keď knieža radcov svojich vo velice dôležitej veci bol svolal do Rožňavy, sišli sa spolu aj čelnejší duchovní i svetskí páni evanjelickí, aby sa ohľadom synody ustálili. Medzi nimi bol aj Krmann. Výrečne líčil smutný stav cirkve a usporiadanie záležitosti tejže cestou cirkevného zákonodárneho sboru ako na najvýš potrebné označil.

Akonáhle sa na tom ustálili, aby synoda ešte behom tohoto roku do Ružomberka sa svolala, on ihneď rozposlal obežník, v ktorom pod správou jeho postavené cirkve vyzýva, aby sa k synode pripravovaly a svojich vyslancov 3. apríla do Ružomberka vyslaly. Svoje stanovisko už v tomto obežníku určite a jasne označuje. Nemilosrdne vystupuje v ňom proti takrečeným pietistom, ktorých on na základe Piesne Šalamúnovej II. líškami a maličkými líškami nazýva, poneváč dľa jeho náhľadu falošné učenie vniesli do cirkve evanjelickej.^[22] Proti týmto bojoval on pri každej príležitosti a sväte veril, že zničenie týchto bude tým najskvelejším predmetom ružomberskej synody. Rozhorčenosť jeho vystúpenia dokazuje, že on vlastne nebol na čistom s podstatou pietismu a že sa on len za odsudzovateľmi prehnanosti pietistov pustil. On to veril že pietismus k zprevracaniu prijatého vierovyznania čeliť bude: že pruským kráľom na novú universitu v Halle vymenovaní traja pietistickí učbári, totiž Francke, Breithaupt a Anton kaziť budú mládež a odtiaľ k nám do Uhorska sa vracujúci bohoslovci len rozmnožovať budú stávajúce cirkevné neresti.

Takéhoto presvedčania súc, na ružomberskej synode mocne vystúpil proti pietistom v takom svetle ich predstaviac, ako nepriateľov základ vierovyznania pôsobiacich kníh symbolických. Priam v prvý deň synody, keď o starodávnych synodách bola reč, navrhnul, aby synoda approbovala (odobrila, potvrdila) nezmenené Augšpurské vyznanie, Apologiu, články Šmalkaldské, a oba Katechismy Lutherove a v oči týmto odsúdila kacírstvo, sektárstvo a nado všetko pietismus.

Na tomto sa pozastavili tí, ktorí pietismus základnejšie poznali a ktorí práve preto nemohli to ztrpeť bez slova, aby sa tenže, od takéhoto slávneho muža kacírstvom menoval. Prvým ozval sa Ján Burius, kňaz baňsko-bystrický, ktorý v Lipsku šesť rokov tráviac, v bezprostrednej blízkosti poznal proti pietismu vedené boje Nemecka, a protirečil Krmannovi napomínajúc synodu: „aby pozor dal, že odsudzujúc pietismus, neodsúdil snáď aj učenie Arndta a Spenera a tých, ktorí ich nasledujú.“

Za ním Adam Mittuch, pezinský mladý kňaz sa ohlásil a protestoval oproti prijatiu návrhu. Prosil údov synody, aby neodsudzovali pietismus; aby povážili, že týmto nielen tých, ktorí toto učenie nasledujú, ale aj samého pruského kráľa urazia.

Na to Krmann rozčuleno vyskočil, a svojmu pohoršeniu dal výraz nad tým, že Mittuch protestuje proti jeho návrhu. Opätne rozhorčene vystúpil proti pietistom a tým, ktorí jim stránku držia, ktorí ešte raz sa ozvali za svoje presvedčenie. K potvrdzeniu svojho stanoviska pripomenul pietistov pochopovanie svätého krstu, ktoré je dľa neho opravdovým kacírstvom. A potom sa netollerantne (nesnášanlive) obrátil k Mittuchovi s tou otázkou: čím by vedel toto učenie obrániť? Mittuch odvolávajúc sa na Písmo sväté, osvedčuje, že na tomto základe stojac, nikoho, ani čerta sa nezľakne. Debatta stávala sa očividome ostrejšou a pravdepodobne by aj pohoršitedlnou sa bola stala, keby svetský predseda synody, generál B. Štefan Petrőczy nebol vystúpil a debattu tým nebol pretrhol, že dišputujúcich (dotazujúcich) sa na svoj byt povolal, a tu pretrásanie takýchto háklivých otázok nebol zakázal.

Krmann i pri pretriasaní iných otázok činný podiel bral. Tak podporoval návrh Mikuláša Szirmayho, aby v záujme prešporského kollegium vyslanstvo šlo k horlivému vo viere švédskemu kráľovi Karolovi XII. Zaujímal sa za návrh na vydanie trojrečovej Agendy sa vzťahujúci, jehož prevedenie z prvu biskupskému sboru, a ako uvidíme, pozdejšie celkom Krmannovi bolo svereno. Podieľ bral vo vypracovaní úpravy cirkevným dozorcom dať sa majúcej; ako aj v nesnadnej práci nového podelenia dištriktov.

Na jeho návrh bolo uzavreno, že by sa cieľom vydávania predkami písaných starobilých diel, sosbierania písaných a tlačených starých pamiatok výbor vymenoval, a taký archív založil, v ktorom by na historiu cirkve našej sa vzťahujúce všetky dáta sosbierané boly a slovenská tlačiareň sa založila, v ktorej by sa náboženské knihy tlačily. Slovom, Krmann na synode skvelé svedectvo dal svojej činnosti, náboženskej horlivosti a za budúcnosť cirkve zaujatosti. Pevne veril, že uzavretia synody blahodatne budú na cirkev pôsobiť.

Aby kňazia jeho dokonale orientovaní (vyznalí sa) boli ohľadom toho, čo sa konať má, základný a obšírny obežník rozposlal, v ktorom poukazujúc na synody v minulosti držané, uskutočnenie v nove vynesených uzavretí odporúčal. Vyzdvihol, že ružomberská synoda na základe starých synod stojí síce, ale predsa od ních všeobecnejší význam má. Stavy evanjelické nikdy sa v takom počte neboli shromaždili a spolu neradili, ako tam. Na vedomie jim dal, že táto synoda prijmúc pravdu v knihách symbolických obsaženú a odsudzujúc v nich odsúdené sekty kacírske, najviac s kázňou cirkevnou sa zaoberala, jejž verejné užívanie v čase od 30 rokov trvavšieho dlhého prenasledovania temer docela bolo prestalo. Nechže príjdu — tak sloví — protivníci naši a vidia, nakoľko falošne nás obviňujú z toho, že sme dobrý riad a kázeň sotreli! Veruže s apologiou augšpurského vyznania ohlasovať môžeme, že je verejný cirkevný poriadok čestnejší u nás, nežli u nich.

Ustrojily sa súdy cirkevné, sriadily sa cirkevné dištrikty, potvrdily sa senioráty, naložily sa cirkevné visitácie; úpravami sa opatrili dozorcovia a kurátori, určili sa matko- a filie cirkevné konventy, zhotovili sa pravidlá prešovského cellegiumu iných gymnásií, zastavily sa odchýlky pri cirkevných funkciách (výkonoch), ustanovily sa kajúce dni, konečne zaviazali sa ako kňazia, tak aj veriaci ku plneniu svojich povinností, takže už teraz nič iného nepozostáva, len aby sa tieto synodálne uzavretia zadržaly.

Dobrá vôľa Krmannova nezapríčinila toho, že vôkol prevedení uzavretí synody zmätky povstaly a že konečne po dlhom snemovom pojednávaní XXX. zákonný článok r. 1715 celú synodu za neplatnú vyhlásil. Antipathia (zášť) katolíckeho kňazstva a politické položenie krajiny zapríčinily, že k ružomberskej synode pútané pekné nádeje ako para sa roztratily a že cirkev evanjelická ešte do ťažšieho položenia prišla ako dosiaľ bola.